Vladimír Reisel

Vladimír REISEL sa narodil 19. januára 1919 v Brodzanoch. Keď mal tri roky, rodičia sa presťahovali do Veľkých Bielic (dnes súčasť Partizánskeho), kde otec kolár kúpil bírešský dom. V rokoch 1929 – 1937 chodil na Štátne reálne gymnázium Františka Sasinka v Prievidzi. Študoval českoslovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1937 – 1939) a po rozpade ČSR slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1939 – 1941). Pracoval ako stredoškolský profesor najprv na Českom gymnáziu a potom na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave (1941 – 1945). V apríli 1945 sa stal redaktorom Pravdy, v máji 1945 bol prijatý za člena KSČ, v auguste sa oženil a stal sa zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí ČSR. V rokoch 1945 – 1949 pôsobil ako tlačový atašé na československom veľvyslanectve v Paríži, kde bol počas februára 1948 členom akčného výboru. V rokoch 1949 – 1952 pracoval ako referent a prednosta oddelenia Ministerstva zahraničných vecí v Prahe. Po odchode z ministerstva sa realizoval ako kultúrny pracovník v žurnalistickej a vydavateľskej sfére. V rokoch 1952 – 1959 pôsobil ako redaktor a zástupca šéfredaktora týždenníka Život, potom (1960 – 1973) ako redaktor a neskôr zástupca šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V rokoch 1964 – 1973 viedol edíciu Kruh milovníkov poézie, 1972 – 1987 zastával pozíciu šéfredaktora znormalizovaných Slovenských pohľadov. Žil v Bratislave. Zomrel 1. septembra 2007 v Bratislave.

     Zorientovaný v českej avantgardnej poézii a rozhľadený vo francúzskej poézii V. Reisel začal ešte ako gymnazista uverejňovať prvé básne a preklady v časopisoch Rozvoj, Svojeť, Pero, Elán, Slovenské pohľady a i. V roku 1937 pripravoval na vydanie zbierku Dotyky, ktorá mala svojou kompozíciou vyjadriť autorovu cestu k nadrealistickej metóde, takže jej podstatnú časť tvorili symbolistické básne písané sylabotonickým metrom a viazaným veršom. Zrejme na radu M. Bakoša z úmyslu zišlo. Niektoré z týchto textov obsiahol výber Láska na posledný pohľad (1963), ucelene vyšli v súbore Trpké plánky (1988) a v prvom zväzku spisov Temné rozkoše (1989).

     Debutom V. Reisela je zbierka Vidím všetky dni a noci (1939), ktorá zahŕňa básne z rokov 1936 – 1938. V čase vydania najrozsiahlejšia poprevratová básnická kniha znamená z historiografického hľadiska konštituovanie nadrealizmu ako básnického smeru. Druhá zbierka Temná Venuša obsahuje texty z obdobia 1938 – 1940, ale po problémoch s jej vydaním a následnej strate rukopisu vyšla až v roku 1967, keď pripomenula avantgardné ukotvenie autora. Vývinovo relevantná bola teda len prvá kniha, spoločne však predstavujú najdôslednejšie realizovanie ideových a estetických princípov nadrealizmu. Polytematické básne s motívmi detstva, zmyslových (najmä erotických) senzácií, lásky, sna, smrti etc. exponujú mnohonásobné a v podstate paradoxné vzťahy medzi kontrastnými veličinami života. Sú tak výrazom potreby vyslobodenia moderného človeka zo strnulých a zväzujúcich racionalistických konštrukcií sveta prostredníctvom ponoru do mnohorakosti a ambivalencie života. Reiselovým osobným špecifikom v rámci nadrealizmu je pritom úzka väzba medzi princípom túžby a melancholickým životným pocitom, medzi senzualistickou dravosťou a romantickou nostalgickosťou. Reisel je aj autorom viacerých textov, ktoré sa pre svoj programový charakter stali emblémami nadrealizmu. Patria k nim aj viaceré básne venované autoritám avantgardy. Pásmo Neskutočné mesto (1943) je lyricko-epická báseň z 18 častí, ktoré spája refrén. Skladba disponuje epickou kostrou, ktorú tvorí príchod subjektu do veľkomesta, jeho tamojšie zážitky a skúsenosti (najmä príbeh lásky) prerušené dvoma návratmi domov a vynútený odchod z mesta, ktorý znamená aj definitívne ukončenie ľúbostného vzťahu. Tieto dejové peripetie sú však podriadené monologickému lyrickému charakteru skladby, ktorým sa subjekt vyznáva z melancholickej očarenosti životom, stierajúc hranice medzi minulosťou a prítomnosťou, realitou a snom, spomienkou a predstavou. Prúd rozmanitých epických zlomkov z mestského života a na ne nadväzujúcich premenlivých psychických stavov subjektu tak postihuje nielen fascinujúco-odcudzujúcu atmosféru veľkomesta, ale vyjadruje aj vedomie o ambivalencii života. Reisel kompozične aj tematicky produktívne nadväzuje na V. Nezvala (Podivuhodný kouzelník, Edison, Pražský chodec, Věštba) a ustupuje z pozícií ortodoxného nadrealizmu (P. Winczer). Kniha V zrkadle a za zrkadlom (1945) v prvej časti pokračuje v tematizovaní vnútorných rozporov, do ktorých človeka ženie túžba po láske, pričom posilňuje pól existenciálneho utrpenia a úzkosti z nestálosti a nedosiahnuteľnosti harmónie, šťastia. Istým vyvážením týchto pocitov je pokus ironicky nadľahčiť frustráciu z neúprosného plynutia času v cykle Kalendár. Druhá časť knihy je postavená na kontraste expresívneho apokalyptizmu vyjadrujúceho zdesenie z vojnového ničenia a historického optimizmu agitačných a oslavných básní s tematikou Povstania a oslobodenia, ktorými zbierka kulminuje. Týmto dielom zavŕšil Reisel nadrealistickú etapu svojej tvorby.

     K aktívnej participácii na vývine slovenskej poézie sa Reisel vracia v roku 1951. Odvtedy jeho tvorba reaguje na premeny kritérií, ktoré boli postupne kladené na ideologicky angažovanú tvorbu.

     Prvú, schematickú podobu poézie socialistického realizmu možno v Reiselovom prípade vymedziť lyricko-epickou skladbou Svet bez pánov (1951) a zbierkami Doma (1953), Dobrí vtáci (1954), Milovaní milujúci (1954), Spevy sveta (1955), Ďakujem ti (1957) a More bez odlivu (1960). Tematicky, žánrovo aj výrazovo tieto knihy zodpovedajú dobovej mocensky presadenej predstave o agitačno-výchovnej funkcii poézie. Žánrovú skladbu napĺňajú modelové balady, elégie, panychídy, selanky, ódy, hymny, fejtóny a pamflety s tematikou triedneho boja, Povstania, oslobodenia, industrializácie, združstevňovania, vlastenectva, internacionalizmu a pod. Propagandistická intencia sa odrazila aj vo výstavbe Reiselových textov. Presadzuje sa tradičná strofika, viazaný verš, pravidelný rytmus, aktualizovanie figúr a postupov literárnej periférie (publicistika, rétorika, folklór, sentimentálna literatúra), kolektivizácia subjektu, zjednodušenie obraznosti a pod. Reisel v tomto období zanecháva reflexiu rozpornosti života a dáva sa do služieb vysvetľovania, obhajovania a propagovania ilúzie o historickej nevyhnutnosti nastolenia diktatúry proletariátu, jej bezproblémovom realizovaní a utopických perspektívach. Namiesto exponovania paradoxnosti života pri zobrazovaní sveta dôsledne aplikuje a rozvíja ideologicky determinovaný systém protikladov vychádzajúci z triedneho základu. Reisel sa idylický obraz prítomnosti snaží budovať aj v oblasti osobnej lyriky. Aj svoju poéziu detstva, domova a rodiny zbavuje problémového vnímania, ako o tom svedčí štylizácia subjektu do funkcie zodpovedného potomka, manžela a rodiča. Erotizmus, taký dôležitý v básnikovej predchádzajúcej tvorbe, nateraz len dotvára obraz harmonickej prítomnosti v budovateľských bukolikách a folklórnych ponáškach.

