Foto ©Peter Procházka
Foto ©Peter Procházka



Obrázky kníh


Čo baby nedokážu - 2011
Čo baby nedokážu - 2011

Starovek pod lupou - 2018

  • Životopis autora

    Marta Hlušíková sa narodila 9. októbra 1952 v Leopoldove, detstvo a mladosť prežila v Trenčíne. Po maturite na Strednej

    Marta Hlušíková sa narodila 9. októbra 1952 v Leopoldove, detstvo a mladosť prežila v Trenčíne. Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Trenčíne študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor slovenský jazyk a latinčina (1971 – 1976). Po štúdiách bola v rokoch 1976 – 1977 redaktorkou v Archeologickom ústave v Nitre, od roku 1977 pracuje v školstve; v rokoch 1977 – 1982 učila na Strednej škole pre pracujúcich pri Lesnom odbornom učilišti v Banskej Štiavnici. Po presťahovaní do Rimavskej Soboty v roku 1982 učila na tamojšej Strednej ekonomickej škole, od školského roka 1991/92 je profesorkou slovenského jazyka a latinčiny na tamojšom Gymnáziu Ivana Kraska.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Dráma

    • Výklad (2006)

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    • Slovník latinských citátov (2000)
    • Malá encyklopédia antickej kultúry (2001)
    • Starovek pod lupou (2018, 1.vydanie)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Marta Hlušíková literárne tvorí a publikuje od roku 1989, popri dospelom čitateľovi sa orientuje predovšetkým na

         Marta Hlušíková literárne tvorí a publikuje od roku 1989, popri dospelom čitateľovi sa orientuje predovšetkým na detského čitateľa a poslucháča. O jej záujme o literatúru pre deti svedčí aj viac ako dvadsaťročná intenzívna spolupráca s najznámejšími detskými časopismi (Včielka, Zornička, Mamatatajojo, Slniečko, Slnečnica, Adamko, Maxík, Zvonček) a s vysielaním Slovenského rozhlasu pre detských poslucháčov.

         Ako poetka sa predstavila zbierkami Kamene (2003), Rok červených moruší (2007) a Lúky tancujú koreňmi tráv (2011), v ktorých so sugestívnou nostalgiou a formou lyrických etúd vypovedá o vnútornom svete ženy. Ako prozaička pre dospelých napísala knihu Záhrady (2005). V krátkych prózach situovaných do každodenného života sa v zaujímavej symbióze pokúsila o vzájomné prepojenie reality s fikciou.

         Najrozsiahlejšia je Hlušíkovej tvorba pre deti a mládež. Pozitívna rodinná atmosféra je podložím jej rozprávkového debutu pre deti Kde pavúky tkajú cukrovú vatu (2008). V jeho popredí je poetický príbeh hračiek blízky detskému adresátovi svojou andersenovskou atmosférou, ale i nevtieravou etickou hrou na priateľstvo a empatiu, sugestívny i tým, že ho autorka citlivo situuje do prostredia súčasne pozitívne naladenej rodiny. Deťom a mládeži adresovala aj knihy Neznášam, keď ma hladkajú po hlave (2009), Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky (2009), Bublinkové rozprávky (2010) a Čo baby nedokážu (2011). Okrem toho je spoluautorkou nasledujúcich publikácií pre deti Poletíme za dúhou 2 (2006), Anjelik vo vysokej tráve (2007), Trapoška (2008), Izba snov (2009), Všetky pekné baby sú blondínky (2010), Adela, neopováž sa! (2011).

         Svoj profesijný vzťah k latinskému jazyku nateraz preukázala vydaním rozsiahleho Latinsko-slovenského slovníka (2003), obsahujúceho približne 30 000 hesiel, slovníkom latinských citátov Ab urbe condita (2000) a Malou encyklopédiou antickej kultúry (2001), obsahujúcou abecedne zoradené pojmy antického sveta.

         Je laureátkou a ocenenou víťazkou viacerých literárnych súťaží (Slovenská literárna prehliadka, 70. výročie SRo, Chalupkovo Brezno, Braneckého literárny Trenčín a i.).

    Ondrej Sliacky

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Autor neuved.: Leopoldovská rodáčka Marta Hlušíková... (o nej + ukážka z tvorby: Pohyblivé rieky ). In: Literárny

    Autor neuved.: Leopoldovská rodáčka Marta Hlušíková... (o nej + ukážka z tvorby: Pohyblivé rieky). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 4. 7. 2018, č. 25 – 26, príloha Literatúra, s. XI.

    NAŠČÁK, Peter: Literatúra pre deti a mládež v roku 2017 (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 121.


    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Štyridsiatnici: Bez milosti. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 110.

    Autor neuved.: Ceny a prémie SSS za rok 2016 (CENA SSS MÁRIE ĎURÍČKOVEJ za literatúru pre mládež – Marta Hlušíková: Mlynčeky tety Hrozienky). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 1. 11. 2017, č. 37 – 38, s. 11.

    ŠAH: Marta Hlušíková – 65 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 10, s. 159.

    LENČO, Goran: Básnické moruše Marty Hlušíkovej. Marta Hlušíková: Lúky tancujú koreňmi tráv. Marta Hlušíková: Rok červených moruší. (Recenzie). In: Literárny týždenník, roč. XXX., 5. 7. 2017, č. 25 – 26, s. 15.

    GONDA, Milan: Marta Hlušíková: Môj dedko rýchly šíp. (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 7 – 8, s. 275.

    FUCIMANOVÁ, Milena: Metafora je kruh (Úvaha nad básnickými knihami Marty Hlušíkovej). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 5, s. 155 – 156.

    KOŠKOVÁ, Hana: Pohladenie za knihu. Rozhovor so spisovateľkou Martou Hlušíkovou. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 2. 2011, č. 3, s. 12.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Bez piesní je svetu zima. Literárna tvorba pre deti a mládež v roku 2010. In: Bibiana, roč. XVIII, 2011, č. 1, s. 5.

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Cesta k čitateľovi a či hľadanie adresáta? (Slovenská literatúra pre deti a mládež 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXI, XXIII.

    BALOGHOVÁ, M.: Čítanie jedným dychom. In: Slovenské národné noviny, roč. 24, 2010, č. 10.

    FERKO, M.: Marta Hlušíková: Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky. In: Knižná revue, roč. XX, 2010, č. 10, s. 10.

    KOŠKOVÁ, H.: Marta Hlušíková: Kde pavúky tkajú cukrovú vatu. In: Slovenské národné noviny, roč. 24, 2010, č. 10.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Ostrovčeky umenia. Literárna tvorba pre deti a mládež 2009. In: Bibiana, roč. XVII, 2010, č. 1, s. 5.

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Skutočný zážitok. No nie s bedekrom (Literatúra pre deti a mládež 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XVII.

    REBRO, Derek: Tých pár kvapiek vodu nestvorí (Slovenská poézia 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XV.

    HÁBER, S.: Radostné bolesti. In: Slovenské národné noviny, roč. 23, 2009, č. 7.

    SLIACKY, O.: Marta Hlušíková (heslo). In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava : LIC, 2009, s. 139.

    STANISLAVOVÁ, Z.: V znamení dospievania. Literárna tvorba pre deti a mládež 2008. In: Bibiana, roč. XVI, 2009, č. 2, s. 9.

    FUCIMANOVÁ, M.: Fotky mezi dvěma skly v kredenci. In: Dokořán – bulletin Obce spisovatelů, roč. X, 2007, č. 40.

    FUCIMANOVÁ, M.: Záhrady jako přítel v nouzi. In: Mosty, roč. 16, 2007, č. 1.

    KOŠKOVÁ, H.: Minirecenzia. In: Slovenské národné noviny, roč. 21, 2007, č. 13.

    -msch-: Zakvitli (Marta Hlušíková: Záhrady). In: Knižná revue, roč. XVI, 2. 8. 2006, č. 16 – 17, s. 5.

    KOŠKOVÁ, H.: Kam dohodia kamene. Marta Hlušíková: Kamene. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 121,  2005, č. 12, s. 119 – 120.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Prednosťou prózy Marty Hlušíkovej Neznášam, keď ma hladkajú po hlave je pomerne komplexný záber na životné peripetie

    Prednosťou prózy Marty Hlušíkovej Neznášam, keď ma hladkajú po hlave je pomerne komplexný záber na životné peripetie dospievajúcej dievčiny Petry, ktorá ako rozprávačka komentuje udalosti z rodiny, zo školy, z kamarátstiev i prvých rodiacich sa chlapčensko-dievčenských sympatií. Vydarené je aj modelovanie úsmevných typov postáv – jednak ich charakterov, jednak reči, napokon i vzťahov. Postavy si popri vtipnej deformácii zachovávajú prirodzenosť a presvedčivosť. Próza Marty Hlušíkovej ako vtipná sonda do dievčenského sveta, postavená na solídnej psychosociálnej analýze súčasnej mládeže na začiatku dospievania, vysoko presahuje úroveň sentimentálno-klišéovitých dievčenských románov z posledných rokov.

    Zuzana Stanislavová

    Príbehy z knihy Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky sú krátke, jednoduché, nie však triviálne, pointy a dej vyplývajú buď z tvaru písmeniek, alebo zo slov, v ktorých sú použité. Vlastnosti litier sú podané v konkrétnych situáciách, názorne, ich nositelia sú personifikovaní a čiastočne i antropomorfizovaní. Hlušíkovej príbehy kombinujú hravosť s účelovosťou slúžiacou didaktickej funkcii. (...) Autorke sa na malej ploche darí zasúvať do poínt poetickosť a premyslenú familiarizáciu, vďaka ktorej písmenká nadobúdajú osobitnú tvár nielen vonkajškovo, ale i vnútorne. (...) Vzácny je autorkin zmysel pre mieru – jednoduchosť neskĺzava k triviálnosti, citlivosť k sentimentu.

