• Stručne o autorovi

    Básnik, prozaik, literárny vedec a pedagóg Jozef Tatár je vysokoškolským pedagógom na Katedre slovenskej literatúry a literárnej
    Básnik, prozaik, literárny vedec a pedagóg Jozef Tatár je vysokoškolským pedagógom na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej  fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystric.i Bol šéfredaktorom štvrťročníka Filologická revue aj členom redakčnej rady Novej Filologickej revue, časopisu o súčasnej lingvistike, literárnej vede, translatológii a kulturológii. Jeho literárne aktivity sú veľmi široké. Je autorom lyrických básnických zbierok, debutoval roku 1986 zbierkou Vítanie hosťa, ale aj dvoch knižiek veršíkov pre deti. V prozaickej tvorbe sa sústredil na povesťový žáner a vydal zbierky povestí Živý poklad, Sokoliar, Turčianske povesti. Umeleckú literatúru nielen píše, ale predstavil sa aj ako editor a vydavateľ v svojom súkromnom vydavateľstve Doma, v ktorom sa zameral na pôvodnú slovenskú tvorbu. Úspešne si vyskúšal aj žáner literatúry faktu malými vlastivednými monografiami Sklabinský hrad či Kaľamenová, ale aj napríklad pri monografii Štvrtá kniha o Mošovciach, v ktorej sú zozbierané výsledky predovšetkým kultúrnohistorického a vlastivedného bádania spätého s týmto turčianskym mestečkom, rodiskom Jána Kollára a miestom, kde Jozef Tatár žije.
    Jeho hlavným záujmom je však literárna veda. Publikoval množstvo štúdií, článkov a recenzií tak v domácich, ako aj v zahraničných literárnych časopisoch a zborníkoch. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na interpretácie literárnych textov 2. polovice 19. a 20. storočia, na literárne „medziobdobia“ a literárnokritickú činnosť. Knižne vydal práce Básnická medzigeneráciaBásnik a láska a monografiu Z poézie troch storočí, v ktorej sa usiluje o  interpretačno-poetologické priblíženie sa k textom renomovaných i menej známych slovenských básnikov. Najnovšou monografiou je Umelecký profil Štefana Krčméryho.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Jozef TATÁR v r. 1970 – 74 študoval na gymnáziu v Turčianskych Tepliciach, 1974 – 78 na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. R. 1978 – 97 učiteľ a

    Jozef TATÁR v r. 1970 – 74 študoval na gymnáziu v Turčianskych Tepliciach, 1974 – 78 na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. R. 1978 – 97 učiteľ a riaditeľ na základnej škole v Mošovciach, od 1997 pedagóg na Katedre slovakistiky Filologickej fakulty, od 2001 na Katedre slov. jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici, súčasne od 1998 šéfredaktor štvrťročníka Filologická revue. Od roku 2008 docent na Katedre slov. jazyka a literatúry Fakulty humanitných vied UMB, teraz na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UMB. Debutoval básnickou zbierkou Vítanie hosťa (1986), po nej nasledovali zbierky Zajtra (1989) a Rodostrom v jeseni (1996). Autor veršov pre deti Nehádaj sa, uhádni (1990), Kto ma uhádne (1998) a regionálnych povestí Živý poklad (1994), Sokoliar (1997) a Turčianske povesti (1999). V oblasti literárnej vedy sa prezentoval prácami Básnická medzigenerácia (2002), Básnik a láska (2006). Autor publikácií Povesť v regióne – región v povesti (2001), Interpretačné minimum (2002, s J. Lomenčíkom), monografie Sklabinský hrad (1997), Kaľamenová 1240 – 2000 (2000) a publikácie Mošovce v historickej, kultúrnej a prírodnej mozaike (2003).

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Živý poklad (1994)
    • Sokoliar (1997)
    • Turčianske povesti (1999, 2012 2. rozšírené vydanie)

    Poézia

    • Vítanie hosťa (1986)
    • Zajtra (1989)
    • Rodostrom v jeseni (1996)
    • Andezit (2014, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

    • Poézia

      Nehádaj sa, uhádni (1990)
    • Kto ma uhádne (1998)

    Literatúra faktu

    Literárna veda

    Editorská činnosť

    • Medzi štyrmi očami. Zborník z tvorby členov Literárneho klubu Turčianskej knižnice v Martine (1998)
    • Druhý vzdych.Zborník z tvorby členov Literárneho klubu Turčianskej knižnice v Martine (2000)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    URBANOVÁ, Eva: Poézia, ktorá sa možno stane. Joezf Tatár: Andezit. (Recenzia). In: Vertigo , 2016, č. 2, s. 54 – 55. KUBIŠOVÁ, Hedviga: Prienik
    URBANOVÁ, Eva: Poézia, ktorá sa možno stane. Joezf Tatár: Andezit. (Recenzia). In: Vertigo, 2016, č. 2, s. 54 – 55.

