• Vlastné meno

    Peter Volek
  • Životopis autora

    Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej patafyziky. Spoluzakladateľ Spoločnosti pre Pestovanie a Šírenie Patafyziky na Slovensku a Iných

    Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej patafyziky. Spoluzakladateľ Spoločnosti pre Pestovanie a Šírenie Patafyziky na Slovensku a Iných Svetoch (SpPaŠPnSAIS) v Trnave (1988-1993), autorsky sa zúčastňoval na príprave samizdatu Bachor. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa zúčastnil a spoluorganizoval viacero recesistickoperformerských aktivít napr. Rekonštrukciu Mašiny na miškovanie mozgov v Trnave, Veľkú žranicu v Bratislave (akcia bola karnevalizáciou dobových hladoviek), výstavy patafyzického zoskupenia Deväťrýchlostný oblačný bicykel v Trnave. Zakladateľ Alfred Jarry Group (AJG, 1994 – 1998), zoskupenia, ktoré vydávalo patafyzický samizdat Mozgomiškár. Spolupracuje s pražskými patafyzikmi, ktorí vydávajú časopis Clinamen. Okrem literárnej činnosti sa venuje i výtvarnému umeniu, práce vystavoval v rámci vyššiespomenutých zoskupení i na samostatných výstavách. Od roku 2006 je kníhkupcom v Trnave..
    Knižne debutoval knihou Eseje (1996). Nasledovala zbierka krátkych poviedok
    Ulovené sny (2005) inšpirovaná snami z pera slávneho patafyzika Pera Le Kveta.  Kniha je ilustrovaná vlastnými kolážami autora. V nasledujúcej knihe Perózia (2007) sa predstavil svojimi obrazobásňami a básňoobrazmi. Krátke myšlienky, postrehy a príbehy prináša kniha Minule, keď som (výnimočne) fajčil (2010, spolu s Remi Kloosom), ktorá má ďalšie pokračovania.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Perózia (2007)

    Esej

    • Eseje (1996)

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Esejistická činnosť, sústredená dosiaľ v jednej knižke, úzko súvisí nielen s jeho literárnou tvorbou, ale i činnosťou. Eseje sú
    Esejistická činnosť, sústredená dosiaľ v jednej knižke, úzko súvisí nielen s jeho literárnou tvorbou, ale i činnosťou. Eseje sú venované predstaviteľom patafyziky. Tvorca hodnotí, zhŕňa, usporadúva, katalogizuje. Zároveň trocha provokuje a usmieva sa.
    Poézia sa nesie v znamení práce so snom, podvedomím, obrazom – nielen básnickým. V knihe Perózia autor, ktorý sa venuje aj výtvarnému umeniu, koncipuje „textové koláže“ – t.j. básne písané v tvare námetu. Hravý kumšt raz vyúsťuje do pointy, inokedy osloví atmosférou. Básne sú vyrozprávané nenásilne, zvoľna akoby spakruky. Keďže obraz sa uskutočňuje zvonka, vnútro textu je hutné, reflexívne, zľahka filozofické, so sklonom k prozaickej tonácii. Prosto, patafyzické zenové podobenstvá. Hranica smerom k próze je, ako už bolo naznačené, veľmi otvorená. 
    Z hľadiska spôsobu uchopenia témy môžeme diela rozdeliť na tvorbu v štýle koláže, ovplyvnenú surrealizmom, patafyzikou, postmodernou, absurdne ladené poviedky, s obvykle vyhrotenou pointou a podivuhodne presne fungujúcou logikou, a texty písané v podstate metódou realizmu – obyčajne však s výraznou prítomnosťou parodického gesta, persifláže, parafrázy či pastiše, namierenej obvykle voči žánrom popkultúry.
    Trnavský patafyzik Peter Volek nesporne patrí k legendám slovenskej neoavantgardy a postmoderny. Po fáze textového experimentovania, založeného na rozklade logických súvislostí, ktorým na sklonku dvadsiateho storočia reagoval najprv na prítomnosť presily priamočiareho socialistického realizmu, neskoršie na realitu ponovembrovej chaotickej eufórie deväťdesiatych rokov, začína vytvárať parodický koncept literatúry, polemizujúcej so zámermi a atmosférou populárnej kultúry.
    Polemiku s adorovaním vznešenej výnimočnosti  tvorca predlžuje aj smerom dozadu v cykle venovanom renesančným maliarom. Kumšt uznáva, kult nie. Manipuluje precízne naivnou rafinovanosťou prechodu medzi nízkym a vysokým originálnym a prevzatým (v zmysle výrazu „nenapodobiteľne napodobniť“ ktorý sa nachádza v poviedke Elmyr de Hory z knihy Picassov kód), komickým a vážnym, svojím a cudzím. Miloš Ferko
     
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Jednou, když jsem výjimečně kouřil aneb kuřácké povídky (2012)
  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    Nefajčiť zakázané! Malá slovenská fajčiarska antológia (2012)
  • Monografie a štúdie o autorovi

      KRAICOVÁ, Ildikó: Pero Le Kvet: Svet fantázie je ako oáza na vyprahnutej púšti. In: Novinky z radnice, http://nzr.trnava.sk/?q=node/1479 , 7.2.
     
    KRAICOVÁ, Ildikó: Pero Le Kvet: Svet fantázie je ako oáza na vyprahnutej púšti. In: Novinky z radnice, http://nzr.trnava.sk/?q=node/1479, 7.2. 2014, (rozhovor)
     
    KOPČOVÁ, JANA: Fajčenie, ktoré inšpiruje. In: Pravda, http://kultura.pravda.sk/clanok/276595-fajcenie-ktore-inspiruje/, 6. 4. 2013
     
    MITTAŠ, Marek: Hľadajte ma v antológii Nefajčiť zakázané. In:MAREK MITTAŠ-oficiálna  stránka spisovateľa, http//www.marekmittas.com/news/hladajte-ma-v-antologii-nefajcit-zakazane-/, 7.12.2012
     
    ZITOVÁ, Katarína: Koniec dobrý, všetko dobré?, Remi Kloos, Pero Le Kvet, Siniša Novac, Muselo sa to takto skončiť? Tragikomické poviedky. In: Knižná revue 2012/18, http://www.litcentrum.sk/recenzie/muselo-sa-to-takto-skoncit-tragikomicke-poviedky-remi-kloos-pero-le-kvet-sinisa-novac-koniec-dobry-vsetko-dobre
     
    ZITOVÁ, Katarína: Plážológia pre pokročilých. In: bux.sk knihy, ktorými žijete, .http://www bux,cafe.sk/aktuality/plazologia-pre-pokrocilych.html
     
    ROSINOVÁ, Katarína: Znovuzrodené kníhkupectvo: Bude v ňom antikvariát aj galéria. In: Trnavský hlas, http://www.trnavskyhlas.sk/c/6230-znovuzrodene-knihkupectvo-bude-v-nom-antikvariat-aj galeria. htm, 1.4. 2012 (správa)
     
    ZITOVÁ, Katarína: Fajčenie neškodí zdraviu, Remi Kloos, Pero Le Kvet, Minule, keď som (výnimočne) fajčil 2. In : Knižná revue 2011/25, http://www.litcentrum.sk/recenzie/minule-ked-som-vynimocne-fajcil-2-remi-kloos-pero-le-kvet-fajcenie-neskodi-zdraviu
     
