• Prekladá z jazykov

    Ruský jazyk
    Český jazyk
  • Životopis autora

    Rodená Piecková, občianskym menom Masaryková. Narodila sa 29. septembra 1919 vo Zvolenskej Slatine. V jej dome žili podľa starodávneho sedliackeho zvyku tri

    Rodená Piecková, občianskym menom Masaryková. Narodila sa 29. septembra 1919 vo Zvolenskej Slatine. V jej dome žili podľa starodávneho sedliackeho zvyku tri generácie: rodičia, deti a starí rodičia. Vyrastala blízko starej mamy, ktorá mala porozumenie pre potreby detskej duše, bola dobrá rozprávačka starých príbehov a nepriamo ju priviedla k záujmu o ľudovú slovesnosť. Po skončení učiteľského ústavu v Lučenci (1934 – 1938) pôsobila Ďuríčková ako učiteľka v Humennom, Hornom Tisovníku, Žitnej, na Šajbe (Strelníky), v Omastinej a v Bratislave. Pracovala v detských časopisoch Družba, Zornička, od roku 1954 vo vydavateľstve SNDK – neskoršie vydavateľstvo Mladé letá (1959 – 1969). Potom bola šéfredaktorkou obnoveného časopisu Slniečko (1969 – 1971). Zomrela 15. marca 2004 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Pre deti a mládež

    Literárna veda

    Scenáristika

    • Kľúče od mesta (1982)

    Editorská činnosť

    • Vezieme sa, vezieme (1954)
    • Detský rok I (1955)
    • Povedala straka vrane (1955)
    • Rapotanky (1955)
    • Za humnami (1955)
    • Vtáčia svadba (1956)
    • Na hole, ovečky, na hole (1957)
    • Detský rok III (1959)
    • Preletel vták cez slatinské vŕšky (1960)
    • Bohatier Kremienok (1965)
    • Biela ruža (1969)
    • Dievčina s medenými vlasmi (1969)
    • Išlo dievča po vodu (1969)
    • Koktail na rozlúčku (1970)
    • Laponček Sampo (1974)
    • Sedemfarebný kvietok (1975)
    • Zlatá brána (1975)
    • Krása nevídaná (1977)
    • Slovenské rozprávky Pavla Dobšinského I, II (1980, 1983)
    • Zázračná breza (1983)
    • Keď národ malý stal sa veľkým (1984)
    • Zlatý strom (1984)
    • Slovenské rozprávky (1986)
    • Zlatý hrach (1988)
    • Aľonuška (1989)
    • Cárovná Nesmejanka (1990)
    • Spievaj si, vtáčatko (1990)
    • Zlatá hrkálka (1994)
    • Slncové dievčatko (1995)
    • Knižka pre všetky slovenské deti (1997)
    • Poslali ma naši k vašim (2000)
  • Charakteristika tvorby

    V modernej slovenskej detskej literatúre má Mária Ďuríčková vyhranené a nezastupiteľné miesto vo viacerých oblastiach: ako

    V modernej slovenskej detskej literatúre má Mária Ďuríčková vyhranené a nezastupiteľné miesto vo viacerých oblastiach: ako autorka rozprávok, povestí, príbehov o deťoch a – rovnocenne s pôvodnou autorskou tvorbou – ako tvorivá zostavovateľka výberov z ľudovej slovesnosti. Od začiatku literárnej tvorby striedavo pritom načiera raz do jednej, raz do druhej sféry, až sa napokon po dlhých desaťročiach pôsobenia (od jej debutu Rozprávka o Dedovi Mrázovi uplynulo v roku 2004 polstoročie) vyhranilo jej svojské chápanie literárnej tvorby – i keď, ako priznáva v rozhovore s Jánom Poliakom, oblasť detskej literatúry nie je pre ňu oblasťou, ktorá by jej úplne postačovala na plné sebavyjadrenie. Do literatúry vstúpila v 50. rokoch, keď terén slovenskej detskej literatúry bol v mnohom ohraničený. Kým jej prvé veršované práce pre deti Rozprávka o Dedovi Mrázovi (1954), Zajko a líška (1957), Čarovná píšťalka (1958) sa ešte výrazne opierajú o folklórnu rozprávku, v prvej rozprávkovej próze Zajtra bude pekne (1959) sa už pokúša o osvieženie folklórneho modelu: zachytávanie skutočnosti je už obohatené o autorský poetický rozmer. Vnášanie detských postáv, postáv čudákov a rojkov, bolo v tých časoch niečo, čo sa pociťovalo ako nóvum. Kritika a teória detskej literatúry hovorila jednoducho o novej vlne – Ján Kopál neskôr na označenie tohto novátorstva začal používať termín „detský aspekt“. Práve detský aspekt našiel výrazné autorské uplatnenie v rozprávke založenej na personifikácii – O Guľkovi Bombuľkovi (1962). Z hľadiska vývinu slovenskej autorskej rozprávky je dôležitá jej próza Jasietka (1963). Detský spôsob myslenia ako zdroj poetiky využila neskôr aj v ďalších príbehových prózach: Sestričky z Topánika (1969), Janček Palček (1970), O Katarínke a Túlavom vrchu (1970) a Nie je škola ako škola (1974). Rozprávka či povesť ako sujetový základ sa v jej tvorbe dostáva do popredia najmä v 70. rokoch 20. storočia v knihách ako Biela kňažná (1973), Dunajská kráľovná (1976), Prešporský zvon (1978) či Panenská veža na Devíne (1988). Ďuríčková je ako autorka v mnohom tradičná. O tradičné prvky výstavby ľudovej slovesnosti sa opiera najmä v beletrizovaní histórie a v záznamoch povestí, kde však i popri tradičných stavebných prvkoch vynikne je rozprávačstvo. Podobne je to i v jej autorských prózach, kde sa zdanlivo ocitá na celkom opačnom konci. Popri próze sa kontinuitne venovala aj televíznej a rozhlasovej tvorbe, pričom sa aj v týchto oblastiach zameriavala predovšetkým na rozprávkové žánre. Po päťdesiatich rokoch jej plodného pôsobenia v slovenskej literatúre sa jej obraz jasne načrtol a výrazne umiestnil v presnom bode, kde vznikajú tradičné hodnoty slovenskej kultúry.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    v češtine: Pohádka o dědovi Mrázovi  (1955), Klubíčko Bambulín (1997), Jasněnka (1963), Stíhač na galuskách (1965), Majka

    v češtine: Pohádka o dědovi Mrázovi (1955), Klubíčko Bambulín (1997), Jasněnka (1963), Stíhač na galuskách (1965), Majka Povídalka (1971), Bílá kněžna (1978), Dunajská královna (1982), Domečku, domečku, kdo v tobě bydlí? (1983), Není škola jako škola (1995), Zlatá přadlena (1995)

    v maďarčine: Télapó a gyerekeknél (1955), Nyuszi és róka (Zajko a líška, 1957), Pirosan érik a málna (My z ôsmej A., 1963), Hanka és Janka (Danka a Janka, 1966), Tipke meg Topka (1969), Gombolya Gáborka torténete (1970), Huvelyk Matyii (1972), A hófehér Hercegno (1973), Spuri a kerékpáros (1978), Guri-Guri Gombolyag (1993)

    v ukrajinčine: My z vosmogo „A“ (1963), Danka ta Janka v kazci (1976)

    v estónčine: Danka ja Janka (1970)

    v ruštine: Danka i Janka (1966), Danka i Janka v skazke (1974), Majka-Boltuška (1975), Belaja kňažna (1982), Bratislavskij kolokol (1986), Chleb velikanov (1987)

    v nemčine: Geschwister aus Stiefelheim (1969), Das Knäulchen Rundherum (1973), Die Weisse Furstin (1977), Die Weisse Furstin (1977), Die Schwesterlein aus Stiefelheim (1979), Die Schwesterlein aus Stiefelheim (1979), Die Donaukonigin Poztor (1979), Die Glocke von Pressburg (1981), Bratislauer Sagen (1985), Bratislavaer Sagen (1985), Jasietka (1986), Knäulchen Kugelrund (1993)

    v lotyštine: Plapinmaija (1982)

    v lužickej srbčine: Sotričce ze Škórnjowa (1970)

    v slovinčine: Sestrici iz Obuvalnika (1969), Donavska kraljica (1989), Donavska kraljica (1989)

    v srbochorvátčine: Sestrice iz Cipelgrada (1970)

    v angličtine: The White Princess (1988)

    vo francúzštine: La Princesse Blanche et autres contes (1978), Desať slovenských rozprávok (spolu s P. Glockom, 2000 ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    v holandčine: De witte vorstin (1977)

    v kazaštine: Ak chanša (1987)

    v moldavčine: Krejasa albe-dalbe (1986)

    v poľštine: Biala ksiezna (1989), Królowa Dunaju (1989)

    v turkménčine: Pek govušli ša gryzy (1986)

    v bulharčine: Naj-chubavoto na sveta (1982)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    D. Minin: Zbierajte semená stromov a krov (1953), V. Durov: Moje zvery (1954), N. N. Nosov: Nevedkove dobrodružstvá (1957), Nevedko v Slnečnom meste (1960),

    D. Minin: Zbierajte semená stromov a krov (1953), V. Durov: Moje zvery (1954), N. N. Nosov: Nevedkove dobrodružstvá (1957), Nevedko v Slnečnom meste (1960), Výmyselníci (1962), A. N. Afanasiev: Sedem ruských rozprávok (1961), O chromej kačičke (1961), R. Ľ. Baumvoľ: Slnečný koberček (1962), V. G. Sutejev: Pod hríbom (1962), Dve rozprávky o tom (1963), Mňau-mňau (1966), O kuriatku Píp (1966), V. M. Garšin: Žaba cestovateľka (1963), E. Petiška: Príbehy, na ktoré svietilo slnce (1966), N. I. Dubov: Chlapec pri mori (1967), Poľovník a tiger (1967), M. Lobe: Stará mama z jablone (1971)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    APFEL, Viliam: Mária Ďuríčková: Slovenské povesti (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 12, s. 128 – 129. SLIACKY,

    APFEL, Viliam: Mária Ďuríčková: Slovenské povesti (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 12, s. 128 – 129.

