• Životopis autora

    Marína Čeretková-Gállová sa narodila 26. septembra 1931 v Zbehoch, kde navštevovala Ľudovú školu (4 triedy), potom Dievčenské

    Marína Čeretková-Gállová sa narodila 26. septembra 1931 v Zbehoch, kde navštevovala Ľudovú školu (4 triedy), potom Dievčenské gymnázium v Nitre, kde roku 1950 maturovala. V tom istom roku nastúpila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (odbor slovenčina – dejepis). Roku 1951 bola však ako „nábožensky nevyrovnaná dcéra arizátora“ preradená do výroby (pracovala ako šička v Odevných závodoch, n. p. Hlohovec), roku 1952 nastúpila do zamestnania v Archeologickom ústave SAV (najskôr v Bystričke pri Martine, neskôr v Nitre). Roku 1953 sa ako „očistená a prevychovaná“ vrátila na FF UK v Bratislave. Začala písať poviedky a malé literárne žánre, realizovala sa ako recitátorka umeleckej literatúry. Po ukončení vysokoškolského štúdia sa zamestnala v Československom rozhlase v Košiciach ako redaktorka literárno-dramatickej redakcie. Tu začala písať rozhlasové pásma i dramatické diela. V atmosfére roku 1968 sa angažovala vo všetkých sférach života. Pôsobila ako tajomníčka Východoslovenskej odbočky Zväzu slovenských spisovateľov, bola redaktorkou literárnej redakcie a externou šéfredaktorkou kultúrno-spoločenského časopisu Realita. Po dramatickom závere 68. roku neprešla ako nestraníčka previerkami a v závere roku 1970 musela rozhlas opustiť. Pracovala v rôznych zamestnaniach (na Mestskom ústave národného zdravia, ako referentka Odevných závodov kpt. Nálepku v Košiciach, ako pracovníčka knižnice atď.). Roku 1979 sa presťahovala do Nitry, lenže aj tu sa musela prebíjať rôznymi zamestnaniami (od referentky na SOU potravinárskom po vychovávateľku v Strednej škole priemyselnej). Zápasila s dobou, ktorá ju nemilosrdne ponižovala a marginalizovala. Po roku 1968 sedem rokov nemohla publikovať. Publikačné možnosti jej po siedmich rokoch zákazu publikovať pomohol vytvoriť riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ Vojtech Mihálik – takto vyšiel román Jednooký (1978) a ďalšie diela. Po roku 1989 sa začala angažovať v Nitrianskej odbočke Spolku slovenských spisovateľov, v Dome Matice slovenskej, ktorá jej roku 2001 vydala publikáciu Ženskými očami. Jej diela sa začali objavovať v rôznych vydavateľstvách. Roku 2002 získala Cenu mesta Nitra, roku 2007 Krajská knižnica Karola Kmeťku vydala jej Personálnu bibliografiu, roku 2009 Nitrianska odbočka SSS vydala publikáciu Život a dielo Maríny Čeretkovej-Gállovej. Spisovateľka žije a literárne i spoločensky sa angažuje v Nitre.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Scenáristika

    • Katastrofa na nedeľu (1965)
    • Televízny klub mladých (1981)
    • Tereza (1983, 1986, 1997)

    Rozhlasová tvorba

    • Murovaný dom (1958)
    • Bábika (1960)
    • Koniec líšky (1962)
    • Telefón (1965)
    • Milosrdní (1971)
    • Uveriť v šťastnú hviezdu (1976)
    • Len neumrieť na lásku (1980)
    • Panenka menom Helena (1983)
    • Radostná udalosť (1985)
    • Chlap na zaplakanie (1986)
    • Jedna malá večnosť (1987)
    • Hriech mlčania (1992)
    • Nebudem s vami odriekať Zdravasmária (1998)
  • Charakteristika tvorby

         Marína Čeretková-Gállová debutovala roku 1962 románom Koniec líšky . Do roku 1970 vydala šesť prozaických

         Marína Čeretková-Gállová debutovala roku 1962 románom Koniec líšky. Do roku 1970 vydala šesť prozaických diel. Bol to takmer raketový nástup mladej prozaičky. Lenže doba jej cestu zauzľovala a vytvorila tri odlišné obdobia jej života a tvorby.

         Prvé obdobie (do roku 1970) znamenalo výraznú originalitu a kvalitu jej tvorby, ktorá vyplývala z tlakov doby (atmosféra pražskej a slovenskej jari roku 1968), keď tvorivá inteligencia odmietla dogmatický model socialistického realizmu a prijala Garaudyho model „realizmu bez brehov“. Marína Čeretková-Gállová sa napojila na obrodný spoločenský a literárny prúd a vstúpila do literatúry ako novátor. Vo svojich dielach sa ponára do prírodnej podstaty človeka, ktorú deformuje sociálny determinizmus doby. Zapája sa do nonkonformného prúdu mladej slovenskej literatúry (J. Blašková, J. Johanides, R. Sloboda, P. Vilikovský, P. Jaroš a i.), ktorý je nepriamou kritikou tzv. dobovej angažovanej literatúry. Lenže prichádza rok 1968, vstup tzv. spojeneckých armád na územie Československa, ktorý pretrháva obrodný proces spoločnosti a pokúša sa nastoliť cestu tzv. normalizácie, čiže starý monologicko-dogmatický model života, myslenia a tvorby. Marína Čeretková-Gállová neprejde tzv. previerkami, musí opustiť zamestnanie a začať tvrdo zápasiť o svoju holú existenciu.

         V druhom období tvorby (do roku 1989) je jej dielo vytláčané na perifériu literatúry. Nastupuje sedem rokov mlčania (zákazu tvorby). Počas dvadsiatich rokov sa jej podarilo vydať iba štyri epické diela. Spisovateľka zostáva aj v tomto období sama sebou (sústreďuje sa na osudy ženy, na prírodné predpoklady matky), ale všíma si v oveľa väčšej miere ako doteraz aj sociálne motívy človeka v dobe a doby v človeku. Hrdinka románu Dlhé čakanie Adely Drozdíkovej (1982) prežije všetky vzruchy dospievajúcej ženy, ale aj vplyvy sociálnej a rodinnej reality (rozvrátenej rodiny), až nakoniec nájde happy end v duchu zápasov spoločnosti a literatúry. Preto vydavateľstvo Mladé letá (1982) upozorňuje na obálke knihy, že „dielo je sociálnym príspevkom k umeleckému stvárneniu vážnej spoločenskej problematiky“.

