• Životopis autora

    Jozef ŠPAČEK sa narodil 8. októbra 1950 v Skalici. V rokoch 1966 – 1969 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole

    Jozef ŠPAČEK sa narodil 8. októbra 1950 v Skalici. V rokoch 1966 – 1969 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Skalici. V rokoch 1969 – 1974 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil do roku 1986 ako profesor na gymnáziu v Skalici. V rokoch 1986 – 1987 pracoval ako riaditeľ v Záhorskom múzeu. V roku 1987 sa vrátil na gymnázium, kde doteraz vyučuje slovenský jazyk. Žije v Skalici.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Literárna veda

    • Súčasná slovenská próza (1994)
    • Slovník slovenských spisovateľov (1999, 2005 – spoluautor 29 slovníkových hesiel)
    • Slovenská a svetová literatúra k maturite (2001)
    • Od slova do slova (2016, 1.vydanie)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Začínal ako recenzent v krajskom denníku Hlas ľudu, v týždenníku Nové slovo a literárnom časopise Romboid.

         Začínal ako recenzent v krajskom denníku Hlas ľudu, v týždenníku Nové slovo a literárnom časopise Romboid. Zameral sa na hodnotenie a kritické glosovanie súčasnej slovenskej prózy, ale kriticky posudzoval aj českú prózu a nové diela sovietskych i svetových prozaikov. Od druhej polovice 70. rokov do roku 1995 publikoval v literárnych časopisoch Slovenské pohľady, Romboid, Dotyky, Literika a Knižná revue takmer 300 recenzií, článkov a štúdií. Prvú prózu, poviedku Déjà vu publikoval v Slovenských pohľadoch roku 1971. Neskôr prózy sporadicky publikoval v Matičnom čítaní, Novom slove mladých, Hlase ľudu a Záhoráku.

         Prozaická tvorba Jozefa Špačka má dve tematické ťažiská: prvým je minulosť a prítomnosť jeho rodnej Skalice a druhým „príhody a skúsenosti“ pedagóga, dlhoročného stredoškolského profesora, zahŕňajúce časové obdobie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov uplynulého storočia. Knižný debut, románová novela Na kobyle, na žrebcovi vyšiel v čase, keď v slovenskej literatúre dominoval návrat k bližšej i vzdialenejšej národnej minulosti v románoch L. Balleka, V. Šikulu, P. Jaroša, I. Habaja a ďalších autorov a tieto, zväčša rozsiahle diela „národnej pamäti“, boli situované do presne geograficky ohraničených regiónov Slovenska: slovensko-maďarskú hranicu, kolonizovaný slovenský juh, Liptov či vinohradnícku Modru. Špaček sa napája na tento literárny a tematický prúd, ale osobitým spôsobom, keď svoj historizujúci príbeh Skalice z 18. storočia buduje na známych a overených faktoch z dejín tohto kráľovského, vinohradníckeho a remeselníckeho mestečka v časoch panovania Márie Terézie, a zároveň na príbehoch, ktoré zostali v pamäti mesta ako tradujúce sa historky, legendy či len prežívajúce zábavné anekdoty (príbeh súrodencov Dahičovcov a ich opakované neúspešné pokusy zadovážiť si do gazdovstva kozu). Tento osobitý tvorivý postup, súčasťou ktorého je mozaiková forma rozprávania, segmentácia deja, jeho filmové „nasvietenie“, je zvýraznený hlavnou postavou, dobovým slovenským vzdelancom Hugom Greftom, jeho fiktívnou biografiou: pochádza zo Zamaguria, jeho žena sa zaplietla do sprisahania proti cisárovnej a Huga odvtedy nepretržite sleduje tajná polícia; cez jeho dobrodružné osudy a cestovateľskú vášeň predstavuje dobovú skalickú spoločnosť a postavy, ktoré zasiahli do histórie mesta: matematik a polyhistor Ignác Hertl, lekár a náboženský činiteľ Prokopius či dôverník Márie Terézie a riaditeľ cisárskej viedenskej knižnice A. F. Kollár. Práve on, už v pokračovaní príbehov Huga Grefta v diele Ruže a tŕnie, oceňuje jeho zasvätený pohľad na spoločnosť, odvážne formulované myšlienky o tom, že „moc je v rukách panovníkov prisilným nástrojom, že nie je používaná k potrebám všetkých vrstiev a že najhoršie je na tom pospolitý ľud, predovšetkým v Hornom Uhorsku, kde dolieha táto rozdielnosť obzvlášť silno“. Príbeh Huga Grefta završuje autor v knihe Sever a iné túžby. Vytvoril tak voľnú trilógiu, v ktorej sa mu napriek veľkému časovému odstupu (1980 – 1996), aj napriek tematickým a obsahovým premenám v slovenskej literatúre podarilo vytvoriť originálnu románovú postavu a priniesť osobitý pohľad na výrazné obdobie našej národnej histórie. Umelecky cennou črtou celej trilógie je duch dejinnej irónie, ktorou autor obdaril postavu Huga Grefta, a zaistil jej tak osobitné miesto medzi inými známymi postavami našej historickej prózy.

         V polovici osemdesiatych rokov vychádza Špačkova románová novela Neúplný rozvrh hodín, prvá z cyklu diel, ktorých súčasťou sú autorove pedagogické skúsenosti. V prózach sa výrazne zrkadlí autorov životný príbeh bratislavského vysokoškolského študenta a intelektuála, ktorý svoj osud natrvalo spojil s rodnou Skalicou. Neúplný rozvrh hodín má tri časti; ústrednou postavou je vysokoškolák, neskôr stredoškolský učiteľ Viktor Murko. Novela aj s odstupom času poskytuje presvedčivý, autentický pohľad na život stredoškolských pedagógov so všetkými dobovými obmedzeniami „socialistického školstva“, na morálne ovzdušie, ktoré formovalo pedagógov a žiakov a možno ju – popri nesporných rozprávačských, fabulačných a jemnou mileneckou či manželskou erotikou podfarbených kvalitách príbehu – vnímať aj ako presný a ideológiou takmer nedeformovaný obraz doby. Aj v súbore desiatich próz Niečo o abecede dominujú prózy z učiteľského prostredia. Dej autor situuje opäť prevažne do Skalice, ktorú tentoraz premenoval na Zákolie; často v nich dominuje príbehová irónia, groteskný či skôr trpko-smiešny pohľad na premeny slovenskej spoločnosti. Záverečná próza súboru Niečo z abecedy reflektuje aj problematiku bratislavského literárneho prostredia na osude do roku 1989 zaznávaného literárneho vedca Viliama Lajsňu. Využíva v nej i paroduje postupy postmoderny, iróniu a hru so slovami. Nateraz poslednou autorovou knihou je román V ulitách, kde sa na osudoch šiestich protagonistov, žijúcich v malomeste na Záhorí, vyrovnáva s problematikou kolabujúceho komunizmu v rokoch 1988 – 1989, v čase, keď dovtedy zdanlivo pevné základy starého totalitného režimu zvetrali a pod vplyvom gorbačovovskej perestrojky sa začali rozsýpať. Špaček sleduje tento proces cez svoje postavy. Využíva paralelný postup rozprávania, kompozičné prvky románu v románe, ale aj listy, hudobné a výtvarné motívy, ako i časté alúzie na vnútroliterárne súvislosti so slovenskou i ruskou literatúrou. Autor pravdivo ukazuje, že veľké spoločenské premeny v novembri 1989, skoncentrované na Slovensku zväčša do veľkých miest, sa len v malej miere dotkli vidieckeho, malomestského života. Preto všetky jeho postavy, napriek prebiehajúcim citovým a rodinným premenám i pokusu o samovraždu, zostávajú vo svojich ulitách, a spoločenské dianie nemá (aspoň zatiaľ) na ich osud rozhodujúci vplyv.

         Bohaté mnohoročné pedagogické skúsenosti s vyučovaním literatúry využil Jozef Špaček na tvorbu početných literárnovedných textov, určených predovšetkým stredoškolákom. V Metodickom centre v Bratislave vydal publikáciu Súčasná slovenská próza. Vypracoval v nej portréty 7 prozaikov s ukážkami z ich tvorby. Do učebnice literatúry pre 3. ročník gymnázií, SŠ a SOU spracoval úvodné kapitoly k viacerým častiam a portréty spisovateľov M. Rázusa, Š. Krčméryho, J. Smreka, E. B. Lukáča, V. Beniaka, L. Novomeského, M. Haľamovej, A. Žarnova, R. Fabryho a ďalších slovenských nadrealistov. Do učebnice literatúry pre 4. ročník gymnázií, SŠ a SOU prispel úvodnými kapitolami k jednotlivým častiam a portrétmi autorov M. Ferka, H. Ponickej, A. Hykischa, J. Blažkovej, V. Šikulu, A. Chudobu, J. Johanidesa, R. Slobodu, L. Balleka, P. Jaroša, J. Lenča, V. Bednára, P. Vilikovského, P. Hrúza, D. Dušeka, D. Mitanu, I. Hudeca a J. Puškáša. Do Slovníka slovenských spisovateľov spracoval 29 autorských hesiel a v publikácii vydanej pre študentov stredných škôl Slovenská a svetová literatúra k maturite spracoval do prehľadnej podoby 32 najčastejšie sa vyskytujúcich maturitných tém z literatúry.

         K jeho literárnemu profilu patrí aj mnohoročné pôsobenie v porotách rôznych literárnych súťaží, najmä v krajskej porote pre stredoškolskú mládež Strážnice M. Kudeříkovej a v porote celoslovenskej súťaže Literárna Senica Ladislava Novomeského.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    V preklade do nemčiny, v zborníku GRENZSCHREIBEN – Psaní na hranici – Hraničné písanie (autori z Rakúska, Českej republiky

    V preklade do nemčiny, v zborníku GRENZSCHREIBEN – Psaní na hranici – Hraničné písanie (autori z Rakúska, Českej republiky a Slovenska), Drősing, Driesch Verlag 2008 – vyšli poviedky Zlodej čajuLekcia z tvorivosti.

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HAJKO, Dalimír: Jozef Špaček: Pascalov tieň (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 6, s. 122 – 123. HALVONÍK,

    HAJKO, Dalimír: Jozef Špaček: Pascalov tieň (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 6, s. 122 – 123.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 101.

    HOCHEL, Igor: Kentauri v malo meste (Jozef Špaček: Pascalov tieň). In: Editoriál, roč. 1, 2018, č. 4, s. 134 – 137.

    ČOMAJ, Ján: Jozef Špaček/Pascalov tieň (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 4, s. 106 – 107.

    HALVONÍK, Alexander: Spoľahlivý prameň literárneho poznania. Jozef Špaček: Od slova do SLOVA. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 21. 6. 2017, č. 23 – 24, s. 13.

    BALÁŽ, Anton – ŠPAČEK, Jozef: Jozef Špaček literatúrou nenasýtený. (Rozhovor). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 7. 6. 2017, č. 21 – 22, s. 9.

    ZAMBOR, Ján: Knižné potvrdenie relevantnosti kritiky. Jozef Špaček: Nepovinné čítanie. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 3, s.  76 – 77.

    SVETOŇ, Ľuboš: Jozef Špaček: Nepovinné čítanie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 118 – 121.

    HOCHEL, Igor: Prozaik v role kritika. Jozef Špaček: Nepovinné čítanie. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 6, s. 87 – 89.

