• Životopis autora

    Rodným menom Hilda Grellnethová. Narodila sa 21. septembra 1922 na Píle (Častá) v rodine horára. Vyrastala v prostredí Malých

    Rodným menom Hilda Grellnethová. Narodila sa 21. septembra 1922 na Píle (Častá) v rodine horára. Vyrastala v prostredí Malých Karpát a od detstva si utvárala citlivý vzťah k prírode. Meštiansku školu vychodila v Modre (1936 – 1940). V rokoch 1942 – 1946 pracovala v Ústave pre telesne postihnutých v Bratislave. V rokoch 1946 – 1949 pracovala ako účtovníčka v Štátnom úrade pre vojnových poškodencov, v rokoch 1953 – 1959 v Štátnom pedagogickom nakladateľstve. Od roku 1951 bola vo vydavateľstve Smena redaktorkou časopisu pre deti Zornička. Od roku 1959 je na invalidnom dôchodku. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Pre deti a mládež

    • O veľkej repe (1951)
    • Kvietky (1952)
    • Veselá škola (1953)
    • Dva stolčeky (1955)
    • Zo starej horárne (1955)
    • Do desať (1958)
    • Zrkadielko (1958)
    • Juro Buro (1962)
    • Kto aké dvierka má (1963)
    • Keď pôjdeš lúkami (1967)
    • Koza rohatá a jež (1967)
    • Hore, hore, už sú biele zore (1968)
    • O medveďovi ženíchovi (1968)
    • Zlatovláska (1968)
    • Hop, cup na nôžky (1971)
    • Kamarát Cézar (1974)
    • O starenke z Ostrého vrchu (1976)
    • Ohromná vec (1984)
    • Voňavý venček (1985)
    • Vtáčiky zo starej horárne (2001)
  • Charakteristika tvorby

    Vo všeobecnosti je Haštová vo svojej tvorbe pre deti tematicky i spôsobom podania tradičná autorka. Jej hodnotovo vyvážený postoj

    Vo všeobecnosti je Haštová vo svojej tvorbe pre deti tematicky i spôsobom podania tradičná autorka. Jej hodnotovo vyvážený postoj k životu a k literatúre je taký pevný a ustálený, až sa zdá, že moderné vývinové vplyvy akoby ju ani nezasiahli. Takáto jej pozícia v literatúre však negatívne neovplyvnila prijímanie jej diel ani u literárnej kritiky, ani u čitateľov. Hierarchia hodnôt v jej tvorbe je jasná a ustálená: dôležité miesto patrí rodine, prírode, vzájomným vzťahom medzi ľuďmi, ale aj vzťahom k prírode a ku všetkému, čo k prírode patrí. Tieto základné hodnotové atribúty svojej tvorby naznačila už v debute O veľkej repe (1951), ale rovnako sú prítomné i v jej nasledujúcich menších básnických skladbách Kvietky (1952) a Veselá škola (1953). Jej prózy So starej horárne (1955) patria ku klasickým hodnotám slovenskej detskej literatúry. Zážitky zo stretnutia s jednoduchým prírodným svetom pôsobili v tomto období v literatúre osviežujúco. Po niekoľkých leporelách sa Haštová preorientovala na opis detského sveta, na záznamy duševných vlastností dieťaťa predškolského veku. V autorskej rozprávke Juro buro (1962) využila guliverovský motív. Ondrejovovskou knižkou Keď pôjdeš horou sa inšpirovala v práci Keď pôjdeš lúkami (1967). Nad týmto svojským spojením umeleckého textu, výtvarného prejavu a botanického herbára stojí všetko sceľujúci detský zážitok. V tvorbe Márie Haštovej pre deti a mládež sa za päťdesiat rokov jej pôsobenia v literatúre pre deti a mládež (od r. 1951 zatiaľ do r. 2001) vyčlenili dva hlavné tematické okruhy: oblasť prírody, a tým i okruh zážitkov viažucich sa k autorkinmu vlastnému detstvu, a oblasť mesta a s ním súvisiaci okruh zážitkov súčasného dieťaťa (sem patrí predovšetkým jej prozaická knižka Ohromná vec, 1984). Pozoruhodné a svojské zostávajú pritom jej prózy z pomocne vyčleneného prvého tematického okruhu – poviedky Zo starej horárne, mozaika krátkych spomienkových príbehov zo spisovateľkinho detstva prežitého v horárni; príbehov napísaných akoby bez úsilia o veľkú literatúru a už vonkoncom bez ambícií rozosmiať čitateľa či prekvapiť ho dobrodružnými činmi postáv. Haštovej diela inšpirované prírodou a detstvom prežitým v harmonickej rodine pod Malými Karpatmi sa stali základnými hodnotami slovenskej literatúry pre deti. Najmä jej prózy Zo starej horárne (1955) si stále nachádzajú nových čitateľov a vychádzajú v ďalších vydaniach. Ľudským rozmerom jej tvorba však zaujme rovnako deti ako dospelých.