         Nové obdobie života spoločnosti (po roku 1989) mohlo i malo oceniť zásluhy i utrpenie Maríny Čeretkovej-Gállovej. Ak sa to nestalo v náležitej podobe, bolo to dôsledkom literárnej a spoločenskej roztrieštenosti Slovenska. Tretie obdobie tvorby (po roku 1989) autorka začína ako takmer šesťdesiatročná žena a spisovateľka. Vydáva ďalších šesť epických diel, ktoré zúročujú jej záujem o prírodnú podstatu človeka – ženy, umocnenú sociálnym determinizmom, ktoré sa spisovateľka pokúša začleniť a vidieť v hlbších duchovných a transcendentálnych súvislostiach. Zúčastňuje sa na spoločenských a literárnych aktivitách mesta Nitry, ktoré organizuje miestny odbor Matice slovenskej, Nitrianska odbočka Spolku slovenských spisovateľov a Literárny klub Janka Jesenského.

    Andrej Červeňák

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    KOČÍK, Tibor: Košická literárna scéna na pozadí mizérie "normalizácie". I n: Slovenské pohľady , roč. IV + 135,

    KOČÍK, Tibor: Košická literárna scéna na pozadí mizérie "normalizácie". In: Slovenské pohľady, roč. IV + 135, 2019, č. 2, s. 82 – 100.

    KOVÁČOVÁ, Zuzana: Stála pri zrode dievčenského románu. Nad tvorbou Maríny Čeretkovej-Gállovej. In: Literárny týždenník, roč. XXX. 15. 11. 2017, č. 39 – 40, s. 8.

    Redakcia: Zomrela Marína Čeretková-Gállová. In: Literárny týždenník, roč. XXX, 1. 11. 2017, č. 37 – 38, s. 19.

    GRMANOVÁ, Martina: Štyrikrát "love story" (Marína Cečertková-Gállová: Trinásta komnata). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 2. 2011, č. 3, s. 5.

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Život a dielo Maríny Čeretkovej-Gállovej. In: Knižná revue, roč. XIX, 16. 9. 2009, č. 19, s. 3.

    ČEERVEŇÁK, A., ed.: Život a dielo Maríny Čeretkovej-Gállovej. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa a Spolok slovenských spisovateľov 2009.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008, s. 70.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006, s. 191, 239.

    ŠAH: Marína Čeretková-Gállová – 75. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 9, s. 158.

    ČEVEŇÁK, A.: Nitrianska kreativita. Nitra: MS 2005.

    SOUČKOVÁ, M.: Marína Čeretková-Gállová. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005, s. 120 – 121.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Marína Čeretková-Gállová. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005, s. 52 – 53.

    Encyclopaedia Beliana, zv. 3. (Č – Eg). Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied 2003, s. 47.

    STANISLAVOVÁ, Z.: V plynutí času. Prešov: Lana 2003, s. 45.

    PAŽITNÝ, Anton: Historické a literárne reálie a personálie Nitry. Nitra: Dom Matice slovenskej 2002, s. 56.

    KERNÁ, I. – ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ, M.: Moja samota už nebolí (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 35.

    Marína Čeretková-Gállová (Bibliografický leták). Nitra: Krajská štátna knižnica K. Kmeťku 2001.

    MELICHER, J., ed.: Ženskými očami. Marína Čeretková-Gállová jubiluje. Nitra: MS 2001.

    PAŽITNÝ, A.: Marína Čeretková-Gállová. In: Slovenské národné noviny, 12 (16), 2001, č. 18.

    REZNÍK, J.: Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska. Bratislava: Slovart 2001, s. 404.

    ŠAH: Marína Čeretková-Gállová. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, č. 9, s. 158.

    VITÉZOVÁ, E.: Marína Čeretková-Gállová: Koniec hastrmana. In: Bibiana, 6, 1999, č. 1 – 2.

    ČÚZY, L.: To je literatúra? (Marína Čeretková-Gállová: Anjelik). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 111, 1995, č. 3.

    SOUČKOVÁ, M.: Približovanie alebo vzďaľovanie (Marína Čeretková-Gállová: Anjelik). In: Romboid, 30, 1995, č. 10.

    ŠPAČEK, Jozef: Východiská a pseudovýchodiská (Marína Čeretková-Gállová: Anjelik). In: Knižná revue, roč. V,  8. 3. 1995, č. 4, s. 5.

    HOLKA, P. – ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ, M.: Potrebujeme sa všetci navzájom (Rozhovor). In: Pravda, zv. 4 (75), 31. 5. 1994, č. 125.

    ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ, Marína: Nebola som pohodlná režimu... In: Romboid, 28, 1993, č. 6.

    ZÁBREDSKÝ, A.: Jubilantka z Nitry. In: Slovenské národné noviny, 2, 1991, č. 47.

    Marína Čeretková-Gállová (Bibliografický leták). Nitra: Okresná knižnica 1989.

    Marína Čeretková-Gállová. In: Encyklopédia dramatických umení Slovenska, zv. 1  (A – L). Bratislava: Veda 1989, s. 167.

    MELICHER, J., Čeretková- Gállová, M.: Svet ženy a detí (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 26.

    LIBA, P.: Dievčenský román (Marína Čeretková-Gállová: Úraz). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 2.

    TRUHLÁŘ, B.: Hľadanie ľudskej statočnosti (Marína Čeretková-Gállová: Úraz). In: Romboid, 22, 1987, č. 12.

    Marína Čeretková-Gállová. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov, zv. 1. (A – O). Bratislava: Obzor 1984, s. 101 – 102.

    FARKAŠOVÁ, E.: Sedem obrazov „cudnosti“ (Marína Čeretková-Gállová: Cudzie deti). In: Smena, zv. 37, 19. 4. 1984, č. 94.

    TRUHLÁŘ, B.: Próza spoločensky účinná (Marína Čeretková-Gállová: Cudzie deti). In: Romboid, 19, 1984, č. 3.

    ŽILKA, T.: Marína Čeretková-Gállová: Cudzie deti. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 10.

