• Životopis autora

    Pavol WEISS sa narodil 23. mája 1962 v Humennom, neskôr sa rodina presťahovala do Bratislavy. Po absolvovaní gymnázia pracoval ako vodič,
    Pavol WEISS sa narodil 23. mája 1962 v Humennom, neskôr sa rodina presťahovala do Bratislavy. Po absolvovaní gymnázia pracoval ako vodič, závozník a neskôr kurič. V rokoch 1985 – 1990 vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na FAMU v Prahe. Po skončení školy podnikal v reklame a marketingovom poradenstve. Je tvorcom marketingového konceptu 100 kníh Tatrabanky pre LCA Levice a marketingovo zabezpečil podujatie Román 2006. V roku 2006 založil galériu výtvarného umenia BAST`ART, ako galerista sa venuje súčasnému výtvarnému umeniu. Je členom Správnej rady VŠVÚ a viceprezident nadácie EKS, ktorá pôsobí pri Múzeu Milana Dobeša. Je aj členom kolégia riaditeľky Divadelného ústavu. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Viaceré poviedky publikoval Pavol Weiss v literárnych časopisoch ešte počas vysokoškolských štúdií v Prahe a prvé

    Viaceré poviedky publikoval Pavol Weiss v literárnych časopisoch ešte počas vysokoškolských štúdií v Prahe a prvé profesionálne skúsenosti scenáristu a dramaturga využil pri spolupráci s rozhlasom, pre ktorý zdramatizoval Múr J. P. Sartra, jeden z kľúčových textov existencialistickej literatúry, a Gorkého Matku, ktorá bola zasa „vzorovým“ textom spoločensko-realistickej literatúry ešte aj jeho generácie, čím tak trocha symbolicky predznamenal široké tematické i estetické rozpätie svojej budúcej tvorby. Dramatizátorskú skúsenosť neskôr využil pri tvorbe svojich divadelných textov. Do jeho tvorivých začiatkov patrí aj poviedka Dlhá cesta Jura Jánošíka, ktorá vyšla v roku 1990 v antológii sci-fi poviedok Planéta Zem potrebuje hrdinov. Čitatelia i literárna kritika začali Pavla Weissa trvalejšie vnímať ako autora až v roku 2003 po vydaní románu Žime, potom uvidíme. Po pomerne dlhom čase, prakticky od konca osemdesiatych rokov, je to prvé dielo, ktoré možno označiť ako spoločenský román zo súčasnosti, ako dielo, ktoré okrem individuálnej zhodnocuje aj širšiu, už ponovembrovú spoločenskú skúsenosť. Román prišiel do literárnej situácie silno poznačenej vplyvmi (hoci značne oneskorenými) literárnej postmoderny, v ktorej sa zhliadla literárna generácia 90. rokov a do jej estetického programu patrila vysoká miera bezpríbehovosti a odmietnutie akýchkoľvek širších väzieb svojich hrdinov na spoločnosť, v ktorej žijú. Bola to pochopiteľná reakcia na podobu prednovembrového spoločenského románu poznačeného istou nevyhnutnou mierou ideologizácie a tematického usmernenia, no zároveň tejto generácii zúžila literárny priestor, v ktorom sa mohla tematicky pohybovať. Weissov román Žime, potom uvidíme tak možno vnímať ako prvý pokus o návrat k spoločenskému románu, k epickému žánru, ktorý nie je iba príbehom ľudských indivíduí, dvoch bývalých spolužiakov, spoločníkov a majiteľov počítačovej firmy Viktora a Alexa a rozprávaním o procese ich postupného odcudzenia, ktoré vyústi až do zrady jedného z nich, ale románový dej je zároveň priestorom na početné sociologické, až politologicky vyznievajúce sondy do jednotlivých vrstiev súčasnej slovenskej spoločnosti, na pomenovanie podhubia korupcie, zločinu a klientelizmu a základnú zmenu hodnotovej orientácie, ktorou prešla naša spoločnosť v 90. rokoch uplynulého storočia. Autor to robí formou triezveho a vecného, čitateľsky príťažlivého rozprávačstva a pred príbehovými rébusmi dáva prednosť klasickej fabulácii. Hoci v románe zhodnotil časť vlastnej skúsenosti zo svojho viac ako desaťročného „firemného obdobia“, rozhodujúce pre jeho vyznenie, rovnako ako miera autobiografickosti, ktorú do románu vložil, bolo i hľadanie optimálneho spoločenského príbehu – v zmysle výroku Maxa Frischa: „Prozaik nadobudne istú životnú skúsenosť a potom hľadá pre ňu príbeh.“ Weiss tento princíp hľadania optimálneho spoločenského príbehu uplatnil aj v ďalšom svojom románe Traja priatelia. Hoci kritika pri názve románu konštatovala, že autor siahol po rokmi a literárnou tradíciou overenom kompozičnom modeli remarquovských troch kamarátov či dumasovských troch mušketierov, možno rovnako opodstatnene uvažovať o tom, že fabulačný rámec osudov troch priateľov, ktorí spoločne drali školské lavice v základnej i strednej škole, chodili po rovnako nevábnych sídliskových uliciach či prežívali takmer rovnaké citové vzplanutia a prvé erotické dobrodružstvá, bol pre autora dostatočne široký a pre čitateľa dostatočne príťažlivý, aby ho urobil základom mnohovrstvového a mnohorozmerného románového rozprávania o ich životných cestách, a vytvoril tak plastický a vcelku presvedčivý obraz generácie, ktorá prišla na svet v čase zapípania prvého sovietskeho sputnika, prežila súmrak i pád falošnej idyly „reálneho socializmu“, zväčša s problémami vplávala do dravých vôd postkomunistickej spoločnosti, v ktorej sa z Petra stal bohatý veľkopodnikateľ, zo Sama uznávaný umelecký fotograf a z Danyho takmer beznádejný alkoholik; ich životné výhry i zlyhania sú zároveň spojené s osudovou ženou: múzou, milenkou, manželkou i záchrankyňou Evou. Ale rovnako ako sa v istej chvíli pre každého osudový vzťah k Eve stáva osou románového rozprávania, dostáva sa do popredia aj ich vzťah k spoločnosti, zápas o presadenie sa, prebojovanie na finančný i spoločenský vrchol, teda hodnoty, ktoré vyznávajú traja priatelia a ich generácia. Pred svojím druhým románom vydal Pavol Weiss novelu Pomsta. Literárny kritik A. Halvoník ju charakterizoval ako príbeh „bohom i spoločnosťou zabudnutého knihovníka so spisovateľskými ambíciami – jeho život a bankové konto sa začínajú podobať – a keď ho opustí frajerka kvôli bohatému bossovi, je to preňho výzva na čin – na pomstu“. Novela Pomsta je Weissov pokus o hru s príbehom formou ďalšieho vloženého príbehu, ktorým síce čitateľa udržiava v napätí, využíva v ňom rôzne formy rozprávania, prelínanie reality s fikciou, ale v základnom autorskom geste čitateľ stále cíti príbehovú konštrukciu, ktorej autor nedokáže dať potrebnú sugesciu a presvedčivosť. Novela sa napriek tomu stretla s čitateľským úspechom, pretože je zaujímavým nahliadnutím do sveta súčasnej reklamy i veľkej slovenskej reklamnej agentúry, teda do sveta, s ktorým spojila svoju existenciu aj veľká časť mladej literárnej generácie. Pomsta bola preložená do češtiny – tu recenzenti označili jej autora za „slovenského Viewegha“ a pozoruhodný zjav súčasnej literárnej scény na Slovensku. Skúsenosť, hoci vo svojom estetickom vyznení rozpornú, ktorú získal Pavol Weiss s príbehom, v ktorom realita tvorí len východisko k fiktívnej fabulácii a príbeh sa sústreďuje na malý počet individualizovaných postáv s črtami psychickej i sociálnej patológie, využil pri tvorbe svojich dvoch väčších dramatických textov – divadelných hier Priateľky Bajmann Brothers. Stručne ich možno charakterizovať ako malé komorné drámy, a hoci sa v nich autor snaží vystihnúť predovšetkým individualitu a intimitu (zväčša erotickú) postáv, je aj tento ich vnútorný svet silne poznačený spoločenskou realitou. Manželská zmluva, ktorú uzavrie Hana so svojím manželom Petrom v hre Priateľky a ktorá nad ním, ak ju poruší, zavisne ako povestný Damoklov meč, urobí z tohto záletníka a sebavedomého manažéra ľudskú trosku a dostane ho do postavenia novodobého otroka – akým predtým, hoci viac-menej žensky dobrovoľným, bola vo vzťahu k nemu Hana. V dramatickej príbehovej polohe hra najlepšie ukazuje zvrátenosť hodnôt, ktoré ovládajú súčasnú spoločnosť a majú zničujúci vplyv aj na individuálny ľudský svet. Doterajšiu prozaickú tvorbu Pavla Weissa možno charakterizovať ako hľadanie románového príbehu, do ktorého by najlepšie pretavil doterajšiu životnú i literárnu skúsenosť. Zatiaľ sa k tomu najúčinnejšie priblížil v generačnom románe Traja priatelia.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Pomsta (2007 po česky; 2008 po slovinsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Traja priatelia (2008 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Divadelná hra

    Pomsta (2007 po česky; 2008 po slovinsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Traja priatelia (2008 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Divadelná hra Priateľky vyšla v prekladoch do češtiny, maďarčiny, francúzštiny a nemčiny. Divadelná hra Bajmann Brothers v preklade do ruštiny.

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Preklad z češtiny:

    Michal Viewegh: Vybíjaná (2004)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAŠČÁK, Peter: Literatúra pre deti a mládež v roku 2017 (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid , roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 120 – 121.

    NAŠČÁK, Peter: Literatúra pre deti a mládež v roku 2017 (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 120 – 121.

    ŠAH: Pavol Weiss – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 159.

    NAHÁLKA, Peter: Kupovať lacné víno od súkromníka. Pavol Weiss: Traja priatelia. (Recenzia). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 4, s. 46 – 48.

    SVETOŇ, Ľuboš: Za slobodou a mocou (Pavol Weiss: Traja priatelia). In: Knižná revue, roč. XVII, 3. 1. 2007, č. 1, s. 5.

    BELKOVÁ, Zuzana – WEISS, Pavol: Túžby a predstavy namiesto plánov (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XV, 11. 5. 2005, č. 10, s. 12.

    ČÚZY, Ladislav: Pokus o čítavú prózu. Pavol Weiss: Pomsta. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 121 – 123.

    BELKOVÁ, Zuzana: Nepíšem knihy preto, aby som vyvolal škandál. In: Slovo, 6, 2004, č. 7.

    DOKTOR, Vladislav: Len aby tak bolo (Pavol Weiss: Žime, potom uvidíme). In: Knižná revue, roč. XIV, 18. 2. 2004, č. 4, s. 5.

    GÁLIS, V.: Zo života? (Pavol Weiss: Žime, potom uvidíme) In: RAK, 9, 2004, č. 5.

    MOYŠOVÁ, Stanka: Nečítajte, nebude vám zle. Pavol Weiss: Žime, potom uvidíme. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 4, s. 116 – 118.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Weiss má výhodu v tom, že ako autor-románopisec s ambíciou zobrazovať spoločenské dianie, zachytiť „pulz“ široko chápanej

    Weiss má výhodu v tom, že ako autor-románopisec s ambíciou zobrazovať spoločenské dianie, zachytiť „pulz“ široko chápanej ponovembrovej reality na väčšej ploche, teda podať svedectvo o dobe a jej zmenách, je viac-menej solitérom.

    Zoltán Rédey

    Napriek tomu, že román Žime, potom uvidíme sa nevyznačuje nijakou mimoriadnou dramatickosťou, jeho konzistencia je vyvážená znalosťou prostredí, aktivitou postáv i zmyslom pre románové proporcie. Preto azda nebolo potrebné do záveru nahromadiť toľko dramatických vyvrcholení. No Weiss nepodľahol ani zvodom akčnosti, ani móde duchovného exhibicionizmu a naznačená cesta je solídnym východiskom pre ďalšie románové kreácie.

    Alexander Halvoník

    Možno autor názvom knihy Traja priatelia zámerne vytvoril alúziu k Remarquovým Trom kamarátom. S tým, zrejme zámerom, sa Weiss prihovára aj zdatnejším čitateľom, ponúka šancu porovnať mládež v zlomových obdobiach kedysi a dnes. Ktorá mládež je vyzretejšia? Ktorá je empatickejšia, ktorá humánnejšia? Akoby mimochodom rozpráva Pavol Weiss vlastne o celej našej nie vždy spoločenskej spoločnosti. O ľuďoch, ktorí sa snažia spojiť slobodu s mocou a neuvedomujú si, že sloboda získaná mocou je vždy iba obmedzenou, podmienenou slobodou.

    Ľuboš Svetoň

    Dnes je v spisovateľských kruhoch veľmi populárny názor, že spisovateľ má vlastne písať pre seba a vtedy vzniká to najväčšie umenie (o jeho kvalite sa, bohužiaľ, dozvie málokto okrem autora samého). Mne je sympatické, že Pavol Weiss rozmýšľa nad tým, čo jeho čitateľov zaujíma, a snaží sa im prostredníctvom zážitkov svojich postáv pripomenúť ich vlastné zážitky. To sa stalo aj mne pri Troch priateľoch – spomenul som si na dávno zabudnuté situácie. Snaží sa oživiť to rozprávačské, čo bolo po stáročia podstatou spisovateľského remesla.

    Juraj Heger

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Najlepšie poznám súčasnosť. Pre mňa je prirodzené, že sa otázkou prihlásenia k aktuálnym spoločenským témam či obvineniam

    Najlepšie poznám súčasnosť. Pre mňa je prirodzené, že sa otázkou prihlásenia k aktuálnym spoločenským témam či obvineniam zo žurnalizmu ani nezaoberám. Mám písať o SNP či holokauste, keď som ho neprežil? Jednoducho žijem v tejto dobe a prítomnosť či blízku minulosť nepovažujem za aktuálne spoločenské témy strihnuté žurnalizmom. Myslím si, že každý, kto číta, veľmi ľahko vníma rozdiel medzi žurnalizmom a umeleckou literatúrou. Človek a jeho vzťahy sa mi (zatiaľ) najlepšie zobrazujú cez prítomnosť. Okrem toho mám dojem, že o súčasnosti, aj keď často žánrovo posunutej, píšu aj ostatní spisovatelia na Slovensku či vo svete. Snažím sa o jedno: aby čitateľ moju knihu, ak ju raz chytí do ruky, už nepustil a prečítal ju celú.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    3. miesto Kniha roka 2003 (v ankete denníka Pravda) v kategóriii "pôvodná slovenská tvorba" za Žime, potom uvidíme
  • Ukážka z tvorby

    POMSTA (úryvky)               Samo vošiel do budovy. Reklamná agentúra Mark &

    POMSTA (úryvky)

     

                Samo vošiel do budovy. Reklamná agentúra Mark & Communication sídlila na dvoch poschodiach v administratívnej budove pod Hlavnou železničnou stanicou. Cez okná neustále doliehal zvuk posunovaných vozňov zmiešaný s nezrozumiteľným krikom staničného rozhlasu.

