Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
HORÚCE LINKY
Vladimír Reisel
19. 1. 1919 Brodzany
1. 9. 2007 Bratislava

Pseudonym
Janko VladimírovPrekladá z jazykov
Francúzsky jazyk
Španielsky jazyk
Grécky jazykŽivotopis autora
Vladimír REISEL sa narodil 19. januára 1919 v Brodzanoch. Keď mal tri roky, rodičia sa presťahovali do Veľkých Bielic (dnes súčasť Partizánskeho), kdeZobraziť všetkoVladimír REISEL sa narodil 19. januára 1919 v Brodzanoch. Keď mal tri roky, rodičia sa presťahovali do Veľkých Bielic (dnes súčasť Partizánskeho), kde otec kolár kúpil bírešský dom. V rokoch 1929 – 1937 chodil na Štátne reálne gymnázium Františka Sasinka v Prievidzi. Študoval českoslovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1937 – 1939) a po rozpade ČSR slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1939 – 1941). Pracoval ako stredoškolský profesor najprv na Českom gymnáziu a potom na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave (1941 – 1945). V apríli 1945 sa stal redaktorom Pravdy, v máji 1945 bol prijatý za člena KSČ, v auguste sa oženil a stal sa zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí ČSR. V rokoch 1945 – 1949 pôsobil ako tlačový atašé na československom veľvyslanectve v Paríži, kde bol počas februára 1948 členom akčného výboru. V rokoch 1949 – 1952 pracoval ako referent a prednosta oddelenia Ministerstva zahraničných vecí v Prahe. Po odchode z ministerstva sa realizoval ako kultúrny pracovník v žurnalistickej a vydavateľskej sfére. V rokoch 1952 – 1959 pôsobil ako redaktor a zástupca šéfredaktora týždenníka Život, potom (1960 – 1973) ako redaktor a neskôr zástupca šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V rokoch 1964 – 1973 viedol edíciu Kruh milovníkov poézie, 1972 – 1987 zastával pozíciu šéfredaktora znormalizovaných Slovenských pohľadov. Žil v Bratislave. Zomrel 1. septembra 2007 v Bratislave.
Diela a recenzie diel
Poézia
- Vidím všetky dni a noci (1939)
- Neskutočné mesto (1943)
- Zrkadlo a za zrkadlom (1945)
- Svet bez pánov (1951)
- Doma (1953)
- Dobrí vtáci (1954)
- Milovaní milujúci (1954)
- Spevy sveta (1955)
- Ďakujem ti (1957)
- Najdrahší šperk (1958)
- More bez odlivu (1960)
- Básne o sne (1962)
- Láska na posledný pohľad (1963, 2. vydanie 1964)
- Smutné rozkoše (1966)
- Temná Venuša (1967)
- Prvé smutné rozkoše (1968)
- Básne o sne. Smutné rozkoše (1971)
- Oči a brezy (1972, 2. vydanie 1987)
- Žiarivá (1974)
- Moja jediná (1975)
- Tanečnice (1975)
- Lásky stolisté (1976)
- U nás (1977)
- Premeny milovania (1979, 2. vydanie 1980)
- Rozlúčky (1980)
- Žena a muž (1983)
- Taká si, taký som (1985)
- S tebou bez teba (1988)
- Trpké plánky (1988, výber z juvenílií)
- Temné rozkoše (1989)
- Básnici snov (1997, antológia nadrealistickej poézie)
Pre deti a mládež
- Keď sa lúka zazelená (1961)
- Tisíc hier a tisíc kvetov (1961)
- Zázračná muzika (1962, 2. vydanie 1969)
Odborná literatúra
- Vidím všetky dni (2017, 1.vydanie)
Literárna veda
- Poézia Laca Novomeského (1946)
Charakteristika tvorby
Zorientovaný v českej avantgardnej poézii a rozhľadený vo francúzskej poézii V. Reisel začal ešte ako gymnazistaZobraziť všetkoZorientovaný v českej avantgardnej poézii a rozhľadený vo francúzskej poézii V. Reisel začal ešte ako gymnazista uverejňovať prvé básne a preklady v časopisoch Rozvoj, Svojeť, Pero, Elán, Slovenské pohľady a i. V roku 1937 pripravoval na vydanie zbierku Dotyky, ktorá mala svojou kompozíciou vyjadriť autorovu cestu k nadrealistickej metóde, takže jej podstatnú časť tvorili symbolistické básne písané sylabotonickým metrom a viazaným veršom. Zrejme na radu M. Bakoša z úmyslu zišlo. Niektoré z týchto textov obsiahol výber Láska na posledný pohľad (1963), ucelene vyšli v súbore Trpké plánky (1988) a v prvom zväzku spisov Temné rozkoše (1989).
Debutom V. Reisela je zbierka Vidím všetky dni a noci (1939), ktorá zahŕňa básne z rokov 1936 – 1938. V čase vydania najrozsiahlejšia poprevratová básnická kniha znamená z historiografického hľadiska konštituovanie nadrealizmu ako básnického smeru. Druhá zbierka Temná Venuša obsahuje texty z obdobia 1938 – 1940, ale po problémoch s jej vydaním a následnej strate rukopisu vyšla až v roku 1967, keď pripomenula avantgardné ukotvenie autora. Vývinovo relevantná bola teda len prvá kniha, spoločne však predstavujú najdôslednejšie realizovanie ideových a estetických princípov nadrealizmu. Polytematické básne s motívmi detstva, zmyslových (najmä erotických) senzácií, lásky, sna, smrti etc. exponujú mnohonásobné a v podstate paradoxné vzťahy medzi kontrastnými veličinami života. Sú tak výrazom potreby vyslobodenia moderného človeka zo strnulých a zväzujúcich racionalistických konštrukcií sveta prostredníctvom ponoru do mnohorakosti a ambivalencie života. Reiselovým osobným špecifikom v rámci nadrealizmu je pritom úzka väzba medzi princípom túžby a melancholickým životným pocitom, medzi senzualistickou dravosťou a romantickou nostalgickosťou. Reisel je aj autorom viacerých textov, ktoré sa pre svoj programový charakter stali emblémami nadrealizmu. Patria k nim aj viaceré básne venované autoritám avantgardy. Pásmo Neskutočné mesto (1943) je lyricko-epická báseň z 18 častí, ktoré spája refrén. Skladba disponuje epickou kostrou, ktorú tvorí príchod subjektu do veľkomesta, jeho tamojšie zážitky a skúsenosti (najmä príbeh lásky) prerušené dvoma návratmi domov a vynútený odchod z mesta, ktorý znamená aj definitívne ukončenie ľúbostného vzťahu. Tieto dejové peripetie sú však podriadené monologickému lyrickému charakteru skladby, ktorým sa subjekt vyznáva z melancholickej očarenosti životom, stierajúc hranice medzi minulosťou a prítomnosťou, realitou a snom, spomienkou a predstavou. Prúd rozmanitých epických zlomkov z mestského života a na ne nadväzujúcich premenlivých psychických stavov subjektu tak postihuje nielen fascinujúco-odcudzujúcu atmosféru veľkomesta, ale vyjadruje aj vedomie o ambivalencii života. Reisel kompozične aj tematicky produktívne nadväzuje na V. Nezvala (Podivuhodný kouzelník, Edison, Pražský chodec, Věštba) a ustupuje z pozícií ortodoxného nadrealizmu (P. Winczer). Kniha V zrkadle a za zrkadlom (1945) v prvej časti pokračuje v tematizovaní vnútorných rozporov, do ktorých človeka ženie túžba po láske, pričom posilňuje pól existenciálneho utrpenia a úzkosti z nestálosti a nedosiahnuteľnosti harmónie, šťastia. Istým vyvážením týchto pocitov je pokus ironicky nadľahčiť frustráciu z neúprosného plynutia času v cykle Kalendár. Druhá časť knihy je postavená na kontraste expresívneho apokalyptizmu vyjadrujúceho zdesenie z vojnového ničenia a historického optimizmu agitačných a oslavných básní s tematikou Povstania a oslobodenia, ktorými zbierka kulminuje. Týmto dielom zavŕšil Reisel nadrealistickú etapu svojej tvorby.