    BŽOCH, J.: Marína Čeretková-Gállová: Dlhé čakanie Adely Drozdíkovej. In: Zlatý máj, 26, 1982, č. 9.

    ČÚZY, L.: Sentimentalita – pre koho? (Marína Čeretková-Gállová: Dlhé čakanie Adely Drozdíkovej). In: Práca, zv. 37, 14. 7. 1982, č. 165.

    ŽILKOVÁ, M.: Na margo experimentu (Marína Čeretková-Gállová: Len neumrieť na lásku). In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 8.

    PLINTOVIČ, I.: Marína Čeretková-Gállová: Jednooký. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 8.

    ŠPAČEK, J.: V hlbinách dezilúzie (Marína Čeretková-Gállová: Jednooký). In: Smena, zv. 32, 22. 2. 1979, č. 45.

    TRUHLÁŘ, B.: Pokus o sociálnu sondu (Marína Čeretková-Gállová: Jednooký). In: Romboid, 14, 1979, č. 5.

    Marína Čeretková-Gállová. In: Encyklopédia Slovenska, zv. 1 (A – D). Bratislava : Veda 1977, s. 360.

    ŠTEVČEK, P.: Aj žena je človek. In: Slovenské pohľady, 78, 1962, č. 12.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Výstižne napísal Petrík, že Čeretkovej je cudzí epický pokoj, odstup od zobrazovaného, že príliš ju strháva prúd

    Výstižne napísal Petrík, že Čeretkovej je cudzí epický pokoj, odstup od zobrazovaného, že príliš ju strháva prúd príbehu, akoby sa vŕšila za nejakú osobnú kritiku. Tento pocit ukrivdenosti preniká u autorky všetko.

    Ivan Kusý

    Maríne Čeretkovej-Gállovej jedno neslobodno upierať, že dopodrobna ovláda vari všetky variácie a kombinácie ženského erotického inštinktívneho myslenia: žiaľ, iba takého. Portrét Moniky (v novele Koniec líšky) je z tohto hľadiska spravený úplne virtuózne. Aj čitateľsky zaujímavo.

    Pavol Števček

    Sú gnozeologické body, ktoré takmer geometricky určujú filozofickú rovinu autorky: nenávisť, láska (erotika) a medzi nimi v rôznych konšteláciách sa pohybujúci strach ako ich mutácia (ak strach o niekoho súvisí s láskou k nemu, strach z niekoho súvisí s nenávisťou k nemu).

    Ivan Kadlečík

    Poviedky Maríny Čeretkovej-Gállovej sú napísané s citlivým zmyslom pre realitu, rozprávanie v nich je vyvážené, zodpovedajúce ich základnému ideovému poslaniu. Všetky čerpajú z aktuálnych problémov našej súčasnosti. Poukazujú predovšetkým na tragické osudy detí z neusporiadaných alebo rozvrátených rodín.

    Pavol Plutko

    Je dostatočne vyspelá a skúsená, aby dokázala svoje témy realizovať hlbokým ponorom do psychológie svojich postáv i veľmi príťažlivo pre čitateľa. Menej ľudí už vie, že toto žieňa bolo za komunistov vystavené priam neuveriteľnému prenasledovaniu. Zakázali jej publikovať dlhé roky, prenasledovali ju tak, že nemohla vykonávať ani občiansku prácu.

    Jozef Bobok

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Podoba mojej literárnej aj súkromnej lásky miluje lásku, je to láska prvá aj posledná, nezameniteľná, je z môjho

    Podoba mojej literárnej aj súkromnej lásky miluje lásku, je to láska prvá aj posledná, nezameniteľná, je z môjho ženského sveta, ktorým som bola obklopená od malička, doma šiestimi sestrami, v gymnáziu spolužiačkami a mníškami, v ženskej fabrike robotníčkami, nečudo, že sa v mojom ženskom svete realizujem, že som do svojho ženského sveta až po uši zapadnutá, že všetky podoby ženstva preferujem v umení, že verím v jeho nezameniteľnosť, v jeho budúcnosť v spoločenskom aj v umeleckom svete, predovšetkým však v literatúre.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena mesta Nitry za celoživotné literárne dielo a vrelý vzťah k Nitre (2002) Pocta ministra kultúry SR za invenčné spracovanie

    Cena mesta Nitry za celoživotné literárne dielo a vrelý vzťah k Nitre (2002)

    Pocta ministra kultúry SR za invenčné spracovanie súčasnej problematiky v žánri umeleckej prózy ako aj rozhlasovej a televíznej tvorby (1998)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ZRADA (z cyklu Návraty )                    Na štúdium nebolo ani

    ZRADA (z cyklu Návraty)              

         Na štúdium nebolo ani pomyslenia, otcovi navariť, poprať, upratať, to bolo jej úlohou, na nič inšie nestačila. A keď otec z jedného dňa na druhý zmizol, keď panička prišla s kľúčmi a odkazom, povedala si, musím zarábať, už je to len na mne, nikto mi nepomôže. Spomenula si na družstevného predsedu Bereca, poprosí ho, požiada o robotu. Prijal ju dobre, aj ochotný bol, len – voľné miesto – to je problém, súdružka, a čo takto národný výbor, počúvam, že hľadajú matrikárku. Škuľavý tajomník bol zvedavý iba na jedno: A čo kádrový materiál, súdružka – máš ho v poriadku?

         Od pätnásteho októbra už zarezávala, koncom októbra už mala všetky matrikárske finty v malíčku, pred spaním si hovorila, Lajo Bučko sa mi sníval, už sa mi viac snívať nebude.

         A mýlila sa. Lebo raz ráno, keď ranné mrazíky bielili kôru plánok, keď zajace viditeľne obhrýzali hlúbiky, keď červené šípky starli a Valike zachádzalo za nechty, cestou do roboty dobiehala povedomého chlapíka, hlavu mal ovesenú, tenký krk zababušený v šáliku, oči svietili ako baterky, hovorila si, obídem ho, ale – nepodarilo sa, chlapíka zvrtlo, obšuchol sa o ňu, zvolal, hoplá-joj, málo chýbalo a tuším bude búračka, karambol, bum-bác, prepáčte, brblal rozveselene, prepáčte, zabite ma.