    SLIACKY, Ondrej: Kto obnovil zrušené Slniečko? In: BIBIANA, roč. XXV, 2018, č. 3, s. 61.

    ŠEPITKOVÁ, Natália: Slniečko oslavuje deväťdesiat rokov. In: Katolícke noviny, roč. 132, 5. 11. 2017, č. 44, s. 21.

    Z archívneho života Zlaty Solivajsovej (4/4). Časť štvrtá alebo Korešpondencia z rokov 1969 – 1992. (E. Zátopek, P. Koyš, M. Ďuríčková, B. Bobáková, P. Hrúz, H. Ponická, Š. Moravčík). In: Vertigo, 4, 2015, s. 38 – 42.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Cesta do pamäte Bratislavy (Mária Ďuríčková: Dunajská kráľovná). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 3. 2011, č. 5, s. 5.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Najpopulárnejšie prváčky. In: Knižná revue, roč. XX, 1. 9. 2010, č. 18, s. 1.

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Cesta k čitateľovi a či hľadanie adresáta? (Slovenská literatúra pre deti a mládež 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXII.

    VRÁBLOVÁ, Timea: Obľúbený Guľko Bombuľko (Mária Ďuríčková: O Guľkovi Bombuľkovi). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 17. 3. 2010, č. 6, s. 5.

    HALVONÍK, Alexander: Zlatá brána. Ľudové rozprávky, pesničky, hádanky, hry a povedačky. Zozbierala Mária Ďuríčková (Náš tip). In: Knižná revue, 10.11. 2004, č. 23, s. 1.

    RANKOV, Pavol: Živá mytológia Bratislavy (Mária Ďuríčková: Bratislavské povesti). In: Knižná revue, 1. 9. 2004, č. 18, s. 5.

    SUBALLYOVÁ, Ľubica: Studnička čitateľa (Mária Ďuríčková: Braček z tekvice a Sestrička z Topánika). In: Knižná revue, roč. XIV, 31. 3. 2004, č. 7, s. 4.

    BEŇO, Ján – ĎURÍČKOVÁ, Mária: Zvony detstva Márie Ďuríčkovej. (Rozhovor z roku 1997). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 235 – 238.

    Autor neuved.: Rozprávka  – soľ života (K láske patrí úsmev. Mária Ďuríčková: Nie je škola ako škola /nie je žiak ako žiak/). In: Knižná revue, roč. X, 6. 12. 2000, č. 25, s. 11.

    NIŽNÁNSKY, Jozef: Knižný zákusok pre deti (Mária Ďuríčková: Poslali ma naši k vašim). In: Knižná revue, roč. X, 8. 11. 2000, č. 23, s. 2.

    NIŽNÁNSKY, Jozef – ĎURÍČKOVÁ, Mária: Písaním som si harmonizovala život (So spisovateľkou Máriou Ďuríčkovou o literatúre, životnej trýzni a o hodnotách najväčších). In: Knižná revue, roč. X, 15. 3. 2000, č. 6, s. 12.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Kniha harmónie a životnej múdrosti. In: Literárny týždenník, roč. 12, 1999, č. 5, s. 6.

    ONDRÁŠ, Miloš: Malé rozprávky z veľkého mesta. In: Knižná revue, roč. IX, 28. 4. 1999, č. 9, s. 10.

    HALVONÍK, Alexander: Bukovské parády (Krista Bendová: Osmijanko rozpráva 8x8=64 rozprávok; Krista Bendová: Čačky-hračky; Mária Ďuríčková: O Guľkovi Bombuľkovi, Zlatá hrkála (výber Mária Ďuríčková). In: Knižná revue, roč. VIII, 8. 12. 1998, č. 25 – 26, s. 13.

    OBERT, V.: Rozprávka s didaktickou tendenciou. In: Žánrové hodnoty literatúry pre deti a mládež 2. Nitra: Vysoká škola pedagogická, 1995.

    URBANOVSKÝ, M.: Prekrásne vyznanie. In: Slovenské národné noviny, roč. 6 (10), 1995, č. 12 – 13, s. 8.

    NADUBINSKÝ , M.: Rozprávky Čierneho Filipa. In: Zlatý máj, roč. 33, 1989, č. 10, s. 631.

    NOGE, J.: Panenská veža na Devíne. In: Zlatý máj, roč. 33, 1989, č. 1, s. 60 – 61.

    BLAHOVÁ, A.: Emčo. In: Zlatý máj,  roč. 32, 1988, č. 6, s. 374 – 375.

    HUJÍK, V.: Prehĺbený pohľad na dieťa. In: Večerník, roč. 33, 26. 2. 1988, č. 40, s. 6.

    SUCHÁ, H.: Zemský kľúč. In: Slovenské pohľady, roč. 103, 1987, č. 1, s. 140 – 141.

    GERMUŠKOVÁ, M.: Čo si hračky rozprávali. In: Zlatý máj, roč. 30, , 1986, č. 9, s. 567.

    MARČOK, V.: Zemský kľúč. In: Zlatý máj, roč. 30, 1986, č. 10, s. 629 – 630.

    HORÁK, G.: Jahniatko v batohu. In: Ľud, roč. 38, 6. 3. 1985, č. 55, s. 5.

    CÍFERSKÁ, E.: Domček, domček, kto v tebe býva? In: Predškolská výchova, roč. 38, 1984, č. 8, s. 31.

    ROTHMAYEROVÁ, G.: Kamarát pre sedemnástky. In: Smena, roč. 37, 19. 3. 1984, č. 76, s. 6.

    HUJÍK, V.: Štyri skvosty malým. In: Roľnícke noviny, roč. 38, 1983, č. 236, s. /4/.

    TUČNÁ, E.: Z rozprávky do rozprávky. In: Zlatý máj, roč. 27, 1983, č. 5, s. 302 – 303.

    BALOGHOVÁ, M.: Knižky, ktoré ťa potešia. In: Slniečko, roč. 14, 1982, č. 6, s. 30.

    NOGE, J.: Poznanie a poslanie. In: Zlatý máj, roč. 26, 1982, č. 3, s. 138 – 142.

    NOGE, J.: Kľúče od mesta. In: Zlatý máj, roč. 26, 1982, č. 5, s. 312 – 313.

    KLÁTIK, Z.: Od tradičnej k modernej povesti. In: Zlatý máj, roč. 24, 1980, č. 10, s. 604 – 607.

    MIKO, F.: Poznanie a sujet. In: Miko, F.: Hra a poznanie v detskej próze. Bratislava: Mladé letá, 1980, s. 106 – 123.

    MIKO, F.: Syntézu či polarizáciu? In: Miko, F.: Hra a poznanie v detskej próze. Bratislava: Mladé letá, 1980, s. 218 – 223.

    SLIACKY, O.: V literárnom diele Márie Duríčkovej... In: Zlatý máj, roč. 24, 1980, č. 5, s. 299.

    JURČO, M.: V procese vzájomneho prisvojovania. In: Zlatý máj, roč. 23, 1979, č. 10, s. 594 – 597.

    KLÁTIK,  Z.: Od tradičnej k modernej povesti. In: Zlatý máj, roč. 24, 1979, č. 10, s. 604 – 607.

    MIRVALDOVÁ, H.: Bílá kněžna v edici lidových pohádek. In: Zlatý máj, roč. 23, 1979, č. 1, s. 38 – 42.

    RESUTÍK, M.: Prešporský zvon. In: Slovenské pohľady, roč. 95, 1979, č. 3, s. 130 – 131.

    MARČOK, V.: Povesť ako tvorivý akt. In: Zlatý máj,  roč. 22, 1978, č. 1, s. 45 – 51.

    Zo slovníka slovenskej literatúry. Mária Ďuríčková: Čo nie je v slovníku. In: Romboid, roč. XIII, 1978, č. 9, s. 73 – 76.

    KOPÁL, J.: Najkrajšie na svete. In: Zlatý máj,  roč. 21, 1977, č. 3, s. 215 – 216.

    NOGE, J.: Dunajská kráľovná. In: Zlatý máj, roč. 21, 1977, č. 2, s. 139 – 141.

    JURČO, M.: Nie je škola ako škola. In: Slovenské pohľady, roč. 91, 1975, č. 1, s. 127 – 128.