K aktívnej participácii na vývine slovenskej poézie sa Reisel vracia v roku 1951. Odvtedy jeho tvorba reaguje na premeny kritérií, ktoré boli postupne kladené na ideologicky angažovanú tvorbu.
Prvú, schematickú podobu poézie socialistického realizmu možno v Reiselovom prípade vymedziť lyricko-epickou skladbou Svet bez pánov (1951) a zbierkami Doma (1953), Dobrí vtáci (1954), Milovaní milujúci (1954), Spevy sveta (1955), Ďakujem ti (1957) a More bez odlivu (1960). Tematicky, žánrovo aj výrazovo tieto knihy zodpovedajú dobovej mocensky presadenej predstave o agitačno-výchovnej funkcii poézie. Žánrovú skladbu napĺňajú modelové balady, elégie, panychídy, selanky, ódy, hymny, fejtóny a pamflety s tematikou triedneho boja, Povstania, oslobodenia, industrializácie, združstevňovania, vlastenectva, internacionalizmu a pod. Propagandistická intencia sa odrazila aj vo výstavbe Reiselových textov. Presadzuje sa tradičná strofika, viazaný verš, pravidelný rytmus, aktualizovanie figúr a postupov literárnej periférie (publicistika, rétorika, folklór, sentimentálna literatúra), kolektivizácia subjektu, zjednodušenie obraznosti a pod. Reisel v tomto období zanecháva reflexiu rozpornosti života a dáva sa do služieb vysvetľovania, obhajovania a propagovania ilúzie o historickej nevyhnutnosti nastolenia diktatúry proletariátu, jej bezproblémovom realizovaní a utopických perspektívach. Namiesto exponovania paradoxnosti života pri zobrazovaní sveta dôsledne aplikuje a rozvíja ideologicky determinovaný systém protikladov vychádzajúci z triedneho základu. Reisel sa idylický obraz prítomnosti snaží budovať aj v oblasti osobnej lyriky. Aj svoju poéziu detstva, domova a rodiny zbavuje problémového vnímania, ako o tom svedčí štylizácia subjektu do funkcie zodpovedného potomka, manžela a rodiča. Erotizmus, taký dôležitý v básnikovej predchádzajúcej tvorbe, nateraz len dotvára obraz harmonickej prítomnosti v budovateľských bukolikách a folklórnych ponáškach.
V súlade s celkovým vývinovým trendom slovenskej angažovanej poézie sa postupne, od zbierky Spevy sveta, v Reiselovej tvorbe práve cez básne s osobnou tematikou objavujú aspoň stopy problémovejšieho vnímania života. Reštitúcia ideológiou vyvlastneného lyrického subjektu prebieha v spomienkových básňach na rodičov a v básňach návratov do rodného kraja, ďalej v revitalizovanej erotickej poézii a napokon v textoch venovaných mŕtvym priateľom z avantgardnej generácie. Vzniká tak aspoň v náznakoch ľudsky plnší, zložitejší, a teda autentickejší obraz života. Rodný kraj a jeho príroda subjekt upomínajú na hodnotu elementárnych zmyslových a citových zážitkov. Cez erotiku a sexualitu sa presadzuje jeho hedonizmus. Smrť rodičov, starých rodičov a priateľov zasa subjekt konfrontuje s konečnosťou života. Tak sa do Reiselovej poézie dostáva senzualizmus, pocity sklamaní, dezilúzie a úzkosti, no aj nadhľad, irónia a provokácia, ktoré nie sú motivované ideologicky, ale osobnými potrebami a skúsenosťami subjektu. Pre tieto básne platí, že transparentnú ideologickú determináciu obrazu sveta príznačnú pre priamo angažované texty v nich strieda aplikácia dialektickej logiky na osobnú životnú skúsenosť s tým, že Reisel namiesto vyjadrenia dramatickosti života sústavne so znepokojujúcimi faktami narába ako s materiálom, na ktorom môže manifestovať svoj nezlomný optimizmus. Vyjadruje teda ilúziu o racionalistickej zvládnuteľnosti života. V rámci konkrétnych kníh aj v rámci celej tejto etapy Reiselovej poézie „temné“ prvky predstavujú len kontrapunktické zložky inak optimisticky konceptualizovanej osobnej aj spoločenskej skúsenosti. Dosvedčuje to skutočnosť, že významovo zvlášť zaťažené miesta (pointy básní, rámcujúce texty zbierok) zakaždým obsadia manifestačné vyjadrenia radosti, nadšenia a lásky k životu.
Snaha inovovať schematický model socialistického realizmu sa dobovo prejavovala aj v oprašovaní avantgardnej minulosti básnikov. Reisel sa od zbierky Spevy sveta snaží aktuálnym námetom prispôsobiť žáner pásma, pracuje s asociatívnosťou, prípadne v básňach z kapitalistických miest dá popri osvedčení triedneho vedomia svojho subjektu cez civilizačné a exotické motívy aspoň na moment zaznieť aj poetistickému očareniu životom. Priamo do zbierky Ďakujem ti začlenil aj skladbu Neskutočné mesto. V 60. rokoch sa ešte intenzívnejšie hlási k svojej nadrealistickej minulosti, keď vydáva stratený rukopis zbierky Temná Venuša (1967) a súbory Láska na posledný pohľad (1963, 2. vydanie 1964) a Prvé smutné rozkoše (1968).
Návrat k parametrom nadrealistickej poetiky signalizujú aj názvy dvoch nových autorových zbierok Básne o sne (1962) a Smutné rozkoše (1966). Exponovanie protikladov a paradoxov zasa sľubuje problémovejšiu reflexiu života. Túto tendenciu naznačujú už básne prvej zbierky, ktoré sa týkajú formujúcich životných skúseností subjektu (sociálna, erotická etc. iniciácia). Na post určujúcej životnej sily básnik znova kladie princíp túžby a cez stret sna a skutočnosti dokáže vyjadriť nielen potrebu radosti zo života, ale aj pochyby a strach spôsobené skúsenosťami a vedomím nevyhnutnej smrti. V konečnom dôsledku však aj teraz bytostné ľudské problémy harmonizuje príklonom k nadosobným hodnotám (kolektivizmus). Záujem o rozpory sa predsa len odráža v tvarovej premene Reiselových básní. Znova oživuje genitívnu metaforu a paradox, pracuje s detailom, inklinuje k asociácii, montáži, náznaku a významovej skratke, opiera sa o fragmentarizované príbehy či dialogický princíp, tenduje k aforizmu a gnóme, uplatňuje iróniu aj sebairóniu. Snaha koncentrovať tvar básne na princípe téza – antitéza sa však sústavným aplikovaním mení na stereotypný nástroj racionalistického manipulovania dramatickým životom. Nehovoriac o tom, že účinok je limitovaný aj benevolenciou autora voči improvizácii a jeho slabšou kontrolou nad niektorými prostriedkami (paronomázia). Mení sa aj charakter Reiselovej angažovanej poézie. Už v zbierke More bez odlivu sa pridal k trendu diagnostikovať a komentovať z pozícií socialistickej morálky nedostatky svojich súčasníkov, a prispieva tak k formovaniu socialistickej občianskej poézie: konštruuje výstražné exemplá, cez ktoré s neúprosnou iróniou pranieruje a karikuje ľudskú bezcharakternosť, a sentimentálne balady, ktorými apeluje na súcit s jej obeťami.