    Anna Blahová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BALOGHOVÁ, Magda: Dve drobné bielučké dečky. Za Máriou Haštovou (21. 9. 1922 – 15. 6. 2018). In: BIBIANA , roč. XXV, 2018, č. 3, s. 26

    BALOGHOVÁ, Magda: Dve drobné bielučké dečky. Za Máriou Haštovou (21. 9. 1922 – 15. 6. 2018). In: BIBIANA, roč. XXV, 2018, č. 3, s. 26 – 28.

    BALOGHOVÁ, Magda: Ľútoriadky za Máriou Haštová. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 128 – 130.

    -red-: Opustila nás Mária Haštová. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 22. 8. 2018, č. 27 – 28, s. 23.

    ŠAH: Mária Haštová – 95. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 9, s. 155.

    Autor neuved.: Radostný čas hier a povier (Mária Haštová: Ohromná vec). In: Knižná revue, 29. 9. 2004, č. 20, s. 11.


    ŠAH: Mária Haštová – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 9, s. 155.

    ŠRANK, J.: Vtáčiky zo starej horárne. In: Bibiana, 9, 2002, č. 1, s. 45 – 48.

    KOPÁL, J.: Próza a poézia pre mládež. Teória/Poetológia, Nitra 1997.

    BLAHOVÁ, A.: Ohromná vec. In: Zlatý máj, 29, 1985, č. 5, s. 309 – 310.

    POLIAK, J.: Rozhovory o literatúre pre mládež, Bratislava 1978.

    POLIAK, J.: Návraty do detstva. In: Literatúra, mládež, súčasnosť, Bratislava 1963.

     

     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    " O veľkej repe bola prvá práca tohto druhu u nás. Podobné použitie známych rozprávkových látok sa neskôr stalo

    "O veľkej repe bola prvá práca tohto druhu u nás. Podobné použitie známych rozprávkových látok sa neskôr stalo celkom bežné, keďže však začiatkom 50. rokov pretrvávali nejaký čas nejasnosti o uznaní práva detí na ľudovú rozprávku ako takú a bolo sa treba postaviť nielen proti jej ignorovaniu, ale aj proti jej „zlepšovaniu“, stala sa hromozvodom aj knižka O veľkej repe. Na nej si mladá kritika ostrila svoje zbrane. V zápale boja sa však s vodou vylialo i dieťa a potom sa pomerne dlho nik nedovážil pozrieť na rozprávkové sujety po novom a vážne alebo žartovne ich zaktualizovať."

    J. Poliak

    "Estetickou dominantnou Haštovej záberov bol predovšetkým krehký zážitok z prírody, v jednoduchom, literárne nevyumelkovanom príbehu prevládala spontánnosť vlastného zážitku nad jeho literárnym povýšením. A zdá sa, že práve táto poloha zostala Haštovej najvlastnejšia a z hľadiska jej prínosu do detskej literatúry i najplodnejšia."

    A. Blahová

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    S ľudovými rozprávkami som žila od najútlejšieho detstva. Nevidela som v nich výtvor fantázie, ale skutočnosť. Možno preto, že som vyrastala

    S ľudovými rozprávkami som žila od najútlejšieho detstva. Nevidela som v nich výtvor fantázie, ale skutočnosť. Možno preto, že som vyrastala v rozprávkovej krajine – v hore a pod horou. Často som sa vybrala do hory hľadať víly, piadimužíkov, dvanásť mesiačikov i medovníkovú chalúpku. Doma ma museli strážiť ako oko v hlave, aby som sa nestratila. Rozprávky sa u nás rozprávali pri lúštení fazule, páraní peria alebo v čiernych hodinkách večerov, keď sme šetrili petrolej a vysedávali okolo teplej pece. Aj starší súrodenci nám ich čítavali z časopisov a kníh. Rozprávka, to bola literatúra, ktorá najmocnejšie zapôsobila na moje city.