    KLÁTIK, Z.: Podoby autorskej rozprávky. In: Klátik, Z.: Slovo, kľúč k detstvu. Bratislava: Mladé letá, 1975, s. 127 – 154.

    SEDLÁK, J.: Rozprávanie o dvojčiatkach a deťoch vôbec. Bratislava: Mladé letá, 1975.

    NOGE, J.: Zrozumiteľný svet rozpávok. In: Romboid, roč. 9, 1974, č. 2, s. 47 – 50.

    SUCHÁ, H.: Biela kňažná. In: Slovenské pohľady, roč. 90, č. 5, 1974, s. 130 – 131.

    KLÁTIK, Z.: Slovenská literatúra pre deti a mládež 1973. In: Slovenské pohľady, roč. 90, 1974, č. 4, s. 45 – 53.

    POLIAK, J.: V rodnom chotári rozprávok. In: Zlatý máj, roč. 17, 1973, č. 9, s. 679 – 680.

    POLIAK, J.: Netradičná kniha. In: Zlatý máj, roč. 17, 1973, č. 5, s. 344 – 345.

    KOPÁLOVÁ, M.: Jožko Mrkvička Spáč. In: Komenský, roč. 97, 1972/73, č. 7, s. 448.

    NOGE, J.: Janček Palček. In: Zlatý máj, roč. 15, 1971, č. 1, s. 46 – 47.

    PIFKO, H.: Slovenská kniha pre deti 1970. In: Zlatý máj, roč. 15, 1971, č. 8, s. 520 – 522.

    NOGE, J.: O Katarínke a túlavom vrchu. In: Zlatý máj, roč. 15, 1971, č. 1, s. 46 – 47.

    ČIŽMÁRIK, R.: Sestričky z Topánika. In: Nové slovo, roč. 12, 1970, č. 12, s. 14.

    JACKO, J.: Špecifickosť prózy M. Ďuríčkovej a jej využitie na hodinách slovenského jazyka. In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, roč. 17, č. 3 (1970), s. 75 – 79.

    MORAVČÍK, Š.: Kultivované rozprávky. In: Nové slovo, roč. 12, 1970, č. 32, s. 14.

    NOGE, J.: Zo skutočnosti do rozprávky. In: Zlatý máj, roč. 14, 1970, č. 9, s. 601 – 602.

    JACKO, J.: Próza pre mládež a jasľovú výchovu. In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, roč. 16, 1969/70, č. 1, s. 13 – 16.

    NOGE, J.: Vtip, fantázia, fakty. In: Zlatý máj, roč. 13, 1969, č. 6, s. 406.

    KLÁTIK, Z.: Druhové podoby slovenskej literatúry pre mládež. In: Zlatý máj, roč. 13, 1969, č. 1, s. 16.

    SLIACKY, O.: Bilančná skepsa a chvála. In: Zlatý máj, roč. 13, 1969, č. 2, s. 78.

    GLOCKO, P.: Prebierka knihami. In: Zlatý má, roč. 12, 1968, č. 2, s. 83 – 85.

    JACKO, J.: Stíhač na galuskách a expresivita jazykových prostriedkov. Sborník UPJŠ v Prešove. Spoločenské vedy, 6, zv. 2. Bratislava: SPN, 1967, s. 29 – 30.

    MIKO, F.: Výrazové vlastnosti súčasnej prózy pre mládež. In: Jazyk a umelecké dielo. Bratislava: Mladé letá, 1966, s. 122 – 124.

    PALKOVIČ, P.: Ľudský údel detského hrdinu. In: Predvoj, roč. 2, 1966, č. 15, s. 14.

    PETRÍK, V.: Nesporný úspech. In: Zlatý máj, roč. 10,1966,  č. 4, s. 218 – 219.

    PIFKO, H.: Podnetný návrat. In: Kultúrny život, roč. 21, 1966, č. 12, s. 5.

    KOPÁL, J.: Úspešný prínos Majky Tárajky. In: Slovenské pohľady, roč. 82, 1966, č. 7, s. 132 – 133.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Nový pohľad na dedinu. In: Slovenské pohľady, roč. 82, 1966, č. 4, s. 130 – 131.

    FINDRA, J.: Staré a nové v lexike pre mládež. In: Jazyk a umelecké dielo. Bratislava: Mladé letá, 1966, s. 197 – 201.

    ŠVENKOVÁ, V.: Poézia na úteku pred gramatikou. In: Zlatý máj, roč. 9, 1965, č. 11, s. 503.

    PIFKO, H.: Knihy s vavrínom. In: Kultúrna tvorba, roč. 2, 1964, č. 23, s. 12.

    VANOVIČ, J.: Protikonvenčne aj konvenčne. In: Slovenské pohľady, roč. 80,1964, č. 2, s. 128 – 129.

    DAREDOV, I.: O problémoch mládeže. In: Mladá tvorba, roč. 9, 1964, č. 2, s. 35 – 37.

    IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M.: Hľadanie výrazu. Bratislava: Mladé letá, 1964, s. 12 – 24, 111.

    NOGE, J.: Opatrnosť nemôže byť na škodu. In: Zlatý máj, roč. 18, 1964, č. 6 – 7, s. 264 – 266.

    MEDVEĎ, J.: Ešte k Ďuríčkovej stíhačovi. In: Zlatý máj, roč. 8, 1964, č. 5, s. 224 – 225.

    KOVÁČ, B.: Rozprávkový cestopis. In: Zlatý máj, roč. 8, 1964, č. 5, s. 220 – 221.

    POLIAK, J.: Vec spoločného záujmu. In: Poliak, J.: Literatúra, mládež a súčasnosť. Bratislava: Mladé letá, 1963, s. 36.

    POLIAK, J.: Prísľuby a dlhy. In: Poliak, J.: Podoby a premeny literatúry pre mládež. Bratislava: Mladé letá, 1963, s. 180 – 199.

    ŠMATLÁK, S.: Materská škola poézie. In: Šmatlák, S.: Básnik a dieťa. Bratislava: Mladé letá, 1963, s. 23 – 26.

    MEDVEĎ, J.: Rojčivá mladosť na križovatkách života. In: Zlatý máj, roč. 7,1963,  č. 12, s. 548 – 549.

    NOGE, J.: 4x próza pre najmenších. In: Zlatý máj, roč. 7, 1963, č. 5, s. 225 – 227.

    TENČÍK, F.: Poučení ze dvou slovenských knížek o dětech z první třídy. In: Zlatý máj, roč. 6, 1962, č. 6 – 7, s. 314 – 315.

    ŠMATLÁK, S.: Tichá hladina priemeru. In: Slovenské pohľady, roč. 77, 1961, č. 12, s. 14 – 16.

    TERČA, P.: Príhody Guľka Bombuľka. In: Nové knihy, 1961, č. 50, s. 1.

    FERKOVÁ, H.: Veselá knižka o dvojičkách.In: Nové knihy, 1961, č. 48, s. 2.

    KLÁTIK, Z.: Poviedka či skica? In: Kultúrny život, roč. 16, 1961, č. 14, s. 14.

    PETRÍK, V.: Zo sveta dospievajúcej mládeže. In: Zlatý máj,  roč. 5, 1961, č. 5, s. 219 – 221.

    POLIAK, J.: Hosťujúci recenzenti a čo s nimi súvisí. In: Zlatý máj, roč. 5, 1961, č. 4, s. 181 – 184.

    POLIAK, J.: V zápase s formou. In: Kultúrny život, roč. 14,1959, č. 18, s. 4.

    POLIAK, J.: V šľapajach ľudových tvorcov. In: Materská škola,. roč. 5, 1958, č. 5, s. 159 – 160.

    MORIC, R.: O najmenších prózach pre najmenších. In: Zlatý máj, roč. 2, 1958, č. 10, s. 297 – 298.

    KLÁTIK, Z.: Poznámky o ideovosti a majstrovstve v poézii pre najmenších. In: Slovenské pohľady, roč. 71, č. 7 – 8 (1955), s. 809 – 818.


     

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Ďuríčková teda autorsky zakotvila v dvoch oblastiach: vo folklóre, ktorému sa venovala i zberateľsky, a v zobrazovaní

    Ďuríčková teda autorsky zakotvila v dvoch oblastiach: vo folklóre, ktorému sa venovala i zberateľsky, a v zobrazovaní súčasného života detí. V druhej oblasti nepracuje s konštantnými motívmi či elementárnymi pojmami, aké do detskej literatúry nevyhnutne patria, a ktoré napokon charakterizujú autorskú poetiku, ale postupuje skôr tematicky, no pritom precízne a jemne, až tak, že jej dôsledné uchopenie témy sa približuje dôslednosti, s akou zaznamenáva folklórne tradície svojho rodného kraja či Bratislavy. V prepojení týchto dvoch oblastí sa najvýraznejšie črtá vlastná sféra jej autorského cítenia, v ktorom má možnosť ukázať spojivá medzi svojím detstvom a detstvom súčasných detí.