    ŠAH: Pripomíname si. Jozef ŠPAČEK – 65. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 157 – 158.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. VI.

    BRÜCK, Miroslav: Odkrývanie minulosti. Jozef Špaček: V ulitách (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 30. 7. 2008, č. 16 – 17, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BLAŽEKOVÁ, Lucia: Písmenkovanie o Zákolí (Jozef Špaček: Niečo o abecede). In: Knižná revue, roč. XVII, 14. 2. 2007, č. 4, s. 5.

    KOPČA, Marek: Z kroniky mestečka Zákolie. Jozef  Špaček: Niečo o abecede. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 8, s. 48 – 49.

    ŠAH: Joezf Špaček – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 10, s. 158.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ČÚZY, Ladislav: Koniec putovania Huga Grefta. Jozef Špaček: Sever a iné túžby. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 5 – 6, s. 118 – 119.

    GLOCKO, Peter, ml.: Znovuoživovanie minulosti. In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 24.

    SVETOŇ, Ľ.: Túžby a rozum. In: Knižná revue, 7, 1997, č. 20.

    BARBORÍK, V.: Recenzie (Jozef Špaček: Ruže a tŕnie). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 34.

    KUHNOVÁ, D.: Keď je slovo v koncoch, je rozumnejšie mlčať? In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 12.

    SULÍK, I.: Hugo Greft a iní. In: Romboid, 27, 1992, č. 7.

    TURKOVIČ, V.: Jozef Špaček: Ruže a tŕnie. In: Národná obroda, zv. 3, 14. 10. 1992, č. 243.

    MIKULA, V.: Literárne observatórium. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1989, s. 154 – 156.

    HVIŠČ, J.: Druhá s otáznikom. In: Romboid, 22, 1987, č. 5.

    WINKLER, T.: Jozef Špaček: Neúplný rozvrh hodín. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 2.

    ČÚZY, L.: Nenaplnené očakávania. In: Práca, zv. 41, 7. 8. 1986, č. 184.

    RESUTÍK, M.: Prozaické rozpaky. In: Nové slovo, 28, 1986, č. 42.

    SULÍK, I.: Kapitoly o súčasnej próze. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1985, s. 140 – 141, 152 – 153.

    MIKULA, V.: Ešte nie na koni. In: Romboid, 16, 1981, č. 1.

    WINKLER, T.: Jozef Špaček: Na kobyle na žrebcovi. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 1.

    Ferko, A.: Na dobrom koni. In: Nové slovo mladých, 3, 1980, č. 9.

    Ondera, P.: Ešte k Ferkovej recenzii, ale aj o inom. In: Nové slovo mladých, 3, 1980, č. 11.

    Truhlář, B.: Próza Jozefa Špačka. In: Pravda, zv. 61, 27. 11. 1980, č. 281.

    Žemberová, V.: Ostalo iba pri náčrte. In: Smena, zv. 33, 30. 8. 1980, č. 205.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Je isté, že hranice sna a skutočnosti nemôžu byť vždy presne určiteľné .“ Touto veľavravnou a sľubnou vetou sa začína próza

    „Je isté, že hranice sna a skutočnosti nemôžu byť vždy presne určiteľné.“ Touto veľavravnou a sľubnou vetou sa začína próza Jozefa Špačka, jeho knižný debut Na kobyle, na žrebcovi. Veľavravnou preto, že nám môže dosť naznačiť nielen o noetických, ale aj o poetických východiskách autora. A sľubnou preto, že tie východiská, literárne pramene, ktoré sa tu ohlášajú, vždy zázračne oživovali literatúru i čitateľa. Ohláša sa tu literatúra, ktorá ruší tupú samozrejmosť faktu, umenie, ktoré vidí aj tú druhú, neviditeľnú polovicu vecí, próza, ktorá verí, že imaginárny svet – výtvor snívajúceho subjektu, je rovnako dôležitý, ba pre utíšenie ľudského vnútra ešte dôležitejší ako svet skutočný.

    Valér Mikula

    Špaček sa pokúsil takmer úspešne vytvoriť osobitú cimrmanovskú figúru čisto slovenského pôvodu, racionalistu a osvietenca, ktorému nič ľudského nebolo cudzie. V prípade Huga Grefta (svojím „internacionálnym“ menom akoby mal zhora objímať všetky národnosti Rakúsko-Uhorska) ide o destilát, o známe využitie literárnej licencie, keď postava vzniká inšpiratívne z podobizne možných historických osobností i z poznateľných individuálnych čŕt národného génia.

    Ivan Sulík

    Jozef Špaček je realistický spisovateľ a bez štylistických a kompozičných experimentov sa pokúša evokovať atmosféru mesta i života v ňom. Špaček vytvoril obraz komplikovaného spoločenského života v okolí mesta Skalica, do ktorého zasahovali mnohé celospoločenské udalosti s ich neraz ťažko riešiteľnými problémami. Nie je ľahké povedať, do akej miery sa kryje jeho umelecká fikcia so skutočnosťou. Na druhej strane pristupuje k mnohým fiktívnym postavám a okolo nich sa odvíjajúcim epizódam z nadhľadu, zdôrazňujúc skôr ich ľudské vlastnosti i slabosti ako ich politickú či filozofickú orientáciu. Pri tvorbe týchto postáv nechýba v autorskom pohľade ani ironický a humorný úsmev.

    Ladislav Čúzy

    Špačkov pokus o komplexnejšiu retrospektívu našej nedávnej minulosti v románe V ulitách zaujme svojou triezvosťou a nezaujatosťou. Emotívne nasadenie, miestami možno aj s kontroverzným výkladom skutočnosti, nabáda k polemike. Román pôsobí oproti predchádzajúcim autorovým prózam azda najvyzretejším a aj po formálnej stránke najucelenejším tvarom.

    Miroslav Brűck

    Jozef Špaček je zaujatý svojím spôsobom videnia a zobrazenia reality. V základných parametroch sa jeho metóda nemení. Je to metóda odstupu s aktívne pracujúcim intelektom. Podáva nám správu o ľuďoch, spoločnosti, problémoch. A je to správa, ktorá sa drží skutočnosti. Ale solídnym základom Špačkovho prozaického umenia akoby chýbala väčšia autorská ofenzíva, ktorá by mu pomohla prekročiť hranicu regionálnosti. Aj tak však zostáva zaujímavým hlasom v súčasnom prozaickom orchestri.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Takmer všetko, čo sa mi vmestilo do doteraz vydaných próz, súviselo s mojím rodným mestom Skalicou, najmä jeho bohatou

    Takmer všetko, čo sa mi vmestilo do doteraz vydaných próz, súviselo s mojím rodným mestom Skalicou, najmä jeho bohatou a vzrušujúcou históriou. Žili a žijú v nej však ľudia, ktorí ma zaujali svojou nenápadnou zaťatosťou žiť neopakovateľne, svojsky. Zaslúžili si moju pozornosť, niekedy možno menej nápadnú, ako sa na prózu z kraja vínom, trdelníkom a inými fajnovosťami oplývajúceho, patrí. Som presvedčený, že Skalica nie je regionálnou ulitou, ale že je v nej všetko tak hlboko a nezmazateľne prítomné, ako to nájdeme v Palánku, Kersku, Odese, Maconde či Marakéši alebo Makove.

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Snažil som sa zamerať na skutočne ťažiskových autorov a ich podstatné tvorivé črty, zjednodušene by som obidve knižky mohol nazvať aj akýmsi bedekrom,
    Snažil som sa zamerať na skutočne ťažiskových autorov a ich podstatné tvorivé črty, zjednodušene by som obidve knižky mohol nazvať aj akýmsi bedekrom, sprievodcom naozaj kvalitným čítaním, ktoré môže zaujať a potešiť nielen dejmi, príbehmi, osudmi, ale aj svojskými autorskými postojmi, filozofiou, snahou o prienik do hĺbky nášho žitia a bytia, povedané mierne pateticky. Kniha by mohla pomôcť čitateľom zorientovať sa v čoraz neprehľadnejšej húštine nových kníh, autorov a autoriek, medzi ktorými je už možné dosť ťažko nájsť ozajstných spisovateľov. Mám za to, že som vo viacerých textoch aj naznačil, kam by asi naša pôvodná tvorba mala smerovať – k silnému príbehu, myšlienkovej hĺbke, ako aj k rozvíjaniu zmysluplnej kontinuity tvorivého literárneho procesu. (o knihách Nepovinné čítanie a Od slova do SLOVA)
     In: Literárny týždenník, roč. XXX, 7. 6. 2017, č. 21 – 22, s. 9. 
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    finalista 1. ročníka literárnej súťaže Poviedka 1996

  • Ukážka z tvorby

    RUŽE A TŔNIE (úryvky)      Hugo Greft už tretí deň odpočíval u Lembovičovcov v Trnave, keď ho znenazdajky ovalila

    RUŽE A TŔNIE (úryvky)

         Hugo Greft už tretí deň odpočíval u Lembovičovcov v Trnave, keď ho znenazdajky ovalila akási ťažoba, nevýslovný smútok neznámeho pôvodu, zrejme vyplývajúci z nahlas nevypovedanej, no kdesi hlboko v jeho duši hlodajúcej otázky: „A prečo si vlastne odišiel zo Skalice?!“

         Práve Skalica ostala v Hugovi trčať ako rybia kôstka v hrdle vianočného stolovníka. A do Trnavy nešiel priamo – odchádzajúc od svojich vinohradníckych priateľov (s Hergothom sa podľa dohovoru lúčiť nemusel) – ani nevedel, kde sa po piatich rokoch usadí ako-tak nastálo.

         Cválal teda preč, sprevádzal ho vietor zo strnísk, ktorý býva ešte teplý, no chvíľami už v ňom možno zacítiť čosi ako výstrahu, chladnejší zášľah, upozorňujúci, že leto sa už chýli ku koncu.

         Sprvu pobudol pár dní v Jablonici, zapáčil sa mu tam chlieb, ktorý piekli u Janšákov a do zájazdného hostinca ho zvykli prinášať ešte teplý. Onedlho však putoval ďalej a veru neľutoval, že neobišiel Sobotište. Nových priateľov si našiel medzi habánmi, hoci musel vynaložiť určitú námahu, aby prelomil ľady nedôverčivosti. To, čo spoznal a videl u Hutterových bratov práve v Sobotišti, ho naplnilo hrdosťou i smútkom zároveň. Obdivoval pokoj a zručnosť remeselníkov, čistotu obydlí, svetlé a priestranné habánske domy, úctivých a vzdelaných ľudí, dobre zaopatrené deti. Zároveň však pobadal, že sa zmráka nad touto zvláštnou enklávou, že i pre vyspelých habánov nastávajú ťažké časy. Aj ich prenasledovala nevôľa panovníckych kruhov, ktoré práve habánov omylom považovali za nebezpečie a oleja do ohňa nedôvery prilievala aj cirkev, neúnavne sa usilujúca rekatolizovať aj týchto svojráznych uctievačov pokroku a nových čias.

         Habánsky svetský správca, aj v Sobotišti nazývaný Vorsteher, Rudolf Travniczek, ktorý Grefta prichýlil k sebe, mu vysvetlil viaceré príčiny, prečo prichádza k neradostnému súmraku nad habánstvom, nad ich spôsobom života, dômyselnou remeselníckou výrobou.