         Nepoznal ju, ona jeho spoznala v tej chvíli, zmeravela, skamenela, a – čušala. A jemu konečne svitne, trepne sa po čele, ja somár, sa poznáme, je tak, bejby? Sa máš, bejby, kde sa tu berieš?

         Ahoj, dostala konečne chrapľavo zo seba, sa mám skvele, vynikajúco sa mám. A ty?

         Jeho oného, povedal, tuším si stojím na kábli, človeče, mám dlhé vedenie, človeče, a k tomu má pod čapicou, okno, človeče, včera ma kamoši vzali do parády, sto rokov sme sa nevideli, tak sme si dávali do nosa, sto pív a ešte jedno navrch, ja som odpadol, zadrichmal som, ráno sme si hrkli na poprávku, človeče, no toto, ja som neskapal. Ale tuším som si cestu pomýlil, tadeto sa ide na národný výbor? Napravíš ma?

         Krátko sa pochechtával, biele ústa oblizoval, bocianie nohy mu v kolenách slabli, vzala ho mlčky popod pazuchy, postarala sa o neho.

         A bolo to po týždni, čo ho vzala k sebe, umrela mi mama, povedala, som sama ako prst. Bolo to dojímavé a bolo to konečné, zostal do rána, zostal pri nej, zostal s ňou, čoskoro o ňom vedela všetko, nepozná si mater ani otca, putoval z jedného detského domova do druhého, ale už je veľký, už si aj vojenčinu odkrútil, už vie, o čom je život, čo sa toho týka, sú na tom rovnako, ona hádam aj horšie, ona je ženská a kľúče má panička, chodí si sem ako domov, špehuje, rady dáva, ale ruky jej od roboty stoja, má rada parádičky, je fajnová a rada si vypije, voľakedy slúžila v bývalej židovskej nemocnici, tam sa jej pošťastilo muža si nájsť, starého a bohatého, no ale – nudí sa pri ňom, nevie sa dočkať kedy sa pominie a ona bude konečne sama sebe paňou, ona by si ešte rada užila, a veď – prečo nie, veď to nie je hriech. Valika toto všetko Lajovi Bučkovi porozprávala, zoznámila ich, Lajo to u paničky na celej čiare vyhral a Valika je rada, Valika od radosti až plače, v posteli Lajovi šušká, si môj prvý, nikoho som ešte nemala, ani mať nebudem, koľko si mal ty báb, neviem, ani vedieť nechcem, si u mňa, si môj.

         Po pár týždňoch sa začala vyhlasovať za jeho ženu, vyvárala mu, prala na neho, z roboty utekala medzi prvými, decká mi ešte doma neplačú, ale čo vy viete, čo nie je, môže byť, ja sa neodhadzujem.

         Má sa u teba ako prasa v žite, hovorila jej panička, opeknela si, staráš sa o seba, aj moje krémiky užívaš, tak sa patrí, duša moja. Len nič nepokaz, dbaj na seba, opatruj si ho, svadbu chystaj.

         Toto Valikino šťastie však dlhého trvania nemalo, Lajo sa s ňou už toľko nemojkal, neskoro chodil domov, na otázky – kde si bol, čo si bol, neodpovedal, urážal sa, vedela jediné, že je v tom družstevný predseda Berec, nič viac. Valike to bolo podozrivé, neverila mu, žiarlila, nedala pokoja, a to bolo najhoršie, v takých chvíľach Lajo Bučko schmatol vetrovku, a fujáz, nebolo ho, aj týždeň sa neukázal, darmo za ním do slobodárne chodila, darmo sa vyzvedala, nepomáhalo. Až raz sa chytila rozumu, povedala Lajovi, vieš ty čo, môj zlatý? Pozvi toho svojho pánbožka k nám na obed, ešte som sa mu poriadne nepoďakovala, že mi dal taký dobrý typ na zamestnanie, čo povieš?

         Lajo spozornel, strhol sa, hlavou krútil, ústa špúlil, fučal, hmkal, a čo to má byť, človeče, čo si na starého Bereca taká zvedavá, čo máš za lubom, teba do Bereca nič. Valika súhlasí, jasné, do Bereca ma nič, ale do teba, duša moja, do teba všetko, to je svätá pravda, láska moja. A stískala ho, bozkávala, dusila, košeľu z neho stŕhala, pomiluj ma, ľúb ma, Lajko, láska moja.

         Rukáv si odtrhnúť nedal, s Valikou to mal celkom rád, bola náruživá, nenásytná, na všetko ochotná, on bol ochotný na to jediné, pozvať Bereca. Veľké nádeje si nerob, Berec nikoho nemá, k nikomu nechodí, Berecovi je robota frajerka aj žena, o sebe nerozpráva, a ty budeš zvedavá, sľúb mi, že nie, že sa ovládaš. Sľúbila bez rozmýšľania, bola by aj modré z neba sľúbila, Berecovo odmietnutie si nepripúšťala, prečo aj?

         Na Lajovo veľké prekvapenie sa Berec potešil, prídem rád, povedz tej svojej Valike, že ju pozdravujem, za pozvanie úprimne ďakujem.

         Valika sa cítila na koni, činila sa, dala si záležať – dvadsať šniclí navysmážala, za misu zemiakového šalátu uklochnila, bandasku vína nachystala, pív hádam aj do tridsať fliaš, všetko bolo, obrus nový, kvet vo váze, všetko, ako sa patrí, len hosťa nebolo, nie a nie sa Bereca dočkať, Berec sa neukázal, ani len vedieť o sebe nedal, sľúbil sa, nepríde?! Čo je to za robotu?! Valika sa neovláda, vyhodila Lajovi Bučkovi na oči, čo si myslí o Berecovi, čo je to za charakter!? A ty ho máš za svätého, ty sa s ním do noci v kancelárii zatváraš, ale on si tuším tú svoju gloriolu v puceraji zabudol.

         Takto si jazyk na špacír Valika pustiť nemala, veľkej chyby sa dopustila, že si vzala do parády Berecov charakter, to bolo horšie ako zle, Lajo vtedy len zubami zaškrípal, dverami tresol, a nebolo ho. Až o pár dní sa na národnom výbore dozvedela, že Bereca odvolali, do auta že ho strčili a odvliekli, že Lajo Bučko dal z toho titulu výpoveď a zmizol.

