Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
HORÚCE LINKY
Milan Kraus
20. 8. 1924 Tisovec
8. 8. 2006 Prievidza
Životopis autora
Narodil sa 20. augusta 1924 v Tisovci. Do ľudovej školy chodil v rodisku, do gymnázia v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval naNarodil sa 20. augusta 1924 v Tisovci. Do ľudovej školy chodil v rodisku, do gymnázia v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení štúdia roku 1947 bol krátko kaplánom v Žiline, Liptovskej Porúbke a v Novom Meste nad Váhom. Roku 1950 pôsobil ako administrátor ev. cirkvi a. v. v Želiezovciach a v rokoch 1950 – 1952 ako vysokoškolský asistent na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom a od roku 1974 zástupcom šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave, kde pracoval až do odchodu do dôchodku roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie, napríklad Pôvodná poézia, Svetová poézia, Slovenská poézia, Kmeň, Kruh milovníkov poézie, Otvorené okná a niektoré iné. Zomrel 8. augusta 2006 v Prievidzi.Zobraziť všetkoDiela a recenzie diel
Poézia
- Stromoradie ticha (1944)
- Vďaka a láska (1952)
- Lístok za listom (1955)
- Kroky (1961, výber)
- Načatá pečať (1969)
- Priateľstvo s chvíľou (1974)
- Z lyriky (1975, výber)
- Nálady (1979, 1983, výber)
- Zbierky (1984, výber, súborné vydanie prvých piatich zbierok)
- Spevokol (1988)
- Vychádzky do pološera (1992)
- Trpezlivosť kvetov (1997)
- Ťažkosplavné more (1998)
Esej
- Zábery (1980)
- Kontúry (2000)
Charakteristika tvorby
Milan Kraus patrí k starším predstaviteľom modernej slovenskej poézie. Do literatúry vstúpil v rokoch druhej svetovej vojny a táto skutočnosťZobraziť všetkoMilan Kraus patrí k starším predstaviteľom modernej slovenskej poézie. Do literatúry vstúpil v rokoch druhej svetovej vojny a táto skutočnosť tematicky, motivicky, ale i poetologicky výrazne poznamenala celú jeho básnickú tvorbu. Keď v tejto súvislosti zohľadníme aj prirodzenú charakterovú črtu básnika, ktorá ho zaraďuje medzi hĺbavých, mysliacich a najmä introvertných ľudí, potom jeho charakteristika ako meditatívneho básnika tichých tónov je celkom zákonitá. Vo svojej básnickej tvorbe kladie nástojčivé otázky o zmysle ľudského snaženia, ktoré sú podložené presilou životnej skúsenosti. Hoci si zreteľne uvedomuje protirečivosť sveta, výsledkom jeho tvorivého úsilia je volanie po ľudskej harmónii, spolupatričnosti a vzájomnom porozumení.
Jaroslav Rezník
Preložené diela
V zahraničí publikoval básne v gruzínskom vydaní Antológie slovenskej poézie (1985) a v bieloruskom vydaní Slavackaja poezija (1990).Zobraziť všetkoV zahraničí publikoval básne v gruzínskom vydaní Antológie slovenskej poézie (1985) a v bieloruskom vydaní Slavackaja poezija (1990).
Diela vydané s podporou SLOLIA
- Gyalogosvények a magasba / 2016 / Maďarský jazyk
Monografie a štúdie o autorovi
FELDEK, Ľubomír: Milan KRAUS – génius nenápadnosti (20. augusta 1925 v Tisovci – 8. augusta 2006 v Prievidzi). (Kronika). In: Tvorba , roč. XX. (XXX.), 2011,Zobraziť všetkoFELDEK, Ľubomír: Milan KRAUS – génius nenápadnosti (20. augusta 1925 v Tisovci – 8. augusta 2006 v Prievidzi). (Kronika). In: Tvorba, roč. XX. (XXX.), 2011, č. 2, s. 34 – 36.
BEŇO, Ján: Ľútoriadky za Milanom Krausom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 10, s. 117 – 118.
ŠAH: Milan Kraus – 80. (Pripomíname si – august). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 317.
