© Peter Procházka
© Peter Procházka



Obrázky kníh


Z pohľadu dvoch pohárov mlieka - 2018
Z pohľadu dvoch pohárov mlieka - 2018



  • https://www.youtube.com/watch?v=e15Su5FJGdc
  • Viac o osobnosti

    http://www.jurajbriskar.com/
  • Životopis autora

    Juraj Briškár sa narodil 24. septembra 1964 v Prešove. Po maturite na Gymnáziu Kováčska 28 v Košiciach študoval v rokoch 1983 až 1988 na Filozofickej
    Juraj Briškár sa narodil 24. septembra 1964 v Prešove. Po maturite na Gymnáziu Kováčska 28 v Košiciach študoval v rokoch 1983 až 1988 na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove odbor slovenský jazyk a literature - dejepis. Po absolvovaní základnej vojenskej služby a ročnom pôsobení na Spoločenskovednom ústave SAV v Košiciach pracoval v rokoch 1990 až 2005 na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. V rokoch 2005 až 2010 pôsobil v Maďarsku na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity. V rokoch 2010 až 2015 žil vo Veľkej Británii. Od roku 2015 prednáša na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Žije v Košiciach.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Literárna veda

    Iné

  • Charakteristika tvorby

     Juraj Briškár je pedagógom na Filozofickej fakulte v Prešove. Okrem literárnej vedy tvorí i prózu, eseje a kratšie
     Juraj Briškár je pedagógom na Filozofickej fakulte v Prešove. Okrem literárnej vedy tvorí i prózu, eseje a kratšie žánre – aforizmy.
    Sprievodca nezrozumiteľnosťou predstavuje knihu ako jeden súvislý celok s desiatkami samostatných častí a personálnym rozprávačom v ich-forme, ktorý tieto časti spája. Briškárove texty dej v podstate neobsahujú, niektoré majú esejistický charakter, napriek tomu je v nich permanentne silné napätie. V tejto próze je dôležité videnie, pozorovanie založené na statických i dynamických opisoch a na charakteristikách vecí, predmetov – nie ľudí, ale o človeku je tu povedané veľa. Briškárovo videnie má výtvarný i hudobný ráz. Jediná postava knihy – rozprávač – sa pohybuje, pozoruje a hodnotí. Skúma významy všetkého okolo seba. Impresionisticky stvárňuje samozrejmosti, ktoré možno vnímať, ale on ich vidí svojsky, zvláštne, objavne. Ide o nevšedné videnie sveta a jeho súčastí. Obdivuhodné sú znalosti z najrôznejších oblastí poznania, čo spravidla vyúsťuje do často ohromujúcich asociácií. Autorov pohľad je zvláštny, niekedy kritický, jeho kritika mieri na to, čo človeka ubíja, čo mu bráni v slobodnom myslení a pohybe. V takýchto prípadoch ide o texty filozofické, so stovkami sentencií, ktoré podnecujú príjemcu k úvahám. Podobný ráz majú aj štyri jeho publikácie – debut Mlčanie, ďalej nasledovala Chôdza v Oriente, v anglickom preklade Autumnal furniture a napokon Symetrické pozorovania – ,ktoré sa zvyčajne označujú ako knihy aforizmov. Skôr ich však možno označiť za sentencie, ktoré vznikli z pozorovania, uvažovania a z nevšedného videnia sveta. Briškárovi – aforistovi nejde len o hru so slovami, ale o vypovedanie dôležitých právd o svete a o človeku v ňom. Kniha Sprievodca nezrozumiteľnosťou sa však od básnickej skratky v aforizmoch líši dlhými, štylisticky výbornými konštrukciami, ktoré svedčia o autorovej precíznej práci s jazykom.
    Podobnými estetickými kvalitami zaujme i Briškárova druhá literárnovedná kniha Poetika zmyslového vnímania. Kým prvá – Elementárne situácie v literatúre predstavuje vybrané osobnosti od antiky až po postmodernu a súčasnosť, autor robí široký záber na druhy a typy takej literatúry a autorov, u ktorých nachádza elementárne situácie a tie sú aj v jeho pozornosti a vnímavosti. J. Briškár sa tu predstavil ako literárny vedec a filozof a textami tejto knihy si vybudoval teóriu o elementárnych situáciách a koncepcii filozofických princípov, na ktorých jeho text stojí. Tu už intenzívne začína taký teoretický postup, ktorý sa naplno rozvinul v Poetike zmyslového vnímania (podrobnosti a detaily v umeleckom texte, ktoré vyvolávajú rozsiahle úvahy). Autor si sformoval osobitý pohľad na literárne dielo, keď venuje pozornosť najmä telu postavy a jeho dotyku s drobnosťami skutočnosti. Analýzou básnických, prozaických a filozofických diel a argumentovaným pohľadom na literatúru niekoľkých storočí dokazuje, že pravda, ktorá platila pred tritisíc rokmi, platí v oblasti duchovna i dnes. Už v tejto knihe možno zachytiť vyjadrovanie sa sentenciami a aforizmami. V Poetike zmyslového vnímania svoju teóriu o elementárnych situáciách a koncepciu filozofických princípov naplno uplatňuje, a to zväčša esejistickým spôsobom. S veľkým potenciálom vedomostí a poznatkov prechádza od staroveku po súčasnosť v oblasti umenia, uvažuje o postavení umenia v protiklade k vede a technike i o rozdiele medzi kvalitou a nekvalitou v literatúre. Zaujímavá je konfrontácia medzi skutočnosťou a jej verbálnym stvárnením v umeleckých textoch.
    V celej tvorbe (prozaickej, esejistickej, literárnovednej i aforistickej) Juraja Briškára možno nájsť spoločné znaky.
    Gabriela Rakúsová
     
