Foto © Lucia Gardin


  • Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
  • Stručná charakteristika tvorby

         Debut M. Solotruka Tiché vojny je postavený na analyticky diferencovanom základe vnímania, na nazeraní na situácie subjektu z
         Debut M. Solotruka Tiché vojny je postavený na analyticky diferencovanom základe vnímania, na nazeraní na situácie subjektu z viacerých strán a rovín: z hľadiska videnia, myslenia a písania. Všedné udalosti a situácie subjektu sa fragmentárnym, analytickým zápisom deformujú a vzďaľujú pôvodne empirickým podnetom a uzatvárajú sa pred jednoznačnou interpretáciou. Nereferenčnému (autisticky nepriepustnému) čítaniu napomáha využívanie procesuálnych, abstraktných slov a otvorená štruktúra básne plynulo radiaca myšlienky a obrazy bez zreteľnejších súvislostí. Z matérie básne sa postupne vyčleňujú motívy, ktoré svojím opakovaním podčiarkujú vlastnú dôležitosť. Patrí medzi ne motív bicyklovania (pedálovania, udržiavania rovnováhy), motív matky (ako zdroja harmónie a trestajúcej autority), rituál očisty (voda, vaňa, mydlo, mydlové bubliny), ale aj motívy „kvapiek, zŕn, bublín, kolies etc., ktoré sú súčasne nedeliteľnými atómami aj expandujúcimi vesmírmi, jadrami aj prázdnymi miestami“ a sugerujú „predstavu až fraktálnosti sveta“ (J. Šrank). Solotruk nápadným básnickým jazykom rozdeľuje pozornosť na situáciu subjektu a na spôsob extrémneho básnického písania, ktoré je jednou z foriem dešifrovania skutočnosti, a zároveň šifrovaním vlastných tajomstiev.
         Nasledujúce tri knihy – Mletie, Planktón gravitácie a Lovestory: agens a paciens – ďalej rozvíjajú metódu procesuálneho písania. V zbierkach Mletie a Planktón gravitácie sledujeme autorov spôsob „nachádzania meditatívneho modu organickej procesuálnej formy, ktorej kompaktnosť zabezpečuje lexikálna a sémantická návratnosť“ (Ľ. Somolayová). Básne v podobe pásma sú obmedzene spontánnym, organicky rastúcim textom, procesuálne spracúvajúcim („mletím“) podnety na kvalitatívne novú substanciu. Vedomie subjektu sa otvára všetkým formám recepcie (zmyslovej, reflexívnej, egocentrickej aj vystupujúcej zo seba) a premieňa ich na nový výsledný produkt, básnický text.
         Alternáciu metódy prináša zbierka desiatich verbálnych „ponorov“ Planktón gravitácie, v ktorej autor cielenejšie zaznamenáva reflexiu prebiehajúcich procesov „vždy  inak objavnej plavby / mozgovými vlnami“ vedomia. Okrem kontrastnej zmyslovosti pribúda v zbierke viac emotívnych reakcií, ktoré sa znásobujú v zbierke Lovestory: agens a paciens, tematizujúcej opis situácií ľúbostného vzťahu. Klasické partnerské spolužitie autor analyticky rozkladá do nezvyčajných polôh spontánneho aj zámerného vnímania slovami, ktoré nemajú zvyčajnú citovú zainteresovanosť ani zmyslovú či metaforickú platnosť, napriek tomu sprostredkovávajú nuansy erotickej príťažlivosti a duševnej spriaznenosti partnerov.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Martin Solotruk sa narodil 17. júla 1970 v Bratislave. Gymnázium Jura Hronca v Bratislave ukončil v roku 1988, potom študoval kombináciu
    Martin Solotruk sa narodil 17. júla 1970 v Bratislave. Gymnázium Jura Hronca v Bratislave ukončil v roku 1988, potom študoval kombináciu slovenský jazyk a literatúra – anglický jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1988 – 1994). Absolvoval študijné pobyty v USA (1991) a vo Veľkej Británii (1993). Po ukončení postgraduálneho štúdia angličtiny (1994 – 1997) pôsobí ako odborný asistent Amerických štúdií a literatúry na Katedre anglického jazyka Univerzity Komenského v Bratislave. Externe pracoval v súkromnej televízii a v reklamnej agentúre. Spolu s P. Šulejom organizuje od roku 2003 v Bratislave medzinárodný festival poézie Ars Poetica. Pravidelne sa zúčastňuje na literárnych festivaloch po celom svete (Česká republika, Írsko, Kolumbia, Poľsko, Slovinsko, USA, Veľká Británia). Ukážky z jeho tvorby boli knižne a časopisecky publikované v angličtine, češtine, chorvátčine, maďarčine, nemčine, slovinčine a španielčine.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Martin Solotruk vstúpil do literatúry na prelome 80. a 90. rokov na stránkach časopisov Fragment, Romboid a Kultúrny život.

         Martin Solotruk vstúpil do literatúry na prelome 80. a 90. rokov na stránkach časopisov Fragment, Romboid a Kultúrny život.

         Knižne debutoval básnickou zbierkou Tiché vojny (1997). V podstate konvenčnú tematiku (detstvo, rodina, medziľudské vzťahy) v nej stvárňuje postupmi, ktoré – v kontexte najmladšej poézie ojedinelo – tvorivo sprítomňujú snaženia najmä trnavskej skupiny a Osamelých bežcov. (Napríklad jeho záujem o významotvornú funkciu detailu odkazuje k  J. Mihalkovičovi či k I. Štrpkovi, ale aj Š. Strážayovi.) Kritika upozorňuje aj na súvislosti s poetikou amerického básnika J. Ashberyho.

         Jednotlivé básne sú skomponované z konkrétnych vnemov, detailných pozorovaní a originálnych úvah, často fragmentárnych či na prvý pohľad nesúrodých. Východiskom Solotrukových básnických správ a reflexií je akcentovane banálna každodennosť a antipoetická telesná skúsenosť. Zaujímavý je zvyk ironicky i sebaironicky profanizovať reflexie na vysoké témy telesnou skúsenosťou a naopak, čerpať z banálnej každodennosti podnety na britké sentencie i ďalekosiahlejšie úvahy. Pocitovo-reflexívne zameranie svojej poézie básnik komplikuje tendenciou budovať sémantiku nielen na obraznom tlmočení emocionálnych, zmyslových a mentálnych zážitkov, ale aj cez zhodnocovanie textovosti básne. Medzi tieto postupy patria hrové sekvencie založené na materiálovom prístupe k jazyku, najmä k jeho zvukovej stránke, ale najmä kontextuálne aktualizovanie frazeologizmov, klišé mediálneho jazyka, tradičných symbolov a autorových konštantných motívov.

         V druhej knihe Mletie (2001) Solotruk svoj subjekt aj s jeho sociálnymi vzťahmi markantnejšie zasadzuje do urbánneho životného priestoru. Aktualizuje pritom žáner básnického pásma vyjadrujúci subjektívnu skúsenosť s dynamikou a premenlivosťou moderného sveta. Zodpovedá tomu voľný verš, polytematickosť textu, uplatnenie časového aj priestorového strihu a princípu montáže, asociatívna práca s motívmi etc. Skladba má rapsodický ráz, jednotlivé sekvencie možno čítať aj ako relatívne samostatné úseky-básne, čomu zodpovedá aj prítomnosť významovo neurčitejších pasáží či rezignácia na pevnejšie „vystuženie“ sémantiky textu vnútrotextovými odkazmi.