         K vedúcemu na kádrovom dolineckého družstva nemal Lajo Bučko ani trochu úcty, spustil rovno, súdruženko, som nemanželský, kariéru som začal v dojčenskom, potom som si polepšil v decáku, no a vizitky som si nechal natlačiť v lapáku, som štátny od hlavy po päty, drahý súdruženko, ale vojenčinu už mám za sebou, som teda plnoletý, stačí? Vedúcemu klepla protéza, no len pomaly, mladý, zašušlal, brigádnikov potrebujeme ako soľ, s tým ale nerátajte, mladý, poznáme my takých hrdinov, tak pozor.

         Jasné, súdruženko, vy ste sa pýtali, ja som odpovedal, salutoval fešáčik Lajo Bučko, v kancelárii u účtovníčky čosi podpísal a na druhý deň si ho vyzdvihol odvážač srandista, dalo sa to vydržať, len aby horšie nebolo, hovoril si v duchu, toto ani nebolelo, je to fajn.

         A už je to tu. Nestačil sa poriadne okolo poobzerať a už mu príde do cesty to vrkočaté prsnaté stvorenie, taká žaba. Pobehuje na vrátnici okolo váhy, zapisuje každé deko, odvážač srandista sa rehoce, aj tá je nová, pipka, brigáduje a ide puknúť od dôležitosti, aha, gáni na teba, tuším si jej padol do oka, nič ti nedaruje, si len závozník, človeče, nerežeš jej, ona sa robí svetová.

         Lajo Bučko sa zaškerí, je mi ukradnutá, šumienka, takých môžem mať na každý prst desať, trápna je, kozatá, čo si myslí o sebe?! Stelesnená poctivosť som tu ja, za mnou kopa hnoja, až potom možno niekto, alebo aj nikto. Odvážač srandista si z nich robí prču, Lajo Bučko to od srandistu berie, prsnatá sa uráža, Lajo len plecami myká, horúčava je na nevydržanie, to je horšie. Obaja si robia chute na pivčisko, skončíme pri šenku, urobíme si dobre. Nestalo sa, plány im prekazil predseda Berec, postával, fajčil, pupkáč pupkatý, otituloval ho Lajo Bučko, zrazu mal zlé tušenie, škoda, že sa nemôže stať neviditeľným! Predseda si pretrie krvavé oči, kývne na závozníka, hybaj, chlapče.

         V kancelárii už niet ani nohy, zamušacincované okno zatvorené, dýchať sa nedá, Lajo s nevôľou postáva pri dverách, hádam mi len nemieni dvíhať mandle, človeče, to by ma dojalo, ešte nemá príčiny. Lenže – keď psa chcú biť, palicu si nájdu, pomyslí si, stráca náladu, nechápe, že predseda mu káže otvoriť okno. Zasekuje sa, kľučku som vytrhol, taký som ja odborník, chlapče, no tak, pusti sa do toho, mám pilno.

         Lajo Bučko si povie, na takéto parádičky sme v lapáku machri, to nie je problém. Predseda sa šuchne ťažkým zadkom na rozheganú stoličku, hrubou dlaňou začne vyrovnávať kopu úradných lajstrov.

         A je to, povie Lajo Bučko, predseda zaďakuje a bez toho, že by hlavu zodvihol, vyhlási, počúvam, že si šikovný, na poskoka odvážačovi ťa je škoda, potrebujem tvoju pomoc. Vodičák máš?

         Jasné, na vojne som šoféroval, zaraduje sa Lajo, no v tej istej chvíli sa aj preľakne, čo keď je to taká papalášska habaďúra, čo keď si ma vzal na mušku, ale prečo, dočerta, prečo?

         Pozri sa, voľačo ti ukážem, poradíš mi, vytiahne predseda z tej hŕby papier s plánom, pozri sa na to, čo povieš?

         Je to projekt, neodborný, ale veľkolepý, predseda si vymyslel vystavať ulicu mladých, na nej pár panelákov, dobre-dobre, bola by to čierna stavba, povolenie sa zoženie dodatočne, prednejšie je, že národ sa bude mať lepšie, zavedie pridruženú výrobu, všetko to má v hlave, spávať mu to nedá už od začiatku, od prvého dňa, čo začal funkcionárčiť, má to len jednu chybu, chlapče, som na to sám, tak som si trúfol teba oblázniť, padol si mi do rany, chlapče, tak čo, pustíme sa do toho, chlapče, býval by si medzi prvými, veľkú kariéru by si urobil, si mladý, máš silu, len či chceš, či si trúfaš, či veríš na lepšiu budúcnosť!

         Trčia v predsedovej kancelárii do tmy, vyženie ich až napajedená upratovačka, kto vyženie zo šenku toho jej korheľa, kto dá deckám večeru, mrkoce baba, mokrou handrou ich z kancelárie vyháňa. Ale tým dvom je z upratovačkinho nadávania do smiechu, uhýnajú sa pred mokrou handrou ako také decká, so smiechom mašírujú z družstevného dvora, U Špinavca si dajú po pive, zaslúžili sme si, človeče, poriadne nám v gágoroch vyschlo, tak – na tandem, nech sa nám darí, zatiaľ je to len naša vec, to je fakt, zatiaľ ideme do rizika, ale – všetko sa dá, chlapče, keď sa chce. Makačka to teda bude, pečené holuby ti do huby padať nebudú, a s tým rátaj, mladý, aj opletačky budú, treba rátať aj s najhorším na samom začiatku, dedinský národ novoty nemiluje, ale potom sa ti odvďačí, náš družstevník sa bude mať ako prasa v žite, o zázraku bude reč, daj na mňa, chlapče, zázrak, na to môžeš zobrať jed, len – nedať sa, makať a nedať sa, všetko bude.

         Predsedovi sa rozviazal jazyk, dostal slinu, poldecáky objednával, na baby sa vypytoval, známosť máš, fešáčik, há? Vážnu známosť máš a či to len tak zaradom berieš, jednu po druhej, čo? Lebo – bývanie je už tvoje, školy si porobíš, titul ti dajú, sveta nám bude žiť, chlapče!