    Ja sama som sa neoddala celkom próze. Asi ide u mňa o „dvojdomosť“. Mávam obdobia, keď mi to myslí v rýmoch a takty veršov mi nedajú pokoja dovtedy, kým ich nepoložím na papier. Uverejňujem ich najviac vo Včielke. Pravda, próza je k autorovi štedrejšia. Dáva mu možnosti priam plytvať slovami. Dakedy sa potrebujem z celého srdca vyrozprávať. No a vtedy píšem prózu.

    Stará horáreň vznikla celkom prozaicky. Dlhé roky som bola drobnými deťmi, domácnosťou i zamestnaním pripútaná medzi štyri šedivé steny v preľudnenom meste. A mne duša pišťala za mojou rodnou horou. Bola som ako presadený kvet, ktorý ktosi násilne vytrhol z jeho horského výslnia a zasadil do nehostinného kraja. Svoje položenie som si často skrášľovala spomienkami na čas, keď som žila so svojimi početnými súrodencami v horárni plnej kvetov, pohody a šťastia.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Fraňa Kráľa (1983)
  • Ukážka z tvorby

    LESINKA (z knižky ZO STAREJ HORÁRNE )      Otec nám doniesol z lesa srnku. Malú, drobunkú, okatú. Dostala meno Lesinka.

    LESINKA (z knižky ZO STAREJ HORÁRNE)

         Otec nám doniesol z lesa srnku. Malú, drobunkú, okatú. Dostala meno Lesinka. Pytliaci jej zabili mamičku. V lese by bola zahynula od hladu.

         Kŕmili sme ju z fľašky cumlíkom ako malé dieťa. Spávala v debničke pod šporákom s malým psíkom Harym a mačičkou Mickou. Túlili sa k sebe, aby im nebolo zima. Keď sa naučili jesť, jedávali z jednej misky mliečko. Rady sa vyhrievali na slnku alebo sa klbčili v tráve. Priatelili sa.

         Keď podrástli, debnička im bola malá. Zostala pre mačku. Psík dostal na dvore búdu a Lesinka bývala v chlieviku. Už sa tak veľmi nepriatelili. Začali od seba bočiť. I chuť začali mať rozdielnu. Lesinka mala najradšej mladú trávičku alebo mamine muškáty. Hary dobrú kosť alebo kocku cukru. A Micka mala nadovšetko rada myši. Iba pri miske s mliekom sa stretali ešte všetci traja.

         Len čo mama doniesla do kuchyne čerstvo nadojené mlieko, už boli okolo nej. Skákali, dobre ju neprevalili, kým im nenaliala do misky.

         Tak žila u nás Lesinka skoro dva roky.

         Odrazu však Lesinky nebolo. Zmizla. Pri miske mliečka sa stretal len Hary s Mickou. Hašterili sa a zlostne na seba poškuľovali.

         Lesinka neprišla ani o týždeň.

         Smútili sme za ňou.

         – Ktovie, či ju mama neodohnala pre tie obhryzené muškáty? – podozrievali sme.

         – Možno ju aj niekto zabil! – domýšľal sa brat.

         – Hora si ju zavolala, – povedal otec. – Narodila sa tam, aj sa ta musela vrátiť. Akýže to bol u nás život pre ňu? Väzenie!

         Bola jar. Otec prišiel z obchôdzky.

         – Hádajte, deti, koho som videl? – pýtal sa nás.

         – Neuhádneme! Nevieme.

         – Lesinku. Býva v lese neďaleko horárne. Má maličké srnčiatko.

         Hneď a zaraz sme chceli ísť s otcom.

         – Otecko, vezmime si ju domov! Aj s maličkým srnčiatkom. Budeme ich opatrovať obidvoch, – prosili sme otca.

         Otec nedovolil.

         – Ona si srnčiatko najlepšie sama vychová!

         Honci z dediny čakali na kraji hory. Obkľúčili les. Strelci sa rozostavili. Začala sa poľovačka.

         V hore búchali honci klopačkami, strelci pokrikovali, psi brechali, výstrely duneli.