         „Svoje vykonali jezuiti, ktorí pôsobili nielen u nás, v našom dvore. Prosili sme u panovníckeho dvora spolu s našimi bratmi z Veľkých Levár, no márne. Hluché boli osvietené panovnícke uši k našim prosbám,“ ponurá trpkosť zvučala z hlasu urasteného Rudolfa Travniczeka a Hugo sa zachvel – teda protesty skalických Predmešťanov či Mokrohájcov neboli jediné! Aká je to len doba!

         „My sme sa zaslúžili o pozdvihnutie stavu remesiel i roľníckeho života. Ctíme Písmo sväté, držíme všetky sviatosti ako načim. Neveria nám,“ potriasol mocnou hlavou habánsky správca.

         „A tuná mám písmo, jedno z posledných. Pozrite, pán Greft, k čomu dochádza,“ posunul ku Greftovi hárok papiera s pečaťou.

         Greft sa začítal. Na písme stálo úhľadným vypísaným rukopisom neznámeho pisára:

         „Prijat jest za úd a za bratra do našeho poctivého Cechu ševcovského sobotištského Matyáš Bernhauser. Dal zápisné konvu vína, a tak vyplatil dokonale svoje majstrovství. A tak na tento spúsob, že tento náš majstr mladý Matyáš Bernhauser pristúpil k našemu poctivému cechu podle vydaní nového dekrétu, kterýž zložil do poctivej společnosti 20 zlatých. Poneváč majstrovskú céru sebe za manželku vzal, jak každý majstrovský syn, také bude míti polovíc nakladú kasírované, ked sebe majstrovskú céru za manželku vezme pri poctivému cechu. Tak sa stalo za cechmajstrú Pavla Dytricha staršího, Jakuba Hlavenky mladšího roku 1771. A to jak královský hlavný ordinál zní, tak sa potvrdilo.“

         Až po ďalších slovách správcu k tomu zápisu bolo Greftovi jasné, že i ten dokument odráža súmrak doby habánskej. Bol to výsledok politiky cisárskej Viedne... Na jednej strane vznešenosť osvietenstva, na druhej strane zaznávanie inak zmýšľajúcich.

         Úprimné stisky rúk Sobotišťanov Huga vyprevádzali na ďalšej ceste. Piešťany obišiel a nezdržujúc sa na Považí, dostal sa až do Žiliny, s ktorou viedlo svojho času práve kráľovské mesto Skalica veľmi čulú korešpondenciu. Práve tam sa zdržal u svojho dávneho známeho Viktora Papánka, felčiara. Papánek bol starým mládencom, no svoj dom držal v čistote, dbal o všetko – bielizeň, maľovku na stenách, okná zasklené, aj variť vedel. Hugo spával v knižnici, kam mu Papánek ochotne presunul starú, no pohodlnú posteľ.

         „Celkom sa mi to tu pozdáva, bratku,“ Hugo sa chystal opäť pracovať. Dal si doniesť papier, našla sa aj troška dobrého vína.

         „Len si píš. Ja idem do Vrátnej, na bylinky. Už zbieram z tých posledných. Vrátim sa až zajtra. Prenocujem na niektorom salaši. Dobre sa zamkni proti tme, aj kľúče som dal vyhotoviť pre teba.“

         Papánek bol veľmi dobromyseľný človek. Napriek svojej pomerne rozložitej postave sa dokázal pohybovať v okolí Žiliny s udivujúcou rýchlosťou a istotou, vždy dokázal neomylne zájsť na také miesta, kde sa dali nájsť aj tie najvzácnejšie bylinky z božej lekárne.

         „Aj za šípkami sa poobzeraj,“ pripomenul mu Hugo.

         Zdalo by sa, že sa stretli dvaja priatelia, ktorí sa budú vzácne doplňovať, krútiac si chvíle otupnej samoty.

         Hoci mal Papánek vynikajúcu knižnicu i s Greftovým obľúbeným Descartom, v Žiline naňho tiesnivo pôsobilo dosť sychravé počasie. Chýbali mu prenikavejšie južnejšie vône i zrelá žltá farba rovín či len mierne zvlnených pahorkatín. Znova ho začali trápiť oči a hoci mu priateľ Papánek ochotne ordinoval najmä harmančekový odvar, Žilina ho omínala čím ďalej tým viac. Ťahalo ho to ďalej, severnejšie, napriek ľútosti za prajnejším a jeho zdraviu účinnejšie vplývajúcim juhom. Áno, na Zamagurie... Lákal ho však aj Krakow.

         V Žiline stihol napísať zo desať stránok svojho pozorovania a poznatkov o Skalici a okolí. Veľa miesta venoval úlohe družbov na skalických svadbách. Nikde inde si takýchto ľudí nepovažovali ako práve v Skalici. Snažil sa postihnúť rozdiely v práci lekárnikov žilinských a skalických. Papánek sa mu priznal, že práve v tých časoch nemali v Žiline takého odborníka, akým bol skalický doktor Procopius. O sebe zo skromnosti pomlčal...

         Znova sa teda Greft pribral k lúčeniu a dojatému Viktorovi mal za čo ďakovať. Práve v Žiline mal po dlhšej dobe pocit bezpečia, darilo sa mu uvoľniť napäté čuvy, očistiť neustále napínanú myseľ, jastriacu po nebezpečenstve. Zároveň bol rád, že svojmu priateľovi nemusel obšírne vysvetľovať, prečo už radšej potiahne ďalej.

         „A kam vlastne, bratku, kam?“ dobromyseľne sa ho zo zotrvačnosti spytoval Papánek, pridávajúc mu na cestu šikovný pôlt slaniny a aj fľašku čohosi číreho, ale nielen z byliniek...

         „Hádam do Krakowa, pyšný Wawel si obzrieť,“ no Hugo nechal Krakow Krakowom, šiel ďalej po inej neviditeľnej stope, vedený neomylným inštinktom zvrtol sa na východ a ktovie, kam by bol býval prišiel, keby neohlásila priskoro svoj príchod zima. Snehu naváľalo už pred Martinom. V málo vykúrenej kutici kdesi pri Rajci si spomenul na úprimnú Lembovičovu ponuku ohľadom duchovného správcovstva jeho trnavskej usadlosti. Je zbytočné zdôrazňovať, že spomienka na takúto ponuku bola v tej málo radostnej chvíli lákavá ako teplá večera, holba dobrého vína a podstatne teplejšia posteľ ako tá, ktorá ho čakala v špinavej krčme.

         V mihu sa rozhodol a o dva dni už klepal u Lembovičovcov. Slúžke, ktorá mu otvorila bránu mestského domu s vynovenou fasádou, a bola to napodiv stále tá istá, čo ho vítala pri zriedkavých návštevách, sa pod nohy plietlo chlapčiatko s tmavými vláskami a jasnými očami svojej matky Anastázie.

         Na ruky sa Andreas Lembovič zobrať nenechal, no nečakaného hosťa sa nezľakol. Po večeri ho tajne podrmal za rukáv pevného kabátca, ale tak, že to ten čudesný návštevník, voňajúci čerstvým snehom, ani nepohádal.

    *

         „Málokoho veru prenasledujú také ťaživé spomienky,“ Lembovič povytiahol od údivu obočie, pretože práve takýchto slov sa ešte nemal možnosť od Grefta dopočuť. Hugo sa dôsledne vyhýbal akémukoľvek rozprávaniu o sebe, svojom detstve, chlapčenských rokoch i márnivých okamihoch dospievania, a už vonkoncom nie o období, kedy sa začal pohybovať v čudných zákrutách osudu, unášajúceho nešťastníka ako tým najkľukatejším riečnym korytom.

         „Z letmých spomienok na pána otca mi v pamäti uviazli jeho široké plecia a brada patriarchu. Zvykol si zvolávať v sobotu podvečer chlapov spevákov, ktorí mu nôtili vždy tú istú tiahlu goralskú pieseň. Ozývalo sa to naokolo ako mohutný chorál, no stále mu to bolo málo, nevyznievalo to dosť majestátne. Až raz sa podarilo súcich pevcov došikovať aj od Ľubovne, snáď ich bolo všetkých dovedna zo tristo, stáli v mohutnom polkruhu dolu pod kúriou... Vtedy mu tá pieseň zazvučala na plnú širokú dušu – stáli tam napevno rozkročení a spievali, slnko sa chystalo zapadnúť a ozývalo sa to dunivo a tajomne, a vtedy som ho videl prvý aj posledný raz plakať. Nedalo mi to, aby som sa nespýtal – pán otec, prečo plačete? Len ma hladil po vlasoch a slzy mu tiekli, jemu, tvrdému a prísnemu pánovi, kotúľali sa mu po hustej brade, ligotali ako maličké strieborné hrášky... Gorali dospievali a zostali stáť v hustom šíku tam dolu. Otec zišiel medzi nich a každému dal po dukáte. Odvtedy mu už nik nespieval.“

         Lembovič užasnuto počúval. Greft spomína! V celej svojej dobrotivej a bezbrannej duši si pán Izidor vôbec nedokázal predstaviť, že tento na pohľad unavený muž so zádumčivým pohľadom hnedých očí s trocha načervenalými viečkami, energickou líniou nosa i brady, bol kedysi bezbranným, nevedomým chlapčaťom, tmoliacim sa po rozľahlej kúrii, občas dobiedzavým i netrpezlivým. Pár šedín vo fúzoch a brade svedčili ani nie tak o veku, ako o prežitom.

         Kým stihol položiť svojmu spoločníkovi nejakú otázku, čo možno najtaktnejšiu, Greft pokračoval sám od seba.

         „Krakowský učiteľ filozofických vied Alojzius Franckowiak mi často pripomínal, že svet sa od prvopočiatku zmieta v rozporoch. A tieto rozpory, sváry, hádky, nepokoje, vzbury či vojny dokonca rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú beh udalostí, tok času, priamo súvisia s dejinnými udalosťami,“ to už boli iné vplyvy, iné súvislosti a Hugo sa po prednesených slovách zahľadel kdesi veľmi ďaleko a z jeho slov zrazu zacvendžalo čosi neznáme až nezrozumiteľné, takýto pocit zanechali tieto slová v Lembovičovi, hoci Hugo do svojich myšlienok vplietal poznatky z Descarta či Bacona, mnohé len letmo naznačil, no dominoval pocit rozpornosti zo stavu pozemského sveta.

         „A čo božské riadenie?“ vykĺzlo nevdojak z úst Izidorovi.

         Hugo mávol rukou.