         Lajo Bučko je veselý až strach, na prsnatú brigádničku si spomenie, ako na neho gáni, akou svätou sa robí. Bola by jedna taká, zamrmle si popod nos, ale s mojimi babami si vy hlavu nelámte, predseda, v prvom rade sme do páru my dvaja. Predseda ho džugne do pŕs, ja nič, chlapče, ja by som ti nebránil ani v najmenšom, zo mňa si ty príklad neber, lebo obanuješ. Ja som ti, človeče, zostal sám, ako ten kôl v plote, dom som nepostavil, strom nezasadil, syna neurobil, už je neskoro, chlapče, už sa mi zle dýcha, už ma nohy nechcú nosiť, potvory, ale s tebou je to inšie, ty mi pomôžeš, ty ma podržíš, tebe doprajem, synu. Dali si ešte po pive aj po poldeci, Lajo Bučko do rána oka nezažmúril, toto sa mi tuším sníva, toto tuším ani pravda nie je. Ale pravda to bola, do jesene mali všetko čierne na bielom, do jesene bola už ruka v rukáve, začali stavať Ulicu mladých, Lajo Bučko sa cítil ako ryba vo vode, horel nadšením, spávať mu nedalo, od predsedu sa na krok nepohol, chodil za ním ako pes, hovoril mu otec, nestrachoval sa, že tí zhora sa odrazu len zbadajú, začnú vŕtať, kontrolovať, zakazovať, jediná autorita bol pre neho Berec, ten keby vyhlásil zákon, že na vŕbe hrušky porastú, Lajo berie, podporí ho, uverí, všetkých naokolo o svojej pravde presvedčí, na každý Berecov nápad naletí. A Berec je v siedmom nebi, lieta v oblakoch, nad každým zlepšováčikom sa zamyslí, dostal si ma, chlapče, uch, ty rozumbrada, že som ťa ja skôr nestretol. Ale čo už – dáme hlavy dohromady a bude to – koncom týždňa dobetónujeme základy prvých bytoviek, bude oslava. Pred oslavou vyhotovili zoznam členov aj nečlenov družstva, kto je ochotný brigádničiť, podpíše sa, predseda sa zapísal ako prvý, za ním Lajo Bučko, šlo im to ako po masle, pred Dušičkami priviezli železné brány, zasvietil prvý chodník k bytovke, nasťahovali sa prví nájomníci, novopečený inžinier so ženou a malým deckom, dvaja traktoristi a jeden slobodný opravár. Na slávnosti potom predseda si s každým štrngal, družstevníčky v tanci zvŕtal, ruky nad hlavu dvíhal, spotený bol a prešťastný, opakovane sa pýšil, ako sme zbohatli, otvorene, počúvajte, povedzte, videli ste už taký cesnak ako je tento náš? Bez dovolenia tamtých hore sme ho vysadili do nemoty, a on vám rástol, rástol ako divý, veľký ako ruka, mohli ste sa presvedčiť. Celý ten rok bol ako zázrak, my sme sa činili a tí hore nás nechali na pokoji, nekontrolovali, neotravovali kontingentmi, ani sa im len nezosnívalo, že my do vyhúknutého cesnaku nasadíme kukurice a takú úrodu zoberieme že až, smernice neboli, nemohli nás buzerovať, pokutovať, rady si s nami nevedeli, a to je dobre, to je lepšie ako dobre, oplatilo sa, naši ľudia majú domy, pri dome záhradka, pár sliviek, jablonka, hruška, orech, gazdiná si záhonček okopáva, na fľaku zemiačiska si svoje krumple povykopáva, a čo je najhlavnejšie, mladých sme dotiahli, nové móresy zavádzajú, stroje pribúdajú, driny odbúda, to je život, dobre sa máme, na svojom si robíme, a poriadne, čestne.

         Bohuotcu, bohuotcu prisahám, dožijem sa ja ešte nového vedenia, mal som šťastie na chytrého mladého Bučka, rod si založí, po novom žiť bude, je to môj človek.

         Predseda pil, pil a hrešil, len sa tak prášilo, Laja Bučka po pleciach plieskal, rád ťa vidím, chlapče, sme svoji, ty pomôžeš mne a ja tebe, tak to má byť. Komu bol proti srsti kamaratšaft predsedu a Laja Bučku, to bola Valika, žiarlila, vadila sa s ním, musíš byť s tým pupkáčom pečený-varený, musí ti byť prednejší ako ja, je to normálne, Lajo, ty sa do mojej postele už len vyspať chodíš, Lajo, to je nenormálne, keby ste aspoň u nás v kuchyni úradovali do noci, nepoviem, pozvi ho na obed, túto nedeľu, Lajo, nech sa pozriem do očí tomu tvojmu pánbožkovi. A vieš čo, miláčik, prijmem ho do rodiny, odkáž mu to. Odkáž mu, že keby mu na rebríku do neba jediná priečka chýbala, ja sama chrbát nastavím, len ho pozvi, len nech príde.

         Berec sa aj sľúbil, aj sa potešil, ale neprišiel a to bola voda na mlyn Valike, pustila si hubu na špacír, no, to sa dalo čakať, ja som to vedela, nemôže sa ukázať len tak, gloriolu má v puceraji, zabudol si ju, čo tam po tom, že nás obláznil, že blázon rozumu sa nedočká, my sa nedočkáme súdruženka predsedu, darmo ja vyváram, útraty si robím, to nič nie je, pre neho je to toľko ako psovi mucha.

         Lajo Bučko očervenel, modré oči sa mu krvou podliali, tresol päsťou do stola a vyletel von dvermi, vybehol zo dvora, stratil sa ako gáfor, ani stopy po ňom nezostalo, Valika darmo kričala, darmo si vlasy trhala, už bolo neskoro, kde býval, čo robil, s kým spával, s kým chľastal, nevypátrala ani po dvoch týždňoch, bolo to peklo, jedovala sa, plakala, do somaríc sprostých si nadávala, sama som si vinovatá, čo som to vykonala, prečo som nedržala jazyk za zubami?!

         Lajo Bučko nechápal, cítil sa urazený, zaprisahával sa, na oči sa mu ja neukážem, ja teda nie, on musí prísť s prosíkom, on sa hanbiť, on vysvetľovať, glóriu jeho, je to proti zdravému rozumu.

