Obrázky kníh


Djordje - 2017
Djordje - 2017



  • Životopis autora

    Siniša Novac vyštudoval RriF Visoku školu za financijskimenadžment v Zagrebe. Potom vystriedal niekoľko zamestnaní, než prišiel na to, že zo
    Siniša Novac vyštudoval RriF Visoku školu za financijskimenadžment v Zagrebe. Potom vystriedal niekoľko zamestnaní, než prišiel na to, že zo všetkých ruchov mu najviac učaroval ruch turistický. Pracoval preto dlhé roky v chorvátskej turistickej agentúre, odkiaľ načerpal veľa námetov na svoju tvorbu.
    Všetky jeho knihy boli vydané výhradne len v slovenčine, aj preto sám seba považuje za slovenského autora.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

    Autor na väčšinové písanie nereaguje vytváraním protikladu, ale maskou splynutia, ktoré sa prejavuje napríklad banálnym opakovaním
    Autor na väčšinové písanie nereaguje vytváraním protikladu, ale maskou splynutia, ktoré sa prejavuje napríklad banálnym opakovaním rovnakých slov tesne za sebou evokujúcim štylistickú úbohosť mnohých autorov popkultúry. V poviedke Zoran (U pičku materinu) sa starnúci protagonista „brodí“ štylistickými neobratnosťami  v podobe už spomenutého opakovania tých istých slov, nadužívania ukazovacích zámen či začiatočnícky na nesprávnom mieste použitých inde potrebných výrazov, ktoré v autorom aktuálne vytvorenej podobe mätú zmysel textu.
    Premyslene skoncipovaný gýč je ukotvený v príslušnom hodnotovom systéme. Postavy nemajú východisko, autor sa pridŕža princípu zdanlivej rezignácie alebo primitívne, no v súlade s úrovňou prototextu účinne, zhotoveného zosmiešnenia, prerušovaného „nečakanými“ drsnými, no jednoduchými obratmi. 
    Vráťme sa však ešte na chvíľu k jazykovej eskamontáži. V pokračovaniach Plážových poviedok Sinišu Novaca je uplatnená priamo v názvoch (Jebi ga, U pičku materinu).  V druhej z kníh nájdeme Záverečné jazykové okienko, v ktorom Siniša Novac píše:
     Rovnaké alebo podobné slová v chorvátčine a slovenčine by bolo možné rozdeliť hneď na viacero druhov. Slová s vymenenými písmenami,  vtipné slová s iným významom a zradné slová s chúlostivým významom.
     Na nasledujúcich dvoch stranách predvádza autor paletu posunov ústiacich do jazykohier a komických omylov v konverzácii, ktoré môžu poskytnúť aj podnet na rozpútanie situačnej komiky. Samozrejme, nevyhnutne najjednoduchšieho rázu. 
    Programovo bezvýznamný príštipkár sa teda s kvantitatívne prevládajúcimi trendmi vyrovnáva po svojom. Pochopil totiž, že popkultúra je, na rozdiel od výlučnej avantgardy, súčasťou prirodzenosti ľudského života, vychádza z jeho spontánnych prianí a túžob, krúti sa v odvekom rytme nepriestrelná slovom spochybnenia. Spisovateľ sa teda prispôsobuje. Pod mimikri ale skrýva jemnú iróniu aj iskry myšlienok.
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAGY, Dado: Okamihy knihy, Siniša Novac: Plážové poviedky, Gordan sa vracia, Jebiga, Pizdarije. In: Radio Slovensko,
    NAGY, Dado: Okamihy knihy, Siniša Novac: Plážové poviedky, Gordan sa vracia, Jebiga, Pizdarije. In: Radio Slovensko, http://slovensko.rtvs.sk/clanky/kultura/83998/sinisa-novac-plazove-poviedky-gordan-sa-vracia-jebiga-pizdarije, 4.7.2015
     
    CHIARA HAMSTIE, Slávka: Gordan Plážové poviedky-Siniša Novac, In: SlávkaChiara Hamstie, http://singularity12.blogspot.sk/2013/09/gordan-plazove-poviedky-sinisa-novac.html, 22.9.2013
     