    Miloš Ferko

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    To smutné sa naskladalo do básní, tajomné do poviedok, a to čisté do rozprávok a veršíkov pre deti. Asi tu mi je

    To smutné sa naskladalo do básní, tajomné do poviedok, a to čisté do rozprávok a veršíkov pre deti. Asi tu mi je najpríjemnejšie. Deti sú vzácne – vidia pravdu so zatvorenými očami. A preto by som nechcela o tento krásny svet prísť. Nevravím, že nepíšem aj pre dospelých, píšem, a veľmi rada. No pri písaní pre deti sa znovu stávam dieťaťom. Narastie mi akýsi iný jazyk, ináč hovorím, som šťastná. Je to môj svet a nedám si ho vziať.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Spolku slovenských spisovateľov (SSS) Márie Ďuríčkovej za rok 2016 za literatúru pre mládež: Mlynčeky tety Hrozienky Najkrajšia kniha

    Cena Spolku slovenských spisovateľov (SSS) Márie Ďuríčkovej za rok 2016 za literatúru pre mládež: Mlynčeky tety Hrozienky

    Najkrajšia kniha jesene 2011 (ocenenie slovenskej sekcie IBBY) za knihu Čo baby nedokážu

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literatúru pre deti a mládež za rok 2009 za knihu Neznášam, keď ma hladkajú po hlave

    Najlepšia kniha zimy 2009 (ocenenie slovenskej sekcie IBBY) za knihu Neznášam, keď ma hladkajú po hlave

    2. miesto a cena poroty v kategórii diel vydaných v zahraničí za Latinsko-slovenský slovník v 11. ročníku súťaže Slovník roku (Praha 2004)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Abakus (úryvok z knihy Malá encyklopédia antickej kultúry nielen pre deti )      Abakus   (latinsky abacus) je praprapradedko

    Abakus (úryvok z knihy Malá encyklopédia antickej kultúry nielen pre deti)

         Abakus  (latinsky abacus) je praprapradedko nášho počítadla. Gréci ho nazývali abax. Používali ho žiaci v školách, ale ani dospeláci, najmä úradníci, sa nehanbili na ňom počítať. Abakus mal tvar doštičky, v ktorej bolo vyrytých osem žliabkov. V nich sa dali posunovať doprava a doľava kamienky. Ak by si posunul kamienok úplne doprava, znamenal by číslo „jedna“. Posuň ho trošku vľavo, a dostaneš „desať“. Ešte kúsok, a máš „sto“. Dobrým žiakom nerobilo žiadny problém posunúť kamienky ešte viac doľava, ale zasa sa nemusí všetko preháňať, že? Prezradím ti, že kamienky v počítadle sa nazývali kalkuli (latinsky calculi). Určite ti napadlo, že práve podľa nich bola pomenovaná naša kalkulačka. Na počítacích doštičkách sa dalo aj odčítať, násobiť a deliť. Niekedy používali úradníci na počítanie aj guličky navlečené na tyčkách, – ale určite si spoznal, že ide vlastne o dnešné počítadlo, ktoré máš aj ty niekde odložené medzi hračkami. Ak dáš prečítať tieto riadky ockovi, ktorý je architektom, začne sa usmievať, lebo on pozná aj iný význam slova abakus. A bude mať pravdu, lebo všetci architekti vedia, že slovom abakus sa označuje tá úplne najvrchnejšia časť stĺpa. Je to vlastne akási jeho nadhlavnica. Sedí na nej zvyčajne celý chrám a je na to poriadne pyšná.

     

    Abdéry (úryvok z knihy Malá encyklopédia antickej kultúry nielen pre deti)

         Sú také miesta na svete, kde výskyt hlupákov na štvorcový kilometer je vyšší ako inde. U nás je to vraj Kocúrkovo. Takýmto Kocúrkovom pre starých Grékov boli Abdéry. Mesto založené v 7. storočí pred n. l. na pobreží Tráckeho mora bolo rodiskom slávnych filozofov Demokrita a Protagora. Možno Abdéram ostatní závideli slávnych rodákov. A pretože závisť nemá ďaleko k pomste, neskôr sa začali Gréci z Abdérčanov vysmievať. Dúfajme, že nie za Protagorovo tvrdenie „Človek je mierou všetkých vecí“.

     

    Abeceda (úryvok z knihy Malá encyklopédia antickej kultúry nielen pre deti)

         Grécku abecedu nazývame alfabeta podľa znenia jej prvých dvoch hlások. Vznikla asi v 10. storočí pred n. l.

         Najprv mala iba 21 znakov, neskôr 24. Gréci vlastne svoju abecedu nevymysleli, oni zdokonalili abecedu starých Feničanov. Hoci tí mali v abecede iba spoluhlásky, aj tak sa ich hláskové písmo pokladá za najveľkolepejší vynález staroveku.

         Písmená gréckej abecedy dnes používaš v matematike napríklad na označovanie uhlov v geometrii. Aj známe Ludolfovo číslo sa volá pí, čo je názov písmena gréckej abecedy zodpovedajúceho nášmu p. Možno si už počul takúto vetu: „Toto je pre mňa alfou a omegou.“ Dotyčný ti chcel povedať, že niečo mu je všetkým. Pomohol si gréckou abecedou: alfa je prvým jej písmenom a omega posledným. Vyjadrujú začiatok aj koniec, slovom všetko. Malými písmenami gréckej abecedy sa dali inšpirovať aj Konštantín a Metod, keď zostavovali prvé písmo našich slovanských predkov, hlaholiku.

         V 8. – 7. storočí pred n. l. prevzali písmo od Grékov Etruskovia a od nich zas Rimania. Ich abeceda mala pôvodne 23 znakov. Niektoré z nich mali viacnásobné použitie: napríklad písmeno C sa používalo namiesto písmena G a niekedy aj namiesto písmena K. Písmo starých Rimanov voláme latinka a používaš ho dennodenne aj ty.

        Zaujímavosť na záver: vieš, akým systémom spočiatku písali starí Gréci? Volá sa bustrofedon, čo v preklade znamená „ako oral vôl“. Niekedy sa nazýva aj brázdové písmo. Ide o systém, pri ktorom sa prvý riadok textu píše zľava doprava a v druhom riadku sa pokračuje neprerušene sprava doľava.

     

    Ako láva skamenená (zo zbierky Kamene)

     

    Kĺžem sa životu po chrbte

    ako rieka bez prameňa

     

    Kĺžem sa životu po chrbte

    ako láva skamenená

     

    Raz dosnívam sa ulitám

    a život si ma vypýta

     

     

    Báseň pre mňa (zo zbierky Kamene)

     

    Svet v mojom akváriu je kamenný

    Cítim tlkot jeho srdca

    ako sa teší na vajce v sebe

    čo mi celé noci búcha

    kamennou škrupinou o sklo

    Raz vo sne mu možno

    ofúknem stoličku

     

     

    Dialóg (zo zbierky Kamene)

     

    Naše oči boli

    dovnútra

    obrátené meče

    Toľko sme si povedali

    a pritom sme

    premlčali

    celý večer

     

     

    Návraty (zo zbierky Kamene)

     

    Rodičia sa vracajú

    do krajiny dobra

    s guličkami

    vo vreckách

     

    Len

    jamku ktosi zobral

     

     

    xxxx (zo zbierky Kamene)

     

    Keď sa kryha v strede rieky

    s praskotom oddelila

    od ostatných

    stál na nej chlapec

    a už si telefonoval

    s rybami pod ľadom

     

     

    V smokoveckom kostolíku (zo zbierky Kamene)

     

    V smokoveckom kostolíku

    farebný svätý

    chytá žiaľ

    holými rukami

    Potom si v tichu oltára

    ruky až do srdca ponára

     

     

    Malé psie radosti (zo zbierky Rok červených moruší)

     

    Na psiu lúku pri Rimave

    psy vodia svojich pánov

    medzi ľudí.

    Každý deň pre nich ťahajú sily zeme

    spomedzi jemnej trávy

    a v lete pre nich

    kropia vysušený chodník vodou,

    čo ukradli rybám.

    Večer čo večer sa im sníva

    voňavá lúka,

    na ktorej kvitnú

    malé psie radosti

    pre ich pánov.

     

     

    Zaklínanie trávy (zo zbierky Rok červených moruší)

     

    Na mieste,

    kde smutný Ikar

    zatvoril dvere

    za svojím šťastím,

    deti zaklínali trávu.

    S vencami na hlavách,

    prenesené v čase,

    niekto by povedal:

    ako živé.

     

     

    Pohľad (zo zbierky Rok červených moruší)

     

    Pohľad muža najprv pozametal ulicu,

    pošteklil sochu s očami plnými piesku,

    bronzovo pohladkal ručičky

    na vežových hodinách,

    fúkol vrabcom medzi pierka,

    nadvihol žene na rohu sukňu,

    rozžeravil uhlíky predavačovi gaštanov,

    opadávajúcim listom ešte stihol utrieť prach,

    muškátom, v ktorých sedela slepá hlava starej ženy, vrátil vôňu,

    pod mestskú bránu prilepil maličkú dúhu,

    študentom dopísal do prednášok

    všetko, čo nestihli,

    premenil vo výkladoch cenovky,

    zastavil vodu nad fontánou na námestí,

    domodra vyfarbil oblohu

    a potom opatrne spustil

    nemocničnú správu mriežkami

    do kanála

    pri tehlovom dome v bočnej ulici.

     

     

    Naši starkí (zo zbierky Rok červených moruší)

     

    Na druhom brehu života

    stoja naši starkí.

    Akoby to nevedeli.

    On sa smeje

    a ona mu

    odfukuje

    smietku na golieri.

     

     

    Kazimírovi (zo zbierky Rok červených moruší)

     

    Stratené guľôčky,

    v strede jamka

    a vzduch ako po prskavkách.

    Spomienka na všetkých,

    čo tu kedy boli,

    ako keď hodíš do tomboly

    lístky s číslami.

    A tak sa motám medzi hrobmi

    a myslím na ten jeden.

    Dávny, malučký.

     

    Či ešte hrávaš guľôčky?

     

     

    Danke ex post (zo zbierky Rok červených moruší)

     

    Lásku morských koníkov ti nanútim,

    keby sa len trochu dalo,

    a k tomu vernosť labutí.

     

    Jemnosť lúčnych tráv ti vpletiem do vlasov,

    keby sa len trochu dalo,

    takto vraj chutí morská soľ.

     

    Ukradnem pre teba pávie perá,

    keby sa len trochu dalo,

    dám ti med včely, čo uletela.

     

    Hrkálky rosy ti zavesím do uší,

    keby sa len trochu dalo,

    opité farbami moruší.

     

    Voňavé bylinky schovám ti do vankúša,

    keby sa len trochu dalo,

    aby ťa život prestal skúšať.

     

    Ozdobili sme  ti sluchy farbou lososa.

    Už sa dalo.

     

     

    Hľadačka šťastia (zo zbierky Rok červených moruší)

     

    V škrupine vajíčka,

    čo vyfúkli pred brieždením,

    hľadám oblohu.