     
     
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Nieodkryty kraj. Do poľštiny preložil Franciszek Nastulczyk. In: Pobocza, nr 1 (42), 2016, s. 39 – 42.

    Autumnal furniture. Ontario, Canada 2002
  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    Almanach Tichá voda I, II, III (1991 – 1992)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Auror neuved.: Jozef Briškár (1964) je košicko-brightonský esejista,... (podal som ruku dverám a iné básne). In: Vertigo , 2018, č. 1 – 2, s.
    Auror neuved.: Jozef Briškár (1964) je košicko-brightonský esejista,... (podal som ruku dverám a iné básne). In: Vertigo, 2018, č. 1 – 2, s. 8.

    REPAR, Stanislava: Stretnutia s poéziou. (Uchom ihly). Juraj Briškár, básnik, esejista a literárny vedec (rozhovor). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 32 – 33.

    GAVURA, Ján – BRIŠKÁR, Juraj: "Celé lesy prózy." Krátky rozhovor Jána Gavuru s Jurajom Briškárom. (+ stručne o autorovi a ukážky z jeho tvorby). In: Vertigo, 2016, č. 3, s. 8 – (12).

    LITECKÝ, František: Juraj Briškár / Sprievodca nezrozumiteľnosťou. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 2, s. 118.

    SABO, Milan: Juraj Briškár: Sprievodca nezrozumiteľnosťou. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 124.

    PRUŠKOVÁ, Zora: Nultý stupeň písania ako princíp naratívu. (Juraj Briškár: Sprievodca nezrozumiteľnosťou, Édouard Levé: Samovražda). In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s.77 – 81.

    BARBORÍK, Vladimír: Hranice jedného pokusu o alaternatívu. Juraj Briškár: Sprievodca nezrozumiteľnosťou. (trasovisko). In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 47 – 50.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Svetu treba porozumieť, aby ho človek mohol interpretovať. (Kniha týždňa. Juraj Briškár: Sprievodca nezrozumiteľnosťou). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 28.

    SITA: Anasoft litera fest otvorí Milan Adamčiak. In: Pravda, 10. 4. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/351449-anasoft-litera-fest-otvori-milan-adamciak/

    ČANDÍKOVÁ, Lucia:  K „symetrickým“ textom Juraja Briškára. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000. Prešov 2013, s. 391 – 398.

    PALAŠČÁK, Jozef: Obyvateľ domčeka z karát. K tvarovým dominantám tvorby Juraja Briškára. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000. Prešov 2013, s. 385 – 390.

    BARTKO, Matúš: Nezrozumiteľnosť Juraja Briškára (k noetike Juraja Briškára). In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000. Prešov 2013, s. 379 – 384.