    ZITOVÁ, Katarína: Plážológia pre pokročilých. In: bux.sk knihy, ktorými žijete, .http://www bux,cafe.sk/aktuality/plazologia-pre-pokrocilych.html
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Plážové poviedky   Sinišu Novaca   V pôvodnom znení bez tituliek   Kukuričiar Gordan (úryvok)   Igradečko, teda
    Plážové poviedky
     
    Sinišu Novaca
     
    V pôvodnom znení bez tituliek
     
    Kukuričiar Gordan
    (úryvok)
     
    Igradečko, teda playboy Gordan, jedného pekného chorvátskeho slnečného dňa ukázal na pláži aj svoju druhú tvár. Len čo prišiel na pláž, zatrúbil trúbkou „tu-tu-tu tu som“. Zrazu sa z mora ozvalo:
    „Aiuto, aiuto!“
    Ak by Gordan nebol polyglotom, tak by si myslel, že tá staršia pani, metajúca sa vo vode, zošalela a chce auto, ale Gordan vedel, že tá stará Talianka volá o pomoc, lebo sa topí.
    Odsotil na bok vozík s chladničkou, rozbehol sa ako čierny chorvátsky panter, do mora a skokom, naozaj hodným pantera, skočil do mora. V momente bol pri starej Talianke a zachránil ju. Dotiahol ju v bezvedomí na breh a dal jej hitnu (prvú) pomoc. Nevynechal, samozrejme, ani umelé dýchanie, aby pani Giuliettu vrátil k vedomiu.
    V okamihu, keď Gordan dával pani Guiliette umelé dýchanie, všetky ženy chceli byť na jej mieste. Celá pláž bola vo vytržení.
    „Heroj, geroj, hero, held, ercole, hrdina,“ ozývalo sa na pláži z úst postarších i pomladších žien.
    „Grazia molto bene,“ poďakovala sa pani Guillietta záchrancovi.
    Jej manžel Massimo však nepovedal nič a vyzeral, že s tomu príliš neteší. Gordanovi sa dokonca zdalo, že naň akosi zazerá.
    Po tomto hrdinskom zákroku sa Gordanovi prvá várka kukurice vypredala v “cukuletu“. Každý chcel vidieť toho odvážneho záchrancu.
    „Danas to ce biti dan puni biznisa,“ spokojne si povedal sám pre seba Gordan. (Nespomínal však žiadne dane, pretože danas po chorvátsky značí dnes a dan zasa deň. Potešil sa teda, že dnes  to bude dobrý deň pre jeho biznis.)
     
    Keď sa Gordan po chvíli vrátil s novou várkou kukurice, nemohol uveriť vlastným očiam. Z mora sa ozývalo (v rôznych rečiach) more volaní o pomoc:
    „Hilfe, Aiuto, Pomoc, Help...“
    Vo vode sa totiž topilo mnoho postarších žien. Alebo, ako sa slušne hovorí, žien v najlepšom veku. (Mimochodom, otázkou je v najlepšom veku načo?). Jedna zo žien na Gordana dokonca z vody mávala barlou!
    Gordan tomuto triku postarších žien nerozumel. (Keby tomu rozumel, asi by nepredával kukuricu.) Pustil sa teda do postupného zachraňovania topiacich sa žien. Vyťahoval ich  jednu po druhej, oživoval, dával umelé dýchanie...
    Vypočul si za to slová vďaky v mnohých jazykoch. Videl však aj mnoho nevrlých pohľadov ich manželov. Bol to ťažký deň bez patričnej tržby.
    „Ali su i také dane,“ vraví sa na Jadrane. (Nie v Turecku, lebo slovo ali znamená v chorvátčine ale.).
     
    (V úryvku si môžete všimnúť dvojaké písanie mena zachránenej Talianky. Mimovoľný preklep alebo výsmech z úzkostlivej presnosti vyslovovania a písania často siahodlhých, exoticky znejúcich, krkolomných mien, ktorými  hýrievajú romance? Mimochodom, Giulietta je Júlia.)
     
