• Životopis autora

    Ľudovít ŠRÁMEK sa narodil v Závode, v okrese Malacky. Maturoval v Malackách. Po maturite vyštudoval sociológiu na Filozofickej

    Ľudovít ŠRÁMEK sa narodil v Závode, v okrese Malacky. Maturoval v Malackách. Po maturite vyštudoval sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po celý život sa venoval sociologickému výskumu. Popri realizácii empirických výskumov sa odborne orientoval aj na metodologické otázky výskumu verejnej mienky a organizovanie metodologického výskumu (rigorózna práca aj kandidátska dizertácia, dve monografie, viacero štúdií). Pracoval vo Výskumnom ústave kultúry a verejnej mienky (1972 – 1976), na Štatistickom úrade (1976 – 1984) a tejto problematike, ako aj výskumu masovokomunikačných médií, napokon zostal verný, čo ho neskôr ako skúseného sociológa priviedlo do Novinárskeho študijného ústavu (1984), kde pôsobil až do zrušenia tejto inštitúcie a delimitácie pracoviska pre výskum verejnej mienky do Národného osvetového centra. Počas pôsobenia v NŠÚ publikoval množstvo štúdií z oblasti sociológie masovej komunikácie a osobitne sociológie novinárskej profesie. Do roku 2014 bol riaditeľom Kabinetu výskumu kultúry v Národnom osvetovom centre v Bratislave. V súčasnosti je na dôchodku. Prózu písal spočiatku len pre seba a najbližšie okolie, knižkou poviedok debutoval až v roku 2009.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Odborná literatúra

    • Zrkadlo verejnej mienky (1989)
    • Vzájomná informovanosť občanov Slovenskej a Českej republiky záverečná správa z riešenia výskumnej úlohy (1991)
    • Novinári dennej tlače Slovenska (1992, spoločné dielo: Ľ. Šramek, D. Brečková)
    • Výskum verejnej mienky – politika – médiá (2000)
    • Verejná mienka (história, teória, výskum) (2015, 2.vydanie)
  • Charakteristika tvorby

    Súbor Poviedky Ľudovíta Šrámka je návratom ku klasickým hodnotám slovenskej poviedkovej tvorby svojou tematikou aj svojím formátom

    Súbor Poviedky Ľudovíta Šrámka je návratom ku klasickým hodnotám slovenskej poviedkovej tvorby svojou tematikou aj svojím formátom – oboma atribútmi pripomína poviedkové zbierky typické pre druhú polovicu šesťdesiatych rokov. S tým rozdielom, že idylický historický moment vyjadriteľný napríklad poéziou šikulovského vidieka sa dávno pominul. Čo zostáva aktuálne pre dnešok, je johanidesovská analýza súkromia v širokom zmysle. Dnešného človeka/hrdinu/protagonistu sujetov možno buď zastrieť postmodernou hypertextovou hrou alebo hlbinne pochopiť ako psychologický fakt. Šrámek sa už dávno vydal druhou, náročnejšou cestou. Ak si niekto kladie otázku, prečo Poviedky vydal „až“ dnes, odpovedal by som, že nie „až“, ale práve dnes. „Laboratórium oslobodenia od nenaplnených snov“ z poviedky Laboratórium snov by v inom kultúrnom kontexte, ako je dnešný, pôsobilo fejtónovým dojmom. Aktuálne ho vnímam ako sokratovský sarkasmós – najmä, ak si uvedomím, že Šrámek je jedným z najvýznamnejších našich znalcov sociológie verejnej mienky. Fabrika na sny, televízia, dnes celkom nesarkasticky koná opak. Rozprávačov Šrámek a Šrámkov rozprávač však nementoruje. „Občas sa akoby potuteľne usmeje (a možno aj trochu vysmeje) našej ľudskej dôverčivosti – poviedky Laboratórium snov, Experiment Sankalpa –, občas nás nechá stuhnúť z obáv o ľahkomyseľných hrdinov – Zostup zo štítu, Mentómy –, zakaždým však vieme, že ho teší zdieľať s nami náš osud,“ (G. Rothmayerová).

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. VIII.

    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. VIII.

    -jas-: Ako sa nedať vodiť za nos. Ľudovít Šrámek: Výskum verejnej mienky – politika – médiá. (Veda ako príbeh). In: Knižná revue, roč. XI, 24. 1. 2001, č. 2, s. 3.

