Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka

Foto©Peter Procházka

Obrázky kníh


V mene otca - 2011
V mene otca - 2011

Je mŕtvy - 2018

  • Vlastné meno

    Vladimír Balla
  • Pseudonym

    Balla
  • Stručná charakteristika tvorby

    Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za
    Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Krasku. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. Roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita, roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 knihu Unglik, v roku 2005 De la Cruz, v roku 2008 knihu s názvom Cudzí (2008) a v roku 2011 rozprávačské až autobiografické prózy V mene otca.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave
    BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave (1990), odvtedy pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Prozaik Balla na slovenskú literárnu scénu vstúpil v roku 1992 publikovaním v časopise Dotyky . V roku 1997 zvíťazil textom Koniec leta
    Prozaik Balla na slovenskú literárnu scénu vstúpil v roku 1992 publikovaním v časopise Dotyky. V roku 1997 zvíťazil textom Koniec leta v súťaži Poviedka. Jeho tvorba prešla od postmoderného knižného debutu Leptokaria (1997) po nateraz poslednú čitateľsky komfortnejšiu novelu Veľká láska (2015) výraznejším vývinom. Od poetiky intertextuality a prelínania komického a hĺbavého sa posunul k osobnejšej naráci, napájanej narážkami na konkrétne udalosti protagonistovho mikrosveta v kontrapunkte, paralele alebo kolízii so spoločenským. To, čo zostáva konštantou, je permanentný autorský záujem o vnútorný svet jedinca napriek prevahe rozumu nad emóciami stále zmietaného pochybnosťami a neistotou. Na všetky autorove knihy bez výnimky (Leptokaria 1996, Outsideria 1997, Gravidita 2000, Tichý kút 2001,  Unglik 2003, De la Cruz 2005, Cudzí 2008,  V mene otca 2011, Oko 2012,  Veľká láska 2015) možno aplikovať tvrdenie o prestupovaní literárneho a mimoliterárneho a najmä práci s (kafkovskou) absurdnosťou a filozofujúcim diskurzom. Mnohoraké verzie prítomnosti úradníckej profesie a podôb malomesta iba podporujú kompaktnosť originálneho prozatérskeho sveta. Pokiaľ ide o žánrové zaradenie jeho próz, najvýstižnejšie je označenie za poviedkara. Aj v súvislosti s rozsiahlejšími textami (V mene otca, Veľká láska) sa vytrvalo bráni spájaniu s ašpiráciami na román. V rámci štýlu je autorovou ambíciou dosiahnutie ľahkosti, svižnosti a živosti písania za cenu korekčnej práce, teda ustavičného vybrusovania, opráv, vynechávania a dodatočného dopĺňania.
    Do literárnej situácie 90. rokov 20. storočia vniesol v textoch Leptokarie, knihy poviedok v roku 1996 odmenenej Cenou Ivana Kraska, záujem o neprekonateľnú absurdnosť existencie. Súdobý kritický ohlas správne postrehol, že subjekt má rozplývavú povahu, hoci autor v rámci skúsenosti plurality vysoko stavia subjektívnu skúsenosť izolácie. Kafkovská „úzkostno – groteskná“ atmosféra sa spája s desivou metaforou a precíznou prácou na úrovni slov. Vianovské spojenie fantázie s absurditou a existencializmom iba podčiarkuje intertextualitu spisovateľovho debutu. Outsideria s parametrami existencialistickej textovej koláže oproti Leptokarii ponúka viac motívov úzkosti, depresie, hnusu, bezmocnosti, samoty alebo šialenstva a o čosi menej čierneho humoru a grotesky. Typický Ballov zmysel pre detail dáva vyniknúť autoreflexii, ba až autopsii. Anotáciou avizovaný príklon k „absolútnej temnote“ spája „fascináciu odvrátenými stránkami života s anestéziou, aby nápor prežitého nebol až taký ničivý, priťažký“, ale tiež s iróniou a sebairóniou. Gravidita zintenzívňuje brilantnosť autorovej práce s jazykom pri zachovaní záujmu o tajomné zákutia ľudskej existencie a ostatné propriety ballovskej poetiky, okorenenej živou iróniou a funkčnými zmenami dynamiky rozprávania. Tvorivé exhibovanie autora tentoraz vo výraznejšej miere reaguje na spoločenský vývoj, predsudky a nudu všedného dňa. Tichý kút nadobúda rozmer generačnej výpovede o márnosti existencie v interakcii s odľudštenou spoločnosťou. Prvok intelektuálnej blazeovanosti rozprávača sa dopĺňa s priznanou pochybnosťou a typicky ballovským spoločensko-antropologickým experimentom s nepredvídaným konaním postáv. Zbierka poviedok Unglik ponúka oproti predošlým knihám vyššiu mieru hravosti, vtipu a sarkazmu. Napriek recenzentským obvineniam z klišé, nadmerného formalizmu, pózy a maniery sa jej nedá uprieť „fascinujúca filozofia života a smrti, hrozivá a oslobodzujúca zároveň“. Aj v knihe De la Cruz sa Balla prezentuje ako mysliteľsko-reflexívny typ autora, schopný na minimálnej ploche dosiahnuť výpovedné maximum. Pokročil v kondenzovanosti výrazu, zosilnil ironické i filozofujúce tóny. Zbierka poviedok Cudzí je zložená z textov vytvorených viacerými autorskými stratégiami. Keď sa v postrehoch recenzentov glosujú jeho obsedantné návraty k nezmyselnosti bytia, beznádeji, nihilizmu, samote či odcudzeniu, (zdanlivo) protirečivo oponuje tvrdením, že jeho texty sú prešpikované optimizmom. V súbore textov Cudzí Balla pokračuje v línii naznačenej predošlou knihou De la Cruz. Ani nie tak tematicky, ako skôr náladou či akýmsi pocitom zo sveta, v ktorom v originálnej proporcionalite namixovaný ťaživý sen a nefalšovaný odstupový úsmev. Postavám dožičí obligátnu osciláciu medzi vedomím „celkovo zúfalo prázdneho života“ a – podľa neho – efemérnou vierou „v možnosť nejakého inakšieho spôsobu existencie“. Literatúra a intelektuálny fundament ľudstva prijatý z diel iných sú často nadradzované nad realitu - komentovanú skôr v negatívnom svetle. Všetky súčasti náhľadu na svet sa spájajú v perfekcionisticky komponovanej štruktúre. V diapazóne pranierovaných atribútov postáv víťazí „priemernosť, naivita, nezvládnuté emócie, povrchná improvizácia, ozveny celý život verklíkovaných schematických bludov“. Ballovi ide o vybočenie zo schémy. Nezľavuje z hyperboly mizogýnskych a zdanlivo mizantropických štylizácií, avšak podstatnejšie než úvahy o miere ich autenticity je vypäto etické a humanistické vyznenie v podtexte.
    Označenie prózy V mene otca za generačnú novelu vychádza z uplatnenia prvkov generačného románu. Dominuje téma rodiny, jej rituálov a privátnych tradícií ako mocného nástroja na ovplyvnenie väzieb členov. U Ballu je však spracovaná s pridanou hodnotou filozofického pojednania o hľadaní zmyslu života. Nie je priamočiary – kým zahlcuje čitateľa predimenzovaným egocentrizmom protagonistu v kombinácii s mystizujúcim motívom germánskeho stromu v útrobách domu, stále je to len príprava na šokujúci záver v podobe okato banálnej odpovede na základnú existenciálnu otázku. Autor tematizuje častú nemožnosť nájsť primerané komunikačné kódy, bariéry vybudované okolo ľudského ega, obyčajnosť ako relevantnú kategóriu pri interpretácii sveta a bytia. Výpoveďou štylizovanou ako rozprávanie negatívnej postavy poukazuje na ich nečakanú humornosť. Harmónia medzi obsahom a formou robí z prózy hodnotovo vyvážený text s kvalitami vydareného záznamu večného ľudského balansovania medzi komickým a tragickým. Ballovo autorské nastavenie stojí na neustálom manifestovaní pesimizmu, jeho skeptickým programom – a zďaleka nielen v zbierke poviedok Oko – je pranierovanie stereotypov a zbabelosti tzv. všedného človeka, pričom negatívne atribúty v poetike trpkého úsmevu s obľubou prenáša aj na väčšie spoločenstvá: náboženské inštitúcie, politické strany, spoločenské usporiadanie. Balla píše o svete ako panoptiku zaľudnenom bizarnými postavami, napriek všetkej absurdnosti však neobchádza ani historickú pamäť a realitu súčasnosti. Prioritou literárneho manieristu je vnútorný svet. Ten presakuje do dialógov v podobe zdanlivého nezmyslu, ktorý buď mlčky pasívne ilustruje prízračnú atmosféru alebo kolorit situácie úspešne zvráti. Namiesto príbehu je dôležitá absurdita surreálnych situácií v mozaike „spomienok, úvah, predstáv, snov, epizód a dialógov“. Ballovou metódou v Oku je rýchly sled drobných, neukotvených motívov, výrazová zomknutosť a úsilie zbavovať sa slovného šumu. Ambícia nehovoriť „nikdy o ničom inom, len o drobnostiach, o bezvýznamných príhodách“ vzdáva poctu Slobodovi a účinne demonštruje postupné skladanie celkového obrazu z jednotlivých častí. Autor, miestami vyvolávajúci dojem krčmového filozofa, poskytuje čitateľovi erbové motívy svojho písania: osamelosť, bolesť, rozklad, odcudzenie, patologické zmeny ľudskej podstaty, narušenie (najmä partnerských a rodinných) vzťahov. Obohacujú ich početné variácie na tému hypochondrie, obrazy „neistoty, zúfalé výkriky, halucinácie, bonmoty, cynické posmešky a smutné vyznania“. To všetko v metaforicko - symbolickom jazyku labyrintového typu, s chirurgickou presnosťou, grifom karikaturistu a zároveň v tempe, ktoré vzbudzuje podozrenie z plytvania nápadmi. V súvislosti s Veľkou láskou možno akcentovať zvýšenú mieru komunikatívnosti textu, v tomto ohľade značne presahujúcu parametre debutovej Leptokarie so „životom a príbehmi človeka, ktorý je Ballovi dnes takmer cudzí.“ Na druhej strane – z Ballu nikdy nebude jednodychý rozprávač natus, stratégia jeho písania je založená na trpezlivej a precíznej štylizácii, premyslenom strihu a práci s hlbším významom slov. Za métu, ku ktorej smeruje svoje autorské úsilie, neustále považuje lapidárnosť vyjadrenia. Ballovým autorským krédom je originálne zachytená pravá podstata života – individuálneho i života v podobe esencie univerzálnej skúsenosti. S tým súvisí od knihy ku knihe výraznejšia tendencia ku gnómickým výpovediam o medziľudských i spoločenských vzťahoch. Napriek trvalej prítomnosti melanchólie Balla zostáva verný čiernemu humoru a ostrej irónii, sebairónii, paródii i persifláži. Balla sám seba vníma ako autora s jasne definovaným (skepticko – nihilistickým) názorom, a teda s konzistentným prozatérskym svetom, odolávajúcim na rovine základných charakteristík variovaniu formy. Na rozdiel od starších próz, motívy „úzkosti z toho, že nechápeme, ako funguje svet, čo v ňom hľadáme a ako v ňom môžeme prežiť“ spracúva vo Veľkej láske s väčším nadhľadom. Prejavuje sa ako brilantný rozprávač, vedomý si toho, že ešte aj „konštruovanie vlastného outsiderstva je fascinujúce i zábavné“.
    Zuzana Belková, september 2016
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Dvosamljenost (výber z poviedok, 2005 po slovinsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC) Niepokój (výber z poviedok, 2008 po poľsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Dvosamljenost (výber z poviedok, 2005 po slovinsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Niepokój (výber z poviedok, 2008 po poľsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Naživu (výber z poviedok, 2008 po česky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