    Nechcem prijať údel ženy,

    ktorej veštia z dlane.

    Mne stačí z  malíčka.

    Do plátna tkám šum rieky,

    čo stuhol,

    trojuholníku hľadám štvrtý uhol.

     

     

    Odomykanie jari (zo zbierky Rok červených moruší)

     

    Najkrajšie svety

    nosím v sebe.

    Na hrnčiarskom kruhu

    vykrúcam hlinený džbán

    a do škrupiny orecha

    vkladám betlehem.

    Z mäkkého dreva stružlikám

    podoby tých,

    čo vo mne zostali,

    a z kože a kameňov robím ozdoby,

    ktorým som požičala

    všetku dobrú silu zeme.

    Teplými farbami maľujem

    kačkám nôžky,

    aby dávnym klinovým písmom

    odomkli na jar

    potoky a rieky.

     

     

    Ružový donkichot (zo zbierky Lúky tancujú koreňmi tráv)

     

    Zmrzlinár na rohu ulice

    nám za šesťdesiat halierov maľoval

    smotanovoružové

    korintské stĺpy,

    ktoré zdobil tajomnými

    tureckými slovami

    a bielym úsmevom.

    Keď zaplavil sladkými kvetmi

    celú ulicu,

    schoval si drobné do vrecka nohavíc,

    sadol si na bicykel

    a tlačil svoj zmrzlinový dom

    ulicou pri Váhu až na most.

    Keby šiel peši,

    bolo by vidieť jeho zhrbené

    donkichotské plecia.

     

     

    Deň s ryčavým gongom (zo zbierky Lúky tancujú koreňmi tráv)

     

    Taký hlúpy deň.

    S ryčavým gongom, na ktorý sa bije

    palicou s odlúpeným koncom.

    So zmätkom v očiach

    okradnutá o seba ticho odišla

    a my sme nepočuli vzdych,

    čo sa už viac neobzrel.

    Ako dobre je

    prepočuť slová

    a tváriť sa, že netrafili

    svojho lovca.

     

     

    Ja som tá (zo zbierky Lúky tancujú koreňmi tráv)

     

    Kričím potichu

    a keď sa prelievam popod dvere,

    hlavu si vrastiem

    do prstov

    a potom si ju schovám

    medzi sivú popolavú,

    lebo parížska modrá sa dávno minula.

    Vždy bežím päť metrov

    pred životom

    s plávacími blanami

    v povinnej výbave.

    Zrazu mi prischne

    strelka na severe,

    oštrkovie mi úsmev

    a ja som tá,

    čo šúcha hlavou

    o steny.

    Najradšej by som

    veterným mlynom odlomila

    všetky lopaty.

                                                                  

     

    O neobesenom Šangovi (z knihy Záhrady)

     

         Babka cupkala popri vyschnutom koryte potoka až hore k starej jabloni, z ktorej blesk odťal polovicu, takže zdola od cesty vyzerala ako šibenica. Práve preto k nej babka každý podvečer kráčala. Išla tam vždy obesiť svojho Šanga. Bola by ho obesila možno aj na plote alebo na kľučke v pivnici, ale na spodnom konári jablone raz našla visieť za dušu hompáľajúcu sa futbalovú loptu a zazdalo sa jej to ako najlepšie miesto, kde by si mohla so Šangom vyrovnať účty.

         – Tak sa už pohni, obrátila sa k Šangovi, ktorý sa zastavil pri krtinci, strčil doň ňufák a zúrivo hrabal prednými labami. Na babkine slová len pošibal chvostom a ďalej hrabal.

         – Nemysli si, že sa tomu vyhneš, hundrala si babka a potom si vyspevovala, až kým neprišla k jabloni. Sadla si pod ňu a čakala. Šang o chvíľu prišiel, poňuchal okolo stromu, cvrkol pár kvapiek na kmeň a posadil sa. Upieral oči na svoju veliteľku, potom si ľahol, hlavu si oprel na predné laby a čakal.

         – Budeš mi chýbať, vieš? Si zlý pes. Aj v posteli budem mať miesta až-až. A plechovú misku dám Micine. To ťa naštvem, čo? Nemysli si, že mám Micinu bohvieako rada. Ale dám jej tú misku. Lebo ty dobre vieš, ako ma Paľko ľúbil. Keď mi odišiel, nemala som nikoho iného iba teba a Micinu. A Paľka na kredenci. Chceli mi ho dať do urnového hája. Určite! Ani rozsypať som  ho nedovolila. V kuchyni mu je dobre. Iba ma trápi, že si nemôže dať so mnou držky. Tak ich mal rád... Zato ty si dopraješ! Paľko mi povedal, že by na tie držky možno aj prišiel, ale že by tebe potom nič nezostalo. Si pažravý, to je to. Všetko by si zožral. Ale keď ťa obesím, Paľko určite na tie držky príde. Teraz môžeš vysloviť posledné želanie. No tak, o chvíľu zapadne slnko a zozimí sa. Že spievať? Mám spievať? No dobre, – chichotala sa babka a s veľkým ochkaním sa postavila. Zopäla ruky na hrudi, zatvorila oči a škrekľavým trasľavým hlasom začala spievať. Šang zdvihol hlavu, chvíľu kňučal a potom sa už nedalo rozoznať, kto spieva a kto zavýja. Babka napokon dospievala a pozrela sa na Šanga:

         – Tvoje šťastie, povedala.

         – Tvoje šťastie, že som ešte nedorástla po spodný konár. Ale zajtra, keď dorastiem, to bude iná pesnička. A teraz domov! zavelila, pritiahla si sveter tesnejšie k telu a spustila sa z briežku k svojmu domu. Šang poslušne kráčal za ňou, strkal ňufák do krtincov a pri každom babkinom slove len pošibkal chvostom.

     

     

    Ráno, ráno, ráničko (z knihy Záhrady)

     

         V dome na kraji dediny sa zastavil čas od chvíle, ako sa matka dozvedela, že Bojky, Cigán z osady, chce urieknuť obe: ju aj dcéru.

         – Dám mu svoju zlatú retiazku a tvoj prsteň s fialovým očkom, povedala dcére.

         – A keď mu nedáme nič?

         – Nechcem, aby nás uriekol ako tú Pavlínu ten potulný hypnotizér. Vieš, tú, čo si stále zdvíhala pred kostolom sukne, že ide veľká voda.

         – Uriekol Bojky už niekoho?

         – Mnohých. Tak hovoria.

         – Koho?

         – Napríklad Rusnáčka. Nenesú jej už druhý mesiac sliepky. Najprv chcela dať Bojkymu dve tisícky, ale si to rozmyslela a tu to má. Potom Ambružová. Potratila. Januščákovci už dvakrát nemohli zabiť prasa. Belo, ten, čo žije so psami v tom malom dome pri štadióne, hovorí, že k nemu chodí veštica, ale nikto ju nikdy nevidel. Nuž tak.

         – Ako vieš, že to urobil Bojky?

         – Tak hovoria.

         – Kašlem na Bojkyho.

         – Minule povedal v krčme, že stačí, keby si mu dala... Potom by sme zachránili retiazku aj prsteň, vysvetľovala matka a hlas jej nadobúdal istotu.

         – Čo keby som mu dala?

         – No čo asi? prevrátila matka oči.

         – Bojkymu?

         – Keď môžeš iným, tak Bojkymu by si hádam raz mohla.

         – S inými je to kvôli peniazom. Veď vieš.

         – Raz ťa neubudne, povedala rozhodne matka a schovala retiazku aj s prsteňom do puzdra, ktoré zamkla do drevenej skrinky s dvoma holubicami na vrchnáku.

         – Ty mi nerozumieš. Ja idem s kým chcem a kedy chcem. S Bojkym nepôjdem.

         – Nie je to jedno, či Bojky alebo niekto iný? skončila rozhovor matka, no na odpoveď nepočkala. Vyšla dať sliepkam a pozbierať vajcia. Upečie makovník a orechovník. Pre istotu to poistí. Čo jeden vie, ako je človeku, keď ho uriekne starý Cigán.

         So silnejúcou vôňou makovníka sa vytrácal matkin strach z urieknutia. Veď jej hádam pre jedenkrát chochol z hlavy nespadne, mrmlala si pri lúskaní orechov. Pri každom rozdrvení orecha si predstavovala, že to nie je orech, ale kúsok z Bojkyho. Vedela presne, ktorý kúsok. Hanbila sa za svoju tvrdosť k dcére a aspoň takto sa starému Cigánovi odplácala za dcérinu potupu. V podvečer sa vybrala do krčmy, aby po krčmárovi odkázala, že teda áno, Bojky večer môže prísť. Len nech je už zajtra ráno, hovorila si cestou domov. Len nech je už zajtra ráno.

         Keď sa blížila k domu, v kuchyni sa svietilo. Keď prišla k dverám, počula akési hlasy. Dcéra nie je sama. Vstúpila do kuchyne.

         – Mama, toto je Ďusi.

         Ďusi si práve strkal do úst posledný orechovník, z ktorého sa trúsili omrvinky na stôl. Mal ich na košeli, boli pod stolom a niekoľko ich sedelo Ďusimu vo fúzoch. Matka priskočila ku kredencu a prikryla zvyšok makovníka na plechu servítkou.

         – Večer príde Bojky, povedala.

         – My ideme do mesta, pozrela sa dcéra na Ďusiho.

         – Príde Bojky, zasyčala matka.

         – Kto je to Bojky? povedal Ďusi, ale nikto mu neodpovedal. Tak len pokrčil plecami a pobral sa za dcérou, ktorá vo dverách povedala matke:  Prídem ráno.

         Ráno našla dcéra matku v kuchyni, ako stojí pri výlevke a pospevuje si.

         – Jedna vec ma mrzí, obrátila sa matka na dcéru. Že ste mi nenechali ani jeden orechovník.

         – Čože? nechápavo sa pýtala dcéra.

         – Vravím. Ani jeden. Lebo makovníky zožral Bojky. Ale retiazku a prsteň som zachránila, – povedala a ďalej si spievala: ráno, ráno, ráničko...

