Foto © Gabriela Zigova

Obrázky kníh


...a nezabudni na labute! - 2014
...a nezabudni na labute! - 2014



  • Životopis autora

    Narodil sa 20. októbra 1953 v Prešove. Po štúdiu na Vysokej škole dopravnej v Žiline pracoval ako stavbyvedúci na

    Narodil sa 20. októbra 1953 v Prešove. Po štúdiu na Vysokej škole dopravnej v Žiline pracoval ako stavbyvedúci na viacerých stavbách v Čechách a na Slovensku. Od roku 1986 pracoval v Československom rozhlase v Košiciach, po roku 1990 bol reportérom Literárneho týždenníka, víkendovej prílohy denníka Smena, neskôr Sme. Vo svojich reportážach sa venoval spoločenským a sociálnym témam. Okrem toho písal stĺpčeky, poznámky, fejtóny, súdničky. Po likvidácii denníka Smena roku 1993 prešiel spolu s redakčným tímom do novovzniknutej redakcie SME. Pôsobil v ňom pol druha roka. V roku 1994 načas zanechal povolanie žurnalistu. V tom období pracoval v Spolkovej republike Nemecko, neskôr v SR v investičnej spoločnosti. V roku 2000 bol viac ráz v Kosove, odkiaľ prispieval do Kultúrneho života. V rokoch 2000 – 2003 pôsobil v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach. Žije v Bratislave, kde sa profesne venuje technologickému inžinieringu vo vlastnej firme.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Literatúra faktu

    Rozhlasová tvorba

    • Niečo ma trápi (1991)

    Editorská činnosť

    • Sándor Márai – zaprisahaný nepriateľ diktatúr (2007, spoločné dielo: T. Kočík, P. Juščák)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Pripomíname si (Peter Juščák – 65). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 158 – 159. KASARDA, Martin –

    ŠAH: Pripomíname si (Peter Juščák – 65). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 158 – 159.

    KASARDA, Martin – JUŠČÁK, Peter: Potrebujeme si obliecť ľudskú kožu (Rozhovor). In: Sme, roč. 26, 5. 10. 2018, č. 229, príl. Magazín o knihách, s. VIII.

    LITECKÝ, František: Peter Juščák / ... a nezabudni na labute... (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 2, s. 115.

    (mog): Literárny večer s Pavlom Vilikovským a Petrom Juščákom. Autorské čítanie, koncert / Stanica Žilina-Záriečie. In: Sme, roč. 23, 19. 8. 2015, č. 192, s. 12.

    SITA: Anasoft litera fest otvorí Milan Adamčiak. In: Pravda, 10. 4. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/351449-anasoft-litera-fest-otvori-milan-adamciak/

    HOCHEL, Igor: Závažná výpoveď. Peter Juščák: ... a nezabudni na labute! (Recenzia). : In: Romboid, roč. I., 2015, č. 3, s. 68 – 70.

    HATALA, Marián: A hlavne neplač, keď nemusíš. Román... a nezabudni na labute! je odvekým príbehom príbehov, v ktorých sa ľudia stávajú obeťami tých, čo podľahli zlovoľnej ideológii. In: Sme, roč. 22, 11. 10. 2014, č. 234, s. 14.
    http://kultura.sme.sk/c/7435578/a-hlavne-neplac-ked-nemusis.html#ixzz3QlMoPMDG

    ŠAH: Pripomíname si. Peter Juščák – 50. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 10, s. 159.

    KOČÍK, Tibor: Z odvrátenej strany pamäti. Peter Juščák: Odvlečení. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 6, s. 101 – 103.

    PASSIA, Radoslav:"Dozerať a trestať" (Peter Juščák: Odvlečení). In: Knižná revue, roč. XII, 6. 3. 2002, č. 5, s. 5.

    REBRO, Derek: Ťukot, ktorý čitateľa nebolí. Peter Juščák: Som Ťukot. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 5, s. 72 – 73.

    ŠKOTKA, Marian: Komu to ťukajú? (Peter Juščák: Som Ťukot). In: Knižná revue, roč. IX, 10. 11. 1999, č. 23, s. 5.