         To bolo prvé, čo Laja Bučka žralo, pokoja mu nedalo, čo si k srdcu pripustiť nedokázal, no keď pomaly chladol, začal rozvažovať, postupne prichádzali k nemu pochybnosti, už nebolo najhlavnejšie, že je do špiku kosti urazený, že je zahanbený, potupený a že to bolo pred Valikou, povedal si, nech je ako chce, z očí do očí mu svoje poviem, tak skončíme, na tom svojom bohatom družstve ma viac neuvidí, na vlastné uši si vypočujem, čo on na to, otec, dobrodinec, charakter!

         Do kancelárie letel ako bez duše, dvere rozcapil bez zaklopania, bez pozdravu zrúkol na sekretárku, kde máte predsedu, čo je s ním?

         Až potom sa poobzeral okolo seba, okrem dievčaťa, usmokleného chudučkého stvorenia, v kancelárii nebolo ani nohy, ani len muchy nebzučali, ani len zafajčená nebola, to ho zaskočilo, to mu vzalo hlas, to ho načisto pomýlilo. A to dievčisko, to chudunké stvorenie, uplakané a skormútené mu zajakavo povie, boženko, a vy neviete, čo sa stalo? Vy neviete, že súdruha Bereca odvolali? Prišli na aute a vzali ho? Vy to neviete?

         Dievča hľadí na Laja Bučka vystrašene, fiká, vrchný gombík na blúzke si odopína a zas si ho zapína, prsty sa mu trasú, jemu nohy oťažejú, má ich ako kláty, celý je zmeravený, ani čo by ho do pol pása do zeme vrazili. Ale to je somarina, čo to dievčisko trepe, ako že súdruha Bereca odvolali, ako že ho vzali do auta, to je sprostosť, to nie je do smiechu, to je somarina.

         No to chudučké stvorenie, z milosti a dobrého srdca predsedu do kancelárie prijaté, už plače nahlas, tvár si do dlaní ukrýva, do klbka sa skrúca.

         Ale prečo-prečo, prosím vás, prečo ho odvolali, kto to bol, aké auto to bolo?

         Dievča je nešťastné, aké auto, nevie, božíčku, tuším, že také veľké čierne auto to bolo, takí dvaja uniformovaní z neho vyšli, surovo súdruha Bereca chmatli, vyvliekli, nikto nič nevedel, až potom, keď schôdzu zvolali, tam hovorili, že porušil líniu, prekročil právomoc, staval načierno, na pridruženej výrobe zarábal, to nie je socializmus, to je zrada. Odvtedy o súdruhovi predsedovi nevedia, ľudia si len šušocú, schovávajú sa, že na to je zákon a tak, že to s družstvom vyzerá zle, a vás hľadajú, že sa neukazujete, že to nie je dobré znamenie.

         Krvi by sa na ňom nedorezal, onemel, v hlave mu hučí, pred očami sa robia kruhy, zľaknuté dievča viac nevie, ani keby ste ma zabili, neviem, mňa si nevšímajú, na vás sa pýtali, ja sa bojím, ja tomu nerozumiem. Slzy jej cícerkom stekajú na bradu, tam si ich dlaňami zachytáva, prišlo to ako hrom z jasného neba, na také voľačo Lajo Bučko ani vo sne nepomyslel, Berecovi môžu prišiť podvod, obohacovanie, okrádanie, stačí, aby jeden človek čo len mukol, o takýchto straníckych súdoch bolo počuť, ale čo s tým má Berec, Berec nemyslí v prvom rade na seba, na ľudí myslí, ľuďom chce dobre, aj tomuto chudučkému stvoreníčku, čo za neho slzy prelieva. Raz pred Lajom Bučkom utrúsil, že mu je to akási vzdialená rodina, sirota, frajer ju nechal, žily si podrezala, Berec ju zratoval, robotu v kancelárii pre ňu vymyslel, aj to je chyba, aj to je hriech?

         Dievča sa trasie, je ako zmoknutá sliepka a len plače a plače, bojí sa, prosím vás, hľadajte ho, aby som aspoň to vedela, kde je, čo je s ním, on je chorý, on potrebuje moju opateru, vy neviete, on sa s tým nikomu nepriznal, už jeden infarkt mal, môže zahynúť, a ja. – Drhne sa slovami, zadúša sa slzami a Lajo Bučko tam stojí ako soľný stĺp, odrazu mu vhupne do hlavy, že to s ním vyzerá zle, boli s Berecom jedna ruka, nájdu si ho, vyšetrovať budú, vypytovať sa, tak to teda nie, mňa nedostanú, ja sa im nachytať nedám, ja sa na to všetko musím poriadne vyspať, všetko si rozmyslieť, bohviečovšetko by mi našili, so zdravou kožou sa ja z toho nedostanem, jasná vec, tak – beriem nohy na plecia, to je najmúdrejšie, zašijem sa, odpracem, potom sa uvidí, toto nie sú srandičky, Berecovi nepomôžem, na to som ja malý pán súdruh. Héj, oblizne si suché ústa, héj, počujte, ja som tu nebol, nevideli ste ma, rozumiete? Nič o mne neviete, počujete?

         Dievča na neho hľadí s otvorenými ústami, prikyvuje, mladý zabojuje na vlastnú päsť, mladý Bereca v tom nenechá, božedobrý, ďakujem ti, je to hádam na poslednú chvíľu, ako dobre, áno, áno, predsa sa našiel človek, čo má svedomie.

         Ako Lajo Bučko do kancelárie vtrhol, tak z nej vypadol, ja s týmto družstvom už nič nemám, ja sa do ničoho namočiť nedám, ja som tu brigádničil, na mňa nič nemajú.

         Prespával u kamošov, vláčil sa po baroch, opitý Vinco Krajný mu radil, drž sa od toho, ja ti vybavím robotu u plemenárov, baby ti dohodím, na sekeru si vypijeme, nestaraj sa, toho tvojho Bereca vyhrabeme aj spod zeme, to nechaj na mňa.

         U plemenárov sa uchytil, k Valike sa vrátil, na noc zostal, len keď bol spitý na mol, keď bol totálne naliaty, keď ani o sebe nevedel, a vtedy mlel donekonečna o zrade, nadával si do sviniarov, zabiť ma je málo, škrípal zubami, Valika s ním mala veľké trápenie, verila však, že raz sa všetko na dobré obráti, sväto-sväte tomu verila.

