Foto archív autora
Foto archív autora




  • Životopis autora

    Publicista, pedagóg a autor cestopisov prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc., vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave. Dve desaťročia pôsobí na Katedre
    Publicista, pedagóg a autor cestopisov prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc., vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave. Dve desaťročia pôsobí na Katedre politológie a euroázijských štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde v roku 2011 získal profesúru. Prednášal politológiu aj na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a Univerzite Sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Vo vedeckej práci sa predovšetkým venuje osobitostiam spoločensko-politického vývoja v rozličných oblastiach Európy a Ázie. Sústreďuje sa na historický vývoj, mytologické, náboženské, kultúrne, literárne a filozofické tradície, prieskumné výpravy Európanov a vývoj politického systému v transformačnom procese. Je autorom vyše desiatky odborných monografií, viacerých učebníc a okolo dvesto odborných a vedeckých štúdií, recenzií či historických článkov. Roku 1991 s P. Kulašíkom a R. Tóthom napísal prvý politologický slovník -- Stručný politologický slovník, ktorý vyšiel v ČSFR (v slovenčine i v češtine). Od roku 1991 má vlastné vydavateľstvo Karpaty-Infopress. Ako autor literatúry faktu debutoval roku 2001cestopisom Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín. Nasledovali cestopisy Ak je na zemi raj (s Milošom Krnom, 2002), Od kaukazských ľadovcov po slnečný Tadžikistan (2003), Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány (2007), Od brehov Issyk-kulu po Pamír (2009), Zo sibírskeho Tibetu ku kolíske Džingischána (2011), Od prameňa Gangy po indický Tibet (2013), Monzúnový Sečuán a čínsky sever (2015), Zo slnečného Balkánu do srdca Európy (2017), Cestou-necestou za polárnym slnkom (2017),  Nepál v monzúnovom šate (2017), Od Atlantického oceánu po Egejské more (2017), Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín (2018, 2. rozšírené a prepracované vydanie), Farby, ľudia a báje južného Kaukazu (2018).
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    • Politické strany štátov južnej Európy (2004)
    • Politické strany nemecky hovoriacich krajín a Beneluxu (2005)
    • Politické strany Škandinávie a britských ostrovov (2005)
    • Typológia politických strán (2006)
    • Politické strany štátov Višegrádskej štvorky (2007)
    • Kaukazské republiky (2008)
    • Krajiny v srdci Ázie (2008)
    • Postsovietsky západ (2009)
    • Balkán: historický vývoj, súčasnosť a naše vzťahy k jeho národom (2011)
    • Ruská federácia: (od Uralu po Ďaleký východ) (2012)
    • Politické strany štátov strednej Európy (2013)
    • Himalájske veľmoci (2014)
    • Ľudovít Štúr – Európan, národovec, reformátor (2017, 1.vydanie)
  • Charakteristika tvorby