         Cez plot vedľa bránky skočila do záhrady srnka. Za ňou bežal pes Hary. Pri bránke sa zvrtol a vrátil sa nazad do lesa.

         – Lesinka! – volali sme radostne a bežali sme srnke v ústrety. Bola udychčaná, vyplašená, ustatá. Nedala sa ani pohladiť. Zo stehna jej vytekal pramienok krvi.

         Vtom vybehol z lesa poľovník v drahocennom kožuchu.

         Brat rýchlo pratal Lesinku do drevárne a zavrel dvere.

         – Nevideli ste, deti, kade utekala srnka?

         – Tade! – zakričal brat a ukázal na našu dreváreň. Poľovník myslel, že tým smerom, a prešiel popri drevárni na druhú stranu lesa.

          Doniesli sme do drevárne čisté handričky. Mama nám dala trochu vazelíny a Lesinkinu ranu sme ošetrili.

          Už nikdy viac neodišla do lesa. Zostala u nás.

     

    ANČA A VEVERIČKA (z knižky ZO STAREJ HORÁRNE)

         Na dvore sme mali štyri ohromitánske orechové stromy. Nebolo v hore chabiny, ktorou by sme im boli dočiahli vrcholčeky a pootĺkali orechy.

         Až do Vianoc, ak nenapadol sneh, chodievali sme zbierať napadané orechy, čo pozrážal vietor.

         Každý deň sme nazbierali za slamienku, i viac.

         Nečudo, že sa k nám naučili chodiť zlodejky-veveričky. Krik a hurhaj na dvore ich vôbec nevyplašil, tak naň privykli.

         Nie dosť, že orechy odnášali. Nech by im bolo na úžitok! Ale veľa ponahrýzali, poškodili, poodhadzovali ešte za zelena.

         – Treba ich dáko naplašiť! – vraví brat. – Naľakajú sa a viac neprídu.

         Raz nebolo bratov doma. Zbadali sme veveričky. Skákali bezstarostne zo stromu na strom až k samému domu a nedozreté orechy už aj cupkali na zem.

         – Však ja ich odplaším! – schytila sa Anča. – Len počkajte! – a beží dnu. Odvesila pušku, nabila a hneď bola nazad.

         – Prepánajána! – zhrozila som sa. – Čo s tým chceš?

         – Počkaj, poviem mame! – vyskočila Marka. Pušky sa veľmi bála.

         – No, strachopud! – vraví Anča. – Vystrelím a hotovo! A ty, žalobaba, už letíš. No tak, čo sa stane?

         „Naozaj,“ myslím si, „nič!“

         Ale pre istotu sme obidve so sestrou pobehli k bránke. Ak by, reku, predsa len dačo, nech sme za vetrom.

         Veveričky, netušiac nič zlé, skákali po strome, ihrali sa. Sestra zacielila a bách! ani z mažiara.

         Veveričky sa rozpŕchli.

         Na orechu čosi zašušťalo a padalo k zemi.

         – Veverička! Padla! Trafila si ju, trafila! – kričali sme so sestrou.

         Mama vyľakaná vybehla von.

         Bežali sme pozrieť. Veverička ležala pod orechom. Mala prevŕtaný bok.

         – Aká bola peknučká, – vravím. Začalo mi byť veveričky ľúto.

         A mama, zmeravená, nevedela, či má sestru pochváliť, či vyhrešiť pre pušku.

         Iba keď tu Anča zvalí sa na zem i s puškou a narieka:

         – Veď ja som ani nemierila... Veď ja som ju nechcelááá... úúú, – zaborila hlavu do trávy.

         Mama čosi vravela... A Anča len svoje:

         – Veď ja som nechcelááá.

         A to už mamu nazlostilo. Vzala pušku a odišla so slovami:

         – Načo sa mám zlostiť? Otec si to s tebou vybaví!

         Keď mama odišla, vravím Anči:

         – Neplač. Naplačeme sa dosť všetky tri, keď bude výplata.

         A ona nič.

         – Veď už naozaj neplač. Zastrelia si celkom obyčajnú zlodejku.

         A sestra, aby ju potešila, dokladá:          

         – Zbojníčku! Neničí len naše orechy, ale aj hniezda vtáčkom...