    MALINA, Anton: Sondy do dna duší (Ľudovít Šrámek: Poviedky). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 3. 2. 2010, č. 3, s. 5.

    -jas-: Ako sa nedať vodiť za nos. Ľudovít Šrámek: Výskum verejnej mienky – politika – médiá. (Veda ako príbeh). In: Knižná revue, roč. XI., 24. 1. 2001, č. 2, s. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

         Ľudovít Šrámek, povolaním sociológ, debutuje ako poviedkár v zrelom veku, no svoju farbu prináša do

         Ľudovít Šrámek, povolaním sociológ, debutuje ako poviedkár v zrelom veku, no svoju farbu prináša do literatúry prekvapujúco isto, s cennou ľudskou skúsenosťou. Útla kniha, do sveta vkusne vypravená nostalgickou fotografiou na obálke, ponúka čitateľom tucet ucelených príbehov, z ktorých možno vyčítať nielen inteligenčný, ale najmä citový kvocient autora. Príbehy sú navonok prosté, rozprávač si vyberie postavu, ktorá zažije celkom obyčajnú situáciu, takú, akú by mohol zažiť každý z nás každý deň. Rozprávač však so šarmom a vtipom vmiesi do svojho rozprávania prvky tajomna, pokojný tok skokom odvedie do víru, vypláva z neho k otvorenému koncu. Občas sa akoby potuteľne usmeje (a možno aj trochu vysmeje) našej ľudskej dôverčivosti (poviedky Laboratórium snov, Experiment Sankalpa), občas nás nechá stuhnúť z obáv o ľahkomyseľných hrdinov (Zostup zo štítu, Mentómy), zakaždým však vieme, že ho teší zdieľať s nami náš osud. Medzi príbehy literárne precízne spracované sa mu priplietli zo dva, ktoré by sa istejšie a lepšie cítili v časopise ako v knihe, ale Poviedky sú aj tak príjemným čítaním.

    Gabriela Rothmayerová

         Šrámek je naozaj doma v jemnej psychológii svojich postáv a v ich nepatetických istotách.

    Alexander Halvoník

         Šrámek nám ponúka príbehy, ktoré nechcú šokovať. Je skutočne obdivuhodné, ako na svojich skromných sto stranách dokáže vyložiť nielen svoje skúsenosti, zážitky, bolesti, ba traumy, ale i lásku, liek na všetky neduhy, ako dokáže projektovať, analyzovať, ba až vizionársky prognózovať, či jednoducho húževnato koncipovať nedokončené odpovede na tisícročia kladené otázky: „kto sme?, kto nás potrebuje?, kto nám pomôže? ako to s nami dopadne? čo po nás ostane?...“

    Anton Malina

         Melting pot, taviaci hrniec, sa stal kedysi vyhňou, ktorá počas niekoľkých storočí utvorila zo stoviek etník na obrovských územiach USA kompaktný severoamerický národ. Globalizácia priniesla čosi podobné v našich časoch do Európy, i priamo k nám, až do našich najtichších zákutí. Z vyhne postindustriálnej civilizácie sa dnes oveľa rýchlejšie než kedykoľvek v dejinách bublajúca globalizačná magma valí do ľudských domovov všetkými dverami. Alebo oknami tam, kde už dvere zamurovali.

         Veľmi často má tento geologický proces predbežnej kryštalizácie a nového tavenia podobu neznesiteľného hluku: Nevyhnutného drnčania železníc, pouličnej dopravy, pristávajúceho jumbo jet, ale aj chceného, ba vytúženého rachotu diskoték, rockových koncertov, techno party, a agitačných tlampačov kampaní každého druhu.

         V tme kina je ticho, a tak dobre vidíme ono povestné svetlo na konci tunela pred nami. Veď príbehy sa vždy rozprávali pri smolničkách, pri sviecach, pri ohňoch neolitických jaskýň, pri kozuboch.

         Čítajú sa dodnes s obľubou v ostrovčekoch svetla pod lampou.

         Elektronická vatra blikoce, kým sa nezastavia generátory poháňané parou.

         Nevdojak pritom sliepňajú starodávne sviece, prazákladné ohne: „Kozub vyhasína a všetko sa rozpadá,“ konštatuje s írskym splínom William Butler Yeates už v čase keystonských policajtov a slepých krásavíc Charlieho Chaplina.