VLNKA, Jaroslav: Na pomedzí poézie (Milan Kraus: prelietavé obrazy). In: Knižná revue, roč. XI, 27. 6. 2001, č. 13, s. 5.
ŠAH: Pripomíname si v auguste. Milan Kraus. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 319.
TOMČÍK, M.: Básnik prostých motívov. In: Kraus, M.: Z lyriky. Bratislava 1975, s. 141 – 149.KASÁČ, Z.: Lyrik vnútornej sily. In: V zápasoch a premenách. Martin 1977.
Nepočuť kroky básnikove? In: Bartko, M.: Portrétne štúdie. Bratislava 1981, s. 256 – 282.
HVIŠČ, J.: Aký bol a je. In: Slovenské pohľady 1984, č. 8.
Ukážka z tvorby
DÁŽĎ V HORÁCH (z knihy KROKY ) Prší, prší, akoby niekto plakal v hmlách,Zobraziť všetkoDÁŽĎ V HORÁCH
(z knihy KROKY)
Prší, prší,
akoby niekto plakal v hmlách,
rozsýpal drobný piesok sĺz,
studenú rosu žiaľu
na vaše čelo, hory,
ktoré nežaluje.
Pomaly stierate si bielu vodu z líc,
tú sladkú tajnosť z hĺbky vesmíru,
pozdrav výšin.
Len človek vie sa ľakať utrpenia.
Skrýva si svoju hlavu do dlaní
jak utopenec v hrobke slaných vôd,
hlboko na dne.
NÁČRT
(z knihy KROKY)
Každučké ráno obraz ten istý:
ostnatý drôt a hlavne kanónov
s dutinou čiernou ako vlčia tma,
tak strašne chladnou,
strašne mrazivou.
Plagáty po plotoch
jak tváre trpiteľov,
šľahané dažďom neskorým.
Len gigantický žiaľ,
len nalomené slová,
smrť chladnokrvná
v prázdnej zbrojnici.
Ver mi,
že ťažko ťa je menom osloviť,
lyrika moja, žena magická,
chvejúca sa na neskutočnom tele,
tak ďaleko
a taká mlčanlivá.
MLČANIE NA JAR
(z knihy KROKY)
Čože mám povedať tejto jari,
uliciam neschodným
a nedozerným diaľkam,
kde poletuje iba motýľ-noc,
železný súmrak
a postrelený muž,
ktorý sa desí vlastnej krvi?
Čože mám povedať tejto jari?
Tu stojí celá
ako slávobrána
zo samých ruží,
zo samej lásky,
žiariaca
ako sfinga mystického spánku
alebo pieseň
v mojom monotónnom srdci.
Jar, ó, jar,
ktože by nemiloval
tvoje neverné oči.
MOSTY
(z knihy KROKY)
Mosty, mosty k minulosti,
k detským hrám a ku radosti,
ponad priepasť rozvalín,
akože vás podpálim?
Tlčie srdce, váham, váham,
keď rukou za ohňom siaham.
Opustím vás, opustím?
Šľahá plameň, stúpa dym.
Darmo, stráne rannej zory,
prvý most už praská, horí.
Vzdialený som, vzdialený.
Mosty miznú v plameni.
DVE FARBY
(z knihy KROKY)
Iba dve farby zmiešal dnešný deň:
sivú a čiernu.
Dve farby sadli na vladársky stolec
a rozvešali svoje zástavy.
Len vietor duje,
iba vtáci krúžia.
Sivý je vietor,
vtáci čierni sú.
Iba dve farby...
Ty mesto tmavé,
ty svet zahalený,
ty sivá rieka,
ty sčernetá zem.
Iba dve farby zmiešal dnešný deň.
Čakanie klíči,
barometer klesá,
na bode mrazu potáca sa úsmev.
A už sa kopia mračná ako vlny.
Kopuly katedrál sa nebom rozplývajú,
obrovská labuť pláva po oblohe –
jazerom oloveným.
Čoskoro začne snežiť.
ZRKADLO
(z knihy KROKY)
Zrkadlo strieborné.
Tvoj obraz sa v ňom blysne.
Cúvni len jeden krok,
a zmizne, navždy zmizne.