    SOUČKOVÁ, Marta – JUŠČÁK, Peter: Stanice a vlaky P. J. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 13. 5. 1998, č. 10, s. 12.

    ŠIKULA, B. – BODACZ, B.: Premeny ohňa. Generačné portréty 1. Národné literárne centrum Bratislava, 1997.

    PETRAŠKO, Ľudovít: Aj v cudzine ako doma (Peter Juščák: Milovanie so sochou Miriam). In: Knižná revue, roč. VI, 24. 4. 1996, č. 8, s. 5.

    BODACZ, Bohuš: Obcovaniae s Juščákom. Peter Juščák: Milovanie so sochou Miriam. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 4, s. 145 – 147.

    HALVONÍK, Alexander – JUŠČÁK, Peter: P. Juščák – Milovanie so sochou Miriam (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. V, 31. 5. 1995, č. 9, s. 5.

    BOLDIŠOVÁ, E.: Komu ušiel vlak. Literárny týždenník, zv. 3, č. 7, 1990.

    KOČÍK, T.: Literatúra sprevádza ľudský rod. Romboid, zv. 22, č. 9, 1987.

    MAŤUGA, V.: Mlčanie ako miera epického času. Smena, zv. 39, 20. 12. 1986.

    KOLIVOŠKOVÁ, E. – ILLÉŠOVÁ, Z.: Literárne profily. Košice 1986.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Ak máme  pocit, že v Juščákových prózach – aspoň v tých najlepších – je veľa  života, je to

    „Ak máme  pocit, že v Juščákových prózach – aspoň v tých najlepších – je veľa  života, je to najmä preto, lebo je tam veľa literatúry. Juščák píše pozorne. Vie svoju pravdu, no nekričí ju ako Tarzan pri prvom záchvate pravdovravnosti...“ 

    Valér Mikula

    „Koniec chudobných starých čias, to je u Juščáka najmä nástup vlády vecí a životného prakticizmu, deformujúca ponuka náhradných aktivít, rozklad čírej ľudskej prostoty, erozívny útok na nezaťažené ľudské svedomie, periférie, ohrozenie dôverného a nekoristníckeho vzťahu k prostrediu.“

    Ivan Sulík

    „Je to po všetkých stránkach sympaticky náročná práca, dokonale sústredená a premyslená, napísaná vybrúseným, originálnym štýlom, myšlienkovo i problémovo vyťažená skoro po krajnú hranicu... Jadrom tejto smutnej grotesky sú večné návraty starých schém v nových a nových podobách, čo je tristné, ale asi sa s tým nedá robiť nič iné... totiž bolestne sa s tým vyrovnať sarkastickým metaforickým obrazom. Perfektne premyslené, klobúk dole.“

    Emil Charous

    „Sú sopky, ktorých erupcie sú nepredvídateľné a ničivé. Sú sopky, ktoré permanentne hrozia svojou pustošivou silou. Ničia všetko, čo im príde do cesty, zanechávajú za sebou spúšť či skamenenú ľudskú smrť (alebo život?). Možno na ich explozívne predstavenie hľadieť s hrôzou v očiach, no nemožno nevidieť aj ich duniacu, oslepujúcu, v konečnom dôsledku chvíľkovú krásu. A sú sopky... utajené. Obrátené do seba, explodujúce vnútri, aby napokon mohla vytiecť horúca, ale pokojne plynúca životodarná láva, nebadateľne zúrodňujúca začiatok i koniec bytia... Aj Peter Juščák má sopku vnútri, nosí ju stále so sebou. Je to pohyblivá sopka s navonok nebadateľnými explóziami všadeprítomných dotykov. Vrstevníc máp po svete človeka. Juščákova láva vyteká pomaly, postupne, trblietajúc sa radosťou z usvedčenia a pochopenia súčasníka. Hľadí na neho s triezvou láskou, žičlivo – a pre niektorých možno až priveľmi nenápadne, aj keď prítomnosť a potrebnosť jeho slova je už mimo pochýb... Nebetónuje pravdy, neodlieva výkričníky, neteše otázniky, iba si v pokore hľadajúcich, svojej sopky vnútri, uvedomuje: „Na svete sú veľmi jednoduché otázky, na ktoré nejestvujú odpovede, len čosi ako vtáčie volanie.“