    ZITOVÁ, Katarína: Písanie ako zlozvyk?, Remi Kloos, Pero Le Kvet, Minule, keď som (výnimočne) fajčil 1. In: Knižná revue 2011/2,http://www.litcentrum.sk/recenzie/minule-ked-som-vynimocne-fajcil-remi-kloos-pero-le-kvet-pisanie-ako-zlozvyk
     
     
    BAKOVÁ, Iveta: Patafyzika v Trnave stále žije, In: trnava sme.sk, http:// trnava. sme.sk/c/5340327/patafyzika-v- trnave-stale-zije. html, 22.4. 2010
     
    MATEJOV, Radoslav: Sny sú základným zdrojom mojej inšpirácie, Rozhovor s Petrom Volekom a Perom Le Kvetom. In: Knižná revue 2009/18, http://www.litcentrum.sk/rozhovory/rozhovor-s-petrom-volekom-a-pero-le-kvetom
     
    BLAŽEKOVÁ, Lucia: Uletené a absurdné, Pero le Kvet, Mäsožravé kreslo, Žilina, Artis Omnis 2008. In: Knižná revue 2009/16-17, http://www.litcentrum.sk/recenzie/masozrave-kreslo-pero-le-kvet-uletene-a-absurdne
     
    PROKOPČÁK, Tomáš: Ďalšie hľadanie krajiny-nekrajiny, Pero le Kvet: Ulovené sny. In: SME sk.,http://www.sme.sk/c/2545252/dalsie-hladanie-krajiny-nekrajiny.html, 14.1. 2006
     
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Za patafyzika sa považuje aj Pero Le Kvet. Autor, ktorý sa podľa svojich slov narodil v roku 1988 ako dvadsaťtriročný. Teraz vydal zbierku a nazval ju Ulovené sny. Jej

    Za patafyzika sa považuje aj Pero Le Kvet. Autor, ktorý sa podľa svojich slov narodil v roku 1988 ako dvadsaťtriročný. Teraz vydal zbierku a nazval ju Ulovené sny. Jej texty sú ako krátke výstrely do tmy. Nie vždy presné, no o to vtipnejšie. Ak takýto druh humoru cítite. Autorova poetika totiž často pripomína skeče i koláže kultového projektu Lietajúceho cirkusu Montyho Pythona. Podobne sa opiera o situačnú absurditu.
    Tomáš Prokopčák
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Kým som bol do 23 rokoch len Petrom Volekom, mal som tiež vzťah k umeniu, no nevedel som nájsť správny spôsob vyjadrenia. Keď som pochopil patafyziku, uvedomil som
    Kým som bol do 23 rokoch len Petrom Volekom, mal som tiež vzťah k umeniu, no nevedel som nájsť správny spôsob vyjadrenia. Keď som pochopil patafyziku, uvedomil som si, že toto som celý život hľadal. V určitom veku som sa dozvedel, že aj môj technicky zameraný otec ako mladý písal poéziu. Prečo si v tom nepokračoval, pýtal som sa ho. Vieš, už som potom musel začať žiť vážnejšie. Ja som vďaka patafyzike tejto rozšírenej predstave nepodľahol.


    Život bez fantázie by bol nudný, jednotvárny a možno aj neznesiteľný. A taktiež si neviem predstaviť život bez snov. Čo iné by nás malo poháňať dopredu ak nie naše sny? Sny nám výrazne pomáhajú orientovať sa v živote, lebo nám naznačujú nielen to, akí by sme chceli byť, ale aj to, akí sme. Prostredníctvom snov vlastne aj udržujeme kontakt sami so sebou, a to je nesmierne dôležité.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Nikam sa neponáhľam, napredujem pomaly a dosť často oddychujem. Kedysi som viac písal, dnes viac maľujem. Kedysi som obrazy vytváral slovami, dnes jednoducho vezmem
    Nikam sa neponáhľam, napredujem pomaly a dosť často oddychujem. Kedysi som viac písal, dnes viac maľujem. Kedysi som obrazy vytváral slovami, dnes jednoducho vezmem štetec a maľujem ich. Maľba je pre mňa meditáciou. Zatvorím sa do ateliéru, prestanem vnímať čas a všetky zákony tohto sveta a vyberiem sa na dobrodružnú cestu do svojho podvedomia. Výsledkom týchto dobrodružných ciest sú moje obrazy. Najčastejšie moju ruku vedie intuícia, niekedy dávam priestor náhode, niekedy presne viem, čo chcem namaľovať.
     
    Domnievam sa, že najväčším problémom tejto doby je fakt, že ľudia strácajú mieru. Ich oslabený cit pre mieru im nepovie, kedy je už dosť a kedy stačilo. A práve poznať mieru, vedieť, kedy je dosť a kedy stačilo, je základom rozvoja každej civilizácie. Preto je táto kniha mojou poslednou, lebo viem, kedy je dosť a kedy už stačilo.
    Siniša Novac v knihe U pičku materinu (2013)
     
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

        Pero Le Kvet Perózia   žil som istý čas na vrcholku jednej hory a do vzduchu som si hĺbil svoj hrob po čase ma to však prestalo
     

     
    Pero Le Kvet
    Perózia

     
    žil
    som istý
    čas na vrcholku
    jednej hory a do vzduchu
    som si hĺbil svoj hrob po čase ma to
    však prestalo baviť a radšej som sa vrátil medzi ľudí
     
     
    rád objímam
    stromy alebo len
    tak pozorujem ako
    ticho z nich padajú
    listy
    neverili
    by
    ste
    aké
    je
    to
    upokojujúce
     
     
     
     
    viem že sú hĺbky ktoré nikdy nedosiahnem
    viem že sú končiny ktoré nikdy nepreskúmam
    viem že sú veci ktoré nikdy nebudem mať
    a taktiež viem že sú zázraky
    ktorých sa nikdy
    nestanem svedkom
    zmieril
    som
    sa
    s tým
    bez
    zbytočného
    trápenia
     
     
     
    raz
    som sedel
    v kine a pozeral
    sa na film o láske
    zrazu z plátna vyletel
    amorov šíp a zasiahol ma do pleca
    odvtedy
    som
    do
    toho
    filmu
    zamilovaný
     
    Pero Le Kvet
    Malé príbehy o manželoch a milencoch

     
    LÁSKA AŽ ZA HROB
    Laura a Martin boli veľkí milenci.
    Laura a Martin boli takí veľkí milenci, že si sľúbili lásku a vernosť až za
    hrob.
    Od svojej svady žili spolu veľmi šťastne a spokojne.
    Nikdy sa nehádali, nikdy si nerobili zle, nikdy si neliezli na nervy,
    z čoho vyplýva, že boli ideálnym príkladom šťastného manželstva.
    Jedného dňa však Laura ochorela.
    Martin ju odviezol do nemocnice a celý deň čakal na výsledky vyšetrení.
    Výsledky boli, bohužiaľ, veľmi zlé.
    Laura sa musela podrobiť niekoľkým operáciám, ktoré mali priniesť
    zlepšenie jej stavu.
    Lenže nepriniesli.
    Keď sa Martin dozvedel, že Laure zostáva len pár dní života,
    zobral svoju milovanú ženu z nemocnice domov.
    Laura hneď vedela, že je zle, že sa blíži jej koniec.
    Martin to pred ňou koniec koncov ani nezatajoval.
    Laura však bola statočná a túžila stráviť svoje posledné chvíle života
    nepretržitým milovaním sa s Martinom, aby sa jej ľahšie zomieralo.
    Martin sa Laurinmu želaniu bez zábran podvolil.
    A tak Martin a Laura strávili svoje posledné spoločné chvíle v zajatí vášne.
    Keď už Laura vycítila, že sa blíži jej koniec,
    zobrala Martinov penis do svojich úst
    a bez váhania ho odkusla.
    „Nedopustím, aby toto prežívala s tebou iná žena,“
    oznámila svojmu šokovanému milému a vydýchla naposledy.
     