         Literatúre moderny sa hnusil rachot kolies priemyselných kolosov – jedine futurizmus skúsil použiť tento fenomén ako estetický princíp, no na konci bol len D’Annunzio v rapotajúcom dvojplošníku, oháňajúci sa revolverom nad Istriou, nič viac.

         Slovo prestalo reprezentovať skutočnosť, i svoju vlastnú skutočnosť.

         Antiforma, hra, náhoda, anarchia, processum infinitum ad hoc, performancia, happening, absencia čohokoľvek vnorená do absencie ničoho, rozptýlenie až do šialenstva, netext a intertext, povrchnosť a nekontrolované rozrastanie hypertextu…

         Postmoderna ako oslava rámusu je aj stratou zmyslu pre ohnisko, pre stred, pre kozub, pre najzákladnejší totem sveta.

         Zemský oheň vyhasína v mysli civilizácie skôr, než sa tak stane naozaj. Filozofia premenená na úzkostnú sci-fi.

         Toto všetko mi prechádza mysľou pri čítaní poviedok Ľudovíta Šrámka.

         Nie, nečítam ich pri vatre, ba ani pri kozube. Čítam ich pod lampou, lebo práve tam sa zrazu vôkol mňa rozlieva báječné ticho.

         Počujem drsné i melancholické hlasy postáv, ktoré sa mi prihovárajú zo svojich domovov. Zo svojich domovov – to je dôležité!

         Mentómy sú mi tmelom rodinného krbu, sú tichým nesúhlasom s umele produkovanými polymérmi súhlasu s čímkoľvek a kedykoľvek.

         Do sveta týchto a takýchto poviedok sa budeme vracať, až sa digitálna epistéma zhrozí sama nad sebou, až skončí svoju vládu Fonémon, krivohubý démon hluku.

         Digitálny rebrinák aj dnes, aj práve teraz hrkoce po digitálnej ceste zasypanej digitálnym zlatom digitálne lanského digitálneho lístia.

         Hluk je ešte stále hlukom.

         Ale prichádza rozprávač.

         A rozprávač nikdy nezvyšuje hlas.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Zatiaľ som zaregistroval tri recenzie v novinách. Pre mňa sú dôležitejšie ohlasy v mojom okolí – čo na poviedky povie moja rodina,

    Zatiaľ som zaregistroval tri recenzie v novinách. Pre mňa sú dôležitejšie ohlasy v mojom okolí – čo na poviedky povie moja rodina, príbuzní, kamaráti, známi. Stáva sa mi, že ma stretne človek, s ktorým som desať rokov nebol v kontakte, osloví ma a povie, že to bolo príjemné čítanie. Sú však aj situácie, keď čitatelia identifikujú rolu rozprávača s autorom. Ťažko sa vysvetľuje, že aj keď píšem o spoločenských outsideroch, alkoholikoch, „ľuďoch s padákmi“, teda tých, ktorých vyhadzujú zo zamestnania, ľuďoch s nahnutými rodinnými väzbami, dokonca o rozvedených, že to nie je môj prípad, že ma nikdy nevyhodili z roboty, dokonca žijem stále (už takmer 40 rokov) s tou istou ženou, a možno žijem, nechcem to zakríknuť, až doteraz relatívne celkom úspešný život. A prečo potom píšem o niekedy bolestných príbehoch? Lebo som ich svedkom, sú to príbehy mojich blízkych, kamarátov, niekedy sa mi do toho zamotá aj čosi osobného.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Vraždenie neviniatok ( POVIEDKY )      Psov treba utratiť, znel záver rodinnej porady, na ktorej som sa ja, údajná hlava rodiny,

    Vraždenie neviniatok (POVIEDKY)

         Psov treba utratiť, znel záver rodinnej porady, na ktorej som sa ja, údajná hlava rodiny, zúčastnil ako pozorovateľ. Žena a svokra rozhodli: Keďže psy dotrhali posledné štyri sliepky, musíme sa ich zbaviť. Stalo sa to potom, keď svokra ochorela a z nemocnice sa presťahovala k nám. Moje argumenty, aby sme sa pokúsili niekam ich umiestniť, odviezť do útulku, nemali váhu. Bolo rozhodnuté.

         – Aspoň o niečo sa postaraj! Veď si mal doteraz dosť času niečo vymyslieť! – znel záverečný príkaz. Detaily ponechali na mňa: treba zavolať veterinárovi, zohnať pomocníkov, ktorí pomôžu psov pridŕžať pri pichaní „uspávacích“ injekcií a vykopú jamu.