     

     

    A je to tu! (z knihy Kde pavúky tkajú cukrovú vatu)

     

         A je to tu! Dnes sa to stalo! Cítila som to v metle od samého rána. Bolo to takto: visím si úplne v pohode, podo mnou nie sú ruže, ale váza plná klinčekov, hompáľam sa na metle a kedy-tedy pokyvkám malíčkom na pravej nohe. Vtedy sa stávajú smiešne veci. Napríklad tučnej panej sa zachichocú pierka na klobúku, alebo predavačovi sa v topánke začnú mrviť šnúrky. Malíčkom na nohe musím kyvkať, lebo keby som vyšla z cviku, nebola by som poriadna bosorka a nikto by si ma nekúpil. Zapadla by som prachom a nakoniec by som sa zgúľala medzi ruže plné tŕňov.

         Takže: visím si v pohode nad klinčekmi. Zrazu sa nad dverami nášho kvetinárstva rozcilingá zvonček a vojde akási pani. Chodí pomaly po celej predajni a obzerá si rad-radom všetky bosorky a bosorákov. Je mi celkom sympatická. Možno je tiež bosorka. Uch, či ma oblial pot! Tá pani vzala do ruky bosoráka, ktorý tu visí len pár dní! A ako si ho obzerá... Veď to je nespravodlivosť! Mala by vziať do ruky mňa a iba mňa. Ja tu visím oveľa dlhšie, to po prvé. Po druhé: bosorák okrem metly nemá vonkoncom nič. Ani čarodejné vrece, ani zázračný malíček. A po tretie – vyzerá ako každý chlap. Zaiste má špinavé ponožky, no ale ja radiť nebudem. Iba trošku pokyvkám malíčkom.

         – No toto! – povedala zrazu pani a položila bosoráka na pult rovno pred predavača. – Tá bábka má špinavé ponožky!

         Nevravela som? Chlap je chlap.

         A potom sa to stalo. Pani si všimla mňa! Dívam sa jej uprene do očí. Ešte chvíľu a môj malíček od toľkého kyvkania tuším odpadne.

         – Táto bábka je akási iná než ostatné, – hovorí pani. – Vezmem si ju.

         Nuž, presne takto sa v obchodoch vyberajú bábky. Presnejšie Dominiky.

     

     

    Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina (z knihy Kde pavúky tkajú cukrovú vatu)

     

         Dnes sú polročné prázdniny. Trvajú jeden deň. Podľa mňa by mali trvať aspoň mesiac, ale ja o tom nerozhodujem. Možno sa riaditeľ školy na žiakov nahneval, lebo sa neučia. Niečo také v tom asi bude, lebo ocko s mamou  sa tvárili prekvapene, keď sa pozerali do Miškovho vysvedčenia.

         – Ja som nikdy na vysvedčení trojku nemal! – zvýšil hlas ocko, aby ho všetci dobre počuli.

         – A z angličtiny! – zalomila mama rukami. – Celá Európa sa učí cudzie jazyky a môj syn má trojku z angličtiny!

         – Pomýlil som si sugar a salt, čo znamená soľ a cukor.

         – Ako si to povedal? – poškriabal sa po hlave ocko. – Sugar je soľ a salt je cukor?  A nie náhodou naopak?

         – Nie, – povedal Miško a odišiel sa hrať, lebo prázdniny treba využiť na oddych. Tak im povedali v škole.

         – No toto! Dám mu stokrát napísať, že sugar je cukor a  salt je soľ! – zlostil sa ocko a vyťahoval pero a papier. Ale mama sa zrazu rozosmiala, schovala papier a pero a povedala: – Idem pripraviť raňajky.

         Metle som pošepla, aby ma zaniesla do kuchyne. Trochu som sa aj bála, ale ocko bol taký nahnevaný, že sa prechádzal dookola po obývačke a nevšimol si, že už nevisím hore pod plafónom, ale že sa nenápadne vznášam v kuchyni. Viem, že mama urobí niečo nezvyčajné. Svrbí ma malíček, a to je spoľahlivý signál. Ale mama nerobí nič zvláštne, len pripravuje všetkým čaj a chlebík so syrom a paprikou. Pritom si spieva, akoby vyhrala milión. Potom poukladá taniere na podnos a všetko to nesie do obývačky. Kladie taniere na jedálenský stôl a stále si spieva. Tu niečo nesedí! Opatrne odlietam do obývačky, zavesím sa na nitku a čakám. Prichádza Miško, potom Lucka, všetci si sadajú za stôl a začínajú raňajkovať. Zrazu Miško vyskočí a skríkne: – Fúúúúj!

         – Miško? Čo to má znamenať? – hovorí ocko.

         – Fúúúúúj! Ten čaj je slaný!

         – Akože slaný? Dala som doň predsa salt. Ty si povedal, že salt je cukor, či nie?

         – A na chlebe mám cukor!

         – To je čudné. Veď som ho solila. Sugar je soľ, sám si vravel. Vieš, že mám koreničky s anglickými nápismi...

         V obývačke zavládlo ticho, bála som sa, čo bude ďalej, ale našťastie to dobre dopadlo: Miško najprv odišiel nahnevaný do detskej izby. Potom prišiel k stolu a povedal:

         –  Pozrel som sa do slovníka. Cukor je sugar a soľ je salt.

         – Naozaj?

         – Naozaj.

         Mama vstala, doniesla pre Miška ešte jedny raňajky a už sa o tom viac nehovorilo.

         Som rada, že som sa naučila dve anglické slová. Keď si budem chcieť zamaškrtiť, viem, že mám nazrieť do cukorničky a nie do soľničky.

     

     

    Ako ocko varil (z knihy Neznášam, keď ma hladkajú po hlave)

     

         Ocko niekedy hovorieva, že naša babka je prírodný úkaz. Prírodný úkaz môže byť všetko: aj búrka, aj slnko, aj vietor s dažďom, aj dúha. Pripúšťam, že môže mať štipku pravdy, ale dnes bol tým prírodným úkazom on. Mama totiž bola na akomsi školení (ocko hovorieva, že učitelia sú asi najhlúpejší ľudia, lebo stále ich len vzdelávajú a vzdelávajú a vtedy mama po ňom hádže škaredé pohľady), a ocko mal chuť na slivkové gule. Pretože babka si na večeru urobila zeleninový šalát a ja som taká kuchárka o ničom, pustil sa môj bohémsky nepraktický otec do varenia večere.

         – A nechcel by si zeleninový šalát? Urobila som ho dosť! – kričala babka zo svojej izby.

         – Nie! Chcem slivkové gule! – bojovne vyhlásil ocko a sadol si za počítač, aby na internete vyhľadal, ako má tie gule urobiť.

         – Sú tu uhorky, paradajka, trošku soli, octu a olivového oleja, kôpor a čerstvá bazalka! – objavila sa v obývačke babka a strčila ockovi svoju misku šalátu až pod nos.

         – Už som ťa vydeloval, – oznámil jej ocko.

         Babka pokrčila plecami, veľavýznamne sa na mňa pozrela a pošuškala mi: – Ja by som mu tie gule urobila, ale by ma musel poprosiť. A to sa ja nikdy nedožijem. Keď ma vydeloval z dnešného večera, nech si tie gule varí sám!

         Ocko konečne vstal od počítača a začal sa rozhliadať po kuchyni.

         – Dúfam, že mi budeš pomáhať! – povedal. To nebola otázka, to bol rozkaz. Keď je náš ocko hladný, nie sú s ním žarty.

         – Treba mi krupicu, lebo cesto bude z varenej krupice, – oznámil mi a uviazal si na hlavu maminu šatku.

         – Aby mi do cesta nepadol vlas, – poučil ma a ja som nevedela, či som dobre počula. Čo haluzí ten môj ocko? Čo by mu asi tak malo spadnúť do cesta, keď má okolo hlavy pár vlasov, o ktorých tvrdí, že vzadu držia ako drôty? Okrem krupice som mu priniesla ešte hladkú múku, vajíčko a päť sliviek, z ktorých ocko urobil dvadsať malých kúskov. Potom som už len sledovala, ako sa robia slivkové gule.

         – Internet hovorí, že najprv si urobíme krupicovú kašu, ale budeme ju variť vo vode, a nie v mlieku, – zdvihol ocko prst, aby som si to zapamätala na večné veky. Historická chvíľa. Môj tvorca začína variť slivkové gule. Potom už len sledujem márny boj ocka s varením. Pripomína mi to nemý film: Najprv ocko vyskakuje pri sporáku, lebo si popálil palec pri miešaní krupice. Ako tak máva popálenou rukou, vysype do hrnca viac krupice a urobí sa mu vo vode riadna hrča. Hrču chce najprv rozmiešať, ale nakoniec sa vzdáva a vyhadzuje ju z hrnca vareškou do drezu. Teda chce vyhodiť, lebo hrča mu z varešky padá do papuče, ktorá mu spadla pri vyskakovaní. Film sa končí záberom, ako ocko hotové cesto chladí v umývadle. Počas tejto grotesky beriem do papiera horúcu cestovú hrču z ockovej papuče, lebo by si ju určite obul, popálil sa druhý raz a možno by sa prilepil a nikdy z tej svojej papuče nevyliezol. Konečne ocko prináša cesto slávnostne na stôl a poúča ma ďalej: – Teraz dáme do krupicového cesta vajíčko a hladkú múku.

         Ocko rozbíja vajíčko, púšťa ho do cesta, ale padá mu tam pár škrupiniek.

         – To sa stane aj ostrieľanému kuchárovi, – máva rukou a škrupinky po jednej vyberá. Dosýpa múku a začína rukou miesiť cesto.

         – To sa musí rukou. Čítal som, že vtedy je cesto lepšie, – poúča ma ocko tretí raz a utiera si tou cestovou rukou spotené čelo. Najprv sa mu cesto zdá husté, potom riedke, takže ešte raz rozbíja do cesta vajíčko, potom dvakrát pridáva múku, potom zasa vodu a zasa múku. Film sa skončil.

         Kým do cesta ocko povkladal všetko, čo  mal doma, a gule vyvaril, bolo jedenásť hodín večer. V troch veľkých misiach bolo nakoniec stopäťdesiat gúľ. Dvadsať bolo slivkových a tých zvyšných stotridsať tak rôzne: tridsať jablkových, dvadsať banánových, do päťdesiatich dal rôzne džemy a do tridsiatich strčil mrkvu.

         – Tie mrkvové budú pre babku, keď teraz diétuje, – zasmial sa, ale hneď stíchol, lebo vo dverách kuchyne stála babka a neveriacky sa pozerala na všetky tie guliská.

         – Nechcem veriť vlastným očiam! – zhíkla. – O chvíľu je polnoc! To teraz chcete jesť? Viete, čo na to povie váš metabolizmus?