     
    TRAGÉDIA
    Nina sa zaľúbila do Nikolu aj napriek tomu, že Nikola miloval v tom čase
    inú ženu.
    Po troch rokoch však Nikola zistil, že žena ktorú miluje, je zamilovaná
    do niekoho iného.
    V ošiali zármutku napokon Nikola podľahol Nininej trpezlivej láske.
    Keď si to však po niekoľkých týždňoch uvedomil, prepadla ho taká veľká
    túžba po cudzích krajinách, že sa ihneď  zbalil a odišiel.
    Nine sa po siedmich mesiacoch od Nikolovho odchodu narodila dcéra Naďa,
    ktorú zo strachu ukryla u svojej sestry.
    Tá však po dvoch rokoch zomrela a vo svojom závete poprosila Ninu,
    aby sa vydala za Nikolaja, ktorý jej bol dobrým mužom.
    Keďže po Nikolovi nebolo ani chýru, vydala sa Nina za Nikolaja.
    Nikola sa vrátil z cudziny až po sedemnástich rokoch.
    Keď zistil, že Nina sa vydala za iného, začal si hľadať druhú nevestu.
    Ako naschvál mu do oka padla Naďa.
    Po niekoľkých mesiacoch tajného schádzania sa s ňou, ponúkol jej Nikola
    manželstvo.
    Naďa neváhala a tajne sa nechala s Nikolom zosobášiť v susednom meste.
    Po roku sa im narodilo dieťa.
    Medzitým Nina ťažko ochorela a keď už si myslela, že zomrie, nechala si
    Naďu zavolať k smrteľnej posteli, aby jej prezradila svoje veľké tajomstvo.
    Keď Naďa zistila, že Nina je jej matka a Nikola je jej otec, od prekvapenia
    onemela.
    Dlho jej trvalo, než sa spamätala z neuveriteľného šoku, ktorý jej spôsobila
    matkina správa.
    Len čo znovu nadobudla reč, povedala Nikolovi (svojmu otcovi a manželovi
    zároveň) celú pravdu a opäť onemela.
    Nikola (jej otec a manžel zároveň) sa vzápätí na to psychicky zrútil,
    vyzliekol sa do naha a nechal sa ubodať včelami na smrť.
     
    LÁSKA JE SLEPÁ
    Richard a Laura sa do seba tak zamilovali, až z toho úplne oslepli.
    A žili spolu slepo, až kým nezomreli.
     
    TAJOMSTVO
    Jedného dňa sa mladý krásny Hubert zamiloval do starej škaredej Elvíry.
    Nikto nedokázal pochopiť, ako sa môže mladý krásny Hubert
    (o ktorého by sa mladé a krásne ženy mohli biť na uliciach)
    zamilovať do starej škaredej Elvíry.
    Lenže mladý krásny Hubert a stará škaredá Elvíra mali svoje tajomstvo.
    Ale nikomu ho nikdy neprezradili.
     
    Pero Le Kvet
    Malé príbehy
    o Veľkých chlapoch

     
    CHROBÁKY
    Bol raz jeden chlap, ktorý sa volal Filip.
    No a ten si nechal nasadiť do hlavy chrobákov.
    Určitý čas s nimi celkom spokojne žil.
    Ale jedného dňa ho to prestalo baviť a začal si ich vytriasať
    z hlavy von.
    Vytriasal si ich celé dni, ale nepomohlo mu to.
    Aj tak ho napokon zožrali.
     
     
     
    BOHÁČ
    Bol raz jeden chlap, ktorý sa volal Juraj.
    No a ten sa celý život topil v peniazoch.
    A predsa sa nenaučil plávať.
    Napokon sa v nich naozaj utopil.
     
     
    ŠATY
    Bol raz jeden chlap, ktorý sa volal Tomáš.
    No a tomu sa raz stalo, že zaspal
    pri čítaní novín v parku na lavičke.
    Keď  to spozorovali cigáni, prišli k nemu,
    vyzliekli ho a zobrali mu všetky veci.
    Aj noviny.
    Ale Tomáš ďalej spal a vôbec nič si nevšimol.
    Až večer ho zobudila zima.
    Keď zistil, že je nahý, začal sa triasť ako osika.
    V tom okamihu prileteli vtáky
    a posadali si na neho v presvedčení, že je osika.
    O chvíľu už bolo Tomášovi teplo.
    Prestal sa triasť a vtáky odleteli.
    Znovu mu začalo byť zima, preto sa znovu
    začal triasť ako osika.
    Znovu prileteli vtáky a posadali si na neho
    v presvedčení, že je osika.
    O chvíľu už bolo Tomášovi zasa teplo.
    Napriek tomu sa neprestal triasť, aby vtáky zasa neodleteli.
    Neskôr si Tomáš týchto vtákov tak skrotil,
    že už nikdy nepotreboval žiadne šaty.
     
     
     
    Pero Le Kvet
    Malé príbehy o samotároch

     
     
    TEHOTNÉ CITRÓNY
    Prší, ale z oblohy nepadajú dažďové kvapky, len dlhé ochlpené špagáty.
    Izba, v ktorej Jakub sedí, je takmer prázdna.
    Záclony v nej povievajú aj napriek tomu, že okná sú zatvorené.
    Jakub ich líže, ale netvári sa príliš optimisticky.
    Po chvíli dostane nápad a posype si ich cukrom.
    Lenže ten sa na nich nezachytáva a padá na zem, pretože nie je práškový,
    ale kryštálový.
    Jakub je z toho trochu smutný a tak prichádza ku kochlíkom,
    ktoré sú naplnené pieskom, aby sa do nich vyplakal.
    Namiesto plaču si však náhle začne sypať piesok do vreciek.
    Keď ich naplní, sako si vyzlečie a rozstrihá ho na drobné kúsky, ktoré potom
    splachuje v záchode spolu s červenou paprikou, zatiaľ čo Max, jeho brat,
    vo vedľajšej izbe, ktorá je plná šupiek od banánov, polieva modrou detskou
    krhličkou steny.
    Fúka si k tomu na ústnej harmonike staré zaprášené evergreeny,
    aby potešil starú cigánsku kuchárku, ktorá v kuchyni varí vo veľkom hrnci
    polievku zo špongií, bielizne a rôznofarebných šnúrok.
    Maxova žena sa zatiaľ prehŕňa v šatníku, lebo chce nájsť svojho zatúlaného
    kocúra.
    Ten je však v kúpeľni a lakuje si pazúry, lebo sa chystá nepozorovane
    znásilniť kuchárkinu kukučku, ktorá sa, nič netušiac, obdivuje v zrkadle.
    Max prestane polievať steny a začne do nich zatĺkať klince, aby rozkvitli.
    Jakub mu prichádza pomáhať, ale Max ho odmieta, lebo je celý poliaty
    kečupom.
    Pohádajú sa.
    Maxova žena ich oboch postrieka penou z hasiaceho prístroja.
    Medzitým kocúr znásilňuje kukučku, ktorá strašne mňaučí.
    Kuchárka ich oboch hodí do polievky, lebo si myslí,
    že takto bude ešte chutnejšia.
    Pri dverách zvoní poštár s dvoma taškami tehotných citrónov.
    Je to darček od Samuela, Jakubovho nevlastného brata, ktorého pred tromi
    dňami akýsi potulný mág premenil na bicykel.
    Poštár má tvár porastenú perím.
    Samuel je okrem iného aj jeho nevlastná sestra.
    O pôvode citrónov nevie nikto nič.
     