     
     
    Gordan bojuje o holý život
     
    Počas celej dlhej letnej sezóny si Gordan zdriemol na pláži len dvakrát. Prvý raz to nemalo žiadne následky, ale druhý raz sa prihodilo niečo strašné.
    Bol mimoriadne horúci deň. Unavený Gordan nepremohol únavu a zaspal na pláži. Sníval sa mu jeden z jeho obľúbených snov. Bol na svojej jachte, ktorá sa volala Kraljica mora. Plavil sa k Dubrovníku, lebo (ako zistil) v Monte Carlo to nebolo nič moc. Jeho frajerka sa opaľovala na prove jachty a pritom ju ešte aj opaľoval plavčík. Gordanovi prišla SMS-ka s textom“ „Gospodin Gordan, sve u najboljem redu, Vaše dionice su o 23 posto više.“ (Oznamovala mu, že jeho akcie posilnili o 23 percent.) Gordan ani netušil, ktoré akcie, mal ich totiž toľko, že ani dobre nevedel,o ktoré sa jedná. Neriešil to však, len sa spokojne plavil k Dubrovníku.
    Počas snívania spal Gordan tak tuho, že si ani nemohol všimnúť, ako sa začalo schyľovať k silnej búrke. „Vjetar je pušio kao uragan“ pričom zhodil veľký slnečník priľahlého kafiču. Až to Gordana zobudilo. Pohľadom preletel vyľudnenú pláž a hneď si všimol, že mu chýba jeho pojazdná chladnička. Na pláži okolo seba ju nevidel.
    „Bogu, Slobodan mne ubije,“ zhrozil sa Gordan. Pred očami sa mu vybavila nepríjemná tvár Slobodana, majiteľa reštaurácie, ktorý ho zamestnával  na predaj varenej kukurice.
    „Kad uništiš (zničíš) ovo, ćeš platiti kaznu (pokutu) 10 000 Kuna!“ spomenul si na jeho slová.
    Slobodan bol pôvodom Srb, čo úspešne pred všetkými tajil, ale Gordan tušil, že taký „ljud“ nemôže byť Chorvát.
    Nešťastný Gordan začal v tom hroznom vetre pobehovať po pláži. Vlny rozbúreného mora boli obrovské a špliechali až na pláž. Zrazu Gordan uvidel v mori, asi päťdesiat metrov od seba, svoju plávajúcu chladničku aj s vozíkom. Niekto mu ju tam určite hodil, keď spal, lebo medzi turistami boli aj takí, ktorým trúbenie trúbky liezlo pekne na nervy.
    „Hladnjak!“skríkol Gordan, keď videl plávajúcu plastovú chladničku.
    V okamihu zhodil šľapky („koštao je 50 Kuna“ a nie 5000), majicu (tričko za 60 Kuna) a skočil do mora. Keď sa ocitol vo vode, hneď pochopil, že to nebude jednoduché, ale napriek tomu plával k hladnjaku. Musel hodne pridať, lebo hladnjak práve odnášali vlny do mora. Gordan plával, ale vlny si ho pohadzovali  v mori ako cvičené delfíny. Napriek tomu sa Gordanovi podarilo doplávať až k hladnjaku.
    Vtom jedna z vĺn zdvihla hladnjak a tresla ho Gordanovi na hlavu. Gordan však nestratil vedomie. V mrákotách sa mu podarilo chytiť hladnjak oboma rukami a vyhupnúť sa naň. Cítil sa strašne unavený. Zhlboka dýchal, položený na hladnjaku, a naberal sily. Bol šťastný, že zachránil hladnjak i svoj život. Všimol si však, že more ho odplavilo veľmi ďaľeko od pláže. Mestečko v diaľke bolo vo veľkosti ako býva na pohľadniciach.
    „Tamo nedoplivam, Majka Boža!“ povedal si Gordan. Stále sa držal pevne na hladnjaku. Vyzeralo to ako nový druh športu. Surfovanie na plastovej chladničke. Búrka však akosi nechcela utíchnuť. Napokon trvala skoro štyri hodiny. Keď sa konečne more upokojilo, bola už tma a Gordan vôbec netušil ,kde sa nachádza. Nezostalo mu však iné, len prečkať noc na hladnjaku.