         „Nezvýšil nám čas na skúmanie všemocnosti a všestvoriteľnosti! Môj ctený učiteľ i radca pochopil, že pri jednoznačnom príklone k tomuto princípu by som ihneď odišiel, hoci som nemal v úmysle sklamať svojho cteného pána otca a tiež svojho učeného pána Alojziusa... Sama od seba medzi nami vznikla akási zvláštna dohoda – pochopil, veľmi skoro pochopil, i keď s veľkým úľakom, že mňa v tých chvíľach dosť málo zaujímala božská podstata okolitého sveta, teda to, čo ty zvykneš nazývať prozreteľnosťou, všemocnosťou či predurčením – nemaj obavy, to nehovorím preto, že by som ťa chcel uraziť, ublížiť tvojej viere, v tom sme, dúfam, zajedno. On prišiel na to, že ja prahnem po poznaní tajov a zákonov pozemského žitia, plného chýb a omylov, s akými sa stretávame každý deň, ktorý vidíme neustále pred očami, môžeme ho ohmatať, či vtiahnuť nosom jeho vône, pachy, či naplno zachytiť jeho šialenú vravu vlastným sluchom. Ako sa v tých protikladných vnemoch vyznať, ako pochopiť ten najdôležitejší pramienok, ktorým sme so životom najtuhšie spriahnutí?! Práve v tomto momente sa neobídeme bez zdravého rozumu, bez spojenia umu a neklamných zmyslov... Pán Alojzius musel bojovať veru sám so sebou, ale venoval sa mi s úctou a láskou, patrí mu moja vďaka a česť! Takto sa mi vryl do duše čas, strávený v majestátnom Krakowe!“

         „A nezdá sa ti, milý priateľ, pri všetkej úcte k tvojmu spôsobu nazerania na svet, ako aj k tvojim cteným učiteľom, že je prazákladom všetkého predsa len riadenie Všemohúceho? Človek je pričasto malý, slabý a bezmocný, aby mohol v rozhodujúcej miere určiť, ako pôjde život ďalej. Tu predsa musí existovať vyšší, mocnejší duch...“ tíško, no naliehavo protirečil Izidor. Ľakal sa týchto debát, obsahu Greftových slov, aj keď pridobre poznal, prečo práve takto zmýšľa unavený a nešťastný svetobežník a voľnomyšlienkár Hugo Greft, ešte stále slúžiaci ako objekt záujmu vyšších kruhov.

         „Nehnevaj sa, milý môj druh, dal som sa uniesť, hoci v mojich spomienkach už akosi niet tej pravej čírosti. Lenže ten vyšší duch nás akosi teraz obchádza, lebo som už dlhší čas pobadal, že obchody stoja na mieste, nedarí sa nám so sviečkami ako treba. Príjmy aj vydania sa neveľmi menia, a to nie je v poriadku Zbadal si to vôbec?“ Hugo položil Izidorovi dotieravú otázku s takým odzbrojujúcim úsmevom, že Lembovič prekonal rastúce znepokojenie skôr, ako sa nazdal. Predsa sa však neubránil pocitu, že ho Greft znova zaskočil, že skončil so spomienkami skôr, ako bol uspokojil hostiteľovu prirodzenú mieru zvedavosti. Zlákala Izidora vidina zásadného sporu, pocítil v sebe dávno nepoznanú náruživosť protirečiť a potlačil Hugovu chuť spomínať, ponárať sa do hlbín záhadnej pamäti, teraz už z neho poriadne dlhý čas nič podobné nedostane...

         Isto-iste nebol Franckowiak z Krakowa jediným Hugovým učiteľom. O tých ďalších však už Hugo neprevraví, práve takýmto rečiam sa bude určite vyhýbať.

         Lembovič si zhlboka vzdychol, vyzerajúc oblokom do temnej trnavskej noci. Inak mal viesť reč so svojím duchovným správcom, inak.

     

    Zlodej čaju (Koniec recenzenta) (z knihy NIEČO O ABECEDE)

         Náš hrdina sa už dvadsaťpäť rokov zaoberal písaním recenzií. V podstate išlo o činnosť pomerne únavnú a muky prinášajúcu, teda žiadne radostné postmoderné masturbantstvo či voyérstvo, ktorému s takou mimoriadnou úľubou podliehajú čo mladší literáti najmä z klimaticky prajnejšieho, paprikou a melónmi oplývajúceho slovenského juhu. Náš recenzent sa skôr umáral túžbou po rozľahlých severských planinách a potešilo ho, že tento návyk potvrdil v jednej zo svojich básní aj veľký Apollinaire, s už ofačovanou hlavou a vyrovnaný so syndrómom porýnskej krajiny.

         Tak teda recenzie! Ten ťažko skúšaný útvar s nejasne stanovenými parametrami! Horšie už bolo to, že išlo väčšinou o knižky jeho priateľov a známych. Niekedy sa mu ušlo posudzovať aj novú knihu autora či autorky, ktorých nedokázal mať bohvieako v obľube, pretože sa po každej stránke až príliš vzdialili jeho vkusu, v rámci ktorého sa spoľahol takmer vždy na základný inštinkt, hoci sa mu dostalo aj primeraného vzdelania v tejto oblasti. Vtedy sa snažil, aby nechuť takého druhu nevyznievala príliš osobne.

         Náš hrdina býval v malom meste, dákych 100 kilometrov od bratislavskej literárnej Mekky. Istým spôsobom to bola výhoda, nemusel mať napríklad obavy, že môže človeka, ktorého knihu neprijal s porozumením, stretnúť hneď po zverejnení recenzie.

         Nešlo vôbec o zbabelosť, skôr mal vrodenú nechuť voči akýmkoľvek kontaktným konfliktom, či už zásadným alebo malicherným.

         Rád publikoval aj v týždenníku, ktorý vznikol nedlho pred pamätným novembrom roku 1989. Dokonca mu zakladajúci šéfredaktor poslal telegram, aby popremýšľal nad zamestnaním v tomto dlho očakávanom časopise. Považoval to za prekvapivé, ale už sa mu nechcelo meniť pôsobisko. Klasicky orientovaní literáti by povedali, že až prihlboko zapustil korene (ťažko hádať, čo by si trúfli konštatovať o výhonkoch...). V mestečku mal v podstate všetko na dosah pomyslenia, istú mieru komfortu – miesto profesora na gymnáziu, trojizbový byt, vo vzdialenosti necelých dvesto metrov od neho garáž, po rodičoch zdedil časť vinohradu. Zvykli si tu aj dcéry, stali sa z nich lokálpatriotky, žena by snáď i pristala na ponúkanú zmenu, bola však sama proti trom...

         Náš hrdina zostal na svojom mieste, naďalej trochu písal, po troške publikoval, hojne učil aj politizoval – aspoň si to myslel, vtedy si to veľa ľudí myslelo. Spomínaný november roku 1989 ho zaskočil väčšmi ako mnohých v jeho profesijnom i inom okolí. Sám sebe si nedokázal vysvetliť, že práve vtedy prežíval akýsi útlm, prestal byť nadobro citlivý voči spoločenskej nehybnosti, ktorá bola predsa len zúfalejšia, ako mu to pripadalo. V lete toho roku ho dokonca prijali do Zväzu spisovateľov! A legitimáciu mu odovzdával, div sa svete, jeden z tých autorov, ktorých náš homo scribens vo svojich recenziách vôbec nešetril. Onen akt bol príliš oficiálny a o krátky čas sa už hralo s inými a inak rozdanými kartami... On sám rád kartoval, v detstve sa naučil spústu hier – sedmu, ďura, alager, chuja, tač, dolníka, farára, neskôr žolíka, kanastu, poker, oko, whist a úplne nakoniec mariáš, ten mu šiel najhoršie. Tieto znalosti mu však tentoraz boli úplne nanič, ako aj iné náležitosti, týkajúce sa napríklad vypĺňania ročného hlásenia o evidencii členstva straníckej organizácie, ku ktorému absolvoval školenie v okresnom meste ešte 22. novembra 1989!

         Aj po novembri 89 publikoval v týždenníku. Šéfredaktorom sa stal jeho dobrý známy prozaik-novinár Luboš Pustaj, ktorý ho ešte ako študenta získal pre písanie do najoficiálnejšieho, vtedy v podstate jediného čitateľného kultúrno-politického časopisu NOVÝ DAV. Pustaj v ňom vtedy pôsobil ako redaktor kultúrneho oddelenia. Nášmu recenzentovi sa tam po Pustajovom žičlivom povzbudzovaní podarilo publikovať viaceré recenzie prozaických i básnických noviniek, stihol sa tam zoznámiť aj s ďalšími už známymi i ešte neznámymi autormi. Uchvátil ho vtedy najmä Vinco Šikula pri farbistom rozprávaní o vykonávaní telesnej potreby ich bohato požehnanej rodiny okolo hnojiska a spomínaní na české delenie prdov, ktorému sa Veľký Rozprávač priučil na vojne. Náš recenzent napísal o Šikulovi aj diplomovú prácu, nad ktorou ako oponent uznanlivo kýval šedivou hlavou aj známy slovenský básnik Zlatoústy.

         V Pustajom šéfovanom časopise nasadili po prevrate pre nášho recenzenta vcelku prijateľný tón – onen literárny týždenník sa opäť ocitol v opozícii, hoci to vtedy prekvapilo i nahnevalo nemnohých. Tak nejako to snáď malo fungovať vždy – spisovatelia by mali byť v opozícii, akejkoľvek – miernej či nezmieriteľnej. V žiadnom prípade by sa nemali servilne podkladať moci, hoci inštinkty tohto druhu sú niekedy prihlboko usadené i v spisovateľských dušičkách. V týždenníku však pribúdalo až príliš neúprosne materiálov, ktoré vetrali so stupňujúcou sa vehemenciou našu hnedú minulosť. Recenzentovi sa zdalo, že dokonca nastáva čas jej adorácie. Aj to dal viackrát baťkovi Pustajovi najavo, no neuspel, lebo vraj treba rešpektovať názorovú pluralitu... Zanevrel pomaly na tento týždenník, hoci sa stal oficiálnou tribúnou spisovateľskej organizácie, do ktorej sa náš autor na čas uchýlil po nezadržateľnom rozpade Zväzu.

         Občas sa prejavil v časopise, do ktorého ho získal v literárnych začiatkoch práve Pustaj... Písal tam o Clementisovi, rozdelení federácie bez referenda, ktoré považoval po auguste 1968 a novembri 1989 za najzávažnejší dejinný úder súčasnosti voči bezbranným občanom... Písal aj o svojich kolegoch-učiteľoch, ponižovaných a zaznávaných ako ešte nikdy predtým, hoci sa tvrdilo, že práve ich totalita zneužívala podstatne viac. Svojou troškou do mlyna prispel aj napísaním článku o sladkých rokoch šesťdesiatych, na ktoré nemohol spomínať v zlom. Menej písal o literatúre, k nej sa zvykol vyjadrovať v iných časopisoch. V tomto ľavicovom časopise, založenom počas Povstania, ktorý ani po novembri 89 ako jedno z mála pretrvavších periodík zásadne nezmenil svoj imidž, našiel priestor, ktorý mu z rôznych príčin odmietali vymedziť v Pustajovom časopise – tam uverejnili len zo tri recenzie, a to bolo tak všetko. Zdalo sa mu, že sa niečo predsa len zmení, keď Pustaja v šéfovaní vystriedal recenzentov dobrý známy z porôt regionálnych literárnych súťaží, ktorý takto využil šťastné obdobie vymanenia sa zo závislosti na alkohole, nahradené návalom príchylnosti k vtedajším mocným. Do redakcie prišiel k šéfredaktorovi-hubárovi aj ďalší recenzentov priateľ, neobyčajne seriózny a poctivý človek, ktorému išlo vždy predovšetkým o dobrú literatúru a myšlienku. Nevedel však chudák recenzent, že obidvaja jeho dobrí známi inak ako on chápali účinnosť novej drogy, ktorá zasiahla aj literatúru – politiky a politizovania. Tvár tohto časopisu naďalej poznamenávalo politizovanie na príliš oklieštene chápanú a ventilovanú národnú nôtu... Napriek zjavným príznakom tohto stavu redakcie týždenníka si náš recenzent sadol na dlhší čas k písaciemu stroju a napísal o všetkom, čo ho bytostne srdilo, nešetriac nikoho. Domnieval sa vtedy, chudáčisko, že ten päťstránkový materiál vari i uverejnia. Vylial si srdce na všetko, čo ho ťažilo v súvislosti s týždenníkom – zmienil sa o reanimácii ľudáctva a tisoizmu pod zdanlivo inými, novými nálepkami, bral na zodpovednosť často literárne a odborne nekompetentných autorov nenávistných protičeských, protižidovských a protimaďarských výlevov, postrádajúcich súdnosť, odbornú objektivitu a hlavne príslušnú mieru ľudskej tolerancie. Rezolútne odsúdil aj politické službičkovanie, ku ktorému práve v tomto období časopis dospel až príliš jednoznačne, hoci v záhlaví bolo jeho literárne nasmerovanie vymedzené úplne jasne. Priateľ Šaňo Humenník mu v dobrom úmysle naznačil, že by tých päť flekov zrejme uverejnili na úvod záznamu z besedy o potrebe tolerancie medzi tvrdo znepriatelenými spisovateľskými tábormi. Chodil vtedy recenzent ako v snoch, ako po sústavnom užívaní toho najlepšieho vína, ako po ľúbostnom romániku s najkrajšou študentkou, aká kedy na jeho ústave mala možnosť zmaturovať. Konečne prevraví do svedomia mocným, konečne sa prejaví ako zásadový a jednoznačne vyhranený intelektuál! Toto už bude iná káva, nielen recenzentské štekliviny, nulové morfémy bezmocných prozaických výčinov!