     
    NAHÁŇAČKA V PARKU
    Nahý Anton kráča po parku, ktorý je plný ľudí, zvierat, sôch a fontán.
    Nahý Anton kráča po parku a za sebou ťahá na špagáte husle,
    čo našiel na smetisku.
    Nahý Anton kráča po parku a spieva si svoju vymyslenú pesničku
    o modrom slnku.
    V parku na stromoch odpočívajú černosi.
    V jednej ruke držia trúbky a v druhej košíky plné pomarančov.
    Nikto si ich nevšíma.
    Ani nahý Anton ťahajúci husle, ktoré sa mu páčia.
    Tým však zrazu narastú nohy, roztrhnú špagát a rozbehnú sa preč.
    Nahý Anton sa rozbehne za nimi.
    Keď to spozorujú černosi, zhodia na zem košíky plné pomarančov
    a začnú hrať jazz.
    Husle to vyburcuje k rýchlejšiemu behu.
    Aj nahého Antona to vyburcuje k rýchlejšiemu behu.
    Husle a nahý Anton sú si veľmi podobní.
    Malý rozdiel medzi nimi je len v tom, že husle úd nemajú
    a nahý Anton ho má.
    Pri behu sa mu hompáľa medzi stehnami.
    K nahému Antonovi sa postupne pridávajú všetci ľudia aj zvieratá.
    Všetci majú spoločný cieľ : chytiť husle, ktoré prebudili černochov
    na stromoch.
    Husle sú však veľmi šikovné a unikajú všetkým pokusom o dolapenie.
    Minúty plynú a naháňačka trvá.
    Nikto nevie, kedy sa to skončí.
    Park je obrovský.
     
     
    Pero Le Kvet
    Malé príbehy o čudákoch

     
    ZAJACE
    Jozef bol odmalička čudák, o ktorého nikdy nikto neprejavoval záujem.
    A tak mu nezostávalo nič iné, len si hľadať priateľov medzi zvieratami.
    Počas dospievania to skúšal so sliepkami, ovcami,kozami, psami i mačkami.
    Ale bezvýsledne.
    Až raz konečne Jozefove city opätovali zajace.
    Odvtedy začal Jozef chovať doma desiatky zajacov.
    Po určitom čase sa však u neho začala prejavovať úchylka, ktorá ho nútila
    vyhadzovať zajace do vzduchu a potom ich chytať výhradne zubami za krk.
    Samozrejme, že tieto vraždy z vášnivej lásky sa napokon stali Jozefovi
    osudnými.
    Zožral ho Spolok na ochranu zvierat.
     
    ZÁZRAK
    Na oslave svojich šiestych narodenín dostal Tomáš od starostlivých rodičov
    veľkého plyšového macka, ktorý si okamžite získal jeho priazeň.
    Tomáš sa bez neho odvtedy nielenže nedokázal pohnúť ani na krok,
    ale nedokázal bez neho ani zaspať.
    Tomášovi starostliví rodičia tomu však nevenovali zaslúženú pozornosť.
    Až keď Tomáš nechcel ísť maturovať bez svojho miláčika, začalo im to byť
    podozrivé.
    Tomáš ich však presvedčil, že macko je iba jeho talizman, ktorý mu prináša
    šťastie, nuž mu to dovolili.
    Po skončení školy si Tomáš našiel zamestnanie ako šofér, vďaka čomu
    sa mohol od starostlivých rodičov odsťahovať.
    Svojho macka si samozrejme zobral so sebou.
    Vo svojom novom byte mu dokonca zaiadil vlastnú izbu,
    ale aj naďalej ho nechal spávať po svojom boku.
    V zamestnaní Tomáš na seba pútal pozornosť svojou spoľahlivosťou,
    vďaka čomu ho šéfovia posielali na výjazdy hlavne do zahraničia.
    Čím dlhšiu pracovnú cestu mu naplánovali, tým väčšie uspokojenie Tomáš
    pociťoval.
    Samozrejme, že svojho macka Tomáš nenechával doma samotného, ale ho
    brával so sebou, pričom ho nikdy nezabudol (na rozdiel od seba) aj pripútať
    bezpečnostným pásom.
    Keď sa raz v noci Tomáš vracal z dlhej cesty, precenil svoje sily
    a schopnosti, čoho výsledkom bol mikrospánok a následná havária.
    Tomášovo auto vyletelo z cesty a zrútilo sa do nehlbokej rokliny.
    Zatiaľ čo nepripútaný Tomáš svojim zraneniam na mieste podľahol,
    jeho pripútaný macko ako zázrakom prežil haváriu bez jediného škrabanca.
     
    Picassov kód
    maliarske príbehy a anekdoty
     
    Zostavili Remi Kloos a Pero Le Kvet

     
    Elmyr de Hory
     
    Elmyr de Hory patril medzi najväčších falzifikátorov všetkých čias. Bol to skutočne majster nad majstrov. Najprv vyštudoval Akadémiu výtvarného umenia v Budapešti a potom študoval aj v Paríži u Ferdinanda Legera. Avšak, nech sa snažil sebeviac, ako maliar sa nepresadil. Preto mu v hlave skrsla myšlienka, že by to mohol skúsiť inak, že by mohol maľovať diela v štýle svetoznámych maliarov. (Zrejme si povedal, že keď nie je záujem o jeho diela, bude maľovať diela iných maliarov, ktorí sú žiadaní.)
    Čo sa týka techniky, bol virtuózom a dokázal napodobniť veľmi rozdielne štýly umelcov od Van Gogha, cez Modiglianiho až po Picassa. Avšak, De Hory bol pozoruhodným falzifikátorom v úvodzovkách, pretože nekopíroval existujúce diela, ale vytváral diela celkom nové, len, samozrejme, v štýle svetoznámych maliarov.
    De Hory svoju dráhu odštartoval Picassom, teda vlastnou kresbou v Picassovom štýle v roku 1946. De Hory nakreslil Picassa, o akom samotný Picasso ani len netušil, že existuje. De Hory vytvoril nový picassovský motív a doprial tak svetu nového Picassa. S jeho predajom, pochopiteľne, nemal žiadny problém. Úspešný predaj tejto kresby ho nesmierne povzbudil a odštartoval tak jeho hviezdnu kariéru, počas ktorej vytvoril a predal viac než tisíc diel rôznych maliarov. Mnohé z nich, ako sám priznal, visia ako originály v mnohých svetových galériách. De Hory dokázal nenapodobiteľne napodobniť predovšetkým Modiglianiho. Nad jeho modigliannovskými obrazmi by zrejme žasol aj samotný Modigliani.
    Postupom času si De Hory získal svojich zberateľov, ktorí zbierajú jeho novovytvorené diela svetoznámych majstrov. A nielen to. Má aj svojich falzifikátorov, ako jeden z veľkých umelcov, ktorých diela „kopíroval“! Dokumentuje to aj táto pravdivá historka, ktorou sa pochválil jeho zberateľ.
    Prišiel raz k nemu na návštevu iný zberateľ a s veľkým zaľúbením si obzeral de Horyho „falzum“ Modiglianiho.
    „Je nádherný!“ povedal s údivom.
    „Avšak, neviem, či viete,“ povedal majiteľ, „toto nie je pravý Modigliani! Maľoval to Elmyr de Hory.“
    „To ja viem veľmi dobre, že to maľoval Elmyr de Hory,“ povedal s úsmevom jeho hosť, „ale chcem sa vás spýtať, či je to pravý de Hory?“
     
    Motoreascopio
     Taliansky futuritický maliar, s typicky futuristickým pseudonymom Motoreascoppio (spaľovací motor), ukazoval
    raz svojmu priateľovi ateliér. Medzi plátnami, hýriacimi dynamickými škvrnami a čiarami, upozornil priateľa na jeden obraz:
    „Vidíš tamten portrét? Môj model chce, aby som mu na ňom primaľoval nos. Musel som to odmietnuť!“
    „Chápem ťa, bol si urazený,“ povedal s pochopením priateľ.
    „Ale nie, len som nevedel, kam by som ten nos mohol primaľovať!“ riekol zádumčivo Motoreascoppio.
     