    Ráno, keď ho prebudili prvé lúče chorvátskeho slnka, zhrozene zistil, že na dohľad nie je žiadna pevnina.
    „Majka Boža, ovo je moj zadnij dan!“ pomyslel si.
    (Myslel, že je to jeho posledný deň.)
    „Majka Boža, kad mi nechoćeš pomoći, molim, šajli brzo morskog psa!“ povedal nahlas, pričom stále komunikoval s Pannou Máriou. Prosil ju, nech pošle žraloka (morskog psa), aby ukončil jeho beznádej.
    „Može biti i trideset morskig psa!“ povedal provokačne.
    Žiadny morský pas sa však k nemu nepriblížil. Po chvíli však jeden pas k nemu priplával. Bol to stratený pas istého Nemca, ktorý sa volal Helmuth Effenberg. Pas Helmuthovi zrejme vypadol z lode.
    „Kaki muškarac, izgleda kao tuš kabina!“ pomyslel si Gordan, keď z dlhej chvíle prezeral Helmuthov pas. (Prečo Nemec pripomínal Gordanovi sprchový kút nevedno, zrejme to bolo vysilením.)
    „Bok, Gordan! Živi si?“ spýtal sa nejaký hlas Gordana.
    Gordan však neodpovedal. Myslel si, že je to len halucinácia. Keď Gordan začul hlas opäť, pomyslel si, že sa mu asi prihovára Majka Boža.A nemýlil sa. Panna Mária sa vznášala vo vzduchu, asi meter nad morom, a okolo nej, namiesto anjelov, poskakovali delfíni!
    „Oprostite, Majka Boža,“ ospravedlňoval sa Gordan za svoje rúhanie.
    „Ništa. Bio si umoren kad si to rekao,“ láskyplne povedala Majka Boža.
    „Vi pričate hrvatski? Znate govoriti Hrvatski?“ čudoval sa Gordan.
    „Sigurno, znam govoriti svimi jeziki!“ upresňovala Majka Boža.
    „A gdje ste se to naučili? A Hrvatski! Ne imate inostranogo akcenta!“ pokúsil sa o kompliment Gordan.
    „Sam Majka Boža. Kako bi to izgledalo kad bi sam imala inostranogo akcenta? Baš smiješno!“ povedala Majka Boža a začala sa smiať.
    Gordan si všimol, že delfíni začali skákať v oblúkoch okolo Majky Božej. Zrazu mal pocit, akoby sa ocitol v malom svätom delfináriu.
    „Gordan, ja znam, ti nisi loše dečko. Ja ću ti pomoći! Uzmi jednog delfina a on tebe uvozi na obalu. A drugačij uzme tvoj hladnjak! Hajde, dečki, hajde,“ povedala Majka Boža.
    Gordan poslúchol a na pokyn sa chytil jedného delfína za chrbtovú plutvu.
    „Jedan, dva, tri , štart,“ zvolala Majka Boža a delfíni (s Gordanom a jeho hladnjakom) vyštartovali smerom k pobrežiu.
    „Hvala ljepa, Majka Boža! Hvala za sveeeee!“ zakričal Gordan na rozlúčku.
    „Za ništa! Vidimo se, Gordan,“ zvolala Majka Boža a rozplynula sa.
    Delfíni plávali rýchlo jako závodné člny a Gordan mal čo robiť, aby sa udržal plutvy. V ušiach mu stále zneli posledné slová Majky Božej. Gordan o nich premýšľal, až kým nezazrel v diaľke pobrežie.
    Keď sa opäť ocitol na pláži s chladničkou na kolieskach a trúbkou, obkolesili ho zvedaví turisti a neveriacky si ho prezerali, lebo sa medzitým po pláži roznieslo, že sa utopil pri zachraňovaní svojej chladničky. Niekto ho dokonca požiadal o kukuricu. Gordan otvoril chladničku a prekvapene zistil, že kukurica je teplá a voňavá.
     