    Svetozár Krno je autorom vyše desiatky cestopisných kníh a početných článkov, ktoré napísal o svojich cestách. Cieľom jeho
    Svetozár Krno je autorom vyše desiatky cestopisných kníh a početných článkov, ktoré napísal o svojich cestách. Cieľom jeho turistických sú oblasti, ktoré nie sú ešte dotknuté civilizáciou. V roku 1984 absolvoval pochod po dvetisíckilometrovej hrebeňovke Karpát. Svoje zážitky i postrehy opísal v knihe Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín (2001). Podobné cesty absolvoval i v ďalších oblastiach Európy (v balkánskej, jadranskej, východoalpskej, pyrenejskej, apeninskej, korzickej, islandskej, zakarpatskej a krymskej horskej sústave, vo švédskom Laponsku, južnom Nórsku, Karélii, Chibinách, Lovozerských tundrách, na Polárnom a Pripolárnom Urale) a Ázie (Centrálnom a Malom Kaukaze, v Arménskej vysočine, tadžických a uzbeckých Fanských vrchoch, kirgizskom Ťanšane a Pamíroalaji, sibírskom Altaji, Východnom Sajane, Chamar-Dabane, Bajkalskom chrbte, povodí rieky Ussuri, v Mongolsku, na Sachaline, Kamčatke, v indických a nepálskych Himalájach, sečuánskych veľhorách, v severočínskom pohorí Sin-ling, japonských Alpách a v ďalších horách Eurázie). Väčšinou dosiahol slovenský, resp. cudzinecký prvoprechod a prvovýstup. Tieto pre väčšinu slovenských čitateľov neznáme a neprístupné oblasti sa stali vďačnou témou jeho cestopisov.
    Autor vo svojich esejistických cestopisoch presviedča čitateľa, že aj potom, čo padli mnohé zábrany pre spoznávanie vzdialených krajov, stále pretrváva terra incognita. Živé zážitky z ciest, stretnutia s miestnymi ľuďmi a rôznymi typmi cestovateľov a opisy navštívených prírodných a kultúrnych regiónov a krajín spája s výpoveďami literátov, filozofov a prírodovedcov, ktorých životné osudy sa s nimi križovali. Prináša mnoho zaujímavých literárnych, zemepisných, historických, a kultúrnych súvislostí. Ukazuje, že svet napriek tomu, že je veľmi pestrý, tvorí jeden celok.

     
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČÁKY, Milan: Nová štvorica esejistických cestopisov autora Svetozára Krna z vydavateľstva Karpaty-Infopress, Bratislava 2017. In: Civitas. Nitra: Univerzita
    ČÁKY, Milan: Nová štvorica esejistických cestopisov autora Svetozára Krna z vydavateľstva Karpaty-Infopress, Bratislava 2017. In: Civitas. Nitra: Univerzita Nitra, č. 1, 2017, roč. 23, Nitra: UKF 2017, s. 16.

    ČÁKY, Milan: Svetozár Krno: Monzúnový Sečuán a čínsky sever. Bratislava: Karpaty-Infopress 2015, 176 s. In: Civitas. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, roč. 22, 2016, č. 1, s. 15.

    (ČE): Svetozár vie bojovať. (rozhovor) In: My. Nitrianske noviny, roč. 25, č. 19, s. 10, 16.-22.5.2016, (2016).

    BAČOVÁ, Katarína: Islandom pešo a sám. Od Grónskeho mora prešiel až k Atlantiku. (rozhovor) In: webmagazin teraz.sk. 21. mája 2016.
    Dostupné na: http://webmagazin.teraz.sk/cestovanie/island-expedicia-svetozar-krno/6028-clanok.html
     
    TUČNÁ, Eva: Svetozár Krno In: Honorabilis II. Nitra: UKF 2013, s. 120 – 121.

    FÖLDEŠIOVÁ, Monika: Tichá krása ho dostala. (rozhovor) In: Nitra dnes 24, 20.11. 2011.
    Dostupné na: http://nitra.dnes24.sk/ticha-krasa-ho-dostala-80940
     
    KELE, František: Milan Rastislav Štefánik. Významný cestovateľ a jeho nasledovníci. Banská Bystrica: Dali-BB 2010, s. 157 – 159.

    KELE, František: Niektorí významnejší cestovatelia Slovenska – druhá polovica 20. storočia. In: Geografia, GÚ SAV, roč. 15, 2007, č. 4, s. 85.

    HOLÚBEK, Peter: Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín. In: Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti, roč. 31, č. 2, s. 44 (2001).

    VAJS, Ján: Od Železných vrát po Devín. In: Krásy Slovenska, roč. 78, 2001, č. 9 – 10, s. II.