         Solotrukov básnický subjekt transparentne odkazuje na empirický autorský subjekt, čo sa zvlášť vyníma na pozadí „zahmlievacích“ procedúr, ktoré na nositeľovi básnickej výpovede vykonávajú autorovi rovesníci (dekonštruovanie subjektu P. Macsovszkým, štylizácie P. Šuleja či M. Habaja). Bezprostrednosť výpovede je pritom komplikovaná využívaním širokej škály gramatických osôb, cez ktoré subjekt vyslovuje svoje zážitky, postrehy, komentáre a úvahy (ja, ty, my, on). Ich premenlivosť potom umožňuje demonštrovať vnútornú aj vonkajšiu premenlivosť a viacvrstvovosť súčasného života, slúži na posilnenie dojmu stierania hraníc medzi subjektívnym a objektívnym a na exponovanie fluidnosti identity moderného človeka. Tento postup umožňuje aj relativizujúcu hru s „autentickosťou“ básnickej výpovede.

         Takýto zmysel pre ambivalenciu zjavne signalizuje už zvolený názov diela. Mletie v prvom pláne označuje pracovný postup drvenia, zjemňovania, teda premeny nejakej suroviny na použiteľné čiastočky, v prenesenom význame slúži aj na pomenovanie mechanického rečového aktu, rýchleho a prázdneho „rapotania“. Jedna rovina názvu teda pomenúva efektívnu činnosť a druhá neproduktívnu aktivitu. Z pozície titulu ako významovo zvlášť exponovaného miesta umeleckého diela sa tak sebaironicky exponuje dvojznačnosť básnického pomenúvania, premieňania životnej skúsenosti so svetom (v ktorom je navyše stále „mela“) na literárny text.

         Dynamická premenlivosť subjektu v Mletí je len odrazom nestálosti, mnohorakosti, ale aj vzájomnej súvzťažnosti prvkov sveta, ako ju Solotruk vníma už v debute. Cez motívy kvapiek, zŕn, bublín, kolies etc., ktoré sú súčasne nedeliteľnými atómami aj expandujúcimi vesmírmi, jadrami aj prázdnymi miestami, sa sugeruje predstava až fraktálnosti sveta. Solotrukovo písanie tak podáva život aj za nepriaznivých či krízových okolností ako príležitosť na permanentný závrat. Jeho výpovedné postupy nemajú za cieľ akcentovať frustrujúce dôsledky toho, že neprestajne metamorfujúca skutočnosť je vždy uchopiteľná len útržkovito, ale vyvierajú zo záujmu o možnosti vnímania. V jeho koncepte sveta majú javy zmyslovo vnímanej reality funkciu znamení, ktoré vzrušujúco provokujú človeka k neustálej všestrannej aktivite. Zosobnením tejto predstavy je básnický subjekt „osamelý cyklista“ (Macsovszky). Je to človek, ktorý sa na dynamicky premenlivý súkromný, verejný aj prírodný časopriestor adaptuje tým, že aktívne prijíma a vyhľadáva zážitky a podnety všetkého druhu, pretože si je dobre vedomý vratkosti svojej stability v ňom. To vytvára príležitosti na inscenovanie situácií, pri ktorých na nestálosť vecí aj ľudských súdov o nich, čiže neuchopiteľnosť sveta, nazerá z nadľahčeného a nadľahčujúceho stanoviska. V explicitnej podobe intenciu tohto prístupu vyjadruje výrok, že človek sa má takto „naučiť chodiť aspoň trošku po svojich”.

         Vzhľadom na povedané radno Solotrukovu tvorbu chápať ako postmodernú transformáciu civilizačnej poézie a poézie súkromia.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Z angličtiny prekladá poéziu (J. Ashbery: Vlna , 2000, časopisecky D. Barthelme, S. Beckett, A. Ginsberg, S. Heaney, Ch. Simic, W. Stevens a i.) a drámu (E. Walsh:

    Z angličtiny prekladá poéziu (J. Ashbery: Vlna, 2000, časopisecky D. Barthelme, S. Beckett, A. Ginsberg, S. Heaney, Ch. Simic, W. Stevens a i.) a drámu (E. Walsh: Disko zvery a Výcuc Dublin, 2002, N. La Bute: Bash, 2003, Phillis Nagy: Talentový pán Ripley, 2004).

    Podieľal sa na anglickom preklade antológie slovenskej literatúry One Hundred Years of Slovak Literature (2000).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20.

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20. storočia). (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 13 – 27.

    PROKEŠOVÁ, Viera: Približovanie, vzďaľovanie. Martin Solotruk: Lovestory: Agens & paciens (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 10. 9. 2008, č. 19, s. 5.

    Autor neuved. – SOLOTRUK, Martin: Prekročiť domáci básnický priesoček. Riaditeľ festivalu Ars Poetica, básnik Martin Solotruk (Rozhovor). In. Knižná revue, roč. XVI, 11. 10. 2006, č. 21, s. 7.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    BELKOVÁ, Zzuzana – SOLOTRUK, Martin: Ešte sa len začíname učiť od prírody (Hovorí básnik a prekladateľ Martin Solotruk). In: Knižná revue, roč. XIV, 3. 3. 2004, č. 5, s. 12.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Múčenie čohosi; „nájsť vzťažný bod“. In: Romboid, 38, 2003, č. 2.

    MACSOVSZKY, P.: (Nedo)kódované mlyny existencie. In: Romboid, 38, 2003, č. 2.

    MATEJOV, Radoslav: Pripodotknutie inou cestou (Martin Solotruk: Mletie). In: Knižná revue, roč. XII, 30. 10. 2002, č. 22, s. 5.

    PÁCALOVÁ, J.: Čosi o prekračovaní mysliteľného a nemysliteľnosti pravidiel alebo Antropológia podľa Solotruka. In: Vlna, 2002, č. 12.

    MATEJOV, R.: Domovina cvičenia vedeckosti. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 4.

    MACSOVSZKY, Peter: V bubline bunky: Odvrátený autoportrét. In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 9.

    BUZÁSSY, Ján: Poznatky osamelého cyklistu. Martin Solotruk: Tiché vojny. (Recenzia). In: Romboid, XXXII, 1997, č. 1, s. 77 – 78.

    Štyri pohľady na… M. Solotruk: Tiché vojny. In: Dotyky, 1997, č. 4.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Solotruk, ako talentovaný žiak trnavsko-osamelobežeckej poetiky, sa v  Tichých vojnách pokúsil o vskutku sizyfovské (z)reštaurovanie