         V tom čase, plnom rozochveného očakávania, prepadol na chvíľu hlúpemu až bizarnému zlozvyku. Bolo to nejako na rozhraní februára a marca, školsky jedovatých mesiacov, keď po chronických problémoch s hrdlom a hlasivkami podstatne zvýšil konzumáciu čaju. Po zistení, že sa zabudol zásobiť dostatočným množstvom nálevových vrecúšok, znížil sa k poľutovaniahodnému činu – bral si od kolegýň v kabinete čaj bez ich vedomia, pretože mu bolo trápne žiadať ich o to, hoci by ho zrejme neodmietli. Na druhý deň počas voľnej hodiny im vracal čaj späť, tŕpnuc, či neprídu na to, že sa im v krabiciach objavili vrecúška s úplne inou príchuťou. Aj keď ho hrdelné ťažkosti kvárili dosť intenzívne – nepríjemné šteklenie a kašeľ mu hocikedy preťali i tú najkrajšiu vetu výkladu či intuitívny bonmot v polovici, nadnášalo ho očakávanie a viera, ktorú vtedy úprimnejšie ako moslim pri púti z Mekky do Meddiny vkladal v dobráka Šaňa a jeho týždenníka pre literatúru. Okrem čajového nadšenia, v ktorom dominovala ťažko vysvetliteľná slabosť recenzenta pre čajík s prímesou bergamotovej silice, nad vôňou ktorého si pripadal ako kalif prinajmenej z Bagdadu, prepadol nadobro aj ďalšiemu tvorivému zámeru – po dohode-nedohode s vydavateľom YVEHIM pri jeho potulkách po Záhorí sa rozhodol zostaviť Originálnu slovenskú literárnu kuchárku. S trpezlivosťou zlatokopa prehrabával staršie či novšie knižky našich bardov a nachádzal veru, nachádzal! Občas mu priam srdce zaplesalo napríklad nad receptíkom dobrého, no zabúdaného prozaika-novelistu na biftek à la Bonaparte: „... prv než pokrájame mäso na tenké plátky, musíme žilky pekne poodrezávať a len potom ho vyklepať, osoliť, posypať miešaným korením. A teraz príde to ďalšie: rezne zo šunôčky, na prst hrubé kocky čistulinko oškrabaných surových zemiačkov, vykostené sardely, kaprely, uloženie do formy a zas nová vrstva všetkých týchto dobrôt. A hlavne: vrch obliať prvotriednou kyslou smotanou. No najdôležitejšie je pamätať, že pri pečení sa musí dať aj navrch formy žeravé uhlie, aby sa táto delikatesa rovnomerne piekla tak odspodku ako i odvrchu.“

         To, čo vtedy prežíval, to trojnapätie, plné očakávania nielen čajovej pomoci bezmocnému hrdlu, nielen dokončenie exkluzívnej literárnej kuchárskej knihy, no najmä zásahu do vriaceho a rozbujdošeného stredu života nielen literárneho, bolo chvíľami priveľké, vari až neznesiteľné! V slabej chvíli sa podriekol pred kabinetnými kolegyňami, a tak na uverejnenie článku nečakal výlučne už len on sám.

         Ako sa však i s dobrákom Šaňom mýlili! Iní rozhodli a inak! Nepomohla veru mágia prirodzenej autority, no Šaňovi ku cti slúžilo, že v týždenníku dlho nevydržal, nezniesol tam vzletnému a veľkorysému duchu neprajnú klímu, on nie, hoci iní redaktori hej, tí by zniesli zrejme ešte i hocičo iné... Vtedajšie očakávanie nových čísel týždenníka pripomenulo nášmu hrdinovi obdobie, keď začal vychádzať a stal sa vlastne jediným skutočne aktuálne reagujúcim periodikom na akýkoľvek nielen literárny pohyb. Teda pohyb, nie šuchorenie! Veď aj náš recenzent v prvom roku vychádzania týždenníka zamútil vodu, keď mladí autori rozvírili polemiku okolo jeho zdrvujúcej recenzie na knižku z pera dlho začínajúceho literáta Víťazoslava Klingera-Rakovského KONIEC TÝŽDŇA. Polemika sa nádejne rozbiehala, zasiahol do nej proti recenzentovi na všeobecný údiv aj náš európsky uznávaný prozaik, prišiel však veľmi rýchlo November a všetko sa závratne zvrtlo úplne inak... Prednosť na stránkach týždenníka dostali z pochopiteľných príčin iné témy, ich pestrosť a hektickosť až vyrážala dych, výhrady voči recenzovaniu remeselne nezvládnutej knižky sa zdali byť zrazu malichernými v porovnaní so všetkým, čo priniesol onen pamätný november.

         Teraz čakal na materiál o besede ako pes na špikovú kosť, premeniac sa dočasne aj na trápneho zlodeja čaju, a nesmierne bolo jeho sklamanie, keď názory z besedy vcelku dobrých a rozumných autorov, hoci i z iných, vari až príliš antagonisticky sa profilujúcich spisovateľských zoskupení, boli publikované bez jeho neľútostného úvodu k situácii práve v tomto periodiku, v ktorom vtedy podľa neho prudko ubudlo najmä tej často skloňovanej tolerancie. Neveriacky čítal znova a znova tú dvojstranu a darmo hľadal slovko či vetu na vysvetlenie. Ako zbitý pes prišiel zo školy domov, uvaril si čaj z lipiny a šípok, s rozboľaveným srdcom a hlavou ako v obručiach sa preobliekol do pracovného a vybral sa hore do viníc bez toho, že by manželke či dcéram zanechal obligátny odkaz. Celú cestu prešiel s hlboko sklonenou hlavou, čo sa mu azda ešte nikdy nestalo. Nevšimol si tak, že už na slnečnej strane brehov potoka smelo vyhúkli prvé hlávky žltučkého podbeľa a nad definitívne rozmrznutým poľom, okolo ktorého prechádzal, visel na jednom mieste ako na pomyselnej niti škovránok a trilkoval odušu. Ako len dokázal inokedy úprimne žasnúť nad takýmito očarujúcimi samozrejmosťami! Tentoraz však nie... V malej prešovni svojej nedávno dostavanej vinohradníckej búdy si najprv nalial do najväčšieho z pohárov (dvojdecového, z ktorého pil len nealko alebo vodu) už deň predtým zo suda vytiahnutého vína, sadol si za vlastnoručne zhlobený stôl, pomaly upíjal z toho ťažkého krvavého moku a s mrazivým pocitom chladu na temene rozboľavenej hlavy sa díval na prechodne uskladnenú cirkulárku, ktorú mal na zimu požičanú od dobrého suseda, aby si zo zvyškov stavebného dreva nachystal paliva do zásoby. Dopil víno, strhol z číhajúceho monštra plachtu. Zapojil šnúru do príslušnej zástrčky, stisol gombík motorového spínača, striaslo ho pri ohlušujúco kvílivom a ťahavom zvuku. Vyhrnul si rukáv montérkovej blúzy i flanelovej košele na „silnej“ pravej ruke a dlho, s boľavo prižmúrenými očami, pozeral na svištiaci oblúčik oceľového kotúča. Niekoľkokrát obišiel jemne vibrujúci a pripravený stroj. Napokon sa rozhodol.

     

    Lekcia z tvorivosti (z knihy NIEČO O ABECEDE)