         Istého dňa účtovníčka u plemenárov utrúsila, že ide na pohreb, pochovávajú Bereca, sľúbila to jeho opatrovateľke. Do Laja Bučka ani čo by hrom udrel, v tej chvíli ho nebolo, všetky nemocnice obišiel, doktorov obťažoval, nevedel som, som jeho jediný príbuzný, čo sa mu stalo? Nikto ma neinformoval, klamal, musím sa o neho postarať.

         Postarať sa už bolo neskoro, Bereca skolil infarkt, už definitívny a smrteľný, žil sám, na invalidnom dôchodku, opatrovalo ho len jedno mladé dievča, choré srdce odmietalo slúžiť, a veď nebol ešte starý, do hrobu súci ešte nebol.

         Lajo Bučko stískal zuby, päste zatínal, v piatok sa vybral na pohreb, bola jeseň, po nebi sa potulovalo čierne dažďové mračno, jedna dažďová kvapka si v ňom urobila dieru, prepadla cez ňu, až potom sa rozpršalo, až potom Lajovi Bučkovi od žiaľu srdce pukalo, hanbil sa. Zradil som, svoju kožu som zachraňoval, jeho som odpísal. Synom ma nazýval, pre moju budúcnosť si robil starosti, modré z neba by mi bol zniesol, a ja?!

         Z posledných síl premáhal hanbu a žiaľ, s veľkým premáhaním počúval rečníka nad hrobom, boli vraj spolubojovníci, partizánčili spolu, no ich cesty sa rozišli, rečník vymenúval Berecove prednosti, spomenul málo ctižiadosti, málo bojovnosti v radoch komunistických funkcionárov. Obvinený bol nespravodlivo, no ani potom nezatrpkol, nežiadal odškodnenie, len stranícku legitimáciu si naspäť vyžiadal, žiaľ, podľahol chorobe a my sa s ním lúčime.

         Lajo Bučko si pripomenul budovanie Uličky mladých, mali ju podľa neho pomenovať, ale oni sa ho zbavili, a ja som to dovolil, ja som sa ho nezastal, zbabelo som ušiel, zradil som, o čo som ja lepší od tamtoho, legendárneho prvého dolineckého predsedu družstva!? Obviňoval sa, zubami škrípal, slzy zadŕžal, nohy do vykopanej zeme vtláčal, o čo som ja lepší od týchto papalášov, ako s tým budem žiť – do smrti sa tejto viny nezbavím.

         Okresný tajomník svoju dojímavú reč končí, česť jeho pamiatke, zvolá silným hlasom a hodí do jamy hrsť zeme. Zakričať z plného hrdla sa žiada aj Lajovi Bučkovi, dajte mu už konečne pokoj, najlepší človek z nás už po tejto zemi chodiť nebude, dobro konať viac nemôže, do hrobu ste ho dostali vy, zradil som ho ja, takto to zostať nemôže, a prečo, zničili sme človeka, dobro sme v zlo premenili.

         Vtáčence, drobné a popolavé, začali bŕkať z koruny smutnej vŕby do koruny cera, Lajo Bučko sa rozbehne za odchádzajúcim slávnostným rečníkom, drapne ho za plecia, zatrasie, ty špina, Judáš hnusný, odvolali ste ho, ponížili, o všetko ste ho obrali, zabili ste ho, a ty prvý, spolubojovník, karierista, podliak! Lajo Bučko sa zadŕha nadávkami, čoraz silnejšie myksuje okresného tajomníka, dušu z teba vytrasiem, dorazím ťa, neprestáva, je celý bez seba, ale už sa na neho vrhajú ochrancovia, súdruh, si opitý, si blázon, maj rozum, choď sa vydrichmať, toto je inzultácia verejného činiteľa, za toto pôjdeš do basy, človeče, toto ti neprejde.

         Zaskočeného okresného tajomníka strkajú do auta, Laja Bučka si zapisujú, on sa bráni, tečú mu slzy, autá odfrčia a on padá na lavičku, tam ho skrúca, napína na vracanie, zhlboka dýcha, horko-ťažko vstáva, až sa dopotáca k cintorínskemu vodovodu, pod tečúci kohútik podloží dlaň, šplechne si do tváre, sotva sa drží na nohách, je to kríž, je to zlý sen, aký koniec to všetko vezme? Človek Berec sa narodí raz za uhorský rok, alebo sa vôbec nenarodí, a oni sa ho zbavia, zahrabú ho, to je do neba volajúci hriech, to sa nesmie.

         Podmračenú oblohu má Lajo Bučko na dosah ruky, otvorenú bránu cintorína na dohodenie kameňom, na konci uličky stojí pod dáždnikom osamelé mladé stvorenie, Lajo Bučko sa odvracia, nevidí, nechce vidieť.

         Z pohrebu šiel rovno k Valike, som triezvy ako slovo božie, obtuľkaj ma, pusa, na nič sa nepýtaj.

         A potom vykonal, čo nikdy v živote, zvalil ju na posteľ, trhal z nej šatstvo, mechril sa po nej, ona sa radovala ako blázon rozumu, rukami ho objímala, prsiami pohládzala, kolenami stískala, božíčku, ako to mám rada, ako rada, ale len s tebou, s tebou jediný, si môj prvý aj môj posledný, duša moja, s tebou je to zázrak, miluj ma, neprestávaj, Lajko, srdce moje.

         On sa smial, nastrebeme sa, tri dni a tri noci z postele nezídeme, rob si so mnou, čo chceš. A ona poslúchala, bez prestávky rapotala, mrmľala, vykrikovala, mala ho v moci a on sa nebránil a ona bola v siedmom nebi, pila zarovno ním, potom z ničoho nič nakrátko zaspávala a on sa vykrádal na dvor, motal sa ako slepý, ruky zastrčené pod pazuchami, rifle na pravej nohe vyhrnuté, na ľavej sa mu okolo členka pľandajú, je zarastený, úzke plecia ovesené, hlava strapatá, oči neprítomné, na tretí deň už stačilo, už nezaspí, Valikinu spiacu hlavu drží v lone, dlhé chudé ruky spustí z postele, husté kučery má spotené, Valika spí a Lajo čaká, okolo obeda si po neho prídu žandári, majú na neho trestné oznámenie, Lajo sa nebráni, Valika sa na neho vešia, panička zalamuje rukami.

    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013