    RÉDEY, Z.: Elementárnosť, zrozumiteľnosť a profesionalita alebo Literárnovedné monografie z Modrého Petra. In: Romboid: roč. XXXXI, č. 6 (2006) s. 68 - 73.

    MARŠÁLEK, Jozef.: Odlišné poetiky. In: Literárny týždenník, XII, 1999, č. 11, s. 6.

    HABLÁK, Andrej.: Piesočné hodiny dvoch jazykov. Os, 1999, č. 3, s. 94 – 95.

    MACSOVSZKY, Peter.: Ticho slov - slová ticha? In. Romboid, XXX, 1995, č. 4, s. 77 – 78.

    ChROBÁKOVÁ, Stanislava.: Intímne vydavateľstvá. In: Kultúrny život, XXIX, 1995, č. 6, s. 4.

    PIROŠ, Alexander.: O kulte trávy a krídel. In: Slovenské pohľady, IV - 110, 1994, č. 9, s. 151 – 152.

    BAJUSOVÁ, Zuzana.: Paternoster Zuzany Bajusovej. In: Sme, 2, 1994, č. 221, s. 8.

    https://dalfar.wordpress.com/2011/01/22/pisanie-ako-meditacia/
    https://dalfar.wordpress.com/2015/05/26/prechadzky-labyrintom/
    https://dalfahr.wordpress.com/2015/06/07/prechadzky-labyrintom-ii/
    https://dalfar.wordpress.com/2010/01/25/juraj-briskar-elementarne-situacie-v-literature/

     
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Briškárovo mlčanie je iné, je to ticho mudrca, meditujúceho v harmonickom lone imaginárneho lesa. Uprostred psychicky i fyzicky nie najčistejšej
    Briškárovo mlčanie je iné, je to ticho mudrca, meditujúceho v harmonickom lone imaginárneho lesa. Uprostred psychicky i fyzicky nie najčistejšej civilizácie. Briškárov vnútorný starec nie je zatrpknutý, má zmysel pre intelektuálne vybrúsenú, decentne pikantnú iróniu. Aj vďaka nej vzniká celkom ojedinelá zbierka maxím, quasimaxím, alúzií, parodizujúcich parafráz, bonmotov, akýchsi aforistických poetizmov a poetizujúcich aforizmov. Kuriozitou knižky je jej štruktúra, ktorá naznačuje možnosť akéhosi latentného príbehu.
    Peter Macsovszky
    (Macsovszky, P.: Ticho slov - slová ticha? Romboid, XXX, 1995, č. 4, s. 77 – 78.)
     
    Zdá sa, že Briškárove interpretačné výkony majú ďaleko osobnejšiu a hlbšiu, než len čisto literárnovednú motivovanosť, a teda aj tomu zodpovedajúcu presvedčivosť a pôsobnosť – prípadného čitateľa tieto štúdie akoby nevdojak priam navnaďovali na pohotové začítanie sa do samých interpretovaných literárnych diel.  Z celej knihy nepretržite cítiť, že literatúra, o ktorej je tu reč, nie je pre Briškára len záležitosťou akademického, školského literárno-kultúrneho kánonu, ale čímsi, čím žije, čo je organickou súčasťou jeho najvlastnejšieho „osobného sveta“. Knihu Elementárne situácie v literatúre možno považovať za akúsi ukážku či predvedenie toho, ako je možné vidieť, recipovať nielen referenčnú skutočnosť  zobrazovanú interpretovanými, komentovanými prozaickými i básnickými dielami, ale i samotné tieto diela, ako je možné pristupovať k samej literatúre.
    Zoltán Rédey
    (Rédey, Z.: Elementárnosť, zrozumiteľnosť a profesionalita alebo literárnovedné monografie z Modrého Petra. In.: Romboid, 2006, roč. XXXXI, č.6, s. 68 – 70.)
     