     V súlade s celkovým vývinovým trendom slovenskej angažovanej poézie sa postupne, od zbierky Spevy sveta, v Reiselovej tvorbe práve cez básne s osobnou tematikou objavujú aspoň stopy problémovejšieho vnímania života. Reštitúcia ideológiou vyvlastneného lyrického subjektu prebieha v spomienkových básňach na rodičov a v básňach návratov do rodného kraja, ďalej v revitalizovanej erotickej poézii a napokon v textoch venovaných mŕtvym priateľom z avantgardnej generácie. Vzniká tak aspoň v náznakoch ľudsky plnší, zložitejší, a teda autentickejší obraz života. Rodný kraj a jeho príroda subjekt upomínajú na hodnotu elementárnych zmyslových a citových zážitkov. Cez erotiku a sexualitu sa presadzuje jeho hedonizmus. Smrť rodičov, starých rodičov a priateľov zasa subjekt konfrontuje s konečnosťou života. Tak sa do Reiselovej poézie dostáva senzualizmus, pocity sklamaní, dezilúzie a úzkosti, no aj nadhľad, irónia a provokácia, ktoré nie sú motivované ideologicky, ale osobnými potrebami a skúsenosťami subjektu. Pre tieto básne platí, že transparentnú ideologickú determináciu obrazu sveta príznačnú pre priamo angažované texty v nich strieda aplikácia dialektickej logiky na osobnú životnú skúsenosť s tým, že Reisel namiesto vyjadrenia dramatickosti života sústavne so znepokojujúcimi faktami narába ako s materiálom, na ktorom môže manifestovať svoj nezlomný optimizmus. Vyjadruje teda ilúziu o racionalistickej zvládnuteľnosti života. V rámci konkrétnych kníh aj v rámci celej tejto etapy Reiselovej poézie „temné“ prvky predstavujú len kontrapunktické zložky inak optimisticky konceptualizovanej osobnej aj spoločenskej skúsenosti. Dosvedčuje to skutočnosť, že významovo zvlášť zaťažené miesta (pointy básní, rámcujúce texty zbierok) zakaždým obsadia manifestačné vyjadrenia radosti, nadšenia a lásky k životu.

     Snaha inovovať schematický model socialistického realizmu sa dobovo prejavovala aj v oprašovaní avantgardnej minulosti básnikov. Reisel sa od zbierky Spevy sveta snaží aktuálnym námetom prispôsobiť žáner pásma, pracuje s asociatívnosťou, prípadne v básňach z kapitalistických miest dá popri osvedčení triedneho vedomia svojho subjektu cez civilizačné a exotické motívy aspoň na moment zaznieť aj poetistickému očareniu životom. Priamo do zbierky Ďakujem ti začlenil aj skladbu Neskutočné mesto. V 60. rokoch sa ešte intenzívnejšie hlási k svojej nadrealistickej minulosti, keď vydáva stratený rukopis zbierky Temná Venuša (1967) a súbory Láska na posledný pohľad (1963, 2. vydanie 1964) a Prvé smutné rozkoše (1968).

     Návrat k parametrom nadrealistickej poetiky signalizujú aj názvy dvoch nových autorových zbierok Básne o sne (1962) a Smutné rozkoše (1966). Exponovanie protikladov a paradoxov zasa sľubuje problémovejšiu reflexiu života. Túto tendenciu naznačujú už básne prvej zbierky, ktoré sa týkajú formujúcich životných skúseností subjektu (sociálna, erotická etc. iniciácia). Na post určujúcej životnej sily básnik znova kladie princíp túžby a cez stret sna a skutočnosti dokáže vyjadriť nielen potrebu radosti zo života, ale aj pochyby a strach spôsobené skúsenosťami a vedomím nevyhnutnej smrti. V konečnom dôsledku však aj teraz bytostné ľudské problémy harmonizuje príklonom k nadosobným hodnotám (kolektivizmus). Záujem o rozpory sa predsa len odráža v tvarovej premene Reiselových básní. Znova oživuje genitívnu metaforu a paradox, pracuje s detailom, inklinuje k asociácii, montáži, náznaku a významovej skratke, opiera sa o fragmentarizované príbehy či dialogický princíp, tenduje k aforizmu a gnóme, uplatňuje iróniu aj sebairóniu. Snaha koncentrovať tvar básne na princípe téza – antitéza sa však sústavným aplikovaním mení na stereotypný nástroj racionalistického manipulovania dramatickým životom. Nehovoriac o tom, že účinok je limitovaný aj benevolenciou autora voči improvizácii a jeho slabšou kontrolou nad niektorými prostriedkami (paronomázia). Mení sa aj charakter Reiselovej angažovanej poézie. Už v zbierke More bez odlivu sa pridal k trendu diagnostikovať a komentovať z pozícií socialistickej morálky nedostatky svojich súčasníkov, a prispieva tak k formovaniu socialistickej občianskej poézie: konštruuje výstražné exemplá, cez ktoré s neúprosnou iróniou pranieruje a karikuje ľudskú bezcharakternosť, a sentimentálne balady, ktorými apeluje na súcit s jej obeťami.

     V 70. rokoch Reisel na základe normalizačnej objednávky opätovne posilňuje ideologickú angažovanosť básnickej výpovede, keď vydáva zbierky Oči a brezy (1972) a Moja jediná (1975). Prvá reflexiou rozmanitosti spoločenského života a prírodného bohatstva ZSSR sugeruje harmonickosť tamojšej prítomnosti. Zároveň cez pripomínanie obetí protifašistického boja vyslovuje vzťah vďaky a družby k sovietskemu ľudu. Druhá zbierka je zasa výchovno-apelatívnym návratom k obetiam a hrdinom Povstania a oslobodenia. Propagandisticky konformný obraz prítomnosti aj historických udalostí, pri ktorom sa znova uplatňujú prekonané postupy politickej lyriky (schematický systém protikladov), sa Reisel pokúša autentizovať prvkami životnej empírie (garancia výpovede osobnou skúsenosťou subjektu v prvej, štylizovaná príbehovosť textov v druhej zbierke). Vo výsledku majú obe zbierky len dokumentárnu hodnotu. Reiselovu funkciu spoľahlivého režimového básnika v tomto čase potvrdzuje aj výber z jeho politickej a vlasteneckej lyriky z 50. rokov Žiarivá (1974).

     Nasledujúce knihy U nás (1977), Rozlúčky (1980) a Žena a muž (1983) zachovávajú tematické aj výrazové parametre autorovej poézie, ako ich vytvoril v 60. rokoch. Hoci v nich posilňuje reflexiu univerzálnych ľudských problémov (smrť, láska), v prvých dvoch je osobná situácia subjektu úzko spojená s reflexiou spoločenského života z oficiálnych pozícií. V zbierke U nás (1977) chronologická kompozícia textov, ktoré od evokovania prevráteného poriadku vecí smerujú k nastoleniu harmónie, vyjadruje nielen otrasenie sa subjektu z existenciálnej beznádeje uvedomením si príslušnosti k prírode, rodnému kraju a vlasti, ale je aj subjektivizáciou procesu tzv. konsolidácie spoločenského poriadku po roku 1968. Zbierka Rozlúčky (1980), ako naznačuje už názov, je bilančná. Polohe osobnej životnej súvahy zodpovedá prvá časť, ktorá od počiatočnej trpkosti subjektu smeruje k triezvej, dokonca až cynickej vyrovnanosti pred nezvratnou logikou života, zatiaľ čo druhá sa viaže na spoločenskú realitu a je manifestom básnikovej ideovej zásadovosti. Kým v prvej má miesto aj lakonickosť či sebairónia, v druhej sa k slovu dostáva agresívna dogmatickosť z čias schematizmu.

     Reiselovu sústavnú tematickú doménu predstavuje problematika vzťahov medzi mužom a ženou. Jej podanie prešlo vnútornými premenami, ktoré zodpovedajú premenám celkovej ideovej a estetickej orientácie autora. Od konca 70. rokov sa snaží udržať v čitateľskom povedomí práve hojnými výbermi ľúbostnej, erotickej poézie Lásky stolisté (1976), Premeny milovania (1979, 2. vydanie 1980), Taká si, taký som (1985), výber z juvenílií Trpké plánky (1988), S tebou bez teba (1988). A táto téma je aj v centre jeho (zrejme) poslednej pôvodnej knihy Žena a muž (1983). Nesie podtitul Vnútorné dialógy a jednotlivé jej texty tvoria repliky pomyselnej dišputy medzi partnermi, takže dostáva charakter dialogickej básnickej skladby. Predmetom dialógu sú dennodenné radosti a starosti partnerského spolužitia, takmer úplne je vylúčená nielen spoločenská či verejná sféra, ale napríklad aj rodičovská rola oboch protagonistov. V autorovej tvorbe po roku 1948 má tak zbierka osobité postavenie. Dialógu dodáva dynamiku a dramatickosť to, že sa realizuje formou vzájomných vyznaní, výziev a žiadostí, ale aj výčitiek, výstrah a napomenutí. Ich zmyslom pritom nie je exponovať neriešiteľnú krízovosť vzťahu, naopak, sú to prostriedky jeho utužovania. Zaujímavou apóriou je pritom antiromantický, lakonický, ale aj hovorovo expresívny či až drsný výraz apelovania na vľúdnosť, nehu, trpezlivosť či zmierlivosť. Skladbu možno vnímať aj ako nadľahčujúcu formu básnikovej sebareflexie, v ktorej časť výrokov o sebe štylizuje ako prehovor partnerky, dávajúc tak priestor aj sebairónii.

     Písanie poézie má v tvorivej aktivite V. Reisela dominantné postavenie. Viaceré jeho diela boli zhudobnené modernými slovenskými skladateľmi (Ján Cikker, Tibor Frešo, Ivan Hrušovský). Vyskúšal si aj písanie a prekladanie poézie pre deti. V počiatočnej etape svojej činnosti sa ale intenzívnejšie zaoberal literárnou teóriou a sústavne sa realizuje ako prekladateľ prózy a poézie.