                           Anna Blahová

    Život súčasných detí je ako konfrontačné alebo stimulačné pozadie pre fantastiku zastúpený aj v autorských rozprávkach M. Ďuríčkovej, citové i mravné problémy detstva a dospievania však nachádzajú prostredníctvom životaschopných detských postáv plnokrvné stvárnenie predovšetkým v žánroch spoločenskej prózy.  

                       Zuzana Stanislavová

    Keby na tomto duchovnom teritóriu existovala pomyselná patrónka pramienkov a studničiek, iste by sa volala Mária Ďuríčková. Po dlhý čas svojho života vie o tých pramienkoch, opatruje ich, čistí ich a podáva osviežujúce dúšky z nich malým i veľkým. Je to robota hodná úcty a robota akoby v poslednom vagóne odchádzajúceho vlaku. Tie pramienky už dlho trvať nebudú. Ostane jeden z nich – detstvo. A pri tom pramienku tiež stráži všetko čisté.

    Milan Rúfus (Počta Márii Ďuríčkovej, Buvik 1999 pri príl. osemdesiatin autorky – Knižná revue, roč. XIV, 31. 3. 2004, č. 7, s. 4.)

    Časy, v ktorých tvorila svoje literárne diela Mária Ďuríčková, patria do jedného z najtvorivejších období slovenskej literatúry pre deti. Jej tvorba nám zachováva najmä sviežu farbu slvoenského slova, ktoré nezmyje čas.

    Blahoslav Hečko (Pocta Márii Ďuríčkovej, Buvik 1999 pri príl. osemdesiatin autorky – In: Knižná revue, roč. XIV, 31. 3. 2004, č. 7, s. č. 4.)

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

          Po potlačení povstania ocitla sa naša rodina v nebezpečenstve. Môj manžel Vojtech Masaryk, aktívny účastník
          Po potlačení povstania ocitla sa naša rodina v nebezpečenstve. Môj manžel Vojtech Masaryk, aktívny účastník Slovenského národného povstania, padol do rúk nepriateľov. Väznili ho a v decembri 1944 popravili v háji Cibislávka pri Bánovciach nad Bebravou.
         Útrapy tých čias i ťažké povojnové roky spôsobili, že som upadla do choroby. Bol to dlhotrvajúci pľúcny neduh, v dôsledku ktorého som sa musela rozlúčiť s učiteľským povolaním a zanechať aj štúdium na pedagogickej fakulte, slovenčina-ruština (po treťom ročníku). Keď soms a ako-tak zviechala, bežal už šiesty povojnový rok  – a ja som stála sama s úplne vylúpeným životom. Jediné, čo mi zostalo, bolo moje dieťa, synček Janko. Čím si teraz naplniť život, aký nový obsah mu vynájsť? Veľmi mi chýbala najmä práca s deťmi, škola – lenže tie dvere mi už ostali zavreté. Prijala som teda miesto v redakcii detských časopisov a pokúšala som sa pre deti aj písať. Keď už nie s deťmi, myslela som si, tak aspoň pre ne. Odvodený svet literatúry sa mi mal stať náhradou za stratený beuzprostredný kontakt so živými deťmi.
     
    In: Mária Ďuríčková: Čo nie je v slovníku. Romboid, roč. XIII., 1978, č. 9, s. 73 –76.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Reč, jazyk, to je moje vzácne dedičstvo z domova, z rodného kraja. Nástroj po otcoch, dedoch, pradedoch. Vždy ma podivne dojímala táto

    Reč, jazyk, to je moje vzácne dedičstvo z domova, z rodného kraja. Nástroj po otcoch, dedoch, pradedoch. Vždy ma podivne dojímala táto zázračná kontinuita. Hovoriť peknou, čistou rečou je pre mňa ako vzdávať úctu tým, po ktorých som ju zdedila...

    Autopsia je pre spisovateľa neoceniteľná, neviem si bez nej prácu ani predstaviť. A hodnota detstva nesmierna, určujúca. Nielen preto, že sa vtedy človek formuje na svoj vlastný typ. Naše stretnutie so svetom je vtedy veľmi intenzívne a veľmi estetické.

    Stretávala som sa aj s bratislavskými starousadlíkmi, ale aj s ľuďmi od vedy, študovala som v knižniciach, robila som si nekonečné výpisky... Tak som sa zoznamovala so starou Bratislavou, nadýchala som sa jej atmosféry. Takže tieto povesti sú vlastne aj literatúrou faktu, popri základnom povesťovom príbehu obsahujú veľa histórie. Sú – ako sa vraví – citovým dejepisom.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Súťaž vydavateľstva Mladé letá o najlepšiu poviedku zo života detí: 2. cena za prózu My z ôsmej A (1959) Cena vydavateľstva

    Súťaž vydavateľstva Mladé letá o najlepšiu poviedku zo života detí: 2. cena za prózu My z ôsmej A (1959)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu Danka a Janka (1961)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu Jasietka (1963)

    Medzinárodná literárna súťaž „Pre mládež atómového veku“. Národné kolo – 3. cena za knihu Majka Tárajka (1965)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za preklad knihy Bohatier Kremienok (1965)

    Cena Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež (1968)

    Medzinárodná literárna súťaž „Pre mládež atómového veku“. Národné kolo – Odmena za knihu Danka a Janka v rozprávke (1968)

    Literárna súťaž vydavateľstva Mladé letá a redakcie časopisu Slniečko na poviedky zo života detí – odmena za práce Náhodou je to príma a Hlava v Tramtárii (1972)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu Biela kňažná (1973)

    Umelecká súťaž národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy k 30. výročiu oslobodenia Bratislavy. 1. cena za knihu Dunajská kráľovná (1974)

    Čestné uznanie vydavateľstva Mladé letá za podiel na knihe Zlatá brána (1975)

    Odmena Slovenského literárneho fondu za knihu Zlatá brána (1975)

    Prémia Slovenského literárneho fondu za knihu Dunajská kráľovná (1976)

    Literárna súťaž Slovenského literárneho fondu. 3. cena za knihu Prešporský zvon (1977)

    Cena Jána Hollého. Prémia za preklad knihy Krása nevídaná (1977)

    Európska cena za detskú literatúru „P. P. Vergerio“ (1978)

    Čestná listina IBBY za knihu Dunajská kráľovná (1978)

    Cena Zväzu slovenských spisovateľov za knihy Dunajská kráľovná a  Prešporský zvon (1978)

    Literárna súťaž Slovenského literárneho fondu. Odmena za knihu Kľúče od mesta (1978)

    Čestná listina IBBY za preklad knihy Krása nevídaná (1980)

    Pamätná medaila vydavateľstva Mladé letá za zásluhy o rozvoj detskej knihy (1980)

    Prémia Slovenského literárneho fondu za knihu Kľúče od mesta (1981)

    Ocenenia rady národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy (1983)

    Cena za zobrazenie života Bratislavy v prozaických dielach pre deti a mládež (1983)

    Ocenenia rady národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy (1986)

    Čestné uznanie za popularizáciu histórie Bratislavy v tvorbe pre deti a mládež (1986)

    Európska cena za detskú literatúru „P. P. Vergerio“ (1987)

    Čestné uznanie za knihu Zemský kľúč (1987)

    Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu Zlatá priadka (1995)

    Cena J. C. Hronského za literatúru (1998)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    JASIETKA (úryvok)             Začalo sa to v jeden pekný júnový deň a sprvu to vyzeralo na celkom

    JASIETKA (úryvok)

                Začalo sa to v jeden pekný júnový deň a sprvu to vyzeralo na celkom skutočnú príhodu.

                Starká od susedov a Žofka Jafurová boli v nemocnici navštíviť Betku. Kráčajú ľahko a vôbec necítia únavu dňa. Nesú si radosť!

                „Teda vyzdravie naša holubička. A vidíš, ja som ju už oplakávala. Neprestajne sa mi marilo, že smrť načahuje po nej ruku.“

                Vraj smrť! predesila sa Žofka a len-len že nevrazila do míľnika na kraji asfaltky.

                „Pomohli mojej veveričke, nedali jej zahynúť,“ vraví starká skôr sama sebe ako Žofke. „Ale veľa vraj nechýbalo... Ach, veď by sa ja za ňou aj pominula, moja-moja vnučka radostná...“

                „Neplačte, starká, ale sa radujte!“

                „He-e-e-é-éj!“ Na stráni za potôčikom hrabú ženy seno a kývajú rukami: „Ako j e-e-é-é ?“

                Žofka si zložila dlane do trúbeľky a zapišťala vysokým hlasom: „Dobre-e-é! O mesiac bude doma-a-á-á!“ A aby aj videli, že je dobre, zavrtela sa na päte, poskočila na jednej nohe a v mysli jej spievalo: Nedali jej zahynúť, nedali jej zahynúť... Iste to bolo takto: Páni doktori videli, že sa smrť obšmieta okolo postele a načahuje ruku za Betkou. Nahnevali sa a zakričali: „Ber sa preč! Či ty nevieš, že Betka je Žofkina kamarátka?“ Smrť sa zľakla, lebo páni doktori boli celí bieli a mali v rukách injekcie... a utiekla.

                Vzadu zavrndžala motorka, je čoraz bližšie, vrčí ako bláznivá. To sa Paľo Pribylinec vracia zo služby – robí na stanici.