    Mohlo by sa zdať, že v nepríbehovom, esejisticky ladenom súbore krátkych a ešte kratších próz Juraja Briškára s trochu záhadným a zvedavosť vzbudzujúcim názvom Sprievodca nezrozumiteľnosťou je priveľa vecí a primálo ľudí. V skutočnosti sa to tam však ľuďmi priam hmýri. Kniha je výlučne o ľuďoch a ich vnímaní vecí a seba samých, navyše v nezvykle objavnom nasvietení a uvzato skúmaných súvislostiach, ktoré sú čitateľovi predkladané rakúsovsky slušnými, dobre vychovanými vetami. Keby ste okolo takých viet prechádzali na uliciach, ktoré sú dejiskom-nedejiskom viacerých rozprávaní v tejto prekvapujúcej a výnimočnej knižke, tak tieto vety by vás spôsobne v miernom predklone zdravili pozdvihnutím klobúka, pričom by zároveň nikomu nemohla uniknúť tá ich šibalská, podvratná iskra v oku.
    Balla
    (Balla: Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Čo čítať. Artforum. Máj 2015, s. 5.)
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Poznáte to: niektorí básnici odchádzajú žiť do hôr, odsťahujú sa niekam na samotu, aby tam, pod veľkými stromami sťažka hĺbali nad stavom
    Poznáte to: niektorí básnici odchádzajú žiť do hôr, odsťahujú sa niekam na samotu, aby tam, pod veľkými stromami sťažka hĺbali nad stavom sveta. Ja som však zistil, že naozaj sám môže byť človek aj medzi ľuďmi, či dokonca práve medzi nimi. Môj dlhodobý pobyt v cudzom jazykovom prostredí sa pre mňa stal príležitosťou odstúpiť od diania vôkol mňa bez toho, aby som ho naozaj opustil, zostávať ľuďom a veciam nablízku, a pritom ich sledovať z veľkej diaľky.
    (Jazyk je akési nebo dostupné už na Zemi. rozhovor In: Denník N, 16. júla 2015
    dostupné na:
    https://dennikn.sk/189910/jazyk-je-akesi-nebo-dostupne-uz-na-zemi/
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    „Zdá sa, že skutočnosť, ako ju vnímame, je z veľkej časti naším vlastným dielom. To, čo vidíme a čo si myslíme, je viac
    „Zdá sa, že skutočnosť, ako ju vnímame, je z veľkej časti naším vlastným dielom. To, čo vidíme a čo si myslíme, je viac výpoveďou o nás samých ako o svete.“
    (Poetika zmyslového vnímania. 2014)

    „Zatiaľ čo údaje dokáže zhromažďovať aj prístroj, interpretovať ich, byť zaujatý tým, čo nás obklopuje, vie iba človek.“
    (Elementárne situácie v literatúre. 2005)
     
    „Otvorený priestor je pripravený nadobudnúť akýkoľvek význam.“
    (Sprievodca nezrozumiteľnosťou. 2014)

    "Schopnosť objavovať podobnosti medzi zdanlivo pevne rozlíšenými javmi poukazuje na mieru nášho porozumenia samým sebe.“ (Poetika zmyslového vnímania. 2014)
     

    „Existovať ako človek znamená žiť uprostred množstva rozmanitých vecí.“ (Sprievodca nezrozumiteľnosťou. 2014)
     
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Finalista Ceny Anasoft litera 2015 za knihu Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014)
    Finalista Ceny Jána Johanidesa 2016  za knihu Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014)
  • Ukážka z tvorby

    On Je stratený, je vo vlastnej moci.   Nechce počuť pravdu, a nevie klamať.   Dôjde na jeho mlčanie.   Z jeho poznámok  


    On
    Je stratený, je vo vlastnej moci.
     
    Nechce počuť pravdu, a nevie klamať.
     
    Dôjde na jeho mlčanie.
     
    Z jeho poznámok
     
    Mlčím a píšem. Zapisujem svoje mlčanie.
     
    Plavec sa zachraňuje pred hĺbkou.
     
    Pozerám sa, ako moja ruka píše tieto slová. Chcel som napísať, že sa zastavila, nedalo sa to však inak, len tak, že opäť začala písať.
     
    Kdesi vpredu je pobrežie, ktoré ustupuje.
     
    Čo vidno v zrkadlách položených oproti sebe?
     
    Toľko hviezd, a všetky sa zmestia na hladinu.
     
    Kto by asi bol, keby som nebol ja?
     
    Ruky poľujú na krídla.
     