     

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MAŠLEJOVÁ, Diana: Knihy týždňa: Od Mitanu až po Vilikovského. (8. 6. 2017)

    MAŠLEJOVÁ, Diana: Knihy týždňa: Od Mitanu až po Vilikovského. (8. 6. 2017)
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/431874-kniha-tyzdna-od-mitanu-az-po-vilikovskeho/

    ŠAH: Vladimír Balla – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 160.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    RÉDEY, Zoltán: O "veľkej láske" – bez "veľkej epiky". K niektorým výrazovo-tematickým a sujetovým osobitostiam Ballovej prózy Veľká láska. (Nové čítanie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 6, s. 52 – 67.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Netvárme sa, že Slováci a Maďari sú kamaráti. V Budapešti vyšli oslavné recenzie na knihy Ballu i Vilikovského. In: Sme, roč. 24, 26. 4. 2016, č. 96, s. 15.

    REHÁK, Oliver: Spisovateľ Balla: Veľká láska je moja posledná šanca. In: Denník N, 19. augusta 2016. Dostupné na: https://dennikn.sk/538867/balla-velka-laska-je-moja-posledna-sanca/

    BALOGH, Alexander: Spisovateľ Balla: Kladnú kritiku nedočítam, hanbím sa, keď ma chvália. In: Denník N, 2. augusta 2015. Dostupné na: https://dennikn.sk/203208/kladnu-kritiku-nedocitam-hanbim-sa-ked-ma-chvalia/

    KASARDA, Martin: Intímne, realistické, experimentálne, slovenské. Predstavujeme finalistov literárnej ceny Anasoft litera, ktorí sa predstavia čitateľom na konci apríla. In: Sme, roč. 24, 24. 3. 2015, č. 70, príloha O knihách, s. XII.