                „Idem za Martinom Brozmanom, dohodli sme si stretnutie,“ oznámil recepčnej. Nad recepciou sa vynímal krikľavočervený názov agentúry, na bočných stenách diplomy s oceneniami. Väčšinu fotografií a plagátov z kampaní Samo poznal. Reklama mu vnucovala veci, ktoré pre život nepotreboval, aj keď pripúšťal, že po nich občas zatúžil. Preto nenávidel umelý sviatok svätého Valentína. Prečo nie je aj sviatok sklamaných a nešťastných? Kto potrebuje viac potešiť, ak nie oni? Prečo plytvať šťastím na tých, ktorí ho už majú?

                Samo nechcel byť voňavejší, belší, oholenejší, drsnejší, rýchlejší, chrumkavejší. Samo chcel nazad Kláru.

                „Pán riaditeľ má ešte nejakú návštevu. Uvarím vám kávu? Prajete si niečo na pitie?“ opýtala sa ho recepčná.

                „Vodu a kávu. Alebo len vodu,“ povedal. Potom si uvedomil, že mal chuť aj na kávu, hoci ju nepíjaval. Natiahol sa za reklamnými prospektmi, ktoré ležali na stole, a začal ich čítať.

                Práca knihovníka v mestskej knižnici bola nielen stereotypná, ale aj zle platená. Keď Samo odrátal nájomné, električenku, plyn a elektrinu, ostalo mu na mesiac necelých tisíc korún. Tisíc korún na raňajky, na obedy, na večere, na pivo, na kino, na oblečenie, toaletný papier, zubnú pastu, slaninu, tenisky, obľúbené knihy z antikvariátu.

                Účet v banke sa hrozivo blížil k nule. Samo si pomyslel, že jeho život a bankové konto sa začínajú podobať.

                Písanie reklamných textov považoval za akýsi nižší druh písania. Fellini sa síce začas živil nakrúcaním reklamy, ale Samo pochyboval, či to bola pravda. Nešlo o ďalšiu manipuláciu reklamného sveta? Ak aj nie, Samo nie je Federico.

                Samove poviedky v literárnych časopisoch už dávnejšie zaujali kreatívneho riaditeľa jednej z reklamných agentúr, Martina Brozmana. Ešte pred letom navštívil Sama v knižnici. Výzorom a správaním pripomínal dobyvačného Vikinga, ale na rozdiel od urastených Vikingov bol nízky a tučný. Širokú dobrácku tvár mal zarastenú bradou. Jeho kovbojské čižmy podbité plieškami vydávali na parketách Samovej knižnice kovový zvuk.

                „Máš talent, schopnosť skratky. Najmä tá poviedka o lietaní nad mestom bola skvelá. Vtipná a smutná. A Vianoce vo vlaku svedčia o tom, že máš pozorovateľský talent.“

                Brozman začal Samovi bez okolkov tykať. Samo to neznášal. Za familiárnosťou sa občas ukrýva neúcta. Sklonil hlavu a tváril sa, že do kartotéky ukladá nejaké dôležité zložky. Poviedka sa mu vôbec nezdala dobrá a už vôbec nie vtipná či smutná.

                „Ale nie som tu preto, aby som hodnotil tvoje literárne kvality.“ Brozman sa zvalil na stoličku oproti Samovi. „Tip mi dal Peter Horn, vraj sa dobre poznáte.“

                Samo prikývol. S Petrom chodili spolu do školy, spolu začali písať, spolu debutovali poviedkami. Peter sa kedysi venoval vedeckej práci, ale teraz už niekoľko rokov zarezával v Mark & Communication.

                „Pracuje u nás ako copywriter. Senior copywriter.“

                „Viem.“

                „Myslel som si, či by si nechcel s nami spolupracovať aj ty...“

                Samo neodpovedal. Stále sa prehrabával v kartotéke, akoby niečo hľadal.

                „Mohli by sme sa dohodnúť na práci externého reklamného textára. Nič také, čo by si pri náročnej práci v knižnici nezvládol...“ doplnil Brozman.

                Samo mlčal. Nevedel si to predstaviť. Veď odkedy bol Peter v reklame, prestal písať, večne sa niekam ponáhľal a vyzeral stále vystresovaný.

                „Občas sa externe zúčastníš na nejakom projekte, a keď budeš úspešný, tak sa tvoj nápad bude realizovať a, samozrejme, ty budeš za to mať bubáky. Napríklad teraz hľadáme slogan pre nášho nového klienta...“

                Brozman ani nečakal na Samovu odpoveď a na stôl povykladal obaly z mliečnych výrobkov: stanioly od masla, plastové tégliky na jogurt, škatuľové mlieko a syry. Na starom drevenom úradníckom stole to vyzeralo smiešne.

                „Čo keby si sa nad tým zamyslel? Nehovor, že by si nevedel vymyslieť heslo, ktoré by jasne charakterizovalo tieto produkty a zároveň vytváralo emočnú väzbu medzi výrobkami a gazdinkou. Emócia je vieš čo...“ posunkom naznačil súlož. „Produkt tiež vieš, čo je. A gazdinku iste poznáš... Takže s tým by si nemal mať problém.“

                Samo zodvihol hlavu a zvedavo si obzeral obaly. Bola na nich nepodojená krava a za ňou sa týčili vymaľované slovenské Alpy s útulnou dedinkou v údolí. Obaly páchli novotou.

                „Prikladám ti niekoľko základných charakteristík, kto je naša typická gazdinka. Tak sa nezľakni, nie je to tvoja manželka. Si ženatý? Nie? Škoda, stačilo by sa pozrieť k sporáku, haha. Ale pozri si tento výskum. Tu je jasne napísané, kto je naša typická gazdinka. Je to žena. To by si neuhádol, však? Žena vo veku od dvadsaťpäť do štyridsať, ktorá porodila jedno až dve deti...“ mlel bez prestania Brozman. Jeho hlas sa rozliehal tichom knižnice. Do dverí nazrela vedúca knižnice. Prísne si premerala hlučného hosťa. Brozman ju pozdravil kývnutím hlavy. Samo sa zahanbene skrčil a vedúca za sebou potichu zavrela.

                Brozman pokračoval: „Aký musí byť slogan? Jasný, úderný, vtipný, zapamätateľný, nadčasový, obsahujúci kľúčové slovo, zrozumiteľný, emotívny, neurážlivý...“ Brozman by bol pokračoval, ale Samo ho zastavil.

                „Je to maslo zdravé?“ opýtal sa Samo.

                „Je. Jasné. Určite. Všetky výrobky nášho klienta sú zdravé! Sú to najzdravšie výrobky u nás! Obsahujú viac nenasýtených mastných kyselín, ktoré znižujú riziko srdcovocievnych ochorení. Maslá sú ľahko roztierateľné a mlieka obsahujú zvýšené množstvo kalcia a vitamínu C. A potom, predstav si, tie mliečne výrobky sa naozaj robia z kravského mlieka! Normálne podoja kravy a tak,“ nadchol sa Brozman.

                Samo si v tej chvíli nebol istý, či si z neho Brozman nestrieľa. Vzal do ruky jeden z obalov a pozorne ho začal študovať. Krava na obrázku bola namaľovaná a prihlúplo sa usmievala. Aspoň sa to tak Samovi zdalo.

                „Zdravie z lona prírody,“ povedal do ticha knižnice. „Lono, to je akože kravské lono, ale aj lono symbolizujúce teplo rodiny. Matka je lono, aj príroda je lono. To korešponduje s obalom, a zdravie, to je akože tá nejaká výhoda naviac...“

                „Benefit,“ doplnil ho Brozman.

                „Teda benefit. Takže mne by sa páčil slogan Zdravie lona prírody.“

                Brozman chvíľu mlčal a potom vykríkol: „Počuj, si naozaj dobrý!“ Rýchlo si text poznačil na papierik. „Ak to klient prijme, zmluvu máš istú. Vidíš, aké je to jednoduché.“

                „Ale ja neviem, či chcem pracovať v reklame. Toto bol len taký okamžitý nápad, možno mi to vôbec nepôjde,“ ohradil sa Samo.

                „Tvoji kamaráti sa tiež bránili práci v reklame! Pozri na nich teraz, ako sa dobre živia iba okamžitými nápadmi,“ usmial sa Brozman. „Aj Peter Horn je spisovateľ ako ty. Alebo ti mám hovoriť, akú dilemu som pri vstupe do reklamného sveta prežíval ja?“

                Lichôtku o spisovateľovi Samo akoby nepočul.

                „Ale ja naozaj nechcem pracovať v agentúre...“

                „Prečo?“ nechápal Brozman.

                „Nezvykol by som si. Zdá sa mi to všetko také...“ chcel povedať plytké. „Prirýchle.“ Dúfal, že jeho slová začula aj vedúca.

                „Slogan je skvelý! Vždy som vedela, že máš talent. V knižnici je ťa škoda, Samo, to je skvelá príležitosť, túto šancu by si mal využiť...“ povedala mu doma Klára.

                „Mne je v knižnici dobre. Vieš veľmi dobre, že sa mi tam páči. A mám čas čítať.“

                „Zostávaš tam iba z úcty k tej starej dievke, ktorá ti sľúbila, že po jej odchode do dôchodku z teba urobia vedúceho. Dostaneš o tisícku viac a zaživa zhniješ medzi knihami. Raz odtiaľ utečieš aj sám.“ Netušila, ako blízko bola k pravde. Samo však vtedy do agentúry odmietol nastúpiť.

                Za honorár si v second hande kúpil svoj prvý počítač a tlačiareň.

                Samovi bolo v knižnici dobre. Za tie roky napísal osemnásť poviedok, osem poslal do časopisov a štyri mu aj uverejnili; zvyšné štyri sa zatiaľ tematicky nehodili do profilu literárneho periodika.

                „Ešte tri roky a budem mať materiál na zbierku poviedok,“ povedal Kláre.

                „Ešte tri roky a z tvojho dynamického prístupu k životu sa slovenská literatúra ocitne v šoku,“ povedala Klára s úškrnom.

                Klára počas trvania ich vzťahu ako produktová manažérka nadnárodného koncernu vyrábajúceho odporne sladkú tyčinku Slimsweet odpálila osem kampaní. Raz toľko, ako Samo uverejnil poviedok.

     

    *

     

                Pred necelými dvoma mesiacmi si Samo uvedomil, že ho Klára podvádza. Bol studený jesenný večer, mrholilo a hmla pokrývala sídliskové paneláky do zhovievavej šedi. Presne sa na ten večer pamätá – sedel doma, unavený z celodennej práce v knižnici (Klára to nazývala hanebným ničnerobením) a čakal na Kláru. Meškala. Zvyčajne prichádzala do ich jednoizbového podnájmu v Petržalke pred šiestou. Bolo už takmer desať a ešte stále nebola doma. Čakanie ho rozrušilo, nebol schopný nič robiť. Pokúšal sa niečo písať, ale myšlienky mu unikali, nevedel sa sústrediť. Zapol televízor a chvíľu sledoval diskusnú reláciu. Ukecaný moderátor viac dbal na vlastnú prezentáciu ako na názory hostí. Začal ho dráždiť, a tak televízor vypol. Zalistoval v časopise. Niekoľko ráz vzal do ruky mobil, ale nezavolal. Už sa stalo, že Klára došla domov neskoro, ale vždy sa aspoň ozvala.

                Prišla až po jedenástej. Ihneď sa zavrela do kúpeľne, a skôr než sa Samo stihol čokoľvek opýtať, zaliezla do postele. V jej zelených očiach nezbadal nič znepokojivé, iba únavu. „Strašný deň,“ povedala, „samé stretnutia a mítingy.“

                Hej, poznal to, samé stretnutia a mítingy.

                Rýchlo sa vyzliekol a ľahol si vedľa Kláry. Chcel ju pod perinou objať, ale rozhodne ho odstrčila.

                „Zlatko, Klára spí. Kláru bolí hlavička. Klára je unavená,“ povedala. „Urob si to sám, ja nevládzem.“

                Samo si ľahol na chrbát. Počúval jej pokojný dych, pozoroval tiene na strope. Pouličná lampa mala uvoľnený kryt a aj pri slabom vetre sa svetlo z nej menilo na modré blesky. Premýšľal, či má Kláru počúvnuť, ale než sa rozhodol konať, zaspal.

                Až neskôr si jasne uvedomil: vedľa neho už ležala iná žena.

     

    *

     

                Aj druhý deň ráno si Samo pamätá. Po troch rokoch a siedmich mesiacoch spoločného bývania toho pri raňajkách zvyčajne veľa nenarozprávali, ale Klára bola v to ráno nečakane zhovorčivá. Dopodrobna opisovala, čo včera robila. Samo bol rád, že ju prestala bolieť hlava. Pripravil čaj, natrel rožky, očistil kaleráb a nakrájal ho na tenké plátky.

                „Chceš aj desiatu?“ opýtal sa.

                „Nie, dnes mám pracovný obed s agentúrou, pripravujeme novú kampaň,“ odvetila s plnými ústami. Potom sa rozhovorila, nevynechala jediný okamih predchádzajúceho dňa, pospomínala drobnosti, ktoré človek zvyčajne zabúda v tej chvíli, ako pominú. Vyzerala svieža a oddýchnutá. Pozoroval jej rýchlo sa pohybujúce pery, štíhle dlhé prsty, ktoré sa mu mihali pred očami. Aspoň navonok vyzerala spokojná a šťastná. Ako po kvalitnej súloži, ako po sérii uvoľňujúcich orgazmov, zapísal si neskôr do zošita, hoci si uvedomoval, že šťastie nemusí vôbec súvisieť s počtom orgazmov. Prečo na nej nebolo vidieť strach z odhalenia? Aké vypätie musela zažívať, aby na sebe nedala poznať neistotu? Až teraz viem, čo sa mi zdalo zvláštne: ani raz mi nepozrela do očí.

                S odstupom chápal aj inú stránku Klárinho ranného rozprávania. Vtedy chcela rozprávaním vytvoriť inú pravdu, pravdu, ktorou by prehlušila skutočnosť. Samo ešte ako dieťa touto taktikou odďaľoval rodičovskú otázku čo bolo v škole? Klamstvo by bolo vidieť. Pomyslel si, že aj klamať sa treba naučiť takisto ako vedieť povedať pravdu. Niekedy bolí oboje rovnako, napísal do zošita.

                S Klárou sa diala zvláštna zmena a nespozoroval som ju. Iba akési nejasné tušenie, mráčik pochybnosti sa mi vynoril kdesi v hlave a vzápätí sa stratil. Ako prvý jesenný sneh. Ženy mávajú svoje drobné nálady, ktoré ich zmenia tisíckrát za deň; nie, nehovorím o pravidelnom PMS, na ktorých každý priemerne vyzretý muž musí byť pripravený, hovorím o drobnej zmene, nepatrnom náznaku. Niečo v tom, ako sa správala, v gestách, mimike, pohľade bolo iné. Hoci si v jej rozprávaní niektoré fakty odporovali, mlčal som. Vedieť menej je niekedy viac.

                O mesiac sa Klára odsťahovala.

                Jedného dňa prišiel Samo z práce domov a v prvej chvíli si pomyslel, že byt vykradli: na dlážke sa váľali potrhané kúsky papiera, skrine boli pootvárané, v kúte izby ležala dámska podkolienka a po kvetináčoch ostali na parapetnej doske iba tmavé kruhy od preliatej vody. Aspoň poriadok po sebe mohla zanechať. Vyzeralo to, že z bytu neodišla dobrovoľne, že to bol násilný útek, po ktorom predsa logicky musí nasledovať návrat. Nič, ani lístok, ani vysvetlenie, iba večer mu pípla esemeska: „Prepáč, musela som sa odsťahovať. Kl.“

                Okamžite jej zavolal, ale telefón už vypla.