    (Z debutu Mlčanie)
     
    Elementárne situácie v literatúre
     (úryvok)
         Nehybný horský masív býva často predmetom pozornosti a neraz plní funkciu orientačného bodu, lebo je určitejší ako čokoľvek iné. Taký zreteľný a nespochybniteľný objekt si sotva možno nevšimnúť. Zdá sa, že jeho dominancia sa zakladá práve na tejto neprehliadnuteľnosti. Podobne ako človek, ktorý sa postavil, aj vrchol hory pôsobí v okolitom teréne veľmi autoritatívne. Význam jeho osamelej vertikality je ešte o to väčší, že trvá dlhšie. Objekt tohto druhu posilňuje v ľuďoch ambíciu vyznať sa v okolí aj v samých sebe, výhľady z neho upevňujú ich sebavedomie. Výstup na vrchol dáva unaveným chodcom pocit prevahy a zároveň zadosťučinenia. V dlhom namáhavom procese pohybu nahor možno vidieť obraz práce, každodenného drobného úsilia, ktoré je napokon zavŕšené nezvyčajne veľkým rozhľadom. Množstvo vyhliadkových miest a chodníkov vedúcich na väčšie či menšie terénne vyvýšeniny v krajine naznačuje, aká dôležitá je pre ľudí príležitosť dospieť k takýmto dojmom.  //
          Takéto riešenie je veľmi uvedomelé a civilizované. Zodpovedá kultúrnym konvenciám, ktoré aj v rámci každodenných situácií predpokladajú určitú mieru odstupu a napĺňajú sa nielen prostredníctvom textov, ale aj vďaka pozornému stvárneniu množstva drobných úkonov. Napríklad spôsob, akým ľudia držia v ruke šálku, sa vyznačuje úsilím obmedziť počet prstov dotýkajúcich sa nádoby na minimum. Aj samo použitie príboru reprezentuje rovnakú zdržanlivosť, úsilie obmedziť bezprostredný kontakt s predmetom a nahradiť ho pozorovaním, premeniť ho, nakoľko sa len dá, na niečo vzdialené, čo možno iba vidieť. V porovnaní s dotykom, ktorý vyžaduje aspoň na okamih splynúť so skúmaným javom, a tak osobnú, bytostnú účasť na ňom, systém spoločenských zvyklostí posilňuje civilizačnú úlohu zraku ako zmyslu, ktorý zaručuje najväčšiu možnú vzdialenosť od sledovaného objektu. Zatiaľ čo hmat a sluch pôsobia veľmi emocionálne, dôverne, oči nám dovoľujú sledovať dianie vôkol nás bez účasti, a tak omnoho profesionálnejšie. Príkladným prejavom tohto úsilia je aj klasicistická predstava dokonale funkčnej, rýdzo formálnej krajiny, ktorá sa sotva môže stať pre niekoho samozrejmou. Podobne ako v múzeu, aj v nej sú jednotlivé prírodné javy predstavované akoby za sklom, v pozícii exponátov, ktoré síce smieme vidieť, ale bez toho, aby sme sa ich mohli dotknúť. Reprezentuje programové prihlásenie sa k tradícii, ktorá sa, počnúc starovekým gréckym a rímskym spôsobom zobrazenia skutočnosti, zakladá na preferencii zraku. Vizuálny charakter tejto metódy presvedčivo demonštruje Erich Auerbach vo svojom rozlíšení homérskeho a starozákonného štýlu. //
         Zdá sa, že najvyššie svetelné pomery dosahuje slovenská poézia v tvorbe autora, ktorý mal azda najmenej dôvodov ju takú stvárniť. Viditeľnosť vecí podľa všetkého nie je objektívny úkaz, ale dielo konkrétneho ľudského pohľadu. „Práve tak, ako je zvláštnou činnosťou nášho oka mať svetelný pocit,“ hovorí Hermann von Helmholtz, „a my preto môžeme svet iba vidieť ako svetelný jav,  je zvláštnou činnosťou nášho umu uzatvárať všeobecné pojmy, t. j. hľadať príčiny. Um môže preto chápať svet iba ako kauzálny súvis... Teda, čo nemôžeme pochopiť, nemôžeme si preto ako existujúce ani predstaviť.“ 16 Bez istého názoru na svet ho vlastne nemožno dostatočne zreteľne vnímať.  //
    Epiktétos často upozorňoval svojich poslucháčov na to, že nie veci, ale iba predstavy o nich máme vo svojej moci, a je preto zbytočné zapodievať sa tým, čo človek nemôže ovplyvniť, a naopak, je nevyhnutné pokúsiť sa uvažovať o nich správne, a naplniť tak svoju úlohu. Klasicistická poézia dáva stoickým úvahám o trvalej radosti toho, kto má vlastnú myseľ vo svojej moci a vníma veci bez predsudkov, za pravdu. "Milí o milém zaspívá", každému z nás sa krajina javí inak, podľa toho, ako o nej zmýšľa. Pozorovanie nepredstavuje pasívny akt, ale viac či menej uvedomenú projekciu, individuálny čin, tvorbu viditeľnosti. Úlohou klasicistickej básne preto ani tak nie je povedať niečo nadovšetko dôležité, ale skôr udržiavať čitateľnosť a príťažlivosť vnímaného sveta. To množstvo obšírne opisovaných predmetov slúži nato, aby ich bolo dobre vidieť. Samo osvetlenie akoby bolo posolstvom týchto textov. Rozľahlé a jasné klasicistické exteriéry zlepšujú naše vyhliadky. Demonštrujú, že možno síce iba v obmedzenej miere ovplyvniť to, čo sa deje, na druhej strane však každý zodpovedá za to, čo vidí. //
     