    „Solotruk, ako talentovaný žiak trnavsko-osamelobežeckej poetiky, sa v Tichých vojnách pokúsil o vskutku sizyfovské (z)reštaurovanie tej básnickej reči, kvôli ktorej dnes málokto siaha (s trpezlivosťou a pochopením) po Ondrušových, Stachových, Strážayových či Mihalkovičových zbierkach. (A keďže Martina Solotruka možno právom (a smelo) považovať za pokračovateľa spomenutých poetov, niet divu, že jeho Tiché vojny narazili na vysychajúcich vodách slovenskej literárnej kritiky buď na plytčiny nepochopenia, alebo na útesy odmietnutia, a pritom hmatateľného nezáujmu. Interesantný úkaz: práve tí, ktorí sa sťažujú, že dnešný hektický človiečik nemá dosť času na čítanie náročnejšej poézie, prejavujú pri recepcii solotrukovského spôsobu narábania s básnickou matériou najviac netrpezlivosti... Asi už majú vžitý nejaký model, schému pohodlne náročnej poézie.) Nezvyčajnosť svojho básnického prejavu Solotruk stavia – okrem iného – na narúšaní, uvoľňovaní, ohýbaní a prehýbaní zaužívaných syntaktických schém. Túto skúšku pružnosti väzieb možno chápať ako prejav radosti z reči sveta. Inak povedané: ten, kto už nevie, čo si počať s detailami viditeľného a so záchvevmi neviditeľného sveta, nedokáže už ani ohýbať – taký človek svoju vôľu k hre už kdesi (kedysi) premrhal. Solotruk touto vôľou k hre nemrhá. Jednoducho sa nenáhli. Trpezlivý výber materiálu (vyčkávanie na vhodný motív), sústredená práca s výrazom, uvážené konštruovanie stavby. (...) Ďalším neodmysliteľným symbolom Tichých vojen je koleso. Konkrétnejšie: bicyklové koleso. Možno ho chápať aj ako spojivko s osamelými bežcami zlatých šesťdesiatych. Solotruk: osamelý cyklista. Teda: roztáčač. Hráč. S guľou a v guli. Dojem, že Solotruk nám predkladá znepokojujúco dynamický, fragmentarizovaný kaleidoskop rozličných vizuálnych dojmov, nie je príliš vzdialený skutkovej podstate Tichých vojen: roztočené koleso, dúhovo-závratnú víziu cez svižne kmitajúce spice. Skutočnosť, teda svet vzťahov, predmetov a významov od čias renesancie už neobsedí pokojne ani v jednom zdanlivo nezvrátiteľnými definíciami vystlanom pelechu: Koleso zákona je roztočené, denne premáhame odstredivú silu ruského kola Fortúny (Rota Mundi), ktorá nás vytrvalo vyhosťuje z dnes už (z)rušeného, euklidovsky-newtonovsky (u)sporiadaného priestoru.“

    Peter Macsovszky

    „Žánrovo je Mletie básnické pásmo (pravda, s výhradou, ku ktorej sa ešte dostanem) napísané voľným veršom, kde autor pokračuje vo svojom debutovom básnickom rukopise. Evidentný posun je však v akomsi riedení textu, asociatívny prístup k písaniu dopĺňa istý druh civilnosti v básnickom prejave, ktorý sa iba veľmi jemne črtal aj v prvej knižke, predovšetkým ako básnikov zmysel pre pozorovanie a zameranosť na detail. Tento výrazový posun podporuje aj spôsob zalomenia textu v knihe: široké riadkovanie a faktická úspornosť textu na (dvoj)strane má svoj zmysel a čitateľovi avizuje určitú slobodu alebo nenáhlivosť v približovaní sa k sémantike celého pásma. Solotrukovo Mletie, na druhej strane, stráca energickú nabitosť básnikovho debutu, jeho tón je umiernenejší, emocionálne suchší, dalo by sa povedať (nebásnicky) vyrovnanejší, odstup lyrického subjektu od sprostredkovaných obsahov dokonca evokuje pocit vyprázdnenosti, ktorá sa za všetkým ukrýva ako jediná samozrejmosť. Dôležitú prácu v tomto smere vykonáva tradičná syntax opúšťajúca akúkoľvek hudobnosť verša; rytmické komponenty autor vo svojej básnickej skladbe uplatňuje iba pri akcentovaní významov vysunutých do samostatných, hoci aj jednoveršových strof. Je to však skôr kompozičná záležitosť ako jazyková, skôr sémantická ako paraverbálna. Solotrukovo pásmo oddeľuje od prózy iba zvonku diktovaná distribúcia významov do jednotlivých veršov a výrazne voľný, asociatívny ráz textového zápisu, ktorý otvára široké možnosti pre rôzne významové interpretácie. Sprievodným znakom už zmieneného civilizmu sa tak stáva strata poetizmu evokovaného na nižších, napríklad gramatických, morfologických, syntaktických štrukturálnych úrovniach textu a zvýraznenie komplexnejšieho sémantického rámcovania výpovede, ktoré, koniec koncov naznačuje už samotný žáner pásma, resp. poémy komponovanej ako celok. (...) Sémantika Solotrukovej básne-poémy vlastnou tiažou vyúsťuje do jediného vymedziteľného akcentu, ktorým sa postupne stáva topos rodiny (domácej kuchyne) a v jeho rámci, prirodzene, aj topos partnerského vzťahu. Spoza takto definovateľnej básnickej kulisy sa prediera na povrch otázka ani nie tak zmyslu, ako skôr povahy ľudského bytia. Interný subjekt básne zaznamenáva jeho premenlivosť, ale aj relatívnosť zvýznamňujúcich (sociálnych) kontextov, a súčasne istú návratnosť základných životných motivácií v akejsi oslabujúcej či zoslabenej intencii. V poéme sa striedajú syntetizujúce ambície básnického subjektu s potrebou zachovať zvýšenú mieru neurčitosti pri rekapitulácii a spracúvaní životných dejov a peripetií; pohyb jedným smerom okamžite vyvoláva opačné nutkanie – a v tejto nerozhodnuteľnosti sa ocitá aj vnútorný adresát či vonkajší recipient Solotrukovej poézie. Keďže s istou pravidelnosťou tu funguje práve len podobné rozkolísavanie identít a subjektívnych ambícií, zo sprievodných znakov poctivého hľadačstva postupne vzniká básnický mechanizmus, ktorý podsúva celej básni skryto opatrnícky prídych a súčasne simuluje akýsi kinetický efekt roz-zvažovania. De facto je však básnikovo hľadanie najmä hľadaním odvahy veci obnažovať, a nie zahmlievať. Preto jeho báseň-pásmo nezískava svoj profil a svoju estetickú moc prostredníctvom všetkých významových vrstiev a línií, ktoré by v ňom mohli a mali spolupracovať, ale je len sémanticky a kvalitatívne rozostrenou stopou úsilia byť veľkou formou.“

    Stanislava Chrobáková-Repar

    „Výpovednú hodnotu má voľba konštitučných prvkov tropiky a ústredných charakteristických motívov, integrujúcich významové siločiary básní (básne) do kompaktnej interpretačnej mriežky. V Tichých vojnách bol zastrešujúcim prvkom (resp. motívom) strom, ktorý sa fragmentárne vyskytuje aj v Mletí, no nie v natoľko príznakovej podobe. Konotácie s vyrovnávaním sa so stratou bazálnych istôt detstva, ukotvovaním v staro-nových miestach (či ľuďoch), hľadaním (orientačným behom?) dodávali zbierke prostredníctvom daného motívu určitý staticko-dynamický potenciál. V Mletí ho nahradila statika na úrovni jazykovej realizácie vyjadrená nadbytkom slovies v trpnom rode (ale aj slovnodruhovou príslušnosťou názvu zbierky). Statickosť ako rezignácia, ktorej signifikantom je diera, resp. čokoľvek charakteristické okrúhlym tvarom, vyvolávajúce predstavu prázdnoty, bezvýchodiskovosti, bezvýznamnosti, čokoľvek spochybniteľné už formou svojej existencie. Prostredníctvom zástupných pomenovaní (koleso bicykla, balón, ciferník hodín, zrnko soli) a slovesných vyjadrení asociujúcich okrúhlosť (nabaľovať, zaokrúhľovať, točiť sa, váľať, otvárať) autor reflektuje primárne spoločenské dianie. (...) Kvalitatívny rozmer hľadania v zmysle perspektívy východiska, charakteristický pre Tiché vojny, vytláča pozorovanie a reflexia.“

    Jana Pácalová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Neviem, či by som vedel povedať, čo rozumiem pod slovom báseň. Báseň môže byť hľadaním vzťahov medzi „básňami“, t. j. elementmi rôznej