    Remi Kloos a Pero Le Kvet uvádzajú
     
    Plážové poviedky
     
    Sinišu Novaca

     
    V pôvodnom znení bez tituliek
     
    Kukuričiar Gordan
    (úryvok)
     
    Igradečko, teda playboy Gordan, jedného pekného chorvátskeho slnečného dňa ukázal na pláži aj svoju druhú tvár. Len čo prišiel na pláž, zatrúbil trúbkou „tu-tu-tu tu som“. Zrazu sa z mora ozvalo:
    „Aiuto, aiuto!“
    Ak by Gordan nebol polyglotom, tak by si myslel, že tá staršia pani, metajúca sa vo vode, zošalela a chce auto, ale Gordan vedel, že tá stará Talianka volá o pomoc, lebo sa topí.
    Odsotil na bok vozík s chladničkou, rozbehol sa ako čierny chorvátsky panter do mora a skokom, naozaj hodným pantera, skočil do mora. V momente bol pri starej Talianke a zachránil ju. Dotiahol ju v bezvedomí na breh a dal jej hitnu (prvú) pomoc. Nevynechal, samozrejme, ani umelé dýchanie, aby pani Giuliettu vrátil k vedomiu.
    V okamihu, keď Gordan dával pani Guiliette umelé dýchanie, všetky ženy chceli byť na jej mieste. Celá pláž bola vo vytržení.
    „Heroj, geroj, hero, held, ercole, hrdina,“ ozývalo sa na pláži z úst postarších i pomladších žien.
    „Grazia molto bene,“ poďakovala sa pani Guilietta záchrancovi.
    Jej manžel Massimo však nepovedal nič a vyzeral, že sa tomu príliš neteší. Gordanovi sa dokonca zdalo, že naň akosi zazerá.
    Po tomto hrdinskom zákroku sa Gordanovi prvá várka kukurice vypredala v  „cukuletu“. Každý chcel vidieť toho odvážneho záchrancu.
    „Danas to ce biti dan puni biznisa,“ spokojne si povedal sám pre seba Gordan. (Nespomínal však žiadne dane, pretože danas po chorvátsky značí dnes a dan zasa deň. Potešil sa teda, že dnes  to bude dobrý deň pre jeho biznis.)
     
    Keď sa Gordan po chvíli vrátil s novou várkou kukurice, nemohol uveriť vlastným očiam. Z mora sa ozývalo (v rôznych rečiach) more volaní o pomoc:
    „Hilfe, Aiuto, Pomoc, Help...“
    Vo vode sa totiž topilo mnoho postarších žien. Alebo, ako sa slušne hovorí, žien v najlepšom veku. (Mimochodom, otázkou je v najlepšom veku načo?) Jedna zo žien na Gordana dokonca z vody mávala barlou!
    Gordan tomuto triku postarších žien nerozumel. (Keby tomu rozumel, asi by nepredával kukuricu.) Pustil sa teda do postupného zachraňovania topiacich sa žien. Vyťahoval ich  jednu po druhej, oživoval, dával umelé dýchanie...
    Vypočul si za to slová vďaky v mnohých jazykoch. Videl však aj mnoho nevrlých pohľadov ich manželov. Bol to ťažký deň bez patričnej tržby.
    „Ali su i také dane,“ vraví sa na Jadrane. (Nie v Turecku, lebo slovo ali znamená v chorvátčine ale.).
     
    (V úryvku si môžete všimnúť dvojaké písanie mena zachránenej Talianky. Mimovoľný preklep alebo výsmech z úzkostlivej presnosti vyslovovania a písania často siahodlhých, exoticky znejúcich, krkolomných mien, ktorými  hýrievajú romance? Mimochodom, Giulietta je Júlia.)
     