         S pribúdajúcimi rokmi, strávenými v školských službách, strácala jeseň pre stredoškolského profesora slovenčiny a dejepisu Viktora Murka čoraz viac na príťažlivosti. Preč boli časy, kedy mu toto ročné obdobie prinášalo ťažko vyjadriteľné hlboké rozochvenie na duši a tiež pocity, spojené s očakávaním niečoho nesmierne zaujímavého a vzrušujúceho. Možno to bolo nové víno, ktoré sa mu darilo takmer rok čo rok v preňho dostatočnom množstve a kvalite dopestovať v skromnej vinici od času, kedy prestal s bratmi dorábať víno „po husitsky“ – zo spoločného rodičovského vinohradu do jednej kade. Možno to bola skutočnosť, že práve jeseň takmer vždy vítal v spoločnosti aspoň jednej skupiny či triedy študentov, s ktorými si rozumel a mohol im dať najavo, že ho to s nimi baví. Možno... Aj hodiny, strávené v neďalekých horách, len pár kilometrov od jeho rodného mestečka, mu prinášali s pohľadom na nezvyklé sfarbenie listnatých stromov časti bohatého porastu vcelku veľkého chotára utíšenie prípadného vnútorného napätia a nepokoja. Dokonca sa mu zdali byť čímsi ako pohladením na duši mäkkou, všechápajúcou rukou. Ostatný rok bol však ešte krutejší ako viaceré predošlé. Začiatkom júna zaúradoval neobvykle krutý ľadovec, po ktorom zostala celá a nezničená iba zanedbateľná časť sľubnej úrody viniča i ovocia. Ani leto sa bohvieako nevydarilo, bolo príliš sucho a tú časť jesene, kedy rád nastavoval tvár tenuškým vlákenkám babieho leta a v nose rád cítil nepomýliteľnú vôňu spálenej zemiakovej vňate, pokazili časté dažde. Všetko toto ho obostrelo do hustej pavučiny mrzutosti, ktorú sa mu dlho nedarilo odhodiť preč. Až raz sa mu predsa len zazdalo, že už by mohol pominúť čas týchto nesporných otravností. Napodiv to nesúviselo ani s rodinou, ani s vinicou, prácou a pobytom v nej, ale sa to odohralo v škole a u tých najmladších študentov, ktorých učil slovenský jazyk a literatúru, u terciánov. Bol celkom spokojný s touto triedou, hoci boli na jeho vkus a vek nadmieru hluční, ale väčšinou ich dokázal utíšiť a mohli sa v pozornej miere venovať tomu, čo bolo treba. Spokojnosť mu prinášali najmä hodiny, kedy pracoval len s polovicou triedy a venovali sa v najväčšej miere písaniu slohových prác. Už dávnejšie si u študentov gymnázia overil, že majú celkom radi témy, ktoré by sa dali nazvať uletené, nonsensové či až „haluzné“. Dokonca už učil i triedy, ktoré si takéto témy úzkostlivo pýtali, dokonca o ne až žobrali – aspoň tak mu to pripadlo. So zadávaním takýchto tém nikdy nemal problémy, stačilo len s potuteľným úsmevčekom nadiktovať: „Domáca úloha, na budúcu hodinu napíšte... Nové témy – „Kam chodia strigy na brezové metly? Postup ľubovoľný... Alebo – Prečo nevidno kominára na Severnom póle v zajatí ľadových medveďov? Ak začínal učiť primánov, ešte vyplašených a nesmierne detských, u nich uspel najmä so zadaniami typu Prečo si Popolvár nevšimol Snehulienku, keď išiel do Tramtárie po tri citróny? prípadne Čo urobil Janko Hraško, keď zistil, že ho omylom zakryli druhou polovicou vyžmýkaného citróna? Decká väčšinou reagovali spontánne a hlásili sa so svojimi prácami na prečítanie ostošesť. Len niektorí to prijímali ťažšie, trápili sa nad takýmito témami, skôr by prijali niečo podstatne jednoduchšie a reálne sformulované, napríklad opis sekery, vlastného bytu či vrabca domového, ako tomu boli privyknutí zo ZŠ. O týchto výhradách k jeho metóde sa však väčšinou dozvedal až s dosť dlhým časovým odstupom a zväčša od rodičov tých detí, lebo sa neraz stalo, že aj ich kedysi učil, či im bol dokonca triednym profesorom. V sekunde už mohol akomak pritvrdiť, a tak im predostrel aj také námety, ako – Mohol by byť bezhlavý jazdec s hlavami M. Jacksona a Madonny pod pazuchami považovaný za ôsmy div sveta? a tiež – Prečo nemožno vyfotografovať Bielu pani polaroidom v mliekarni? Počas takýchto hodín sa dobre bavil pri počúvaní výtvorov na tieto témy, lebo išlo o skutočne neočakávané slovné reakcie na podnety tohto druhu. Mnohé z týchto prác mohol bez problémov využiť aj v školskom časopise ŠTAFETA, ktorý zhodou okolností založil on sám s pár spolužiakmi ako stredoškolský študent v pohnutom roku šesťdesiatom ôsmom a časopis, div sa svete, prečkal aj rok 2000. V tercii z roku 2004 to najprv skúšal s trocha vážnejšími témami, mal nejasný pocit, že i napriek vysvetleniu dvoch základných spôsobov kreatívnej asociatívnosti slov do reťazca či hviezdice by mal byť zdržanlivejší pri zadávaní tých predtým viackrát osvedčených „haluzných“ tém na domáce slohové práce. Terciáni spracovali témy „Kam sa vlieva slza? či „Koľko poschodí má nebo? celkom obstojne. Stále to však nebolo ono, nebol tak spokojný a uvoľnený pri ich zanietenom čítaní ako pri počúvaní výplodov ich predchodcov, ktorí sa často až predbiehali v tom, kto z nich využije čo najuletenejšie nápady či spôsob spracovania hociktorej z takýchto slohových hračiek. Mal aj také triedy, v ktorých sa zasa najmä chlapci predbiehali v tom, kto vymyslí v rámci voľnej témy jej čo najmorbídnejší variant. Za prílišné množstvo krvi, podrezaných, otrávených, rozsekaných či výbuchmi rozmetaných údov bol nútený dokonca dávať päťky, hoci sa s takýmito slohmi o pozornosť hlásili aj študenti nesporne schopní, s dobrou štylistickou vybavenosťou a neodškriepiteľnou úrovňou sčítanosti najmä z oblasti hororu či fantasy literatúry, ako aj so znalosťou histórie. Aktuálnu triedu tercie však túžba po predvádzaní sa v morbídnosti zatiaľ neopantala, takže sa hodiny slohu vyvíjali vcelku podľa jeho predstáv, hoci s miernym pocitom, že tým témam ešte predsa čosi chýba. Skúšal to aj s novou pomôckou, akou sa stali multimediálne cédečka. Nahodil im pár situácií z najjednoduchších rozprávkových hier a nechal ich dotvoriť posledné levely podľa ich predstáv. V ich riešeniach však bolo priveľa technických a počítačových termínov, ktoré ho skôr znervóznili, ako nadchli. Dokonca sa odvážil aj na také kroky, keď našiel na skvele spracovanom cédečku ARTOPEDIA rôzne maliarske rozprávkové či biblické motívy a nechcel po terciánoch nič iné, len aby k obrazom zaujali určité stanovisko. To už bolo pomerne ťažké, ale nemohol im uprieť snahu vyjsť mu v ústrety aj v takejto úlohe. Stále však cítil, že to nie je ono. Ten pravý a vlastne veľmi jednoduchý nápad sa dostavil pri nespočetne krát uplatnenom pohľade z okna učebne, ktorú už dve desaťročia používal na vyučovanie takmer výhradne. Z toho okna pri katedre bolo vidno na najstaršiu dominantu mesta, románsku rotundu svätého Juraja. Ťažko by asi niekto pochopil, čo pre neho znamenala možnosť práve takéhoto výhľadu. Všetko možné sa striedalo, menilo, či už v gymnáziu, na radnici alebo kdekoľvek inde, ale rotunda, tá skvele trvala, bez zreteľných vonkajších zmien. Ale ani s tým oblokom to nebolo až také jednoduché. Pri šťastnejších chvíľach školy, kedy prišiel rad i na výmenu staručkých okien s väčšinou popraskaných či uvoľnených obločných skiel, ho takmer prehodilo od prekvapenia po oznámení, že mu v učebni s týmto výhľadom hodlajú na základe inštrukcií mladého pamiatkara ponechať oblok, podľa Viktora rozhodne ten najhorší na celej škole. Vtedy sa zaťal až do nepríčetnosti a vyhlásil pred tým mládencom, majstrom opravárskej čaty a hospodárkou školy, ktorí za ním prišli do tejto učebne krátko po piatkovom vyučovaní, že podá radšej okamžitú výpoveď zo školy, ak oblok nebude vymenený, dôvodiac i tým, že neručí za bezpečnosť študentov, nakoľko ťažko poškodený oblok mohol každú chvíľu neutesnenými sklami dorezať mládež študentskú, prestávku čo prestávku otvárajúcu oblok bez ohľadu na zimu, jeseň, či jar. Mladý pamiatkar bol očividne unesený kovovým otváracím mechanizmom obloka, naposledy funkčným tak pred päťdesiatimi rokmi. Sľuboval tiež odušu, že ten oblok iste opravia a zrekonštruujú do pôvodného stavu. Pri týchto slovách Viktor videl, ako sa zatváril skúsený majster, vymieňač obločný. Viktor pritvrdil a oznámil pani hospodárke, aby informovala t. č. neprítomnú pani riaditeľku, že v prípade nevymenenia obloka okamžite v škole končí, nech aj zostane nezamestnaný. Hospodárka bezradne pokrčila plecami a povedala, že ako pána profesora pozná, od budúceho týždňa môžu byť bez slovenčinára. Jej starosť to síce nie je, ale tiež je za to, aby bol ten nebezpečný oblok vymenený. Mladý zanietenec trval na svojom a citoval vyhlášky i zákony. Viktor nikoho necitoval, len sa opýtal mladého strážcu pamiatkových a možno i iných zákonov, či on preberie zodpovednosť za zdravie žiakov, ktorí sa pri manipulovaní s najhorším oblokom školy môžu veľmi ľahko zraniť, keďže mal tú možnosť vidieť viackrát nepekne dorezané ruky študentské po prudšom stretnutí sa so školským sklom. Mladý horlivec odpovedal v tom zmysle, že to už nespadá do jeho okruhu záujmov. Viktor si neodpustil poznámku, že sú okruhy záujmu pána pamiatkara jednoznačne odtrhnuté od života, na hony vzdialené nielen školskej realite. Zároveň si však všimol ďalšie žmurknutie majstra-vymieňača a konečne pochopil, čo má v tejto situácii urobiť. Pokrčil plecami a rozlúčil sa so všetkými svedkami boja o tento oblok so slovami, že už na tejto škole asi skončil. Keď sa v pondelok objavil v škole, s obavami otvoril dvere svojej učebne J4, s úľavou zbadal, že obidva obloky triedy sú vymenené, na stene pri tom najproblematickejšom zostal visieť osamotený kus železa, kedysi veľmi dávno slúžiaceho na otváranie vrchnej časti starého okna, ktoré tak počarovalo mladému zamestnancovi krajského pamiatkového úradu. Odvtedy bol ešte viac utvrdený o magickom zmysle práve tohto výhľadu. A tak sa stalo, že v závere jednej z hodín slohu v tercii mu pri opätovnom upretí zraku na klobúk rotundy prišla na um téma, akej sa už veľmi dávno nepotešil.

         „Takže nová téma. Zapíšte si: Ako som objavil stornoka. Postup ľubovoľný.“

         Reakcie študentov po chvíli boli také, aké očakával. Postupne sa pred ním dvíhal les rúk a tváre študentov prezrádzali jednoznačne, čo sa ho spýtajú.

         „No? Čo sa deje? Prosím, Tibor. Čo ti nie je jasné?“ vyzval jedného z hlásiacich sa terciánov, ktorého mamku i brata stihol učiť tiež.

         „Pán profesor, a to myslíte vážne s touto témou? Nepomýlili ste sa?“ veľmi neisto vtedy zaznela otázka inak poväčšine pozorného, dostatočne sebaistého a vnímavého študenta.

         „Pomýliť?! Akože by som sa mohol pomýliť?! Je to tak, ako som už povedal – Ako som objavil stornoka!“ zdôraznil Viktor.

         „ A aby sa dievčatá nebodaj neurazili, tak môžu, samozrejme, použiť ženský rod pri slovese objaviť. Aby si aj budúce feministky prišli na svoje...“ dodal možno zbytočnú poznámku. Z tvárí terciánov však neistoty neubúdalo. A Tibor opätovne zdvihol ruku a Viktor mu dal znova slovo, hoci inokedy gymnazistov vyzýval k rečovému prejavu postupne, podľa poradia, ako sa prihlasovali, ktoré im zvykol zafixovať vetou: „Poradie bolo určené.“

         „Pán profesor a čo je to ten stornok alebo stornoka?“ položil Tibor ďalšiu, ešte viac jednoznačnú otázku.