         – Len nech skúsi niečo povedať! – zašomral ocko a naložil si plný tanier slivkových gúľ. Babka sa nad ním napokon zľutovala a posypala mu ich tvarohom, práškovým cukrom a poliala roztopeným maslom.

         – Aby si nepovedal, že máš zlú svokru...

         – Mhm... mhm... prikyvoval ocko s plnými ústami a očami mi naznačoval, aby som tie posledné gule s mrkvou zlikvidovala.

         – Ja viem, že je tam mrkva, pozorovala som vás, – zašepkala mi babka do ucha a zamiešala tie mrkvové horory medzi ostatné poriadne gule. Potom ich pohádzala do mikroténových vrecúšok a šupla do mrazáka.

         – To má za to, – zachichotala sa a zmizla vo svojej izbe.

         Ja mám teda rodinu!

         Faktom však je, že by som ju nevymenila za nič na svete.

     

     

    Nie a nie ma vyžehliť (z knihy Neznášam, keď ma hladkajú po hlave)

     

         Celú noc sa mi snívalo, že som bola tričko a ktosi (asi ocko) ma žehlil. A ja som bola stále pokrčená a žehlička ma len tlačila a tlačila, až som sa v tom sne akože prebudila a bola som ešte pokrčenejšia. Musela som čakať na asfaltke, aby ma prešiel parný valec, lebo ináč som sa nedala vyžehliť. Triasla som sa od strachu, lebo valec sa približoval pomaly ako obrovská ropucha a ja som nemohla utiecť, lebo som rástla z asfaltu ako strom. Na šoférskom mieste sedela naša učka výtvarnej Bublina s obrovskými fúzmi a kričala na mňa: Kto to kedy videl jesť o polnoci fialové gule? A natiahla obrovskú ruku z valca, aby ma poďobala po hlave (bola som síce tričko, ale mala som hlavu) tým svojím hnusným bradavicovým prstom. Ako sa ku mne tá jej ruka približovala, chcela som ujsť, ale zistila som, že korene mám hlboko pod asfaltom, a tak som musela bezmocne čakať, či ma najprv ďobne do hlavy Bublinin prst a potom ma prejde parný valec, alebo ma najprv zlisuje valec a potom ma Bublina úplne dorazí. Vykríkla som od strachu a konečne som sa naozaj prebudila.

         – Petruška moja! – počujem svoju babku, ktorá zažína nočnú lampu a trasie mnou, aby odplašila môj zlý sen. Ostré svetlo ma pichá do očí a je ešte horšie ako ten príšerný sen.

         – Petruška moja! Vidíš, čo to s tebou robí, keď tak neskoro večer ješ? A ešte slivkové gule!

         – Babi... zhasni, prosím ťa... bolia ma oči...

         Moja uvedomelá babka rýchlo zhasína, hladká ma po hlave a donekonečna mi vysvetľuje, že môj ocko sa načisto pomiatol, lebo namiesto toho, aby si pochutnal na jej vynikajúcom šaláte, narobil akési nepodarky tvrdé ako broky, ktorými sa prejedol a že dobre mu tak. Ešte čosi hovorila o kalóriách a brušnom tuku, ale ja som sladko zaspávala konečne ako Petra a nie tričko.

         Ráno bolo vražedné. Mala som opuchnuté oči a hlavu, ale nebola som sama, lebo ocko mal ešte opuchnutejšie oči a hlava ho musela tiež poriadne bolieť. Mal totiž zaťaté pery a vtedy sa mu neslobodno prihovárať. Vie to aj babka, pretože mu bez slova (jasné, všetky vety minula v noci na mňa) uvarila kávu.

         – Smrťák, – postavila šálku s kávou pred ocka a on sa vôbec nemračil, ale vďačne sa na moju babku pozrel. Káva bola asi vynikajúci nápad, lebo ocko začal ožívať.

         – Petruška mala hrozné sny! – pokývala babka hlavou ako nejaký sudca. Keby to bolo vo filme, určite by buchla po stole takým malým smiešnym kladivkom.

         – Naozaj? – opýtal sa ocko už úplne prebratý z nočnej mory. – A čo také?

         – Bola som pokrčené tričko a ty si ma žehlil, – hovorím.

         – Preboha! – skríkla babka. – Aj ťa popálil?

         – Neviem. Nepamätám sa.

         – Ešteže tak, – sŕkal ocko horúcu kávu.

         – A potom som stála na asfaltke, ešte vždy pokrčená, a oproti mne sa strašne pomaly valil parný valec. Sedela na ňom naša učka výtvarnej a chcela ma ďobnúť prstom, ale ja som sa nemohla ani pohnúť, lebo som bola zrazu strom.

         – Vidíš, čo si spôsobil? – hodila babka škaredé oči na ocka. – O polnoci večeriaš gule tvrdé ako broky, neodporuj, ochutnala som, žehliť nevieš ani vo sne, no mám to ja zaťa!

         – Mama, prosím ťa, nenechávaj sa uniesť, bol to iba sen.

         – No tak to žehlenie odvolávam. Ale všetko ostatné platí!

         – Vieš, že tvoj sen bol celkom zaujímavý? Pripomína mi obraz Salvátora Dalího, – zasmial sa ocko.

         – Nemudruj, to by tam musel byť taký zvláštny slon s dlhými chudými nohami, – zahriakla babka ocka. Ten sa začal smiať a smiala sa aj babka. Nerozumela som tomu ich rozhovoru, lebo na začiatku vyzerali obaja ako dva nepriateľské tábory a teraz sú najlepší kamaráti.

         – Vieš, Petruška, my sa s ockom často takto doberáme.

         – Ale prečo? Myslela som si, že mu nadávaš alebo také niečo.

         – To je taká naša hra, – smiala sa babka a začala si vyspevovať akúsi predpotopnú pesničku z čias svojej mladosti a pritom nám obom chystala raňajky. Miešala ovsené vločky s medom a teplým mliekom! Nám s ockom sa stačilo na seba iba pozrieť a ticho ako para nad hrncom sme z kuchyne zmizli do svojich izieb.

     

     

    Vrana sa konečne šťastne smeje (z knihy Neznášam, keď ma hladkajú po hlave)

     

         Keď som prišla domov, už od dverí sa ozývala trúbka Louisa Armstronga a džezové kvílenie na mňa skákalo tuším aj z kúpeľne. Jasný znak toho, že doma je iba babka. Pripravovala si nejakú Veselého špecialitu. Nabetón niečo také, čo samo požiera tuky. Babka je na to špecialistka. Vraj zelená paprika je taká, povedala mi minule. Rýchlo som nabehla do kuchyne. Povedať jej o ujovi Sádeckom alebo nie? Babka si pospevovala Hellou Dolly, mala zatvorené oči a rytmicky potriasla hlavou hore a dolu.

         – Ahoj, babi! – kričím a neviem, či ma počuje.

         – Máš tam aj papriku? – zvyšujem decibely. Konečne zabrala.

         – Ahoj! Dvesto gramov. Potom je tam šalátová uhorka, dve paradajky, malá lyžička olivového oleja, veľa kôpru a trošku morskej soli, – odrecitovala babka.

         – Ty by si mohla napísať tuším aj knihu o odtučňovaní.

         – Vieš, že som na to aj ja myslela? – zasvietili babke oči, stíšila to džezové šialenstvo a otvorila predo mnou akýsi zošit plný poznámok. Že som ja nedržala zobák!

         – Tu sú polievky, dokonca niekoľko druhov tukožrútskych. Toto sú zasa špeciality z ovsených vločiek (Pane bože, keby si moju babku mohol aspoň na chvíľu zrušiť!). Neboj sa, ovsené vločky sú aj v surovom stave. Stačí, keď do nich postrúhaš jablko, a ty máš rada jablká, pridáš buď kokosovú múčku alebo nejaké oriešky. Dobré je pridať napríklad aj tekvicové jadierka, ale nesmú byť solené. (Moja babka otvára ústa, prevracia od dobroty oči a šťastne sa smeje. Potom ukazuje na svoj pás.) Ty ma nepočúvaš, Petruška!

         – Počúvam, – klamem.

         – Tak čo som povedala? – skúša na mne svoje učiteľské triky.

         – Že si zasa schudla.

         – No toto! Ty si ma asi naozaj počúvala. Veru tak! Ďalšie kilá sú dolu! Mám rovných deväťdesiatpäť! Čo ty na to? To bude ujo Sádecký vyvaľovať oči!

         Vraciam sa rýchlo do reálu a predstavujem si, ako ujo Sádecký vysedáva raz s mojou babkou v cukrárni a dáva si do tela. Potom sedí u Klárinej babky a šrotí ďalšie sladkosti. Som nešťastná. Babke to rozhodne nemôžem povedať. Možno niekedy inokedy, ale teraz nie. Radšej sa pozerám do jej zošita a počúvam, čo nové vymyslela. Potom idem rýchlo počumieť do kníh, aby som mohla spolu s Klárou a tým malým kikirikášom dolu v pivnici pracovať na svojej osobnosti. Ako pekne to znie. V skutočnosti sa idem učiť biť.

         Konečne zvoní Klára.

         – Len poď ďalej, Klárika! – láka ju moja babka. Stavím sa, že jej ide nanútiť svoj špeciálny šalát. Nehovorím?

         – Tákujem, teta, ja téras némošem. Idem Pétru učit chmáty.

         – Čo ju ideš učiť?

         – No chmáty. Aby sa móchla branyt.

         – Klárika moja, a mňa by si nemohla učiť? Mohlo by mi to pomôcť pri chudnutí...

         – Jásnačka! – teší sa Klára a ja neviem, či naozaj, či iba z povinnosti. Moja babka a karate!  Mne sa asi sníva! Najväčšia haluz storočia!

         A tak všetky tri zostupujeme zo siedmeho pochodia peši do pivnice. To máme vraj ako predprípravu, aby sme si rozprúdili krv. Dolu nás čaká piatak. Dnes ešte vyzerá ako zmoknutá vrana, ale taká vrana, ktorá už očkom pozoruje, ktoré zrno by vyzobla. Asi mu dnešný tréning dodáva odvahy alebo čo. Vchádzame do sušiarne. Teda kedysi slúžila ako sušiareň. Dnes sú tu žinenky. Vau. Ja tu žijem už toľko rokov a netuším o tom, pričom Petra je tu len niekoľko týždňov a pokojne si objaví malú telocvičňu!