    Sprievodca nezrozumiteľnosťou
    Praktická geometria
    Odkedy som sa vzdal obvyklých vysvetlení, nič už nemusí byť ako predtým. Ulice a slová sú stále pripravené niekam ma viesť, ale iba do tej miery, do akej som ochotný prijať ich ohraničenia. Na autobusy môžem čakať kdekoľvek, bez ohľadu na ich značenie a smerovanie, len tak, pre potešenie byť chvíľu s niekým iným, z rozmarnej solidarity, ktorú môžem pociťovať k hocikomu, aj k tým, ktorých vidím na zastávke prvý a posledný raz, iba nakrátko, pokým neodídu. Pokiaľ nás bude viac, možno to pomôže?, hovorím si, prestupujem z nohy na nohu, postávam medzi cigaretovými ohorkami a pokrčenými papiermi, avšak bez toho, aby som mal na takéto počínanie nejaký dôvod. Obyčajne netrvá dlho a väčšina ľudí niekam odíde. Najprv vystúpia po schodoch nahor, aby sa napokon stratili vo vnútri vozidla s nákupnými taškami v rukách, s kočíkmi, so psami, plynulo a disciplinovane ako to sám dobre poznám, a tak je toto moje súkromné vyprevádzanie neznámych účastníkov hromadnej dopravy, ktoré si navyše nik z nich ani len nevšimol, vlastne správne.
                Náhlivosť, s akou cestujúci vystupujú po schodoch do stiesneného priestoru, neprehliadnuteľne dáva vedieť, do akej miery sú vyrovnaní so svojím postavením v spoločenskej hierarchii. Spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí tiež z praktických dôvodov prijali určité predstavy o svete za svoje, nechávajú v takých chvíľach ochotne za sebou s hrmotom zapadnúť ťažké dvere, aby sa stali načas väčšími a presvedčivejšími, zároveň bezmocnými, takmer úplne odovzdanými moci toho veľkého mechanického telesa, s ktorým splynuli. Väčšinou ochotne prijímajú možnosť posadiť sa na obšúchané koženkové sedadlá, ale aj vstupovať do vnútra vysokých budov a hranatých miestností plných tmavých kútov, orientovať sa v sporo osvetlených chodbách, otvárať a zatvárať okná, noviny, zásuvky, vyjadrovať sa v stručných vetách a na uliciach zas krátkymi úspornými pohybmi. Jednotliví účastníci premávky sa pohybujú síce rôznymi smermi, no rovnako účelne. Bez zbytočných otázok, cieľavedomo ako protiidúce železničné vagóny sa vyhýbajú jeden druhému na chodníkoch a zoraďujú sa za seba v jazdných pruhoch. So zadosťučinením zaujímajú miesta v hlbokých kožou potiahnutých pohovkách, presklených budovách alebo vo veľkých lesklých čiernych vozidlách a s tým súvisiace roly. Ich nehybnosť nadobúda vďaka jasne ohraničeným predmetom, uprostred ktorých sa realizuje, nádych samozrejmosti. Pevný rámec tvorený bielymi stenami, veľkým oknom a kancelárskym nábytkom umožňuje, aby sa stručné komentáre, bujarý smieh a príprava kávy napĺňali s presvedčivosťou vlastnou krátkej letnej búrke.