                Nasledujúce dni a noci si nepamätal. Cítil strašnú únavu a napriek tomu nebol schopný zaspať. Ak sa mu to náhodou aj podarilo, ihneď sa prebudil, lebo sa mu zdalo, že počuje prichádzať Kláru. Bol to však iba prelud. Strhával sa, keď od zimy zapraskali parapetné dosky alebo pukol ľad na oknách. Spotený od nedočkavosti vyskakoval, keď buchol výťah, hypnotizovane hľadel na mobil. Očakával nejaké vysvetlenie, ale Klára sa neozývala. Samo to nechápal. Ľúbil ju. Veril, že sa vráti, veď musí trpieť aspoň tak ako on.

                Na samote je najubíjajúcejšie, že sa o ňu nemám s kým podeliť. Stal som sa osamelým lovcom spomienok, zapísal si.

                Kedysi si predstavoval, že z bytu zmizne bez varovania a odíde niekam ďaleko. Možno potreboval zmenu, no bál sa jej. A zrazu ho náhlym odchodom prekvapila Klára. Mal sa odhodlať a zmiznúť mal radšej on.

     

    *

     

                Samo reagoval zmätene. Vyvolával Kláriným kamarátkam, nezmyselne postával pred firmou, v ktorej pracovala, posielal jej listy, básničky, esemesky. Klára nereagovala. Zamrazilo ho, keď zistil, že si zmenila telefónne číslo. Nevládal žiť. V kuchynskom dreze sa hromadil špinavý riad a chladnička začala podivne zapáchať.

     

    *

     

                Dnes som zistil, že bielizeň sa najlepšie perie na štyridsiatke teplote, netreba potom každý farebný druh oddeliť a prať samostatne. Nechápem, prečo z toho ženy robia takú vedu. Odišla, zabuchla dvere a zostalo po nej ticho. Prihlučné ticho.

     

    *

     

                V decembri, necelý mesiac po Klárinom nečakanom odchode, začal Samo pracovať v reklamnej agentúre Mark & Communication.

                „Bude ťa živiť a znásilňovať tá hlučná, krikľavá a lacná prostitútka, ktorú už nik nechce, a preto si každému sadá na kolená,“ privítal ho Peter. Samo sa v duchu ohradil. Lacná a krikľavá prostitútka bolo presne to, čo teraz nechcel. Obzrel sa po malej miestnosti. Steny boli polepené plagátmi, návrhmi inzerátov, sloganmi. Kancelária bola neútulná. Dva stoly, stoličky, dve čalúnené kreslá, všade sa povaľovalo množstvo výstrižkov z novín a časopisov. Samo si vyskúšal otáčavú drevenú stoličku. Sedelo sa mu dobre.

                Predstavil si, že začína pracovať pre Slimsweet, nebolo to reálne. Agentúra Mark & Communication pre Klárinu firmu nepracovala, ale snívanie sa Samovi páčilo. Hocikedy cez deň sa pristihol, že sníva o niečom neskutočnom. Napríklad o tom, že je rozprávkovo bohatý. Alebo svetoznámy. Alebo že niečo dôležité objavil. Vtedy si najlepšie vychutnával prípadný Klárin návrat. Príde pokorná? S prosbou? S úctou? Bude celá zlomená z nešťastia, ktoré mu spôsobila, no ktoré ho nakoniec motivovalo k výnimočným počinom? Tieto úlety do fantázie ho prinútili reálnejšie vnímať skutočnosť.

                O Kláre a jej novom vzťahu skoro nič nevedel. Vraj odišla k nejakému podnikateľovi. Vraj je šťastná. (So Samom vari nebola?) Najviac ho trápilo, že vlastne nepoznal dôvod jej odchodu. Klára občas vyčítala Samovi lenivosť, ale bola to lenivosť? Samo to sám nazýval rozvážnosť. Z času na čas mu vytkla, že je nepriebojný, ale Samo oponoval, že nikdy nebol karieristom.

                „Nemusíš byť predsa karierista, aby si sa chcel mať dobre!“ hnevala sa. Samo tušil, čo tým Klára myslí. Mať sa dobre znamenalo mať vlastný byt, možno dom so záhradou, auto. Istotu. Ale dávajú hmotné statky istotu v tomto bláznivom svete?

                Mal Kláru rád. Nepodvádzal ju, nebil, neponižoval. Robieval jej raňajky a občas aj desiatu. Okrem toho mal rád deti a zvieratá a chcel si ju vziať za ženu, aj keď jej to ešte nepovedal. Tak prečo ho, dočerta, opustila?

                Od začiatku bol Samo zaplavený úlohami a plnil ich s nadšením nováčika. Išlo o humanitné projekty, za ktoré agentúra nikdy nedostala ani korunu. Samo si spomenul, že kedysi na takúto humanitnú akciu prispel. „Dokonca aj zo svojho mizerného knižničného platu!“ s hrdosťou oznámil v agentúre.

                Peter okamžite jeho nadšenie schladil.

                „Humanitné projekty už nik nechce robiť, Brozman ich vždy dáva externistom, aby sme ich na chvíľu zabavili. Alebo sa im venujú nadšení začiatočníci, ktorí ešte stále berú všetko vážne.“

                „Prečo? Čo je na tom zlé, robiť na humanitných projektoch?“ opýtal sa Samo.

                „Humanitným projektom už nik z nás neverí,“ odsekol Peter. Samo nechápal: ako môže niekto neveriť takým ušľachtilým ideám a myšlienkam, ktoré sú postavené na pomoci slabším.

                Peter sa natiahol za cigaretou a zapálil si. V agentúre bol oficiálny zákaz fajčiť. Kvôli klientovi, ktorý inicioval vznik Ligy nefajčiarov, no zákaz nik nedodržiaval.

                „Samo, vážne ešte veríš, že organizátori týchto zaručene humanitných projektov to robia pre blaho ostatných? Robil som na niekoľkých takýchto akciách a vieš, čo si myslím? Že väčšinou to robia iba kvôli sebe a svojej existencii.“

                Samo chcel zaprotestovať a uviesť niekoľko príkladov konkrétnej pomoci, ale Peter ho zastavil.

                „Niečo ti poviem. Skutočná humanita nepotrebuje pompu, ale čin, pokoru, reálnu pomoc. Ak niekto vyzbiera povedzme päť miliónov, a na seba, organizačné zabezpečenie, všelijaké párty, mzdy, odmeny a neviem ešte aké nezmyselne vymyslené náklady minie štyri milióny sedemstopäťdesiattisíc, tak toho zvyšného štvrť milióna je urážkou humanity. Tak prečo by som to ja mal robiť zadarmo? Keď to budú zadarmo robiť aj ostatní, budem aj ja. Zhrnutie: preto nemám rád humanitné projekty. Ale ty sa pekne cvič. Nadšenie patrí k začiatkom,“ povedal Peter a vyfúkol dym.

                „Neverím,“ povedal Samo.

                „Má to však výhodu. Zvyčajne za neziskový humanitný projekt môžeš získať nejaký ten Zlatý klinec kreativity...“ jasne v tom začul iróniu. Získať nejaký ten klinec bol tiež jeden zo Samových snov.

                Takéhoto Petra nepoznal. Asi ho reklama mení, musím si na seba dávať väčší pozor, aby som sa aj ja nezhovädil, pomyslel si Samo.

                Petrovi už vyšli dve knihy, obe ešte pred „reklamným“ obdobím, a teraz pracoval na tretej. Samo Petrovi závidel ľahkosť, s akou písal surovosťou a cynizmom pretkané poviedky. Pri tempe osem dokončených poviedok za tri roky by musel žiť tri životy, aby ho dostihol.

     

    *

     

                Peter hneď v prvý deň vysvetlil všetky dôležité zásady práce v reklame.

                Samo si všetko horúčkovito zapisoval do notesa, ale Peter sa jeho snahe iba zasmial: „Nič si nepíš. Platí zásada, že si vždy zapamätáš iba to, čo je naozaj dôležité. Takže ďalšia zásada: v reklame sa nememoruje. V reklame sa tvorí. Jasné?“

                Aj túto zásadu si Samo pre istotu zapísal. No nechápal, ako sa má vyrovnať so zásadou – nikdy neodporuj klientovi a nasledujúcou – nesmieš sa báť povedať klientovi pravdu o jeho produkte, aj keď je tá pravda akokoľvek nepríjemná? Veď je v tom protirečenie.

                „Musíš to jednoducho cítiť...“ povedal Peter a pokračoval: „Taktiež vždy dodržiavaj termíny, ale občas nezaškodí prísť na schôdzku neskoro. Avšak nemeškaj viac ako tridsať minút. Hneď po príchode musíš bez ospravedlnenia vychrliť na klienta svoj najnovší nápad. Nech si len myslí, že sme trochu blázniví. Veď sú to aj tak väčšinou suchári bez vlastného názoru. Niečo ti poviem... V tých veľkých nadnárodných koncernoch vládne socializmus. Oni ho už vybudovali. Všetko si pre istotu dávajú schvaľovať a testovať. Boja sa mať vlastný názor. Sráči! Keď sa darí, úspech patrí im. Ak sú problémy, na vine je vždy agentúra. Mnohým by som nedal riadiť ani bufet s hotdogmi. Politrukovia reklamy!“

                Na druhý deň si Sama zavolal Brozman. Zaujímal sa, ako postupujú práce na kampani.

                „Ak ti budú ostatní vravieť, že humanita je iba skorumpovaná banda povaľačov, never im,“ chlácholil ho otcovsky. „Tvojim kolegom sa už nechce robiť zadarmo, reklama ich zhýčkala, a tak je pre nich pohodlnejšie tváriť sa, že všetko prekukli. Ale kto pomôže všetkým tým bezbranným deťom, chorým, osamelým ľuďom, ak nie my, ktorí každodennou prácou vytvárame falošné ilúzie?“

                Samo prikývol, aj keď nechápal Brozmanovu iróniu. Alebo sa mýlil?

                S nadšením sa opäť pustil do práce. Denne vymyslel nespočetné množstvo nápadov, niekedy až príliš bláznivých.

                „Trochu viac disciplíny a pokory, je to priveľmi divoké,“ poúčal ho Brozman, keď mu vracal papiere s nápadmi. „Musí to byť zreteľnejšie, musíš lepšie vystihnúť potrebu súcitu. Pamätaj, v reklame vždy dojme dieťa alebo zviera. Najlepšie mačiatko či pes. Alebo všetko dokopy,“ vravel inokedy.

                Samo si pripadal, akoby z rebrináka presadol do kokpitu FI. Zrýchlenie ho vtláčalo do sedadla, svet za prilbou bol rozmazaný, ale aj čarovne žiarivý a lákavý.

                Na Kláru však ani v tej rýchlosti neprestával myslieť.

                Ešte v deň nástupu do agentúry sa Samo, poznačený predvianočnou atmosférou a najmä obavou každého osamelého človeka, že bude Vianoce tráviť sám, rozhodol pre niečo nezvyčajné. Kúpil si malého zajaca.

                Bol celý biely, iba s malým hnedým fľakom na chrbte. Mal červené, trochu vypuklé oči, a hoci to bol samček, dal mu meno Klára 2. Zdalo sa mu to milé. Keď sa Klára 1 vráti, bude sa jej tento paradox páčiť. A keď sa nevráti, urobí si Kláru 2 na večeru, vtipkoval v duchu. Už po necelom týždni získal Samo ďalšiu cennú skúsenosť a do denníka si zapísal: ani desať zajacov v byte nezaženie pocit osamotenia.

     

    *

     

                Samo už dávno pochopil, že písaním nezbohatne a ani sa nestane slávnym. Jeho občasné písačky nestáli za veľa. Písal krátke poviedky plné pochybnosti o sebe samom a svete. Neboli to nejaké výnimočné literárne diela.

                Redakcie si na neho zvykli. Pozorne počúval redaktorské ponosy a rady, nikdy neoponoval, stával sa akýmsi literárnym inventárom, sivou spisovateľskou myšou, ktorá nikomu neprekáža, ani nikoho nepobúri. Ako jeho existencia v knižnici. Vyskytujem sa, vravieval si v duchu.

                Odkedy Klára odišla, nenapísal ani riadok. Ba vlastne hej, pár smutných básničiek, ktoré boli také uslintané a bolestínske, že po ich zverejnení by určite stratil aj tých niekoľkých čitateľov, ktorí si ho časom obľúbili. Ešte pred letom začal písať novelu o chlapíkovi, ktorého si polícia pomýli s narkobarónom a na niekoľko týždňov ho zavrú do väzenia. Než sa celá situácia (z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa smiešna a trápna) objasní, mužovi sa zmení život. Jeho malá stavebná firma sa ocitne na kolenách. Zákazníci s ním rozviažu kontrakty, veď kto by spolupracoval s kriminálnikom? Mužovo meno sa stane synonymom nebezpečenstva a ktovieakých svinstiev. Neobchoduje aj s bielym mäsom? Vraj sa špecializuje na krádeže stavebných strojov, ktoré potom so ziskom predáva na Ukrajinu? Od chlapíka odíde aj žena, ako inak, s jeho partnerom vo firme. Samovi sa príbeh pozdával. Ako asi vyzerá život takého dvojníka? Čo keby sa chlapík po prepustení z basy pomstil? Čo keby začal zámenou žiť život toho druhého, skutočného narkobaróna?

                Nemal by sa radšej pomstiť hlúpym policajtom? Ale tí boli priveľmi anonymní.

                Nebol to objavný motív, ale Sama lákala predstava zobraziť nevinného človeka v mašinérii moci. Ako by napríklad jemu, Samovi, takáto hlúpa náhoda zmenila život? Veď sa to môže stať každému. Samovi sa však písanie nedarilo. Pomsta, ako novelu nazval, už týždne ležala nedotknutá v spodnom priečinku stola.

                Ťažko sa mu opisovali pocity väzňa či pocity pomstiteľa, keď, samozrejme, nikdy nesedel. Jediný zločin, ktorého sa kedysi dopustil, bola cesta načierno v autobuse číslo 39 a následná pokuta. Kedysi dávno, ešte so spolužiakmi zo strednej, utiekli z reštaurácie pod Machnáčom bez platenia.

                „Možno by som sa mal dať na chvíľu zavrieť,“ vtipkoval pred Klárou.

                „Skús ma trochu surovšie pomilovať,“ odpovedala mu v dobrej nálade, keď sa sťažoval na nedostatok fantázie, „a ja ťa potom udám za znásilnenie. V base budeš mať dosť času na vymýšľanie a písanie.“

                „Vážne by si bola schopná udať ma za znásilnenie?“

                „No, keby si ma nahneval... alebo podviedol, tak možno aj áno,“ zasmiala sa.

     

    *

     

                Už niekoľko dní Samo finišuje na príprave novej reklamnej kampane. Klientom je veľké nákupné centrum. Riaditeľ marketingu, asi tridsaťpäťročný suchár, stále nie je spokojný. Nápady sa mu zdajú, ako vždy, málo invenčné, také ošumelé.

                „Chcem niečo odvážnejšie,“ krúti hlavou a Samovi sa zdá, že na návrhy sa poriadne ani nepozrel.