         – Úúúúú... Zaiste má doma mladé, celkom maličké veveríčatká. A teraz nebudú mať mamičku... úúúú, – žalostí Anka.

         – Naozaj, to je možné.

         – Kto ich teraz nakŕmi, kto ich zohreje... – rumádzga. My nič.

         – A kto im nanosí na zimu... aby nepohynuli? – stará sa ďalej.

         – Skutočne! – vyhŕkli mi slzy. – Chúďatká ...

         – Úbohá veverička! Poďme ju pochovať!

         Našli sme škatuľu od topánok. Vystlali sme ju machom, vyzdobili sedmokráskami.

         Už sme poplakávali všetky tri.

         Veverička mala drobnú papuľku, malinké labky. Na pazúrikoch jej ostali šupky z orechov.

         Prikryli sme ju farebnými lístočkami, do chvostíka nastokali sedmokrások.

         – Aká krásna!

         Veveričku sme pochovali pod orechom. Na hrobček sme zavalili tri ohromné kamene ako výstrahu pre všetky veveričky.

     

    KEĎ KANÁRIK NESPIEVA (z knižky VTÁČIK ZO STAREJ HORÁRNE)

         – Keď kanárik nespieva, to akoby potok nezurčal, hora nehučala, slnce nesvietilo, – mudruje otec. – Čo by si povedala na to, keby som ti kúpil iné vtáky, nie kanáriky. Striebrozobky, zebričky, ryžovníky. Tie tak pekne nespievajú ako kanáriky, ale je výhoda, že si stále hudlikajú alebo štebocú ako naše lesné vtáky. Brandoburec, to je ten malý človiečik, čo má toľko vtákov, nevie, čo s nimi. Nakúpil vtáky a chcel na tom zarobiť, ale sa mu to nepodarilo. Nikto ich nechce.

         – Keď ich nechce nikto, musíš ich kúpiť ty? – spytuje sa mamka. Už oľutovala, že chcela vtáčika-speváčika. Stálo to kopu peňazí a speváčika nikde.

         Mamka už vtáčika nechcela. Lenže otca to tak chytilo, že by najradšej poskupoval všetky vtáky, čo vidí. Povedal mamke: – Keď budeme mať vtáky, vysedia mladé, tie predáme a kúpime čokoľvek. Ináč neviem, ako by som zarobil toľko, aby som mohol...

         – Dobre, – povedala mamka. – Rob, ako myslíš. Ja sa ti do toho nebudem miešať. Sám musíš vedieť, kde je tomu koniec. Keby bolo podľa mňa, už by som nič nekupovala. Dostali ťa tí tvoji vtáčkari o pekných pár korún.

         Otec vzal kabát, narazil si klobúk a už ho nebolo.

         Zanedlho prišiel s akýmsi človekom, čo vyzeral, ani čo by nevedel narátať do desať. Obaja vliekli akési latky, pletivo, klince, kladivá a pustili sa do roboty. Vymeriavali chodbu, latky, pletivo a neviem čo ešte, búchali, pílili a strihali pletivo a znova búchali.

         – Čo si to, prosím ťa, zase pokúpil? Nestačí ti tá klietka, čo máme? – spytuje sa mamka.

         – Je tu vynikajúce miesto. Ak kúpim tie vtáky, budú mať kde lietať a hniezdiť – a vôbec primerane žiť.

         Mamka iba vzdychla. Ja som sa ozvala:

         – A nie je tam veľká tma? Vtáky potrebujú svetlo. To som si už stihla všimnúť.

         – Zavediem tam elektrický prúd, vypínače, žiarovky, neboj sa, všetko bude dobré! V obchodoch nemajú klietky, aké by som potreboval.

         – A kto ťa zase vodí za nos? – spýtala sa mamka: – Kto teraz na tom zarobí?

         – To som mu ja ponúkol, – povedal ten človek. – Moja žena ma s tým vyhodila. Vám to tu sadne akurát.

         – Zase za dve stovky? – odhaduje mamka.

         – Za tri. Ale výhoda je v tom, že sa sem zmestí veľa vtákov. Zopár mi sľúbil Brandoburec, to je ten malý mužíček. A čosi tuto pán...

         – Som Pekárik. Peter Pekárik.

         – Keď chov, tak chov. A nech to stojí za to. Počkaj, ako sa ti to bude páčiť.