    Neviem, či by som vedel povedať, čo rozumiem pod slovom báseň. Báseň môže byť hľadaním vzťahov medzi „básňami“, t. j. elementmi rôznej kvality, povahy, dočasnej platnosti, relatívnej polohy, zmyslových dát atď. Rovnako ako môže byť človek „hľadaním vzťahov medzi človekom a človekom.“ Čo je to vzťah? Ako ho definujeme? Za dôležitejšie ako báseň totiž považujem písanie – možno – teda kontinuálne „dopovedávanie kúskov paraboly“? Možno vo všetkých procesoch – a nie len mentálnych – ide iba, či hlavne, o písanie a čítanie. Kódovanie a dekódovanie. Budovanie čoraz sofostikovanejšej pamäti a sviežosti naraz. Mám pocit, že sa ešte len začíname učiť od prírody, respektíve čítať diskurz syna človeka. To nemal byť pátos.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Ceny Ivana Kraska za zbierku Tiché vojny (1997) Cena Jána Hollého za rok 2006 za preklad poézie Ted Hughes: Krá. Zo života a

    Prémia Ceny Ivana Kraska za zbierku Tiché vojny (1997)

    Cena Jána Hollého za rok 2006 za preklad poézie Ted Hughes: Krá. Zo života a piesní Krá

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    TICHÉ VOJNY (úryvky) Tep Bunky sa navzájom hladkajú celými telami... v toľkom nestrávenom vzduchu prvá aj

    TICHÉ VOJNY (úryvky)

    Tep

    Bunky sa navzájom hladkajú celými telami...

    v toľkom nestrávenom vzduchu

    prvá aj posledná zostáva rozkošnica...

     

    Obliekam si plieskajúce nohavice,

    už je zabudnuté, ako ma v nich mama ihlou hľadala,

    chcela sa dotknúť,

    na seba upozorniť.

     

    Úplne ošklbaný vták už nestarne...

     

    Prevrátený pohár otvára les,

    prievan jedného lístka vyvetrá celý strom.

     

    Vyrušené nohou, ktorá samu seba predbehla,

    zvieratá pozdvihli v údive hlavy a smutne sa,

    nielen po sebe,

    obzerali hlboko sklamanými očami.

     

    Vtáky si pri zbližovaní ukazujú

    pod jedným aj pod druhým krídlom.

     

    Nabehne zunenie koľajníc,

    zabudnutých koľajníc, uvádzajúc ryby do zvláštneho stavu,

    prináša prvotné posolstvo,

    najmä kým medzi obyvateľstvom udržiava

    všeobecnú neistotu,

    nijako sa ho nedá zbaviť, nedá sa ujsť.

     

    Strom už, už plazivým koreňom vysrkne,

    čo zostalo v prevrátenom pohári.

     

    Ako vyhovieť kamienku v topánke,

    keď mám pri každom vykročení pocit,

    že ho slnko priťahuje viac než Zem?

     

    Zahnem za roh,

    odznova

    zabudnem.

     

    Žiadna bublina dlho neunesie ťarchu sveta,

    zmizne,

    možno len, aby sa naplno zjavila

    niekde úplne inde.

     

    Tiché vojny len tak

    Kryštalizácia sa sem šíri

    z niektorých hviezd

    ako na kohútie zavolania.

    To mihanie štítu a meča v prázdnote

    robí bez opýtania poriadok podľa seba.

     

    Mamy niet

    a pod ňou odvaleným kameňom

    prebehne na chvíľu, čo malo zostať utajené,

    po lopate neuchopiteľný chaos podzemia...

    – vyšiel som vyzerať klíčky

    a prichádzam s vodou bez oddychu hnanou

    rybím nahmatávaním

    štrngajúcich kľúčových zväzkov hviezd,

    zaľahnutou v ušiach.

     

    Na vrchole záchvatu sa do slnka zhlboka ukláňam

    znova a znova, raz tu, raz tam.

    Či noc, či deň, vždy jeden pes

    okolo mňa skáče ako po zážitku.

    Ktorýsi všemocne podkutý kameň cvalom vyráža

    pred seba, zatiaľ na jeden skok...

    a hneď húfne za ním tie úslužné biele sliepky,

    ktoré sa okamžite dokážu vcítiť.

    Nikto si nič nevšimol, no kohút trvá na svojom.

     

    Hrb

    Prišla na mňa pokora schovať ruky pod korene stromu.

    Tak sa nedá nič predstierať.

    Chodím ulicou, na obe strany odmietam raz slušne,

    raz menej všetky pozvania do vnútra.

     

    Moja druhá noha prehĺbi záludnosť vábenia predchádzajúcej

     

    – školáčik s taškou na chrbte čoraz hlbšie

    vchádza do postupne vystupujúcej jaskyne.

    Tam tanec zrniek prachu proti úsvitu štrbiny.

    Postupne sa pridávam.

    Rozosmiali ma farári, čo chcú vyšľachtiť mandarínku

    bez kôstok.

     

    Gestikulujem proti zástavám,

    len čo trochu ožijú vo voľnom vzduchu,

    hneď si každá začne čosi uzurpovať.

     

    Dokážu však byť aj veľmi trpezlivé pri skúšaní šťastia.

    Pokým prvý z nás nepadne na riť.

     

    Trúbky fanfár už ofukujú niekde nejaké bobinko,

    ktoré si to možno ani nezaslúži.

     

    Vbieha posledný sám nad sebou sa usmievajúci bežec

    a práve vyprázdnený štadión zaduní bolehlavom

    desaťtisícov.

     

    Pár momentov pred vyvrcholením

    Rozskákaná lopta a prsník sa postupne zbližujú,

    v tom najhoršom

    bradavka zastaví syčanie ventilu.

     

    Lopta pokojne saje, no súčasne robí prsníku dobre

    svojou neustávajúcou hravosťou.

     

    Je dobré, ak si zo stretnutia odnáša každý to svoje

    životne nevyhnutné.

     

    Ryby meditatívne dýchajú z hlboka vody, rozčerenej hviezdou.

    Zostávajú nadzvukové.

    Lebo po prstoch rozumiem labutiam,

    hoci toho nohami pod hladinou vyjadrujú toľko naraz,

    parodujú...

    až sa zľakol i zajac pustený z nohavíc

    a na úteku do polí v zmätku poskákal niekoľkým dôstojným

    ľuďom po hlavách.

     

    Nahlas sú rátané semená prikladané do ohňa,

    ale ani jediná bublina nechce byť sformovaná ináč.

     

    Dedovia, neuvoľnené jadierka, zostanú zahrnuté priazňou

    jemnučkej hliny pod vládou vaječníkov,

    kým rotácia Zeme a stúpajúce vlnenie rastu bylín

    naťahujú šteklivé zotrvačníky v svrčkoch.

    Až do maxima, a potom spúšťanie.

    Nedá sa ukryť pred tým fŕkaním na všetky strany

    za bleskového rozpletania klbiek mláďat.

     

    Radostne porozšírené nozdry,

    matka na oblohu plachtou práši nemluvňatá.

     

    Najčistejšie chvíle

    Mama sa naklonenou krhlou proti prúdu

    zbližuje s ovocnými stromami.

    Dievča skáče, až sa samo sebe stráca,

    svištiacim švihadlom zráža

    jablká.

    Tie mi najlepšie chutia práve za potopy.

    Vyjavené vlasy neznámych, ktoré sa akoby nič vznášajú,

    spôsobujú napätie v mojom, intímnym pohľadom

    obsiahnutom

    vzdušnom priestore,

    – horšie ako na tanieri.