                Samo sa odviaže a prinesie skutočné úlety. Piercingmi obitých bačov, ktorí prišli aj s ovcami, lebo vraj je tu šecko lacnô. Indiánov, ktorí si pred nákupným centrom postavia wigvam a začnú opekať nejaké zviera (možno tie ovce, čo ulovili bačom, pomyslí si Samo).

                „Nie, nie. To je až príliš, chcel som niečo provokujúce, ale zároveň tradičné. Nemôžete provokovať a zároveň neuraziť? Skúste to!“ odporúča riaditeľ marketingu Samovi.

                „Pomilovať, ale nezneuctiť,“ sťažuje sa Samo Petrovi.

                „Vždy keď mu predložím niečo odvážne, uzemní ma a chce, aby sme klientov uspali. Raz to znevažuje značku, potom to zasa je málo výrazné...“

                „Musíš si zvyknúť. Klienti by odvahu aj brali, ale takú opatrnú, aby nikoho nevyrušila. Lenže taká odvaha neexistuje. To je ako petting s kurvou.“

                „Nabudúce mu to aj poviem,“ poteší sa Samo.

                „Nikdy nenazývaj pravými slovami želanie klienta!“ brzdí ho Peter.

                Ani Brozman nie je spokojný.

                „Si málo empatický. Musíš citlivejšie vnímať, čo ti klient hovorí. Stratégia je jasná, teraz to už len vymyslieť,“ povzbudzujúco klepe Sama po pleci.

                Grafičky sa smejú, Peter priniesol návrh pre automobilku. Zo známeho kosoštvorca je zrazu úhľadná a príťažlivá vagína, ktorú penetruje nový model auta. Takýto návrh nemá šancu nikdy prejsť, ale na internete aspoň pobaví.

                Až neskôr Samo zistil jedno zo základných pravidiel reklamy u nás: „Všetci klienti sa chcú odlišovať tým istým!“

                „Hej, sú rovnako rozdielni,“ doplní ho Peter.

                Brozman to počuje a potľapká Sama po pleci.

                „Múdra veta, knihovník.“

     

    *

     

                V tej chvíli mu to napadlo, našiel dlho hľadaný námet! Príjemne ho zamrazilo v bruchu, srdce sa mu rozbúchalo. Nech je ten muž ktokoľvek, Samo sa mu pomstí. Konečne našiel pravý dôvod na pomstu. Na pomstu, z ktorej urobí literatúru. Pocítil neskutočný nával energie. Sadol si za stôl a začal písať. Ledva stihol myšlienky zachytávať na papier.

     

    Pomsta v priamom prenose... opíšem, ako toho chlapíka zničím! Začnem žiť jeho život! Budem jeho dvojníkom, jeho tieňom. Zlikvidujem ho. Opíšem pritom svoje pocity, nálady, pochybnosti (a možno aj radosť) z toho, že niekoho idem zabiť! Je to úžasné! Viem, že idem zabíjať, a to ma napĺňa rovnako hrôzou ako vzrušením! Nazriem do svojho svedomia. Môj vnútorný svet bude odteraz svetom vraha! Zvládnem to? Zvládnem! Zvládnem? Naozaj budem schopný niekoho zničiť? Presvedčím sa o tom iba tak, ak to vykonám.

     

                Dopísal. Pochybnosť, či je schopný zabiť, bola rovnako veľká ako zvedavosť. Bolo v tom niečo faustovské. Chvíľu sedel bez pohnutia a potom zošit zavrel.

                Na prvej strane bolo veľkými kostrbatými písmenami napísané: POMSTA.

     

    *

     

                Samo si nejasne uvedomoval, že jeho motivácia škodiť Vassarymu je slabá, ale túžba vyskúšať si, čoho je schopný, ho lákala. Na otázku, či by bol schopný Vassaryho zabiť, s mrazivým šteklením v bruchu zistil, že áno. To ho vystrašilo najviac – bol by schopný zabiť len tak.

     

    Prepožičiam svoju fantáziu zlu a opíšem pocity, ktoré som pritom prežíval. Bude to najsurovšia literatúra faktu, záznam zla, konfrontácia s mojím druhým ja. Teším sa na to. Som presvedčený, že každý z nás ho v sebe má. Je ukryté a iba čaká na vhodnú príležitosť, aby sa prejavilo. Denne zabíjame pohľadom. Keby nám to okolnosti a spoločenské normy dovolili, už dávno by sme sa brodili po členky v krvi. Človek má v duši smrť, zabíjanie. Je to lovec, zver a nie párnokopytník kŕmiaci sa zeleninou! Skultivovali sme sa iba preto, aby sme zabíjanie prenechali profesionálom, veď čo iné sú naše armády a zbrane?! Sme kuchynskí pacifisti, ľahostajní voči zabíjaniu o pár stoviek kilometrov ďalej! Sme bojovníci proti násiliu, ale každý večer v správach dychtivo pozeráme na utrpenie iných. Ale ja sa nebudem báť ukázať, že to v nás ešte je. Tá krvilačná túžba po zabíjaní.

     

                Samo napísal odsek, prečítal si ho a trochu sa vyľakal. Písal to už niekto iný, nie on, ale jeho literárna postava. Žila si už svoj život. Už nepotrebovala Sama spisovateľa.

     

    Viktor Vassary sa stal mojím nepriateľom, ale zároveň som k nemu začal pociťovať zvláštnu blízkosť. Zblíženie obete a kata.

     

     

    TRAJA PRIATELIA (úryvky)

     

                – Sovietsky človek ako prvý na svete obletel Zem! Vďaka úsiliu všetkých pracujúcich a vďaka sovietskej vede, ktorá pod vedením komunistickej strany dokázala, v čo imperialisti do poslednej chvíle neverili, vážení súdruhovia, dnes ráno o deviatej hodine a dvadsiatej druhej minúte moskovského času vypustila raketa na obežnú dráhu Zeme družicu VOSTOK l! A čo povedal prvý sovietsky človek, keď pristál, ostatným súdruhom na Zemi? „Cítim sa dobre. Nijaké zranenia nemám!“

                – Určite letel so straníckou knižkou na srdci a komunisti nás teraz namiesto jedla budú kŕmiť rozprávkami o dobýjaní kozmu, – komentoval to Rudo a prisadol si bližšie k rádiu, aby mu správy neušli.

                – Nechápem, čo robia Američania?! Pamätáš sa, čo som ti vravel pred mesiacom? Keď sme rusákov nabili v hokeji?

                Alžbeta prikývla, hoci sa nepamätala.

                – Keď vypustili toho bastarda Lajku, tak som ti povedal, že je to skúška na let človeka. A už to tu máš. Nikto tomu neveril, a oni to dokázali. Ešteže sme ich naklepali v hokeji. Vieš, koľko sme vyhrali?

                Alžbete sa rozjasnilo a usmiala sa. Šesť – štyri.

                – Aby si si nepamätala. Čakal som, že do strany vstúpi aj ten pes a budeme s ním chodiť na besedy, – zasmial sa na vlastnom vtipe.

                Najprv sa domnieval, že nenávidí socializmus a komunistov, ale postupne zistil, že nenávidí svoje prežívanie. Viniť iných za vlastné položenie je pre nás typické, pomyslel si. Dni prežíval v akomsi stave beztiaže, vnútornej rezignácie, ktorá sa prejavovala tým, že ničnerobenie pokladal za program. Dennodenne ten istý rituál – tá istá otupená činnosť. Chcú nás dostať do stavu apatie, odpor sa stáva akousi existenciálnou formou protestu – výskytom. Protestujeme, ale len v hlave. V nej sa nám odohráva iný život.

                Rudolf Bajmann vedel, že nie je a ani nikdy nebude revolucionár. Revolucionárom sa človek musí narodiť, alebo ho vytvoria okolnosti. Na jedno nemal vlohy a druhému sa vyhýbal. Bol príliš pohodlný na zmeny. Hoci výsledkom jeho práce mala byť práve zmena, inovácia – vo vývojovom oddelení národného podniku TESLA pracoval ako konštruktér-špecialista. Prácu považoval za trápnu a vlastne nedôstojnú. Dlhé mesiace projektoval gombíky a tlačidlá rádioprijímačov, tých prijímačov, ktoré mu spätne otravovali život hlásením správ o úspechoch plánovaného socialistického hospodárstva. Na začiatku sa snažil vymyslieť niečo inovatívne, no po čase rezignoval. Najlepšie tlačidlo je predsa plastové a okrúhle. Keď tak nad tým premýšľal, v podstate si sám na seba plietol bič. Podieľal sa na výrobe rádií, bolo to, akoby si odsúdený skladal gilotínu, alebo kopal vlastný hrob. Spočiatku ľutoval, že otec nedal na intuíciu a volanie hlasu krvi a ihneď po vojne neodišli do Palestíny, neskôr si už na všetko zvykol.

                Ing. Rudolf Bajmann prešiel dlhou nemocničnou chodbou k oknu a po chvíli lomcovania ho otvoril. Už nevládal počúvať vzdychy, ktoré vychádzali spoza dverí. Prečo jej nedajú nejakú tabletku alebo injekciu? Dokedy sa bude takto trápiť? Skúšal si predstaviť bolesť, o ktorej už toľko počul, ale nenašiel v pamäti žiadne prirovnanie, ktoré by mu ju hodnoverne priblížilo. Niečo ako keď bolia zuby? Sebecky hovoril, že pre ženy je táto bolesť vlastne vykúpením, s ktorým oni – muži – nemajú nič spoločné. Bolesť nie je vykúpením z hriechu, tento kresťanský výmysel je určený na ohlupovanie veriaceho stáda. Je to iba rozpor, niečo ako rozdiel medzi ideou a realizáciou. Vyklonil sa z okna. Bolo desať hodín večer a ak po niečom túžil, tak po tom, aby sa jeho dieťa narodilo až na ďalší deň. Prečo by mal práve jeho potomok znášať oslavy narodenín zároveň s nejakým komunistickým sviatkom? Toto mu komunisti urobili opäť naschvál, jemu, potomkovi statkára Davida Bajmanna.

                – Nechcem, aby naše dieťa vyrastalo v tomto žalári. Keď dorastie, pošleme ho von, – povedal raz.

                – Ešte sa nenarodil a už ho posielaš preč, – odvetila nahnevane.

                – Ani my v tejto diere dlho nebudeme. Dostal som ponuku do bratislavskej Tesly. Hľadajú tam nového dizajnéra.

                – Dizajnéra? Veď ty máš elektrotechnickú fakultu. Ty si konštruktér.

                – No a čo. Za dizajn budem iba zodpovedný, nebudem kresliť a vymýšľať. Budem riadiť. A nemusí to byť ani komunista, – dodal spokojne.

                Alžbeta zamrkala, oblialo ju teplo a rozplakala sa.

                – Čo zasa plačeš? Čo som povedal?

                – To nič, to je len tak... ja sa vlastne teším... – odpovedala vzlykajúc.

                Podišiel k nej a objal ju. Tento jej náhly plač ho už rozčuľoval, ale ovládol sa.

                – Neboj sa. Všetko dobre dopadne. Verím, že bude už iba lepšie.

                – Tešíš sa vôbec na dieťa?

                – Samozrejme, preboha! Ako ti to vôbec napadlo!?

                – Len tak, – povedala a pozrela sa mu do očí. Neuhol pohľadom, a to ju upokojilo. Oprela sa mu o hruď.

     

    *

     

                Obloha nad nemocnicou sa zatiahla. Zavrel okno a zvedavo podišiel ku dverám pôrodnej sály.

                Spomenul si na otca. Keby žil, určite by sa na vnúča tešil. Na chodbe vládlo podozrivé ticho. Srdce sa mu rozbúšilo v neblahom tušení, ale vtedy sa otvorili dvere a vyzrela z nich staršia prísna sestrička.

                – Súdruh inžinier Rudolf Bajmann? – opýtala sa nečakane ostro. Prikývol.

                – Máte syna. Aj so súdružkou rodičkou sú v poriadku. Váš sputnik má štyri kilá dvadsať a päťdesiattri centimetrov. Pekný macko, matka sa teda poriadne natrápila, ale z chlapca možno bude budúci kozmonaut! Viete, ako sa bude volať?

                Bajmann sa usmial, dúfam, že nie Jurij, pomyslel si.

                – Peter, – odpovedal nahlas.

                – Pekné meno.

                Takže má syna! Aké je to jednoduché. Dlhé roky boli sami a zrazu má pokračovateľa rodu. Čakal, že mu do očí vyhŕknu slzy, ale ostali suché. Rovnakou mierou pociťoval nesmiernu úľavu, pocit všeobjímajúcej lásky a zároveň strach. Zvyknem si na chlapca? Zvyknem, ihneď si odpovedal. Som otec. Ja som otec. Zrazu ho v silnej vlne oblial nával radosti a pochybnosti sa rozplynuli. Vyšiel pred pôrodnicu na tmavé nádvorie nemocnice. Počul, ako mu do nočného ticha trepoce srdce, mal ho až niekde v hrdle, z diaľky k nemu doľahol zvuk posunovaných vagónov. Prekvapí Alžbetu. Rozhodol sa, že na druhý deň vyberie úspory a kúpi televízor. Ako zamestnanec národného podniku TESLA Liptovský Hrádok mal nárok na zľavu a rozhodol sa ju po prvý raz využiť. Alžbeta bude mať radosť. Kráčal opusteným nočným mestom a zároveň si trpko uvedomil, že sa so svojou radosťou nemá s kým podeliť.

     

    *

     

                Peter Bajmann a Samo Kráľ sa stali nerozlučnou dvojicou už počas prvých štyroch tried deväťročnej školy. V piatej sa k nim pridal aj Dany Szabo, ktorý sa s rodičmi prisťahoval do Bratislavy odkiaľsi od Nových Zámkov. Danyho otec, nedoštudovaný chemik, začal pracovať v Dimitrovke. Chalan z „vidieka“ so smiešnym prízvukom a dobrou znalosťou maďarských nadávok si ich získal nielen jazykovými schopnosťami, ale aj nadprirodzenými vlastnosťami, ktoré mu zabezpečili jedinečnosť v celej škole. Na jedno dlhé vygrgnutie tri razy za sebou zopakoval abecedu po slovensky či po maďarsky a okrem toho si na povel kedykoľvek hlasno prdol. Že nejde o podfuk, sa mohol cez veľkú prestávku na záchode presvedčiť ktokoľvek, kto zaplatil 50 halierov československých. Občas Dany zľavil a na päťdesiatnik sa mohli poskladať aj viacerí.

                – Najprv prachy, potom pachy!

                Prerátal peniaze (akoby ich bola kopa), stiahol nohavice a na úžas zmiešaný s odporom a závisťou vyslal do éteru dlhý, mazľavý a takmer vždy aj smradľavý prd. Sám Dany sa domnieval, že jeho prdy páchnu tak ako dimitrovácka prevádzka 03, v ktorej jeho otec pracoval na zmeny. Peter a Samo mali prdy zadarmo, ale z pochopiteľných bezpečnostných dôvodov túto možnosť nevyužívali.