Tá plocha jagavá
si pamäť neobťaží
ni tým, čo trápi hruď,
ni tým, čo srdce blaží.
Iba ty, duša, bárs
obraz sa často mení,
nevieš ho zanechať
bez stopy, bez ozveny.
DVOJAKÁ ĽÚBOSŤ
(z knihy KROKY)
Píše milý lístok milej:
Pozdrav. Podpis. Dosť.
– Chvalabohu, zase z krku
jedna povinnosť.
Letí lístok, už ho nesú
krídla-poštári.
Prečíta ho adresátka,
šťastím zažiari.
POSLEDNÁ PRED SPANÍM
(z knihy KROKY)
Už iba slabo šumí
vodopád ušlých chvíľ.
Niet návratu. Už nieto.
Deň hlavu nachýlil.
Všade si rozprestretá,
hlboká nočná tíš,
tma únavy, tma, ktorá
i mňa hneď pohltíš.
Mám izbu plnú dymu,
deň ušiel ako dym.
Dohára cigareta
posledná pred spaním.
ZA ŠTEFANOM KRČMÉRYM
(z knihy KROKY)
A dýchla smrť...
on ako krehký kvet
sa zachvel mrazom,
potom zlomený
sa zrútil na zem,
telo vyzlečúc
jak obnosené šaty
... odišiel.
Jak krehký kvet...
on, ktorý hrdo stál
sťa obor Atlas,
držal na pleciach
slovenské nebo,
hviezdy podpieral.
Jak Atlas stál
a ponad kopce bied
sa naširoko svetom rozhliadal.
Tak blízky nám,
a predsa nedozerný,
nohami v hline,
hlavou v oblakoch –
tep zeme,
vietor kozmu počúval
do vysilenia svojho.
Umenie!
Jak mnoho žiadaš,
akú ťažkú daň
ti treba splácať,
ako hrozno nás
prešuješ, stláčaš,
aby z našich mdlôb
si kvitlo ty.
Hej, on ti všetko dal.
Hľa, prázdne ruky
zložil meravo
a zavrel knihu.
Teraz ticho spí.
Spí vyrovnaný, neruší ho nik.
Spí Štefan kráľ a Štefan mučeník.
ZLOMKY
(z knihy KROKY)
Poznám prvky, zlúčeniny,
kovy, soli, plyn,
študoval som vzorce vody,
zásad, kyselín,
valencie, hypotézy
do zunovania.
Ale všetko toto sú len
zlomky poznania.
Moji dobrí profesori
sťa kus koláča
učili ma: slnko stojí,
zem sa otáča,
Galileo Galilei
došiel uznania.
Ale všetko toto sú len
zlomky poznania.
Miloval som Pythagora,
Kanta, Sokrata,
potom som si Senecu chcel
zvoliť za brata,
Aurélia Augustína,
jeho Vyznania.
Ale všetko toto sú len
zlomky poznania.
Nalomí sa moje zdravie,
mám v ňom trhlinu,
už mi chystá lekár dávku
penicilínu,
röntgen, sondu, injekcie,
ožarovania.
Ale všetko toto sú len
zlomky poznania.
Keď sa láska dotkne srdca,
človek zakvíli.
Tu i tam aj moje cesty
ženy skrížili.
Vyhol som sa im, to bolo
plaču, vzdychania.
Ale všetko toto sú len
zlomky poznania.
Lákala ma Parnas-hora,
múzy volali,
Schiller, Byron, Puškin, Ady
spať mi nedali.
Ach, tie verše! Koľké duše
ony porania!
Ale všetko toto sú len
zlomky poznania.
Až dodnes som ako študent,
bytosť úbohá,
rád by som ťa riešil, život,
ťažká úloha!
Zlomky, zlomky! Kloním hlavu
na rám fotela,
pomôžte nájsť spoločného
menovateľa.
HĽADANIE
(z knihy KROKY)
Ako vták prelietavý
môj duch si hniezdo hľadá.
Vysoké hory, cesty preďaleké,
svet prenesmierny.
Krídla mi ustávajú,
ale ty neutíchaš,
Sahara duše, Mont Blanc zasnežený,
smäd nehasnúci.
Kde rastie ruža-pokoj?
Mám skrvavené nohy.