    Bohuš Bodacz

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ivana Krasku za debut za rok 1986 za zbierku poviedok Komu ujde vlak

    Prémia SC P.E.N. za rok 2001 za knihu Odvlečení

  • Ukážka z tvorby

    SOM ŤUKOT (úryvok)      HALALI, SPRÁVAŠ SA, AKOBY SOM BOL TVOJ NEPRIATEĽ PRITOM, ak som niečí nepriateľ, potom je to

    SOM ŤUKOT (úryvok)

         HALALI, SPRÁVAŠ SA, AKOBY SOM BOL TVOJ NEPRIATEĽ PRITOM, ak som niečí nepriateľ, potom je to tvrdohlavosť a topornosť. Aj vzdelaný a múdry sa môže zaseknúť – ako Halali, a to je hotové nešťastie. Môžeš s ním hovoriť o čomkoľvek, ale keď dôjdeš k jeho "tvrdej téme" – je koniec. Rozum ide nabok, zásek je zo železobetónu.

         Halaliho zásek je Taraba. Prečo? Nuž, nevie mu odpustiť  dávne, dnes už smiešne výstrelky. Že študentov nazýval "budúcimi inteligentmi", školských pracovníkov do jedného  tituloval "pán profesor" a ani sa netajil iróniou, keď sklonil hlavu nabok, prosebne prižmúril jedno oko a ústa  vykrivil do prosebného úškľabku. So spustenými plecami dokázal pôsobiť ako hrdina utlčený nečistými silami, pritom pomocníka Pištu tĺkol po hlave, kopal do zadku a vzápätí ho vychválil až do neba.

         A sentimentálny Halali akoby nevedel, že v každom je kus cirkusanstva a šašovstva. Halali mu nevie odpustiť iné – schopnosť vidieť nielen do duše človeka, ale aj za ňu. Schopnosť poznať nielen myšlienky, ale aj túžby ľudskej duše, ba aj také tajné želania, o ktorých netušia ani ich samotní nositelia. Halali len Tarabovi závidí schopnosť preniknúť medzi skryté ľudské pudy a hocikedy ich zaktivizovať, aby bolo ešte lepšie.

         Všetko, čo o ľudskej duši vie Taraba, vie aj básnik Halali. Ale básnik ostáva len v úlohe pozorovateľa, kým z Tarabu sa dávno stal najobľúbenejší politik. Taraba naučil ľudí, aby ho mali radi bez ohľadu na to, či sa im to páči alebo nie, a láska k nemu sa stala súčasťou bontónu.

         Jeho výnimočnosť sme postrehli ešte ako študenti. Raz, počas ktorejsi brigády na skrášlenie okolitého sveta, sme sa votreli do Tarabovej dielne, do vône pilín, dreva a fermeže. Prenášali sme poopravované police a skrinky, čo sme my študenti vo voľných chvíľach dorezali nožíkom, alebo porozbíjali kopancami a päsťami. Opravené sme ukladali na hromadu a tie dorantané sme triedili podľa stupňa dorantania. Taraba sedel za stolom spolu s pomocníkom Pištom, nalieval do náprstkov rum a nahlas rozjímal o nekonečnom kolobehu ničenia a opravovania internátneho  nábytku.