     V. Reisel nie je spolutvorcom nadrealizmu len svojou básnickou tvorbou. Významný podiel na sformulovaní princípov nadrealistickej poetiky, vnútornom uvedomení skupiny a jej presadení v slovenskej literatúre majú aj jeho viaceré recenzie, teoretické, polemické a popularizačné verejné vystúpenia (rozhlasová prednáška Prečo nerozumiete modernej poézii, 1937; esej Ako vzniká moderná báseň, 1939; leták Nová poézia a verejnosť, 1940). O tom, že Reisel sa v tomto období teoreticky nezapodieval len poetikou nadrealizmu, ale overoval si štrukturalistickú metodológiu aj na inom básnickom materiále, svedčí monografia Poézia Laca Novomeského s podtitulom Rozbor básnickej štruktúry (1946).

     Druhou sústavnou a ťažiskovou sférou Reiselovej tvorivej aktivity sa stal preklad. Reisel sa v tejto oblasti prejavuje už roku 1936 a postupne sa vyprofiloval na kľúčového prekladateľa nadrealistickej generácie. Orientuje sa najmä na francúzsku literatúru. (Sporadicky prekladal aj z iných jazykov, napríklad z gréčtiny.) Hoci sa venuje aj prekladaniu klasickej prózy, v jeho portfóliu dominuje predovšetkým moderná a avantgardná poézia. Jeho preklady v užšom zmysle pomáhali etablovať nadrealistickú poetiku v slovenskom literárnom živote. Ich dosah je však oveľa väčší. Slovenskému čitateľovi v mnohých knižných prierezoch a časopiseckých sondách predstavujú významné básnické osobnosti modernej a avantgardnej francúzskej poézie prvej polovice 20. storočia (najmä Apollinaire, Breton, Eluard, Char, Reverdy, ale aj mnohí iní). Od 60. rokov sa opakovane vracia najmä k dielu J. Préverta.

     Reiselovo básnické dielo príznačne ilustruje vývin veľkej časti slovenskej poézie 20. storočia. Kým krátkou nadrealistickou etapou svojej tvorby sa zapísal do dejín modernej slovenskej poézie ako dôležitý aktér vývinovo aj esteticky produktívnej antropologicky orientovanej avantgardy, jeho rozsiahla produkcia po roku 1948 len konformne prispieva k presadeniu a udržiavaniu línie ideologicky angažovanej poézie. Ak vezmeme do úvahy, že literárna historiografia za najzávažnejšiu časť Reiselovej tvorby konsenzuálne považuje jeho striktne nadrealistickú poéziu, je istým paradoxom, že autorovým najvydávanejším dielom je pásmo Neskutočné mesto. Bolo zaradené do zbierky Ďakujem ti (1957) a do výberov Láska na posledný pohľad (1963), Prvé smutné rozkoše (1968), S tebou bez teba (1988) a Temné noci rozkoše (1989). Z druhého obdobia básnikovej tvorby si istú príťažlivosť zachováva len osobná a erotická lyrika zo zbierok Smutné rozkoše, U nás, Rozlúčky a Žena a muž. Trvalý Reiselov prínos a vklad do slovenskej literatúry predstavuje prekladateľská aktivita.

Jaroslav Šrank

Pásmo Neskutočné mesto vyšlo v češtine (1989),

výbery z poézie v češtine (1982, 1989), maďarčine (1962, 1989), poľštine (1985) a srbochorvátčine (1970),

zbierka pre deti Zázračná muzika vyšla vo fínčine (1969), maďarčine (1965), poľštine (1972), slovinčine (1970) a srbochorvátčine (bez vročenia).

Preložil diela H. de Balzaca, A. Camusa, J. Giona, Stendhala. Prekladá najmä poéziu: A. Alexandrov: Hymna Sovietskeho zväzu (1945), G. Apollinaire: Pásmo (1961, spolu s P. Bunčákom, J. Rakom a Š. Žárym), A. Breton: Muž a žena čisto bieli (1967), J. Čarek: Farby farbičky (1962, 2. vydanie 1985), P. Eluard: Poézia a pravda (1946), Básne pre všetkých (1954, spolu s P. Bunčákom a Š. Žárym), Posledné ľúbostné básne (1969), R. Char: Tvoja ranná krása (1965), A. de Musset: Pieseň (1964), B. de Otero: Neplašte slávika (1966), A. Pojar: Chvíľka krátka pri zvieratkách (1960), J. Prévert: Tá láska (1964), Tá láska a neláska (1966, 2. vydanie 1973), Posledné nahé lásky (1982), Láska (1995, 2. vydanie 1999), Nahé lásky (2001), Slnko noci (2004), P. Reverdy: Trosky neba (1972), J. Ritsos: Nebola to hra (1962), Bratislava je láska (1964), Sonáta mesačného svitu (1978, spolu s M. Válkom), P. Verlaine: Prekliati básnici (1971), výber Preklady (1984)

KOČÍK, Tibor: Košická literárna scéna na pozadí mizérie "normalizácie". In: Slovenské pohľady, roč. IV + 135, 2019, č. 2, s. 89.

KRAJANOVÁ, Kristína: Vladimír Reisel: Vidím všetky dni (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 6, s. 125 – 128.

ANDRUŠKA, Peter: Vladimír Reisel: Vidím všetky dni (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 1, s. 122 – 126.

BARBORÍK, Vladimír: Dni bez nocí. Vladimír Reisel: Vidím všetky dni (Kniha týždňa). In: Pravda, roč, XXVII, 28. – 29. 10. 2017, č. 249, príl. Víkend, s. 32.

VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89.

PLUTKO, P.: Básnik Vladimír Reisel. Bratislava 1989.

TOMČÍK, M.: Slovenská nadrealistická poézia. Martin 1949.

FELIX, J.: Veľký Guillaume u nás. In: Slovenské pohľady 78, 1962, č. 1, s. 70 – 79.

FELIX, J.: Veľký Guillaume u nás. In: Slovenské pohľady 78, 1962, č. 2, s. 32 – 43.

POVAŽAN, M.: Novými cestami. Bratislava 1963.

BAKOŠ, M.: Básnická cesta nadrealistu Vladimíra Reisela. In: Reisel, V.: Prvé smutné rozkoše. Bratislava 1969, s. 417 – 436. Pod názvom Prínos Vladimíra Reisela a iné otázky nadrealizmu. In: Bakoš, M.: Avantgarda 38. Bratislava 1969, s. 134 – 149.

BREZINA, J.: Voľný verš Vladimíra Reisela. In: Slovenská literatúra 17, 1970, s. 345 – 372.

WINCZER, P.: Reiselovo Neskutočné mesto vo vzťahu k Apollinairovi, k surrealizmu a k Nezvalovi. In: Slovenská literatúra 19, 1972, s. 366 – 379. Pod názvom Neskutočné mesto V. Reisela vo vzťahu k Apollinairovi, k surrealizmu a k Nezvalovi. In: Winczer, P.: Súvislosti v čase a priestore. Bratislava 2000, s. 162 – 180. 

PIŠÚT, M.: Hodnoty a čas. Bratislava 1978.

ŠMATLÁK, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava 1979.

KOCHOL, V.: Literárne reflexie. Bratislava 1979, s. 237 – 260.

TOMČÍK, M.: Reiselovo úsilie o autentickú poéziu. In: Slovenské pohľady 95, 1979, č. 1, s. 20 – 30.

TOMČÍK, M.: Genéza a typ Reiselovej prekladovej tvorby. In: Reisel, V.: Preklady. Bratislava 1984, s. 425 – 449.

PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1984.

Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava 1984.

MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 2000.

Maťovčík, A.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava 2004.

Panoráma slovenskej literatúry II. Bratislava 2005.

Reiselovo Neskutočné mesto je vlastne výkladom jeho predchádzajúcich zbierok a súčasne výkladom poézie jeho vrstovníkov. (...) Všetko padá ako meteory do nenávratna: milované oči žien, všetky stretnutia, všetky dni. Kráčame, zanechávajúc za sebou priepasť tmy a pred sebou strach a beznádej. Poézia noci sa tu  nikdy nestratí. Tak ako sa nestratí ani môj nevyspytateľný strach z ľudstva... (str. 25). Takto rozpráva Vladimír Reisel svoju púť neskutočným mestom. Prvá časť Nezvalovho Edisona, ako i epilóg, má tu svoj podiel. Víťaziaci motív Edisona-svetlonosa zanikol. Pri tom všetkom je to spoveď, o úprimnosti ktorej nemožno pochybovať, znie prvotným, nezaťaženým lyrizmom. Jeho veta je pokojná a pravidelná, bez jedinej inverzie, bez jediného násilia na syntaxi. Keby dosiaľ Reisel a jeho druhovia neboli nič iné dosiahli, len túto voľnú lyrickú vetu, ich úsilie nebolo daromné. Na tejto vete možno stavať. Je prostá, hovorová, neznáša násilnosť a vynucuje si opravdivosť zážitku, spovedi. Môžbyť, že časom prijme rámec pravidelného verša, ale zachová si svoj pokojný, nenásilný vetný poriadok. Touto vetou sa možno prihovárať všetkým ľuďom, možno ňou všetko vysloviť, možno rozvinúť všetko lyrické i epické bohatstvo modernej slovenčiny, možno na nej rozvinúť nový svetonázor, prepálený a očistený v tejto kataklizme, lebo je ako čistý papier, pripravený na písanie.