    KOVÁČIK, Daniel – SOUČKOVÁ, Marta: Vladimír Balla, sofista – Normálna nenormalita alebo ako písať o láske. (BALLA: Veľká láska. – Konfrontácie). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 1 – 2, s. 89 – 95.

    ČORNÁ, Tina: Habaj, Balla, Houellebecq – víťazi ankety Pravdy Kniha roka 2015. (16. 12. 2015)
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/377152-habaj-balla-houellebecq-vitazne-mena-ankety-kniha-roka-2015/

    ŠAKOVÁ, Jaroslava: "Nie je pekná, je dobrá." Reflexia Ballovej Veľkej lásky. In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s. 93 – 96.

    DAROVEC, Peter: Cudný provokatér. (Balla: Veľká láska). In: Pravda, roč. XXV, 11. 12. 2015, č. 286, s. 21.

    DAROVEC, Peter: Cudný provokatér. (Balla: Veľká láska) Kniha týždňa. In: Pravda, roč. XXV, 14. – 15. 11. 2015, č. 264, s. 32.

    NAGY, Dado: Keď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    SOTNÍK, Matej: Ballova červená Veľká láska je aktuálna, intímna, smutná aj politická. (2015)
    http://www.aktuality.sk/clanok/302299/ballova-cervena-velka-laska-je-aktualna-intimna-smutna-aj-politicka/#

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    PUCHEROVÁ, Dobrota: Postmoderné lásky. Balla a Beňová nikdy nezostávajú na hranici skutočnosti, ale zaujíma ich aj to, čo je za hranicou možného, každodenného, o čom snívame. In: Sme, roč. 23, 8. 8. 2015, č. 183, s. 14.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    MACHALA, Lubomír: Balla: Oko. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 34 – 38.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi). Bratislava, LIC 2011.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. VI.

    Autor neuved. — BALLA, Vladimír: Čím žije literatúra (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 30. 7. 2008, č. 16 – 17, s. 11.

    BELKOVÁ, Zuzana: Balla: Cudzí. In: Knižná revue, roč. XVIII, 2. 7. 2008, č. 14 – 15, s. 1.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MITKA, Marek: O pohyblivom smútku a skrytej radosti (K typológii subjektu v prozaických textoch Edmunda Hlatkého a Ballu). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 6, s. 41 – 46, dokončenie z minulého čísla.

    MITKA, Marek: O pohyblivom smútku a skrytej radosti (K typológii subjektu v prozaických textoch Edmunda Hlatkého a Ballu). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 5, s. 25 – 38, dokončenie v ďalšom čísle.

    HEVEŠI, Marián – KOPČA, Marek – POPOVIČ, Ivan  – ZELINKA, Milan: Najlepší žijúci slovenskí spisovatelia. In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 36 – 41.

    KENDRA, Milan: Piesňami z olova voči démonom (De la Cruz. Recenzia). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 1, s. 70 – 72.

    DAROVEC, P.: Vladimír Balla. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    DVOŘÁKOVÁ, Helena – BALLA, Vladimír: Lovím v snoch a upravujem ich na podobu života (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIV, 31. 3. 2004, č. 7, s. 5.

    HALVONÍK, Alexander: Balla: Unglik. In: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí, Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenský spisovateľ, 2004, s. 118 - 119.

    KOCH, Andrea.: Balla ako droga. Balla: Unglik. (Recenzia). In: RAK, roč. IX, 2004, č. 2, s. 57 – 59.

    HALVONÍK, Alexander: Balla: Unglik. (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XIII, 17. 9.  2003, č. 19, s. 1.

    HUDYMAČ, M.: K permanentnej ceste ku kolapsu? In: Romboid, 38, 2003, č. 5 – 6.

    KRŠÁKOVÁ, D.: V slepej uličke (Balla: Unglik). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 5, 2003, č. 46.

    NÉMETHOVÁ, M.: Vykrútiť krk jazyku (Balla: Unglik). In: Romboid, 38, 2003, č. 9.

    REPAR, S.: Balla: Nehotovosť. In: Romboid, 38, 2003, č. 3, s. 41 – 54.

    SOUČKOVÁ, M.: Ten Balla – alebo ten Vladimír? (Balla: Unglik). In: Os, 2003, č. 11, s. 54 – 57.

    ŠKOVIEROVÁ, B.: Neznesiteľná ťažoba bytia Ballových textov. In: Pravda 26. 9. 2003.

    HRÚZIK, M.: Tichý kút hľadania (Balla: Tichý kút). In: Romboid, 37, 2002, č. 1, s. 76 – 77.

    HUDYMAČ, M.: Pohľad cez bublinu (Balla: Tichý kút). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 3, s. 8.

    KRŠÁKOVÁ, Dana: Na pokračovanie (Balla: Tichý kút). In: RAK, roč. VII, 2002, č. 4, s. 46 – 47.

    REBRO, D.: Anti-hrdina? Hrdina (Balla: Tichý kút). In: Romboid, 37, 2002, č. 1, s. 77 – 79.

    VLNKA, Jaroslav: Najstrašnejší kút v šírom svete (Balla: Tichý kút). In: Knižná revue, roč. XII, 23. 1. 2002, č. 2, s. 5.

    BŽOCH, J.: Poviedkové tehotenstvo. In: SME, 20. 9. 2001, s. 8.

    HUDYMAČ, M.: Gravidita: Snovosť, absurdita, expresivita, vzťahy (Balla: Gravidita). In: Romboid, 36, 2001, č. 4, s. 83 – 85.

    CHROBÁKOVÁ, S.: „Byť človekom“ alebo „Parenisko emócií, ihrisko živlov“ (Balla: Gravidita). In: Romboid, 36, 2001, č. 1, s. 75 – 77.

    KRČMÉRYOVÁ, Eleonóra: Portrét RAK-a: BALLA. In: RAK, roč. VI, 2001, č. 3, s. 81 – 82.

    KRČMÉRYOVÁ, Eleonóra: Neplánovane (Balla: Gravidita). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 1, s. 83 – 85.

    KRČMÉRYOVÁ, E.: Situácia subjektu v Ballových prózach. In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 5, s. 412 – 426.

    MATEJOV, Radoslav: Ballamútenie (Balla: Gravidita).In. Knižná revue, roč. XI, 7. 3. 2001, č. 5, s. 5.

    SOJKOVÁ, M.: Balla v kontexte postmoderny. Diplomová práca. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2001.

    MIKULA, Valér – BALLA: Jedná otázka Ballovi. In: RAK, roč. VI, 2001, č. 3, s. 3 – 5.

    SOUČKOVÁ, M.: Personálna téma v prozaickom texte. Prešov: Náuka 2001.

    BEASLEY-MURRAY, T.: Súčasná slovenská literatúra, diabolská zmluva s teóriou a genitalisti. In: Rak, 5, 2000, č. 3, s. 10 – 18.