         „Neviem sám,“ odpovedal popravde Viktor. „Len tak mi to napadlo. Také slovo určite neexistuje, aspoň nie v mne známych jazykoch. Môže to byť ktokoľvek alebo čokoľvek. Ak uznáte za vhodné, dajte si to slovo do úvodzoviek a prvý pád jednotného čísla je STORNOK. Viac už k tomu nemám čo povedať. Určite si s tým poradíte, veď vy ste šikovní,“ pochválil ich s pocitom, že sa nemýli. Reagovali zašumením a zafrfľaním, v ktorom rozoznával aj odmietavé reakcie, no väčšinou zaznelo: „Paráda! Bomba! Haluz! Úlet! Šajba! To bude des...“

         Po týždni bol veľmi zvedavý, ako sa s takto zadanou úlohou jeho terciáni vysporiadali. A nebol sklamaný. Podľa očakávania mala úloha nespočetne riešení. S čoraz hlbším uspokojením počúval o tom, ako v stornokovi objavili obzvlášť nebezpečný počítačový vírus, nový liek na AIDS i rakovinu zároveň, ale tiež to bol podľa nich slovenský kráľ v 14. storočí či vládca tajomnej podzemnej ríše. Nazvali tak i nový chemický prvok s úžasnými energetickými vlastnosťami, skamenelinu z prvohôr, ako aj druh dinosaura, objavený v pieskových dunách Záhoria. Stornok bol podľa nich všetko možné a Viktora na tejto hodine zaplavil už dávno neprežívaný pocit blaženej spokojnosti. S úsmevom na tvári načúval čítaniu, prikyvoval všetkému, čo odznievalo, s pokojným svedomím dával jednotku za jednotkou. STORNOK sa uchytil, STORNOK ožil, aj keď to bolo len v úzkom kruhu, medzi ním a terciánmi. Úspech ho natoľko povzbudil, že túto tému ponúkol na dobrovoľné spracovanie i vo vyšších triedach, kde už nebola taká spontánnosť pri prijímaní tém slohových prác. Ale ani tam to nedopadlo najhoršie. Vypočul si, že stornoka objavili v africkom pralese ďalekej Gambie ako neznáme zvieratko so zreteľnými telesnými danosťami pre plávanie i lietanie, bol to i mierumilovný mimozemšťan alebo vzácna minca z keltských čias, razená v tajomných katakombách starobylého kláštora. Ale tiež to bola nová súčiastka pre stabilizáciu auta formule jeden, palivo do kozmickej rakety pre let na Mars alebo nový druh vysokoenergetického nápoja, desaťkrát účinnejšieho ako notoricky známy redbull. Dozvedel sa aj, že v Kuvajte po vojne v zálive obnovili sviatok všeobecnej hojnosti a dobročinnosti, nazvaný stornok. Najodvážnejší zo študentov nazval pojmom stornok špeciálneho slovenského bodyguarda, ktorý počas týždňa stráži vodcu široko a hlboko rozvetveného bratislavského podsvetia a počas víkendov zasa jedného z ústavných činiteľov. Viktor ho dobromyseľne upozornil na zradný význam slov „široký“ a „hlboký“, ako aj háklivosť pojmu „ústavný činiteľ“. V ďalšom podaní dokonca išlo o jeden druh tenučkého štetca, ktorý používal majster Leonardo da Vinci pri maľovaní portrétov Dámy s hranostajom a najmä Mony Lisy!

         Odchádzal vtedy zo školy s dávno neprežívanými pocitmi spokojnosti. Tešil sa na to, že sa vo vinohrade pustí do dávno odkladaného upratovania pivnice, ktoré nestihol urobiť pred vinobraním. Bolo treba vymeniť sčernalé kartóny na kantléroch pod demižónmi, vymiesť zo všetkých kútov pavučiny, vymeniť dve nahnité dosky na schodoch do pivničky, prípadne si zapožičať od niektorého zo susedov postrekovač staršieho typu, pripraviť vápenný roztok a vystriekať i z hygienických dôvodov kamenný ovál pivnice. Obvykle túto činnosť vykonával pred oberačkami, najmä preto, že väčšina nádob bola už prázdnych, tentoraz sa o predčasne prázdne nádoby 9. júna postarala príliš krutá príroda v podobe ľadovca, dosahujúceho až veľkosť tenisovej loptičky. Pri prezliekaní sa do vinohradníckych hábov zaznel bytový zvonček, v tom čase to ešte nemohol byť nikto z rodiny. Bez vyzretia priezorom váhavo otvoril dvere svojho bytu. Stál tam mladý muž v tmavom obleku a s decentnou šedomodrou kravatou. Na prvý pohľad vyzeral ako zamestnanec dobre prosperujúceho veľkomestského pohrebného ústavu. Vo Viktorovi hrklo, či sa niekomu z najbližších nebodaj čosi nestalo.

         „Dobrý deň prajem. Prepáčte, že vyrušujem. Som obchodný zástupca vydavateľskej agentúry DOBRÉ SLOVO. Volám sa Adam STORNOK. Nemáte záujem o kúpu Biblie, o najnovšie vydanie?“

     

    V ULITÁCH (úryvky)

    (V. N. – Večný nespokojenec)

         Aké je to všetko čudné! Už takmer nič nefunguje, ako by malo, ale nikto to nevysloví verejne a nahlas. Lidovky má možnosť u nás čítať len málokto, ešteže mám také dobré kontakty, pošta funguje, pani Belanová, ako inak, ale najmä tá neoficiálna. Pokútnosť nám vnikla pod kožu a nemnohým i pod predkožku, inak by sa nerodili takí a toľkí jasní vopredvygumovanci, ako ich kdesi nazval Roman Hargaš! No, ten človek sa naozaj nebál ísť do všeličoho, ale nič iné ako ten jeho neúplný rukopis sa mi nepodarilo zohnať! Ale stojí za to začítať sa, hoci Styron a Sofia to nie sú, to veru nie...

         „Bol to vlastne taký dlhý, úzky sad, asi päťdesiat metrov, z obidvoch strán vysoké steny od susedov, murované, tehlové či kamenné, poznáš to, však,“ rozprávala ďalej a neprestávala mu dlaňou či prstami skúšať hruď, nielen bradavky, nielen bohaté chĺpky na obidvoch plytkých miskách mužnosti, nielen vláčne svaly na rukách.

         „Baví ťa to?“ spýtala sa zrazu, akoby si prestala veriť, že ho jej dávno zažitý príbeh zaujíma.

         „Ale, samozrejme, ako môžeš pochybovať!“ vydýchol prekvapene a ani on nechcel zaostať za jej láskaním, nechcel vynechať ani priehlbinky kľúčnych kostí, ani krivky prsníkov, ktoré sa akoby napínali v ústrety jeho dlaniam a opatrne, zľahka posúval veľkú horúcu dlaň cez jej brucho až na hranicu, kde sa mu do cesty postavil jemný, no hustý lesík jej chĺpkov, akoby prebudených, oživených, div nie praskajúcich od zrejmého napätia.

         „Prestreli sme si deku do trojuholníka medzi dve jablone a jednu hrušku. Tereza mala oblečené letné šaty krémového odtieňa s veľkými kvetmi, akoby matne batikovanými na podklade, ja som sa nahodila do šortiek a obyčajného modrého pásikového trička. Mala dlhé vlasy, nosila v nich širokú stuhu. Striedala tie stuhy skoro každý deň. Vtedy mala bielu... Bola bruneta, veľmi výrazný typ. Skrátka, nemohla zaprieť našu fajtu. Vyzliekla si šaty a mňa zarazilo, že pod nimi mala len gatky. Teda nie iba to, ale že očividne nemala úmysel prezliecť sa do plaviek. Ja som ich v taške našla, no ona sa len usmiala a povedala: Netreba nám ich, Klárka, tu nám bude lepšie takto. Ľahla si úplne spokojne, založila si slnečné okuliare a vydala sa slniečku napospas. Mne zostalo zrazu veľmi čudne, starý otec sa predsa mohol prebudiť, alebo od susedov ktosi nazrieť, hoci bol múrik vysoký vyše dvoch metrov. Voľky-nevoľky som si vyzliekla tričko a šortky, ale zostala som sedieť, pripravená zakryť si prsia. Už som ich mala vyhúknuté, no, tak akurát. Pozerala som na ňu, ako si spokojne leží, všimla som si, vlastne som ani oči nemohla odtrhnúť, ako jej pod bielymi nohavičkami vidieť ohanbie, mala strašne husté chĺpky, gatky skoro nič nezakrývali, v plavkách vyzerala oveľa bezbrannejšie, a keď cvičievala holá, tak mi na nej nepripadalo nič vyzývavé, skôr smiešne pri tých prudkých pohyboch. Prsia však mala veľmi pevné a bradavky tmavé, ako hrčky smoly, ešte som také nikdy nevidela, ja som tam bola skôr do ružova... Možno si všimla, že si ju obzerám, tak sa posadila, pozerala na mňa, ako som tam sedela strnulá, trochu prikrčená, len na mňa pozerala, nehovorila nič. Potom prehodila cez zuby: Mali sme si zobrať klobúky na hlavy, slnko je dosť prenikavé.

         Znova si ľahla, obrátila sa na brucho. Po chvíli ma poprosila, aby som jej opaľovacím olejom natrela chrbát. Ruky sa mi trocha triasli, bolo mi tak čudne, veď som ju predtým na kúpalisku mastievala či natierala viackrát, a pripadalo mi to úplne normálne, samozrejmé. Vyschlo mi v hrdle, aj v hlave mi začalo hučať, či vlastne viac v ušiach, akoby niekde za múrom začala tiecť prudká riečka. Možno aj ten pohár ríbezľového vína vykonal svoje. Natrela som jej chrbát a ona bola spokojná. Po chvíli ma však poprosila, aby som jej natrela i stehná zozadu. To mi bolo ešte čudnejšie, ruky sa mi rozochveli akoby som išla kradnúť v samoške čokoládu, no olejovala som ju poctivo, mala pekné nohy, dlhé, vyšportované, s jemnými členkami, trocha kostnaté, a útly zadok, v jej veku to bolo možno na závisť. Skončila som s olejovaním a myslela, že budeme ležať na deke tak ako na kúpalisku, občas prehodíme slovko-dve. Ona sa však znova otočila ku mne, ja som stále mala ruky natočené k prsiam, bola som celá stuhnutá či zaskočená situáciou.

         „Čo sa deje, Klárka?“ spýtala sa, odložiac okuliare. „Čoho sa bojíš? Tu sa predsa môžeme opaľovať ako Evy, bez obáv. Ľahni si pokojne, uvoľni sa, natriem ti chrbát.

         Uff! Skoro by ma dostal, ten Hargaš! Asi vie o týchto veciach viac vymýšľať ako ich skutočne prežívať! Takmer ma nasmeroval do polohy samohonca bez samohonky! To teda nie! Radšej voľakde pohľadám tú kazetu s Mejlom Hlavsom, Hargaš musí počkať! Nech si len píše, ako chce, ale času zasa nemám toľko, aby ma zhltol úplne. Aj povinnosti, zvané pracovné, hoci i na diaľku s občasnými inštrukciami cez telefón, aspoň ten mi tí všemocní namontovali, po trojročnom dožadovaní sa, ponižujúcom žobraní o túto vymoženosť – vymoženosť?!; seriálovo-kamarátové a mladorozletové, uf! čakajú, bohužiaľ. BOHUŽIAĽ, vy ignoranti!  „Nepotřebujeme krále... lid oblouzněný tím slovem o lásce k bližnímu, nepotřebujeme uzdravených...“ Nepotrebujeme ich, nepotrebujeme spoločenstvo červených knižiek!

     

    (Gabriel Škrupinka)

         So srdcom v hrdle viedol Gabriel Škrupinka kŕdlik svojich žiakov po chodbách školy. Postupoval ostražito, obávajúc sa náhodného stretnutia s riaditeľom či zástupcom. Nápad odučiť hodinu v Izbe revolučných tradícií skrsol v ňom náhle počas veľkej prestávky, a preto nepovažoval za potrebné nikoho o tom informovať, tobôž nie žiadať na tento krok posvätenie.