                „Odveziem ťa, Žofka, nechceš?“

                „Ako by nie! Ale aj starkú!“

                „To teda ťažko!“ zarehúňal sa Paľo a pridal plyn.

                „Mohla si ísť,“ vraví starká. „Ten kúsok by som prešla aj sama.“

                „Veď je to aj pre mňa ako nič,“ potláča Žofka ľútosť. „Ja zo stanice do dediny prebehnem, ani si nemusím oddýchnuť. Aj s Betkou prebehneme.“

                „Jaj, dieťa moje, nebude tá priam behať. Veď je ako tônička, ledva tú ručičku zodvihne. A čo to len bolo za dievča! Či odniesť, či doniesť, raz-dva všetko polietala – ako tá Jasietka.“

                Jasietka? začudovala sa Žofka. Aké pekné meno, také jasné! A ľahučké. Ako keď plamienok poskakuje po triesočke.

                „Kto je Jasietka, starká?“

                „Ach, či ti ja viem! Dačo veľmi vrtké, hádam veverička.“

                Ale Žofka nechce veriť.

                „Veverička Jasietka? Veveričky majú predsa inakšie mená: Hopka, Skočka, Bielonosík ...“

                „Tak hádam jašterička,“ povedala starká.

                Žofke sa ani to nepozdáva. Koľko rozprávok ony s Betkou prečítali a videli v televízii a počuli z rádia – o medenej            jašteričke, o jašteričke so zlatou korunkou, ale Jasietka? Tak sa veru nevolá nijaká jašterička a nijaká veverička. Vôbec!

                „A kde ste počuli o Jasietke, starká?“

                „Ach, že kde? Nuž starí ľudia tak vravievali: Zabehne ako Jasietka, polieta všetko ani Jasietka... Ale čo by to bolo za ňu, to ti ja veru nepoviem. Spýtaj sa dakoho iného.“

                „Dobre, spýtam sa ocka.“ Žofkin otec je traktorista a vie veľmi veľa, možno všetko.

                Dedina sa zatiaľ priblížila, ani nezbadali. Milá dedinka Dolný Jalšovík s červenými a bielymi strechami, kde každý každého pozná a každý o každom všetko vie. Takmer všetko. Bude dakto vedieť o Jasietke, čo má meno také jasné a ľahučké, ako keď plamienok poskakuje po triesočke?

                „Ocko, kto je Jasietka?“ spýtala sa Žofka otca, keď sa ráno zberal do práce.

                „Jasietka... Jasietka... kdesi som to už počul.“ A šuch! obul si jednu gumovú čižmu. „Myslím, že to bude z dákej rozprávky,“ a šuch! obul si druhú čižmu. „Radšej sa spýtaj súdružky učiteľky.“ A čľap! napustil si vody do umývadla. Potom už nemohol hovoriť, umýval si tvár, uši, krk, až tak čľapotalo. Keď sa poutieral, bol celý červený a veľmi hladný. „Chytro raňajky, súdružka Jafurová, traktor mi ujde!“ smial sa. Aj Žofka sa smiala, že nazval mamu súdružkou Jafurovou, akoby to ani nebol ocko, ale nejaký súdruh z okresu. Na Jasietku obaja pozabudli.

                Ale keď Žofka vstúpila do triedy a videla za stolom súdružku učiteľku, znova jej zišla na um Jasietka. Spýta sa, no nie? Veď sa súdružka hádam nenahnevá. Váhavo pristúpila k stolu.

                „Vraj si bola včera navštíviť Betku, ako sa má?“

                „Už lepšie, súdružka učiteľka. Pekne vás pozdravuje. A ešte by som sa chcela spýtať, kto je Jasietka.?

                „Jasietka? Azda jesienka. To je taký kvietok.“

                „Nie jesienka, ale Jasietka. Betkina starká povedala, že Jasietka.“

                „No počkaj trošku, pozriem do slovníka.“

                Súdružka učiteľka vybrala zo skrine hrubú knihu a chvíľu v nej listovala.

                „Aha, naozaj, Jasietka. Jasietka je vraj nejaká rozprávková postava. Vieš, z dákej rozprávky.“

                „Áno, súdružka učiteľka, a z ktorej?“ spýtala sa Žofka dychtivo.

                „Hm, nikdy som takú rozprávku nepočula ani nečítala. Možno to bude nejaká zabudnutá rozprávka, vieš, taká stratená.“

                „Ako stratená?“

                „No, nevytlačili ju v nijakej knihe, ani ju nevysielali z rádia, ani nesfilmovali, nič... Tak sa akoby stratila, vieš?“

                „To je škoda,“ povedala Žofka smutne.

                A od toho dňa veľa na Jasietku myslela. Betka sa už uzdravuje, o dvadsaťdeväť... dvadsaťosem... dvadsaťsedem dní sa vráti z nemocnice a všetko bude v poriadku. Ale Jasietka trčí kdesi v stratenej rozprávke, strašne smutná a strašne stratená, a čaká, či ju niekto nenájde.

                Raz sa jej s Jasietkou aj snívalo. Prišlo k nej dievča, modrooké a plavovlasé – trošku sa podobalo na Betku – a prosilo tichým hlasom: „Nájdi ma, Žofka, buď taká dobrá.“

                Žofka sa začudovala: „A kde ťa mám hľadať?“

                „Predsa v Rozprávkovej krajine.“

                „Jaj! Veď je tam ježibaba! Premenila by ma na proso.“

                „Teda sa bojíš? A ja som myslela, že si smelá,“ povedala Jasietka smutne. „Myslela som, že mi nedáš zahynúť...“

                Žofke až tak srdce stislo, až ju tak čosi popálilo.

                „Veď by som aj šla, Jasietka, ale čo škola?“

                Jasietka sa pousmiala modrými očami: „O týždeň sa vám začínajú prázdniny. Tak potom, dobre?“ Poskočila ako veverička, a už jej nebolo.

                Aký hlúpy sen, pomyslela si Žofka, keď sa ráno prebudila. Rozprávková krajina, to je predsa rozprávka, neskutočný svet. Vari by sa ta dalo ísť? Ta-ta-ta! odháňala myšlienky, ktoré sa jej tisli do hlavy.

                Školský rok sa skončil a Žofka mala odrazu veľmi veľa času. Otec a mama boli od rána do večera v poli a Betka ešte stále ležala v nemocnici.

                „Nudím sa, mamička, a je mi smutno,“ žalovala sa Žofka.

                „Sama si si na vine. Vari je v Dolnom Jalšovíku málo dievčeniec?“ povedala mama.

                Žofka odula pery:

                „Aj dosť, ale keď ony sú celkom inakšie... a ani rozprávky nevedia, najviac ak tú o kozliatkach.“

                „Hm. A čo keby si zašla na pár dní k tete do Heľpy?“

                „Áno, áno,“ potešila sa Žofka. „Budem sa tam hrať s malým Janíkom. Vieš, aký je on smiešny? Nožuľky má hrubé a chodí takto... takto kročito... a neprestajne výska: ííííí! Budem ho hojdať na hojdačke a rozprávať mu rozprávky.“

                „Veď už ty rozprávkarka!“ usmievala sa mama.

                Na druhé ráno vyprevádzala Žofku na vlak.

                „Hneď, ako ta prídeš, napíš, aby sme sa o teba nestrachovali,“ nakladala jej. „A kufrík nieže dakde zabudneš! A tetu s ujom pekne od nás pozdravuj.“

                „Áno, mamička.“

                „Tak šťastnú cestu!“ vybozkávala ju mama na líca a usadila do vlaku.

                Vlak sa rozbehol cez polia a lúky. Potom odrazu zastal a ťažko odfukoval: puf, puf, puf... Aká je to stanica? pritisla Žofka čelo na obločnú tablu. Ale stanicu nevidela, vonku sa prestierala zelená stráň, taká vysoká a široká, že jej bol plný oblok. Celý bol od nej zelený, odspodku až dovrchu, vyzeral ani dáke zelené zrkadlo. A zrazu sa v tom zrkadle ukázalo dievča, nejasne a neurčito, akoby sa cezeň prelievala zelenkavá hladina vody. Žofka videla smutné oči a vystreté ruky a začula známy hlas, taký tichučký, akoby si ho len myslela:

                „No poď už, poď, poď, poď!“

                „Nemôžem, Jasietka,“ odpovedala Žofka takým istým mysleným hlasom. „Naši by sa o mňa strachovali.“

                „Máš toľko času, za koľko by pošta doniesla tvoj list. Tri dni.“

                „Až tri dni?“

                „Len tri dni. No poď, nedaj mi zahynúť!“ Dievča zdvihlo ruky, akoby volalo o pomoc, a začalo sa ponárať do zelenej hladiny.

                „Idem, Jasietka, veď už idééém!“ vykríkla Žofka a chytro vykročila... Spočiatku bolo všetko zelené, akoby sa dívala na svet zo zelenej mydlovej bubliny. Bublina letela ponad stráň, potom ju schytil vlažný zelený vietor a vyniesol pod zelené nebo, po ktorom plávali ľahké zelené obláčiky. Žofka hľadela na ten zelený svet a myslela si: Aká som ja smelá, iba trošilinku sa bojím.