Milan Pišút

Reisel zakotvil v idyle. Idyla, intímna, rodinná, domácka a zápecná stala sa mu na celé desaťročie trvalou lyrickou témou i schémou. (...) V knihe Žiarivá v súhrne vidno, ako sa schéma v námete, v tvare i v kompozícii navracia a opakuje. Tak z devätnástich básní zbierky Doma (r. 1953), okrem úvodných dvoch oslavných a politických, námetom piatich básní je domov, dve básne venuje matke, jednu otcovi a tri dcére. Nasledujúca zbierka Milovaní milujúci (r. 1954) je prevažne občianska a budovateľská (Reisel si ňou zrejme vyrovnáva krok s Fabryho Kyticami tomuto životu), no sú tu aspoň v závere dve básne o domove a jedna o dcére. Toto zanedbanie rodiny, i keď pre vyššie veci občianske a pospolité, plne nahradzujú bezprostredne nasledujúce Spevy sveta (r. 1955). Po niekoľkých úvodných básňach občianskych a politických, ktoré sa idylizmom neveľmi odlišujú od Sveta bez pánov, všetko sa opäť točí okolo domova, detstva, rodiny, okolo koláčov a papúč. Tak rodný domov, túto svoju hlbinu najbezpečnejšiu, opisuje Reisel v ôsmich spomienkových básňach, otca v dvoch, matku v dvoch, dcéru a syna v troch, manželku v šiestich básňach. A tak to ide s menšími-väčšími  tematickými obmenami a bez vážnejších tvárnych obmien (tradičný sylabotonizmus, strofický a rýmovaný je Reiselovou trvalou formou). Po niekdajšej nadrealistickej obraznosti, nonkonformnosti a odbojnosti vo forme i v obsahu ani stopy. Všetko uhladené a vyleštené, pristrihnuté a nalinajkované ako na prehliadke.

Viktor Kochol

Neskutočné mesto Vladimíra Reisela v súčasnej básnickej produkcii zaiste znamená hodnotný umelecký prínos, a to z dvoch príčin. Po prvé, báseň Reiselova postráda také zložky, ktoré boli odmietané literárnou kritikou ako experimenty, a preberá z tvárnych prínosov nadrealizmu iba tie, ktoré poznáme už zo staršej lyriky, pritom však nie je napodobeninou starších básnických klišé, a po druhé, osobitné umelecké znaky Reiselovej poézie, smerujúce k čistému lyrizmu, sú dôkazom, že máme skutočne tu do činenia s ozajstnou básnickou individualitou.

Michal Považan

Jednako treba povedať, že Reisel vykonal poslovenčením Pásma v podmienkach našej literatúry na začiatku štyridsiatych rokov čin základnej povahy. Po prvé preto, že rozšíril poznatky o Apollinairovej tvorbe, a po druhé preto, že pomohol týmto prehľadom konštituovať tie umelecké postupy, ktoré sa dnes považujú za samozrejmosť. Mám na mysli najmä prekonanie vykonštruovaných poetizmov staršej básnickej tvorby (tzv. umelé poetizmy) a syntaktickú prestavbu verša v duchu hovorového jazyka.

Miloš Tomčík

V skladbe Neskutočné mesto sa uplatňujú i epické zložky. Patrí sem dejový rámec (príchod do mesta, pobyt v ňom, návštevy doma, definitívny odchod z mesta), lyricky komentované momentky z ulice (neznáma pri hrobe, pouličná nehoda, slepci, jednoruká žena). Ďalej je tu referovanie subjektu o vlastných činnostiach (dívam sa dlho za vami; dnes večer idem v parku nad riekou), niekedy s prvkami zovšeobecnenia dosahovanými použitím druhej osoby, podobne ako v Pásme alebo u Nezvala (Odrazu si v strede zaľudnenej ulice / Nevieš kam sa najprv pozrieť). Ojedinele sa v texte vyskytujú prvky didaxie a autodidaxie, pravdaže, oslabené reflexívnosťou (Jediný pomýlený krok a zahynieš v melanchólii / To je potom strašný pád / A preto sa nezastavuj). A napokon sú tu aj dramatické prvky, napr. oslovenie colníkov a básnikov, ako aj úryvok z pomyselného dialógu, oslovovania a odpovedí stretnutej žene (Choďte stále rovno až k oblúku mosta / Nezastavujte sa a choďte stále rovno). Medzi dramatické prvky treba rátať aj rozprávanie sa subjektu so samým sebou. Dielo sa teda vyznačuje protodejovosťou a má markantnú lyricko-epickú kompozíciu. Tvorí ju refrén, záverečná invokácia mesta, opakovanie výjavu cesty vlakom na začiatku a na konci skladby, etapy a epizódy deja v jednoduchej časovej postupnosti. To približuje Neskutočné mesto k väčším Nezvalovým poetistickým skladbám, v ktorých sa podobne silne hlási aj prvok spomienky a konfesie. Druhou dominantou diela je však celkom jednoznačne lyrickosť. Celý text je totiž lyrickým monológom adresovaným sebe samému, epické a dramatické zložky tvoria len jeho súčasť. Tým je vysvetlená aj ústnosť, asociatívnosť a najmä začínanie kapitol i celej skladby spojkou kdesi uprostred, na zdanlivo náhodnom mieste: je to súvislý prúd, kontinuum vedomia. Aj tým zapadá skladba do surrealizmu, hoci sa tu slabo uplatňujú podvedomé vrstvy. Pravda, prvý vývinový krok týmto smerom spravil Cendrars Veľkou nocou v New Yorku a Apollinaire Pásmom.

Pavol Winczer

Zbierka Temná venuša je časovo, výrazovo a ideovo priamym pokračovaním zbierky Vidím všetky dni a noci. Aj v nej dominuje pól sna a skutočnosti, aj v nej je autor miestami verbálne preexponovaný, textovo redundantný. To však nič nemení na skutočnosti, že je predovšetkým zbierkou o láske a jej protirečeniach. Na empirickej rovine kolíše medzi opojením z lásky a rozčarovaním z poznania prchavosti ľúbostného citu. V tejto rovine nájdeme celú plejádu obrazov ženy prinášajúcej záchranu i zatratenie. Výrazovo tým vhodne zapadá do nadrealistického spôsobu konštruovania obrazov založených na asociáciách často až takmer absurdného rázu. Ich logika však spočíva práve v tom, že zodpovedajú logike skutočnosti, jej protirečivým stránkam, nevysvetliteľným logickými prostriedkami. Reisel sa neustálymi návratmi k základným motívom usiluje odhaliť skryté tajomstvá ľúbostného vzťahu. Aj keď sa zväčša pohybuje v kolotoči rovnakých otázok a odpovedí, jeho snaha vymaniť sa z pocitu samoty je esteticky evidentná. Filozofický princíp surrealizmu, že opakom samoty je láska, že iba láska je tou silou, ktorou môže človek prekonať osud, rozvádza Reisel aj ako dôsledok vlastnej životnej skúsenosti, aj ako svetonázorový princíp.

Pavol Plutko

Spomedzi básnikov nadrealistickej skupiny Reisel najdôslednejšie a bez kompromisov sledoval vo svojej tvorbe básnický surrealizmus. (...) Výrazne prispel nielen k presadzovaniu koncepcie modernej, postsymbolistickej poézie u nás, ale aj k sebauvedomeniu samotných nadrealistov a k vnútornej konsolidácii a utvrdeniu nadrealizmu ako hnutia. (...) Vďaka tejto zámernej a rozvinutej aktivite vyspel Reisel pomerne rýchlo v zrelého básnika a vypracoval sa svoj básnický svetonázor a poetiku nadrealizmu. Slovenská nadrealistická skupina sa konštituuje v pravom zmysle až vtedy, keď prichádza po Rudolfovi Fabrym druhý básnik. A tým bol Vladimír Reisel.