                Ako väčšina chalanov v ich veku aj oni na otázku učiteľky, čím chcú byť, odpovedali, že futbalistami, a tak v triede sedel samý Pelé, Čapkovič, Dobiáš alebo Cruyff. Spolu sa prihlásili do prípravky futbalového Slovana a spolu ich po niekoľkých týždňoch vyhodili pre nedostatok talentu. Bezmyšlienkovité nakopávanie lopty nestačilo na postup medzi futbalovú elitu. Samo sa akýmsi nedopatrením ocitol aj v speváckom zbore, ale jeho hudobný antisluch, neznalosť nôt a neschopnosť držať rytmus ho odsunuli najprv do posledného, štvrtého radu, a neskôr vytesnili až za dvere. Futbal a spevácky zbor ho rýchlo prešli, ale schôdzkam pionierskeho oddielu ostal verný. Ich triedny oddiel viedol párik zamilovaných gymnazistov, ktorí sa všade, kde sa im naskytla príležitosť, za veľkého záujmu detičiek nezakryto bozkávali a ohmatávali, a dávali tak príklad na budúce nemorálne správanie sa nastupujúcej generácie.

                Peter Bajmann dva razy do týždňa chodil povinne na husle a navštevoval modelársky krúžok, lebo si chcel sám potajomky zostrojiť helikolietadlo. Po večeroch si vyrátal na papieri hmotnosť hliníkového zariadenia, nakreslil pomerne zložitý lietajúci stroj, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Iľjušin, a „vedecky“ dospel k poznaniu, že na roztočenie vrtúľ a vznášanie sa nad zemou by mu mali stačiť prevody z maminho bicykla, ktorý v zime odkladali do pivnice. Odvážnymi konštruktérskymi pokusmi sa mu podarilo rozobrať bicykel tak, že ho museli dať do šrotu. Peter bol presvedčený, že má letecké vlohy, veď sa narodil v deň, keď hrdina-kozmonaut Jurij Gagarin vzlietol do vesmíru. Mať celosvetové oslavy narodenín sa nepodarí každému.

                Keď otec neskôr zistil, že „malý Gagarin“ namiesto hrania na husliach sedáva s ostatnými virtuózmi pod oknami hudobnej školy a hrá karty alebo guľôčky, husle predal a syna prinútil, aby začal chodiť na nemčinu. Znalosť cudzieho jazyka Petrovi veľmi pomohla, lebo v ôsmej triede už vedel preložiť niekoľko základných slov v pornočasopise, ktorý mu ukázali deviataci. Och, ja, Hans, bitte, noch einmal!!! Ich komme! Ešte nerozumel, kam prichádza ceckatá blondínka s ružovou škáročkou medzi nohami, ale dôležité bolo, že starší spolužiaci ho za odmenu počas veľkých prestávok už neokopávali, nepotkýnali, a tento azyl sa mu podarilo preniesť aj na jeho dvoch najvernejších kamarátov – Sama a Danyho.

                Samo a Dany, naopak, nemali povinnosti žiadne. Danyho mama, účtovníčka vo výrobnom družstve Vzorodev, prichádzala z práce domov až po šestnástej hodine, a keďže otec robieval na zmeny, ich syn nemal nad sebou ani kontrolu, ani železnú ruku, a možno práve preto sa mu prihodilo, čo ho s kamarátmi ešte viac zblížilo: jedného dňa, keď ho sústavne svrbela hlava, sa lepšie zahľadel na školskú lavicu a s úžasom zistil, že z vlasov mu vypadla drobná omrvinka, hýbe sa, má niekoľko nôh a odporné neforemné telo, neprirodzene veľké oproti hlave a končatinám. S objavom sa zdôveril Samovi a Petrovi a chlapci výskumom zistili, že ide o voš vlasovú, parazita, ktorý, ako sa dočítali v knihách, sa objavuje v sociálne slabších rodinách a u jedincov s nižšou osobnou hygienou. Okamžite sa z nich stali biologickí Mičurinovia a o týždeň už bola celá trieda zavšivavená ako kožuch jazveca.

                Samo navrhol, aby niekoľko exemplárov poskytli aj susednej ôsmej bé, konkrétne Lajovi Kuzminovi, známemu bitkárovi, ktorý už mal vzhľadom na vek absolvovať deviaty ročník.

                – Ak budú mať všetci vši, nebudeme musieť chodiť do školy, – uvažoval nahlas.

                Kuzmin neskôr na hodine pracovnej výchovy prejavil nebývalé množstvo aktivity, za čo si od súdružky učiteľky Peškovej vyslúžil pochvalu, ale aktívny bol iba preto, aby sa dostal do jej blízkosti a mohol jej nenápadne implantovať do vlasov nezbedného živočícha.

                Chlapci netušili, že ak zavšivavia socialistickú základnú školu, nielenže sa podarí vyvolať „všivavé prázdniny“, ale zároveň zaktivizujú obvodný výbor strany a zodpovedných súdruhov, ktorí súdruhovi riaditeľovi Ungerovi ostro vytknú nedostatočnú hygienickú výchovu žiakov a rozbesnia ho na niekoľko mesiacov tak, že začne kontrolovať a sankcionovať aj špinu pod nechtami. Vyšetrovanie pôvodcov epidémie sa skončilo neúspešne. Škola ešte niekoľko týždňov smrdela ajatínom a zopár rodičov šikovne využilo tento krízový moment a dohola ostrihali svoje neposlušné ratolesti pred nadchádzajúcimi veľkými prázdninami.

                Chlapci potom márne čakali na podobnú príležitosť. Hoci sa im na sídlisku podarilo odchytiť niekoľko zatúlaných psov, ani jeden už nemal v kožuchu ukrytý poklad.

                Bez priveľkej námahy, učenia a písania domácich úloh sa všetci traja ocitali medzi vyznamenanými žiakmi, až do deviatej triedy na vysvedčení bez trojok, iba s občasnými dvojkami z matematiky a slovenčiny, ktoré sa dali pripísať skôr zlej ťahákovej príprave a slabému našepkávaniu. Stala sa z nich nerozlučná trojica, pomáhali si pri písomkách, našepkávali, podstrkovali ťaháky a každé ráno na seba čakali na rohu paneláka a odkráčali do školy, aby z nej poobede spoločne vyšli. Budúcnosť vyriešili jednoducho, nasledovali Petra, ktorý mal z nich najlepšie známky, a všetci traja sa rozhodli ísť na gymnázium. Peter už vtedy hovoril, že chce pracovať v zahraničnom obchode, Dany mal byť po otcovi chemikom, hoci v skutočnosti sa chcel stať rockovým hudobníkom.

                – A keď ma na gympel nevezmú, nič sa nestane. Aj tak pri prvej príležitosti zdrhnem za tetou do Rakúska a budem sa mať ako prasa v žite, – povedal kamarátom. Obaja mu jeho odhodlanie a kapitalistické zázemie závideli.

                – Budeš nám potom posielať platne? – opýtal sa Peter. Čudoval sa, prečo má Dany tak málo vecí zo Západu, keď hneď za hranicami mu žije bohatá teta, prečo vlastní iba starý kotúčový magnetofón TESLA, ktorý už dávno patril do šrotu.

                Petrovi síce otec pravidelne prinášal platne, ale také, ktoré už dávno vyšli z módy. V podstate ho vždy zosmiešnil. Naposledy ho potešil skupinou Smokie a z Moskvy priniesol výberovku sovietskej populárnej hudby „Tancujem bez pereryva“.

                – Chalani, keď budem pracháč, každý mesiac vám pošlem toľko vecí, že sa všetci doserú! Aj tričká s mojou fotkou, platne a džínsy! – dušoval sa Dany.

                Dany v to leto nielenže neemigroval, lebo ho na gymnázium na odvolanie prijali, ale po prvý raz vycestoval za hranice. Nie do Rakúska, ako sa zbytočne tešil. Otec sa nečakane rozhodol, že pocestujú v lete na dovolenku do Odesy. Predstava, že s ich starou škodovkou prejdú vyše 5 000 km, bola vzrušujúca.

                – A nestačí nám Balaton? Je to kúsok a dohovoríme sa, – bedákala mama.

                – Nie, toto je lepšia dovolenka, oplatí sa. Kilo melóna stojí desať kopejok. Strieborné polkilové poháre tam stoja iba pätnásť rubľov. Kolega mi ich ukazoval. Okrem toho potrebujem na záhradu frézku a vŕtačku, aby som mohol urobiť plot. Taká univerzálna frézka vyjde na dva skladacie dáždniky.

                Dany si spomenul, že na dejepise ich učili, ako sa dakedy obchodovalo s hodvábom, otrokmi, korením či koňmi. Teraz s dáždnikmi, riflami, žuvačkami a frézami či vodkou. Mama zavarila do pohárov mäso, narobila lečo s klobásami a na cestu naklepala toľko rezňov, že im mali vydržať týždeň. Bola presvedčená, že v Rusku inak zahynú od hladu. Cestou do Odesy niekoľkokrát zablúdili, no pozorné vojenské gazy, ktoré sa znenazdajky objavili za nimi, ich usmernili. Špehujú nás, pomyslel si Dany, možno by sme odhalili nejaké vojenské tajomstvo.

                Kemping Moldavanka mal príznačné meno podľa štvrte, v ktorej sa po stáročia obchodovalo s pašovaným tovarom. Nachádzal sa za mestom, ale k moru museli prejsť cez širokú štvorprúdovú cestu, ktorej prechod bol rovnako dobrodružný ako predchádzajúce tisíce kilometrov. S plážou susedil pioniersky tábor, Danyho otec si najprv myslel, že je to gulag, lebo tábor bol obohnaný vysokým múrom s ostnatým drôtom, a nechápajúcemu synovi vysvetľoval, že tam kedysi zatvárali nepohodlných ľudí. Kto? No predsa komunisti. Z otcových úst to znelo horšie ako nadávka a pri vyslovovaní slova sa mračil. Takže všetci Rusi sú komunisti? Nie, oni to iba vymysleli, zjednodušil otec vysvetľovanie. Danyho zvedavosť narastala. Byť zajatý komunistami by mohlo byť zaujímavé.

                Pevnosť si podrobne obzrel. V pravidelných vzdialenostiach sa nad múrom týčili strážne veže, v ktorých namiesto vojakov postávali uniformovaní pionieri, strážiac nedotknuteľnosť tábora pred imperialistickými votrelcami. Zbrane vyzerali z diaľky ako naozajstné. Občas začul rezkú pochodovú hudbu alebo zborový spev. Raz sa dokonca stalo, že poobede sa brány tábora otvorili a pionieri v rovnakých zelených plavkách organizovane vbehli na desať minút do mora a potom sa vrátili nazad. S nimi kráčali vedúci, asi to boli tí komunisti, usúdil. Sledoval striedanie stráží, denné a večerné nástupy, až sa jedného dňa rozhodol družobných sovietskych pionierov navštíviť. Ak ho nezavrú, nadviaže družbu a bude si mať s kým písať. Ruština mu veľmi nešla, ale súdružka učiteľka prízvukovala, aby si písali so sovietskymi deťmi, a prehlbovali tak priateľstvo medzi národmi.

                Obratne vyliezol na vysoký strom, a keď zoskočil na plošinku vedúcu k jednej z veží, obstúpili ho. Ihneď sklamane zistil, že samopaly sú iba drevené, hoci po prázdninách ich kamarátom opisoval ako skutočné. Privrel oči a na mihotajúcom sa slnku sa chvíľu cítil ako Old Shatterhand, keď ho po prvý raz zajali komančovia. Pionieri ho neoskalpovali, ale mu vzali žuvačky, ktorými ich vychovane ponúkol. Namierenými hlavňami mu zároveň jasne dali najavo, že vlasť nezapredajú. Veliteľ tábora bol mrzutý bradatý chlap a Danyho sa podrobne povypytoval, odkiaľ je. Prečo ho ešte nemučia? Asi preto, že všetko hneď vyrozpráva. Na otázku, či rodičia majú na predaj dáždnik alebo rifle, prikývol. Stačili by aj žuvačky, dodal veliteľ a pozorne si pritom prezeral Danyho oblečenie, a najmä nové tenisky, ktoré mu za 45 korún československých mama kúpila v Obuve na Molotke.

                – U meňá takoj máľčik kak ty. Skoľka stoját eti sportívnyje batinky? – ukázal prstom na Danyho nohy.

                – Ja neznaju. Eto mama pokupíla.

                Sklamaný veliteľ sa ho ešte opýtal, na akom aute prišli, Škoda 100 L, a potom votrelca vyviedol pred tábor. O necelú hodinu mu Dany prišiel povedať, že mama už všetko predala, ale keby chcel jeho tenisky, za päťdesiat rubľov ich predá. Veliteľ mu spokojne odrátal ruble. Mama najviac zarobila na skladacích vystreľovacích dáždnikoch – presne dvestoštyridsať rubľov za tri kusy. Otec si vybral univerzálnu mašinu, ktorá hobľovala, vŕtala a frézovala. Mama si okrem šijacieho stroja ešte kúpila masívne jantárové náušnice so zaliatymi komármi a nejakou háveďou, ktoré si nikdy nedala na uši, lebo ju ťahali. Danymu sa za ušetrené dva ruble a dvadsať kopejok ušiel reproduktor. Mal to byť základ jeho budúcej muzikantskej aparatúry.

                Po prázdninách ho túžba hrať na basovej gitare priviala do kapely JRD, Jednotnej rockovej družiny, kde spolu s bubeníkom Robom „Ringom“ Starým nielen udržiaval rytmus, ale skladal aj texty piesní, ktoré vyjadrovali všetky túžby jeho pubertálnych rokov. Prvá ranná električka odváža ma domov, nechcem nosiť biele tričká, nechcem byť ničiteľom stromov, prvá ranná električka blúdi medzi nami, ostal som sám jak kôl v plote, len s hlúpymi snami.

                Prvé a zároveň jedinečné svetové koncertné turné sa začalo aj skončilo v pivnici ich paneláka, hluk zobudil štvormesačné bábätko susedy Péchyovej na prvom poschodí a tá v zúrivosti pripomínajúcej rozbesnený vodný živel prinútila manžela, opravára chladničiek, práčok a ostatných elektrospotrebičov, aby zlikvidoval pôvodcov hluku. Péchy, nahnevaný, že sa nemôže vyvaliť pred televízor a vypiť si svoje dve zvyčajné pivá, vyhádzal aparatúru pozostávajúcu z troch bubnov a jedného zosilňovača na chodbu a následne zámky na dverách do pivnice vymenil.

                Danyho mrzelo, že kapela zanikla skôr, ako dobyla svetové pódiá, či aspoň domáce festivaly populárnej hudby. Naďalej si brnkal na akustickej gitare a trpezlivo sa učil všetky pesničky Karla Kryla, aby ich mohol hrávať na žúroch, a ľahšie sa tak stať predmetom záujmu spolužiačok. Raz, po jednom z neskorých návratov, vyšiel na prvé poschodie a o druhej hodine nadránom sa pomstychtivo vyčúral Péchyovcom na dvere tak, že šťanky im natiekli dovnútra. Oko za oko, zub za zub, povedal si, zatiahol zips a zišiel na prízemie, odkiaľ si pokojne privolal výťah a vyviezol sa na piate poschodie.

                Peter Bajmann začal mať iné starosti. Jeho otec sa nečakane odsťahoval z bytu a po niekoľkých mesiacoch sa rovnako nečakane vrátil nazad, ale už nie domov, no o dve brány ďalej, do garsónky na štvrtom poschodí. Bola to trápna situácia, lebo o zvláštnom rodinnom stave odlúčenia vedela celá ulica, iba otec s mamou sa tvárili, akoby bolo všetko v poriadku. Otec naďalej chodieval domov na večere, mama mu právala, žehlila pred zahraničnými cestami košele a hádali sa rovnako ako predtým, iba s tým rozdielom, že tentoraz neodchádzal Ing. Rudolf Bajmann zapáliť si cigaretu na balkón, ale vyšiel na ulicu a v papučiach prešiel do nového azylu.