    ŽILKA, T.: Postmoderná semiotika textu. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2000.

    RASSLAFF, Ute: Poetika coolness? Mladá slovenská próza po roku 1989. In: RAK, roč. IV., 1999, č. 5, s. 24 – 32.

    CVIKOVÁ, J.: Konfrontácie c/z (Balla: Outsideria). In: Romboid, 33, 1998, č. 1, s. 44 – 46.

    FERKO, M.: Do dna (Balla: Outsideria). In: Literika, 3, 1998, č. 1, s. 123 – 124.

    ROŽŇOVÁ, Jitka – BALLA, Vladimír: "Veľký príbeh je nafúknutá zdochlina" (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 21. 1. 1998, č. 2, s. 3.

    SOUČKOVÁ, M.: Kto nevládze, nech nečíta (Balla: Outsideria). In: Romboid, 33, 1998, č. 8, s. 61 – 63.

    ZAJAC, P.: Autentickosť ako rétorická figúra. In: Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 6, s. 424 – 429.

    ZELINSKÝ, M.: Konfrontácie c/z (Balla: Outsideria). In: Romboid, 33, 1998, č. 1, s. 44 – 45.

    BEŇO, J.: Človek človeka bolí (Balla: Leptokaria). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 5, s. 1.

    ČINČUROVÁ, X.: Priestor v epike. In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 5, s. 321 – 337.

    CHROBÁKOVÁ,S. – BALLA, V.: Neznášam proroctvá, neznášam podobenstvá (Rozhovor). In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 5 – 6, s. 85 – 89.

    KASARDA, M.: Príbeh, ktorý nie je možný, je triviálny (Balla: Outsideria). In: Literika, 2, 1997, č. 3, s. 130 – 131.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Kto ešte vládze (Balla: Outsideria). In: RAK, 2, 1997, č. 6.

    ROŽŇOVÁ, J. – BALLA, V.: Pri každom čmáraní na papier vstávam z popola (Rozhovor). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 4, s. 12.

    BALLEK, L.: Prvé poznámky k Dnu. In: Literika, 1, 1996, č. 3 – 4, s. 13.

    BANČEJ, M. M.: Za hrsť drobných? (Balla: Leptokaria). In: Dotyky, 8, 1996, č. 3, s. 12 – 13.

    DAROVEC, P.: Bože, ako hlboko... (Balla: Leptokaria). In: Rak, 1, 1996, č. 2, s. 32 – 34.

    FERKO, M.: Všeobecné rozleptanie (Balla: Leptokaria). In: Slovenské pohľady, roč. + 112, 1996, č. 7 – 8, s. 291 – 293.

    GAJANOVÁ, G.: Pohľad na... (Balla: Leptokaria). In: Dotyky, 8, 1996, č. 6, s. 45.

    JAROŠ, P.: Dnu a von. In: Literika, 1, 1996, č. 3 – 4, s. 14.

    KRAJČOVIČOVÁ, J.: Narcisova studnička, písanie a Vlado Balla. In: Dotyky, 8, 1996, č. 9 – 10, s. 51.

    KRAJČOVIČOVÁ, J.: Zrelá a vlastná správa o... Leptokarii. In: Dotyky, 8, 1996, č. 3, s. 12 – 13.

    MACSOVSZKY, P.: Unitas Multiplex (Balla: Leptokaria). In: Dotyky, 8, 1996, č. 3, s. 12 – 13.

    Malý rozhovor s... Ballom. In: Rak, 1, 1996, č. 2, s. 45 – 46.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Telo nás môže zradiť, osamelosť zostáva (Balla: Leptokaria). In: RAK, 1, 1996, č. 4, s. 59 – 61.

    SULÍK, I.: Zložitosť dorozumenia. In: Literika, 1, 1996, č. 3 – 4.

    ULIČNÝ, P.: Ešte šťastie... (Balla: Leptokaria). In: Dotyky, 8, 1996, č. 3, s. 12 – 13.

    VARGOVÁ, L.: Prípad Balla (Balla: Leptokaria). In: Romboid, 31, 1996, č. 7, s. 70 – 71.

    ZAJAC, P.: Prelomové či svoje? In: Os, 6, 1996, s. 74 – 77.

    RASSLOFF, U.: Poetika coolness? In: RAK, 4, 1995, č. 5, s. 24 – 32.

    Zatiaľ platí prezumpcia neviny. Poviedkový rozhovor s Vladimírom Ballom. In: Dotyky, 7, 1995, č. 6, s. 2 – 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Ide o ponory do sveta najhbšej existenciálnej intimity, sveta úzkosti, osamelosti, strachu z bytia v priestore plnom absurdity a vonkajšieho
    Ide o ponory do sveta najhbšej existenciálnej intimity, sveta úzkosti, osamelosti, strachu z bytia v priestore plnom absurdity a vonkajšieho nepriateľstva. Hoci názov Leptokaria implikuje štítivosť a hnus kožnej choroby, meno ostrova v Grécku – ako sa oznamuje v rovnomennej poviedke – možno vnímať aj ako istú priestorovú ohraničenosť vlastného neurotického bytia, prenesene možno aj v strednej Európe, kdesi pri brehoch Ipľa. Balla sa prejavuje ako rozprávač so zmyslom pre príbeh, jeho veta je plná dynamizmu a napätia. Charakteristickou črtou pre túto knihu je intertextualita, náhle zmeny rozprávačskej optiky, presuny medzi tzv. literárnym a mimoliterárnym, spájanie a prelínanie sa hodnotovo i štylisticky rozdielnych výpovedí. Napriek neustálym strihom, prechodom medzi vážnosťou, absurdnosťou – niekedy až v podobe nezmyselnej komickosti – filozofujúcim hĺbaním a jemnou poetickosťou – v strede autorského záujmu stále ostáva vnútro človeka, zmietaného pochybnosťami a neistotou.
    Eva Jenčíková

        

    Chladne spustenou rukou odsunúť - steblo? dieťa? krajinu? – slovom, detail, a načisto rozptýlene a nedbalo a úzkostlivo presne zaznamenávať, čo sa s nimi deje, akí sú a ku komu. O odstupe od sveta, ktorý si tak starostlivo pestujeme, napokon, zdá sa, vieme len my; svet nás zachytáva ako vlak, priesvitným a slepým koncovým svetlom, navíjaným ako obväz. Ballove postavy stoja, idú, mlčia, ležia, nedotýkajú sa, nikdy sa neminú; v presných polohách si nachádzajú svoje súkromné miesta; ako jeho slová, ako živým kovom napnuté vety, ako jeho texty.

    Viera Prokešová

    Balla je hudobník. Akoby sme sluchom zachytávali lahodné tóny zladených slov, ktoré plynú v prirodzenom toku jazyka, prúdiaceho vedomia. Motívy sa vynárajú z tohto plynulého prúdu raz prevládajúce, inokedy vedľajšie, zápasia spolu, objavujú sa nečakane, keď ich čitateľ neočakáva, ale zapadajú do zreteľného vnútorného rytmu poviedky. Balla ozdobuje ticho, tára. A je ho radosť počúvať, lebo aj Kant už povedal, že sme to my sami, kto predpisuje svetu jeho formy.