    Gordan bojuje o holý život
     
    Počas celej dlhej letnej sezóny si Gordan zdriemol na pláži len dvakrát. Prvý raz to nemalo žiadne následky, ale druhý raz sa prihodilo niečo strašné.
    Bol mimoriadne horúci deň. Unavený Gordan nepremohol únavu a zaspal na pláži. Sníval sa mu jeden z jeho obľúbených snov. Bol na svojej jachte, ktorá sa volala Kraljica mora. Plavil sa k Dubrovníku, lebo (ako zistil) v Monte Carlo to nebolo nič moc. Jeho frajerka sa opaľovala na prove jachty a pritom ju ešte aj opaľoval plavčík. Gordanovi prišla SMS-ka s textom“ „Gospodin Gordan, sve u najboljem redu, Vaše dionice su o 23 posto više.“ (Oznamovala mu, že jeho akcie posilnili o 23 percent.) Gordan ani netušil, ktoré akcie, mal ich totiž toľko, že ani dobre nevedel,o ktoré sa jedná. Neriešil to však, len sa spokojne plavil k Dubrovníku.
    Počas snívania spal Gordan tak tuho, že si ani nemohol všimnúť, ako sa začalo schyľovať k silnej búrke. „Vjetar je pušio kao uragan“ pričom zhodil veľký slnečník priľahlého kafiču. Až to Gordana zobudilo. Pohľadom preletel vyľudnenú pláž a hneď si všimol, že mu chýba jeho pojazdná chladnička. Na pláži okolo seba ju nevidel.
    „Bogu, Slobodan mne ubije,“ zhrozil sa Gordan. Pred očami sa mu vybavila nepríjemná tvár Slobodana, majiteľa reštaurácie, ktorý ho zamestnával  na predaj varenej kukurice.
    „Kad uništiš (zničíš) ovo, ćeš platiti kaznu (pokutu) 10 000 Kuna!“ spomenul si na jeho slová.
    Slobodan bol pôvodom Srb, čo úspešne pred všetkými tajil, ale Gordan tušil, že taký „ljud“ nemôže byť Chorvát.
    Nešťastný Gordan začal v tom hroznom vetre pobehovať po pláži. Vlny rozbúreného mora boli obrovské a špliechali až na pláž. Zrazu Gordan uvidel v mori, asi päťdesiat metrov od seba, svoju plávajúcu chladničku aj s vozíkom. Niekto mu ju tam určite hodil, keď spal, lebo medzi turistami boli aj takí, ktorým trúbenie trúbky liezlo pekne na nervy.
    „Hladnjak!“skríkol Gordan, keď videl plávajúcu plastovú chladničku.
    V okamihu zhodil šľapky („koštao je 50 Kuna“ a nie 5000), majicu (tričko za 60 Kuna) a skočil do mora. Keď sa ocitol vo vode, hneď pochopil, že to nebude jednoduché, ale napriek tomu plával k hladnjaku. Musel hodne pridať, lebo hladnjak práve odnášali vlny do mora. Gordan plával, ale vlny si ho pohadzovali  v mori ako cvičené delfíny. Napriek tomu sa Gordanovi podarilo doplávať až k hladnjaku.
    Vtom jedna z vĺn zdvihla hladnjak a tresla ho Gordanovi na hlavu. Gordan však nestratil vedomie. V mrákotách sa mu podarilo chytiť hladnjak oboma rukami a vyhupnúť sa naň. Cítil sa strašne unavený. Zhlboka dýchal, položený na hladnjaku, a naberal sily. Bol šťastný, že zachránil hladnjak i svoj život. Všimol si však, že more ho odplavilo veľmi ďaľeko od pláže. Mestečko v diaľke bolo vo veľkosti ako býva na pohľadniciach.
    „Tamo nedoplivam, Majka Boža!“ povedal si Gordan. Stále sa držal pevne na hladnjaku. Vyzeralo to ako nový druh športu. Surfovanie na plastovej chladničke. Búrka však akosi nechcela utíchnuť. Napokon trvala skoro štyri hodiny. Keď sa konečne more upokojilo, bola už tma a Gordan vôbec netušil ,kde sa nachádza. Nezostalo mu však iné, len prečkať noc na hladnjaku.
    Ráno, keď ho prebudili prvé lúče chorvátskeho slnka, zhrozene zistil, že na dohľad nie je žiadna pevnina.
    „Majka Boža, ovo je moj zadnij dan!“ pomyslel si.
    (Myslel, že je to jeho posledný deň.)
    „Majka Boža, kad mi nechoćeš pomoći, molim, šajli brzo morskog psa!“ povedal nahlas, pričom stále komunikoval s Pannou Máriou. Prosil ju, nech pošle žraloka (morskog psa), aby ukončil jeho beznádej.
    „Može biti i trideset morskig psa!“ povedal provokačne.
    Žiadny morský pas sa však k nemu nepriblížil. Po chvíli však jeden pas k nemu priplával. Bol to stratený pas istého Nemca, ktorý sa volal Helmuth Effenberg. Pas Helmuthovi zrejme vypadol z lode.
    „Kaki muškarac, izgleda kao tuš kabina!“ pomyslel si Gordan, keď z dlhej chvíle prezeral Helmuthov pas. (Prečo Nemec pripomínal Gordanovi sprchový kút nevedno, zrejme to bolo vysilením.)
    „Bok, Gordan! Živi si?“ spýtal sa nejaký hlas Gordana.
    Gordan však neodpovedal. Myslel si, že je to len halucinácia. Keď Gordan začul hlas opäť, pomyslel si, že sa mu asi prihovára Majka Boža.A nemýlil sa. Panna Mária sa vznášala vo vzduchu, asi meter nad morom, a okolo nej, namiesto anjelov, poskakovali delfíni!
    „Oprostite, Majka Boža,“ ospravedlňoval sa Gordan za svoje rúhanie.
    „Ništa. Bio si umoren kad si to rekao,“ láskyplne povedala Majka Boža.
    „Vi pričate hrvatski? Znate govoriti Hrvatski?“ čudoval sa Gordan.
    „Sigurno, znam govoriti svimi jeziki!“ upresňovala Majka Boža.
    „A gdje ste se to naučili? A Hrvatski! Ne imate inostranogo akcenta!“ pokúsil sa o kompliment Gordan.
    „Sam Majka Boža. Kako bi to izgledalo kad bi sam imala inostranogo akcenta? Baš smiješno!“ povedala Majka Boža a začala sa smiať.
    Gordan si všimol, že delfíni začali skákať v oblúkoch okolo Majky Božej. Zrazu mal pocit, akoby sa ocitol v malom svätom delfináriu.
    „Gordan, ja znam, ti nisi loše dečko. Ja ću ti pomoći! Uzmi jednog delfina a on tebe uvozi na obalu. A drugačij uzme tvoj hladnjak! Hajde, dečki, hajde,“ povedala Majka Boža.
    Gordan poslúchol a na pokyn sa chytil jedného delfína za chrbtovú plutvu.
    „Jedan, dva, tri , štart,“ zvolala Majka Boža a delfíni (s Gordanom a jeho hladnjakom) vyštartovali smerom k pobrežiu.
    „Hvala ljepa, Majka Boža! Hvala za sveeeee!“ zakričal Gordan na rozlúčku.
    „Za ništa! Vidimo se, Gordan,“ zvolala Majka Boža a rozplynula sa.
    Delfíni plávali rýchlo jako závodné člny a Gordan mal čo robiť, aby sa udržal plutvy. V ušiach mu stále zneli posledné slová Majky Božej. Gordan o nich premýšľal, až kým nezazrel v diaľke pobrežie.
    Keď sa opäť ocitol na pláži s chladničkou na kolieskach a trúbkou, obkolesili ho zvedaví turisti a neveriacky si ho prezerali, lebo sa medzitým po pláži roznieslo, že sa utopil pri zachraňovaní svojej chladničky. Niekto ho dokonca požiadal o kukuricu. Gordan otvoril chladničku a prekvapene zistil, že kukurica je teplá a voňavá.
     
    (Medzi vlnami sa „pes“ zmení na “pas“, ktorý si o život urputne bojujúci hrdina „z dlhej chvíle“ prezerá. Schéma dobrodružného príbehu je sice zvnútra nahlodaná absurditou ústiacou do sureálna, avšak trpezliví sa dočkajú chrumkavej kukuricovej pointy.)
     