         – Na svete sú ľudia, ktorí ničia, a sú ľudia, ktorí po nich opravujú. Ak vo svete prevládnu tvoriví ľudia, čoskoro nebude dosť roboty pre všetkých, lebo všetučko už bude vytvorené. Je to čudné, ale priveľa istoty prináša neistotu, preto po istom čase pokoja sa musia zjaviť ničitelia, musí stúpnuť ich prevaha, musia ničiť, kántriť, búrať. Títo ničitelia dajú zmysel novým budovateľom, dajú im radosť z práce, z krajších zajtrajškov, dajú nádej celému svetu. Ničitelia sú vlastne osožní ľudia, nemožno ich vôbec zatracovať ani súdiť. Čo možno odsúdiť, to je fakt, že poľavila výuka k láske. Vytratila sa láska k idei, pritom práve ona sa musí pestovať a chrániť. A ako sa najlepšie vyučuje k láske? Predsa prostredníctvom nenávisti! – dumá nahlas Taraba. – Napríklad nás učili nenávidieť triedneho nepriateľa. Zdravá nenávisť je najspoľahlivejší spôsob, ako vybudovať systém hodnôt. Boli sme tajná úderka na šírenie nenávisti. Pravidelne sme chodili do škôl, do fabrík, aj do detských domovov a medzi väzňov. Keby ste len videli tie vyplašené deti v domovoch: prišli sme s kultúrnym programom, spievali sme revolučné piesne, recitovali básne Milana Ferka a Ľudmily Podjavorinskej, a keď sa deti rozihrali, hovorím – milé deti, ale našich nepriateľov musíte nenávidieť. Takto! A sekol som dlaňou, ako keď zabíjaš zajaca. A deti sa tešili a sekali dlaňami ako ja a opakovali za mnou: Takto, takto! Sekali do vzduchu, strúhali grimasy, žeby človek pukol od ich vážnosti – takto, takto, takto! A politickí? Tam to bolo ešte zaujímavejšie. Všetkých tých grázlov nám postavili do šóru, označili tých, čo neplnili normu, a my sme ako zástupcovia mládeže prednášali o potrebe plniť plán i v nápravnovýchovnom zariadení. Dohovárali sme im, presviedčali ich, že aj život väzňa je dôstojnejší, keď pre blaho ľudu plní svoje úlohy. Nenapraviteľných sme nenávideli.

         Raz nás vzali na vypočúvanie triedneho nepriateľa. Celý som horel, aký bude. Čo mu polezie z očí? Ako sa prejaví jeho nenávisť k našej mladej socialistickej republike? Nepreskočí z neho iskra nepriateľstva aj na mňa? Šli sme po temných, studených chodbách a srdce nám búchalo od vzrušenia pred nastávajúcim stretnutím. Vyšetrovateľ bol dobromyseľný, sadlovitý človek, zaťahoval trochu po našom, hneď sa mi pozdával, reku, náš človek, netreba sa ničoho báť.

         Vo vyšetrovacej miestnosti, čuduj sa svete, stál roztrasený muž s vyplašenými očami, buď bol slabým nepriateľom, alebo naňho vysoko pozitívne zapôsobila dlhoročná  prevýchova. Náš vyšetrovateľ z ničoho nič začal rozprávať o pestovaní čiernych ríbezlí, prechádzal sa po nevľúdnej betónovej cele, nepozeral ani na nás, ani na triedneho nepriateľa, ale kamsi do neurčitej diaľky pred seba, nadšený univerzálnou plodinou – čiernou ríbezľou. Potom sa zastavil pri nepriateľovi, vzdychol nad vôňou ríbezlí a zrazu plesol ťažkou rukou väzňa-nepriateľa po ústach. Potom už rozprával len jemu, rovno do tváre o tom, ako v zime preriedil kríky; raz vo februári, keď sa náhle oteplilo a v záhradke zavial skorý jarný vánok, plný vlhkosti a vzdialeného volania, takého volania, vieš, ako keď ťa niečo vábi do diaľky a ty cítiš slobodu, tam, kdesi za obzorom a chce sa ti tam ísť, rozumieš? zvrieskol na väzňa a opäť ho udrel po bezočivej tvári. V taký vlhký a slobodný deň som orezával výhonky, aby ríbezle lepšie zarodili, lebo aj slobodne rodiť je podmienené istým drobným násilím, ako je napríklad jarné orezávanie ríbezlí. No? Čo na to povieš? A väzeň povedal: Ďakujem za výchovu. Vyšetrovateľ sa usmial nad svojím úspechom a rozhovoril sa o voňavej jari, o jemných zelených výhonkoch a o ich udúšajúcej vôni a preplieskal väzňa rýchlymi fackami sprava i zľava. Jeho reč o ríbezliach nadobudla na sile a presvedčivosti, priam sme videli, ako sa kolíšu v jarnom voňavom vetre, ako sa púčiky nalievajú miazgou, a vyšetrovateľ medzitým kopal vyziabnutého nepriateľa do slabín, do rozkroku, do brucha, a keď sa zločinný nepriateľ ľudu zohol k zemi, vyšetrovateľ mu pridal päsťou do slúch a kričal o včielke medonosnici, ktorá pracuje pre blaho celého úľa, robotne a usilovne zbiera peľ a premieňa ho na med, aby aj on rozvoniaval medzi kríkmi v záhrade. Vyšetrovateľ vzdychal a ochkal, nadchýnal sa kvetmi čiernych ríbezlí, ako sa rýchlo menia na zelené bobuľky a tie potom na čierne, plody mäknú, zrejú, výhonky oťažievajú; vtedy treba dať pozor na vtákov, povedal a začal mlátiť nepriateľa hlava-nehlava. Už ho nebil pokojne a sporadicky, ale mlátil ho, kopal a trieskal zo všetkých strán. Nepriateľ chrčal, klátil sa, padal, púšťal ružovú penu z úst, no nepadol na zem, lebo rukami bol uviazaný k stene. Keď sa vyšetrovateľ unavil, odviazal ho a nepriateľ sa pokojne zviezol na zem.