V 70. rokoch Reisel na základe normalizačnej objednávky opätovne posilňuje ideologickú angažovanosť básnickej výpovede, keď vydáva zbierky Oči a brezy (1972) a Moja jediná (1975). Prvá reflexiou rozmanitosti spoločenského života a prírodného bohatstva ZSSR sugeruje harmonickosť tamojšej prítomnosti. Zároveň cez pripomínanie obetí protifašistického boja vyslovuje vzťah vďaky a družby k sovietskemu ľudu. Druhá zbierka je zasa výchovno-apelatívnym návratom k obetiam a hrdinom Povstania a oslobodenia. Propagandisticky konformný obraz prítomnosti aj historických udalostí, pri ktorom sa znova uplatňujú prekonané postupy politickej lyriky (schematický systém protikladov), sa Reisel pokúša autentizovať prvkami životnej empírie (garancia výpovede osobnou skúsenosťou subjektu v prvej, štylizovaná príbehovosť textov v druhej zbierke). Vo výsledku majú obe zbierky len dokumentárnu hodnotu. Reiselovu funkciu spoľahlivého režimového básnika v tomto čase potvrdzuje aj výber z jeho politickej a vlasteneckej lyriky z 50. rokov Žiarivá (1974).
Nasledujúce knihy U nás (1977), Rozlúčky (1980) a Žena a muž (1983) zachovávajú tematické aj výrazové parametre autorovej poézie, ako ich vytvoril v 60. rokoch. Hoci v nich posilňuje reflexiu univerzálnych ľudských problémov (smrť, láska), v prvých dvoch je osobná situácia subjektu úzko spojená s reflexiou spoločenského života z oficiálnych pozícií. V zbierke U nás (1977) chronologická kompozícia textov, ktoré od evokovania prevráteného poriadku vecí smerujú k nastoleniu harmónie, vyjadruje nielen otrasenie sa subjektu z existenciálnej beznádeje uvedomením si príslušnosti k prírode, rodnému kraju a vlasti, ale je aj subjektivizáciou procesu tzv. konsolidácie spoločenského poriadku po roku 1968. Zbierka Rozlúčky (1980), ako naznačuje už názov, je bilančná. Polohe osobnej životnej súvahy zodpovedá prvá časť, ktorá od počiatočnej trpkosti subjektu smeruje k triezvej, dokonca až cynickej vyrovnanosti pred nezvratnou logikou života, zatiaľ čo druhá sa viaže na spoločenskú realitu a je manifestom básnikovej ideovej zásadovosti. Kým v prvej má miesto aj lakonickosť či sebairónia, v druhej sa k slovu dostáva agresívna dogmatickosť z čias schematizmu.
Reiselovu sústavnú tematickú doménu predstavuje problematika vzťahov medzi mužom a ženou. Jej podanie prešlo vnútornými premenami, ktoré zodpovedajú premenám celkovej ideovej a estetickej orientácie autora. Od konca 70. rokov sa snaží udržať v čitateľskom povedomí práve hojnými výbermi ľúbostnej, erotickej poézie Lásky stolisté (1976), Premeny milovania (1979, 2. vydanie 1980), Taká si, taký som (1985), výber z juvenílií Trpké plánky (1988), S tebou bez teba (1988). A táto téma je aj v centre jeho (zrejme) poslednej pôvodnej knihy Žena a muž (1983). Nesie podtitul Vnútorné dialógy a jednotlivé jej texty tvoria repliky pomyselnej dišputy medzi partnermi, takže dostáva charakter dialogickej básnickej skladby. Predmetom dialógu sú dennodenné radosti a starosti partnerského spolužitia, takmer úplne je vylúčená nielen spoločenská či verejná sféra, ale napríklad aj rodičovská rola oboch protagonistov. V autorovej tvorbe po roku 1948 má tak zbierka osobité postavenie. Dialógu dodáva dynamiku a dramatickosť to, že sa realizuje formou vzájomných vyznaní, výziev a žiadostí, ale aj výčitiek, výstrah a napomenutí. Ich zmyslom pritom nie je exponovať neriešiteľnú krízovosť vzťahu, naopak, sú to prostriedky jeho utužovania. Zaujímavou apóriou je pritom antiromantický, lakonický, ale aj hovorovo expresívny či až drsný výraz apelovania na vľúdnosť, nehu, trpezlivosť či zmierlivosť. Skladbu možno vnímať aj ako nadľahčujúcu formu básnikovej sebareflexie, v ktorej časť výrokov o sebe štylizuje ako prehovor partnerky, dávajúc tak priestor aj sebairónii.
Písanie poézie má v tvorivej aktivite V. Reisela dominantné postavenie. Viaceré jeho diela boli zhudobnené modernými slovenskými skladateľmi (Ján Cikker, Tibor Frešo, Ivan Hrušovský). Vyskúšal si aj písanie a prekladanie poézie pre deti. V počiatočnej etape svojej činnosti sa ale intenzívnejšie zaoberal literárnou teóriou a sústavne sa realizuje ako prekladateľ prózy a poézie.
V. Reisel nie je spolutvorcom nadrealizmu len svojou básnickou tvorbou. Významný podiel na sformulovaní princípov nadrealistickej poetiky, vnútornom uvedomení skupiny a jej presadení v slovenskej literatúre majú aj jeho viaceré recenzie, teoretické, polemické a popularizačné verejné vystúpenia (rozhlasová prednáška Prečo nerozumiete modernej poézii, 1937; esej Ako vzniká moderná báseň, 1939; leták Nová poézia a verejnosť, 1940). O tom, že Reisel sa v tomto období teoreticky nezapodieval len poetikou nadrealizmu, ale overoval si štrukturalistickú metodológiu aj na inom básnickom materiále, svedčí monografia Poézia Laca Novomeského s podtitulom Rozbor básnickej štruktúry (1946).
Druhou sústavnou a ťažiskovou sférou Reiselovej tvorivej aktivity sa stal preklad. Reisel sa v tejto oblasti prejavuje už roku 1936 a postupne sa vyprofiloval na kľúčového prekladateľa nadrealistickej generácie. Orientuje sa najmä na francúzsku literatúru. (Sporadicky prekladal aj z iných jazykov, napríklad z gréčtiny.) Hoci sa venuje aj prekladaniu klasickej prózy, v jeho portfóliu dominuje predovšetkým moderná a avantgardná poézia. Jeho preklady v užšom zmysle pomáhali etablovať nadrealistickú poetiku v slovenskom literárnom živote. Ich dosah je však oveľa väčší. Slovenskému čitateľovi v mnohých knižných prierezoch a časopiseckých sondách predstavujú významné básnické osobnosti modernej a avantgardnej francúzskej poézie prvej polovice 20. storočia (najmä Apollinaire, Breton, Eluard, Char, Reverdy, ale aj mnohí iní). Od 60. rokov sa opakovane vracia najmä k dielu J. Préverta.
Reiselovo básnické dielo príznačne ilustruje vývin veľkej časti slovenskej poézie 20. storočia. Kým krátkou nadrealistickou etapou svojej tvorby sa zapísal do dejín modernej slovenskej poézie ako dôležitý aktér vývinovo aj esteticky produktívnej antropologicky orientovanej avantgardy, jeho rozsiahla produkcia po roku 1948 len konformne prispieva k presadeniu a udržiavaniu línie ideologicky angažovanej poézie. Ak vezmeme do úvahy, že literárna historiografia za najzávažnejšiu časť Reiselovej tvorby konsenzuálne považuje jeho striktne nadrealistickú poéziu, je istým paradoxom, že autorovým najvydávanejším dielom je pásmo Neskutočné mesto. Bolo zaradené do zbierky Ďakujem ti (1957) a do výberov Láska na posledný pohľad (1963), Prvé smutné rozkoše (1968), S tebou bez teba (1988) a Temné noci rozkoše (1989). Z druhého obdobia básnikovej tvorby si istú príťažlivosť zachováva len osobná a erotická lyrika zo zbierok Smutné rozkoše, U nás, Rozlúčky a Žena a muž. Trvalý Reiselov prínos a vklad do slovenskej literatúry predstavuje prekladateľská aktivita.