         – Ako pekne prerobili túto starú sušiareň, – čuduje sa babka.

         – A ty si kto, môj malý? – obracia sa na piataka.

         – Jakub Straka, – ozve sa vrana a ja sa konečne dozvedám jeho celé meno. Smejem sa ako pojašená, lebo doteraz bol pre mňa vrana a teraz je straka. Ale smejem sa len vo vnútri. Tak, aby ma nepočul. Tiež by mi nepadlo dobre, keby sa na mojom mene ktosi zabával. Petra Ľaliová. To hádam ani nie je možné, aby sa niekto v tejto republike tak nemožne volal. Stačí, keď preberáme baladu Žltá ľalia. Všetci sú mŕtvi od smiechu a ja by som vraždila. Keď budem dospelá, dám si zmeniť priezvisko. Tak.

         – Jákupa učim branýt sa, lebo cho félky chalany trapejú, – povie Klára a už nepripustí nikoho k slovu. Ukazuje nám, ako sa máme postaviť, ako máme schytiť súperovu ruku a vykrútiť ju. Potom treba vykríknuť a odhodiť nepriateľa preč. Kým sa spamätá, budeme už za najbližším rohom. Teda, nechcela by som byť tým nepriateľom, ktorý by napadol moju babku. Nemá šancu. Tá keď zareve, praskajú bubienky. Veď aj dnes som videla, ako spievala ten džez. Ako sa tak na svoju babku dívam, musím ju obdivovať. Vyzerá síce ako neškodná stará pani pri sebe, ale to len pre neznámeho. Dnes sa vžila do cvičenia tak, že nakoniec prekvapila všetkých. Povedala:

         – A ty, Kubo, sa neboj. Keď mu vykrútiš ruku, zareveš a povieš: mám ťa v paži, ty vidlák!

         – Čó je to f paši? A fídlak? – pozerá sa striedavo na nás Klára a ja prvý raz vidím Jakuba, tú malú vranu, ako sa šťastne smeje a kričí: Mám ťa v paži, ty vidlák!

     

     

    I, i

    Písmenkový taxík (z knihy Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky)

     

    Niekedy chodím na inšpekciu po svojom kráľovstve, aby som vedel, ako žijú moji poddaní. Vtedy nosím so sebou dve zátvorky. Keď sa nimi obložím z oboch strán, stanem sa neviditeľným. Chodím, počúvam a potom doma dlho rozmýšľam, ako napraviť zlé veci.

    Minule som sa taký zatajený vybral po námestí na prieskum a videl som akýsi zhluk malých i. Ako keby tu bola nejaká manifestácia alebo čo. Ale zbadal som, že nikto nemanifestuje! Vysvitlo, že všetky písmenká počúvajú udýchané malé i, ktoré sa im sťažovalo:

    – Som také unavené, že som cestou skoro prepadlo cez kanálovú mriežku. To sa už niekedy nedá vydržať: v pondelok jedna pani so mnou prišívala gombíky.  V utorok som v nemocnici zaskakovalo za injekciu. V stredu som sedelo ako pichliač na kríku, vo štvrtok mnou triafali ako indiánskym šípom a v piatok mnou popísali celú tabuľu. Som zvedavé, kedy si oddýchnem.

    – A prečo sa ty trápiš? Postav sa k nám a čakaj.

    – Prečo sa mám sem postaviť? Niečo tu rozdávajú?

    – Nie.

    – Tak prečo potom?

    – Lebo príde ježko!

    – Ježko?

    – Ty nevieš, že ježko je náš taxík? Vozieva nás na dovolenku! Nás, malé i, vo štvrtok, a keď vyrastieme na veľké I, v piatok.

    – Ako dobre, – vzdychlo si i a vopchalo sa medzi ostatných kamarátov.

    Hneď mi bolo jasné, prečo je v Písmenkove toľko ježkov. Takže moje chúdence sú prepracované! Sadol som si a napísal som vyhlásenie:

    Dáva sa na známosť celému Písmenkovu!

    S platnosťou od najbližšieho pondelka sa po prvé: miesto gombíkov bude používať zdrhovadlo. Pre tých, ktorí nerozumejú, dodávam, že je to zips.  Po druhé: v nemocniciach sa namiesto injekcií budú podávať iba tabletky. Po tretie: na kríkoch nebudú sedieť žiadne pichliače, ale kvety. Po štvrté: terče sa nebudú triafať indiánskymi šípmi, ale zhnitými paradajkami. Po posledné: v škole sa nebude písať kriedou po tabuli! Každý žiak dostane svoj vlastný počítač, aby sa zbytočne nezaprašovali pľúca. Žiacke aj učiteľské.

    Bol som so sebou spokojný. Rozmýšľam, či by ma nemali volať Az Láskavý.  

     

    Tretí škriatkov príbeh (z knihy Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky)

     

    Tretí príbeh sa začal vtedy, keď som stál neďaleko Topoľčian pri dedinke NOROVCE. Viete, čo som urobil? Opatrne som vyrovnal veľkému R nožičky a z Noroviec sa stali zrazu NOHOVCE!

    – No toto! – otvárali veľké O ústa, až vyrobili ešte väčší prievan ako minule.

    – A tak som sa postavil doprostred Nohoviec, že si zoženiem nejaké tie nohy navyše, aby som čím skôr našiel to mäkké E. Najprv sa vôbec nič nedialo. Iba akýsi pes sa pri mne zastavil a chcel zdvihnúť zadné nôžky. Obidve naraz, lebo tak to vraj psi v Nohovciach robia. Ledva som sa stačil uhnúť. A potom to vypuklo:

    – Ušiel nám stôl! Narástli mu ďalšie štyri nohy a utekal, až sa celý pooblieval polievkou! – vybehla z bráničky jedna žena a zalamovala rukami.

    – A nám ušli so stolom aj všetky stoličky! – vykríkla z druhej bráničky ďalšia žena a chytala sa za hlavu.

    Všimol som si, že v Nohovciach najlepšie obišli tí, čo mali hojdacie kreslá, no takých nebolo mnoho. Vlastne to bola iba babka Matilda. Sedela si v starom hojdacom kresle po svojej starej mame, hojdala sa a normálne stoličky ju vôbec nezaujímali. Ušli jej však hríby, čo mala nachystané na verande! Práve sa chcela dohojdať a pustiť sa do čistenia krásnych dubákov, keď najväčší z nich, asi ich šéf, zavelil: Dubáky, na nohy! Ako jeden muž vypochodovali hríby z verandy do záhrady a tam sa stratili v tráve. Asi vošli do zeme alebo čo. Toto babku Matildu poriadne rozpajedilo. Utekala k miestu, kde sa hríby strácali v tráve, no nôžka posledného dubáka zmizla a kde nič-tu nič. Iba nová vyšliapaná cestička v záhrade vedela svoje.

    – Tak toto sa mi ešte nestalo! – dupla babka Matilda nohou. Ale to asi nemala robiť! Noha to pochopila ako signál a začala si žiť svojím životom. Začala rásť! Lenže ako rásť! Začala sa predlžovať: prstami si rozhrnula trávu, aby lepšie videla, a rástla si cez záhony cibule, mrkvy a petržlenu ďalej. Pokojne si prerástla plot k susedovcom, potom k ďalším susedovcom, až sa dostala doprostred dediny.

    – Doparoma aj s nohou! – zanadávala si babka Matilda. – Keby mi rástli obe nohy, išla by som na cestu okolo sveta. Takto aby tu človek stál a čakal, kým sa noha prerastie okolo zemegule naspäť. Čo ak tu budem stáť a čakať celý týždeň? A možno rok? Ľudia, pomoc! Umriem od hladu! Chcem povedať od chladu! – vykrikovala babka Matilda, lebo jej noha putovala práve cez Severný pól. Potom sa začala babka potiť. To sa jej noha vyvaľovala v rozhorúčenom saharskom piesku. A nakoniec to najlepšie: nohe začal ktosi strihať nechty! Babku to tak šteklilo, že sa smiala a smiala, až ju noha musela rýchlo dorásť a buchnúť do chrbta, aby jej nezabehlo.

    – Fíha! Moja noha je už tuším doma! – obzrela sa babka Matilda a chcela si ísť znovu sadnúť do hojdacieho kresla, aby sa trošku upokojila. Nuž ale či sa dá kráčať s nohou obrastenou okolo zemegule? Zrazu sa babka lepšie prizrela a vidí: medzi dvoma prstami na nohe-cestovateľke trčí akýsi kvietok.

    – Vyzerá to na Stračiu nôžku, – povedala babka a zdvihla kvet bližšie k okuliarom.

    – Áno, som Stračia nôžka. Tvoja noha ma zachytila na lúke za dedinou. Ešte nikdy som nevidela toľko sveta! Keby nebolo tvojej nohy, tá moja by sa nikdy nedostala ani o kúsok ďalej, – pochvaľovala si Stračia nôžka.

    – Tak to vyzerá, že teraz sa pre zmenu nepohnem zasa ja, – jajkala babka Matilda.

    – Ale kdeže! – smiala sa Stračia nôžka, – len si mnou natri nohu a čakaj, čo bude!

    Babka Matilda poriadne natrela koniec svojej obrej nohy Stračou nôžkou a čuduj sa svete: noha sa začala scvrkávať a scvrkávať, až bola znova taká, ako predtým.

    – Zasa si niečo zobrala so sebou? – spýtala sa babka Matilda nohy a vytiahla spomedzi svojich prstov akéhosi škriatka. No áno, bol som to ja... Noha ma pri poslednom zmenšovaní jednoducho strhla so sebou. Viete, ako som sa zľakol? Čo ak ma babka Matilda potrie tou zázračnou kvetinou a ja budem potom taký malý, že mapu Slovenska neprejdem za celý svoj život a mäkké E do smrti nenájdem?

    Keď si babka napravila okuliare, aby lepšie na mňa videla, rýchlo som sa vyšmykol a poďho na kraj dediny! Ako blesk som skrútil nožičku veľkého H a z NOHOVIEC boli zasa NOROVCE. Uf! To bola fuška! Očkom som ešte  nazrel do Noroviec, ale tam bolo všetko ako predtým. Len babka Matilda sa prestala hojdať vo svojom kresle, lebo ju akosi podozrivo svrbela noha.

    – Takže toto bolo moje ďalšie putovanie, – povedal tlačiarenský škriatok.