Mikuláš Bakoš

Moja básnická zbierka Zrkadlo a za zrkadlom má príznačný názov. Básne tejto zbierky vznikli v rokoch 1939 až 1945 a sú v nej básne subjektívne (prvá časť zbierky) a básne, ktoré reagujú na vojnové časy a hovoria aj o nádeji: Povedz všetkým / Že prídeme / S radostnými náručiami / Povedať / O / Nekonečnom / Dni (báseň Odkaz Jankovi Kráľovi – uverejnená cez vojnu v Eláne). V čase, keď som písal i uverejňoval básne z tejto zbierky, kade-tade sa omieľalo heslo-fráza Usmievavé Slovensko (parafráza hitlerovského Kraft durch Freude). Ja ani moji druhovia sme sa neusmievali: písali sme o noci, o smrti, o „najstrašnejšej nostalgii“. Prvý úsmev nám zakvitol na tvári v čase Slovenského národného povstania, no najmä v prvých dňoch oslobodenia. Po dlhých rokoch sme začali pociťovať radosť zo života. Preto po poézii smútku, po „básňach noci“ sme hovorili o slobode, o rukách, čo budú stavať nový svet, o ľuďoch, o budúcnosti. Bolo to organické a úprimné. I keď niekedy kostrbaté, heslovité. No úprimné. Pokiaľ ide o môj „návrat k tradičnej poézii“, o ktorej som tak často čítal v rozličných kritikách i čítankách, chcel by som pripomenúť, že som, prirodzene, začínal ako „tradičný“ básnik, ale takzvaný tradičný verš som pestoval aj počas svojho nadrealistického obdobia. Nepísal som napríklad iba voľným veršom. I dnes zavše píšem básne voľným veršom. Ani tento môj prípad nie je ojedinelý: aj moji básnickí druhovia nezavrhli totálne takzvaný viazaný verš, ako to ešte dodnes robia niektorí mladí básnici. V tejto veci som nikdy nebol schematikom. Pôsobivosť a novosť básnického textu nemeria sa metrickou schémou. Rimbaud v prísne viazaných básňach je pôsobivejší a novší ako niektorý náš najneviazanejší a najnovší básnik a naopak, vo svojich básňach v próze je pôsobivejší a novší ako niektorý náš najviazanejší a najmladší (i najstarší) básnik. A napokon, ak si niekto myslí, že písať básne voľným veršom je cesta najmenšieho odporu, ukrutne sa mýli. Aby báseň písaná voľným veršom bola naozaj básňou, na to treba byť majstrom. Báseň nie je iba inšpirácia, múza, ale i remeslo. A teda ako môže byť niekto remeselníkom, keď neovláda všetky odbory tohto remesla? Pochádzam z remeselníckej rodiny, a tak som sa usiloval osvojovať si dôkladne svoje básnické remeslo. Ak sa mi robota niekedy nepodarila, trápi ma to a zlorečím ako môj otec, keď mu pri nabíjaní spíc do kolesa niektorá praskla.

Nudité (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

Obolus nerestí v tvojich ústach

Ako stolistá ruža

Zbieram parfumy pichľavé drôty okolo tvojho tela

Ako ohnisko lásky

Ktoré tlie

To telo ktoré milujem

Záhyby hodvábne s výparmi rozkoše

Krivky ktoré škrtia

Chcem priepasti

Škrť ma

 

Hľa pretínam gordický uzol prstov

Ružicu prstov

Pretínam kyvadlo prázdnoty ktoré vraždí čelo

Urna mojej pýchy

Po mene súhvezdia ťa poznávam

Keď ležíš roztiahnutá na koberci nevinnosti

Obrátená k západu

Zatiaľ čo nežné sépie tvojich pŕs

Napádajú moje zelené zrenice

Pastely dlaní

Tvoje veľké ňadrá ako Jakubov rebrík

Ako strhujúce flakóny

S hviezdami nekrstencov

Snívaš a čuješ aristóny svojho plaču

Na námestí tvar ktorého sa ti nezdá

Snívaš a vidíš svoje obrovské srdce

Svoju nahotu

Dobrodružná panna ktorú prenasleduje vlk hriechu

Kľačíš pri mojej päte

Ako žlč ktorá preteká mostom

Kľačíš zatiaľ čo vzbura krúži

Na tvojom čele

Na tvojom tele s vôňou indického pralesa

Hľa prúd Gangesu preteká tvojimi ramenami

Objímajú ťa kobry

Plačeš

A vrháš sa do lásky

 

Posledná z hniezda (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

Hroby sa otvárajú

Na cintoríne ktorý ti silno pripomína detstvo

Hroby sa otvárajú vidíš bytosti s nezabudnuteľnou hviezdou

Vidíš víchry svojich dávnych lások

Vidíš svoje lásky dvíhajúce sa z imelia

Nahé belasé úlisné a zimné

Pod sklom mesačnosti

Kamenejú

Stávajú sa sochami ktorých každý pohyb je najprudším jedom

 

Ktorých pohyby ťa usmrcujú

Aby si vstával z hrobu

Ako ony

Neurčito obalené plachtami oblakov

Neurčito odovzdané noci

Pozeráš z diaľky

Cítiš clivotu ako neodvratný voz svojej poslednej lásky

Ktorá už nie je láskou

Iba sochou

Ďaleko ešte ďalej než dočahujú tvoje prsty

Lúče večne vysielané do nekonečna

Do súhvezdí

Ako vášnivý odkaz iskier

 

Ráno vstávaš

S plačom

 

Bol to sen

 

Mlčíš na ostrove zabudnutých a hráš sa so svitaním

Hráš sa so svitaním ktoré bude západom

Až zhasne všetko

Tvoja ruka

Tvoje oko jasnovidné ako osud

Tvoja túžba byť závratným

Tvoja túžba po žene ktorú si miloval

Hľa Achillova päta melanchólie

V objatí iných žien

Menej žiarlivých než tá na ktorú si spomínaš

Achillove päty severákov

Na nechte zimy

 

Čuješ ten hlas

Čuješ úpenlivé volanie sirény ktorá sa lúči

Čuješ aristóny posledných okamihov

Ktoré boli alkoholom

Opojivé ako prameň živej vody

Ako šíp vystrelený do okeníc

Ako modla jesene

Ako hlad vagabunda

 

Ó žena

Krajina ktorá sa dvíha aby znovu zaspávala

Na brehu kremeňa

Koráb zanesený do ruže tajfúnom krásy

 

Nie a prečo nie (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

Nič ťa neobjíma

Nič ťa neobklopuje keď plačeš hviezdy ako balzamovaná

Nič nevidím len tvoje ňadrá ako sfinga

Nič sa nepodobá tvojim ústam iba alkovňa

Nič ťa nezabíja iba môj pohľad

Nič je tvoje vlastné meno

Nič bude tvojím jediným šperkom ktorým ma oslníš

Nič už nechcem len potopu tvojich bokov

Ktoré mi spievajú ako neznámemu

Nič ťa neviaže k slepcovi ktorý ťa väznil

Nič ťa neprenasleduje iba prázdny krvácajúci budoár

Nič ťa neobjíma

Keď už si ničím iba myrtovou klietkou do ktorej ma zatvárajú

Nič nie je také zdrvujúce ako tvoje oči v prsteni

Nič nie je také biele ako ty

Nič ťa už neomračuje

Ani moja slepota ani môj chvat moja blýskavica

Nikde ťa nevidím hoci sa dívam ďalekohľadom pijana

Nikde ťa nenájdem si príliš nehmotná

Nikde už nezačujem plakať nymfy tvojho hlasu

Nikde ťa nebudem už milovať ako svätožiaru

Nikde nepocítim ťarchu tvojho pohľadu

Nikde ma privalí ako v zlatolome noci

Aby som nikde nestretol tvoje telo ktoré ma tak dojímalo

Ako nikoho kto ťa kedy zahrnoval chválami

Nikto mi nevráti zrak ktorý som stratil tejto noci

Nikto ťa nevzkriesi z hrobu osudového nešťastia

Nikto ťa už neprirovná k orgovánovému predmestiu

Odkiaľ som ťa videl vždy vychádzať

Nikto ťa neosloví až budeš kráčať do rovu azda za mnou

Nikto ťa neobjíme

A neutopí v láske

Nikto ťa nezavolá aby vznikla bledozelená ozvena

Nikto ťa nebude odprevádzať ako myrhu ktorá straší

Nikto ťa nebude vidieť na každom mieste ako ja

Na pláži na nebi nad morom a v búrke

Nikto ťa nezavolá menom z dreva menom z vody

Nikto nebude plakať pri tvojej hline leda luna

Nikto ťa už neuvidí v pravom svetle

Budeš neviditeľná

Ako si dosiaľ nikdy nebola

Nikdy sa nenavrátim a nenavrátiš aby sme znova začali sen

Nikdy nebudeš taká hrozná ako si bola u mňa

Keď padali organy súhvezdí

Nikdy už neuzriem kostlivcov ktorí ťa obkľučovali boli to bozky

Nikdy už nám polnoc nezahrá na hoboji

Nikdy bude tvojím lôžkom

Ako aj mojím

Nikdy nezatúžim po cyprusoch tvojich rúk

Nikdy nepocítim tvoje láskanie

Práve tak ako ty moje

Nikdy neuzrieš more v lyrickom zoskupení mojich zreníc

Nikdy sa nestaneš maniakom svojej lásky ktorá je mačkou

Nikdy sa nevrátiš z cesty ktorá vedie do tmy

Nikdy sa nezastavíš pri fontánach zlatých sĺz

Nikdy neuchopíš konár sna ako vtedy za dymového večera

Nikdy ti nepodám ruky aby sa zahmlilo v tvojom srdci

Nikdy nikto nikde nič

Horké zápory ktorým sa budeme klaňať

Zápory s očami vlkov

 