    KUBIŠOVÁ, Hedviga: Prienik do tvorby Krčméryho. In: Literárny týždenník, roč. XXIX. (dvojčíslo 1-2),13. januára 2016.

    Posunuté vrstevnice (Jozef Tatár). Elektronický zborník o tvorbe autora uzatvára rozsiahla Personálna bibliografia Jozefa Tatára zostavená Turčianskou knižnicou v Martine. Editorky Majerčáková, Mária – Odokienko Fodorová, Hana. Banská Bystrica : Filozofická fakulta UMB , 2015.

    VÁLEK, Igor: Jubileá. Jubilujúci literát Jozef Tatár. In: Knižnica, roč. 15, 2014, č. 4, s. 105 – 106.

    GOMBALA, Eduard: Jozef Tatár: Z poézie troch storočí. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 9, s. 126 – 128.

    PAVELCOVÁ, Zuzana: Jozef Tatár: Z poézie troch storočí. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 9, s. 125 – 126.

    MAŤOVČÍK, Augustín a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava, Literárne informačné centrum - Slovenská národná knižnica, 2008.

    VLNKA, Jaroslav: Malé dejiny erotickej poézie (Jozef Tatár: Básnik a láska). In: Knižná revue, roč. XVI, 4. 7. 2006, č. 14 – 15, s. 5.

    LOMENČÍK, Július.:  Odkrývač detailov v globále bytia (K päťdesiatke PaedDr. Jozefa Tatára, PhD.) In: Filologická revue, roč. 8, 2005, č. 1 – 2, s. 87 – 89.
     
    MIKULA , Valér a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005, s. 563.

    ADAMOVÁ, Beata (zost.) Jozef Tatár. Personálna bibliografia. Martin, Turčianska knižnica, 2004.

    WINKLER, Tomáš: O básnickej medzigenerácii. Jozef Tatár: Básnická medzigenerácia (Od realizmu k moderne). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 6, s. 125 – 126.

    -jb-: Za bosorákmi do Turca. Jozef Tatár: Turčianske povesti (Odkrývanie tajomstiev a legiend). In: Knižná revue, roč. X, 30. 8. 2000, č. 18, s. 11.

    ŠAH: Pripomíname si. Jozef Tatár. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 10, s. 159.

    Autor neuved.: Jozef Tatár: Turčianske povesti (úryvok z knihy + o autorovi). In: Knižná revue, IX, 13. 10. 1999, č. 21, s. 4.


    ROSINSKÁ, Želka – TATÁR, Jozef: Predstavujeme vydavateľstvo Doma (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 4. 2. 1998, č. 3, s. 8.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

         Vrstevnatá metaforickosť založená na mnohorakom obraznom využití nerastov a ich vlastností, na rozmanito kontextovaných
         Vrstevnatá metaforickosť založená na mnohorakom obraznom využití nerastov a ich vlastností, na rozmanito kontextovaných krajinných/prírodných motívoch a na odkazoch do rozsiahlej kultúrnej encyklopédie, sprostredkúva úprimnú, a preto aj (seba)zraňujúcu súvahu muža zrelého veku: rozkolísanie životných istôt a výsledkov, nové obhliadanie a zvažovanie ich platnosti, rovnako ako možností a smerov ďalšieho pohybu, emocionálny rub hladkého povrchu každodennosti, plynutie fyzického času a jeho nevyhnutné finále... Že sú to večné témy lyriky? Určite, tak ako sú to aj neodstrániteľné, trvalo prítomné otázky každého vnímavejšieho ľudského subjektu. Básnik nám v tomto prípade opäť sprostredkúva to, čo je v našej kultúre jeho poslaním – núti jazyk zachytiť nedenotované aspekty života; to, čo uniká presnému jazykovému výrazu, nám ponúka vo vlnení verbalizovaných obrazov. V básňach Jozef Tatára zložitý básnický kód zodpovedá komplikovanosti a subtílnosti tematizovaných stránok bytia.
    Ivan Jančovič
    (In: Jozef Tatár: Andezit, s.80.)
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Autor povesťových súborov pri ich literárnom spracovaní myslí rovnako na školáka, ale tiež na čitateľa v pokročilom veku. Ak sa autorovi
    Autor povesťových súborov pri ich literárnom spracovaní myslí rovnako na školáka, ale tiež na čitateľa v pokročilom veku. Ak sa autorovi podarí vytvoriť ilúziu ľudového rozprávača, nad takou povesťou pookreje, ale sa aj spoločne zabaví starý otec s vnukom. Ale žáner povesti má veľký význam aj pri prehlbovaní vzťahu žiakov k slovesnému umeniu a k svojmu regiónu, mestu a obci. Dnes, keď lamentujeme, že sa málo číta, o deťoch ani nehovoriac, keď sa vo všetkých pádoch skloňuje bibliofóbia, som presvedčený, že povesť je v týchto súvislostiach ako domáca a školská lektúra mimoriadne žiaduca.
    Povesť je jedným zo žánrov, ktorý môže búrať bariéru nechuti čítať, môže byť návodom, ako získať žiaka pre literatúru. A to všetko vďaka ponuke dôverne známych faktov, miestnej ukotvenosti príbehu a vďaka hrdinovi, ktorý je situovaný do konkrétnej lokality a času.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PREVÝŠENIE   Postmozaika (aj) vo vnútri: kamene, hrana o hranu, oblina o oblinu, možno náhodní susedia, z nich nepriestupná
    PREVÝŠENIE
     