    Jela Krajčovičová

    Existenciálna úzkosť sa pre Ballu stala alfou a omegou všetkého písania, pitvanie stavov úzkosti, strachov, bolestí a neistôt jedinou literárnou témou. Vystačil si s ňou po celé deväťdesiate roky, pokračuje ďalej. Na svoju i čitateľovu škodu. Balla znova privádza na scénu deprimovaných jedincov, ktorých vlastná predstava o sebe je nanajvýš negatívna. Postavy stoja pred dilemou, ako naplniť svoju existenciu nejakým zmyslom, no schodná cesta sa stále akosi neukazuje. (...) Ballova autorská stratégia je pritom už tradične postavená na zmesi filozofovania, intelektuálskej pózy a ironizovania, s občasným skĺznutím tu k cynizmu, tu k pátosu. Opakuje sa tiež signál smerom k čitateľovi, že autor to má pevne v rukách a iba od neho závisí, že príbeh, ktorý by sa mohol nečakane skončiť, predsa len pokračuje. Ide sa ďalej, aj keď cieľ cesty je neznámy (pre Ballove literárne postavy) a nejasné ostáva aj smerovanie autora. Problémom nie je ani tak formulovanie pocitového sveta negácie a bezvýchodiskovosti, ako skôr banalita poviedok. Sú to variácie „záznamov o bolesti“, s ľahko postrehnuteľnou schémou, toporné vo svojej vykonštruovanosti, fádne kvôli opakovaniu. (...) Balla je príliš uzavretý vo vlastnej autorskej škrupine.

    Dana Kršáková

    Balla v súbore textov Cudzí pokračuje v línii naznačenej predošlou knihou De la Cruz. Ani nie tak tematicky, ako skôr náladou či akýmsi pocitom zo sveta, v ktorom je v originálnej proporcionalite namixovaný ťaživý sen a nefalšovaný odstupový úsmev. Niektoré poviedky možno čitateľ vyhodnotí ako variácie na témy z De la Cruz, iné zrejme bude vnímať ako skutočné dopovedanie, korigovanie a zostrenie pohľadu, ktoré sú Ballovou autorskou stratégiou. Zostáva verný mnohému z registra svojich obľúbených motívov – postavám dožičí obligátnu osciláciu medzi vedomím „celkovo zúfalo prázdneho života“ a – podľa neho – efemérnou vierou „v možnosť nejakého inakšieho spôsobu existencie“. Štedro dávkuje signifikantný moment „neistoty a strachu“, respektíve „dobre ukrytého večného smútku“. Pokiaľ ide o prácu s literárnymi alúziami, ktoré patria k dôležitým znakom Ballovho písania, rovnocenne znejú tóny fulcanelliovských aj neodmysliteľných kafkovských inšpirácií. V Ballovom prípade ide o viac než strohé použitie citátu vo forme motta. Parafrázuje poetiky – bez podozrenia z epigónstva a s jediným zámerom: akcentovať jednotlivé vrstvy svojej vlastnej, precízne sformulovanej a originálnej autorskej filozofie. (...) Ballovi ide o vybočenie zo schémy. O narušenie stereotypu. Znovu a znovu sa vracia k svojim introvertným postavám, aby postrehy o ich pechorení okorenené existenciálnymi momentmi využil na vybudenie čitateľa k aktivite. Niekedy na to použije krátky kondenzovaný text, inokedy si dovolí rozsiahlejší únik do „extrémnej, absurdnej, polosnovej polohy, dokonca k boju o holé prežitie, čiže k pravej povahe sveta“. Balla je stabilná spisovateľská značka. Stále rovnako sebaironický, stále neľútostne ironický. Potvrdzuje auru autora schopného abstrakcie od každodennej všednosti, ktorej prejavy sú však jednou z najvýraznejších motivácií jeho písania. Ballov „sudcovský“ postoj k ľudským nedokonalostiam je natoľko predimenzovaný, že môže v čitateľovi vyvolať buď principiálne odmietnutie z dôvodu nepochopenia, alebo – v šťastnejšom prípade – porozumenie pre jeho kultivovanú verziu hyperboly. Nezľavuje z mizogýnskych a zdanlivo mizantropických štylizácií, avšak podstatnejšie než úvahy o miere ich autenticity je vypäto etické a humanistické vyznenie v podtexte.

    Zuzana Belková

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Leptokaria je naďalej. Leptokaria naďalej nie je pre každého. Ani táto moja, ani tá v Grécku. Leptokariu som viackrát napísal, zakaždým
    Leptokaria je naďalej. Leptokaria naďalej nie je pre každého. Ani táto moja, ani tá v Grécku. Leptokariu som viackrát napísal, zakaždým ináč, a potom, keď bola po prvý raz vydaná, aj viackrát prečítal, zakaždým ináč. Dnes to už nechám všetko tak, ako bolo. Odstránilo sa iba zopár jazykových či gramatických chýb. Na to, aby som čosi zásadne zmenil, by bol potrebný odstup. Ale kdeže je tu odstup? Žijem tak, ako som žil, cítim tak, ako som cítil, cítim sa tak, ako som sa cítil, myslím tak, ako som myslel. Dalo sa to predpokladať. Čo sa dalo predpokladať, to sa aj stalo – nestalo sa nič. Ani so mnou, ani s Leptokariou. A predsa čosi by sa našlo: po celej knihe sú v texte poroztrusované rôzne narážky, týkajúce sa bolesti zubov či chorých ďasien, čeľustí a podobne – medzičasom sa začala komplikovaná liečba. Liečba psychiky sa nezačala, vraj ešte nie je akútne potrebná. Máš ho vidieť! Že nie je potrebná. Nuž ale píšem ďalej, dovolili mi. Tak vznikli aj dva nové textíky, Dvojice a Na posedení s pätnástkou. Sú v Leptokarii. Kto nevládze, nech nečíta. Kto vládze, nech si prečíta.