         Mamka nevravela nič, ale bolo na nej vidieť, že jej to nie je po vôli. Ja som skoro ani nedýchala od zvedavosti, čo z toho vykvitne.

         Muži postĺkali klietky. Boli naozaj krásne. Hladké lišty, ozdobné pletivo, kúpeľničky, hniezda, všetko tam bolo. A keď otec zažal svetielka, priniesol aj zelené vetvičky, aby mali vtáky čo ozobkávať. Naozaj to vyzeralo ako kdesi v cudzej krajine, a nie u nás na chodbe. Bola to hotová záhrada. Čoskoro priniesli aj vtáky. Zebričky, čisto bielych jeden pár a čierno-bielo bodkovaných druhý pár, a pár ryžovníkov... Priniesli sme si z izby stoličky a pozerali sme a na tú krásu. Zebričky lietali hneď sem, hneď tam, vrtko preskakovali z paličky na paličku, z kúpeľničky do kúpeľničky, z hniezda do hniezda. Vidno, že vtáčiky sú zdravé, bystré, šantivé. Chceli sme ich spočítať, ale nedalo sa. Rátali sme ich a bolo ich sedem, potom osem. Otec povedal desať.

         Tentoraz otec mamu oklamal. Už sa učí od vtáčkarov. Všetky peniaze, čo zarobil, boli fuč. Aj z mamkiných bolo treba doložiť. Nakoniec to vyšlo tak, že mamka nemala peniaze ani na mlieko na raňajky. Musela si vypožičať od sestry.

         – Veď zajtra bude výplata, – povedal otec.

         V kúte predsienky sme sedeli ako pred televízorom a pozerali sme na tie prekrásne vtáčiky. Krása nad všetky krásy.

     

    VTÁČIKY ZA PIANÍNO (z knižky VTÁČIKY ZO STAREJ HORÁRNE)

         Jedného dňa prišiel k nám zaujímavý pán.

         – Počul som, že kupujete vtáky, – povedal. – A tak som vám prišiel ponúknuť prekrásne zdravé andulky, teda papagájiky vlnkované, všetko chovné kusy. Chcel som ich sám chovať, aj som pre ne pripravil v pivnici pri obloku miesto, ale zosypali sa na mňa samé starosti. Žena mi ochorela, leží, dcéra si zmyslela, že sa bude vydávať a ubzikne z domu, a syn sa prihlásil na vysokú školu až do Žiliny, a ja neviem, kde mi hlava stojí. Plánoval som to tak, že rodina bude chovať andulky a ja ich budem predávať. Je po mojich plánoch. Neviem, čo skôr predať, aby som zohnal riadny kopec peňazí.

         Všetci sme na neho pozerali trochu neveriacky. Už sme mali zlé skúsenosti. Ktovie, či nás aj tento celkom neznámy človek neoklame.

         – Nemáme peniaze, – povedala mama. – Otec všetky pomíňal. Musela som si požičať, aby som kúpila deťom na raňajky chlieb a mlieko.

         – Nemusíte ma vyplatiť peniazmi, – ponúkol ten ujo ďalšiu možnosť. – Ak máte nejaké cennosti, zlaté predmety, obrazy, sošky... Obchodujem so všetkým, čo sa dá kúpiť a predať.

         Mama vytiahla ďalšiu prekážku. Povedala:

         – Nič také nemáme.

         – Aha, – povedal ujo, keď sa trochu poobzeral po izbe. – Máte pianíno. Ak mi ho predáte, dostanete andulky a ešte aj pár pekných korún navyše.

         – Pianíno je jediná pamiatka na mojich rodičov. Pamiatky sa nepredávajú.

         – No, nič, – povedal ujo. – Rozmyslite si to. Počkám. Ak si andulky vezmete, počkám. Môžem vám ich predať aj na splátky.

         Mama sa nedala prehovoriť, stála si na svojom. Ujo odišiel sklamaný. Chcel sa nasilu zbaviť vtákov, čo mu narobili toľko starostí.

         Otca vtáčkarstvo natoľko chytilo, že nedbal na nijaké mamine dôvody. A keď mamka odišla z domu, chytro zavolal ujovi Podlikavskému. Kým sa mamka vrátila domov, v klietke štebotali prekrásne andulky a pianíno bolo fuč.

    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013