    To napätie podráždi vtáka,

    až po čase sa, v pomykove, začne opäť pohrávať

    so svojimi echami.

     

    Aj ja stojím pod stromom, s vodou v ústach,

    tak som citlivejší na rezonancie.

    Nemôžem hovoriť, vyzujem sa,

    v topánke mi bublá voda.

    Obujem sa – nič, vyzujem sa, a tiež nič...

    Topánku hodím po vtákovi

    a mením miesto, kým nepredstúpim pred zástupy,

    celou tvárou za maskou lyžice.

    Našťastie iba chvíľu vydržím bez rehotu.

     

    Hnali ma svinským krokom, nič nechápajúc.

    Takto sa môžem v samote pokojne prešpárať v nose

    k svojmu najspontánnejšiemu čistému telesnému bodu.

     

    Pred zaspaním striedam vetry jeden za druhým, no ani jednému nemôžem prísť na chuť...

    A zrazu je moja vlastná nohavica, zaseknutá do retiazky,

    väčšia

    než čokoľvek, s čím som sa dovtedy stretol.

    Nedá sa dopredu ani dozadu

    bez toho, aby som sa najprv vyrovnal so svojou situáciou,

    v ktorej ma – i pri všetkej jeho zdanlivej automatickosti –

    myklo bicyklom,

    svojím spôsobom potiahlo za rukáv

    a nebolo to ani doprava, ani doľava,

    teda ani na jeden smer, ktorým som mal v úmysle pokračovať.

     

    Prišiel čas prestať sa aspoň na chvíľu brať vážne,

    skloniť neodhadnuteľnú tvár do vnútra,

    aby sme preskúmali podstatu vtipu.

     

    Prečo sa odtiaľto, z tohto bodu,

    zrazu dá skočiť niekde úplne inde,

    i s tým všetkým, s čím sme tu doteraz len, možno trochu

    skúšobne, možno i trochu školácky, kľučkovali dookola...?

     

    Keď nás už raz tá náhoda tak neočakávane pevne a

    nerozlučne spojila...

     

    Nožnice môžu byť tým, čo ma premenlivo prispôsobuje veľkosti, mierke

    (Súmerateľnosť)

    A nožnice už tak ostali,

    v úžase

    roztiahnuté,

    zaseknutie v hrdle.

    Nie ony, ale ja som si priebežne

    po izbách uvedomil,

    že veci na isté veci nemajú,

    ak na ne, ak sa k nim nemajú v okamihu priloženia...

     

    Prst si už nabudúce radšej ušetrím

    na nanášanie medu na horizont,

    nech sa mravce,

    davy pustené ako autíčka,

    v nezvládnuteľnom hrmotnom šťastí,

    za tým svojím hrnú...

     

    a je možné, že nenájdu nič,

    lebo to, čo tu robím, je iba stieranie (pomyselných)

    hraníc,

    viac rozmar ako vzbura,

    a nemusím pritom ani vstať od stola,

    za ktorým zvyčajne tak ťažko

    pracujem, jedávam, spím...

     

    keď už aj tak stačilo to menej ako špinka za nechtom

    predvídateľné

    nevídané odbehnutie,

    skôr odskočenie si,

     

    keď všetky tie okolnosťami práve sem

    zanesené

    veci sa zbehli tu,

    pri zabehnutí do živého.

     

    Vykladám stoličku,

    vyzerá hore nohami,

     

    len pre seba

     

    na znak

    víťazstva,

    toho, že som sa tu zastavil.

     

    Hryziem si nechty, varím alebo opravujem hodiny

    Bolo by treba asi ísť, ale kade,

    hovoria si baletky

    po tom, čo sa celoživotne vzopreli,

    zjednodušili

    špičkou na jeden,

    k vrcholu upriamenosti, oddanosti

    nie celkom náhodne vybraný bod.

    Keby bol i podvrhnutý,

    nič by sa veru nezmenilo na tom,

    v ktorej to balans polohe

    sa zmohli zastať

    hodiny v malom i veľkom.

     

    Tým časovým pádom zostáva horizont voľný,

    je to systém preliezačiek,

    najrôznejších starinárskych rebríkov.

     

    Keďže ich ani pri dobrej vôli nie je o čo oprieť,

    musia sa začleňovať jeden do druhého.

    Svojpomocne tak vytvárajú priestory

    s nečakane doplnkovým výhľadom.

     

    Tieto stavebné práce nikdy netrvajú dlho,

    veď treba aj jesť,

    a keď varím, je to vždy pre budúcnosť,

     

    ktorá by sa mala už-už dostaviť

    na mnou obľúbené miesta.

     

    Občas si to odnesie niekto,

    kto zo seba dal urobiť hosťa...

     

    Čo narobím, keď sa stačí k brehu náhodne čo i len priblížiť

    a blanka hladiny potratí

    to, čo mohol byť, a v podstate už aj bol,

    plávajúci plod.

     

    Niektorých ľudí nepresvedčíš,

    i keby si okolo nich viac než trikrát

    na bicykli zakrúžil.

     

    Topografia bodov odletu

    Rozhodli sme sa zakročiť v záhade...

    bod nám dal cez naše telá jasne pocítiť svoju existenciu.

    Poniektorí v neho uverili,

    iní dúfali, že v konečnom dôsledku pôjde o niečo na

    jedenie.

     

    Celkom bokom od tejto uzavretej histórie

    došlo k niekoľkým otrasom vtáčieho mozgu...

     

    (... a viac kameňov sa nepripletie do cesty,

    zostávajú v polohe svojej doterajšej viery

    v nakopnutie tým svojím pravým vyvoleným,

    práve zo zeme vyrasteným príchodzím...)

     

    Odvaha na preskočenie kaluží sa stráca úmerne s nimi.

     

    Bod, ktorého sa spätne dovoláva

    tvoj najbližší pohyblivo zameriavaný krok, je tvoje slnko,

    ono ťa v tomto, tebou vymedzenom, čase oživuje.

     

    Pes prišiel z prechádzky so stiahnutým chvostom

    a pán, škoda hovoriť.

     

    Krútenie zvedavej hlavy okolo vyvoláva všedný ruch,

    niečo sa vonku medzi nami deje

    a kyslík viažuca krv dokáže byť čoraz bezprostrednejšie

    pri tom,

    zhmotniť to, dostať do tela,

    aby každé zareagovalo po svojom.

     

    Zameníš krok za krok zle

    Celé mestá plné výstavných kusov krokov,

    guľôčka, ktorá si nemôže nájsť definitívne miesto,

    hýbe Zemou, stavia ju pre nás, ktorých ešte zaujíma,

    ako pôvodne zamýšľaná hra dopadne, stále do iného svetla.

     

    Aj my sa vždy nanovo rozostupujeme, rozostavujeme

    vzhľadom

    na niečo, či niekoho, kto si práve vyšiel na prechádzku

    so psom.

    Pokiaľ pes neodbehne,

    premieňa jeho neľudské, obrie abstraktné kroky

    na množstvo vzrušujúcich okamihov, hodných

    rozpovedania.

    Ide vlastne len o cupitanie labiek,

    no najmä o hľadanie zákonitostí

    medzi vždy niekoľkými vykračujúcimi nohami.

     

    Pes odbieha do ústrania, ak je čosi podobné možné.

     

    Byť dôsledný, sledovať loptu až za hranice svojich

    momentálnych možností,

    keď sa už zdá, že je mimo dosahu, mimo nášho spôsobu

    hry.