                Potom bublina začala klesať a zelený svet sa odrazu rozstúpil, ako keď sa roztvorí brána. A hneď za tou bránou stála tabuľa s nápisom: ROZPRÁVKOVÁ KRAJINA 

     

    PIPAPENDI-GOROŠ

                Slniečko svietilo, akoby Žofku povzbudzovalo: Len smelo ďalej, len smelo ďalej!

                No kade sa pobrať, keď sa tu rozbieha toľko ciest! A aké! Rovné ani podľa pravítka a popri každej stromy. Vlastne sú to aleje: lipová, topoľová, gaštanová, čerešňová...

                Napokon Žofka vykročila na čerešňovú aleju, že si cestou natrhá čerešieň. Bolo ich veľa-preveľa a ešte dvakrát toľko. Ledva zdvihla ruku, už sa k nej konár naklonil a čerešne len-len že jej samy neskákali do úst. Žofka jedla a jedla, a tak ani nezbadala, že sa pri nej zjavil chlapec na vozíku.

                „Ahoj, dievčatko! Vítam ťa v Rozprávkovej krajine. Som Pipapendi-Goroš.“

                „Ahoj, Pipapondi!“ potešila sa Žofka.

                „Nie Pipapondi, ale Pipa-pen-di. Pipapendi-Goroš.“

                „Ahoj, Pipapendi-Goroš,“ podala mu Žofka ruku. „Ja som Žofka Jafurová z Dolného Jalšovíka. Hľadám Jasietku.“

                „Jasietku? Nepoznám. Z ktorej rozprávky?“

                „Zo stratenej rozprávky. Je tu taká?“

                „Je, je,“ odvetil Pipapendi-Goroš. „Vraj sa v nej zhromažďuje všetko, čo sa kedy v Rozprávkovej krajine stratilo. Lenže kde je tá Stratená rozprávka, to akosi nikto nevie. Ani ja, hoci sa dosť nachodím po Rozprávkovej krajine. Som tu sprievodcom.“

                „To je ohromné! A ako si vedel, že som prišla?“

                „Mám domček pri čerešňovej aleji a zazrel som ťa ďalekohľadom.“

                „Tak pôjdeš so mnou hľadať Jasietku? Sama by som iste zablúdila. Ktovie, či niektorá z týchto ciest nevedie k ježibabe...“

                „Všetky tieto aleje vedú do Zlatej rozprávky, lebo každý, kto sem príde, musí sa hlásiť u kráľa.“

                „U ktorého? Iste u toho Janka, čo zoťal tri stromy a vyslobodil zakliatu krajinu.“ Žofka bola hrdá na to, že pozná rozprávky.

                Kráľov tu máme, koľko len chceš. Jankov je asi dvadsaťpäť, potom je tu kráľ Valibuk, Baláž, Radúz a ešte kopa iných. Ale najhlavnejší kráľ je POPOLVÁR NAJVÄČŠÍ NA SVETE.“

                „Aha, ten, čo dával svojmu tátošíkovi za korýtko ovsa, za korýtko ohňa, zvíťazil nad ježibabou, zabil troch drakov a premohol Železného mnícha. Však ?“

                „Ten, ten,“ prikývol Pipapendi-Goroš. „Ale teraz už nechodí na koni, má zlatú limuzínu. No, sadaj do vozíka!“

                Bol to vozík samohyb, veľmi pekný, s hodvábnymi sedadlami a zlatými kolesami, celkom ako z rozprávky. Veď aj bol z rozprávky!

                „Po ktorej aleji máme ísť?“ spýtal sa Pipapendi-Goroš.

                „No mohli by sme po gaštanovej. Sú to jedlé gaštany?“

                „Jedlé, jedlé, a hneď aj upečené. Nech sa ti páči!“

                Vozík sa skrútol na gaštanovú aleju a uháňal, akoby ho ťahalo tristo koní. Zo stromov cupkali Žofke do lona teplé gaštany, hneď sa aj pukali a sladko rozváňali.

     

    PREVRÁTENÁ ROZPRÁVKA

                Vozík sa pomaly šinul a Pipapendi-Goroš zakresľoval do mapy Ničovú rozprávku – aspoň tak približne –, keď tu zaznel rezký povel: „Stoj!“ Na moste ponad riečku stála ozbrojená stráž: dve žaby, jeden zajac a dve myši.

                Zajac s puškou na pleci pristúpil k vozíku: „Kto ste a kam idete?“

                Pipapendi-Goroš predstavil Žofku i seba a povedal, že idú do Prevrátenej rozprávky.

                „Ste na jej hraniciach,“ riekol zajac.

                „Môžem sa niečo spýtať?“ ozvala sa Žofka.

                „Som vám k službám,“ zrazil zajac podpätky.

                „Povedzte mi, prosím, čo je vo vašej rozprávke prevrátené a prečo ju tak prísne strážite?“

                „Rád vám odpoviem,“ riekol zajac zdvorilo. „Predtým sa naša rozprávka volala Obyčajná a jej obyvatelia, zajace, myši, žaby, holuby a veverice, nesmierne trpeli od krvilačných dravcov, teda od líšok, vlkov, kún, jastrabov. Keď toho už bolo priveľa, rozprávka sa zrazu prevrátila. Odvtedy tu vládneme my, zajace, veverice, myši, holuby... A prečo rozprávku strážime? To je prosté: pokúšajú sa do nej dostať myši, zajace a žaby z celej Rozprávkovej krajiny, čo je pochopiteľné. A pokúšajú sa z nej utiecť všetky líšky, kuny, mačky a jastraby, čo je tiež pochopiteľné.“

                „A nikdy sa nijaký útek nepodarí?“

                „Takmer nikdy, čo znamená, že niekedy predsa. Asi tak tri do roka, chcel som povedať: jeden za tri roky.“

                „A nás pustíte do Prevrátenej rozprávky?“ znepokojila sa Žofka.

                „Pustíme, ak sa podrobíte prehliadke. Lebo ktohovie, či sa do vášho vozíka neschovala žaba alebo myš...“

                Žofka a Pipapendi-Goroš vystúpili z vozíka a stráž urobila dôkladnú prehliadku. Keď sa nič nenašlo, zajac zasalutoval a riekol s úsmevom: „Vstup sa vám povoľuje.“

                „Ešte otázočku,“ ozval sa Pipapendi-Goroš. „Kde tu býva mačka Bažihuba?“

                „Ach, Bažihuba! Prefíkaná stvora!“ znovu sa usmial zajac. „Býva v mestečku Mačín, hneď za Zajacovcami, nech sa páči touto cestou.“

                Vozík sa rozbehol pomedzi kapustné a kelové polia a zakrátko prišiel do Zajacoviec, milého mestečka, ktoré sa až tak hmýrilo zajacmi a králikmi. Slečny králičky a pani zajačice sa prechádzali po chodníkoch a veselo švitorili.

                „Počuli ste?“ volala štíhla zajačička v elegantnej bunde. „Fafurko chytil vlka!“

                „Tíha, už piateho, predstavte si!“

                „Ten Fafurko je hrdina.“

                „Viete už, pani Jozefína?“

                „O Fafurkovi? Práve som sa dopočula. Mali by sme mu poslať kyticu, čo poviete?“

                Či sa slečny zajačičky rozhodli poslať kyticu zajačiemu hrdinovi, to sa Žofka nedozvedela, lebo vozík uháňal ďalej. Prebehol cez Zajacovce a onedlho dorazil do mestečka Mačín.

                Ej, bol že to rozdiel!

                Ulice prázdne, záhrady zastreté hustou drôtenou sieťou.

                „Pani, prosím vás!“ zavolal Pipapendi-Goroš na mačku, ktorá práve zatvárala oblok, tiež chránený hustou sieťou, aká sa dáva proti muchám. „Kde býva mačka Bažihuba?“

                „V tamtom činžiaku,“ ukázala pani mačka a chytro oblok zavrela.

                Podišli k vysokému nájomnému domu.

                Pod bránou pusto, dvor prázdny. Zaklopali na dvere bytu číslo jeden.

                Chvíľu nič, ale Žofka si všimla, že cez priezor na dverách opatrne vykukol zelený pohľad. Potom sa dvere otvorili.

                „Dobrý deň, pani mačka, hľadáme Bažihubu.“

                Pani mačka vpustila návštevníkov do izby a chytro za nimi zavrela.

                „Prepáčte,“ povedala placho, „nie sú niekde nablízku myši?“

                „Nevideli sme. A vari sa ich bojíte?“

                „Myši sú naši úhlavní nepriatelia. V obrovských húfoch robia výpady na mestečko a beda mačke, ktorú dochytia. Ale nech sa páči sadnúť, akiste prichádzate zďaleka. Môžem vám ponúknuť karfiolovej polievočky?“

                A pani mačka sa zvŕtala, aby hostí uctila.

                „Neradostne tu žijete,“ povedala Žofka súcitne.

                „Áno, v ustavičnom strachu,“ prikývla pani mačka. „Starší sa s tým nevedia zmieriť, lebo predtým vraj bolo celkom inak: myši sa mačiek báli. V iných rozprávkach sa ich vraj dosiaľ boja. Fakt? No vidíte, a ja som nechcela veriť... Ale nech sa páči tej polievočky, celkom vám vychladne. Ja zatiaľ zavolám Bažihubu, býva o dve poschodia vyššie.“

                Pani mačka zdvihla telefón a vykrútila číslo.