Vysoké hory, cesty preďaleké,
svet prenesmierny.
TIEŇOHRA
(z knihy KROKY)
Hra plameňov a matný tanec tieňov.
Svieca zažatá.
Na našu stenu vylialo sa more,
more zo zlata.
Šum hravých vĺn. A čarokrásne víly
vykročili naň.
Nie, nebolo to more, zlaté more.
Je to lesná stráň.
Klop, klop, klop, klop. To trpaslíci kujú
vzácne prstene.
Za Zlatovláskou ide rytier v zbroji.
Kráča po stene.
Húkanie sov... a Zlatovláska plače,
slzí v nešťastí.
Zrútil sa rytier z ustatého koňa,
hynie v priepasti.
Kde je ten hrad, kde je tá temná veža?
Veža bolesti.
Po našej stene letia roje tieňov.
Detské povesti.
Kam, kamže, kam? Kam ma tie krídla nesú?
Krídla nehmotné.
Som v izbe sám a pozerám na stenu,
sediac v polotme.
VZDIALENEJ
(z knihy KROKY)
Tam nedovidím...
čľapot morských vĺn
pohltí hlas môj,
ani vtákov z hniezd
von nevyplaším,
aby pozdrav môj
zaniesli ďalej,
krúžiac šeptali
pri Tvojom okne
moje: Vráť sa, vráť!
Tam nedočujem...
nečuje môj sluch
Tvoj mäkký hlas
ni akord Tvojich slov.
Už zamĺklo,
do ticha zapadlo
aj zbohom,
ktorým sme sa lúčili.
Tam nedovidím...
Tvoju krásnu tvár
skrývajú diaľky
a ja žiarlivo,
v spomienkach,
kdesi príliš hlboko
Tvoj obraz strážim
pred prachom všednosti.
Lebo je údel vzdialených,
že nám
v pamäti blednú,
prázdne miesto sa
po nich zapĺňa,
že ustupujú,
až sa dostanú
na samý okraj
tmavej, hlbokej
priepasti zabúdania.
SKLAMANEJ
(z knihy KROKY)
Ty plačeš, a on zmizol ktovie s kým a kam.
Vyhol sa Tvojim slzám, výčitkám.
Ty sušíš ručník, ručníček mokrý, uplakaný.
On míňa dni, dni míňa v zabúdaní.
Ty čakáš list, jak žobrák čaká groš.
Vyhne sa vášmu domu listonoš
a ruka tá na dvere už viacej nezaklope.
Penelope!
Len tupý bôľ, kým zacelí sa rana:
A budeš hrdá v žiali, vyrovnaná.
Však možno raz...
Však možno raz... (že lejak plieska na ulici)
prístrešie u vás niekto poprosí si.
Niekto, čo potme vyhľadá váš dom.
Bude to on.
A ovanie ho Tvojho smútku tíš.
Prosebne zdvihne zrak, a Ty mu odpustíš.
A Ty mu odpustíš?
BEZ NÁZVU
(z knihy KROKY)
Ty sa uspokojíš s málom.
Tvoja ruka navzdory
pýche, čo sa mysle chytá,
číta drobné mince, číta
drobné mince pokory.
Štyri steny, štyri steny,
kút samoty, tíšin stred,
svárov času ušetrený.
Ach, tie prosté štyri steny
nahradia Ti celý svet.
Ty sa uspokojíš s málom,
Ty vieš drobnú radosť žať.
A mne hučí príval v hlave,
nedokážem, nie som vstave
Ti to málo darovať.
BUĎ AKO BREH
(z knihy KROKY)
Buď ako breh, čo pyšne vzdoruje
náporu vĺn a nepokojnej vode,
hoc poranený častým úderom,
vždy nepoddajný, verný ako stráž,
buď ako breh!
Buď ako breh, keď lákajú ťa vtáci
– neverné deti – lietať ovzduším
osobných žiaľov, drobných zarmútení
a zabúdať, že synom zeme si.
Buď ako breh!
Buď ako breh, tá náruč otvorená
pre lásku, plnú piesní radosti.
Hľa, dýcha zem a sila toho dychu
čnie ponad čas a nad cval storočí.
Buď ako breh!