     

    Všetko ustáva, obsadzujú sa miesta v tieni,

    myslíme na jedlo, pitie, natiahnutie svalov.

    Medzitým však vhupne vietor, úplne zmení celkový pocit

    z ihriska,

    tak ako po polčase. My teraz hráme

    z tej strany, ktorá pre nás doteraz neexistovala,

    a neexistuje ani teraz, lebo už znovu sme to my,

    kto celkom očividne drží loptu vo svojom zajatí.

     

    S hlavou hore, vedúc loptu,

    máme teda čas myslieť na planetárne problémy

    a v prudko premenlivých, nebezpečných uličkách medzi

    atómami

    nachádzať priestor na presné prihrávky

    svojho všeobecného útoku.

     

    Zaoberať sa všetkými vrtuľami naraz

    To, čo sme mali na rozcvičku,

    bolo zreteľné.

     

    Niektoré úkony otvárajú viac priestoru ako iné,

    zdalo by sa na prvý raz,

    kým sme ešte ani neboli v tom.

    Lebo človeku poväčšine dá najviac trápenia,

    aby sa ocitol na začiatku skladačky.

     

    Mláky si už nemusíme toľko všímať,

    spomaľujú svoje strategické pohyby,

    keď do seba sústredili všetko potrebné na zachovanie života.

     

    Vznikajú skrumáže a v nich najlepšie hlavičkujú,

    až do pocitu svätožiary,

    výskokom vyvetrávané hlavy.

     

    Podľa pohľadu na zem nohy jedna za druhou vymierajú.

     

    Po náhodne poprehadzovaných posteliach povoľujú nervy,

    pokým ich neprestaneme cítiť.

    A už len hlava mimo

    na vankúši ruší

    susedov myšlienkami na nerozoznanie od šramotenia myší.

     

    Po prvotných búrkach zopár okien zostáva

    pozachycovaných po zemi, pripomínajú akési iné zámery.

     

    A tak medzi nimi skúšame kombinačné schopnosti

    krokov toho najrôznejšieho pôvodu.

     

    Tvoj hlas sa už ani od šťastia nechytá za hlavu,

    prichádza lomený spoza stromu.

     

    A prepuknutia bubliniek pozdravov,

    stále v stave zrodu,

    vytvárajú podmienky, živé podhubie

    na tento postup, šírenie postáv,

    spolu s nepokojnými mikroorganizmami

    v už, ale i ešte do vzduchu nevyfŕknutých kvapôčkach slín.

     

    Všetko toto sa spustilo z energie náhodného stretnutia,

    podobného navedeniu,

    a teraz nemá vďaka veľkorysosti ucha koniec

    zbieranie hríbov.

     

    Zaklopanie na nesprávne dvere tu zostane ako príklad,

    nápad, po ktorom príde objav.

     

    Niekedy sa ani to nedarí...

    – záporné pohnútky prenášam

    na osamelé vybrané koleso – tým činom ide o niečo iné.

    Azda tým i trochu odbremeňujem matku.

     

    Ale kto tam vlastne bol? Neviem, nevšimol som si.

    Nie všetci mali dosť času premyslieť si otázku na štarte,

    a tak si aspoň svoje prvé lapidárnejšie pribehnutie

    nezačali hneď spájať

    s inými omylmi, krízovými nedostatkami kyslíka

    a na to nadväzujúcimi záchvatmi staroby.

     

    Zostaneme bosí, ale už každý sám osve,

    každý po svojom prenasledovaný

    ozrutnosťou za sebou spláchnutej vody.

     

    Avšak tu odrazu do toho prídu vtáky

    s Pytagorovou vetou na vzdialenosť zobákov.

     

    To je tá chvíľa, keď sa na ihriská,

    pred bránky strážené v postrehu sa vlniacimi žalúdkami,

    vracajú všetky dovtedy zakopnuté lopty.

     

    Ku každej sa s okamžitou platnosťou dostavuje strážca.

     

    Kým nezakopnem, nemám si čo všímať.

    Potom sa však po mňa niektoré kroky vrátia,

    v sedemmíľových čižmách ma odnesú.

     

    Takýmito výletmi si môžem celkom prehajdákať šancu,

    že sa niekedy naučím chodiť aspoň trošku po svojich,

    či trebárs z blata hrdzavý bicykel odlepiť

    a rozpedálovať ho do ligotava,

    nie veľmi odlišného od vzduchu.

     

    Pedálovanie je pre mňa hľadanie alúzie

    na niektoré, ba možno i všetky iné pedálovania.

    Ťažko povedať, či obranný, či útočný akt.

    Pokus o jedinú šancu, ktorou je:

    "Zaoberať sa všetkými vrtuľami naraz..."

     

    Je to nemohra úst, ktorej nemôže nič ujsť,

    úspešné vykročenie, šliapnutie vedľa,

    teda šliapnutie na nohu,

    pri už a ešte stále prebiehajúcom spoločenskom tanci

    spôsobí,

    že sa čoskoro konečne došliapeme

    k dokonalej rozmrzenosti.

     

    V tej vrave sa strhne

    svojou zanedbateľnosťou zahanbený človek,

    v rozpakoch z nahoty sa dookola obzerá

    po väčších a ešte väčších ohanbiach.

     

    A zrniečko prachu, aj bez pomoci blatníka, zviditeľní

    planétu planéte.

     

    MLETIE (úryvky)

    (…)

    Som ženatý už viac než odvčera,

    mucha mi lozí po prste

    a často je čisto nemožné

    si k tomu čokoľvek domyslieť.

     

    Svetlo sa chveje od dverí k dverám,

    akosi nemôže natrafiť.

    Je si stále oproti.

     

    Zväčša už žije len v letnom vzduchoprázdne,

    do ktorého sa po náraze na výčitku okamžite vracia.

     

    Nikto z nás teda nemôže ani na chvíľu

    čo i len pomyslieť,

    že by sa dal zastúpiť –

    trebárs v rade na mäso.

     

    Mohol by tým presmerovať pohyb myslenia.

     

    Aby sa ani raz nestalo,

    že v okamihu, keď dojeme,

    v kuchyni utne.

     

    Hodina telocviku sa ma zmocňuje v strede brucha,

    nepočká, kým si pred sprchou

    prepoteným tričkom preženiem hlavou

    životnú skratku.

     

    Pri vymieňaní ponožiek zrazu tuho mlčím

    a do pozornosti tohto obradu

    sa mi derie diera.

    Tak čerpám nečakane čerstvé sily.

     

    V telocvični nevítaná návšteva nemôže zaskočiť.

    Bývajú tam samé

    trenky a tielka…

     

    Nemá preto zmysel pátrať po pôvodcovi,

    keď medzi tým v nohách a tým pod nohami vládne

    roztržitosť už i na hodinách

    telocviku.

     

    Aspoň potom medzi uchom a uchom guľôčka

    v píšťalke šialene už dnes nerozbehne,

    čo bolo určené na zajtra.

     

    Tak ako šarkani.

     

    Bez rúk

    majetnícky spočinutých na riadidlách

     

    klíčiace semiačka naháňajú po poliach

    – ľudia na bicykloch.

    Celkom naložení

    do námesačnosti

    jednostopého pohybu

    sledujú, ako sa ich kolesá (o nej) šíria,

    ako tento detinský motív,

    čosi rukou mávnuté,

    no hneď aj stiahnuté preskakuje

    z kolesa na koleso, z bicykla na bicykel.

     

    Svoje úsudky o štiepení buniek už zaokrúhlili

    do približného letokruhu

    – nedopatrením otvoreným rázporkom

    vytočení na východ,

    odkiaľ začínajú robiť nálety

    zabudnuté ciferníky hodín.