     

    Prečo nemajú prsty na nohách svoje mená (z knihy Bublinkové rozprávky)

     

         Keď sa pohádajú topánky, nie je to nič výnimočné: raz sa urazí pravá, raz ľavá. Raz sa hnevá moja čierna topánka, raz hnedá. Potom pár dní hundre moja teniska a pár dní moja teplá papuča. Podelia si víťazstvá a prehry pekne po kamarátsky. Keď sa mi však na nohe začnú hádať prsty, mám v topánke poriadne dusno. Palec, malíček a prostredník škriepky nevyvolávajú. Palec preto, lebo je najväčší a najmocnejší. Má prirodzenú autoritu, nepotrebuje škriepky na to, aby si ho každý všimol. Malíček čuší zas preto, lebo je zo všetkých prstov najmenší a netrúfne si ani pípnuť. Prostredník by niekedy aj nejakú tú škriepku vyvolal, no to by sa musel pridať k palcu, aby bol úspešný. Ale palec mlčí.

         – Pekná spravodlivosť! – to začína každé ráno mrmlať prst medzi prostredníkom a malíčkom.

         – My prsty na nohe sme obyčajní chudáci! Normálne sa nám krivdí! Keby ste videli môjho bratanca na ruke napríklad! Ten sa má! Vždy je samý prsteň. Čo som ja od neho horší?

         – Upokoj sa! Na tebe by prsteň vôbec nebolo vidno – ozvala sa zrazu moja noha.

         – Okrem toho máš tučnú hlavu a tenký krk. Som zvedavá, ako by si ten prsteň na seba vôbec dostal!

         – To všetko preto, lebo nemám meno! Keby som sa aj ja volal prsteník, určite by mi narástla menšia hlava!

         – Pozri sa, ty malý, – ozvala sa opäť noha pokojným hlasom, – traja z vás mená majú: palec, prostredník a malíček.  Ak dobre rátam, je to väčšina. A búria sa? Sú ticho. Ja som tiež spokojná. Napokon - aj tak vás, prsty,  v topánke nevidno.

         – Aj keď nás nevidno, mená by sme mali mať, – ozval sa prst medzi palcom a prostredníkom.

         – Čo nepovieš? – zasmiala sa noha.

         – Môj bratanec na ruke sa volá ukazovák! Stavím sa, že môže na hocičo ukazovať, lebo sa tak volá. Som zvedavý, na čo môžem ukazovať ja... Celý deň v tme. Nevidím ničového nič! – skríkol rozčúlený prst, až sa zapotil.

         – Kvôli tvojmu ukazovaniu nebudem hádam chodiť v sandáloch alebo šľapkách! Vonku je chladno, – urazila sa noha.

         Ostatné prsty čušali. Veď nech si noha poradí. Im je zatiaľ dobre. Dlho však nebolo, lebo oba nespokojné prsty nedali a nedali pokoj.

         Napokon to moja noha vzdala: – Dobre teda! Počúvaj ty, druhý najmenší! Keď tak veľmi chceš, natiahnem na teba prsteň. Aby si sa vyrovnal svojmu bratancovi na ruke, vieš? A kvôli tebe, ty druhý najväčší, si obujem sandál. Aby si mohol sledovať okolie a všetkým nám ukazovať čo a ako. Tak!

         A moja noha si naozaj natiahla na predposledný prst prsteň a kvôli druhému prstu si obula sandál.

         Moje prsty boli spočiatku náramne spokojné. Okolo obeda sa však začali mrviť a večera sa nemohli už vôbec dočkať. Štvrtý prst mal od prsteňa odretý celý krk a druhému prstu cez dierku v sandáli tak tiahlo na kríže, že sa rozkýchal a nakazil mi celú nohu!

         A tak sa stalo, že som prechladnutú nohu strčila do lavóra s horúcou vodou. Prsty v tom teple čušali, ani sa nehýbali. Moja nahnevaná noha sa vtedy zaprisahala, že mená prstom nevymyslí a nevymyslí. Dosiaľ ich nemajú.

     

    Byť mušketierom nie je až také zlé (z knihy Čo baby nedokážu)

     

         Paľo Hruška vymyslel, že my traja, to znamená ja, on a Ervín Machuliak, budeme traja mušketieri. Vraj mu starší brat rozprával o tom, ako traja mušketieri vždy bojujú za tú istú vec a majú heslo: jeden za všetkých a všetci za jedného.

         – To znamená, že ak ti bude ubližovať napríklad odporný Jožo Svinec z tretej bé alebo nejaká baba, tak my dvaja s Ervínom ti prídeme na pomoc, – vysvetľoval mi ráno pri školskej bráne.

         – Keď sa niektorému z nás niečo zlé stane, tak ostatní dvaja budú stáť pri ňom? To je dobre vymyslené, – tľapkal som Paľa Hrušku po pleci, aby bol rád. Aj ja som už počul o troch mušketieroch a trochu ma mrzelo, že som s takým dobrým nápadom neprišiel sám. Veľakrát sa mi stáva, že vymyslím super veci a potom ich vymyslí aj niekto druhý a začne o nich hovoriť skôr ako ja. Nabudúce si dám na to pozor.

         – A ako budeme volať o pomoc? Mali by sme si vymyslieť heslo, – hovorím.

         – Tajné heslo! – dodáva významne Paľo.

         – Jasné, že tajné! – hnevám sa, lebo Hrušiak chce mať vždy to najhlavnejšie slovo. Už-už som mu chcel niečo povedať, ale prišiel Ervín Machuliak. Paľo mu rýchlo vysypal svoj plán a Ervín súhlasil. Dokonca aj tajné heslo vymyslel: ten z nás, kto bude potrebovať pomoc, musí dvakrát žmurknúť pomaly a trikrát rýchlo. Potom sme si to nacvičovali a Darina-mandarina, ktorá išla okolo, si myslela, že nám niečo spadlo do oka, pozrela sa hore a potom si buchla hlavu o stĺp. Tak jej treba, mandarine, keď je zvedavá.

         Nikdy by som si nebol pomyslel, že mušketiersku pomoc zorganizujeme hneď na druhej hodine. Mal byť totiž telocvik, ale Cibuľa nám prišla oznámiť, že po zvonení príde do triedy zástupca riaditeľa, ktorý bude robiť prieskum, ako vedia žiaci počítať. Že sa zisťuje, či sme v matematike lepší ako prvá cé.

         Ervín Machuliak bol najlepší v telocviku, ale najhorší v počítaní. Zľakol sa, aby ho zástupca riaditeľa nedal prepadnúť, a preto sa zúrivo obzeral na mňa, na Paľa Hrušku a žmurkal. Dvakrát pomaly a trikrát rýchlo. Vtom som si uvedomil, že heslo síce máme, ale nedohodli sme sa, čo mušketierske máme vlastne urobiť.

         – Ervín žmurká, – syčím Paľovi do ucha. Paľo to určite mal vopred premyslené, lebo vyskočil a išiel Cibuli niečo povedať. Tá prišla k Ervínovi, niečo sa ho spytovala, položila mu dlaň na líce, potom kývla na mňa a na Paľa Hrušku a hovorí:

         – Choďte s ním, chlapci, k zubárke. Pomôžte, keby mu bolo zle.

         Neveriacky sme sa dívali na Ervína. Keď Cibuľa zmizla v zborovni, pohli sme sa do čakárne našej školskej zubárky.

         – Prečo si jej povedal, že ma bolí zub? – hovoril úplne zblednutý Ervín Paľovi.

         – Nič iné mi neprišlo na um. Ale našťastie som jej povedal, že ti býva u zubára zle, a preto poslala s tebou aj nás. A že jej máš doniesť potvrdenie o vyšetrení.

         – Ervín prevracal oči do neba a potom sme prišli do zubárskej čakárne. Nikoho tam nebolo okrem hnusného doktorského smradu. Takého dezinfekčného, ako keď sa ide pichať injekcia. Na dverách bola tabuľka: Neklopať, zavoláme vás! Z ordinácie bolo počuť bzučanie múch a komárov.

         – Vŕtanie je vraj dnes už bezbolestné... – vzdychal Ervín.

         Potom sa otvorili dvere. Stála v nich mohutná sestrička.

         – Ty! – ukázala prstom na Ervína.

         – Ako vedela, že pacient je Ervín? – vystrašene povedal Paľo, keď Ervín zmizol aj s obrovskou sestričkou za dverami ordinácie.

         – Je cvičená. To vycíti, – povedal som a robil som sa múdry.

         – A vieš, ako sa tá zubárka volá? Brat mi hovoril, že Zubatá, – drgol do mňa Paľo a začal sa chichotať, ale ja som mu neveril. Až budem vedieť čítať všetky písmená, prídem si to overiť.

         Keď sme sa s Ervínom vrátili, bola už prestávka. Zástupca riaditeľa vraj vôbec neprišiel a naša trieda mala nakoniec telocvik. A navyše – Ervín so zaplombovaným zubom nemohol ešte jesť, a tak desiata mušketiersky pripadla nám dvom. Zisťujem, že byť mušketierom ani nie je až také ťažké.

     

     

    Už sme štyria (z knihy Čo baby nedokážu)

     

         Náš Kubo je urazený, lebo sa dozvedel, že som mušketier. Celý deň ma obchádzal, ako keby som bol tá najhoršia smeť. Potom to už nevydržal a povedal:

         – Pýtal som sa dedka. Povedal, že mušketieri boli štyria.

         Tak toto mi Paľo Hruška nepovedal! Išiel som sa spýtať dedka. Bolo to vraj naozaj tak. Hneď som išiel za Hrušiakom a povedal som mu, že musíme byť štyria. Paľo o tom nechcel ani počuť, tak som ho dovliekol až pred nášho dedka, ktorý mu to chcel potvrdiť. Paľo sa však bránil a hádal sa, že mušketieri boli iba traja, ale nášmu dedkovi sa nedá ubrániť. Vytiahol hrubú knihu, otvoril ju kdesi v strede, ďobol prstom do jedného riadka a povedal Paľovi:

         – Čítaj!

         – Athos, Porthos, Aramis a dArtagnan...

         – Vidíš? Boli štyria. A teraz si v háji zelenom!

         Neviem, prečo mu to dedko povedal, lebo Paľo Hruška stál u nás na dvore.

         – Kubo by mohol byť tým štvrtým. Je najmladší z vás. A dArtagnan bol tiež najmladší z mušketierov, – povedal dedko, významne sa na nás pozrel a zatvoril knihu o mušketieroch.