Jaroslav Šrank
Preložené diela
Pásmo Neskutočné mesto vyšlo v češtine (1989), výbery z poézie v češtine (1982, 1989), maďarčine (1962, 1989),Zobraziť všetkoPásmo Neskutočné mesto vyšlo v češtine (1989),
výbery z poézie v češtine (1982, 1989), maďarčine (1962, 1989), poľštine (1985) a srbochorvátčine (1970),
zbierka pre deti Zázračná muzika vyšla vo fínčine (1969), maďarčine (1965), poľštine (1972), slovinčine (1970) a srbochorvátčine (bez vročenia).
Literárna tvorba - preklad
Preložil diela H. de Balzaca, A. Camusa, J. Giona, Stendhala. Prekladá najmä poéziu: A. Alexandrov: Hymna Sovietskeho zväzu (1945), G. Apollinaire: Pásmo (1961,Preložil diela H. de Balzaca, A. Camusa, J. Giona, Stendhala. Prekladá najmä poéziu: A. Alexandrov: Hymna Sovietskeho zväzu (1945), G. Apollinaire: Pásmo (1961, spolu s P. Bunčákom, J. Rakom a Š. Žárym), A. Breton: Muž a žena čisto bieli (1967), J. Čarek: Farby farbičky (1962, 2. vydanie 1985), P. Eluard: Poézia a pravda (1946), Básne pre všetkých (1954, spolu s P. Bunčákom a Š. Žárym), Posledné ľúbostné básne (1969), R. Char: Tvoja ranná krása (1965), A. de Musset: Pieseň (1964), B. de Otero: Neplašte slávika (1966), A. Pojar: Chvíľka krátka pri zvieratkách (1960), J. Prévert: Tá láska (1964), Tá láska a neláska (1966, 2. vydanie 1973), Posledné nahé lásky (1982), Láska (1995, 2. vydanie 1999), Nahé lásky (2001), Slnko noci (2004), P. Reverdy: Trosky neba (1972), J. Ritsos: Nebola to hra (1962), Bratislava je láska (1964), Sonáta mesačného svitu (1978, spolu s M. Válkom), P. Verlaine: Prekliati básnici (1971), výber Preklady (1984)Zobraziť všetkoMonografie a štúdie o autorovi
KOČÍK, Tibor: Košická literárna scéna na pozadí mizérie "normalizácie". I n: Slovenské pohľady , roč. IV + 135,Zobraziť všetkoKOČÍK, Tibor: Košická literárna scéna na pozadí mizérie "normalizácie". In: Slovenské pohľady, roč. IV + 135, 2019, č. 2, s. 89.
KRAJANOVÁ, Kristína: Vladimír Reisel: Vidím všetky dni (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 6, s. 125 – 128.
ANDRUŠKA, Peter: Vladimír Reisel: Vidím všetky dni (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 1, s. 122 – 126.
BARBORÍK, Vladimír: Dni bez nocí. Vladimír Reisel: Vidím všetky dni (Kniha týždňa). In: Pravda, roč, XXVII, 28. – 29. 10. 2017, č. 249, príl. Víkend, s. 32.
VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89.
PLUTKO, P.: Básnik Vladimír Reisel. Bratislava 1989.TOMČÍK, M.: Slovenská nadrealistická poézia. Martin 1949.
FELIX, J.: Veľký Guillaume u nás. In: Slovenské pohľady 78, 1962, č. 1, s. 70 – 79.
FELIX, J.: Veľký Guillaume u nás. In: Slovenské pohľady 78, 1962, č. 2, s. 32 – 43.
POVAŽAN, M.: Novými cestami. Bratislava 1963.
BAKOŠ, M.: Básnická cesta nadrealistu Vladimíra Reisela. In: Reisel, V.: Prvé smutné rozkoše. Bratislava 1969, s. 417 – 436. Pod názvom Prínos Vladimíra Reisela a iné otázky nadrealizmu. In: Bakoš, M.: Avantgarda 38. Bratislava 1969, s. 134 – 149.
BREZINA, J.: Voľný verš Vladimíra Reisela. In: Slovenská literatúra 17, 1970, s. 345 – 372.
WINCZER, P.: Reiselovo Neskutočné mesto vo vzťahu k Apollinairovi, k surrealizmu a k Nezvalovi. In: Slovenská literatúra 19, 1972, s. 366 – 379. Pod názvom Neskutočné mesto V. Reisela vo vzťahu k Apollinairovi, k surrealizmu a k Nezvalovi. In: Winczer, P.: Súvislosti v čase a priestore. Bratislava 2000, s. 162 – 180.
PIŠÚT, M.: Hodnoty a čas. Bratislava 1978.
ŠMATLÁK, S.: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava 1979.
KOCHOL, V.: Literárne reflexie. Bratislava 1979, s. 237 – 260.
TOMČÍK, M.: Reiselovo úsilie o autentickú poéziu. In: Slovenské pohľady 95, 1979, č. 1, s. 20 – 30.
TOMČÍK, M.: Genéza a typ Reiselovej prekladovej tvorby. In: Reisel, V.: Preklady. Bratislava 1984, s. 425 – 449.
PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1984.
Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava 1984.
MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 2000.
Maťovčík, A.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.
MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava 2004.
Panoráma slovenskej literatúry II. Bratislava 2005.Ukážka z tvorby
Nudité (zo zbierky Vidím všetky dni a noci ) Obolus nerestí v tvojich ústach Ako stolistá ruža Zbieram parfumyZobraziť všetkoNudité (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)
Obolus nerestí v tvojich ústach
Ako stolistá ruža
Zbieram parfumy pichľavé drôty okolo tvojho tela
Ako ohnisko lásky
Ktoré tlie
To telo ktoré milujem
Záhyby hodvábne s výparmi rozkoše
Krivky ktoré škrtia
Chcem priepasti
Škrť ma
Hľa pretínam gordický uzol prstov
Ružicu prstov
Pretínam kyvadlo prázdnoty ktoré vraždí čelo
Urna mojej pýchy
Po mene súhvezdia ťa poznávam
Keď ležíš roztiahnutá na koberci nevinnosti
Obrátená k západu
Zatiaľ čo nežné sépie tvojich pŕs
Napádajú moje zelené zrenice
Pastely dlaní
Tvoje veľké ňadrá ako Jakubov rebrík
Ako strhujúce flakóny
S hviezdami nekrstencov
Snívaš a čuješ aristóny svojho plaču
Na námestí tvar ktorého sa ti nezdá
Snívaš a vidíš svoje obrovské srdce
Svoju nahotu
Dobrodružná panna ktorú prenasleduje vlk hriechu
Kľačíš pri mojej päte
Ako žlč ktorá preteká mostom
Kľačíš zatiaľ čo vzbura krúži
Na tvojom čele
Na tvojom tele s vôňou indického pralesa
Hľa prúd Gangesu preteká tvojimi ramenami
Objímajú ťa kobry
Plačeš
A vrháš sa do lásky
Posledná z hniezda (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)
Hroby sa otvárajú
Na cintoríne ktorý ti silno pripomína detstvo
Hroby sa otvárajú vidíš bytosti s nezabudnuteľnou hviezdou
Vidíš víchry svojich dávnych lások
Vidíš svoje lásky dvíhajúce sa z imelia
Nahé belasé úlisné a zimné
Pod sklom mesačnosti
Kamenejú
Stávajú sa sochami ktorých každý pohyb je najprudším jedom