Plagát (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

Prestala doba keď nás rozplakával západ slnka

Impresionistické noci daždivé lastovice večerov

Hviezdy počítajú naše kroky

Hviezdy okovávajú naše básne z ktorých unikajú drogy

Bolo to dávno básnik sedel na opustenej skale a plakal

Máchovi sedávala luna na perách

Rimbaud prvý vynašiel umenie byť slobodným

Prešiel pol sveta

Navštívil všetky krajiny nehľadal smrť žil svoju slobodu

Vedel sa postaviť proti celému oddielu rétorov na ktorých pľuval

Baudelaire zveleboval satana

Lautréamont píše básne ktoré nás fascinujú ako naše milenky

A kým sa zjavil v tme sprofanovanej poézie Guillaume Apollinaire

Ktorý vyšiel s úmyslom zmeniť svet

Bola noc

Zablysklo sa

Nastala nová doba ktorá nám dala závrat do kolísky

Pri našich detstvách sedávali nebezpečné hračky prvýkrát

                                               hádzali sme kocku svojho šťastia

Pri našich detstvách hrali nové nezdedené harfy

V súzvukoch jasnejších nad slnko ďalekých od metafyziky

Mysliteľskí starci tiahli v húfoch vedľa nás

 

V ich snehových bradách dohasínala kométa poézie

Báli sme sa

A potom pri mori lastúra sna

Lákal nás podivný lesk chvíľ ktorým sme nerozumeli

Acháty noci žiarili a pripomínali oči vzdialených lások

Už to nebola smrť

Už to nebola myšlienka bo to ópiový spánok

Zatiaľ čo rýchlosť tejto planéty sa zväčšila až k závratu

Bolo treba lietať bolo treba predstihovať vtáky

Bolo treba zladiť hudbu sfér do jedinej metafory

Bolo treba vynájsť stroj na vysielanie oslepujúcich iskier

Oči obrátené k hladu

Ruky zaviate snehom utrpenia

Ruky na volante ruky ktorých chybný pohyb znamená istú smrť

A tu ešte niekto chce zachytiť pohľad žobráka pesničkami

A tu ešte niekto sa odváži omotávať šialeného jazdca pavučinami plaču

Vynašli sme spôsob uspávať ako po požití hašišovej dávky

Privádzať na miesta ktoré spôsobujú pohyb všetkých zmyslov

Vynašli sme spôsob ako meniť svety

Vidíme hviezdy v očiach lunatikov

Vidíme moria vznášať sa nad mestami

Vidíme mestá zmenené v sépie

Čuješ zvonkovú hru predstáv

Ako krásne vonia cudzokrajná kvetena na prsiach mŕtvej

Nie je polypom?

Nie je jedným okom ktoré zbožňuješ?

Nie je pohľadom ženy ktorá ťa ukolísava do najkrajšieho delíria?

 

Spomínaš si že si bol tiež deckom

A tu vietor vietor zachycuješ dlaňou

Básnik dnes už spôsobuje iba rozkoš

Básnik akrobat mág a kráľ všetkých kvetov

Básnik siréna

Básnik plagát s oznamom atrakcie

Verklikár blúdi ulicami je to dojímavé

Jeho oči sú palinami

Piješ odvar krajov ktoré precestoval

Jeho ruky sú bazové

Jeho ruky spievajú najoddanejšiu pieseň severu

 

Zbohom časy ktoré už neuvidíme

K našim nohám sa dokotúľa iba popol márnosti

Ktorý letí ďalej

Pri našich nohách šepot oceánov

Pri našich nohách dohorené farby úsvitov

Pri našich nohách pokrik budúcich zrakov

 

Pred tvárou všetkých (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)

Prepíjať svoj život v dlhých dúškoch ako akrobat

Bez jediného zachvenia v bezmennej vôli

Bez hysterického plaču objaviteľov realít

 

Moje narodenie spálilo všetky poistky v dome minulosti

Zaliaty tmou ako uragán

Ako veterná harfa ktorej zánik je istý

Bol som postavený na šikmú plochu svojej opitej dráhy

Kde každý výkyv značí smrť

Kde zaznieva smrteľný chrapot excentrikov

Ktorých srdcia plápolali

Bol to plameň skazy

Bol to plameň zániku tradície

Stohlavej krotiteľky všetkého ľudského

Nevernej milenky s očami hrôzy strachu ideológie

Zbohom tendenčná loď ktorá plávaš v zapadnutých moriach myšlienky

Stokrát prekliata tými ktorí vpísali do svojich stôp erby revolty krásnej ako nahota

So všetkými ohľadmi na budúcnosť

Ktorej míľniky vydávajú hudbu najprostejších sfér

Pohybujúc sa v orloji skutočnosti pri zvukoch ilúzie a sna

Na miestach kde dotyk bizarných antinómií vydáva zázračnú iskru

Iskru oslepenia

Iskru rozkoše schopnú navrátiť radosť

                                   z bezútešnej pustatiny pokrytcov

Tohto odporného hmyzu dneška

Byť jasný a otvorený ako prameň

S dúhou na čele

Ako hrom

Stáť v svetle viditeľnom iba pre ľudí viery v oslobodenie

Zatiaľ čo v diaľke zaznieva život plný poézie

Zatiaľ čo každé ticho zvučí sériou omamných hlasov sú to hlasy očí

Zatiaľ čo my sa točíme na tajomnom kolotoči svojho spleenu

Prechádzajúceho do dňa ako spasiteľka

Zatiaľ čo naše ruky s bezmedznou istotou ohmatávajú všetky skoky neskutočna

V zákutí vlastného okúzlenia

Byť jasný

Ako vodotrysk

V strede ktorého vidno prechádzať pohreby tých ktorí

                                               nepochopili súzvuk novej doby

Budeme milovať všetko čo chová v sebe oheň odporu

Všetko

Čo ešte má silu postaviť sa proti víchru slabomyseľnosti

A zrady

Nech syčí vodopád istoty z toho čo bude

Až s hlavou v spánku ako posledný výdych peňazokaza

Budeme modulovať lýry na najvyššie polohy šialenstva

Budeme spievať spevom sirén

Spev kroku spev túžby spev rozvíreného strachu

Budú iba mesačné noci

Jasnejšie než tváre básnikov schopných uchopiť všetko

Jasnejšie než sklené lôžko v priezračnom dome kde vidno každý pohyb oka

V dome o ktorom som čítal v Nadji

Dom lásky

 

Postavte pred hrdelný súd každého kto sa vracia

Spásonosné obelisky sociálnych pardálov

Bombastické výplody naivných zberateľov rastlín z herbárov

Ktoré už nevydávajú vône

Iba zápach prežitkov takých nezmyselných

Postavte pre hrdelný súd pochlebovateľov toho čo existuje

Iba toho čo existuje

Akoby človek mal iba oči

Akoby človek ani nelíhal večer na spánok

Akoby ani nebolo styčného bodu vo vesmíre lásky

 

Postavte pred hrdelný súd moje ústa

Až padnem

Zlámaný búrkou návratu ako konár jazmínu

 

Útok mäsožravej ruže (zo zbierky Temná Venuša)

S istotou slzotvorného bolehlavu

Vtrhávaš do sietí kde miznú moje spánky

Kde zanechávam svoje priveľmi snivé ruky

Vtrhávaš lastúra sladkého rozplývavého okamihu

Vtrhávaš do dlhej vášnivej noci

S vlasmi jesenného poľa

S vlasmi inovate

 

Niet ničoho čo bolo čo by mohlo byť

Tvoje telo spomaľuje svoj let

Tvoje telo orla

Nahá ako sasanka ako truhla plná nezmyselných vôní

Tvoje telo nafarbené ostrými šialenými spektrami

Drahé ako zradné koleso krok nad priepasťou

Ako drvivé odklepávanie osudu zrýchľovaného dúhou sna

 

Niet ničoho

Len z tvojich ramien vypadávajú skaly hadieho rána

Niet ničoho len plač

Len spev mŕtvol

 

Temná venuša (zo zbierky Temná Venuša)

Padla za bieleho dňa

Uprostred vyľudnenej ulice noci

Padla ako bengálska ruža zavesená na blesku

Ako stratený lesk šijacieho stroja

Ako práve nájdený beryl

Padla bez poslednej nádeje oslobodzujúcej trikolóry lásky

Na jej prsia ktoré svietia ako lodičky

Sa vrhli tajomné pijanské tiene

Mračná čiernych anjelov

Na jej ružové prsia sa vrhli ošklivé divé zvery s očami diablov

 

Spala

Medzi východom a západom

Dvojspev vzďaľujúcich sa hriešnic vesmíru

Signalizovala girlandám podsvetia bolo to krásne

Ako pochod obeliskov drobných sŕdc na tráve nejasných podvečerov

Padla pádom zlatého jablka

Žiarenie harfy ktorej všetky struny potrhal prúd času

 