         Má ma rád, povedal, stojac nad ležiacim mužom. Vždy sa takto pekne porozprávame, postupne ho priúčam, tu záhradkárčeniu, tam poľovníctvu, stavebným prácam, prácam v domácnosti a tak. Keď raz odtiaľto vyjde, bude to nesmierne rozhľadený človek, ja ho totiž učím milovať krásne veci a krásu vôbec, však? Nepriateľ dvihol hlavu zo zeme a uprel na vyšetrovateľa šialený pohľad. Však? zreval vyšetrovateľ. Muž prikývol a dokonca sa aj usmial.

         A čo nevyzobú vtáci, oberiem. Tu a tam zjem bobuľku, cítim, ako sa mi rozplýva na jazyku a pripomína mi vôňu leta, veď sú to vitamíny. Máš rád vitamíny? Ležiaci muž šklbol kútikmi úst a poslal smerom k vyšetrovateľovi čosi ako šialený úsmev, pomaly dvihol ruku, ťažko sa načiahol k jeho nohe a díval sa na nás s víťazným pohľadom dobrého hospodára na svojom pôsobisku. Nepriateľ mu medzitým pohladil nohu, raz, dvakrát, potom sa sťažka napriahol a oboma rukami objal končatinu neohrozeného muža, víťazne stojaceho nad porazeným protivníkom. Vyšetrovateľ nám potom vysvetľoval, že pri triednej nenávisti je veľmi dôležitý pozitívny vzťah k nepriateľovi, preto je nemysliteľné zbaviť sa ho nerozumným spôsobom, napríklad poslať ho za hranice, lebo moc bez nepriateľov je len polovičnou mocou. Preto treba mať nepriateľa rád a nenávidieť ho s láskou, treba si ho pestovať. Najdôležitejšie je neustále mu spôsobovať bolesť, hrôzu a strach. Ale medzitým musí mať aj pocit nádeje a nádej zas musí byť poznamenaná jeho vinou, po ktorej príde trest. Takto si svoju vinu uvedomuje čoraz viac a teší sa na chvíľu, keď trestanie poľaví. Týmto spôsobom sa aj najtvrdohlavejší naučia milovať svojho vyšetrovateľa, svojho veliteľa, svojho vodcu a sú mu vďační za každý kopanec, za každú facku, za každé slovko posmechu, za každú urážku. Vyšetrovateľovo povzbudenie po hocakom výprasku je potom najblaženejšou hudbou a želanie vyšetrovateľa je jeho nebeským zákonom.

         – Vezmite si to ako príklad do života, – smial sa nám Taraba, keď sme sedeli ako prikovaní medzi ohobľovanými doskami a otlčenými skrinkami, a zapamätajte si, že najprv treba ľudí skatovať pod čiernu zem, potom im preukázať dobrú vôľu a pôjdu za vami ako pes, keď ho gazda nakope do rebier a vzápätí mu hodí ohryzenú kosť.