    Postmozaika (aj) vo vnútri:
    kamene, hrana o hranu, oblina o oblinu,
    možno náhodní susedia,
    z nich nepriestupná vlna
    ako ťarbavé telo tajomného megazvera
    tak ďaleko,
    kam nič nedostrelí,
    nedozvoní,
    kam nikto nedovidí,
    ako na rukách
    puká hlina
    a po rozmrvenom svetadiele
    si dieťa gúľa slnko –
    najprv do pravého,
    potom do tvojho ľavého oka.
     
    V prevahe domáce vápence,
    pár deložovaných
    a sekáčom znetvorených andezitov,
    ktoré sa pri dopade polovičného svetla
    z palcových prasklín
    blýskavo vtierajú do priazne
    napoly preťatého
    temného kúta.
     
    Ani za skamenenou kopou
    jabloňových kvetov
    nenájdeš vchodový kameň,
    iba zaceľujúcu sa žilu priestoru
    s definitívne odloženým ďatľom:
    zovreté hrdlo,
    tancujúce ruky,
    čo z brehu – nebrehu
    vyháňajú nepodarok tvojho tieňa,
    akoby modelovali stratenú hlavu:
    čelo vyhladené slanými vlnami,
    uši, čo ťa tolerantne prijali celého,
    oči z biotitu
    zase sústredené
    na iného.
     
    Druhý pohľad: akoby nezávislejší,
    tiež nepokojný, ale ostrý.
    Ďalší Goldsworthyho pokus o komunikáciu
    s pieskovcovým poľom
    uprostred nepreniknuteľnej vegetácie,
    z ktorej len (hladný) havran
    pozná únikovú štrbinu
    do chladnúcich októbrových prúdov.
     
    Neustrážil kótu 954,
    preto sa s ním doživotne zamykáš
    do čiernych kružníc.
     