                „Servus, Čujka, tu Jastrena. Pošli ku mne Bažihubu, má tu návštevu zo zahraničia. Nie, myší niet. Pozri sa za ňou, prosím ťa... Čože? A kde mohla odísť? Aha, zavolám ta.“

                Znovu vykrúcanie čísla. „Nie je u vás Bažihuba? Áno, má návštevu. Kde by mohla byť? Dobre, zavolám.“

                Znovu telefón. „Ani u vás nie je? Kamže sa prepadla? Nevrav, myslíš, že by mohla ujsť? Ale veď som ju ráno videla v záhrade, vešala bielizeň. No toto! Zavolám ešte k Macúrovi.“

                Vykrúcanie čísla. „Tu Jastrena. Nie je u teba Bažihuba, prosím ťa? Čo, aj ty si to myslíš? Ale že pred nikým ani nemukla, no to je fifik! Tak servus!“

                „Myslím, že ste sa darmo ustávali,“ prisadla si pani Jastrena k stolu. „Bažihuba asi ušla. Pravda, ak ju na hraniciach nezadržia ako už dvakrát. Odsedela si za to päť rokov. Veľmi sa čudujem, že tak nevie zabudnúť... A čo ste jej chceli, ak to nie je dotieravosť? Ach, hľadáte Jasietku? Stratenú rozprávku? Škoda, to vám veru neporadím. Viete, ja som z Mačína nikdy ani nevykročila. Ale Bažihuba, fakt! Raz mi spomínala, že sa kedysi potkla o Stratenú rozprávku. No, večná škoda, že ste neprišli aspoň včera, večná škoda!“

                Smutní sa vracali naši cestovatelia z mestečka Mačín. Toľké blúdenie, a ani o krok vpred. Asi budeme musieť ísť k veštcovi Rakaňovi, pomyslel si Pipapendi-Goroš. Ten veľa vie, lenže býva ďaleko, na druhom konci Rozprávkovej krajiny.

                Obaja mlčali a takmer bez záujmu prebehli po uliciach Zajacoviec, hoci tam bolo živo a veselo. Hŕba králikov niesla na pleciach ovenčeného zajačieho poľovníka. Zajačičky im hádzali pod nohy ďatelinové lístky a nadšene pišťali:

                „Nech žije Fafurko! Nech žije Fafurko!“

                Mňa už nič nerozveselí, myslela si Žofka. Jasietku nezachránime, a ja budem do smrti smutná a nikdy viac sa neusmejem.

                „Už sa vraciate?“ privítal ich na hranici ten istý zajac s puškou. „Našli ste Bažihubu?“

                „Nenašli. Od rána jej niet,“ povedala ticho Žofka a v očiach sa jej zaligotali slzy.

                „Hádam len neušla?“ vyskočil zajac ako podstrelený. Tromi skokmi bol v strážnej búdke a veliteľsky volal do telefónu: „Strojnásobiť pohraničnú stráž! Pokus o útek! Mačka Bažihuba!“

                Nastal poplach a zhon, stráže začali prehľadávať kružinky, stromy aj potok. Našich cestovateľov si nikto viac nevšimol.

     

    ROZPRÁVKA PRE JASIETKU

                Bola raz jedna rozprávka a tá bola celkom blízko. Z jednej strany bola Zlatá rozprávka, z druhej Bohatá a z tretej Dolný Jalšovík. Hneď pri asfaltke, asi na tri kroky, a už bola tam. Volala sa Budúca rozprávka.

                V tej rozprávke bývalo dievča Jasietka a ešte tam býval Pipapendi-Goroš, lebo sa mu už zunovalo pri čerešňovej aleji. Čerešňová aleja je pekná, ale keď človek býva sám, aj pri peknom sa mu zunuje.

                A ešte bývali v Budúcej rozprávke dve dievčatká, Barka a Borka, a ich otecko Jozef Múčka a ich mamička Oršuľa Múčková a ešte veľa ďalších obyvateľov. Žilo sa im ohromne, lebo v tej rozprávke už všetci vyštudovali na dobrých ľudí.

                Ale potom sa čosi stalo: Barka ochorela. Dostala vysokú horúčku, odviezli ju do nemocnice a všetci vraveli, že už po nej siaha smrť. Pani Oršuľa Múčková sa o Barku veľmi bála. Tak vytiahla šuflík, čo v ňom mala všelijaké špagáty, a vybrala jeden motúz, a ten bol čarodejný, lebo pani Múčková bola predtým ježibaba. Potom si vzala vrece a vyšla strážiť. A tu vidí, po ulici uháňa na bicykli smrť. Pani Múčková šuch s ňou do vreca a zaviazala ho motúzom! Na druhý deň šuchla do vreca druhú smrť, potom tretiu, až veru pochytala všetky smrte, ešte aj vodnú a automobilovú. V Smrtnej rozprávke ostala už len jediná smrť, tá staručká. Ona už dvesto rokov nechodila do služby, bola na penzii.

                Barka vyzdravela, aj všetci ťažko chorí vyzdraveli a v nemocnici ostali už len zlomené nohy, jeden vred a jeden obarený lakeť.

                Ľudia sa ohromne radovali, lebo už nikto nezomieral. Za päť rokov zomreli len dve starenky a jeden starký. Oni žili už tak dlho, že sa im to zunovalo, a volali si smrť. Tak prišla tá staručká, čo už bola na penzii, a uložila ich na pokoj.

                Ale Belasého zloducha v Strašnej rozprávke veľmi jedovalo, že sú ľudia šťastní. Prišiel ku kráľovi Strachovi a vraví: „Vaše veličenstvo, ja už viem, kde sú smrte. Zaviazané v mechu.“

                Strach povedal: „To je dobre, ja som sa ich vždy bál.“

                „Ešte čo, vraj dobre! To je veľmi zle! Veď ak nebudú smrte, zahynie aj strach!“

                Belasý zloduch povedal strach s malým s, ale kráľ Strach si myslel, že povedal Strach s veľkým S. A veľmi sa naľakal. Vykríkol: „Jaj, zloduško môj drahý, tak tie smrte vysloboď!“

                „Veď by som, vaše veličenstvo, keby som mal čarodejný prútik!“

                „No tak si ho vezmi, je v mojej posteli pod matracom. Ale potom mi ho vrátiš!“

                „Pravdaže!“ povedal Belasý zloduch a už letel do Budúcej rozprávky. Vtiahol sa do komory kľúčovou dierkou a pošibal to vrece čarodejným prútikom. Vrece sa rozviazalo a smrte sa hrnuli von. Najprv sa pretiahla kľúčovou dierkou hlavná smrť, náčelníčka, tá, čo sa volá Smrtica Šumná. Ostatné sa pchali za ňou, ani jedna nechcela počkať, tak sa pri tých dverách poklbčili. Robili veľký štabarc a pani Múčková ich začula. Chytro vošla do komory a vyslovila také slovo, od ktorého na chvíľu všetko zmeravelo, ešte aj vodopád. Tá chvíľa jej stačila na to, aby všetky smrte aj s Belasým zloduchom vopchala naspäť do vreca a tuho zaviazala. A čarodejný prútik schovala, lebo že sa ešte môže zísť, keď si ľudia nebudú s dačím vedieť rady.

                Tak to by bolo dobre.

                Lenže tá hlavná smrť už bola na slobode a začala rozhadzovať smrtonosné bacily. Tam za hrsť, tam za dve hrste, taká surovkyňa!

                Hneď ochorelo asi päťdesiat detí.

                Začali cengať telefóny a rádio hlásilo:

                                                    Pozor, pozor! Smrť na slobode!

                                                    Rozhadzuje bacily neznámej choroby!

                                                    Pozor, pozor!

     

                Pre tých, čo nerozumeli po slovensky, hlásilo rádio aj po rusky, po nemecky a po americky.

                A vyšli bieli bojovníci a bolo ich strašne veľa, asi sedemdesiat miliónov, a chytali smrť do injekcií a pod také skielko – pod drobnohľad. A veru aj vynašli zbraň proti tým neznámym bacilom, taký liek. Darmo smrť lietala raz na oblaku, raz na blesku, raz na tryskáči. Všade boli pripravení, nič sa jej nedarilo. Veľmi sa jedovala, išla puknúť od zlosti! A hrozne sa aj unavila, lebo bola sama na celý svet. Tak si povedala, že si pôjde domov oddýchnuť a tam v pokoji že vymyslí proti ľuďom dačo nové. Sadla na víchricu a odfrčala do Smrtnej rozprávky. Mala tam krásny dom, takú vilu s dvoma balkónmi.

                Doma si ľahla a prespala na dúšok tri dni a tri noci. A potom išla na poradu k tej staručkej smrti, čo už bola na penzii.

                „Čo mám robiť, tetuška? Ľudia sa spojili proti smrti.“

                „Musíš si nájsť pomocníkov,“ povedala jej starká. „Sama si neporadíš.“

                Vybrala sa smrť hľadať pomocníkov. Sľubovala im autá, bicykle, kolobežky, čokoládu a všelijaké krásne hračky. Ale darmo! Všetci ľudia už boli vyučení na dobrých ľudí a nikto sa nechcel stať smrťou. Nikto a nikto! Vôbec!