         Paľo si to s naším dedkom nechcel rozhádzať. Povedal však, že nápad s mušketiermi bol jeho, a preto musí on osobne súhlasiť. Podal Kubovi ruku a povedal:

         – Osobne súhlasím, aby si bol štvrtým mušketierom!

         Kubo od dôležitosti očervenel a už sa na mňa nepozeral tak škaredo ako doteraz. Aj som rád, lebo polovica mušketierov sme my dvaja s Kubom a keď prehovoríme Ervína Machuliaka, môžeme Paľa Hrušku kedykoľvek prehlasovať, ak sa bude robiť dôležitý.

     

     

    Piatym mušketierom bude baba (z knihy Čo baby nedokážu)

         – Mali by sme niečo mušketierske vymyslieť hneď teraz, lebo naša sestra nám parádne lezie na nervy! – povedal na druhý deň Kubo rozhodným hlasom, ako keby bol odjakživa jediným mušketierom na svete. Pritom bol na cudzom území – u Hrušiaka.

         Ale Paľo Hruška nerozumel.

         – Čo si nebol včera u nás? Nevidel si našu mamu? Má brucho ako tanková loď! – ťukal si po čele Kubo.

         – Sedíš si na kábli? Nevidíš, že v tom bruchu nosí našu budúcu sestru? – hovorím Hrušiakovi. – Chceli sme, aby ju naši dali Mišíkovcom, ale nikto nič nerobí. Aspoň dohodnúť sa s nimi môžu, nie?

         – Ďalšiu babu v dome už nezvládneme. Stačí nám mama a babka! – rozhadzuje rukami Kubo.

         – Bude celé dni revať! – hučím do Paľa.

         – A možno ju nasťahujú k nám do izby! – chytá sa za hlavu Kubo.

         – A už ste sa s ňou rozprávali? – povie významne Paľo Hruška.

         – S kým?

         – No s tou vašou sestrou!

         – Veď tá je v bruchu, ty plem-plem!

         – No a? Vy neviete, že s deckami v bruchu sa dá rozprávať?

         – Ako? Po čínsky? – smeje sa Kubo.

         – Dá sa. Sám som to zažil. Keď som bol ešte v maminom bruchu, všetci mi vyklopkávali a vtedy som sa naučil morseovku.

         – Vymýšľaš si! – skríkol Kubo, ale Paľo Hruška povedal: – Čestné mušketierske!

         Mušketierskemu slovu sa musí vždy uveriť, a tak sme začali o tom s Kubom rozmýšľať. Celou cestou domov sme sa pripravovali na to, ako budeme mame po morseovsky klopkať na brucho a dohodneme sa so sestrou, že čo a ako.

         Keď sme prišli domov, všetci vyzerali vystrašene. Ocko sedel v kuchyni na stoličke a podopieral si hlavu oboma rukami.

         – Mama je nemocnici, chalani, musíte teraz poslúchať, – povedal dedko a nepridal žiaden vtip, ako to on vždy robí. Asi sa dejú vážne veci.

         – Mali by sme to povedať Mišíkovcom, – šepol Kubo, ale ja som o tom nebol až taký presvedčený, lebo všetci mali bojazlivé tváre, dokonca aj babka, ktorá si vie vždy a všade poradiť.

         – Maličká sa narodí oveľa skôr, ako sa mala, – obracia sa na nás oboch a vzlykne.

         Keď naša babka vzlykne, je to veľmi, veľmi zlé.

         – Prečo sa narodí skôr?

         – To nikto nevie, chlapci... Naša Lilinka musí o svoj život bojovať. Držte jej palce... – ozval sa ocko a ja som videl v jeho očiach prvýkrát v živote slzy.

         Odišli sme s Kubom do svojej izby a cítili sme sa trochu ako zradcovia.

         – Videl si ocka? – povedal Kubo.

         – Mhm... Asi plakal, že?

         – Povedal, že ona... no, že Lilinka musí o svoj život bojovať, – šepol Kubo a mne sa zdalo, že vzlykol podobne ako naša babka.

         Celý deň bol taký nijaký. Potom sa ozval telefón, bolo počuť ockov, babkin aj dedkov hlas a nakoniec prišiel ocko aj k nám.

         – Je veľmi maličká. Nemá ani kilo... Musí byť v inkubátore, lebo ešte nemá vyvinuté pľúca... Nie je to veľmi dobré, chlapci moji, – pritisol si nás ocko opäť k sebe, – ale Lilinka je bojovníčka. Po vás.

         Keď ocko odišiel, dlho sme nič nehovorili.

         – Vieš, aká je veľká? Ako kilo soli, – povedal Kubo.

         – A my sme ju nechceli, – povedal som.

         – A... čo keby bola Lilinka piatym mušketierom... Chceš, aby bola piatym mušketierom? – povedal Kubo zmeneným hlasom.

         – Chcem, – povedal som a obaja sme skrížili najdlhšie meče v izbe na znak mušketierskeho sľubu.

         – Piatym mušketierom bude baba! – skríkol Kubo.

         – Piatym mušketierom bude baba! – skríkol som aj ja.

         Potom sme pravítka odložili na poličku.

         Paľa Hrušku sme teraz nepotrebovali, on je niekedy pripečený. Piaty mušketier by bol nad jeho sily.

     

     

    Chystáme Lilinke prekvapenie (z knihy Čo baby nedokážu)

     

         Mama s Lilinkou sú ešte stále v nemocnici, ale nálada doma je už lepšia. Naša Lilinka totiž bojuje ako lev. To povedal dedko.

         – Nie. Bojuje ako piaty mušketier, – opravil ho Kubo a prvýkrát sme videli nášho starkého ako zneistel a išiel sa hrabať v tej svojej hrubej knihe o mušketieroch.

         – Mali by sme jej pripraviť izbu. Vymaľovať a tak, – povedala babka.

         – Ktorú izbu? – otočil som sa k babke, či náhodou nechystá zradu a nemyslí našu izbu.

         – Ocko sa rozhodol, že si počítač prenesie do obývačky a svoju pracovňu dá Lilinke.

         – Kto vie, či by sa aj pre nás tak obetoval, – zapochyboval o ockovi Kubo.

         – Kedysi mával pracovňu vo vašej izbe, – povedala babka, zmerala si nás pohŕdavým pohľadom a odišla do kuchyne. Jej výraz neveštil nič dobré. Možno nám dnes nedá z koláča, ktorý už teraz rozvoniava po celom byte. Mali by sme to nejako napraviť.

         – Ockovi pomôžeme vymaľovať, – povedal som nahlas, aby to bolo počuť až do kuchyne.

         – Ocko je vlastne najväčší chudák, – vzdychol si Kubo a ja som sa rozhodol, že ak raz budem mať dom, urobím v ňom izby pre všetkých a ešte aspoň dve navyše.

         – Počúvam, že mi chcete pomôcť, – ozval sa nad nami ockov hlas.

         – Jeden za všetkých a všetci za jedného! – objavil sa zrazu dedko a na hlave mal už nasadenú papierovú čiapku, akú nosia maliari bytov. V ruke držal ďalšie tri. Jednu väčšiu a dve menšie.

         A tak sme začali maľovať Lilinkinu izbu.

         My s Kubom sme mali za úlohu miešať farbu.

         – Aby rovnomerne chytala, – poučil nás dedko.

         – Prečo by nás mala chytať? – vytreštil Kubo na dedka oči.

         – Nie vás, ty mudrák. To sa tak hovorí. Aby bola farba pekná, vieš?

         – Aha...

         – A to budeme iba miešať farbu?

         – Nakoniec vám dám namaľovať podľa tejto šablónky motýľa, – sľúbil nám slávnostne ocko a my sme sa trochu upokojili. Keď druhý náter uschol, konečne prišla naša chvíľa. Ocko nám ukázal, aké farby máme dať do otvorov šablónky.

         – Tak makajte, ideme si hodiť jedno rezané, – povedal ocko a spolu s dedkom odišli.

         – Dnes tu každý hovorí v šifrách, – zlostil sa Kubo, ale ja som mu ako starší vysvetlil, že ocko s dedkom išli na pivo a motýľa zverili nám.

         – A to stačí len ten motýľ? – mračil sa Kubo.

         – Vieš, že máš pravdu? Urobíme dva motýle!

         – A pod motýľmi nakreslíme kvety a trávu! Všetky motýle predsa lietajú okolo kvetov.

         – A na kvetových listoch ja osobne nakreslím chrobáka! – povedal som Kubovi a dali sme sa do práce.

         Cez šablónu sme nakreslili dva farebné motýle a potom sme pridali ešte ďalších päť: tri malé a dva staršie. Urobili sme tak celú motýliu rodinu. Presne ako u nás doma. Potom sme nakreslili, ako z rohu rastú kvety, a ja som na jeden list namaľoval toho chrobáka. Potom som pridal ešte jedného, aby tomu prvému nebolo smutno. Akurát som nevedel, koľko nôh má chrobák. Pre istotu som chrobákom nakreslil len chrbát a rohy na hlave, lebo to boli roháče.

         – Vyzerajú ako malé tlsté čierne jelene bez nôh, – povedal Kubo a trochu ma tým nahneval. Tak som prikreslil chrobákom po dve nohy. Keď zistím, koľko má roháč nôh, môžem ďalšie dokresliť neskôr.

         – To už je lepšie, – pochválil ma Kubo, – ale niečo tomu ešte chýba, – povedal a prižmúril pravé oko.

         – No jasné! Vidíš tam niekde oblaky? Nie sú tam oblaky! – a Kubo primaľoval dva bledomodré oblaky. Trochu farby z nich stieklo dolu. Kubo to chcel poutierať handrou, ale našťastie som mu to nedovolil.

         – Iba čo to rozmažeš! To bude dážď a hotovo!

         Kubo sa potešil, ako múdro som to vyriešil.

         – Teraz to nechajme uschnúť. Poďme na koláče! – hovorím Kubovi a slinky sa mi zbiehajú na tvarohové taštičky našej babky.

         – Tak ako? Je to hotové? – pýta sa babka a ide sa pozrieť na naše veľdielo. Jej tvár nevidíme, ale vieme si ju predstaviť, lebo ešte nikdy sme našu babku nepočuli tak skríknuť.

         A tak sme nečakali, kým príde ocko s dedkom, ale zmizli sme k Paľovi Hrušiakovi, kým babka nepríde k rozumu.

    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013