Ktorých pohyby ťa usmrcujú
Aby si vstával z hrobu
Ako ony
Neurčito obalené plachtami oblakov
Neurčito odovzdané noci
Pozeráš z diaľky
Cítiš clivotu ako neodvratný voz svojej poslednej lásky
Ktorá už nie je láskou
Iba sochou
Ďaleko ešte ďalej než dočahujú tvoje prsty
Lúče večne vysielané do nekonečna
Do súhvezdí
Ako vášnivý odkaz iskier
Ráno vstávaš
S plačom
Bol to sen
Mlčíš na ostrove zabudnutých a hráš sa so svitaním
Hráš sa so svitaním ktoré bude západom
Až zhasne všetko
Tvoja ruka
Tvoje oko jasnovidné ako osud
Tvoja túžba byť závratným
Tvoja túžba po žene ktorú si miloval
Hľa Achillova päta melanchólie
V objatí iných žien
Menej žiarlivých než tá na ktorú si spomínaš
Achillove päty severákov
Na nechte zimy
Čuješ ten hlas
Čuješ úpenlivé volanie sirény ktorá sa lúči
Čuješ aristóny posledných okamihov
Ktoré boli alkoholom
Opojivé ako prameň živej vody
Ako šíp vystrelený do okeníc
Ako modla jesene
Ako hlad vagabunda
Ó žena
Krajina ktorá sa dvíha aby znovu zaspávala
Na brehu kremeňa
Koráb zanesený do ruže tajfúnom krásy
Nie a prečo nie (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)
Nič ťa neobjíma
Nič ťa neobklopuje keď plačeš hviezdy ako balzamovaná
Nič nevidím len tvoje ňadrá ako sfinga
Nič sa nepodobá tvojim ústam iba alkovňa
Nič ťa nezabíja iba môj pohľad
Nič je tvoje vlastné meno
Nič bude tvojím jediným šperkom ktorým ma oslníš
Nič už nechcem len potopu tvojich bokov
Ktoré mi spievajú ako neznámemu
Nič ťa neviaže k slepcovi ktorý ťa väznil
Nič ťa neprenasleduje iba prázdny krvácajúci budoár
Nič ťa neobjíma
Keď už si ničím iba myrtovou klietkou do ktorej ma zatvárajú
Nič nie je také zdrvujúce ako tvoje oči v prsteni
Nič nie je také biele ako ty
Nič ťa už neomračuje
Ani moja slepota ani môj chvat moja blýskavica
Nikde ťa nevidím hoci sa dívam ďalekohľadom pijana
Nikde ťa nenájdem si príliš nehmotná
Nikde už nezačujem plakať nymfy tvojho hlasu
Nikde ťa nebudem už milovať ako svätožiaru
Nikde nepocítim ťarchu tvojho pohľadu
Nikde ma privalí ako v zlatolome noci
Aby som nikde nestretol tvoje telo ktoré ma tak dojímalo
Ako nikoho kto ťa kedy zahrnoval chválami
Nikto mi nevráti zrak ktorý som stratil tejto noci
Nikto ťa nevzkriesi z hrobu osudového nešťastia
Nikto ťa už neprirovná k orgovánovému predmestiu
Odkiaľ som ťa videl vždy vychádzať
Nikto ťa neosloví až budeš kráčať do rovu azda za mnou
Nikto ťa neobjíme
A neutopí v láske
Nikto ťa nezavolá aby vznikla bledozelená ozvena
Nikto ťa nebude odprevádzať ako myrhu ktorá straší
Nikto ťa nebude vidieť na každom mieste ako ja
Na pláži na nebi nad morom a v búrke
Nikto ťa nezavolá menom z dreva menom z vody
Nikto nebude plakať pri tvojej hline leda luna
Nikto ťa už neuvidí v pravom svetle
Budeš neviditeľná
Ako si dosiaľ nikdy nebola
Nikdy sa nenavrátim a nenavrátiš aby sme znova začali sen
Nikdy nebudeš taká hrozná ako si bola u mňa
Keď padali organy súhvezdí
Nikdy už neuzriem kostlivcov ktorí ťa obkľučovali boli to bozky
Nikdy už nám polnoc nezahrá na hoboji
Nikdy bude tvojím lôžkom
Ako aj mojím
Nikdy nezatúžim po cyprusoch tvojich rúk
Nikdy nepocítim tvoje láskanie
Práve tak ako ty moje
Nikdy neuzrieš more v lyrickom zoskupení mojich zreníc
Nikdy sa nestaneš maniakom svojej lásky ktorá je mačkou
Nikdy sa nevrátiš z cesty ktorá vedie do tmy
Nikdy sa nezastavíš pri fontánach zlatých sĺz
Nikdy neuchopíš konár sna ako vtedy za dymového večera
Nikdy ti nepodám ruky aby sa zahmlilo v tvojom srdci
Nikdy nikto nikde nič
Horké zápory ktorým sa budeme klaňať
Zápory s očami vlkov
Plagát (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)
Prestala doba keď nás rozplakával západ slnka
Impresionistické noci daždivé lastovice večerov
Hviezdy počítajú naše kroky
Hviezdy okovávajú naše básne z ktorých unikajú drogy
Bolo to dávno básnik sedel na opustenej skale a plakal
Máchovi sedávala luna na perách
Rimbaud prvý vynašiel umenie byť slobodným
Prešiel pol sveta
Navštívil všetky krajiny nehľadal smrť žil svoju slobodu
Vedel sa postaviť proti celému oddielu rétorov na ktorých pľuval
Baudelaire zveleboval satana
Lautréamont píše básne ktoré nás fascinujú ako naše milenky
A kým sa zjavil v tme sprofanovanej poézie Guillaume Apollinaire
Ktorý vyšiel s úmyslom zmeniť svet
Bola noc
Zablysklo sa
Nastala nová doba ktorá nám dala závrat do kolísky
Pri našich detstvách sedávali nebezpečné hračky prvýkrát
hádzali sme kocku svojho šťastia
Pri našich detstvách hrali nové nezdedené harfy
V súzvukoch jasnejších nad slnko ďalekých od metafyziky
Mysliteľskí starci tiahli v húfoch vedľa nás
V ich snehových bradách dohasínala kométa poézie
Báli sme sa
A potom pri mori lastúra sna
Lákal nás podivný lesk chvíľ ktorým sme nerozumeli
Acháty noci žiarili a pripomínali oči vzdialených lások
Už to nebola smrť
Už to nebola myšlienka bo to ópiový spánok
Zatiaľ čo rýchlosť tejto planéty sa zväčšila až k závratu
Bolo treba lietať bolo treba predstihovať vtáky
Bolo treba zladiť hudbu sfér do jedinej metafory
Bolo treba vynájsť stroj na vysielanie oslepujúcich iskier
Oči obrátené k hladu
Ruky zaviate snehom utrpenia
Ruky na volante ruky ktorých chybný pohyb znamená istú smrť
A tu ešte niekto chce zachytiť pohľad žobráka pesničkami
A tu ešte niekto sa odváži omotávať šialeného jazdca pavučinami plaču
Vynašli sme spôsob uspávať ako po požití hašišovej dávky
Privádzať na miesta ktoré spôsobujú pohyb všetkých zmyslov
Vynašli sme spôsob ako meniť svety
Vidíme hviezdy v očiach lunatikov
Vidíme moria vznášať sa nad mestami
Vidíme mestá zmenené v sépie
Čuješ zvonkovú hru predstáv
Ako krásne vonia cudzokrajná kvetena na prsiach mŕtvej
Nie je polypom?
Nie je jedným okom ktoré zbožňuješ?
Nie je pohľadom ženy ktorá ťa ukolísava do najkrajšieho delíria?