         Napokon sa debata skončila veľmi pokojne, dnes sa neviedli žiadne reči na tému môjho povolania a aké pôžitky mi z neho plynú. Vyštudoval som archívnictvo, a živím sa ním v našom okresnom archíve. Nemôžem sa však čudovať, keď moja žena občas vypení a potvrdí mi len to, s čím som sa, mimochodom, už dávno zmieril: – Ty dokážeš domov priniesť pár korún navyše len za vysedávanie po archívoch a matrikách, keď zisťuješ pre nejakých primitívnych snobských zazobancov, z akého zadku vyliezli! – Môžem sa vari na ňu za to hnevať?

         Aj svokra bola vecná. Vôbec jej nezávidím, psov mala predsa rada, teraz sa s nimi musí rozísť, s čím sa určite ťažko zmieruje. Nebola by to ona, keby na moje námietky, aby sme si aspoň jedného psa presťahovali k nám, nereagovala ako zvyčajne, nie priamo do očí, ale cestou medzi dverami, ako by si šomrala niečo pod nos: – Marha! – Nadávky predsa najlepšie chutia v materčine.

         Veterinár bol našťastie ochotný. Jeden z mála, ktorí nemajú kopec výhovoriek, keď človek v núdzi naozaj niečo potrebuje.

         – Zajtra o štvrtej poobede prídem po teba. Pôjdeme mojím autom, mám v ňom všetko, čo potrebujeme. Ty musíš na mieste zohnať aspoň dvoch ľudí, jeden mi psov pomôže pridŕžať a druhý pripraví jamu na zakopanie.

         Cestou k svokre, dvadsaťpäť kilometrov von z mesta, mlčíme. Veterinár mi hneď povedal, že to nebude ľahká a príjemná práca. – Pre mňa je to rutina, ale ty si tých psov poznal. Tiež radšej robím niečo iné. – Sedím, mlčím, pozerám do borovicového a agátového lesa, ktorý obklopuje cestu.

    *

         Mal som vtedy desať rokov, práve sme sa presťahovali, okolo samé nové tváre, v škole aj na ulici. Rovesníci z našej a susednej ulice ma zobrali do lesa a odrazu sme stáli pod košatou borovicou, zo zeme bolo vidieť v jej konároch takmer úplne navrchu vtáčie hniezdo. Najstarší z tlupy sa postavil predo mňa a ukázal rukou hore: – Tam vylezieš a mladé z hniezda povyhadzuješ!

         Nechápavo som pozeral okolo seba, ale nikto sa k pokynom vodcu bandy nevyjadril, pozerali bokom a očividne čakali, čo urobím.

         Po najnižšie vetvy mi pomohli, potom som už liezol ako mačka, až som sa ocitol nad hniezdom. Sedeli v ňom tri vystrašené vtáčence, žalostne pípali, otvárali zobáčiky.

         – Vyhoď ich! – kričali na mňa zo zeme. Nechápal som, prečo mám mláďatá vyhodiť – možno ich chcú doma chovať v klietkach. Čím som viac váhal, tým hlasnejšie na mňa zdola naliehali. Opatrne som pustil jedno a po ňom druhé. Keď som počul zdola divý vresk a dupot, tretie mláďa som nechal v hniezde a pobral som sa dole.

         Najstarší z partie ma odtiahol nabok a stihol mi povedať, že včera bol pri hniezde a vie, že tam boli tri mladé. Pobral som sa domov sám, napodiv mi nebránili odísť.

    *

         Už vchádzame do dediny. Veterinár pozná cestu do krčmy. Tipovali sme správne, okrem iných štamgastov tam sedia aj traja Rómovia, ktorých poznám, jeden z nich je miestny hrobár.

         – To nie je práca pre vás, vedúci, nechajte to na nás, my sa v tom vyznáme lepšie. Dáte nám na pivo a cigarety a my to s pánom doktorom zmákneme, – zorientovali sa okamžite, keď som im vysvetlil, čo by som potreboval.

         Psy čakali za bránou. Od radosti, že vidia opäť známu tvár, sa išli zblázniť, veď sme sem chodili každý týždeň.