     

    (…)

     

    Občas sa celkom oplatí zavrieť dvere,

    znova ich otvoriť

    a nebrať nič smrteľne vážne.

     

    Zlých duchov to však, samozrejme, nezaženie. Prebývajú

    v puklinách.

    Najmä v tých, čo nechceš vidieť.

     

    Raz si si umýval ruky v umývadle

    plnom pokladov. Je ti z toho

    stále tak strašne zvláštne jasno,

    že môžeš len pokračovať v tejto forme triašky.

    Sleduješ, čo sa deje. Sústredený

    na veky vekov, so zamrznutým úsmevom zimného cyklistu.

     

    Cyklistika si v dnešných časoch získava masovú podporu.

    Otvára prevodové možnosti.

    Stojí na komunikácii.

    A tak formuje premávku.

    Celý pohyb v jednom zrelom jablku. Iných športovísk niet.

     

    Pohyblivé prízraky, chvalabohu, uvoľňujú priestor hutnejším

    spôsobom života. Jedeniu, napríklad. Niektoré body tak uvidíš

    podstatnejšie. Stavce. Ustavične dočisťujúce rovnováhu.

    Vysoká kopa tanierov, ktorú nesú do kuchyne na umytie.

     

    Nie je čas zavrieť dvere, znova ich otvoriť a nebrať to smrteľne

    vážne?

    Škoda, že nehody sú často len stupídne náhody.

     

    … Čo s tým, keď jeden plesk a prásk zmení povahu vecí. Vtáci

    migrujú v trhanom pohybe očí.

     

    Daj si čas, vyjdi si na prechádzku

    a sleduj, ako stromy berú

    rovnováhu zo zeme. Navzájom sa navštevujú, v

    krásnom kanonickom škrípaní, a rozptyľujú tak takzvané

    subjektívne problémy.

     

    Ich cesta z rozvrhnutých telesných manierizmov smeruje

    k milencom. 

    Aj to je však len otázka prístupu, každodennej dochádzky do

    pôvodných zámerov periférneho videnia.

    Keď si ešte nespoznával mamu, nevedel odlíšiť jej kontúry od

    ostatného horizontu.

     

    Čo bolo najmä mlieko a troška medu.

    A za tým nekonečný bzukot.

    Nevýslovne rušil, hoci dnes už znie viac ako motor.

    Stále najradšej prijímam pozvanie

    od človeka na opačnej strane hojdačky.

     

    Výhodou je, že vzhľadom na dané okolnosti

    si nikto z partnerov nemôže pripadať vypočúvaný. Ako pozdĺž

    kriedovej trasy, čo križuje chodníky života. Skončíš niekde,

    kde na čase a vzdialenosti až tak nezáleží.

     

    Ale rozhoduje prúdenie vody a koncentrácia. Je chladnejšia

    ako tvoje očakávanie a navyše si už odhlásený zo všetkých

    knižníc. 

    Bez ohľadu na ich rozmerovosť.

    A tak si tu, bezmenný, na moste zo škrípania, kde si môžeš

    zvážiť osobné

    závažnosti.

     

    Ku každej hviezde na orbite je ešte jedna, ktorá k nej

    dopovedáva kúsok z paraboly,

    a tak nás odrazu privádza k celkom odlišným, dovtedy

    neznámym záverom.  Zvláštnym teplom ťa zrazu ovanie

    myšlienka ústredného kúrenia

    s celou fascinujúcou logikou.

    A pritom nie v rozpore s univerzálnym herným systémom.

     

    Kto by občas neocenil aj prístrešok?

    Človek si tak lepšie uvedomí, že ako prišlo, tak odišlo.

     

    Tak by to mohlo byť i s odvekým zvykom onanie.

    Ale ako bez pevnej ruky?

     

    (…)

     

    Sú stavy, s ktorými treba opatrne.

     

    Hovorím si, keď prechádzam kopou sena

    a nemyslím na nič iné.

     

    Zachádzam do detailov,

    kým mi jedno

    steblo nezaváži v ruke.

    – Bol som dlho doma,

    ale už si z toho pamätám len okná.

     

    A mlčanie, ktoré udržuje strechu nad hlavou.

     

    Mama, po toľkých rokoch, stále žehlí vzduch!

     

    Aby sa nám lepšie dýchalo,

    hoci s horúcou žehličkou teraz behá Lenka.

     

    Do takého prázdna solím,

    zo soľničky vypadávajú nadbytočné zrnká.

     

    Milimetrový prešľap ma dokáže

    celkom vykoľajiť z bežnej prevádzky.

     

    A ani frustračný nákup

    s tým nič nespraví.

     

    Ešte aj dobrý pocit z tašky v ruke ľahko mizne

    v chladnej meravosti mesačného počasia,

    keď si tak s očami vysoko

    kráčam spokojný s tým,

    kam idem a čo si nesiem.

    Nie, nerobím pred spoluobčanmi mŕtveho chrobáka, 

    to len zrazu celkom spontánne kde nič tu nič:

    náhla sústrednosť známych ulíc.

    Prebúdza v tebe dlhodobo potláčaný hvezdársky inštinkt.

    S otraseným citom pre ozajstných priateľov zrazu vidíš

    a môžeš si vyberať nové a nové zákutia,

    kde je ti najlepšie.

    Priťahovaný vnadivým náznakom šteklivého zvuku

    vchádzaš do vetra.

    Stúpa ti vyše hlavy,

    odrazu si len konzola v jeho simulovanom prostredí.

    Stačí málo a cítiš, že nehráš sám.

    Tam kdesi v diaľke na druhom konci je ti ktosi podobný.

    Asi.

    Len pre istotu

    sa tam vraciaš každé ráno, ktoré sa podarí zapnúť.  

    A potom si už ani na prsty nevidíš…

     

    Tak sa tak trochu nezastaviteľne opúšťame,

    osobne, aj vzájomne,

    i keď ide najmä o naháňanie,

    blúznivé dobiehanie prúdu kozmických častíc,

    ktoré sme si ešte ani nestihli dať na raňajky,

    a už nám chutia ďaleko do budúcnosti.

    Nových príležitostí na cesty sa zdá neúrekom,

    najmä tu a teraz,

    vo chvíľach ďalšej historickej rozkopávky

    niekde uprostred neurónového kŕča,

    keď sa neovládneme a sprostredkujeme niečo dobre myslené,

    no vlastnou hlasitosťou prehlušené

    najbližšiemu účastníkovi premávky,

     

    čosi o prekračovaní mysliteľného a nemysliteľnosti pravidiel.

     

    Radi ich prekračujeme, prosto rastieme, potúžení,

    ba až vyvedení z miery zažívaním,

    ktorého hlavnou potravou je práve oná

    vibrácia predstavená vo vyšších poschodiach tohto tu.

    To ona spôsobila,

    že sme ešte spokojne zívali,

    v hrôze nad náhlou prázdnotou,

    nedostatkom prirodzenej očnej pastvy

    pred, pod, nad, aj za balkónom,

    kam sa občas uchyľujeme,

    aby sme aspoň na čas myšlienky zabránili najhoršiemu:

    aby si niekto vyskočil.

     

    A ešte chvíľu mohol, v dokonale športovom duchu,

    vyvažovať byť a nebyť, mávajúc odušu popredu avizovať

    svoj neodvratný príchod na rande, hoci

    ona

    sa ešte nestihla dostaviť.