         Taraba sa na našich rozpakoch rozosmial, náhle vstal, podišiel k plátennému závesu, šmahom ruky ho odhrnul a my sme zbadali naukladané drevené truhly zo žltých ohobľovaných dosák. Tak predsa to bola pravda! A obludný Taraba sa rehotal, akoby sa nič nedialo:

         – Ide o to, aby vás milovali tí, ktorých dennodenne kopete do zadku, a aby vás milovali tým viac, čím lepšie im do zadku triafate.

     

    ODVLEČENÍ (úryvok) 

         Ak chceme hľadať odpovede na otázky, prečo sa sovietsky civilizačný prepad tak bolestne dotkol občanov bývalého Československa, musíme si na stôl položiť mapu s vyobrazením sveta od Vladivostoku po Lisabon. Prirodzene, samotná mapa nám postačovať nebude. Je však množstvo prameňov – archívnych, knižných, beletristických, filmových, osobných výpovedí, denníkov, zápiskov, záznamov, pomocou ktorých možno našu mapu zaplniť ozajstnými ľuďmi a ich osudmi, ďalej politikmi a ich prívržencami najpestrejšieho razenia: od slušných a oddaných vzdelancov cez slušných naivistov, karieristov, chamtivcov, zlodejov až po ozajstných zločincov. Pre potreby našej mapy možno dokonca vzkriesiť mŕtvych, starých a nevládnych omladnúť, zakúriť v kotloch parných lokomotív, oprášiť staré noviny a oživiť propagandu vtedajších čias. Naša literárna mapa ožije len na chvíľu a ozajstný život ani mladosť nikomu nevráti. Môže nám však pomôcť pri rekonštrukcii jednej nepatrnej súčiastky kolosálneho zločinu zvaný komunizmus.

         Zločinec pácha zločin. Nie je to síce nijaká ohromujúca múdrosť, zato je overená praxou. Zločinci, ktorí sa v sedemnástom roku v Rusku chopili moci, mohli ju udržať len prostriedkami najbližším vlastnému naturelu – brutalitou a násilím. Chaos prvých mesiacov po ruskom októbrovom prevrate opisuje autor reportážnej eseje Rusko počas revolúcie.[1] Píše o porevolučnom chaose a násilí: "V ničom sa nejavia tak katastrofálne účinky boľševického panstva ako v úplnom rozklade verejného poriadku... všade panuje anarchia, ktorú využíva luza. Lupiči na saniach a automobiloch prepadávajú občanov i povozy v najživších štvrtiach, lúpia svoje obete o šaty pod vyhrážkami smrti a polonahé ich nechávajú na snehu. Obyvateľstvo Petrohradu už privyklo na streľbu na ulici, z jednotlivých výstrelov si nikto nič nerobí. Drancovanie vinární a obchodov pod rúškom likvidácie alkoholu sa deje na príkaz vlády za asistencie Červenej armády. Opitá zberba potom končí slávnosť streľbou do ľudí. V Sevastopoli sa odohrali strašné scény, keď boľševickí námorníci usporiadali pogrom proti svojim dôstojníkom. Pri vyvlastňovaní bolo mnoho majiteľov veľkostatkov spolu so svojimi ženami a deťmi upálených vo svojich domoch. Vláda síce formálne zrušila trest smrti, ale nečinne sa prizerá na prenasledovanie buržoázie a oponentov revolúcie. Dedičské právo je zrušené, dedičský podiel prechádza do národného majetku. Boľševické súdnictvo nemá s právom nič spoločné. Namiesto riadnych súdov boli zriadené revolučné tribunály, ktoré vynášajú rozsudok bez akéhokoľvek zákonného podkladu, sudcovia bez výberu súdia podľa svojej vôle a nálady. V súdnych sieňach sa odohrávajú scény, keď sa diváci snažia protestovať proti obvineným alebo proti súdom. Luza, ktorá nesúhlasí s miernymi rozsudkami, mení ich sama na vlastnú päsť a popravuje obete najhrubším lynčom..."