                Najprv si myslel, že otec k nim chodí najmä preto, aby sa s ním a mamou pomeril, ale postupne si uvedomil, že je to preto, aby sa s mamou mohol hádať. Peter na otca zatrpkol. Pôvodne chcel protestovať tak, že neurobí pohovory na školu, ale keď mu otec sľúbil novú hudobnú vežu Philips s dvojkazeťákom, gramofónom, tunerom a rádiom s výkonom 2 x 80 Wattov, pohovory spravil. Odvtedy, vždy keď k nim otec prišiel, pustil si hudbu naplno, aby ho nemusel počúvať. Iba neskôr Peter pochopil, že v tom bola aj cudzia žena. Otec klamal, keď vlastný odchod zdôvodňoval tým, že mama pije. Mama bola aj na liečení, ale už niekoľko týždňov po návrate opäť začala potajomky piť, hoci to popierala. Najprv bol bezradný, nevedel, ako sa má správať, lebo mama na tému alkohol odmietala rozprávať. Keď na ňu pritlačil, občas priznala, že si dala s kolegyňami za pohárik, lebo niečo oslavovali. S otcom problém neriešil, lebo bol presvedčený, že je za mamin stav vinovatý. Keby neodišiel, mama nepije.

                Neskôr logicky usúdil, že keď mama doma nenájde alkohol, neopije sa. Po návrate zo školy vždy prehľadal celý byť aj pivnicu. Veľakrát sa musel trpko usmiať nad dômyselnosťou jej skrýše – ploskačky s vodkou nachádzal v perine, v splachovači, smetnom koši, práčke, zakopané v kvetináčoch, či medzi jeho vecami. Ukrývala ich aj na medziposchodí či rafinovane spustené na špagáte pomedzi rúry za záchodom. Spočiatku fľaše vylieval, ale neskôr ich nosieval do Potravín, kde mu predavačky vrátili peniaze. Boli to jeho prvé, trpko zarobené peniaze. Chcel mamu prekvapiť, urobiť jej radosť, rozhodol sa, že nasporí na dovolenku a poletia k moru.

                Tento tichý súboj nemal víťaza, iba porazených. Hoci dômyselné skrýše Peter zvyčajne odhalil, mame sa vždy akýmsi zázrakom podarilo dostať k alkoholu. Začal sa za mamu hanbiť. Samo s Danym to intuitívne pochopili a z ohľaduplnosti či skôr nevedomosti sa k nemu domov prestali pýtať, hoci mal najlepšiu aparatúru.

     

    *

     

                Alžbeta je v kúpeľni, práve v stiesnenej umakartovej kúpeľni napĺňa práčku, vyberá z koša jeho špinavé ponožky, slipy s hnedým prúžkom na zadku, košele, tričká a tielka, triedi ich, niektoré namáča do vane, Bajmann za ňou príde, lebo pochopí, že dnes bude vaňa zaplnená bielizňou. Kde sa osprchuje? Čo Alžbeta nevie, že sprcha v garsónke je pokazená? Nevie.

                Mlčky pozoruje Alžbetu. Spod domácich šiat jej vykúkajú nohy, na stehnách má modrinu, asi sa udrela, lýtka má posiate tmavými fľakmi, kŕčové žily. Bude mať päťdesiat, ale vyzerá staršia. Pribrala, tvár má opuchnutú, viečka jej prevísajú cez unavené oči, pohľad stratil iskru a hĺbku, je prázdny a plochý.

                Je presvedčený, že ho celý život klamala.

                – Nič som pri tom necítila, ver mi, bol to pre mňa iba obyčajný akt, niečo ako keď idem ku gynekológovi a ležím u neho na stole. Chladné a neosobné.

                – Keď ste zo spálne vyšli, nevyzerala si tak.

                – Ako vieš, ako som vyzerala? Nie je jedno, ako som vyzerala? Bol si od nervozity taký opitý, že si sa ledva držal na nohách.

                – V hlave som mal celkom jasno! Všetko si doteraz pamätám!

                – Ja som to nevymyslela. Bol to tvoj nápad!

                – Ale ty si súhlasila! A dokonca s radosťou, keď som to navrhol. Pritom ti bolo jasné, že som to navrhol iba zo žartu, aby reč nestála.

                – Súhlasila som, lebo ty si nechcel dieťa z detského domova! Povedal si, že nebudeš doma vychovávať nejakého cigána!

                – Pamätám si, ako si sa tvárila, keď ste vyšli! Bola si spokojná! Ukojená.

                – Ako som sa mala podľa teba tváriť po súloži s tvojím najlepším kamarátom? Ha? Mala som vyjsť s plačom, že ma znásilnil, keď si ma k tomu vlastne prinútil? Tvárila som sa celkom obyčajne.

                Bajmann sa odmlčí. Žena žehlí alebo varí, alebo polieva kvety, alebo len tak sedí a neprítomne pozerá pred seba, a on ju prenasleduje. Už roky chce poznať každý detail, chce poznať niečo, čo aj keby sám prežil, tak tomu neuverí.

                – Minule si hovorila, že ste potom len tak ležali a zhovárali sa. O čom?

                – Už som ti to povedala tisíc ráz. O tebe. A nebol to rozhovor, Juro iba povedal, že sa cíti hlúpo, že sa vie vžiť do tvojej kože a obdivuje ťa. Že on by to nedokázal.

                – Možno aj ja, keby som si zatrtkal s kamarátovou ženou, by som sa cítil hlúpo a zároveň ho obdivoval!

                Alžbeta sa pokúsi o taktický manéver. Podíde k manželovi a položí mu ruky na plecia.

                – Rudo, pozri sa mi do očí. – Rudo sa jej chladne a neosobne pozrie do očí. – Petra vychováš ty, ty si preňho otec, má ťa rád. Nikdy sa nedozvie, čo sa stalo. To sme si predsa sľúbili, toto tajomstvo si vezmeme so sebou do hrobu. Otec je ten, kto dá dieťaťu výchovu, a nie ten, kto ho splodí.

                – To mi vysvetľovať nemusíš. O tomto naša debata nie je. Samozrejme, že Petra považujeme za svojho syna! Samozrejme, že je to môj syn! Vari si myslíš, že na neho pozerám ako na Lenského syna? – Už nehovorí Juraj, ale Lenský. Meno sa mu iba ťažko derie z úst.

                – Tak potom čo vlastne chceš vedieť? Čo ťa stále trápi?

                – Mala si ho?

                – Už som ti to povedala tisíc ráz! Nemala. Nemala som orgazmus. Myslela som na teba, na tvoju odvahu, na celé to šialenstvo. Vedela som, že musím otehotnieť, inak ma budeš nenávidieť ešte viac.

                Bajmann jej neverí, ešte kedysi dávno, keď sa spoznali, sa mu priznala, že dosiahne vyvrcholenie vždy a bez väčšej námahy, stačí, ak sa jej muž tam dolu dotkne, pohladká ju a už to na ňu ide. Tak prečo by práve s Lenským nemala zažiť možno svoj najlepší orgazmus v živote? Počúval za dverami spálne, ale okrem šuchotu a polohlasu, občasného vŕzgania nič nezačul. Mohla predsa zahryznúť do vankúša! Zadusiť svoje hlasné vzdychy vo vankúši! Oklamala ho. Čo ak si to s Lenským ešte potom rozdali? Určite si to vyskúšali, ale už bez stresu, počkali si, až bude v práci, dohodli sa za jeho chrbtom. Celé tie roky ho určite podvádzala!

                Spomienky ho vždy rozrušili. Ako len mohol navrhnúť takú hlúposť! Keď to zo žartu pred Jurajom Lenským a Alžbetou spomenul, najprv sa na tom všetci schuti zasmiali, ale potom pri odchode, už mali vypité, znova povedal, že to myslel vážne.

                Juraj sa mu pozrel do očí a odpovedal, tak dobre, viem, že nemôžete mať dieťa, tak na koho sa spoľahneš, ak nie na kamaráta, no nie? Alžbeta sa nahlas, ale stiesnene zasmiala, to je predsa hlúposť, Rudo, ako by som to mohla urobiť, nebláznite, chalani. Všimol si, ako v tej chvíli pozrela na Juraja. Krátky záblesk pokušenia, mala na jeho kamaráta chuť, odprisahal by to. Vzrušilo ju to, že si môže potajomky, ale pritom dovolene zasúložiť. Bajmannovi sa myšlienka už nepáčila, ale páčila sa mu jeho vlastná odvaha, modernosť a nekonvenčnosť. Zároveň to bol v tej chvíli prejav dôvery k Alžbete a kamarátstva k Jurovi.

                Lenský iba pokrútil hlavou: – Kravina, to sa predsa nerobí! – chcel odísť, odsotiť Ruda, ale ten ho zastavil.

                Schytil Alžbetu a Jura za ruky a pozrel im do očí. Obaja na neho pozerali s napätím, čo z neho vypadne, či to predsa len nebol nepodarený nočný žart, ktorý sa obráti vzápätí proti nim, alebo chyták, ktorým ich chce usvedčiť. Ale z čoho?

                – Kto, ak nie my, a kedy, ak nie teraz! Zalezte do spálne! Máš predsa plodné dni? No nie? – A oboch protestujúcich, najlepšieho kamaráta a manželku, dotlačil za dvere spálne. Ešte sa akože bránila, v očiach mala zvláštny výraz, nechápavo krútila hlavou, akoby mu kládla otázku: To myslíš vážne? Naozaj to chceš? V tej chvíli sa ešte situácia dala obrátiť na žart, spoločne by sa zasmiali, aká hlúposť, nezmysel, toto nie je riešenie, ty nás iba skúšaš, však, ale on ich rázne postrčil, zabuchol za nimi dvere a ešte dodal, radšej kamarátovo ako cudzie. To vtipkovanie si mohol odpustiť.

                Sadol si na pohovku a nalial si pohár vína. V kútiku duše čakal, že sa dvere otvoria a obaja vyjdú, je to hlúposť, Rudo, neblázni, to sa nedá, ja to nedokážem, mne sa nepostaví, ale za dverami bolo ticho a prenikal odtiaľ iba občasný šuchot. Vypil víno, ihneď si nalial ďalší pohár a čakal, kým mu jeho najlepší kamarát Juraj Lenský oplodní manželku Alžbetu Bajmannovú, lebo on, Ing. Rudolf Bajmann, je neplodný.

     

    *

     

                K Petrovi doliehali z márnice útržky slov, viet, ale strácali zmysel. Chcel si vypiť, aby mohol na všetko zabudnúť, ale alkohol mu už nechutil. Ako to vlastne bolo? Otec odišiel, lebo mama začala piť. Mama začala piť, lebo otec odišiel. Primitívna rovnica vzťahov, ktorú, on, kurva, musí denne riešiť. Nechce to riešiť!

                Vrátil sa do márnice, keď Pipi práve rozdeľoval peniaze. Peter si vzal svoje, rozlúčil sa a odišiel domov.

                O mesiac mu mama zomrela a s pohrebnou službou navždy skončil.

     

    *

     

                Po manželkinej smrti sa Ing. Rudolf Bajmann nasťahoval nazad do bytu a Peter sa odsťahoval do garzónky. Hoci bývali od seba iba pár metrov, zriedkakedy sa vídali. Bajmann senior čoraz viac cestoval, oddal sa práci a so synom sa stretali sporadicky. Ak išiel na chatu otec, Peter ostal doma a naopak. Obom takýto vzťah vyhovoval. Bajmann sa niekoľkokrát pokúsil neobratne vyčarovať rodinnú atmosféru, bolo to akési umelé, a ani ho to veľmi netrápilo. Za Petra cítil zodpovednosť, bál sa o jeho budúcnosť, ale to bolo všetko. Alžbeta ich držala pokope a jej smrťou sa falošné tóny medzi nimi ozývali čoraz hlasnejšie.

                Alžbetina smrť Rudolfa Bajmanna oslobodila. Po čase si s hrôzou uvedomil, že manželku vymazáva z pamäti, niekedy uplynuli celé mesiace a nespomenul si na ňu. Jedného dňa si v papiernictve kúpil niekoľko veľkých zošitov formátu A4. Rozhodol sa, že začne spisovať svoje spomienky.

                Nebol to iba chronologický záznam života, ale podivná zmes autobiografie a úvah, pri písaní si nechcel dávať žiadne obmedzenia, ale zároveň sa obával, že skutočnosť prikrášli. Nevedel napríklad, či má napísať, ako túžil po tom, aby sa Alžbete niečo stalo. Keby umrela povedzme skôr, pri havárii, tak by sa problém s pitím vyriešil sám. Zamýšľal sa aj nad synom, či z neho, výchovou, aj niečo pochytil. Tieto najtajnejšie myšlienky mu spôsobovali najväčšie problémy. Nedokázal by ich po sebe čítať, také boli odporné.

                Zároveň si prial svoj život a názory zachytiť čo najplastickejšie, tak, aby ten, kto jeho zápisky bude neskôr čítať, rozumel jeho rozhodnutiam, aby ich chápal. Kto môže najlepšie posúdiť, ak nie on sám, či jeho kroky boli dobrovoľné, alebo vynútené okolnosťami? Peter na ňom, dokým žije, ťažko pochopí niektoré činy a správanie. Až po mojej smrti a s odstupom si syn uvedomí skutočné dôvody, pohnútky, ktoré ho viedli aj k nedobrovoľným rozhodnutiam, uvažoval.

                Niekoľko mesiacov po Alžbetinej smrti a nevyhnutných formalitách, ktoré s tým súviseli, sa Ing. Rudolf Bajmann rozhodol spísať závet. Urobil tak pred notárom. Všetok majetok odkázal synovi. Ostávalo mu už iba vyčistiť si vlastnú minulosť, ale na tento krok ešte potreboval nájsť dostatok odvahy. Keď som mal odvahu začať, musím mať aj silu skončiť, hovoril si, no nekonal. Ľudia budú vždy na naše kroky hľadieť inak, ako ich teraz vnímame my, vravel si. Morálka je len jedna. Nie sú dve morálky, to ostatné je pokrytectvo.

     

    *

     

                Ako je možné, že iba niekoľko kilometrov proti prúdu je iný svet? Prečo existuje nejaká ostnatá hranica, cez ktorú nemôže slobodne prejsť? Načo je mu celý socializmus? Na hovno. Skončí ako otec v dimitrováckej prevádzke, kde sa pomaly rozloží ako nejaký prvok Mendelejevovej tabuľky. Mal to urobiť už dávno, mal utiecť. Máčal by si nohy v tej istej rieke, ale za hranicami, v slobodnom svete. So Samom sa raz vážne rozprávali, že spolu utečú. Keby Samo narukoval k pohraničníkom, cesta von by bola vydláždená.