Spi

Mŕtva cestovateľka temných zákutí so závojom bielej mníšky

Spi spánkom vodopádov

Ktorých pieseň ťa kolíše

Ktorých pieseň unáša tvoje telo zlomené v páse pre závrat

Spi spásonosná sultánka

V háreme živíc

Obrátená k búrkovým oknám Léty

Ako skvelá tigrica

Bdejúca nad brlohom svojich snehových rokov

Padlých hviezd

Tvoje vlasy vĺn s ozdobou dúhoviek inovate

Pri strašných kolenách

Sú iba islandské vápence s obrazom neznáma

Spi

Ty čo si jediná pochopila zmysel života

A pila si jedy otvárajúce oči

Ty na šiji ktorej praská haluz vetra

Dlhá tyranizovaná kvetina

 

Nič nemôže oddialiť myšlienku na lásku (zo zbierky Temná Venuša)

Myslíme na seba ako krvavé zore

Žíhané svetlom nešťastia

A ktorých úskok sa nedá predvídať

Myslíme súčasne na seba bez narcisov nevinných pohľadov

Bez dlhej a nezmyselnej reči

Ako dva stromy odrezané od seba diamantom ticha

Pri tvojich bokoch spieva zakvitnutý konár viem to plačem

 

Súboj dvoch kvetov s nezachytiteľnou dýkou

Súboj dvoch trstín

Posledná vlna pery ktorá bledne

Súboj mňa s tebou

Presahuje všetky hranice podvečerov

Keď kľakáš pred svojou modlou smiechu

Vo svojej hnedej kráse

Biela plná náhod zázračná ako spojenie vetra a kláštora

Ako anjelský chór prerušený náhlym hlasom poľnice je to láska

Ako neviniatko napadnuté hadom

Hmyzom pokušenia

 

Nechaj mi spočinúť čelo pri tvojich očiach

Pri tvojich očiach z čiernej bazy

Pri tvojich očiach spoliehajúcich sa len na seba

Fialová

Ty mlčíš

 

Myslíš na mňa

Myslím na teba

Cez všetky prekážky zapadajúceho slnka

 

Obrátený presne do vetra (zo zbierky Temná Venuša)

Cestuješ vlakom ktorý sa nikdy nezastavuje

A ktorý zabíja pokorné bytosti na svojej ceste

Sedíš v kupé obsadenom girlandami

A v okne maloázijská krajina

Sibírska tajga a oči tej ktorú si prestal milovať

Keď ťa uchopila podivná vášeň trhať kosatce

Už hráš iba na svojom zabudnutom mirlitone

Ktorý si našiel pri horizonte

Kde sa krútila cesta

Uprostred spievajúcich holubov

Slnce zostúpilo nižšie

Do krištáľovej vody

Princovia dobýjali princezné

A videl si mestá ako sa dávajú na útek

Bombardované ženami

Ktoré krížili tvoje nekonečné blúdenia tvoj spleen

Ženy s očami pohanov

A s hlavami zlatých vtákov

Prímorské príšery krásne svojou neskutočnosťou

Svojou ľsťou

Iba bič dymu a ich pohľadov ti teraz šľahá do tváre

Čoskoro ťa odsúdia na ukrižovanie

A podstúpiš krvavé muky keď budeš musieť prejsť žeravým tunelom návratu

Radšej si necháš spáliť chodidlá

Aby si vzápätí uvidel malé dievčatko

Krásne ako telegrafické spojenie nadiru a snehu na severnom póle

Podáva ti strašnú fialku

Žuješ ju

Si oslobodený od všetkých nerestí ktoré ťa stretajú

Bozkávaš to malé dievčatko

Hodiny do ktorých padol lupeň palmy

Vzácne hodiny čarov

Prosté ako oheň v krbe kde sa spaľuje drahocenný list

 

Už niet zastávok kde by si mohol zastaviť svoj rušeň zo skla

Kaleidoskopický rušeň života

Okúzľovali ťa bazény naplnené nocou

Okúzľovali ťa moria ktoré si nevidel

Ktoré sa práve objavovali

 

Neskutočné mesto (úryvok)

A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia

Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach

 

Jedného dňa odchádzam z domova

Je práve jeseň a lietajú tie bezútešné kŕdle vtákov

Idem neviem kam som z toho skoro smutný

Najprvší anjel by neodohnal teba otvorená rana strachu

Dnes odídem

A nikdy sa nevrátim

Lebo je chladné septembrové ráno

A matke za každým slovom vypadne jedna slza

 

Potom nekonečná cesta vlakom

Ach keby sa vlaky vracali stále na to isté miesto

 

V ošklivom meste smrti svieti bledé nalomené slnce

Ideme po uliciach medzi pestrými makovicami žien

Ktoré v tento deň si obliekli rovnako biele šaty

Som zmätený

Z výkladných skríň

Kde číha

Na mňa

Môj závratný tieň

 

A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia

Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach

 

* * *

 

Pretože práve teraz je noc

So všetkými svojimi tichými lampami si odo mňa ďaleko

Dnes hľadáme lásky ktoré nás zradne opustili

Som strhnutý davom ktorý vychádza z ponurého domu

Prenasledujú zlosyna z filmu

Všetkým ľuďom horia oči krvilačnosťou

Odrážanou v tých elektrických lampách

Ktoré

Tejto noci

Sa odovzdali pokojnému vetru krásy

 

O polnoci

Sedím v kupé vlaku nabitého mŕtvymi bytosťami bez tvárí

Na neúprosnej lavici

Sedím a opieram sa o svojho priateľa

Chcem spať

Je mi clivo nenašiel som ženu ktorú som hľadal rukami

 

Zbohom zbohom mesto kde sme pochovali svoje detstvo

Jak je prekliata táto cesta cez diery osudu

Prepletáme sa dlhými tunelmi sĺz

Všetko letí za nami

I noční vtáci i ženy z ulice

Letíme doďaleka spíme vlak hrčí časom zavzdychá jak dieťa

Niekedy sa zastaví

A povie tu som mestám ktoré som nikdy nevidel

A ktoré už nikdy neuvidím

Navôkol je múr noci

Neskutočný havran so zlomeným krídlom

 

Nepočúvam ani básne z Fleurs du Mal

Ktoré číta môj priateľ

Všetko je vo mne obrátené do budúcnosti

Trasiem sa

Zimnicou márnosti

Nad ránom

Svitanie prináša prvé ruže do okien

Opilec hovorí vo vedľajšom kupé o svojom hrdinstve

                                                           strateného markytána

 

A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia

Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach

 

* * *

 

Potom sa zastavíme uprostred mesta vychádza prvé úmorné slnce

Pod klenbou ponurou jak had

Idem s batožinou predieram sa lesom stratených synov

Sám uprostred neznámeho sveta

Colníci colníci ja prichádzam z noci

Nesiem v kufroch svetelnú noc

Neplatím lebo som už raz zaplatil svojimi očami

 

Odrazu si v strede zaľudnenej ulice

Nevieš kam sa najprv pozrieť

Všade sa ti otvára divadlo nové ale žiarivé

A všetky ženy

Idú do tohto divadla

Krásne jak poklad zbojníka

Jak nostalgia ukrutníka

 

Všetky ženy sú si podobné

Prechádzajú ulicou stále tie isté nožnice útleho chodu

Jak je asi krásne tam uprostred rúk

Chcel by som bozkávať všetky tieto ženy

Ktoré nepoznám a ktoré už nikdy neuvidím

Zostáva za nimi dym schopný márniť slzy

Lúka nedokonaných rozkoší

Vo dne tancujú v ich pohľade neskutočné páry ulíc

Skrížených len zato aby sme prechádzali ustrašene ako dlaň

A v noci

Chodíme do nich piť

Svoje

Nedopovedané

Slová

Pýchy

 

Čakáme na tramvaj už nás nesie v tejto ďalekej krajine

Kde sa zbehli zrazu všetci básnici sveta

Letíme ulicami obdivujeme nahé panny rímsy v triede revolucionárov

Po týchto uliciach blúdil Guillaume Apollinaire

Ó mesto básnikov a holubov

Najkrajšie mesto sveta

Kde

Pochováme

Svoju túžbu po večeroch po láske po tichu

 

A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia

Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach

 

Proroctvo (zo zbierky Zrkadlo a za zrkadlom)