         Členovia "talianskeho socialistického posolstva v Rusku" Nofri a Pozzani opísali pomerne obšírne stav ruskej spoločnosti tesne po revolúcii a vyslovili myšlienku, že Rusko nie je socialistické, naopak, je socializmu najďalej vzdialené. Ostro kritizujú všeobecné násilie, dokonca cítiť obavy z ďalšieho civilizačného napredovania Ruska. "V kŕčoch a bolestiach, o hlade a biede, slabí podľahli a úskoční a bezcitní sa vyšvihli nad masy a vytvorili si pozície panstva a výsad. Preto Rusko, skôr než začne diktovať svoje zákony a vnucovať svoje dogmy, malo by sa ísť učiť do školy skúseností iných národov, ktoré ich predbehli v občianskom vývoji socializmu," napísali na záver svojho skúmania porevolučného Ruska.[2]

         Čo sa týka násilia, to bolo koniec koncov podnecované samým otcom revolúcie Leninom, takže kontinuita zla v ďalšom období je len dôsledkom inštitucionalizovania hrubého násilia. Nemecký socialista Wally Zepler o Leninovi napísal, že v jeho "duši bola neúcta k ľudskému životu, mal názory na ľudstvo ako na mŕtvy mechanizmus. Prevrátil národ na objekt svojich pokusov. Bezmyšlienkovité systematické zabíjanie ľudí a celých spoločenských skupín, všetko sa dialo so súhlasom a na príkaz Lenina".[3]

         Ďalší, kto správne pomenoval Leninov režim, bol ruský filozof Nikolaj Berďajev. V roku 1928 v exile napísal, že sovietske spoločenstvo nie je žiadnou diktatúrou proletariátu, ale diktatúrou novej triedy nad proletariátom. Z hľadiska dnešného poznania by sa dalo spresniť, že šlo o diktatúru – nad všetkými, dokonca aj nad vlastnými vykonávateľmi moci. Svedčí o tom skutočnosť, že aj vysokí stranícki činitelia si počas stalinských čistiek, ale aj v časoch relatívneho pokoja boli najmenej istí svojím životom.

         Vznik komunistických pracovných táborov možno pochopiť ako kolosálnu inštitúciu násilia, ako pokračovanie revolučného násilia na vyššej úrovni, násilia programového, cieleného a organizovaného štátom. Štátny teror, vraždy, lúpeže, krádeže, rabovanie a bezprácne získavanie všetkého, čo malo akú-takú cenu, bolo treba odpratať z ulíc miest a schovať pred očami občana. Schovať, zatajiť, zamlčať a vytvoriť dojem, že žiadne revolučné ani porevolučné barbarstvo nejestvuje – podľa hesla, že jestvuje len to, o čom sa oficiálne hovorí a oficiálne píše.

         O komunistických pracovných táboroch sa popísalo dosť a nemá význam opakovať, čo priniesli iné knihy od iných autorov, dokonca na základe osobných skúseností. Prvé správy o vyhladzovaní vlastných obyvateľov, vyhlásených za nepriateľov zriadenia, vyšli od utečencov, ktorí prežili. Líčenie pomerov v sovietskych väzniciach a koncentračných táboroch, paradoxne, nemalo nejaký podstatný vplyv na ľavicové zmýšľanie v Európe a nejako zvlášť nepohlo ani verejnou mienkou.

         Ešte v tridsiatych rokoch sa bratom Solonevičovcom podarilo ujsť z vari najhoršieho sovietskeho lágra – zo Soloveckých ostrovov. Dostali sa do Fínska a ďalej na západ a vo svojich knihách písali o zverstvách v soloveckých táboroch. Opisované hrôzy boli pre kultivovanú spoločnosť také nepredstaviteľné, že sa javili skôr ako ohováranie než ako každodenná sovietska realita. Preto sa mohlo stať, že časť európskych ľavicových intelektuálov s nadšením písala o sovietskej skutočnosti, ktorú v neskorších časoch poznali z potemkinovských obrázkov. Spomeňme aspoň Luisa Aragona, Romaina Rollanda, G. B. Shawa, Herberta Wellsa, Emila Lustiga. Treba však kvapnúť aj trocha zatajeného blenu do krásnej utópie. Po dlhých rokoch uverejnili denník R. Rollanda, kde obdivovateľ komunistickej spoločnosti smúti nad tajomnými skúsenosťami v ZSSR a zmáha sa ho "bolesť a rozhorčenie", no "potlačuje potrebu o tom písať". Preto nedovolil publikovať svoj denník pre rokom 1985, aby "nebola znevážená myšlienka komunizmu".[4] Starostlivosť o zločincov vskutku dojemná.