Spomínaš si že si bol tiež deckom
A tu vietor vietor zachycuješ dlaňou
Básnik dnes už spôsobuje iba rozkoš
Básnik akrobat mág a kráľ všetkých kvetov
Básnik siréna
Básnik plagát s oznamom atrakcie
Verklikár blúdi ulicami je to dojímavé
Jeho oči sú palinami
Piješ odvar krajov ktoré precestoval
Jeho ruky sú bazové
Jeho ruky spievajú najoddanejšiu pieseň severu
Zbohom časy ktoré už neuvidíme
K našim nohám sa dokotúľa iba popol márnosti
Ktorý letí ďalej
Pri našich nohách šepot oceánov
Pri našich nohách dohorené farby úsvitov
Pri našich nohách pokrik budúcich zrakov
Pred tvárou všetkých (zo zbierky Vidím všetky dni a noci)
Prepíjať svoj život v dlhých dúškoch ako akrobat
Bez jediného zachvenia v bezmennej vôli
Bez hysterického plaču objaviteľov realít
Moje narodenie spálilo všetky poistky v dome minulosti
Zaliaty tmou ako uragán
Ako veterná harfa ktorej zánik je istý
Bol som postavený na šikmú plochu svojej opitej dráhy
Kde každý výkyv značí smrť
Kde zaznieva smrteľný chrapot excentrikov
Ktorých srdcia plápolali
Bol to plameň skazy
Bol to plameň zániku tradície
Stohlavej krotiteľky všetkého ľudského
Nevernej milenky s očami hrôzy strachu ideológie
Zbohom tendenčná loď ktorá plávaš v zapadnutých moriach myšlienky
Stokrát prekliata tými ktorí vpísali do svojich stôp erby revolty krásnej ako nahota
So všetkými ohľadmi na budúcnosť
Ktorej míľniky vydávajú hudbu najprostejších sfér
Pohybujúc sa v orloji skutočnosti pri zvukoch ilúzie a sna
Na miestach kde dotyk bizarných antinómií vydáva zázračnú iskru
Iskru oslepenia
Iskru rozkoše schopnú navrátiť radosť
z bezútešnej pustatiny pokrytcov
Tohto odporného hmyzu dneška
Byť jasný a otvorený ako prameň
S dúhou na čele
Ako hrom
Stáť v svetle viditeľnom iba pre ľudí viery v oslobodenie
Zatiaľ čo v diaľke zaznieva život plný poézie
Zatiaľ čo každé ticho zvučí sériou omamných hlasov sú to hlasy očí
Zatiaľ čo my sa točíme na tajomnom kolotoči svojho spleenu
Prechádzajúceho do dňa ako spasiteľka
Zatiaľ čo naše ruky s bezmedznou istotou ohmatávajú všetky skoky neskutočna
V zákutí vlastného okúzlenia
Byť jasný
Ako vodotrysk
V strede ktorého vidno prechádzať pohreby tých ktorí
nepochopili súzvuk novej doby
Budeme milovať všetko čo chová v sebe oheň odporu
Všetko
Čo ešte má silu postaviť sa proti víchru slabomyseľnosti
A zrady
Nech syčí vodopád istoty z toho čo bude
Až s hlavou v spánku ako posledný výdych peňazokaza
Budeme modulovať lýry na najvyššie polohy šialenstva
Budeme spievať spevom sirén
Spev kroku spev túžby spev rozvíreného strachu
Budú iba mesačné noci
Jasnejšie než tváre básnikov schopných uchopiť všetko
Jasnejšie než sklené lôžko v priezračnom dome kde vidno každý pohyb oka
V dome o ktorom som čítal v Nadji
Dom lásky
Postavte pred hrdelný súd každého kto sa vracia
Spásonosné obelisky sociálnych pardálov
Bombastické výplody naivných zberateľov rastlín z herbárov
Ktoré už nevydávajú vône
Iba zápach prežitkov takých nezmyselných
Postavte pre hrdelný súd pochlebovateľov toho čo existuje
Iba toho čo existuje
Akoby človek mal iba oči
Akoby človek ani nelíhal večer na spánok
Akoby ani nebolo styčného bodu vo vesmíre lásky
Postavte pred hrdelný súd moje ústa
Až padnem
Zlámaný búrkou návratu ako konár jazmínu
Útok mäsožravej ruže (zo zbierky Temná Venuša)
S istotou slzotvorného bolehlavu
Vtrhávaš do sietí kde miznú moje spánky
Kde zanechávam svoje priveľmi snivé ruky
Vtrhávaš lastúra sladkého rozplývavého okamihu
Vtrhávaš do dlhej vášnivej noci
S vlasmi jesenného poľa
S vlasmi inovate
Niet ničoho čo bolo čo by mohlo byť
Tvoje telo spomaľuje svoj let
Tvoje telo orla
Nahá ako sasanka ako truhla plná nezmyselných vôní
Tvoje telo nafarbené ostrými šialenými spektrami
Drahé ako zradné koleso krok nad priepasťou
Ako drvivé odklepávanie osudu zrýchľovaného dúhou sna
Niet ničoho
Len z tvojich ramien vypadávajú skaly hadieho rána
Niet ničoho len plač
Len spev mŕtvol
Temná venuša (zo zbierky Temná Venuša)
Padla za bieleho dňa
Uprostred vyľudnenej ulice noci
Padla ako bengálska ruža zavesená na blesku
Ako stratený lesk šijacieho stroja
Ako práve nájdený beryl
Padla bez poslednej nádeje oslobodzujúcej trikolóry lásky
Na jej prsia ktoré svietia ako lodičky
Sa vrhli tajomné pijanské tiene
Mračná čiernych anjelov
Na jej ružové prsia sa vrhli ošklivé divé zvery s očami diablov
Spala
Medzi východom a západom
Dvojspev vzďaľujúcich sa hriešnic vesmíru
Signalizovala girlandám podsvetia bolo to krásne
Ako pochod obeliskov drobných sŕdc na tráve nejasných podvečerov
Padla pádom zlatého jablka
Žiarenie harfy ktorej všetky struny potrhal prúd času
Spi
Mŕtva cestovateľka temných zákutí so závojom bielej mníšky
Spi spánkom vodopádov
Ktorých pieseň ťa kolíše
Ktorých pieseň unáša tvoje telo zlomené v páse pre závrat
Spi spásonosná sultánka
V háreme živíc
Obrátená k búrkovým oknám Léty
Ako skvelá tigrica
Bdejúca nad brlohom svojich snehových rokov
Padlých hviezd
Tvoje vlasy vĺn s ozdobou dúhoviek inovate
Pri strašných kolenách
Sú iba islandské vápence s obrazom neznáma
Spi
Ty čo si jediná pochopila zmysel života
A pila si jedy otvárajúce oči
Ty na šiji ktorej praská haluz vetra
Dlhá tyranizovaná kvetina
Nič nemôže oddialiť myšlienku na lásku (zo zbierky Temná Venuša)
Myslíme na seba ako krvavé zore
Žíhané svetlom nešťastia
A ktorých úskok sa nedá predvídať
Myslíme súčasne na seba bez narcisov nevinných pohľadov
Bez dlhej a nezmyselnej reči
Ako dva stromy odrezané od seba diamantom ticha
Pri tvojich bokoch spieva zakvitnutý konár viem to plačem
Súboj dvoch kvetov s nezachytiteľnou dýkou
Súboj dvoch trstín
Posledná vlna pery ktorá bledne
Súboj mňa s tebou
Presahuje všetky hranice podvečerov
Keď kľakáš pred svojou modlou smiechu
Vo svojej hnedej kráse
Biela plná náhod zázračná ako spojenie vetra a kláštora
Ako anjelský chór prerušený náhlym hlasom poľnice je to láska
Ako neviniatko napadnuté hadom
Hmyzom pokušenia
Nechaj mi spočinúť čelo pri tvojich očiach
Pri tvojich očiach z čiernej bazy
Pri tvojich očiach spoliehajúcich sa len na seba
Fialová
Ty mlčíš
Myslíš na mňa
Myslím na teba
Cez všetky prekážky zapadajúceho slnka
Obrátený presne do vetra (zo zbierky Temná Venuša)
Cestuješ vlakom ktorý sa nikdy nezastavuje
A ktorý zabíja pokorné bytosti na svojej ceste
Sedíš v kupé obsadenom girlandami
A v okne maloázijská krajina
Sibírska tajga a oči tej ktorú si prestal milovať
Keď ťa uchopila podivná vášeň trhať kosatce
Už hráš iba na svojom zabudnutom mirlitone