Keď náhodou pôjdete okolo

Nehovorte nikomu

Že tu sa práve odohrala najstrašnejšia dráma

Možno že tu niekto zomrel

Ale na tom nezáleží

To je to najmenšie čo sa môže stať

Táto vec už nedojíma dneska nikoho

Skôr sa potkne potok na najmenšej skalke

Alebo takisto skôr zahynie slnko

Ale o tom sme predsa nechceli hovoriť

Ale skôr o tom že niekto pôjde okolo môjho domu

Kde bývam už sám i so svojím havranom

Jeho krídla konkurujú noci

A jeho oči nosia ukrutnosť tohto sveta

Pôjdete okolo môjho domu

A bude sa vám zdať že tamdnu zavýja meluzína

Ale nie

Ale nie

To zavýja najstrašnejšie ticho

To kričí jedna vetva odporu

Len pozrite bližšie

Zostal som sám uprostred miliónov

Pretože som nemohol vidieť najčernejšie veci na svete

Obrazy ktoré nepamätá nikto zo smrteľníkov

Ani nikto zo zverov a rastlín

Svet sa rútil do priepadlísk

A nikto nepovedal ani slova

Nadarmo sa jedného dňa zjavil na obzore básnik

Schoval sa pod kôru stromov ako včela

A hral sa veľmi dlho s medom v svojich ústach

Mlčal keď bolo treba hovoriť

Ja nie

Ja nie

Zavreli ste mi ústa

Aby som nemohol hovoriť najjednoduchšie slová

Také aké počujete obyčajne za súmraku

Tráva hovorí takou istou rečou a nikto ju nepošliape

Pretože sa bojí jej pomsty

Tráva sa pomstí

Tráva sa pomstí

I za tých mŕtvych pod ňou sa raz vypomstí

Len počkajte

Len počkajte

Raz zaburáca hrom a zem naposledy zavzdychá

Prestane padať rosa

Všetko vyschne aby sa zamedzili samovraždy

Všetky stromy sklonia vetvy pod obesencami

Nikto neunikne

Nikto neodletí

Každý skamenie na svojom mieste ani nezavzdychá

A to potom bude vládnuť zákon dažďov a vetrov

Zákon búrok

A keď pôjdete vtedy náhodou vedľa môjho domu

Zdnuka sa bude ozývať spev

 

Bude práve ráno

A zem sa otvorí

 

Neodišla, nie (zo zbierky Spevy sveta)

Vietor mi privial ešte jednu spomienku:

Priniesol poštár telegram.

Starú mamu vraj chytil závrat na pavlači

a spadla na kamennú podstienku...

Ostatné slová zmizli v plači

a cítil som sa strašne sám.

 

Už neuzrel som usmievavú tvár,

zabil ju, starkú, strmý pád,

osirel mlyn a jelše, lúky,

zastrel ich závoj najčernejších chmár,

zbeleli na sneh láskajúce ruky,

súmrak ich zniesol do záhrad.

 

Cez známe vŕšky nevládal som na pohreb,

bol príliš slabý prameň mojich síl,

ale mi ešte dlho zneli v ušiach zvony,

temnela obloha a horkol chlieb,

krok vyludzoval nízke tóny

a pohľad sa mi zarosil.

 

Až po roku som mohol zase prísť

k nízkemu domu prostred zelene

a zastať na osudnom schode pavlače.

Šuchotal na nej topoľový list...

A ja som všade cítil jej dych i jej koláče.

 

Odbehla iba. Neodišla. Nie...

 

Odpoveď (zo zbierky More bez odlivu)

Pýtaš sa, čo mi víri v hlave,

či som sa potkol na čierňave,

moja láska?

 

Poranil som si oči chrastím,

tým, čo je medzi snom a šťastím,

moja láska.

 

Neón (zo zbierky More bez odlivu)

Je tma v izbici

keď zavrieš oči

 

Potom sa zažne biely neón tvojho tela

a zrazu je toľko svetla

až oslepuje.

 

Preto som slepý

keď ťa milujem.

 

Sen o zvone (zo zbierky Básne o sne)

Sú ťažké slová,

ťažšie než láska.

 

Do ticha zaznie škripot štrku.

To kráča ona.

Má strašne bielu ruku

a hlas jak obraz vrytý do olova.

 

Sú ťažké slová,

ťažšie než láska.

 

Ach, kedy zaznie večerný hlas zvona?

 

Sen o teple (zo zbierky Básne o sne)

Pristihol som sa pri zime.

Svet, pravda, nie je stáložiarny.

Ani len úsmev nebliká,

nebliká ani sen,

ani márny.

 

Kde zohriať zimomravé kosti,

ako si stvoriť sen,

rozblikať dávny úsmev

kresadlom ľútosti či neľútosti?

 

Breh uteká a slabne obzor,

lúč pretrhol si vo mne opraty

a letí vo vetre.

Možno je iba rozmarný,

krutý a záhadný –

a nadránom sa navráti.

 

Sen o slze (zo zbierky Básne o sne)

Pochoval som

blízkeho mŕtveho

a zasial som do čerstvej hliny

slzu.

 

Do roka a do dňa

slza rozkvitla.

 

Nebolo ju treba polievať,

bude kvitnúť donekonečna,

je večná.

 

A učím svoje deti vysloviť jej meno:

Láska.

 

Vo všetkých pádoch.

 

Interpunkčná báseň (zo zbierky Smutné rozkoše)

Hladina moja:

rovina búrkou predurčená!

Ach, márne moje vrchy,

kaňony pod nimi!

Je to žena? Je to žena roztúžená?

 

Opustiť pustatiny

a byť zas predurčený neurčitu!

Byť sám a trochu ný...

 

Prežúvať seno meluzíny.

 

Gordický uzol (zo zbierky Smutné rozkoše)

Čierne vlasy chuti čierneho piva

Ani včela ich neobíde

Ani polnoc nezabudne na Dobrú noc

Čo potom majú robiť ruky a ústa

A hladká skalka pod nimi

To miesto kde hniezdi kričiaci vták

Je plná vášne

Keby len vášne

I smutnej rozkoše

 

A keby nebolo uragánu

Človek by zahynul na nudu

 

Predpoveď (zo zbierky U nás)

Mesiac šteká na psa,

možno aj preto, že pes je v splne

alebo sám.

A možno preto,

že v inej chvíli

sud vinára plní,

zatiaľ čo sa želaniu

vždy nevyplní

jeho človek.

 

Nikdy (zo zbierky U nás)

Len zúfalstvo ma ochraňuje pred spánkom,

len ono.

Skaly sa o mňa potkýnajú,

noc plní tmu,

tma prediera sa očami,

svetlo ma zhasína,

tak ako lampa dohasína

v plameni.

 

A voda, ktorá plynie

dočasne,

odráža sa v kameni.

 

Ale tá voda

nikdy nezhasne.

 

Strach (zo zbierky U nás)

Pichá ma srdce

nevädnúce.

 

Priveľa lásky malo.

Primálo lásky dalo?

 

Možnože je to tak,

že darmo spieva vták.

 

Možnože vták sa morí

na rozbúrenom mori.

 

Pichá ma – ako obyčajne – srdce

od zrodu burcujúce.

 

Hrdza múdrosti (zo zbierky Rozlúčky)

Rozlúč sa, básnik, so všetkým, čo bolo

klíčiace, potom krásne nezmyselné.

Zabudni na noci a na tremolo,

a miluj. Strašne, ako kedysi:

to znamená, že verne.

 

Rozlúč sa, básnik, so západmi,

ktoré ťa v dávnom čase opájali.

Dnes má už západ presný tvar,

ten pravý: zradný.

A priznaj, že sa ti cnie po ošiali.

 

Rozlúč sa, básnik, s ošiaľom a zradou,

s tým, čo ťa hnalo do trýzne.

Už ani zradných lások niet.

Len známy mesiac poškuľuje nad záhradou,

zhrabúva suché lístie nedopovedaných viet

a pohundráva: Darmo, vytriezveli sme.

 

Sami (zo zbierky Rozlúčky)

Tie tŕne pochybností

o tom a onom,

o tej a onej!

 

Prastaré kosti starých cností,

sny o vernosti, o večnosti

spráchniveli

v neľudskej kocke čiernej cely.

 

Do onej cely, moja drahá,

sami sme sa raz uzavreli.

 

Škoda (zo zbierky Rozlúčky)

Nuž, šťastnú cestu

na križovatke našich krížnych ciest,

ty moja drahá nedrahá!

Ostala tu len žlč a súvaha

a miesto milujúcej dlane

hromobitie a päsť.

 

Dni ošiaľu sú spočítané.

 

Zaskučí kdesi iba slovo: Škoda!

A pohltí ho kalná voda.

 

O úsmeve (zo zbierky Žena a muž)

Zdá sa, že celé roky som ťa nevidela

s úsmevom na tvári, ba v celom tele,

tak ako kedysi.

Asi už miluješ len kulisy

a zabúdaš na všetko, čo sa stále belie.

 

Zavše sa rozosmeješ ako divý

(Ten nezmyselný rehot kočišov!)

a mňa vždy pichne pri srdci:

aký si býval v úsmeve a v tele horúci,

hoci aj nečuteľný ako les.

Ale dnes

úsmevom nič mi neprezradíš.

Nič nepovieš.

 

Ľútosť (zo zbierky Žena a muž)

Ako plyš vyblednutá,

ako dym štipľavá,

pálčivá ako knuta,

zákerná ako pŕhľava

je naša láska

po nociach, po rokoch.

 

Za všetko môže asi slnko,

roditeľ požiarov a popola.

 

Už nedívam sa na tvoj prsník ako na jablko,

zametám omrvinky nehy zo stola

a strašne mi je za tým ľúto,

že krehké býva dokonca aj puto.