                Autá pripomínajú vajíčka, mušle, pestrofarebné lastúry a ulity. Niektoré pôsobia opustene, ležia prázdne, nehybné, nahromadené pozdĺž okrajov ciest. No v tých ostatných môžem nakrátko cez sklá zazrieť aj ich mäkkých obyvateľov. Schúlení, pohrúžení do seba, ruky a nohy akoby už ani nepotrebovali. Niektorí driemu s otvorenými ústami a hlavou bezbranne vyvrátenou dozadu, ich možnosť vplývať na okolie, najmä ak sa pohybujú takto už dlho, je obmedzená. A táto detská zraniteľnosť osadenstiev vozidiel ostro kontrastuje s tvrdou schránkou vôkol nich. Nik z cestujúcich vo vnútri nemôže poprieť, že to, čo spolu s ostatnými účastníkmi dopravy, ale aj orechmi padajúcimi na cestu alebo dažďovými kvapkami na ulici presadzuje, sa jeho samého týka iba v obmedzenej miere. Azda preto sa pri vychádzaní z áut tak slastne vystierajú, striasajúc zo seba všetku tú predchádzajúcu istotu ako práve vyliahnuté vtáčatá, inokedy zas, pokiaľ sa v zhluku tiel odkiaľsi tlačia spolu s ostatnými dverami von, konajú spontánne ako žiaci hrnúci sa nedočkavo po vyučovaní na školský dvor alebo mláďatá predtým ukryté v teplom, mäkkom, no stiesnenom prostredí matkinho tela. Vo chvíli, keď ich na ulici prekvapí teplé slnečné svetlo a oni potom kráčajú o čosi pomalšie, dokorán porozopínaní, akoby na chvíľu nepotrebovali žiadne rámce. Vďaka dobre zrozumiteľným košeliam, ľahko vysvetliteľným nohaviciam s pukmi a pravidelne tikajúcim topánkam pohyby ich rúk a nôh nestrácajú svoj obvyklý rytmický, kyvadlový, objektívny ráz a dovoľujú im presadzovať sa v priestore cieľavedomo, no zároveň, v porovnaní s uniformnými stanoviskami zaujímanými zvnútra oceľových karosérií, menej mechanicky.
                Už jednoduché telesné cvičenia umožňujú obyvateľom mesta prejavovať sa neobyčajne gnómicky: robiť to, čo nikdy do dôsledkov nenastane, kráčať tam, kam sa vlastne nedá prísť, dvíhať bremená, ktoré mimo toho, že sú ťažké, žiaden iný význam nemajú. Rytmické pohyby rúk a nôh zbavujú jednotlivých aktérov závislosti od obvyklých cieľov a predstavujú nezvyčajne otvorené priznanie abstraktnej povahy toho, čo po celé dni robia. Drepy a hlboké predklony navodzujú stále tú istú situáciu, pri ktorej môžu byť sústredení len tak. Vystavujú ich v prepotených tričkách univerzálnej životnej skúsenosti, keď sú nútení čosi ťažké prijať, hoci nič v okolí tomu nenasvedčuje. Počas dlhých prechádzok mestom som zistil, že aj zdanlivo protikladné ľudské snaženia majú spoločný geometrický pôdorys a jednotliví aktéri, bez toho, aby si to uvedomili, v domoch, obchodoch, na schodoch, chodbách a chodníkoch po celé dni usilovne cvičia. V posilňovniach plných nikam neodchádzajúcich chodcov, cyklistov a lyžiarov, lesklých pochrómovaných strojov udierajúcich naprázdno sa tak vlastne neodohráva nič iné, než že sa táto bezúčelná, a preto prehliadaná univerzálnosť každodennej praktickej angažovanosti vo svete názorne demonštruje.
    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013