Ktorý si našiel pri horizonte
Kde sa krútila cesta
Uprostred spievajúcich holubov
Slnce zostúpilo nižšie
Do krištáľovej vody
Princovia dobýjali princezné
A videl si mestá ako sa dávajú na útek
Bombardované ženami
Ktoré krížili tvoje nekonečné blúdenia tvoj spleen
Ženy s očami pohanov
A s hlavami zlatých vtákov
Prímorské príšery krásne svojou neskutočnosťou
Svojou ľsťou
Iba bič dymu a ich pohľadov ti teraz šľahá do tváre
Čoskoro ťa odsúdia na ukrižovanie
A podstúpiš krvavé muky keď budeš musieť prejsť žeravým tunelom návratu
Radšej si necháš spáliť chodidlá
Aby si vzápätí uvidel malé dievčatko
Krásne ako telegrafické spojenie nadiru a snehu na severnom póle
Podáva ti strašnú fialku
Žuješ ju
Si oslobodený od všetkých nerestí ktoré ťa stretajú
Bozkávaš to malé dievčatko
Hodiny do ktorých padol lupeň palmy
Vzácne hodiny čarov
Prosté ako oheň v krbe kde sa spaľuje drahocenný list
Už niet zastávok kde by si mohol zastaviť svoj rušeň zo skla
Kaleidoskopický rušeň života
Okúzľovali ťa bazény naplnené nocou
Okúzľovali ťa moria ktoré si nevidel
Ktoré sa práve objavovali
Neskutočné mesto (úryvok)
A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia
Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach
Jedného dňa odchádzam z domova
Je práve jeseň a lietajú tie bezútešné kŕdle vtákov
Idem neviem kam som z toho skoro smutný
Najprvší anjel by neodohnal teba otvorená rana strachu
Dnes odídem
A nikdy sa nevrátim
Lebo je chladné septembrové ráno
A matke za každým slovom vypadne jedna slza
Potom nekonečná cesta vlakom
Ach keby sa vlaky vracali stále na to isté miesto
V ošklivom meste smrti svieti bledé nalomené slnce
Ideme po uliciach medzi pestrými makovicami žien
Ktoré v tento deň si obliekli rovnako biele šaty
Som zmätený
Z výkladných skríň
Kde číha
Na mňa
Môj závratný tieň
A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia
Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach
* * *
Pretože práve teraz je noc
So všetkými svojimi tichými lampami si odo mňa ďaleko
Dnes hľadáme lásky ktoré nás zradne opustili
Som strhnutý davom ktorý vychádza z ponurého domu
Prenasledujú zlosyna z filmu
Všetkým ľuďom horia oči krvilačnosťou
Odrážanou v tých elektrických lampách
Ktoré
Tejto noci
Sa odovzdali pokojnému vetru krásy
O polnoci
Sedím v kupé vlaku nabitého mŕtvymi bytosťami bez tvárí
Na neúprosnej lavici
Sedím a opieram sa o svojho priateľa
Chcem spať
Je mi clivo nenašiel som ženu ktorú som hľadal rukami
Zbohom zbohom mesto kde sme pochovali svoje detstvo
Jak je prekliata táto cesta cez diery osudu
Prepletáme sa dlhými tunelmi sĺz
Všetko letí za nami
I noční vtáci i ženy z ulice
Letíme doďaleka spíme vlak hrčí časom zavzdychá jak dieťa
Niekedy sa zastaví
A povie tu som mestám ktoré som nikdy nevidel
A ktoré už nikdy neuvidím
Navôkol je múr noci
Neskutočný havran so zlomeným krídlom
Nepočúvam ani básne z Fleurs du Mal
Ktoré číta môj priateľ
Všetko je vo mne obrátené do budúcnosti
Trasiem sa
Zimnicou márnosti
Nad ránom
Svitanie prináša prvé ruže do okien
Opilec hovorí vo vedľajšom kupé o svojom hrdinstve
strateného markytána
A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia
Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach
* * *
Potom sa zastavíme uprostred mesta vychádza prvé úmorné slnce
Pod klenbou ponurou jak had
Idem s batožinou predieram sa lesom stratených synov
Sám uprostred neznámeho sveta
Colníci colníci ja prichádzam z noci
Nesiem v kufroch svetelnú noc
Neplatím lebo som už raz zaplatil svojimi očami
Odrazu si v strede zaľudnenej ulice
Nevieš kam sa najprv pozrieť
Všade sa ti otvára divadlo nové ale žiarivé
A všetky ženy
Idú do tohto divadla
Krásne jak poklad zbojníka
Jak nostalgia ukrutníka
Všetky ženy sú si podobné
Prechádzajú ulicou stále tie isté nožnice útleho chodu
Jak je asi krásne tam uprostred rúk
Chcel by som bozkávať všetky tieto ženy
Ktoré nepoznám a ktoré už nikdy neuvidím
Zostáva za nimi dym schopný márniť slzy
Lúka nedokonaných rozkoší
Vo dne tancujú v ich pohľade neskutočné páry ulíc
Skrížených len zato aby sme prechádzali ustrašene ako dlaň
A v noci
Chodíme do nich piť
Svoje
Nedopovedané
Slová
Pýchy
Čakáme na tramvaj už nás nesie v tejto ďalekej krajine
Kde sa zbehli zrazu všetci básnici sveta
Letíme ulicami obdivujeme nahé panny rímsy v triede revolucionárov
Po týchto uliciach blúdil Guillaume Apollinaire
Ó mesto básnikov a holubov
Najkrajšie mesto sveta
Kde
Pochováme
Svoju túžbu po večeroch po láske po tichu
A bola to predsa najstrašnejšia nostalgia
Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach
Proroctvo (zo zbierky Zrkadlo a za zrkadlom)
Keď náhodou pôjdete okolo
Nehovorte nikomu
Že tu sa práve odohrala najstrašnejšia dráma
Možno že tu niekto zomrel
Ale na tom nezáleží
To je to najmenšie čo sa môže stať
Táto vec už nedojíma dneska nikoho
Skôr sa potkne potok na najmenšej skalke
Alebo takisto skôr zahynie slnko
Ale o tom sme predsa nechceli hovoriť
Ale skôr o tom že niekto pôjde okolo môjho domu
Kde bývam už sám i so svojím havranom
Jeho krídla konkurujú noci
A jeho oči nosia ukrutnosť tohto sveta
Pôjdete okolo môjho domu
A bude sa vám zdať že tamdnu zavýja meluzína
Ale nie
Ale nie
To zavýja najstrašnejšie ticho
To kričí jedna vetva odporu
Len pozrite bližšie
Zostal som sám uprostred miliónov
Pretože som nemohol vidieť najčernejšie veci na svete
Obrazy ktoré nepamätá nikto zo smrteľníkov
Ani nikto zo zverov a rastlín
Svet sa rútil do priepadlísk
A nikto nepovedal ani slova
Nadarmo sa jedného dňa zjavil na obzore básnik
Schoval sa pod kôru stromov ako včela
A hral sa veľmi dlho s medom v svojich ústach
Mlčal keď bolo treba hovoriť
Ja nie
Ja nie
Zavreli ste mi ústa
Aby som nemohol hovoriť najjednoduchšie slová
Také aké počujete obyčajne za súmraku
Tráva hovorí takou istou rečou a nikto ju nepošliape
Pretože sa bojí jej pomsty
Tráva sa pomstí
Tráva sa pomstí
I za tých mŕtvych pod ňou sa raz vypomstí
Len počkajte
Len počkajte
Raz zaburáca hrom a zem naposledy zavzdychá
Prestane padať rosa
Všetko vyschne aby sa zamedzili samovraždy
Všetky stromy sklonia vetvy pod obesencami
Nikto neunikne
Nikto neodletí
Každý skamenie na svojom mieste ani nezavzdychá
A to potom bude vládnuť zákon dažďov a vetrov
Zákon búrok
A keď pôjdete vtedy náhodou vedľa môjho domu
Zdnuka sa bude ozývať spev
Bude práve ráno
A zem sa otvorí
Neodišla, nie (zo zbierky Spevy sveta)
Vietor mi privial ešte jednu spomienku:
Priniesol poštár telegram.