    HYNČICA, Pavel: Sedemdesiatosem dní po Karpatoch: cestopis o špecifických podobách turistického života v horách. In: Slovo, roč. 3, 2001, č. 33, s. 10.
    Dostupné na: http://www.noveslovo.sk/c/24732/Sedemdesiatosem_dni_po_Karpatoch

    TOMÁSCHOVÁ, Andrea: Dvetisíc peších kilometrov za 78 dní. Cestovateľ Svetozár Krno prezentoval svoju najnovšiu knihu. In: Košický večer, roč. 34, 18. 2. 2002, č. 34, s. 5.

    WIELOCHA, Andrzej: Łuk Karpat po słowacku. In: Almanach karpatski. Płaj, roč. 17, jeseň 2002, s. 223 – 225.

    Rozhovory

     
    https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/13051/145698
    RTVS, Televízia 1, Generácia, 10:39-10:44, 13.1.2018
     
    http://www.hcregion.sk/hcregion.php?docid=160&adr=ksZmG5OXSpE
    Hlohovecká televízia, 25.5.2018
     
    (http://www.outdoorfilmy.sk/clanky/svetozar-krno-priekopnik-slovenskej-expedicnej-turistiky/), 12.9.2017,

    Autor neuved. – KRNO, Svetozár: Vydavateľstvo Karpaty-Inforpress (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XX, 14. 9. 2010, č. 19, s. 10.

     
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      Monzúnový Sečuán a čínsky sever (úryvok) Kláštorné mestečko Labrang Mnoho Tibeťanov žije za hranicami
     
    Monzúnový Sečuán a čínsky sever
    (úryvok)