         Jednému Cigánovi som dal rýľ a lopatu a ukázal som mu miesto vzadu, až pod lesom, kde má vykopať jamu. Veterinár si chystal injekcie. Starému hrobárovi podal kúsky salámy, na ktoré mal nalákať psov. Musel som odísť preč. Aj spoza steny som počul hrobárovo: – No poď ku mne, tu máš salámku, no poď, ja ti nič neurobím, – a psie kňučanie a zavýjanie mladšieho, museli to cítiť…

         Krčma je sto metrov od svokrinho domu. Keď som sa vrátil asi po pätnástich minútach, psy nehybne ležali na trávniku. Veterinár si fonendoskopom priloženým k psím hrudníkom potvrdzoval, že sú naozaj v nenávratne.

         – Injekcie účinkujú okamžite, neboj sa, netrpeli, vykašli sa na to. Veď sa len trápili, preto aj dotrhali sliepky. Zakopeme ich o chvíľu, poď dáme si zatiaľ v krčme limonádu.

         V krčme len ťažko nenatrafíte na známu tvár. Tentoraz prišiel na pivo ženin bratranec. Vedel, čo sa dialo na svokrinom dvore, už dostal správu od krčmárky. – O mačky sa postarám sám, opäť má mladé, – to mi tuším robia naschvál, striaslo ma a objednal som aj pre Rómov, ktorí dorazili hneď za nami.

         – Jama je meter hlboká, – zvestoval mi kopáč. – Stačí to? – obrátil sa na veterinára.

         – Pravdaže, keď dopijeme, pôjdeme ich zakopať.

         Ktovie, ako vtedy skončili tie vtáčence. Čo s nimi urobili? Bol som zo všetkého naozaj unavený, ešte ma zaťažovala aj tá spomienka na vyberanie vtákov.

         Rómovia úspešne dokončili našu misiu. Naložili psov na fúrik, jama bola naozaj dosť hlboká. – On by ju kopal aj do večera, lebo by sa na to nemohol pozerať, on už je taký, – šeptal mi do ucha starý hrobár, keď vkladali psíkov do zeme.

         Veterinár ma vyložil pred domom, neprijal ani pozvanie na kávu, chcel som mu dať nejakú fľašku, ale len mávol rukou. – Utekám, volali mi, nejaké komplikácie pri telení. Je to dôležité, nový život je nový život, – buchol ma po pleci a naštartoval auto. – Inokedy! – zavolal mi cez otvorené okno.

         Žena ani svokra neboli doma. Vytiahol som z regála v komore cestovný kufor, položil som ho pred otvorenú skriňu s mojím šatstvom a začal som doň ukladať – nohavice a košele, pulóvre a tričká, ponožky a vreckovky... Keď bol kufor dopoly plný, prešiel som do obývačky a nalial som si riadny pohár koňaku. Kvalita, honorár za jeden rodokmeň. Nemusel som o ničom premýšľať, všetko som mal do detailov premyslené, len ma trocha zaskočilo, že som sa rozhodol urobiť to práve dnes – najprv na niekoľko dní do ubytovne, ktorú mi vybavil bývalý spolupracovník, potom za lacný peniaz do prenajatého bytu od kolegu, ktorý odchádza na dva roky von.

         Naozaj, prečo práve dnes?

         Nalial som si ešte jeden pohár. Minule mi jedna známa hovorila: – To je u vás len bežná kríza stredného veku. – Naozaj? Deti sú už z domu, na vlastných nohách, možno pochopia, veď aj minule som nechtiac započul, ako syn hovorí mojej žene: – Mami, ty si neuvedomuješ, že si otcovi v priebehu pol hodiny uložila päť príkazov? – Deti sa možno zmieria s mojím rozhodnutím, veď predsa nikam neodchádzam, budem sa s nimi aj s ich rodinami vídať tak ako predtým. Svokra si niečo zašomre pod nos, veď čo si mohla od neho čakať, povie dcére, celý život zahrabaný v knižkách a starých papieroch, čo si mohla čakať od takého človeka, ktorý k nám prišiel s holým zadkom...

         A žena? Ale čo ona? A čochvíľa sú Vianoce.

         Keď som vykladal veci späť z kufra do skrine, napadlo mi, že to, čo teraz robím, je práve také definitívne ako osud utratených psov.

         Potreboval som si opláchnuť ruky. Zo zrkadla sa na mňa pozeral akýsi starý, ustatý človek. Zamračil som sa na neho, pokrčil plecami a pomedzi zuby som precedil: – Marha!

    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013