    Siniša Novac
    U pičku materinu 

     
    Zoran
     
    Keď Zoran vyšiel z mora, prebehol svojím slabým zrakom po pláži a hľadal deku so svojou ženou. Zoran nosil trochu silnejšie mínusky, a preto prižmúril oči, aby lepšie videl. Na pláži ležalo množstvo podobne vyzerajúcich žien ako bola tá jeho. Žien v rokoch a kilách, postarších a pribratejších.
    Zoran sice žmúril a žmúril, avšak tú správnu deku (či ženu) nie a nie nájsť. Vtedy pocítil obrovskú chuť ľahnúť si ku hociktorej z nich, nech by to bola aj tá pravá. Ako tak stál, všimol si, že pri nohách mu na deke leží mladá plavuša s božským telom (Inak preplnená pláž je v tomto zmysle jediné miesto na svete, kde starnúcemu a nie veľmi atraktívnemu mužovi, ktorého čaká akurát tak smrť, môže pri nohách ležať krásna mladá žena.)
    Ležala na deke sama a Zoran pocítil strašnú chuť si k nej ľahnúť. Táto kráska k tomu čítala aj knihu „Uho, grlo, nož“ od jeho obľúbenej spisovateľky Vesny Rudan, ktorej knihu taktiež čítal na pláži.
    „To by bol súzvuk duší,“ povedal si sám pre seba s úsmevom. Ako sa tak rozhliadal, tú správnu deku, teda svoju manželku nedokázal nájsť. Nebolo to pre neho jednoduché, lebo okrem toho, že vyzerali rovnako, veľa z nich malo na sebe ešte k tomu aj čierne plavky, ktoré ich mali zoštíhľovať. Vyzerali tak trochu ako tučniaci na dovolenke v Chorvátsku. Ako pozeral, tak pozeral, tú správnu deku však nevidel. A ani nechcel vidieť.
    „To je vrlo zanimljiva, odlična knjiga i jako dobro napisana!“ prihovoril sa teda neznámej kráske.
    „Da,“ prikývla s úsmevom ljepotica, „obožavam“ (zbožňujem) Vedranu Rudan!“
    „Ja takoder (tiež), sad (teraz) ju čitam na plaži i to je već drui put (už druhýkrát),“, povedal s úsmevom, aký sa vylúdi na tvári starnúceho muža, len keď sa rozpráva s mladou a krásnou ženou.
    Zoran by si aj hrkútal ďalej, nebyť toho, že sa pri ňom objavila jeho manželka Zorana. Bol to strašný kontrast života. Pred ním malá, tučná a stará žena s káravým pohľadom a pod ním mladá, štíhla, nádherná blondína so sexy pohľadom.
    „Gdje si? Nisi me mogao naći bez naočala, je tako?“ povedala mu spakruky a musel ísť.
    „Moram iči, majka me zove,“ povedal ljepotici, že ho volá mama a šiel na deku. Prišlo mu síce trápne, že zaklamal, ale takisto sa cítil trápne, že vyzerá ako starý mládenec, ktorý je na pláži s mamou. To v tej ljepotici vyvolá akurát ľútosť a nie záujem. Hanbil sa však priznať, že je to jeho žena.
    Zoran potom ešte dlho premýšľal nad tým stretnutím. Tá blondína naňho hľadela inak ako jeho žena. V tom pohľade bolo niečo, čo už veľmi dlho nevidel. Celý čas bol potom mĺkvy a akurát čítal kihu. „Uho. grlo, nož“ od Vedrany Rudan.
    Po prečítaní jednej z kapitol sa zahľadel na more. Bolo to tým smerom, kde ležala tá krásna mladá blondína. Čítala stále tú knihu. Vtedy odvrátila zrak a pozrela sa smerom k Zoranovi. Uvidela ho ako v ruke drží tú istú knihu a usmiala sa naň. Zoran tiež. On však inak. Bol to úsmev, ktorým sa lúčime s odchádzajúcim vlakom.
    Zoran sa v tú noc zastrelil. Nikto ani len netušil prečo. Nezanechal žiadny list na rozlúčku. Načo však v takýchto  prípadoch písať listy na rozlúčku. A vôbec, čo tam mal neborák Zoran napísať.
    Že uho, grlo, nož?
     
    (Poviedku môžeme čítať aj jako vyjadrenie vnútorného zúfalstva autorov/autoriek, ktorým neostáva než písať...uho, grlo, nož...a stať sa nesmierne populárnymi)
     
     
    Remi Kloos
    Pero Le Kvet
    Siniša Novac
     
    Muselo sa to takto skončiť?
    Tragikomické poviedky.

     
    Remi Kloos
    Outsideri
     
    Maroš Háborík
     
    Každý hokejový fanúšik na Slovensku ( takisto v zámorí) pozná meno Marián Gáborík. Marián Gáborík je fenomén, rýchlonohý krídelník s presnou strelou, akú má máloktorý hokejista. O Gáboríkovi sa toho povedalo (a ešte povie) veľa. Jeho meno je svetoznáme. Zato Maroša Háboríka nepozná nikto.
    Maroš Háborík bol takisto hokejista, ktorý začal s hokejom spolu s Mariánom Gáboríkom. Tak ako Marián, aj on bol veľkým hokejovým talentom. V porovnaní s Mariánom bol ešte rýchlonohejší, mal presnejšiu a efektívnejšiu streľbu, a navyše aj omnoho lepšie bránil! Bol to hráč, ako sa vraví, prvý vpredu a prvý vzadu. Tréneri ho milovali. (Samozrejme, obrazne.)
    Maroš, tak ako aj Marián, študoval na odevnej priemyslovke v Trenčíne, pretože bola najbližšie k zimnému štadiónu. Maroša, na rozdiel od Mariána, však štúdium aj veľmi bavilo. Živo sa zaujímal o šitie, návrhy šiat a oblekov. Kým Marián maturoval zo saka, Maroš z kabátu. A na výbornú. (Obaja maturovali v saku, akurát Marián mal tému sako a Maroš kabát, na vysvetlenie).
    Maroš Mariánovi pomáhal nielen na ľade, presnými prihrávkami a viazaním hráčov na seba, ale aj při štúdiu. Po škole sa však ich cesty rozišli. Maroš Háborík hneď po maturite odišiel do Kanady. Tam, v juniorskom mužstve, jeho výkony pokračovali a bolo nad slnko jasnejšie, že sa rodí nová draftová jednotka. Ale...
    V tomto období prišlo u Maroša k zvláštnej zmene. Ako absolvent odevnej priemyslovky sa začal viac zaujímať o odevy ako o hokej. Najprv sa to prejavovalo nenápadne. Občas ho tréneri videli, ako sedí na striedačke a nesleduje dianie na ľade, ale díva sa na svoj dres, dresy spoluhráčov  súperov. Živo sa zaujímal (aj počas presiloviek a záverečnej power play) o to, ako sú ušité, sledoval druh stehu, štepovanie.
    Jeho výpadky, bohužiaľ, boli čoraz častejšie. Tréneri mu to, ako veľkej nádeji svetového hokeja, tolerovali, ale keď si  v jednom z rozhodujúcich zápasov play-off priniesol so sebou na striedčku aj šitíčko a začal zašívať spoluhráčovi natrhnutý dres, museli mu dať na výber. Hokej, alebo šitie!
    A Maroš, Maroš si vybral šitie. Vytratil sa z ľadových plôch, ako keby sa pod ním zľahol ľad.
    Dnes má Maroš Háborík svoju krajčírsku dielňu a je šťastný.  Napriek tomu, že bol obrovským hokejovým talentom, aký sa narodí raz za sto rokov, svojmu osudu neušiel. Jeho vášeň pre šitie napokon zvíťazila nad hokejom, lebo bola jednoducho silnejšia ako on. Občas si ešte zahrá hokej, avšak už len rekreačne. Vsieti zopár nádherných gólov a znovu sa vráti do svojej milovanej krajčírskej dielne.
    Je to škoda, ale čo my už s tým narobíme?
     
    (Za patafyzické povšimnutie stojí vnútorný rým zámorí/ Gáborík utrúsený v prvom riadku. )
     
     
    Perol Le Kvet
    Nepríjemné poviedky o manželoch a milencoch
     
    Vo výťahu
    (dlhá verzia)
    Jozefína sa zoznámila s Eduardom vo výťahu. Hoci to bolo zoznámenie nečakané a náhodné, Jozefínu neprekvapilo. V ten deň ráno si totiž, ako vždy, prečítala v novinách svoj horoskop. Dočítala sa v ňom, že ju poobede čaká osudové stretnutie. Jozefínu len tak ľahko nič neprekvapí, pretože vždy dôveruje svojmu horoskopu.
     