    Kláštorné mestečko Labrang
    Mnoho Tibeťanov žije za hranicami Tibetskej autonómnej oblasti. Tam, kde sa koncentrujú viac, zriadili pre nich nižšie samosprávne celky. Tak som sa dostal do Tibetskej autonómnej prefektúry Kanlhor, ktorá patrí do severnej provincie Ka-Su. Autobus kľučkoval po holej náhornej plošine, až zišiel do údolia Da-sia-che. Keď sa za zahmlenými oknami zjavili poschodové domy, cestujúci sa začali načahovať po taškách. V meste Sia-che (Letná rieka) bola konečná.
    Dážď bubnoval po strechách. Rýchlo som prebehol do plnej čakárne. V sychravom počasí sa veru málokomu chcelo vykročiť na ulicu. Keď sa nebo utíšilo, dostal som odvahu. Mesto leží vo výške 2 920 metrov n. m. Skladá sa z niekoľkých celkov. Prvá, moderná svetská časť, vznikla na severovýchode ako komerčné dvojča starého náboženského centra. Činžiaky obývajú Chani, najväčšie čínske etnikum, ktorých prilákala práca v cestovnom ruchu. Na hlavnej ulici sa tlačí hotel vedľa hotela.
    Na centrálnom námestí umiestnili dve veľké vajcia, taoistický symbol zrodu sveta. Prvé stojí pred múzeom postaveným z mramoru a druhé v jeho vstupnej hale. Od rána panovalo šero. Slnko nie a nie vyjsť. Fúkal vietor a rýchlo som si usušil na múzejných schodoch pod dlhou strechou vlhké šaty.
    V meste žije desaťtisíc obyvateľov, z toho štyridsať percent tvoria Tibeťania. Každý desiaty Siachčan sa hlási k Alahovi. Pod vysokými hotelmi si moslimskí kuchári, Chuejovia, ale sem-tam aj Dunsiani a Salarovia, otvorili reštaurácie. Na každom kroku predávajú suveníry ako v pyrenejských Lurdoch.
    Z veľkého parkoviska, ktoré napriek nečasu nezívalo prázdnotou, som sa presunul do historicko-kultúrneho jadra mesta. Najsevernejší a najväčší tibetský kláštorný areál Labrang vznikol v roku 1709 z iniciatívy Ngawanga Tsöndüho, učiteľa piateho dalajlámu. Patrí k šestici najvýznamnejších svätýň školy Gelugba (žltých čiapok). Spočiatku prichýlil tri stovky mníchov, z času na čas aj roľníkov a kočujúcich pastierov dobytka. Za krátke obdobie získal osobitné postavenie. Vyberal dane, vymenúval náčelníkov kmeňov a riešil súdne spory. Stal sa cieľom pútnikov. Po storočí nadobudol aj hospodársky význam. Vedľa neho vznikol trh, ktorý lákal aj zďaleka cestujúce karavány.
    Vysoká škola so šiestimi fakultami umocnila váhu kláštora. Budúci lámovia si môžu vybrať štúdium tibetskej filozofie, vyššej a nižšej formy tantry, tibetskej medicíny, cirkevného práva, kálačakry (kolesa času). Získajú tiež znalosti z logiky, astronómie, matematiky, kaligrafie, tancov, rétoriky, umenia, maliarstva a sochárstva. Tu študovali aj mnísi z Mongolska, Buriatska a Kalmycka.
    Číňania len čo pocítili stabilný rast životnej úrovne, pustili sa do cestovania. Mnohých prilákala tibetská kultúra, ktorú málo poznali. Kultúrnejší z nich v nej objavili fluidum, tajuplnosť, magickosť, stratený raj a dobrodružnosť. Prameň čínskeho budhizmu ich fascinuje.
    Rozvoj masového cestovného ruchu produkuje aj rastúcu masu spotrebiteľov, ktorá cestuje z nudy, módy a snobizmu. To, čo sa silne zakotvilo v euroatlantickom priestore, preniká aj pod Himaláje. Konzumenti hľadajú ďaleko od rodiska lacnú exotiku. Po prvom nadšení sa vracajú domov sklamaní. Zjednodušene porovnávajú životnú úroveň a štýl života. Ľahko sa chytajú do siete sociálno-psychických stereotypov o divosti a zaostalosti vrchárov. Potom ako rozmaznané deti odhadzujú hračku. Podliehajú narcizmu. V skutočnosti ich nepriťahuje magický, vzdialený a nepoznaný svet. Cestujú iba z lásky k sebe.
    V odbornej literatúre sa tento prístup označuje pojmom orientalizmus, čo predstavuje pestrý súbor predsudkov založených na slabých, falošných, sprostredkovaných, niekedy aj treťou stranou zámerne podsunutých skreslených informácií deformovaných vlastnými a cudzími záujmami, ktoré nás vedú k širokej škále postojov – od romantického idealizovania (zamilovania sa do krajiny a spoločnosti, ktorá neexistuje) až po odmietanie inakosti a k pocitom ohrozenia od „barbarov“. Pokým u Európanov smeruje tento prístup na východ, resp. juhovýchod, u Chanov v Číne opačne, na juhozápad.