                Náhoda mu ponúkala aj inú príležitosť. Zadný plot ich záhrady na Devíne, záhrady, na ktorej rodičia po celý rok kvôli niekoľkým paradajkám a cibuli hrdlačili, susedil s hraničným pásmom. Za dvoma radmi ostnatých drôtov sa v pravidelných intervaloch objavovali ozbrojení pohraničníci so psami. Za tie dlhé roky dokonale ovládal rytmus vojenských pochôdzok, stačil príhodný okamih, striedanie stráží alebo ešte lepšie, nejaká mimoriadna udalosť na ktoromsi inom úseku ostnatej hranice, možno zatúlaná srna, možno naivný východný Nemec, ktorý by prilákal hliadky, a on by tento moment využil a k slobode by mu ostávalo už iba niekoľko desiatok krokov. Vyrátal si to presne. Pohraničníci by ho nezastihli, nezasiahli by ho ani zo samopalov, prv než by sa spamätali a premiestnili, už by bol na druhom brehu rieky Moravy, chránený vysmiatymi rakúskymi pohraničníkmi.

                Niečo ho však vždy zabrzdilo. Možno mal strach, že sa objaví nepoznaná prekážka, ktorú si nevšimol pri sledovaní hranice. Pohraničníci sa nerozpakovali, veď mali iba dve možnosti – zastreliť narušiteľa, alebo sami pykať.

                Dany si otvoril druhé pivo a prázdnu fľašu zlostne šmaril do mútnej vody. Nadskočila, pohojdala sa na vlnách, až mu zmizla z dohľadu.

                Rozhodol sa, že pôjde za rodičmi do záhrady a Alene zavolá neskôr. Nemôže sa ozvať ani Petrovi, pred dvoma týždňami odišiel na brigádu do NDR. Má vôbec zmysel o tom hovoriť? Vyznie to, akoby chcel, aby ho niekto ľutoval. Uvedomil si, ako ťažko sa oznamujú prehry.

                Nasadol na autobus a pri kameňolome vystúpil. Otec s mamou sedeli v tieni veľkej čerešne a driemali. Sucho im oznámil, že skončil so školou.

                – No čo už, – povedal otec a zakašľal, – asi to máme v rodine. Ešte ti chýba šrapnel do zadku a budeš celkom ako ja.

                Hoci sa to otec snažil zakryť, Dany zaregistroval jeho smútok. Prišlo mu otca ľúto.

                – Čo s tebou teraz bude? – mama zalomila rukami.

                – Pôjdem do elektrárne, alebo pozrieť tetu, – pohol bradou smerom k plotu.

                – Ale veď nemáš devizák, – povedala mama a nepochopila.

                – A ani ho nedostaneš. A keby si ho aj dostal, ktovie, či ti vonku niekto pomôže, – dodal otec s porozumením. Za plotom prešiel pohraničník a kývnutím ich pozdravil. Mlčky ho sledovali, až kým nezmizol za zákrutou. Keby teraz Dany vyšiel na hradné bralo, uvidel by na druhej strane rieky kúpajúcich sa Rakúšanov. Niekedy mu bezstarostne mávali.

                Otec si trpko spomenul na tetu a jej poslednú návštevu.

                – No, neviem, či to je dobrý nápad, utekať za niekým, kto nám naposledy nechal dvadsať šilingov.

                – Mne náhodou priniesla peknú šatku, – bránila mama sesternicu.

                – Áno, so štítkom Made in CCCP, ktorý pri prvom praní odpadol. A jeleňa, ktorý sa podobá na dojnú kravu.

                Na sekretári v obývačke majú vyrezávaného jeleňa v ruji, na pozadí s nadrobenými skalkami, ktoré symbolizujú masív Álp. Tetin dar otcovi. Dany obišiel najlepšie, dostal vrecko cukríkov PEZ a jedného káčera Donalda: keď zaklonil hlavu, z úst vypadol kyslý jablkový cukrík. Po jej odchode otec vyrátal, že ich stála presne tisícdvestodvanásť korún aj štyridsať halierov.

                – Je to lakomá striga, – okomentoval ju.

                Keď mama protestovala, v chabej snahe brániť vzdialenú príbuznú, otec pripomenul, že si pri odchode vypýtala aj krištáľové poháre, ktoré dostal z podniku na päťdesiatku. Ani raz ich dovtedy nepoužili. Dany už historky poznal: Teta pila iba ruskú vodku a kávu kvôli nej museli kupovať v Tuzexe. Denne jej vypila za vedro. Najhoršie pre otca boli rána: teta sa zavrela na hodinu a pol do kúpeľne, až raz otec, zvyknutý po rannej cigarete na pravidelnú stolicu (zvyčajne si zapálil priamo v záchode), musel zazvoniť u prekvapených susedov a vytlačiť sa u nich. Vyšlo ho to draho, zaskočeným susedom poobede doniesol fľašu Kláštornej sviečky za 35 korún.

                – Vetrajú asi doteraz, ráno mi hovná smrdia, akoby som žral staré handry, – okomentoval tento skutok otec. – No mal som sa dosrať? Bol to tvoj nápad zväčšiť kúpeľňu a spojiť ju so záchodom, – vynadal mame a dodal: – Mal som sa jej možno vysrať do tej veľkej kabely, ktorú si od nás odniesla.

                Dany túto príhodu počul aspoň tisíc ráz. Podišiel k plotu a nazrel do hraničného pásma medzi dvoma radmi ostnatých drôtov.

                – Mali by ste sa s Alenkou zobrať, mohli by ste bývať u nás a my s otcom by sme tu na chatke voľajako prežili, – začala uvažovať matka, – alebo by si ešte mohol skúsiť vysokú vojenskú, dostal by si hneď po škole byt.

                Dany iba prevrátil oči.

                – Chceš, aby som ti tu chodil za plotom?!

                Mama mykla plecom. Takto nepremýšľala.

                – A čo je vojak niečo menej?

                – Nevymýšľaj. Na vojenskú nepôjde. Čo z toho mám, že som išiel s prvým československým armádnym zborom cez celé Slovensko? Nič. Došiel by som možno až do Berlína, alebo aspoň do Prahy, keby mi ten poondiaty šrapnel nevletel do riti! A čo som za to dostal? Hovno. Iní majú dvestopäťdesiatpäťky, ale ja nemám nič.

                – Lebo si o nič nepožiadal! Lebo si stratil papiere a bol si lenivý požiadať o nové! – okríkla ho mama.

                – Lebo sa komunistom nebudem pchať do riti! Preto!

                – Tak máš v riti šrapnel a holú riť, – povedala mama.

                Aj tieto hádky už Dany poznal. O kovovom úlomku v zadku sa u nich viedli dlhé diskusie, odkedy si pamätal. Šrapnel bol spolu s komunistami najväčším a jediným dôvodom nespokojnosti. Podľa otca komunisti zodpovedali za všetko zlo, ktoré sa im stalo. Komunisti ho vyhodili zo školy, kvôli komunistom im vyhorel v Nových Zámkoch byt, kvôli komunistom sa všetci ocitli s malou otravou hríbami na pohotovosti. Nakoniec aj za lakomú tetu mohli komunisti. Keď si otec vypil, rád sa pred návštevami vystatoval drobnou jazvou veľkosti vrchnáka od piva, ktorá sa vynímala uprostred jeho vyrážkami posiateho zadku.

                Aj s inou spomienkou sa v úzkom kruhu hrdil. V šesťdesiatom deviatom roku, keď už to vyzeralo, že Rusi konečne odídu, prišiel Danyho otec jediný raz na stranícku schôdzu cechu 03, aby oznámil, že konečne chce vstúpiť do strany. V jedálni sedelo asi tridsať súdruhov a s očakávaním pozreli na Szaba, ktorý sa postavil pred rečnícky pult. Za chrbtom sa mu vynímal veľký nápis So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac. Keď všetci stíchli, Szabo sa hrubými rukami rozmáchol a povedal:

                – Súdruhovia, som vojnový hrdina. Všetci viete, že pri bojoch za našu slobodu sa v mojej riti ocitol nepriateľský šrapnel. Prežil som s ním celý život. Aj v dobrom, aj v zlom. Ale čo nevidíte, čo sa u nás deje? Za toto som bojoval? Mali by sme si vziať pušky a ísť na nich! Uvidíte, ako odtiaľto vypadnú! V pohode znesiem v riti ešte hŕbu ruských šrapnelov!

                Ktosi zo sály ho okríkol, aby sa krotil a nerušil schôdzu. Szaba to ešte viacej rozčúlilo. Vedel, že do strany vstúpiť nechce, ale páčil sa mu rozruch, ktorý vyvolal.

                – Ja mám v riti aspoň šrapnel, ale vy tam máte nastrkané iba vaše stranícke knižky, a tak sa bojíte pred rusákmi aj uprdnúť, len aby ste ich náhodou nevystrašili! Ste obyčajní sráči. Ste karieristi, ktorí sa po mne, robotníckej triede, šplháte hore!

                Szabo sa otočil chrbtom a stiahol si nohavice. Do sály zasvietil jeho biely poďobaný zadok.

                – Strieľajte!

                V sále zašumelo, protestné výkriky sa miešali so smiechom niektorých nerozvážnych súdruhov. Všetci ho poznali a vedeli, že je to v podstate dobrák, ktorý akurát nevie prispôsobiť svoje správanie normám socialistického robotníka. Pracoval vždy dobre, zodpovedne a do jedovatej prevádzky sa nikomu až tak veľmi nechcelo.

                Vyviedol ho až súdruh Rumanček, spolupracovník a kamarát z cechu 3 CHZJD a zároveň úsekový dôverník strany.

                – Neblbni, Venco, poď radšej von, zasa si pil.

                – Hovno som pil, nasratý som. Všetci len trepeme a diskutujeme namiesto toho, aby sme ich vidlami vyhnali.

                – Len pozor na slová, Venco, pozor na slová! Niekto by ťa mohol počuť a vieš, aká je doba!

                – Viem, ale ja ich všetkých jebem. Ja už nemám kam padnúť.

                Bola to pravda. Venco Szabo, robotník s nedokončenou vysokou školou, už nemohol na cechu 3 klesnúť nižšie.

                Revolučná šrapnelová zlosť starnúceho a slabnúceho Venca Szaba postupne opúšťala. Každý večer si zapol ORF l a počúval, ako sa rúca „ost block“.

                – Maximálne rok, dva a pôjdeme do Viedne na kávu, akoby sme išli do Malaciek, – hovorieval vždy, keď sa z rakúskej televízie dozvedel nejakú alarmujúcu správu o stave vlasti. Rok čo rok uzatváral sám so sebou stávku, že toto bude už posledný rok socializmu, a keď odchádzal v osemdesiatom prvom na jeseň do dôchodku, úplne vážne sa na kádrovom oddelení opýtal, kde majú Chartu 77, lebo by si ju rád prečítal, a že počul, ako ju všetci odsúdili, a tak by aj on pred odchodom na zaslúžený odpočinok, s pľúcami rozožratými od nitrátov a azbestu podporil zachovanie, budovanie a upevnenie komunizmu. Vedúca kádrového oddelenia skoro umrela od strachu a pre istotu ihneď zavolala jeho bývalému šéfovi Rumančekovi, ktorý ihneď zvolal mimoriadnu stranícku schôdzu, kde Chartu 77 pre istotu po štyroch rokoch ešte raz odsúdili a svorne sa pridali na stranu verného spojenca ZSSR.

     

    *

     

                Do Bratislavy Samo pricestoval iba niekoľko dní po tom, čo ho spolu s ostatnými demonštrantmi vyviezli za Prahu. Od obuškov mal po celom tele modriny, súvislé pásy, ktoré postupne prechádzali z tmavomodrej do zelenej až žltej. Najviac ho bolelo rameno, pravú ruku nemohol poriadne vystrieť, ani ňou dvíhať ťažké predmety. Bolesť mu vystreľovala až do chrbta, na pravom boku nevedel zaspať, a ak sa náhodou v noci otočil, prebudil sa na ostré pichanie. Mame o tom, čo sa mu v Prahe stalo, nič nepovedal, aj keď niečo musela tušiť. Vyhovoril sa na pád na zľadovatenom chodníku, ale bola to slabá výhovorka.

                K natrhnutým väzom v ramene, odreninám a modrinám sa pridala aj chrípka. Po príchode do Bratislavy sa nasťahoval k mame, zaradovala sa, konečne sa mala o koho starať. Ako vždy, jeho prítomnosť využila na lamentovanie. Už vedela, že sa s Evičkou rozišiel, a ponúkala mu množstvo zaručených spôsobov, ako si bývalú získa nazad. Nakoniec to nevydržal a odvrkol, že Eva sa rozišla s ním, a nie on s ňou. Prečo si matka namýšľa, že je to naopak?

                Stretol sa aj s Danym a Petrom. Musel im svoj traumatizujúci zážitok z Prahy prerozprávať. Mal dojem, že sa naňho valí jedno nešťastie za druhým.

                – Niečo sa musí zmeniť, – povedal Samo, – takto to ďalej nevydrží.

                – Ale bez násilia. Určite ste ich provokovali. Musí prísť naozajstná reforma všetkého, no zvnútra. Tak ako v Rusku, – povedal Peter.

                – Nikoho som neprovokoval! Čo blázniš! Len som sa prešiel mestom a schytal som to! Ty ich obhajuješ! Si jeden z nich.

                – To určite! Neobhajujem, len ťa poznám a aj tých tvojich umeleckých spolužiakov. Počuj, policajti sú všade na svete rovnakí, keď sa robí bordel, zakročia. Tak sa nevyhováraj na politiku.

                – Nič si nepochopil, – odvrkol Samo, – to nebol bordel, ale pokojné uctenie pamiatky. Tak ako sviečková u nás pred rokom. – Postoj kamaráta ho sklamal.

                – Zrazu aký kresťan. Na sviečkovej si bol? Nebol, – vykríkol Peter.

                – Ani ty.

                – Tu sa nič nezmení. Budeme čakať celý život. Uvidíte. Stále budú iba sľubovať, že sa niečo zmení, ale nič sa nezmení. Ja som si dal žiadosť o devizák. Azda ho tento rok konečne dostanem, – povedal Dany, – a potom vypadnem.

                – A ty by si chcel aké zmeny? Čo, prosím ťa, chýba tebe? – ­obul sa doňho Peter.

                – Nič, len pocit. Ja si na rozdiel od teba so všetkým vystačím. A nedriapem sa všade! Nepotrebujem odísť ďaleko, presťahujem sa do Marcheggu, ale budem si žiť slobodne. Budem na vás pozerať, ako sa tu trápite.

                – Trepeš. Ty nikdy neodídeš, – povedal Peter. – Si lenivý a je ti tu dobre. A pokiaľ ide o mňa, ja sa za to, že chcem pracovať, nehanbím.

                V ten večer sa pohádali. Už to nebola chlapčenská hádka kvôli hlúpostiam, ale búrlivá výmena názorov. Rozišli sa mlčky, Samo odišiel s Danym a Peter sa pobral do garsónky sám.

                – Normálne mi dnes vadil, – zhodnotil Petra Dany.

                – Aj mne.

                Dany chcel ešte niečo dodať, ale zháčil sa a zvyšok cesty mlčal.

     

    *

     

                Eva sa mu stratila. Boli dohodnutí, že sa stretnú pred Véčkom, ale čakal už pätnásť minút, a nechodila. Taká je vždy, nekontrolovateľná a príliš samostatná. Určite sa niekde zabudla so spolužiakmi! Čo si neuvedomuje, že je to tu ešte všetko nebezpečné? Medzi ľuďmi začul, že nasadia armádu a demonštrácie rozoženú. Takže tanky, to sa dá čakať. Zdochýnajúci kôň kope. Ale čo bude potom? Peter zahrešil. Predieral sa cez dav, no masa ľudí ho odtláčala od pódia, na ktorom sa práve objavil akýsi spevák a začal falošne spievať hymnu študentskej revolúcie. Tóny oslavnej piesne zazneli námestím, zohrievali mrznúcich ľudí a nikomu neprekážalo, že spevák spieval falošne, až to trhalo uši. Vo vzduchu poletoval sneh a vládla slávnostná atmosféra. Hoci sa ľudia tiesnili, v dave panovala ohľaduplnosť. Pri Poľskom kultúrnom stredisku zahučala sanitka, akýsi starší muž odpadol, potreboval rýchlu pomoc. Dav sa roztvoril ako lúpaný banán.