    ----------


    BALLA: Krátka reakcia na portrét (E.Krčméryová: Portrét RAK-a: Balla). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 3, s. 81 – 83.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Prvý väčší preklad, ktorý mal aj ohlas, urobil Jacek Bukowski z Poľska, kde mi odvtedy vďaka nemu už vyšli tri knihy. Niekedy v roku 2006 sa

    Prvý väčší preklad, ktorý mal aj ohlas, urobil Jacek Bukowski z Poľska, kde mi odvtedy vďaka nemu už vyšli tri knihy. Niekedy v roku 2006 sa ozval telefonicky, ešte na pevnú linku. Hovorí: Tu Jacek Bukowski, som najlepší poľský prekladateľ a budem prekladať „Bally“, „bo to najlepší slovenský autor“. Hovoril viac-menej po slovensky, ale ja som to pokladal za poľštinu. A že príde o týždeň do Nových Zámkov a zo tri dni bude u mňa bývať. A naozaj prišiel a bolo to fantastické. Vymyslel to tak, že zobral 3-4 knihy a urobil výber. Ja som sa tomu výberu mohol čudovať, ale nie doň kecať. Knižka mala úspech, bolo dosť recenzií, aj analytickejšie, zaujímavejšie, podnetnejšie ako na Slovensku, ktovie prečo, asi sa mi to iba zdalo, lebo som im veľmi nerozumel. Teraz Jacek chystá ďalšiu knihu, výber veľmi krátkych poviedok. Koncept vymyslel on

    (2016)


    ...v poslednom čase sa to trochu mení, tajomstiev a šifier akoby ubúdalo. Ktovie, či je to dobre. Lapidárne povedané, vo Veľkej láske nie je žiadne veľké tajomstvo. Asi sa mi žiadalo konečne osloviť nových čitateľov, čo neznamená, že nechcem zároveň osloviť aj tých doterajších. Vďačím im za veľa, nechcem ich stratiť, no najmä by som nerád stratil seba samého, určitú kontinuitu, vnútornú súvislosť a koherentnosť, len pristupujem k písaniu trochu inak, výsledkom by mala byť väčšia prehľadnosť, nebodaj väčší „čitateľský komfort“, aj keď rozhodne nie prvoplánovosť bez ďalších rozmerov či presahov.

    (2015)

     

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ivana Kraska (1996) Laureát súťaže Poviedka 97 (1997) Cena Anasoft litera (2012) za novelu V mene otca (2011) Kniha roka 2015 (anketa denníka

    Cena Ivana Kraska (1996)

    Laureát súťaže Poviedka 97 (1997)

    Cena Anasoft litera (2012) za novelu V mene otca (2011)

    Kniha roka 2015 (anketa denníka Pravda) v kategórii 1 Pôvodná tvorba:
                1.-2: Balla: Veľká láska (2015), 1.-2.: Michal Habaj: Caput Mortuum (2015)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Úryvok z knihy V mene otca Zašiel som k detskému lekárovi, hoci som mal už dvadsať rokov a bol som práve na vojne. Zdravotná sestra

    Úryvok z knihy V mene otca

    Zašiel som k detskému lekárovi, hoci som mal už dvadsať rokov a bol som práve na vojne. Zdravotná sestra zdôraznila, že ma doktor nesmie vidieť vo vojenskom, lebo by ho to rozzúrilo: nenávidí vojakov, policajtov, železničiarov a zdravotné sestry. Preto nemám na sebe sestričkovskú uniformu, kvákala tá žena. Načo som tam vôbec šiel? Nevylučujem, že sa mi to iba prisnilo, niekedy v šesťdesiatom treťom, alebo ešte o rok skôr. Bolo mi skrátka zle. Vošiel som k lekárovi do ordinácie a pohľad mi padol na jeho ruky. Na pravej mu chýbal prostredník a ukazovák.

    „Tak, čo máme?“ opýtal sa.

    Potom sa rozhodol, že vykoná vyšetrenie semenníkov, začal sa mi ich dotýkať a vyhlásil čosi, čo sa neskôr ukázalo ako podstatné: „Vy neploďte, súdruh! Vy neploďte, lebo splodíte dravca.“

    Čakal som, čo bude ďalej.

    Doktor pokračoval: „Ale keď vaša žena bude padavka, slabá, chorľavá, a už v tridsiatke jej odídu zuby a zrednú vlasy, čo je u mladých žien dosť zriedkavé, tak to vami splodeného dravca veľmi poznačí. Narodí sa zbabelý človek. Taký, čo je vo svojom vnútri dravcom, ale navonok to tají. Toto nikomu neurob, chlapče!“

    Varovne zdvihol ukazovák pravej ruky.

    Takže ukazovák mu nechýbal. Sedel som na studenom igelite, ktorým bola prikrytá biela posteľ v ordinácii, vták mi visel, gule spočívali v lekárovej dlani. Poťažkával ich.

    „A možno,“ mrmlal, „možno máme šťastie a budeš nakoniec impotentný. Tomu by nasvedčovalo, že

    jedno vajce je akési nedovyvinuté... akoby vtiahnuté... utiahnuté, drobučké, zlaté nežné vajíčko.“ Mykol

    ma za gule a vrazil mi facku: „Ty nejeb, rozumel si?!“

    Reflexívne som ho kopol do tváre, bol to skôr kŕč, nie agresívna odveta. Rýchlo som si navliekol spodky a zmizol z ordinácie. Kričal za mnou z linolea, kde ostal ležať po kopanci: „Aj tak viem, že si vojak! Myslíš si, že to nemám o tebe všetko v papieroch?! Napadol si lekára! Za to ťa zavrú!“

    Utekal som a v letku si uvedomil, že jednu takú ženu poznám.

    Presne takú, o akej hovoril doktor.

     

    Syn sa mi ozval, že chce predať rodičovský dom. Polovica domu patrila ešte stále mne. Vlastne nie, bolo to inak: volala nejaká slečna, ktorá dom chcela kúpiť od môjho syna. Syn sa mi určite neozval. Ten by sa mi ani nepozdravil. Hovorím o mladšom. Starší je iný, no niekam sa odsťahoval a neostala po ňom ani adresa.

    Aj ja som mal kedysi otca. Tuším bol lesníkom. Mal pridelený erárny voz a koňa. Raz ma vzal so sebou, v hlave mi dodnes znie svišťanie biča, krátky ostrý zvuk. Hrádza bola hrboľatá, nadhadzovalo nás, otec cmukal, tu i tam si odpľul, náhle ukázal na les pri rieke a povedal: „To všetko som vysadil sám.“ Voz odbočil z hrádze, zhrkotal dolu na kraj lesa. Zoskočil som do trávy, odtiaľ som sa pozeral na otca. Nebol starý. Ja som sa vždy veľmi bál starnutia. A to som si ešte nevedel predstaviť, ako bude vyzerať jeho staroba: postupné odrezávanie nôh, cukrovka, nevládnosť. Moja mama ho potom už mala úplne v moci.

    Medzi stromami rástli kríky, niektoré choré, s nahnitými haluzami. Pod nimi sa mihali lesklé chrbty obojživelníkov. Vlhčina. Otec pomaly zostúpil, potľapkal koňa po zadku. Mal ho radšej ako mňa, ale nesťažujem sa, tento príbeh nechcem brať príliš vážne.

    Idefidej, pohni sa, aj ty sa musíš snažiť, opakovala m mama otcovi po maďarsky, keď ho o dekádu neskôr na vysoko nastlanom lôžku obracala na druhý bok.