    Pomaly sa stmievalo. Po trojkilometrovej pútnickej ceste, ktorú postavili po obvode areálu, kráčala početná pestrá vzorka ľudí. Väčšina patrila k čínskej strednej vrstve, ktorá sa vybrala na dovolenku. Mnísi predstavovali až druhú najpočetnejšiu skupinu. Pozorný návštevník objaví sem-tam pod rúchom aj ženskú tvár. Mníšky bývajú na svahu nad Labrangom. Klasických pútnikov možno narátať na prstoch jednej ruky. Vo viacerých objektoch pracovali murári. Za deň som pozdravil desiatku Európanov.
    Vedľa cesty sa krútia dva a pol metra vysoké modlitebné mlyny, ktoré akoby nemali konca. Kto ich spočíta, príde k číslu 1 174. Na veriacich čaká osemnásť veľkých modlitebných sál a dve veľké biele stúpy. Väčšinu kláštorov opravili a sprístupnili verejnosti. Mnísi bývajú v piatich stovkách ciel, ktoré vymurovali v nízkych kockovitých domčekoch nalepených na seba. Na ulicu sa nepozerajú. Okná umiestnili iba do stien obrátených do vnútorného dvora. V knižnici ležia knihy, v ktorých sa nachádza 60 tisíc sútier, krátkych aforistických budhistických poučiek.
    Nad Labrangom rastie smrekový les, spoza ktorého sa týči lúčnatý úzky hrebeň pripomínajúci našu Prašivú. Pod voňavou smrečinou leží trávnatá plošina. Turisti vystupujú od rána do západu slnka k veľkej bielej stúpe, na ktorej sa hompáľajú farebné handričky. Pod lúkou tečie potok, vedľa ktorého zriadili ovčí salaš. Inak aj v tomto sviežom zelenom prostredí niet ani jarčeka. Dažďová voda sa ponára pod vrchom a vyteká ďaleko za kláštorom.
    Spoločnosť ma neopustila ani za šera. Z lesa vyšli dve skupinky Tibeťanov, ktorí našli v ihličí huby. Starší Chan z Lan-čou spieval árie. Dievčatá z bohatého Šanghaja sa nepozerali zvrchu na môj zelený stan. Bivak nad kláštorom vnímali ako neznámy rozmer spirituality. A možno mali pravdu. Keď mraky zakryli mesiac, chytali ma mrákoty. Ani tak som dlho nevedel odtrhnúť oči od vysvieteného Labrangu.
    Nad ránom ma zobudili budhistické trúby a po nich sa ozval minaret z mesta. Spomenul som si na indický Leh, v ktorom tiež funguje stáročia súzvuk veľmi odlišných náboženstiev, taký vzácny v iných kútoch sveta vrátane Európy. Za zory vystúpila na lúku žena v stredných rokoch. Hádzala sa na zem a hneď vstávala. Na prvý pohľad vyzerala, že pol hodinu intenzívne cvičí. Išlo však o rannú modlitbu. Tibet a jeho priľahlé oblasti ostávajú silne religiózne. V Európe mu v tomto ťažko nájdeme páru. Aj dole, vedľa kláštorov sa mnoho veriacich aj v pokročilom veku plazí po pútnickej ceste a robí „gymnastiku“.
    Keď vykuklo spoza mrakov slnko, zavítal som po rozbitej ceste do starej tibetskej dediny, tretej časti mesta Sia-che, z ktorej sa tiež vyparuje tibetský duch. Dedinčania opravujú murované poschodové domy. Pretekajú sa v tom, kto skôr neprivíta pútnikov, priateľov, príbuzných či zatúlaného cudzinca ako v dávnej minulosti, ale komerčných hostí. A tak vznikajú aj tu prvé hotelíky a reštaurácie, za ktorými sa schováva sem-tam aj kláštor.
    Labrang v rokoch 1958 až 1980 nedobrovoľne spal, ba bol polomŕtvy. S oživením posvätného miesta nastali procesy, ktoré poznáme aj v Európe. Cestovný ruch mení sakrálne miesto na lunapark. Tibeťania sa stali menšinou. Nemajú skúsenosti s premenou viery na tovar a ani nechcú podnikať na svätej zemi. Preto dobre platené miesta obsadzujú Chani, ktorí si šikovnosťou zarábajú na tradíciách iných. Do budhistického údolia sa prisťahovali aj moslimovia, ktorí varia návštevníkom chutné jedlo a tiež profitujú z dedičstva domorodcov. A ako som už spomínal, nie každý čínsky turista sa správa k miestnym obyvateľom citlivo, čím pripomína mnohých Európanov a Američanov, ktorí zavítajú do Orientu.
    Labrang, ktorý poskytoval desaťročia životodarný pokoj a harmóniu, sa stal ekonomicky zaujímavým artiklom, ale aj zárodkom etnického napätia. Tri tunajšie komunity sa vzhľadom na nerovné konkurenčné prostredie veľmi nemajú rady. A občas čosi vytreskne ako gejzír. A tak neviem, či som vstúpil medzi tibetské skvosty alebo do nešťastného divadla, ktoré dobre poznáme z nášho kontinentu.
     