     
    * * *
     
    Po noci deň (jablká už nepoletia k výškam), noc po dni (tušený strom). Svetlo i tma v tebe súčasne. Večerná poklona rozvodnenej nebeskej jednoaktovke. Koľko rúk zdvihnutých za život, koľko proti. Koľko záhadného v nedostupnom hniezde univerza. Váhavosť výšok, kŕč. Stonanie odlivu, nahota, šťavy sa pohli z renety. Noc po dni (tušenie), deň po noci (jablko letí). Nevyskladnené slnko si cestu do lôžka neskorej jesene horšie pamätá. Len súkromný Stonehenge sa snaží oslniť na pokosenom trávniku. Inak všetko známa samota: skrotené kamene pod nohami žltochvosta, tri schody nič neriešiace, zbytočné, keď po nich nikto neodchádza, aby sa vrátil. Obloha akoby pod čapicou. Okamih pravdy, lož... Aj keby si nechcel, slnko a dážď (i plachtiace bocianie mláďa) vždy sa zídu v niečom oku. Za múrom múr, za slovom baba, do rezervy odložený dom. Rieku nevidíš, ale cítiš, že je priširoká a ostrým hákom prichytená o dno. Háčiky krvavia nedeľou vydýchaný vzduch. Rybárom na bicykloch ktosi odomkol treťochotárny dážď. Hľa, za múrom múr. Z kameňa – ako slová. Za ďalším múrom slnko. Prikrčené ako tiché slová prikladané na bolesť. Keď sa ti nevydarí text, začneš odznovu. Živoriacemu stromčeku nájdeš nového suseda. Ale, či chcel jablkami myslieť na iných? Byť ako strom v sade, bez plota, iba skoro so šiestimi stĺpmi v rokoch, aby tvoje slnko a dážď vedeli odkiaľ a kam. Do pichľavého plátna vypotený včerajší pôst. Keď príliv zaleje všetky pukliny, čo so zvyšným morom, ktoré prvou vlnou narazí do pevného brehu krehkého sna? Chlapec, zadívaný v kine do dievčaťa, nemusel byť. Ani plátno s pastelovými farbami, maznavo sa vnucujúcimi stropu, nemuselo nikomu chýbať. Rovnako kino, keby si chcel. Stačilo by dievča, celým objemom ponorené do lásky. Breh ochotný cúvať až do chrbtov modrých zebier s chvostmi strácajúcimi sa v čiernych hĺbkach. A pamäť všetkých pamätí, ktorá si najradšej ustiela na jej mlčaní. Kytica, darček, pár bozkov, iskrenie, nulovanie napätia koňakom, ďalším... Ako lipne pomedzi prsty sa prešmykujúce slová. V kyryse z „tridsaťročnej“ čakáš na impulz, ale teplý prúd, jeden prameň vesmírneho vrkoča, obmýva iný breh. Načo ti je sieť s najmenšími okami, keď nevedia odpúšťať slovám? Zo slov vymlátené zuby, nebolí. Z tónu do tónu naťahovaný poludňajšími zvonmi. Nimi zneistený ťah naprieč oblohou. Kľukatá čiara smerujúca k rozkvitnutej ruke, ktorá pripíše tri bodky, nech trvá. Hore nohami, tiež dolu tvárou. Teplom tela nech sa ešte dlho prebíja. Stuhnutý a porazený vypúšťaš text ako uzdraveného zvera do neznáma, nech otĺka si čelo o zlo. V priateľskom zväzku nech je inému barlou. Nech si na neznámych prahoch k teplu rany líže. Nech ťa nešetrí, ak odbočíš z jeho stopy. Plameň sviečky – kobra v rozličných polohách, má strach z prievanu úst. Hrdinsky si svieti na svoju smrť. Za oknom teatrálne omdletý večer. Máš to pomiešané, čo bolo predtým, čo nebolo potom: nepriesvitné ráno, nedojedený obed, neplánované milovanie, bolestivé podkúvanie ďalšieho desaťročia či posledné, napoly zhnité jablko nad hlavou. Nevieš, čo je dôležité, čo vyčkávaná hmla, čo omilostený dym vpustený medzi chladné kmene. Na jeho konci nepovedané slová. Na začiatku telo s náskokom o choré srdce. Koleso z gazdovského voza v ohni. Pod zakrúteným dymom popol, čo zostal doma ako ty s vypálenými (ešte teplými) spomienkami. Ako biela krajina odkresľovača už nezamrzneš v záveji. Drozd sa iba spevom bráni jari. Lúče pozametali dvor s čiernym perím a omietli stenu nažlto. Kto z nej vyrazí tvoj tieň? Krv preschla na brizolite, stena je hrubá, drozd neustáva, nie každá bolesť sa dá vydeliť inou.
     
     
    * * *
     
    PRED ZÁPADOM P. O.
     
    Nasať krajinu do seba,
    namáčať ju v krvi,
    pohľad preložiť napoly,
    odtlačiť ho na oblohu.
    Tento postup hodiť
    na iného. Sebe byť vďačný
    za oči. Posledné svetlo
    bez prestania
    do seba si ukladať.
     
     
     * * *
     
    (Nezabrániš slnku, ani snehu
    pred skonom.
     
    Širokým úsmevom prelepená úzkosť,
    bdenie zapichnuté pod nechtom,
    jej nehraný nezáujem – jedenáste prikázanie.
     
    Z chaosu havraních hádok
    a nekonečných preletov
    z konára na konár,
    z rozumu, čo pozoruje,
    na rozum, čo koná,
    vyveštená sebaobnova.)
     
    (Výbuch pod štetcom modernistu,
    chvíľa čierneho vtáka medzi brázdami,
    zrolovaný (i poskladaný) interiér
    podľa číchsi predstáv.
     
    Moment, keď si sa jej konečne dotkol.
    Iné oči: ďalšie fajčiace brázdy
    o čosi bližšie k nebu
    sa už nevládzu nadýchnuť.)
     
    (zo zbierky Andezit)
    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013