    Voda po kolená, záplavová oblasť. Rodili sa tam obrovské komáre, odtiaľ tiahli v mračnách k mestu. Kôň erdžal, otec ho utišoval. Kráčali sme hlbšie do lesa.

    Adok én neked, dychčala mama, keď otca obracala.

    Jóžef, hovorila vyčítavým tónom.

    Idefidej, Ilonka, začínala neskôr rozhovory s mojou manželkou, snažila sa upútať jej pozornosť, hoci nemala rada ženy, mužov mala radšej, lebo tí počúvali, keď hovorila, aspoň tak vyzerali, ale ženy nie, tie jej iba tvrdili, keď sa s nimi rozprávala, že počúvajú, počúvam, Marika, hovorili, ale pritom šklbali obarenú hus alebo vychovávali dieťa, idefidej, mykala mama za rukáv nevestu, nepozornú poslucháčku, počúvam, Marika.

    Mama otáčala otca.

    Aj ľudia, ktorí sa ľúbia, sa navzájom neraz doženú k šialenstvu.

    Otec mal vysoké gumené čižmy, no mne kúsok od voza vyzul topánky, nech ich nezničím, kráčal som v blate a vode naboso. Nohavice sa mi premočili, otcovi to neprekážalo. Ani som nemukol, keď sa mi do päty zarezalo čosi ostré, len som sa na okamih zastavil. „Poďme, poďme,“ zahundral, jeho čižmy sa však zabárali čoraz hlbšie. Chlapca treba vycvičiť, hovorieval mojej mame, svojej žene. Očakával záplavy, ale tie sa v strednej Európe objavili oveľa neskôr a nášmu okresu sa vyhli. Keď som si všimol čižmy, ponorené po vrch sáry v blate, zazdalo sa mi, že nie sme v záplavovom lese, ale v nádrži plnej výkalov, ktorú umiestnili pri novej čističke odpadových vôd, presne tam, kde sa les stretal s okrajom mesta. Predstavil som si, ako otec klesá do sračiek všetkých našich susedov. Do sračiek z celej našej ulice i zo všetkých susedných ulíc. Želal som si, aby sa v tej bačorine utopil. Bolo to dostatočne tvrdé? Hádam by to ocenil. Po rokoch si uvedomujem, že táto spomienka je vyfabrikovaná: čističku za Loveckou ulicou postavili v čase, keď sa otec už nevedel hýbať.

    Prebrodili sme sa k vyvýšenine uprostred lesa, k ostrovu v ríši bahna. „Načo sme sa sem trepali?“ opýtal som sa namosúrene, sediac na pni. Obe dlane som mal položené na boľavej nohe. „Páči sa mi tu,“ odsekol, zapálil si ručne šúľanú cigaretu a o chvíľu už vyfukoval dym, ktorý mi štípal oči.

    Otec bol verejne známy lenivec.

     

    Nehnal sa za ničím.

    Ako jediný z mne dovtedy známych dospelých ľudí dokázal vypnúť, sadnúť si a len tak sedieť, bafkať, dokonca som presvedčený, že pri tom sedení ani nerozmýšľal. Skrátka sedel a prázdnota ho pohltila. O budhizme nemal ani šajnu. Jeho rodičia pochádzali z pusty, tam mali hospodárstvo. Raz sme ich navštívili, viackrát nie, na cestovanie sa nenašli peniaze, alebo sa s tými ľuďmi mama pohádala, zatiahla oponu, šlus. Pustou sa preháňali kone a v mlákach sa váľali čierne prasce. Otcovi rodičia chovali sivý dobytok, pamätám si naširoko rastúce dlhé rohy. A ešte vôňu prastarého nábytku v dlhom nízkom domčeku. Jeho obyvatelia pôsobili ako zatrpknutí skrachovaní príslušníci strednej vrstvy, ktorých z meštiackeho sídla v Budapešti vyhnali údery osudu. Izby, prehustené voňavým nábytkom... Maličké vitríny s náboženskými obrázkami, neprirodzene chladne pôsobiaca vosková tvár Bohorodičky, filigránsky zdobené drobné kríže, množstvo pohárov, pohárikov, šálok, čajníkov, figúrky z porcelánu, svietniky, tisíc čačiek. Na hrubom zaprášenom koberci staré fotely s poťahmi, ladenými do bordova, tmavosiva, tmavohneda, niečo bolo aj purpurové. Tie roztodivné otomany... Ako pre osoby, ktorým narástlo viacero hláv, priveľa nôh, bezpočet rúk, otomany, zahýbajúce popri stenách raz doľava, raz doprava. A samé čierne knihy, výlučne len čierne knihy so zelenkastými listami, v dlhých radoch na policiach. Nízky strop, zápach naftalínu. Odér sladkých likérov... A ticho, ticho, ticho, len tu i tam vrznutie dlážky... Rozložité ženy v sukniach, šťúpli šľachovití muži v kožušinových vestách, žiadne deti, žiadni moji rovesníci, len starí ľudia.

    Ale prečo hovorím o otcovi?

    Zo vzťahu, v ktorom ja som bol syn a otec bol otec, ale nezáleží na tom, či práve on, skrátka, zo vzťahu, kde ja som bol syn a niekto iný bol otec, som nemal zlý pocit. Napriek všeličomu. Napriek všetkému. Nemal som zlý pocit zo seba v tom vzťahu. Cítil som sa v úlohe syna doma. Zvládal som tú rolu. Ale vo vzťahu s mojimi synmi sa cítim zle. Súhrnne viem toľko povedať, že úloha rodiča ma postihla príliš skoro. Alebo synovia nie sú vhodnými synmi. Nie sú to tí správni synovia?

    Je to takto: moji synovia nevedia byť synmi.

     

    Chcel som mať deti.

    Či nie?

    Možno som sa v tomto odlišoval od rovesníkov. Dospievali sme a postupne odchádzali z našej štvrte, ale nie priďaleko, vtedy sa nedalo priďaleko odchádzať. Vyleteli sme z rodného hniezda, no pristáli sme hneď na vedľajšom konári. Aj na ten krátky let bola potrebná vážna zámienka: manželstvo. Väčšina z nás sa zaujímala skôr o futbal, stolárstvo, klampiarstvo, nervózny Barnabáš sníval o tom, že bude automechanikom, ale je pravda, že sme chceli aj súložiť, hoci prirodzené následky súlože nám nevoňali. Alebo len mne? Mal som pocit, že rodičia svojou starostlivosťou a láskou - ak sa na niečo také zmôžu - po celý život len zmierňujú utrpenie, ktoré deťom spôsobili tým, že ich priviedli na svet. Moji kamaráti hádam aj túžili po zachovaní svojich rodov, nechcem to spochybňovať. Čo to boli za rody? Robotnícko - roľnícke klany alkoholikov a tĺkov. V hre tu neboli žiadni králi, ani holubičí národ. Ľudia v tomto meste nemali nič spoločné so žiadnym národom. Národy sa rozpustili v cezhraničných kopuláciách a hranice sa rozpúšťali vo vojnách i po vojnách, prekresľovali ich stále noví vagabundi, ktorí svoje čiary ťahali zlomyseľne alebo naslepo, mávali zástavami a vybľakovali vlastenecké piesne. Robili to presne ako ich predkovia a predkovia ich predkov: zo zvyku.