     
    Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány

    (úryvok)
     
    Cesta na sever
    Mikrobus nás viedol po širokej ceste za mesto. Na pustej magistrále vystlanej sopečným štrkom sa cíti bezpečne aj opitý šofér. Niet do čoho vraziť, niet ako skončiť v priekope. Malé dedinky sú od seba vzdialené hodiny jazdy. Okolo nás panovala zalesnená rovina. Prvé vŕšky sme si všimli až neskôr.
    Kamčatka má iba tri mestá – Petropavlovsk, Jelizovo a Kľuči. Okrem nich sa tu nachádza jedenásť strediskových obcí (obcí mestského typu, ako Rusi zvyknú vravieť). V jednej z nich, v Miľkove, po tristo kilometroch jazdy zastal náš mikrobus. Obrovská dedina je temer celá z dreva. Aj poschodové bytovky v jej centre stavali bez tehál.
    Holanďania, ktorí opustili metropolu už včera, nás zaviedli na breh Kamčatky, kde si postavili stan. Horšie miesto na táborenie nemohli vybrať. V lesíku v závetrí nad pokojnou hladinou rieky krúžili roje komárov. Za teplého leta som sa celý naobliekal, ani na rukavice som nezabudol. Tie potvory sa aj tak vedeli vynájsť.
    Klial som preto jedna radosť. Keď som sa vzápätí dozvedel, že naši priatelia za dvadsaťštyri hodín nedokázali zohnať benzín, vydýchol som si. Aspoň mám zámienku opustiť na čas toto prekliate miesto. Po blatistej ceste som sa vybral na okraj dediny, kde stáli opustené poschodové činžiaky. Na konci spustnutej štvrte pod barakom ležali udice a koše plné rýb. Z okien sa ozývala vrava. Zvedavý som nakukol dnu. Pod šindľovou strechou nestrašil nik, iba dvaja chlapi rozoberali staré steny. Starší z nich, Boris, sa pred rokom stal dôchodcom a mladší, Alexandr, jeho zať, nezamestnaným.
    „Vy zo západu si myslíte,“ rozhovoril sa penzista, „že u nás ľudia bez práce lovia lososy a kŕmia sa kaviárom. To je iba čiastočná pravda. Zo samotnej rieky sa nedá vyžiť. Potrebujeme napríklad aj čímsi kúriť.“ Boris nepatril k zadubencom s klapkami na očiach, ani k zápecníkom, ktorí nevytiahli päty z rodného chotára. „Ja byl u vas v Prage i v Gédeer,“ rozhovoril sa. „A vidíte, ako som dopadol, ako sme dopadli. A tú najväčšiu iróniu ani netušíte. Desať rokov som bol riaditeľom miestneho drevokombinátu, ktorý sa po perestrojke rozsypal podobne ako tieto činžiaky.“
    Čerpacia stanica stojí neďaleko osirelého letiska. Zaklopal som na okienko, za ktorým driemala neupravená žena v stredných rokoch. Nechápala, prečo chcem natankovať iba dva litre benzínu. Pre tých niekoľko kvapiek sa jej neoplatilo ani zobudiť.
    Ráno nás autobus viedol ešte opustenejšou krajinou ako včera. Hôr okolo cesty pribúdalo. Za ľavým brehom Kamčatky sa ťahal zasnežený, tu veľmi zriedkavý, nesopečný hrebeň. Za dažďa nás kompa previezla na druhú stranu rieky.
    Podvečer zrazu zdravý les zmizol. Okolo cesty, posypanej čiernym prachom, sa ťahali riedko porastené chabé smreky a borovice. Na prvý pohľad to vyzeralo ako v kotline, ktorú ničia exhaláty chemického veľkokombinátu. Prechádzali sme oblasťou, kadiaľ tiekla láva po obrovskom výbuchu Toľbačinského vulkánu 5. júla 1975. Túto udalosť predpovedal deň vopred vulkanológ Pavel I. Tokarev v Kamčatskej Pravde. Dnes to nie je nič výnimočné. Vedci, na rozdiel od cunami, vedia odhadnúť sopečné erupcie dosť presne.