                Postavil sa na obrubník, ale nevidel ju. Zhromaždením prešla vina ďalšieho nadšenia, spevák pozdravil všetkých správnych občanov tejto vlasti, ktorí sa neboja povedať svoj názor, a začal štrngať kľúčmi. Peter mechanicky vytiahol kľúče a neustále sa pritom rozhliadal. Červenú filcovú čiapku, ktorú Eve priniesol zo služobnej cesty z Poľska, nevidel.

                K mikrofónu pristúpil Budaj, popravil si čiapku na hlave, kývol rukou a davy stíchli. Prečítal akési vyhlásenie a na záver svojho krátkeho prejavu zakričal:

                – Zaštrngajme im kľúčmi, nech súdruhovia konečne pochopia, že im odzvonilo!

                Námestie zaplavil štrngot kľúčikov a dav začal skandovať „odzvonilo, odzvonilo“.

                K mikrofónu sa postavil Kňažko. Gestom si vyžiadal ticho, davy ho začali pozorne počúvať. Jeho mohutný, dynamický hlas sa niesol námestím a dodával chvíli skoro slávnostný charakter. S pátosom prečítal list od akýchsi železničiarov z východu, ktorí podporujú vyhlásenie Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra. Peter rečníka nevnímal, pohľadom neustále prečesával námestie, ale Evu nezbadal.

                Rečníci na pódiu sa striedali. Niektorým od nervozity preskakoval hlas, ale bolo to pochopiteľné zlyhanie, stáť po prvý raz na pódiu, to chce odvahu. Peter sa pohol naprieč davom. Odtláčal podupkávajúcich ľudí, musel sa predierať, inak by ostal v mase ľudí uväznený. Za sebou začul akýsi podráždený hlas, tlačí sa ako komunista, zatuhlo mu, v prvej chvíli si myslel, že ho zbadal niekto z kolegov, ale neotočil sa a kráčal preč. Pod pazuchami mu stekali kropaje potu. Jedna hlúpa veta, a cíti sa ako zločinec!

                Konečne Evu zbadal. Stála na chodníku pred výkladom obchodného domu Dunaj a kývala naňho. Dostali sa k sebe a prudko sa objali. Eva si k nemu sklonila hlavu, zababušila sa na jeho hrudi, do miesta, odkiaľ sálalo teplo a známe pachy. Pod bundou cítila jeho svaly a zaľúbene ho objala. Ľúbim ťa, pošepkala do jeho vetrovky tak, aby to nepočul.

     

    *

     

                Včera bol opäť po rokoch za otcom. Nečakane ho navštívil doma, otec bol prekvapený, ale Petrovi sa zdalo, že sa aj potešil. Vošiel do bytu, na okamih mal pocit, akoby odtiaľto nikdy neodišiel. V byte ho prekvapil poriadok a čistota. Naposledy sa s otcom videli v lete, v meste, no odvtedy akosi spustol a schudol. Ktovie, či nie je chorý, napadlo mu.

                – Tá tvoja Eva je kde? Prečo si ju nepriviedol? – opýtal sa, keď syna usadil.

                – Majú štrajkový výbor, spolu s VŠMU štrajkujú už od pondelka.

                – Toto malo prísť už skôr, aspoň pred dvadsiatimi rokmi, – otec pokojne pokyvoval hlavou.

                – Počul si? Husák amnestoval toho právnika Čarnogurského, poznám ho, raz som sa s ním stretol. Rozumný chlap. A v Prahe po prvý raz po dvadsiatich rokoch vystúpil aj Dubček. Vraj bude generálny štrajk. Konečne, konečne! Teraz už len musíme dúfať, že sem neprilezú na tankoch nejakí osloboditelia, – rozohnil sa Peter. Otec si ho skúmavo premeral.

                – Hej, počul som, štrajk vyhlásili na dvadsiateho siedmeho.

                Nastalo ticho. Peter mal dojem, že otec ho na okamih prestal vnímať, ale po chvíli sa rozhodne ozval.

                – Dubček bude prezidentom, uvidíš. Tak sme sa dočkali! Už som ani neveril.

                Otec sa nečakane rozrušil. Prstami sekal do vzduchu, tieto gestá si Peter pamätal. Na stole ležali noviny, niektoré články boli popodčiarkované farebnou ceruzkou, na okraji zazrel otcovým písmom napísané poznámky.

                – Tuším ťa to celkom pohltilo, ale ešte nič nepíšu. Boja sa, ako sa to skončí. Ale na Viedni hovorili, že sa to už nedá zastaviť, – kývol Peter na noviny.

                – Včera si pozeral ten priamy prenos v telke?

                – Ten z Letenskej pláne?

                – Áno, ten. Zišlo sa vyše osemstotisíc ľudí! To je skoro celá Praha! Vraj tam prichádzali stovky autobusov a aj mimoriadne vlaky. Vystúpil Havel! Chápeš? Už sa to definitívne láme. Vedel som, že to raz príde.

                – Hovorí sa, že by mohol byť prezidentom.

                – Havel prezidentom? Ty chceš za prezidenta nejakého neznámeho Čecha? Nejakého škrabáka, ktorý je vo svete nula? Prezidentom bude Dubček, – odpovedal otec. – Havel je nikto. Dubčeka si všetci pamätajú ešte zo šesťdesiateho ôsmeho. Celý svet o ňom vie. Republika potrebuje politika, ktorého budú všade akceptovať! A on je tá správna autorita, – rozohnil sa otec a začal spomínať, ako to bolo v šesťdesiatom ôsmom. Peter ho prerušil.

                – Vravel som ti, čo som počul.

                – Najprv musia zakázať komunistov... To je nevyhnutné, stačí nejaká hlúposť a všade je plno krvi. Pokiaľ budú mať komunisti moc, tak to tu hrozí kontrarevolúciou. Predstav si, že by niekto len tak vykríkol, začnime vešať komunistov! Vieš, čo by nastalo? Sodoma gomora. Jakeša a Biľaka, tých zavrú určite, aj všetkých z ústredného výboru. Ale tých obyčajných treba nechať na pokoji.

                – Myslíš takých, ako si ty? – opýtal sa Peter.

                – Ja som bol bezvýznamná figúrka. Ak ma niekto chce obesiť, nech sa páči. Vždy sa môžem hrdo každému pozrieť do očí. Nič zlé som nevykonal. To nemôžu všetci povedať, – otec sa na okamih zamyslel. – Do strany som vstúpil vlastne pod nátlakom. Nechcem sa teraz ospravedlňovať, ale... veď je to jedno. Nech si po mňa prídu.

                – Ja ti verím, – prerušil ho Peter.

                – Nemôžu potrestať nejakého obyčajného sústružníka niekde v závode vo Vihorlate Snina! Alebo intelektuála, ktorý bol kedysi stalinistom, potom reformátorom a zrazu sa z neho, pred pár rokmi, stal disident. Obesíš ho, rodinu vyženieš, a čo bude ďalej? Začneme sa vyvražďovať? Brat brata, sused suseda. Syn otca? To nie je cesta tejto revolúcie.

                – Ale niečo sa bude musieť stať. Nemyslím, že vešať, ale nejako sa s minulosťou musíme vyrovnať. Každý musí začať sám od seba, potom bude všetko v poriadku, – iba Peter chápal význam svojich slov.

                Chvíľu sa ešte hádali, otec tvrdil, že bude stačiť, ak komunistov zakážu, jemu je to vlastne jedno, on už známky roky neplatí, odkedy je na dôchodku. Strana mu nič nedala, skôr iba zobrala. Peter sa cítil zvláštne. Od maminej smrti nebola medzi nimi takáto atmosféra. Vlastne pokiaľ sa pamätal, nikdy. Otec navrhol, aby si uvarili špagety, a po rokoch sa opäť spolu najedli. Vidličky štrkotali na tanieroch. Nastalo hlboké ticho. Z chladničky vytiahol fľašu Račianskeho výberu a nalial víno do brúsených pohárov, z ktorých nikdy predtým nepili. Štrngli si.

     

    *

     

                Do Primaciálneho paláca prišiel s tromi fotoaparátmi na krku, ovešaný brašnami a taštičkami.

                – Nemám ťa odfotiť? – Dany zamával na Sama so starým ruským fotoaparátom Zorkij, ktorý si ešte pamätal ich študentské časy. Samo sa iba mlčky usmial a pokýval hlavou. Pozdravil spolužiakov, z bývalej triedy nechýbal skoro nik, prišla aj triedna, už staručká pani profesorka.

                Eva bola krásna, mala na sebe dlhé biele šaty s čipkovou ozdobou. Predstavil si pod nimi jej súmerné telo. Ešte si pamätal drobné znamienko na pravom boku, dokázal si predstaviť vôňu jej tela, jej objatia. Sledoval jej ladné pohyby, držala sa vzpriamene ako kňažná, štíhly krk jej zdobili lesknúce sa perly. Teraz na ňu mohol pozerať stále. Občas k oku priložil fotoaparát a cvakol, ale väčšinu času sa sústredene vpíjal do jej očí. Všimla si to, placho sa na neho usmiala. Keby nebol hlupák, mohol vedľa nej stáť on.

                – Topánky sme kúpili na Rue du Rivoli v Paríži, stáli iba tisíc frankov, – povedal Peter. – Oblek som si dal ušiť v Londýne u nejakého Smitha, lebo niečo ti poviem, nikde inde tak dobre nešijú indickí krajčíri ako práve v Londone. Hovorím naschvál London, znie to krajšie.

                – Mal si to napísať na svadobnú pozvánku, – ozval sa Samo.

                – Čo, tie topánky? Oblek? Myslíš? Ale nie, ty si robíš srandu, to sa predsa nepíše! – Dany a Samo sa na seba súcitne pozreli. Peter sa nad touto možnosťou minimálne na okamih vážne zamyslel. Po opadnutí prvotného svadobného zhonu zavolal kamarátov bokom a vyviezol ich na poschodie do apartmánu, v ktorom strávia s Evou noc. Na privítanie im nalial z fľaše Martellu, ukázal im korkový štoplík, ktorý mal hornú časť zo zlata.

                – Tá fľaša je taká drahá ako môj ojazdený golf, jednu sme raz mali v reštaurácii, – povedal Dany potichu Samovi, keď Peter niekam odbehol.

                – Chutí to ako Karpatské brandy, – odpil si Samo z pohára.

                – Barbar, toto je to najlepšie, čo na trhu dostať. S kábečkom sa to nedá porovnať, – povedal Peter, ktorý počul jeho poznámku. Zazvonil prenosný telefón a Peter sa vzdialil. Počuli, ako niekomu po anglicky ďakuje za blahoželania.

                – Keby som mu nalial do pohára naše brandy, stavím sa, že by to nerozoznal, – povedal Dany.

                Samo pokrčil plecami. Nechcel Petra ohovárať, už aj preto, aby to nevyzeralo, že mu nevie Evu odpustiť. Pokúsil sa byť nad vecou.

                – Nekaz mu radosť. Dnes nie je deň na invektívy. Nech sa ukazuje. Ja mu nezávidím.

                – Ukazuje sa, však? Však sa ukazuje? Ten telefón si asi nechá zapnutý aj cez svadobnú noc! Čo keby sme mu dnes občas zavolali? – zasmial sa vlastnému nápadu Dany. Samo mlčal. Cítil sa mizerne. Dnes vidí v zrkadle svoju neschopnosť. Osud mu robí naprieky. Trpko si uvedomil, že namiesto umeleckých fotografií a výstav fotí svadby. Presne tak, ako mu to kedysi Peter ironicky predpovedal.

                – Čo ti je? – šťuchol do neho Dany.

                – Nič, – odvrkol.

                Peter sa po chvíli vrátil a pozval ich na balkón. Na kamennej terase ich ponúkol hrubými cigarami Romeo y Juliette a nezabudol vysvetliť, ako sa správne pripaľujú. Mlčky fajčili. Vietor ustal, ťažký dym sa plazil nad terasou.

                – Nie je to úžasné? Sme na terase, fajčíme najlepšie cigary na svete, pijeme najdrahší koňak a je nám spolu dobre! Po toľkých rokoch! Chalani, a viete, čo ma najviac teší? Že sme to pritom stále my. Stále my, – povedal Peter.

                – Akože sme sa nezmenili? – opýtal sa chápavo Dany a uškrnul sa.

                – Presne tak. Mám pocit, že len včera sme si z plaviek vypláchli bulharský piesok. Že iba včera sme ťa odprevadili na vlak, na vojenčinu, – objal Sama okolo pliec.

                Samo sa nepohol. Necítil to tak. Petrova eufória nezadržateľne stúpala.

                – Neviem, podľa mňa sa práveže zmenilo veľa. Každý sme inde, – odvetil Samo, – a každý sme iný. A to nehovorím o siedmich kilách, ktoré som za posledné dva roky pribral.

                – To je blahobyt, – potľapkal ho Peter žoviálne po bruchu, – a z teba vanie pesimizmus. Máme sa zle? Nemáme. Počul som, že tvojej agentúre sa darí. Ako sa volá?

                – Je to vydavateľstvo Image, s. r. o.

                – Dobrý názov. Ale je to aj reklamná agentúra, nie? – vyzvedal Peter.

                – Taká malá.

                – Netvár sa ako šuflikant! Máš predsa prosperujúcu a slušnú agentúru! – priateľsky ho šťuchol Dany. – Keď som ho bol vo firme navštíviť, tak som len čumel! Pod Slavínom má prenajatý celý barak a ľudí tam bolo ako mravcov. Klienti si podávali kľučku! – vysvetlil Dany Petrovi.

                – Nevrav! Z Picassa podnikateľ! To je zmena! Nepochválil si sa, – povedal Peter.

                – Nebolo kedy. A čím.

                – A my sme ho zavolali fotiť svadbu, – otočil sa Peter k Danymu. – Chápeš? Možno som sa dotkol jeho umeleckého cítenia, preto je celý večer zavzdušnený.

                – Fotiť som sa ponúkol sám. Ty si ma pozval na svadbu, – spresnil Samo, potiahol si z cigary a jeho hlasný kašeľ sa rozľahol terasou. Obaja kamaráti mu priateľsky uštedrili niekoľko buchnátov.

                – To sa nežerie, to sa fajčí, – zarehotal sa Dany.

                – A ty sa máš ako? – opýtal sa Peter Danyho.

                – Normálne. Dobre.

                – Roznáša Tirolákom šnicle a jebáva takú tučnú rakúsku kravu, – povedal Samo.

                – Blbec. Klame. So šéfkou nespávam, radšej prášim v bordeli dve kurvy. Je to lacnejšie ako manželstvo, no niééé?!

                – To sa uvidí, – usmial sa Peter. Opäť mu zazvonil telefón.

                Ospravedlnil sa a vošiel do apartmánu.

                – Niečo by som mu najradšej vyviedol, – povedal Samo.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013