                A tu si smrť spomenula na kráľa Stracha, že by to bol dobrý pomocník. Sadla na jedno mračno a odcestovala do Strašnej rozprávky. Kráľ Strach ju zazrel oblokom. Hrozne sa naľakal a chytro sa schoval do chladničky. Smrť ho hľadala, hľadala, hľadala, aj sluhovia ho hľadali. A Strach len čušal v tej chladničke, až veru zamrzol. No nech! On žil tak strašne dlho – možno aj tritisíc rokov – a všetkým sa už zunoval. Tak nech!

                Smrť sa vrátila domov, bola veľmi smutná a nevedela, čo robiť. Tak sa pustila do veľkého upratovania.

                Otvorila skriňu, že si vyvetrá šaty aj kožuchy, a tu brnk! brnk! Zo skrine vyleteli mole. Smrť sa veľmi najedovala a raz-dva vymyslela smrtiaci prášok, od ktorého mole pomreli. Hneď. Za pol minúty bolo po nich.

                Ja už neviem ako, ale ľudia v Budúcej rozprávke sa dozvedeli o tom prášku. Hneď vyslali do Smrtnej rozprávky troch delegátov a tí povedali: „Pani smrť, vy ste ohromná vynálezkyňa a my by sme boli radi, keby ste v našej Budúcej rozprávke viedli výrobu hmyzosmrtiacich prostriedkov.“

                A smrť odišla s nimi do Budúcej rozprávky. Aj tam býva, v peknej vile s dvoma balkónmi. Na dverách má tabuľku:

                                                    SMRTICA ŠUMNÁ

                                                    vynálezkyňa

     

                A v izbách má plno všelijakých diplomov: za vynález prášku

                                                    proti moľom,

                                                    proti chrústom,

                                                    proti hlístam,

                                                    proti kliešťom...

                Každý deň ju volajú na všelijaké konferencie. Raz poľnohospodári:

                – Prosíme vás, drahá pani Smrtica, čosi na tú mandelinku. Potom vinohradníci, potom ovocinári, potom záhradníci, no hrôza!

                Pani Smrtica sa už aj hnevá: „Nemám kedy ísť ani k holičovi, ani ku krajčírke. Pomaly mi už meno Šumná ani nepristane. Nemohli by ste mi prideliť na pomoc tie smrte z vreca?“

                Ale pani Múčková o tom ani počuť! Vraví, že jedna smrť môže robiť dobrotu, ale keby ich bolo viac... Vrece so smrťami a Belasým zloduchom zamkla do takej oceľovej pokladnice... do trezoru. A čarodejnú knihu a prútik a motúz voľakde zakopala. Nikto nevie kde. Je ešte na svete jedno dievča a to by mohlo čarodejným veršíkom otvoriť aj trezor aj vrece. Ale nikdy to neurobí. Nikdy a nikdy. Vôbec! – No a to je celá rozprávka.

                „Bravó, Žofka Jafurová z Dolného Jalšovíka!“ zatlieskal kráľ POPOLVÁR NAJVÄČŠÍ NA SVETE. „Jedinečnú rozprávku ste vymysleli pre Jasietku. Akože sa má volať? Budúca?“

                Aj Zlatovláska a Popolvárik zatlieskali a potom začali sypať otázky: A princezná v Budúcej rozprávke má chodiacu zlatú bábu? A ich kráľovič sa už vie bicyklovať? A pozná už hodiny? A tiež sa musí učiť na klavíri?

                „Prepánajána!“ Kráľ POPOLVÁR NAJVÄČŠÍ NA SVETE vyskočil z koberca a sadol si na trón. „A kto tam vládne? Povedz, Pipapendi-Goroš! Hádam len nie...“ ťažko mu to bolo aj vysloviť.

                Pipapendi-Goroš tuho rozmýšľal. Možno od jeho odpovede závisí povolenie novej rozprávky.

                „Vládne tam... radosť, najjasnejší kráľ.“

                „Ach, teda Radosť. A je rodu kráľovského alebo prostého? No, na tom vlastne ani tak nezáleží, hlavne, aby to bola solídna panovníčka. A tie hmyzosmrtiace prostriedky budú aj vyvážať? To je dobré, to je výborné! Tak teda, moji milí, založenie Budúcej rozprávky povoľujem! Vám, Jasietka a Pipapendi-Goroš, gratulujem k novému domovu. A tebe, Žofka Jafurová z Dolného Jalšovíka, udeľujem čestné občianstvo v Budúcej rozprávke. A vôbec, máš slobodný vstup do celej Rozprávkovej krajiny.“

                „Ďakujem, pán kráľ. A nemohlo by to, prosím, platiť aj pre Betku? To je jedno veľmi dobré dievča z Dolného Jalšovíka, moja kamarátka. Už čochvíľa ju prepustia z nemocnice.“

                Zlatovláska a Popolvárik poskakovali okolo trónu:

                „Áno, áno, zlatý ocko, nech to platí aj pre Betku. Možno nám aj ona povie nejakú rozprávku.“

                „Dobre teda," privolil kráľ POPOLVÁR NAJVÄČŠÍ NA SVETE,“ nech to platí aj pre Betku, aj pre všetky deti, ktoré majú rady rozprávky.“

                Poprial Žofke šťastnú cestu do Dolného Jalšovíka a návštevníkov prepustil.

     

    NÁVRAT

                Jasietka a Pipapendi-Goroš odprevadili Žofku až na hranicu Rozprávkovej krajiny.

                „Prídem, ani sa nenazdáte,“ povedala im. „Ak nie o týždeň, tak istotne o dva.“

                „Dobre, Žofka, príď kedykoľvek, nech už bude piatok a či sviatok.“

                A všelijaké také reči, ako to už býva pri lúčení. Lenže naši priatelia to mysleli naozaj.

                A Žofka znovu vkročila do toho čudného medzisveta, takého zeleného, akoby sa naň dívala zo zelenej mydlovej bubliny. Zelený vietor vyniesol bublinu pod zelené nebo, po ktorom plávali zelené oblaky, a Žofka si hrdo myslela: Aká som ja smelá, ani trošku sa nebojím!

                Potom bublina začala klesať a zelený svet sa zrazu rozstúpil, ako keď sa roztvorí brána. A hneď od tej brány sa vinula lesklá asfaltka, celkom taká, ako čo vedie do Dolného Jalšovíka.

                Vtom čosi zavrčalo, najprv ticho a potom čoraz hlasnejšie. Žofka sa strhla a odskočila na kraj cesty. Na motorke sa vracal zo služby Paľo Pribylinec. Stíšil, zastal: „Čo je s tebou, Žofka? Ideš ako vo sne, aj kufrík si si zabudla vo vlaku. Ešte dobre, že máš na ňom adresu. Pozri, tu ti je,“ ukázal za seba. „No sadaj, odveziem ťa.“

                Natešená si sadla a chytila sa Paľa okolo pása. Cestovať na motorke je ešte zaujímavejšie ako na zlatokolesovom vozíku. Škoda, že je cesta taká krátka, už sú doma.

                Mama len oči vyvalila!

                „Ty moja cestovateľka! Tak si sa už vrátila?“ vybozkávala ju na obe líca. „A my sme čakali list. Zajtra ráno sme už chceli telefonovať tete Zuze, čo je s tebou.“

                „Mamička, ja som bola v Rozprávkovej krajine a našla som Jasietku.“

                „Nože daj aspoň na chvíľu pokoj s tými rozprávkami! Veď si už veľké dievča! V Heľpe sú zdraví? A Janíčko?“

                „Bola som aj u Vyskoč-Janíčka, mám od neho tieto jablká, nech sa páči,“ vytiahla z vrecka posledné dve jabĺčka. „Pozri, aké sú veselé.“

                „Viem, oni majú také včasné, jakubky. No, vybaľ si kufor, ja mám ešte robotu vonku a potom bude večera. O chvíľu je tu otec. A ozaj, vieš, že sa Betka vráti už zajtra?“

                Už zajtra! Žofke sa rozliala okolo srdca sladká radosť. Ako krásne je na svete a vždy sa všetko dobre skončí! Zajtra pôjde čakať Betku na stanicu, potom si vyjdú na Háj, sadnú si pod strom... Budú sa dívať na dedinu a ona jej všetko vyrozpráva: o Jasietke, o Pipapendi-Gorošovi, o Bažihube, o Budúcej rozprávke... Betka hneď bude vedieť, že je to všetko pravda... a potom...

                „Prišla už naša dievočka, prišla,“ otvorila mama dvere a hneď za ňou vstúpil do kuchyne aj otec. Už vystrel ruky, že si dcéru vystíska, a ona sedí ovalená na doske stola... spí.

                Sníva sa jej, že ju otec berie do náručia, prenáša do bielej postele, vyzúva jej sandáliky a prikrýva ju ľahkým paplónom. Objala ho okolo hrdla a povedala tak tichučko, akoby si to len myslela: „Otecko, ja to aj tebe všetko vyrozprávam...“

    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013