    Zdravé stromy sa ťahali k nebu aj v tomto nehostinnom prostredí. Nie nadarmo lesníci z Krušnohoria, ktoré zaplatilo krutú daň za ťažbychtivých technokratov, hľadali na Kamčatke inšpiráciu aj konkrétne odrody ihličnanov na oživenie umierajúcich českých pohraničných lesov.
    Podvečer došiel mikrobus do dvojtisícového Kozyrevska, vzdialeného päťsto kilometrov od letiska. V dedine nás zaujali úhľadné drevenice. Dokonca aj pulty a striešky tržnice boli z dreva. Iba pri rieke prežíval tradičný neporiadok ruských sídlisk. V miestnej píle sa váľalo na zemi viac železa ako spílených stromov.
    Medzi drevenicami sa vyníma veľká murovaná budova, postavená pri futbalovom ihrisku. „To je športová škola,“ vysvetlil nám jej riaditeľ Viktor Petrenko. Starší, urastený Ukrajinec sa prisťahoval na polostrov pred troma desaťročiami. Dal sa, ako mnohí iní, nahovoriť na dvojnásobný plat a rozšírenú štátom platenú dovolenku. Ani dnes, keď všetky štátne dotácie zmizli ako jarný sneh a sám prekročil penzijný vek, sa nechystá vrátiť do rodiska. Očarila ho krajina a nepustia ho žiaci. Robí všetko preto, aby veľká, zachovaná telocvičňa večne žila. „Usilujem sa o to, aby každý večer po vyučovaní, pokiaľ nám nevypnú elektrinu, v nej šantili deti. Inak ich čakajú drogy, ktoré sa teraz šíria ako mor po mnohých kútoch našej vlasti. K nám sa ešte nedostali, ale už klopú na dvere.“
    V lete vodí školákov na koňoch aj pešo na týždňové výlety pod nižšie sopky a organizuje nejeden splav. Cez prázdniny od štátu nedostáva ani kopejku. Kozyrevčania si však navzájom pomáhajú. Celú žiacku výpravu financujú solventnejší rodičia, ktorí sú zamestnaní a dostávajú plat načas. Poslednú noc pred výstupom sme sa ubytovali v telocvični. Prekvapilo nás, že vedľa miestností so žinenkami, pingpongovým stolom a loptami prežíva slušná knižnica.
    Večer sa u nás zastavil Viktor Ivanovič Borisov, miestny turista a historik, ktorý skúma stopy po prvých Európanoch, ktorí priplávali na polostrov. Keď som s istou obavou vyslovil meno Mórica Beňovského, nášmu hosťovi zasvietili oči. „Samozrejme že ho poznám. Vážime si každého, kto rozšíril vo svete informácie o Kamčatke.“ Viktor sa dopátral aj k zostave legionárov, ktorí 21. mája 1920 zakotvili na lodi Tomsk v Avačinskom zálive. Mierovú výpravu schválenú miestnym sovietom viedol J. Třeštík, ďalšími členmi boli fotograf K. Štumpf, inž. agronómie T. Štěrba, ekonóm František Urbančík, lekár I. Peringer, kameraman I. Pavlík, výtvarník F. Vávra, lovec J. Labuda a znalec miestnych pomerov K. Smetana. Legionári mali zlikvidovať zásoby po čs. armáde a priniesť dokumenty o krajine. Vyštartovali z Vladivostoku. Plavili sa popri Kurilských ostrovoch. Navštívili Komandorské ostrovy, Čukotku aj Beringovu úžinu. Splavili rieku Kamčatka až po ústie a vystúpili na Avačinskú a Viľučinskú sopku, na ktorej sa priotrávili siričitými výparmi. Domov priniesli vzácny film.