    V ten deň sa vracala z práce trochu unavená a namrzená, ale plná očakávania. V oboch rukách niesla plné nákupné tašky, takže jej ani nenapadlo terigať sa po schodoch.
    Keď otvorila dvere výťahu, uvidela v ňom chlapa, jako sa pokúša stlačiť niektoré z tlačítok. Zjavne mu to robilo problém, preto sa Jozefína spýtala, kam sa chce dostať. Chlap trošku zavrávoval, utrel si vreckovkou čelo a povedal, že mu je to jedno.
    To Jozefínu prekvapilo, ale nedala to na sebe poznať. Stlačila štvorku a skúmavo sa na chlapa zahľadela. Skôr než sa výťah zasekol medzi tretím a štvrtým poschodím, Jozefína si uvedomila, že neznámy chlap jej pripomína Karola, s ktorým prežila najšťastnejšie roky svojho života.
    „Zdá sa, že sa niečo stalo s výťahom,“ prehodil neznámy chlap a odpľul si.
    „Dočerta!“ uľavila si. „Čo teraz?“
    „Počkáme,“ povedal neznámy chlap.
    „Na čo chcete čakať?“ spýtala sa Jozefína.
    „No predsa na zázrak,“ odpovedal neznámy chlap.
    „Zazvoním na domovníka,“ oznámila Jozefína a stlačila príslušné tlačítko.
    „Zvoní,“ skonštatoval neznámy chlap a opäť si odpľul.
    „Prečo si furt odpľúvate?“ zavrčala nepriteľsky Jozefína.
    „Lebo sa mi furt do úst tlačia sliny,“ vysvetlil jej chlap.
    „Tak ich prehĺtajte,“ navrhla mu Jozefína.
    „Fuj!“ odpľul si opäť chlap.
    „Čože?“ zareagovala Jozefína.
    „Nechajte si tie svoje geniálne nápady pre seba,“ navrhol jej chlap.
    Jozefína opäť niekoľkokrát stlačila príslušné tlačítko.
    „Čo nepočujete, že zvoní?“ chcel vedieť chlap.
    „Ja ho počujem, ale domovník ho zrejme nepočuje,“ ohradila sa Jozefína.
    Chlap na to zareagoval ďalším pľuvancom.
    „Ku komu idete na návštevu?“ spýtala sa Jozefína.
    „Ako ste na to prišli, že idem k niekomu na návštevu?“ chcel vedieť chlap uvoľňujúci si kravatu, ktorá ho začala neznesiteľne škrtiť.
    „Jednoducho mi napadlo, že keď tu nebývate, asi idete k niekomu na návštevu. No nie?“
    „Ako viete, že tu nebývam?“
    „Pretože poznám všetkých susedov a vy k nim nepatríte.“
    „Tomu hovorím postreh,“ skonštatoval chlap.
    Jozefína sa usmiala, ale nepovedala nič.
    „Ste naozaj inteligentná žena. Dovoľte, aby som sa vám predstavil. Volám sa Eduard.“
    „Teší ma, ja sa volám Jozefína a v tomto dome žijem už dvadsať rokov.“
    „Tak teda od svojho detstva, že?“ zauvažoval nahlas Eduard.
    „Zdá sa, že aj vy máte dobrý postreh,“ skonštatovala Jozefína.
    „Vždy ma dokáže potešiť uznanie od milej a inteligentnej ženy,“ pokúsil sa o malý kompliment Eduard.
    „O tom nepochybujem,“odvrkla Jozefína a ďalej naliehavo stláčala príslušné tlačítko.
    „Domovník zrejme nie je doma,“ prehovoril Eduard.
    „Zdá sa, že máte pravdu,“súhlasila s Eduardom Jozefína.
    „Ja mám vždy pravdu,“ zahlásil sebavedomo Eduard a nahlas si grgol, čo umožnilo Jozefíne zacítiť silný pach alkoholu.
    „Oslavovali ste?“ zareagovala Jozefína.
    „Aj vy si myslíte, že som ožratý ako sviňa?“ vypálil na Jozefínu priamu otázku Eduard.
    Zaskočená Jozefína sa nezmohla na žiadnu odpoveď.
    „Keď ma pred hodinou uvidela moja žena, povedala mi, že som sa zasa ožral ako sviňa, hoci som dnes nevypil viac ako obvykle. Tuším len osem borovičiek a päť pív. No povedzte, je to veľa?“ chcel vedieť Eduard.
    „Ako pre koho,“ poznamenala Jozefína.
    „No povedzte, som ožratý jako sviňa? No som ožratý...“
    Jozefína sa pokračovania nedočkala, pretože Eduarda naplo skôr, než stihol dokončiť, čo chcel povedať a na jej veľké prekvapenie sa vydávil presne do jednej z nákupných tašiek, ktoré si položila k nohám.
    Šokovaná Jozefína nemohla uveriť vlastným očiam, zatiaľčo Eduard si utieral ústa. Po niekoľkých minútach hrobového ticha sa začal Eduard Jozefíne ospravedlňovať.
    „Nemôžem za to. V zaseknutom výťahu mi vždy zovrie žalúdok, a keď sa z neho včas nedostanem, povraciam sa. Fakt ma to veľmi mrzí, ale nemôžem za to.“
     
    Jozefína nevedela, čo má na to povedať, a tak radšej mlčala. Cítila, ako ju zápach Eduardových zvratkov dráždi čoraz naliehavejšie. Pomaly, ale isto, sa jej začal dvíhať žalúdok a jediné, čo ju v tejto situácii napadlo, bolo opätovné stláčanie príslušného tlačítka. Ako zázrakom jej to pomohlo postlačiť aj dávenie, ale na zvonenie aj tak nikto nereagoval.
    Dokonca na neho nereagoval ani Eduard, ktorý si medzitým čupol do rohu výťahu a hlavu si ukryl do dlaní. Na Jozefínu začali útočiť mdloby. Pre istotu si aj ona čupla do rohu výťahu.
    Po polhodine driemot Jozefínu prebral pach moču, ktorý sa miešal s pachom čerstvo vypudených exkrementov. To už ale bola pre ňu príliš silná káva. Onedlho sa nestrávené zvyšky jej obeda nachádzali na podlahe jej výťahu.
     
    Ktohovie, ako by to všetko bolo pokračovalo, keby sa na scéne nebol zjavil domovník, ktorý oboch úbožiakov zo zaseknutého výťahu vyslobodil. Ani on sa však pri pohľade na galibu vo výťahu neubránil dáveniu.
    Keby ste sa dnes Jozefíny spýtali, prečo sa do Eduarda v zaseknutom výťahu tak vášnivo zamilovala, nevedela by vám na to jednoznačne odpovedať. Nič to však nemení na skutočnosti, že dnes patria Eduard a Jozefína vo svojom okolí medzi najšťastnejšie manželské páry.
     
     
    Vo výťahu
    (krátka verzia)
    Jozefína sa zoznámila s Eduardom vo výťahu. Zatiaľ čo ona sa vracala uťahaná domov z práce, on (pripitý) išiel na návštevu k priateľovi.
    Keďže spolu zostali trčať v zaseknutom výťahu, nezostalo im nič iné, len si spríjemniť dlhý čas čakania na domovníka družným rozhovorom.
    Vzájomná komunikácia prebiehala celkom nerušene až do chvíle, kým sa Eduard nevyvracal Jozefíne do nákupnej tašky.
    Potom sa zviezol na zem do rohu výťahu a tam stratil vedomie. Šokovanej Jozefíne sa chvíľu darilo zadržiavať slzy zúfalstva a nestrávené zvyšky obeda, ale keď jej onedlho udrel do nosa zápach Eduardovho moču a vylúčených exkrementov, zlomilo ju to a jej zvratky len tesne minuli Eduarda sediaceho v bezvedomí v rohu výťahu.
    Našťastie o chvíľu na to prišiel domovník a oboch nešťastníkov vyslobodil. Ani on sa však při pohľade na tú galibu nedokázal ubrániť dáveniu, čo je pochopiteľné.
    Pochopiteľné je aj to, že Eduarda a Jozefínu peklo prežité v zaseknutom výťahu natoľko zblížilo, že sa onedlho na to rozhodli vstúpiť do stavu manželského.
    Nuž a dnes patria vo svojom okolí k najšťastnejším manželským párom.
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013