     

    Dom na Loveckej ulici postavil môj brat. Ja som len pomáhal.

    Vybudovali sme bludisko, spleť chodieb, malých izieb, slepých vybočení a falošných križovatiek. Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne, dokonca bol najmenší na ulici.

    Brat mi na začiatku oznámil: „Podstata je v striedaní svetla a tieňov. Prevládať budú tiene. A mäkké tmavé kúty. Obliny v šere. Lomené oblúky. Nie pompézne, skôr skromné, proletárske. A napríklad také veci, ako krížová rebrová klenba v špajze. Cifrovačky sú neklamným znakom gýča, práve tým každého oklameme. Význam bude starostlivo ukrytý.“

    O bratovych nápadoch som si myslel svoje.

    Mlčky som sa čudoval, keď som videl, že chodba, vedúca od terasy, vchodových dverí a predsiene ďalej k obývačke má šikmú dlážku a ku dverám obývačky nevedie priamo, ale sa zatáča, potom náhle vyráža dopredu, k cieľu však doputuje až po veľkorysej kľučke. Uprostred chodby zo stropu klesal priečne umiestnený masívny výstupok neznámeho účelu, ozdobený plasticky stvárnenými symbolmi. Brat povedal, že symboly sú mapou podzemia, ktoré spolu vybudujeme. Mne to však pripadalo skôr ako nejaký text v arabčine. Chystali sme sa vybudovať v podzemí arabský nápis? Stavebného materiálu sme mali dosť. Brat dal navoziť štrk, piesok, vápno, kvádre, rezivo, oceľ, pričom prízvukoval, že o platení sa pozhovárame neskôr, cenu prerokuje s dodávateľmi. Tých som nikdy nevidel. Ešte povedal, že základová spára vonkajších múrov musí byť minimálne osemdesiat centimetrov pod terénom a že deliaca priečka medzi tajnými komorami a obytným priestorom bude z plných tehál.
     

    Chcel som mať deti.

    Či nie?

    Možno som sa v tomto odlišoval od rovesníkov. Dospievali sme a postupne odchádzali z našej štvrte, ale nie priďaleko, vtedy sa nedalo priďaleko odchádzať. Vyleteli sme z rodného hniezda, no pristáli sme hneď na vedľajšom konári. Aj na ten krátky let bola potrebná vážna zámienka: manželstvo. Väčšina z nás sa zaujímala skôr o futbal, stolárstvo, klampiarstvo, nervózny Barnabáš sníval o tom, že bude automechanikom, ale je pravda, že sme chceli aj súložiť, hoci prirodzené následky súlože nám nevoňali. Alebo len mne? Mal som pocit, že rodičia svojou starostlivosťou a láskou – ak sa na niečo také zmôžu – po celý život len zmierňujú utrpenie, ktoré deťom spôsobili tým, že ich priviedli na svet. Moji kamaráti hádam aj túžili po zachovaní svojich rodov, nechcem to spochybňovať. Čo to boli za rody? Robotnícko-roľnícke klany alkoholikov a tĺkov. V hre tu neboli žiadni králi, ani holubičí národ. Ľudia v tomto meste nemali nič spoločné so žiadnym národom. Národy sa rozpustili v cezhraničných kopuláciách a hranice sa rozpúšťali vo vojnách i po vojnách, prekresľovali ich stále noví vagabundi, ktorí svoje čiary ťahali zlomyseľne alebo naslepo, mávali zástavami a vybľakovali vlastenecké piesne. Robili to presne ako ich predkovia a predkovia ich predkov: zo zvyku.

     

    Dom na Loveckej ulici postavil môj brat. Ja som len pomáhal.

    Vybudovali sme bludisko, spleť chodieb, malých izieb, slepých vybočení a falošných križovatiek. Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne, dokonca bol najmenší na ulici.

    Brat mi na začiatku oznámil: „Podstata je v striedaní svetla a tieňov. Prevládať budú tiene. A mäkké tmavé kúty. Obliny v šere. Lomené oblúky. Nie pompézne, skôr skromné, proletárske. A napríklad také veci, ako krížová rebrová klenba v špajze. Cifrovačky sú neklamným znakom gýča, práve tým každého oklameme. Význam bude starostlivo ukrytý.“

    O bratových nápadoch som si myslel svoje.

    Mlčky som sa čudoval, keď som videl, že chodba, vedúca od terasy, vchodových dverí a predsiene ďalej k obývačke má šikmú dlážku a ku dverám obývačky nevedie priamo, ale sa zatáča, potom náhle vyráža dopredu, k cieľu však doputuje až po veľkorysej kľučke. Uprostred chodby zo stropu klesal priečne umiestnený masívny výstupok neznámeho účelu, ozdobený plasticky stvárnenými symbolmi. Brat povedal, že symboly sú mapou podzemia, ktoré spolu vybudujeme. Mne to však pripadalo skôr ako nejaký text v arabčine. Chystali sme sa vybudovať v podzemí arabský nápis? Stavebného materiálu sme mali dosť. Brat dal navoziť štrk, piesok, vápno, kvádre, rezivo, oceľ, pričom prízvukoval, že o platení sa pozhovárame neskôr, cenu prerokuje s dodávateľmi. Tých som nikdy nevidel. Ešte povedal, že základová spára vonkajších múrov musí byť minimálne osemdesiat centimetrov pod terénom a že deliaca priečka medzi tajnými komorami a obytným priestorom bude z plných tehál.

    Počas výstavby sme bývali v búde na náradie. Nástojil na tom, že nesmieme chodiť domov, lebo treba pracovať aj v noci, alebo dokonca najmä v noci. Musíme sa zžiť so stavbou, zdôraznil. V búde sme sa ráno po nočnej drine umývali v bielom lavóre s hrdzavejúcim okrajom. Mydlo v sebe ukrývalo drobné kamienky, štrk, vlasy. Neraz nám vykĺzlo z dlaní na špinavú dlážku, medzi stopy po bagančiach. Brat mi s mokrými rukami, krkom a lícami vysvetľoval svoj plán, mrkal veselými očami, na dne zreničiek však prebleskovala stopa smútku. Pre teba, ďobol mi prstom do premočeného trička, potom ďobol druhýkrát, postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života, pre obyvateľov domu bude dom udalosťou, dôležitejšou než ich činy, vrátane tvojich činov. Prst brnkol do kľúčnej kosti. Kvapky mydlovej vody so zrnkami štrku a piesku sa rozbehli dolu k pupku a opasku nohavíc.

     

     

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013