    Ale tak to občas v meste chodí,

    keď si nevidíme na ciferník

    a hodinky pridlho predbiehajú oči.

     

    To ony sú mojím večne mladým mestom,

    každým pulzom sa rovnomerne

    prebúravajú cez staré štvrte.

    Často z nich ostávajú už iba flashbacky,

    dozrievajúce v náhlych balónnych chvíľach odpočinku

    na lahodné úvahy,

    ako ťažko sa odhodeným bremenom

    vyvážime do polohy zoči-voči.

     

    V tých končinách zostávajú balkóny

    čoraz smutnejšie a nebezpečnejšie

    zavesené do prázdna,

    ktoré im otvárajú večerné cigarety.

     

    Zapaľujeme si ich s plamienkom takým malinkým,

    že to aj na chvíľu ozaj upokojí,

    všetko, čo nás zožiera

    ešte aj po dobrej večeri.

    Plamienok sa však rozrastá, množí

    na neskutočné množstvo odnoží.

    Je z neho veľkoplošná obrazovka,

    v ktorej sa pre všetkých, čo sú práve podobne naladení,

    mihá zase ďalší diel seriálu o jednej rodine,

    kde happyend už neprichádza veru ani po zhasnutí.

     

    Ale niet sa čoho báť, veď sú to len slová,

    a aj to nie do vetra, ale priamo do očí.

    Veď si len robia svoje,

    prenášajú nás do plnokrvnej reality,

    kde o to viac vidieť, o čo viac krvi. 

    Darmo, keď ste raz v médiu, ťažko sa odchádza.

    A kam by ste aj… keď pútavé prenosy

    možno bežne sledovať na každej kvapke rosy.

     

    To už len ony nás občas držia pri živote,

    a zdržia natoľko, že ako divným zvukom či šepkaniu

    u susedov odrazu podliehame slnečnej fúge.

    Odrazu je všetko, ako bolo kedysi,

    keď nám len od nej rástli uši:

    na všetkých stranách dohrmievajú starí bohovia,

    a tak ani si neuvedomíš, čo máš na sebe,

    kométa odetá len do pravdepodobnosti výskytu

    snažíš sa podať ruku... ale už sa nedá

    ani dotknúť,

    iba bonvivánsky postupovať ďalej v začatej hre,

    prihrievať si miestami polievočku,

    podliehať neovládateľným pokusom o ohurovanie,

    musíš si zvykať na úplne nové nástroje,

    ktoré si si ani nemal ako vymyslieť:

    loptička nad hlavou,

    päsť s otvorenou dlaňou,

    látanie dier na odvrátenej strane kurtu

    a zrazu spomalenie do dočasného víťazného úderu

    – takmer nepostrehnuteľný uzlík na celkom voľnej košeli

    silí vnútorné orgány do smiešneho hrobu

    stupňovanie smiechu platí za plač

    ale kto sa doplatí za svetlo

    čo sa míňa na svet z chirurgického salónu

    kde modely nahradzujú skelety z predošlých kried

    nebojme sa vysvietených tabúľ

    je také svetlo, čo chutí po soli,

    z každého zrniečka sa odvíjajú dôležité mikrofilmy

    polia pokojne spočívajúce len kúsok kdesi za domami

    chudobní i bohatí s rovnakým polčasom rozpadu

    zoskakujú z kladiny ešte pred chvíľou

    stočenej do klbka

    – ešte v embryonálnom chvení

    ich dlho držali

    v rovnováhe motýle z opačných pólov

    aspoň raz ich tak mať simultánne pred očami

    všetky odchované poddajnosťou chleba

    opití od polárneho mlieka

    pašovaného cez závity mysliacich pohorí

    by sme nemuseli zasa iba váhať

    na hraniciach tohto kráľovstva

    dokonale ozvučeného vnútorným chvením,

    odpútali by nás mikroskopicky

    presné pohyby výrobných liniek –

    dokonalá súhra dendrónov a neurónov,

    ktoré si až do štádia rozkladu uchovajú v tajnosti

    recept na nenapodobiteľnú vôňu 

    starých dobrých nôh

    nikoho aspoň raz neminie problém s rovnováhou 

    a zrazu vpadne do nemilého počasia 

    vypršaných telesných tekutín

    z dávno zabudnutých období

    na zemi sa napokon vždy nájde viac zaujímavých vecí

    ako na akejkoľvek vysvietenej ploche,

    keď sa raz zahľadíme niet nám pomoci 

    zoskočíme z kladiny a blažení sa vraciame

    do nedokonalosti

    bežnej geometrie

    ale pozor ešte – úklon – do zadu –

    naša chvíľka najvyššieho zadosťučinenia

    zo zákona na ňu máme nárok

    a potom len: 

    poď si oddýchnuť, dýchaj, poď medzi ľudí, 

    veď krížovku už máš hotovú,

    Tak je to teda: bolo sa treba len dobre rozhodnúť

    a už si plynieš slinami tohto krstu – držíš sa slamky,

    až kým nápoj zacvrliká koniec

    toho, čo si zaslúžiš za svoje peniaze.

    A korienky vlasov ti začne živiť

    nečakaný príval

    celkom nových časov.

     

    Melancholická rapsódia ti modifikuje krok

    dojíma ťa, až sa správaš ako stará omietka,

    drobíš sa na omrvinky.

    Môžeš len dúfať, že ich 

    ochutnajú aspoň noví nájomníci. 

    Ty si, ako vždy,

    vystačíš s jedinou postavou.

    Jediný flexibilný nástroj za všetky ti

    teraz i naveky stačí na dosiahnutie blaženosti.

    Môžeš ju priviesť kamkoľvek.

    Je to vyslanec ľudstva, medzi ľuďmi,

    na mesačnom povrchu odrazkového vnímania.

    Vidíme ho a on dáva vidieť nám.

    Čudný hybrid hutnosti a abstrakcie,

    hmoty a svetla. Nechodí posilňovať,

    ale dokáže uniesť, čokoľvek potrebuje.

    Namiesto svalov vystavuje na obdiv

    svoju schopnosť odrážať

    a magnifikovať svetlo. 

    Kamkoľvek vkročí, je ho viac než plný dom či ulica.

    Nevie, odkiaľ pochádza,

    nemá sa ako pozrieť

    do svojho vnútra.

    Je totiž zložený z čistého povrchu.

    Nepozná hrúbku, len nekonečnosť

    nekonečne jemnej,

    nuansovanej a zahýbanej plochy

    – atómového plátna – čisto nekrčivej látky.

    Majme ju stále napnutú na ráme

    okna do vesmírnych príležitostí.

    Veď vieme, že tam sú.

    Aj keď sa nedívam,

    viem, že v kuchyni robíš kávu.

    Samozrejme, že nie aj pre mňa,

    na to sme spolu už pridlho.

    Takých detinských manévrovaní

    sme sa už dávnejšie zbavili,

    veď je krajne nebezpečné

    v plnej rýchlosti k sebe priblížiť

    dve nadzvukové bytosti natoľko,

    aby sme sa cez priezory

    videli, ako si mávame.

    Žiaden div, veď to samotárske zviera

    má, samozrejme, aj svoje zlozvyky.

    Domýšľa si.

    Pach vesmírnych stôk, slnečný vietor

    vníma zásadne v kráse celého spektra.

    Je ako dúha, nevyliečiteľne,

    a už ani nezvláda chodiť do práce.

    Dal by všetko za svoje lepšie ja,

    ale nedokáže ho pustiť k slovu.

    A keď občas dá voľný priebeh slovám,

    tie sa poväčšine vracajú,

    odkiaľ prišli.
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013