    Podľa F. Urbančíka sa domorodci vyhýbali nevýnosnému roľníctvu. Boli lovcami kožušinovej zvery a rybármi. V zime odchádzali z júrt, v ktorých nechali ženy a deti. S korisťou sa domov vracali až na jar. Cez leto lovili, aby nechali jelene a medvede rodine na zimu zásobu. Hovorí sa, že podľa počtu detí poznať Kamčadala koľkokrát bol doma. Ostrovčania nepoznali krádež. Alkohol, ktorí k nim pašovali Japonci, v tom čase považovali za najväčšie zlo.
    „Počkajte,“ povedal Boris po chvíli a odbehol do neďalekého zruba. Vzápätí sa vrátil s malou knižkou, v ktorej Rusi opísali niekoľkodňový pobyt Miroslava Zikmunda a Jiřího Hanzelku. Slávni českí cestovatelia sú v nej vyfotografovaní netradične – v ušiankach. Aj keď ich cestopisy dve desaťročia v Sovietskom zväze nevychádzali, tunajší čitatelia na nich nezabudli.
    Ráno sa vyčasilo a v diaľke sa zjavili ostré kužele, medzi ktorými dominuje najvyššia aktívna eurázijská sopka Kľučevskaja. Posledné merania hovoria o 4 688 metroch nad morom. Ťažko sa dajú nájsť dve mapy, ktoré by uvádzali rovnaké nadmorské výšky miestnych vulkánov. Ich rozmery sa neustále menia, pomaly rastú, ale z času na čas po výbuchoch sa vrcholce kužeľov rozsypú.
    Od úpätia Kľučevskej nás delili už iba dni chôdze. „Pozrite sa, ako dymí,“ ukázal nám Viktor Petrenko, „zase sa rozčertila. Nepribližujte sa k nej, až budete hore. Výbuch nehrozí, ale jej žeravé dno vytryskuje kamene.“
    Pri rozlúčke nám dal posledné rady: „Počítajte, že nestretnete ani živú dušu. Posledných cudzincov, Nemcov, som vyprevádzal pred rokom. Ale ani Rusi k nám často necestujú. V minulosti, keď Kamčatku vojaci uzavreli aj pred sovietskymi občanmi, stretali sme výpravy častejšie, mnohé sem prišli bez povolenia. Dnes, keď nás tlačia iné problémy, neutešená hospodárska situácia, končiare okolo Kľučevskej načisto osireli.“
    Po dvoch týždňoch sme sa vrátili na Vasiľovu chatu a čakali na splav medvedej rieky Bystraja. Končil sa však august 1998 a v priebehu niekoľkých dní padol rubeľ na tretinu svojej hodnoty. Vasiľ nebol jediný, kto behal s mobilom prilepeným na ucho dvadsaťštyri hodín denne. Stal sa ako mnohí ďalší otrokom zmeny kurzu, ktorú sám nespôsobil a ktorú ani nemohol ovplyvniť. Musel sa podriadiť, tentoraz nie báťuškovi cárovi alebo generálnemu tajomníkovi, ale jeho excelencii trhu. Iba Kamčadalci, ktorí žili bez úspor, sa usmievali. Zrazu sa stali najslobodnejšími obyvateľmi polostrova.
    Tí, ktorí šetrili roky na byt, prežívali tragédiu. Vasiľ by veľmi rád vytiahol kanoe, ale nemohol. Pocit bezstarostnej slobody sa zrazu stratil. Náš priateľ večne niekde lietal. Dva razy sa na okamih stavil na chate, sľúbil, že možno...
    Aj nás trochu chytila panika. Začali sme ľutovať, že sme si kúpili spiatočné letenky. Teraz sa dali zohnať za babku.
    Rusko sa otriaslo ako medveď, ktorý vyplával z rieky plnej lososov, a začalo sa radikálne meniť...
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013