         Aj ďalší Francúz podľahol čaru novej spoločnosti. Francúzsky funkcionár Kominterny, bojovník za vec komunizmu Jacques Rossi, sa z viery v politiku ZSSR vyliečil až v lágri za polárnym kruhom. Čo je komunizmus v praxi, to si odskúšal sám na sebe počas dvadsaťročného núteného pobytu v rôznych lágroch v ZSSR.

         Pochopiteľne, ani naši domáci vzdelanci a bojovníci za "lepšiu spoločnosť" neostali bokom. Slovenský komunistický básnik, pôvodným povolaním právnik, Ján Poničan navštívil ZSSR s delegáciou československých ľavicových spisovateľov ešte v tridsiatych rokoch a dokonca bol na exkurzii v pracovnom lágri. Nič si odtiaľ neodniesol a so svojím obdivom k sovietskej realite patril k početnej skupine zaslepencov, ktorí síce "videli, ale neuverili".

         Prielom do chápania zločinnosti komunistického režimu prichádzal pomaly, postupne a zásadný zlom priniesla až memoárová kniha Alexandra Solženicyna – Súostrovie Gulag[5]. Kniha nielenže obletela svet, ale dokonale odkryla praktiky totalitnej spoločnosti, pomenovala jej zdroje, ciele a smerovanie. Prečo pri vnímaní a posudzovaní totalitnej komunistickej spoločnosti došlo k prebudeniu až po toľkých rokoch? Úspech Solženicynovho diela treba vidieť aj v mimoliterárnych súvislostiach. Práve on totiž potvrdzuje známu skutočnosť, že nestačí pretrpieť svoj osud, pochopiť ho, pomenovať problém a napísať o ňom trebárs vynikajúcu knihu. To všetko je málo. Aby kniha splnila svoj účel, aby pohla svedomím sveta, alebo aspoň nejakej skupiny ľudí, na to je treba okrem nej vydať napospas aj svoj život – vydať ho do lotérie totalitnej zvole. Solženicyn preukázal nesmiernu odvahu a v tejto lotérii vyhral, iste preto, že tak silno veril v pravdu, a isto aj preto, že státisícové hromady mŕtvol väzňov GULAGu už boli jednoducho neprehliadnuteľné.

         Treba poznamenať, že komunizmus, ako každá totalita, je ako jedna obrovská väzenská matrioška. V najväčšom lágri, stráženom tankami a lietadlami, je schovaný menší, ohradený ostnatým drôtom, v ňom ešte menší, v ňom ešte menší, a tak to pokračuje až ku každému jednému človeku, ktorý je napokon uväznený sám v sebe. Panstvo zločinu, zdeformovaná zákonnosť, štátny teror, inými slovami, každodenná prax vypestovala dokonalý model apatického človeka. Jeho apatia je záchranou pred účinkami väzenia v sebe samom. V takejto spoločnosti je vzbura jednotlivca odsúdená na zánik.

    [1] "Rusko za revoluce" Poměry za panství "Bolševiků", Steyererműhl 1918, po česky, autor textu sa neuvádza, ale ide pravdepodobne o člena zahraničnej delegácie, ktorá navštívila Rusko v období tesne po revolúcii.

    [2] G.Nofri, F. Pozzani: Rusko, aké je v skutočnosti. Miláno 1921, Praha, bez vročenia, str. 184.

    [3] Kiselev – Gromov: Lageri smerti v SSSR, str. 192.

    [4] E. Radzinskij: Stalin, str. 306.

    [5] GULAG – skr. Gosudarstvennoje upravlenije lagerej, Štátna správa táborov.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013