Starú mamu vraj chytil závrat na pavlači
a spadla na kamennú podstienku...
Ostatné slová zmizli v plači
a cítil som sa strašne sám.
Už neuzrel som usmievavú tvár,
zabil ju, starkú, strmý pád,
osirel mlyn a jelše, lúky,
zastrel ich závoj najčernejších chmár,
zbeleli na sneh láskajúce ruky,
súmrak ich zniesol do záhrad.
Cez známe vŕšky nevládal som na pohreb,
bol príliš slabý prameň mojich síl,
ale mi ešte dlho zneli v ušiach zvony,
temnela obloha a horkol chlieb,
krok vyludzoval nízke tóny
a pohľad sa mi zarosil.
Až po roku som mohol zase prísť
k nízkemu domu prostred zelene
a zastať na osudnom schode pavlače.
Šuchotal na nej topoľový list...
A ja som všade cítil jej dych i jej koláče.
Odbehla iba. Neodišla. Nie...
Odpoveď (zo zbierky More bez odlivu)
Pýtaš sa, čo mi víri v hlave,
či som sa potkol na čierňave,
moja láska?
Poranil som si oči chrastím,
tým, čo je medzi snom a šťastím,
moja láska.
Neón (zo zbierky More bez odlivu)
Je tma v izbici
keď zavrieš oči
Potom sa zažne biely neón tvojho tela
a zrazu je toľko svetla
až oslepuje.
Preto som slepý
keď ťa milujem.
Sen o zvone (zo zbierky Básne o sne)
Sú ťažké slová,
ťažšie než láska.
Do ticha zaznie škripot štrku.
To kráča ona.
Má strašne bielu ruku
a hlas jak obraz vrytý do olova.
Sú ťažké slová,
ťažšie než láska.
Ach, kedy zaznie večerný hlas zvona?
Sen o teple (zo zbierky Básne o sne)
Pristihol som sa pri zime.
Svet, pravda, nie je stáložiarny.
Ani len úsmev nebliká,
nebliká ani sen,
ani márny.
Kde zohriať zimomravé kosti,
ako si stvoriť sen,
rozblikať dávny úsmev
kresadlom ľútosti či neľútosti?
Breh uteká a slabne obzor,
lúč pretrhol si vo mne opraty
a letí vo vetre.
Možno je iba rozmarný,
krutý a záhadný –
a nadránom sa navráti.
Sen o slze (zo zbierky Básne o sne)
Pochoval som
blízkeho mŕtveho
a zasial som do čerstvej hliny
slzu.
Do roka a do dňa
slza rozkvitla.
Nebolo ju treba polievať,
bude kvitnúť donekonečna,
je večná.
A učím svoje deti vysloviť jej meno:
Láska.
Vo všetkých pádoch.
Interpunkčná báseň (zo zbierky Smutné rozkoše)
Hladina moja:
rovina búrkou predurčená!
Ach, márne moje vrchy,
kaňony pod nimi!
Je to žena? Je to žena roztúžená?
Opustiť pustatiny
a byť zas predurčený neurčitu!
Byť sám a trochu ný...
Prežúvať seno meluzíny.
Gordický uzol (zo zbierky Smutné rozkoše)
Čierne vlasy chuti čierneho piva
Ani včela ich neobíde
Ani polnoc nezabudne na Dobrú noc
Čo potom majú robiť ruky a ústa
A hladká skalka pod nimi
To miesto kde hniezdi kričiaci vták
Je plná vášne
Keby len vášne
I smutnej rozkoše
A keby nebolo uragánu
Človek by zahynul na nudu
Predpoveď (zo zbierky U nás)
Mesiac šteká na psa,
možno aj preto, že pes je v splne
alebo sám.
A možno preto,
že v inej chvíli
sud vinára plní,
zatiaľ čo sa želaniu
vždy nevyplní
jeho človek.
Nikdy (zo zbierky U nás)
Len zúfalstvo ma ochraňuje pred spánkom,
len ono.
Skaly sa o mňa potkýnajú,
noc plní tmu,
tma prediera sa očami,
svetlo ma zhasína,
tak ako lampa dohasína
v plameni.
A voda, ktorá plynie
dočasne,
odráža sa v kameni.
Ale tá voda
nikdy nezhasne.
Strach (zo zbierky U nás)
Pichá ma srdce
nevädnúce.
Priveľa lásky malo.
Primálo lásky dalo?
Možnože je to tak,
že darmo spieva vták.
Možnože vták sa morí
na rozbúrenom mori.
Pichá ma – ako obyčajne – srdce
od zrodu burcujúce.
Hrdza múdrosti (zo zbierky Rozlúčky)
Rozlúč sa, básnik, so všetkým, čo bolo
klíčiace, potom krásne nezmyselné.
Zabudni na noci a na tremolo,
a miluj. Strašne, ako kedysi:
to znamená, že verne.
Rozlúč sa, básnik, so západmi,
ktoré ťa v dávnom čase opájali.
Dnes má už západ presný tvar,
ten pravý: zradný.
A priznaj, že sa ti cnie po ošiali.
Rozlúč sa, básnik, s ošiaľom a zradou,
s tým, čo ťa hnalo do trýzne.
Už ani zradných lások niet.
Len známy mesiac poškuľuje nad záhradou,
zhrabúva suché lístie nedopovedaných viet
a pohundráva: Darmo, vytriezveli sme.
Sami (zo zbierky Rozlúčky)
Tie tŕne pochybností
o tom a onom,
o tej a onej!
Prastaré kosti starých cností,
sny o vernosti, o večnosti
spráchniveli
v neľudskej kocke čiernej cely.
Do onej cely, moja drahá,
sami sme sa raz uzavreli.
Škoda (zo zbierky Rozlúčky)
Nuž, šťastnú cestu
na križovatke našich krížnych ciest,
ty moja drahá nedrahá!
Ostala tu len žlč a súvaha
a miesto milujúcej dlane
hromobitie a päsť.
Dni ošiaľu sú spočítané.
Zaskučí kdesi iba slovo: Škoda!
A pohltí ho kalná voda.
O úsmeve (zo zbierky Žena a muž)
Zdá sa, že celé roky som ťa nevidela
s úsmevom na tvári, ba v celom tele,
tak ako kedysi.
Asi už miluješ len kulisy
a zabúdaš na všetko, čo sa stále belie.
Zavše sa rozosmeješ ako divý
(Ten nezmyselný rehot kočišov!)
a mňa vždy pichne pri srdci:
aký si býval v úsmeve a v tele horúci,
hoci aj nečuteľný ako les.
Ale dnes
úsmevom nič mi neprezradíš.
Nič nepovieš.
Ľútosť (zo zbierky Žena a muž)
Ako plyš vyblednutá,
ako dym štipľavá,
pálčivá ako knuta,
zákerná ako pŕhľava
je naša láska
po nociach, po rokoch.
Za všetko môže asi slnko,
roditeľ požiarov a popola.
Už nedívam sa na tvoj prsník ako na jablko,
zametám omrvinky nehy zo stola
a strašne mi je za tým ľúto,
že krehké býva dokonca aj puto.