    (Medzi vlnami sa „pes“ zmení na “pas“, ktorý si o život urputne bojujúci hrdina „z dlhej chvíle“ prezerá. Schéma dobrodružného príbehu je sice zvnútra nahlodaná absurditou ústiacou do sureálna, avšak trpezliví sa dočkajú chrumkavej kukuricovej pointy.)
     
     
     
     
     
     
    Siniša Novac
    U pičku materinu 
     
    Zoran
     
    Keď Zoran vyšiel z mora, prebehol svojím slabým zrakom po pláži a hľadal deku so svojou ženou. Zoran nosil trochu silnejšie mínusky, a preto prižmúril oči, aby lepšie videl. Na pláži ležalo množstvo podobne vyzerajúcich žien jako bol tá jeho. Žien v rokoch a kilách, postarších a pribratejších.
    Zoran sice žmúril a žmúril, avšak tú správnu deku (či ženu) nie a nie nájsť. Vtedy pocítil obrovskú chuť ľahnúť si ku hociktorej z nich, nech by to bola aj tá pravá. Ako tak stál, všimol si, že pri nohách mu na deke leží mladá plavuša s božským telom (Inak preplnená pláž je v tomto zmysle jediné miesto na svete, kde starnúcemu a nie veľmi atraktívnemu mužovi, ktorého čaká akurát tak smrť, môže pri nohách ležať krásna mladá žena.)
    Ležala na deke sama a Zoran pocítil strašnú chuť si k nej ľahnúť. Táto kráska k tomu čítala aj knihu „Uho, grlo, nož“ od jeho obľúbenej spisovateľky Vesny Rudan, ktorej knihu taktiež čítal na pláži.
    „To by bol súzvuk duší,“ povedal si sám pre seba s úsmevom. Ako sa tak rozhliadal, tú správnu deku, teda svoju manželku nedokázal nájsť. Nebolo to pre neho jednoduché, lebo okrem toho, že vyzerali rovnako, veľa z nich malo na sebe ešte k tomu aj čierne plavky, ktoré ich mali zoštíhľovať. Vyzerali tak trochu ako tučniaci na dovolenke v Chorvátsku. Jako pozeral, tak pozeral, tú správnu deku však nevidel. A ani nechcel vidieť.
    „To je vrlo zanimljiva, odlična knjiga i jako dobro napisana!“ prihovoril sa teda neznámej kráske.
    „Da,“ prikývla s úsmevom ljepotica, „obožavam“ (zbožňujem) Vedranu Rudan!“
    „Ja takoder (tiež), sad (teraz) ju čitam na plaži i to je već drui put (už druhýkrát),“, povedal s úsmevom, aký sa vylúdi na tvári starnceho muža, len keď sa rozpráva s mladou a krásnou ženou.
    Zoran by si aj hrkútal ďalej, nebyť toho, že sa pri ňom objavila jeho manželka Zorana. Bol to strašný kontrast života. Pred ním malá, tučná a stará žena s káravým pohľadom a pod ním mladá, štíhla, nádherná blondína so sexy pohľadom.
    „Gdje si? Nisi me mogao naći bez naočala, je tako?“ povedala mu spakruky a musel ísť.
    „Moram iči, majka me zove,“ povedal ljepotici, že ho volá mama a šiel na deku. Prišlo mu sice trápne, že zaklamal, ale takisto sa cítil trápne, že vyzerá jako starý mládenec, ktorý je na pláži s mamou. To v tej ljepotici vyvolá akurát ľútosť a nie záujem. Hanbil s však priznať, že je to jeho žena.
    Zoran potom ešte dlho premýšľal nad tým stretnutím. Tá blondína naňho hľadela inak ako jeho žena. V tom pohľade bolo niečo, čo už veľmi dlho nevidel. Celý čas bol potom mĺkvy a akurát čítal kihu. „Uho. grlo, nož“ od Vedrany Rudan.
    Po prečítaní jednej z kapitol sa zahľadel na more. Bolo to tým smerom, kde ležala tá krásna mladá blondína. Čítala stále tú knihu. Vtedy odvrátila zrak a pozrela sa smerom k Zoranovi. Uvidela ho ako v ruke drží tú istú knihu a usmiala sa naň. Zoran tiež. On však inak. Bol to úsmev, ktorým sa lúčime s odchádzajúcim vlakom.
    Zoran sa v tú noc zastrelil. Nikto ani len netušil prečo. Nezanechal žiadny list na rozlúčku. Načo však v takýchto  prípadoch písať listy na rozlúčku. A vôbec, čo tam mal neborák Zoran napísať.
    Že uho, grlo, nož?
     
    (Poviedku môžeme čítať aj ako vyjadrenie vnútorného zúfalstva autorov/autoriek, ktorým neostáva než písať...uho, grlo, nož...a stať sa nesmierne populárnymi)
     
    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013