         Žiaci ho zrejme chápali a presúvali k miestnosti venovanej životnému dielu a činnosti Jurka Veklu, významnej osobnosti úsvitu našej novodobej slovesnej kultúry, so závideniahodnou disciplinovanosťou a málo vídaným citom pre pedagogické zvláštnosti.

         Opatrne otáčal kľúčom v zámke. Vydýchol si, až keď mal všetkých dvadsaťtri žiakov I. D dnu.

         „Tak, a teraz sa môžeme naplno venovať tradícii našej školy, našej alma mater, ktorú najlepšie charakterizujú prívlastky starobylábohatá,“ zahorel v ňom historik.

         „Bol by som rád, keby ste si všetko dobre prezreli, prečítali popisky a čo najviac si odtiaľto odniesli, myslím v pamäti či v srdci. Je tu zhromaždených pár osobných vecí našej známej umeleckej osobnosti. Všimnite si kalamár, rúčku, pierka na písanie, kyvadlové hodiny, vlastnoručne vyrezávanú čutoru na posilňujúci nápoj, obľúbené kreslo s pôvodným poťahom, školské zošity, tašku s monogramom a najmä vzácne prvé vydania jeho prác. Máme tu však len časť jeho tvorby, väčšina rukopisnej pozostalosti je v archíve Matice slovenskej. Viete, v ktorom meste sa nachádza sídlo tejto ustanovizne? Kto z vás to vie? No? Ako sa voláte? Ešte vás všetkých nepoznám...“ vyzval odvážneho chlapca Škrupinka.

         „Volám sa Peter Lodyha. To mesto sa volá Martin a leží v srdci Turca. Matica slovenská je umiestnená v dvoch budovách – starej, pôvodnej, a novej, slúžiacej svojmu účelu,“ dával si záležať na každom slove študent a Gabriel ho pochválil za presnosť, neberúc do úvahy šepkané, no počuteľné poznámky niektorých študentov typu: „To je teda Hujer! Vtierka! Indulonista!“

         „Pozorne si prezrite najmä školské potreby. Ako je všeobecne známe, náš Jurko Vekla bol vynikajúci študent. Pozoruhodné je, aký mal úhľadný rukopis. Môžete si tu prezrieť aj materiály, ktoré boli o ňom a jeho diele knižne spracované, ako aj pomerne obsiahly fotodokumentačný materiál. Všetko je usporiadané chronologicky.“

         Bol spokojný, že sa mu na suplovanú hodinu dejepisu za kolegu Šibrinka podarilo presunúť najčerstvejších žiakov školy do pamätnej izby (takto možno najlepšie upevňovať ich národné povedomie aj mimo hodín slovenčiny), hoci stále v ňom tlel ohník strachu, že ho práve tam – aj so žiakmi – niekto čo len trocha kompetentný objaví.

         Nedokázal utajiť úsmev, keď pobadal záujem svojich zverencov o všetky vystavované materiály.

         Ach nie, nie je to veru zbytočná námaha, ani riziko!

         Na okamih sa zasníval, predstavujúc si, ako ho vo chvíľach odchodu na akademický týždeň maturantky v tmavých slávnostných šatách obdarúvajú ťažkými kyticami červených ruží a so slzami v očiach mu ďakujú za všetko, čo ich naučil, za všetko, čo im kedy ukázal.

         „Súdruh profesor, môžem sa niečo spýtať?“ vytrhol ho z pekného sna hlas jedného študenta.

         „Samozrejme, veď som vás na to upozornil. Treba maximálne využiť príležitosť, akou je návšteva tejto pamätnej miestnosti,“ vyzýval ich. Je predsa všeobecne známe, že aj z tej najmenšej iskierky, sotva znateľného záblesku, sa môže rozhorieť mohutná plamenná hriva...

         „Súdruh profesor, aj ten kabát na vešiaku v rohu patril Jurajovi Veklovi?“

         Gabriel zdúpnel pri pohľade na vešiak, kam obrátili oči všetci prítomní študenti.

         Visel tam smutne tmavý, už dosť obnosený kabát kolegu Zoftoviča, doživotného starého mládenca, seniora zboru a správcu tejto izby, ktorý v poslednom čase prepadol ťažko pochopiteľnej roztržitosti a melanchólii, prejavujúcej sa i povážlivou mierou zábudlivosti, čo uvádzalo do rozpakov najmä mladšie členky zboru, keď si všimli nezapnutý zips na jeho nohaviciach...

         Posmelený úspechom vo využívaní menej tradičných výchovno-vyučovacích foriem, Gabriel Škrupinka sa rozhodol po krátkom čase rozšíriť pole pôsobnosti, účinnosť svojich ďalekosiahlych zámerov.

         „Počúvaj, Stano, ty si vraj v múzeu pečený-varený, na koho sa obrátiť, keby som tam chcel odučiť hodinu? Idem preberať Hurbana, údajne je tam meruôsmy rok celkom slušne spracovaný.“

         „Ale, ale, ako ťa to len draplo naplno! Angažuješ sa chvályhodným spôsobom, v múzeu ich teraz bijú hlava-nehlava za to, že málo spolupracujú predovšetkým so školami. Najlepšie bude, ak zavoláš priamo sprievodkyni po expozícii Vilme Futrovej a s ňou všetko dohodneš. Škoda, že sa nemôžeš práve na tú hodinu dostať do Hlbokého, do pamätnej izby, aj k dvom hrobom nášho Jozefa Miloslava.“

         „Netreba volať riaditeľovi?“

         „Načo! Veď pre nich je to prkotina!“

         Všimol si, že mladučká kolegyňa Alica Šurpánková nad nimi neveriacky krútila hlavou.

         „Alicka naša milá! Postrehol som, kým som sa zhováral tuto s kolegom, že sme zrejme narušili vašu vnútornú rovnováhu. Môžem vedieť, čo sa vám stalo, čo vás tak deprimovalo?“ Stano Šibrink sa väčšinou práve takto prihováral mladším kolegyniam.

         „No, že by išlo priamo o deprimáciu, to nie... Len mi nešlo celkom do hlavy, keď som z úst dvoch slovenčinárov začula – drapnúť, pečený-varený, hlava-nehlava, prkotina! Zdá sa vám to v zhode s úctou voči spisovnému jazyku?!“

         „Chápem vaše obavy, milá kolegyňa,“ blahosklonne kývol hlavou Šibrink, a Škrupinka vedel, že toto gesto neveští pre ich útlu kolegyňu nič dobré, „ale my sa s kolegom Gabrielom dopúšťame podstatne väčšieho previnenia, ak nie zločinu... My sa rozprávame s niektorými kolegami a priateľmi, ba aj doma, dialektom! Nárečím! Predstavte si! Takí sme my! Jazykoví delikventi ťažkého kalibru! Ja som sa ho dokonca dobrovoľne naučil, ale tuto kolega je poctivý rodák. Keby to tak vedeli v Matici alebo priamo v Jazykovednom ústave, tí by nám dali! Neviem, či si privyknete na náš chlebík učiteľský medzi takými očividnými barbarmi, akí sme my dvaja, veru neviem! A to sa niekedy pod vplyvom stresu i zakokcem!“ Z výrazu Šibrinkovej tváre bola mladá jazykárka ešte zmätenejšia ako pred chvíľou...

         Škrupinka si napriek situácii, ktorá v kabinete vznikla, dohodol priamo s Vilmou Futrovou exkurziu a túto skutočnosť oznámil aj Ignácovi Kwichtovi, zástupcovi pre veci pedagogické.

         „Správne, chlapče, tak treba ísť na to! Darmo budeme mlátiť slamu o internacionálnom a nacionálnom, keď budeme obchádzať naše regionálne podhubie. Odtiaľto treba začať, na tom treba stavať! Kedy to bude? V utorok? Tretiu hodinu? A s I. D? Dobre, možno sa utrhnem aj ja, rozhodne to nezabudni podrobne prebrať na predmetovej komisii!“ Škrupinka očividne vykonal dobrý skutok, odobrený i vedením školy, teda jej nezameniteľnou súčasťou.

         Horko-ťažko sa dočkal toho utorka a s pocitom, akoby vážil o dvadsať kíl menej, prešiel s triedou neveľkú vzdialenosť z gymnázia do múzea. Mal dojem, že celá škola nastavila uši, postavila sa na špičky a sleduje počínanie odvážneho pedagóga.

         V škole však život pokračoval v menej nadšenom duchu. Nasvedčoval tomu aj rozhovor dvoch kolegov, takmer bratov, Félixa Hrotta a Alojza Hrotka, v útulnom tichu združeného kabinetu pre polytechnickú výchovu, brannú výchovu a odbornú prípravu.

         „Neučíš?“ začal Hrott reč, vidiac, že Hrotek zamyslene fajčí a pozerá na školský dvor, tentoraz prázdny, bez dievčat s volejbalovou loptou.

         „Som znechutený.“

         „No a? Ako ťa poznám, máš taký pocit takmer stále.“

         „Nateraz som však v štádiu neporovnateľne vyššieho stupňa nechuti ako inokedy.“

         „Nehovor! Aj to je ešte možné? A to už prečo?“

         „Direktor ma zotrel... Aj Kwicht... Obidvaja mi dali, čo pes nechcel,“ v hlase mu znelo zreteľné rozčarovanie, vibrovala aj zúfalá ľútosť.

         „Čo ich k tomu viedlo, prosím ťa?! V tomto ročnom období!“

         „Malichernosti, nedostatok veľkorysosti. Vraj neučím, nechodím na hodiny, ako treba. Podľa nich som zabudol, že na tejto škole sa predovšetkým poctivo učí! A ty prečo neučíš?“ prešiel k otázkam Hrotek.

         „Nemusím... Decká sú u lekára na akejsi prehliadke.“

         „A nie v múzeu? Veď mali ísť do múzea.“

         „Aj išli! Ale iná trieda, v rámci normálnej hodiny. S mladým Škrupinkom.“

         „Ach ták!“ dohodli sa konečne jedným dychom.

         „A vieš to isto? Si presvedčený, že tí tvoji sú na prehliadke?“ začal s pochybnosťami znova Hrotek.

         „Čo máš na mysli?“ zneistel v tej chvíli Hrott.

         „No len to, že nejaká trieda je na prehliadke, keď je Škrupinka v múzeu!“

         „Pravdaže! Dosť dlho som študoval zborovňovú vývesku. Veď vieš, že Kwicht sa nikdy nemýli,“ rozhorčil sa Hrott.

         „To teda nie, Kwicht nie,“ prikývol kolega.

         „Stojí tam jasne: streda, 3. C, prehliadka u dorastového lekára, po prvej hodine,“ pokračoval Hrot.

         „Tak streda hovoríš... Lenže dnes je utorok.“

         „Nepleť mi hlavu! Veď to som ešte mohol byť doma! Začínam až štvrtou hodinou.“ Hrotta to už hnevalo.

         „Štvrtou hodinou začínaš v pondelok,“ pokračoval Hrotek neľútostne. Poznal kolegov rozvrh naspamäť, čo je v školstve úkaz nie výnimočný. Hodno dodať, že o svojom rozvrhu mal byľku menej dokonalý prehľad.

         „Ale to sme mali učiť obaja!“ ošľahol ich blesk náhleho poznania.

         V zlovestnom tichu kabinetu vyčkali na zvonenie ukončujúce ich hodiny.

         O čosi lepšie sa darilo Škrupinkovi v múzeu. Nečakala ich síce referentka Futrová, ale sám historik Boris Knutel, zoznámili sa bleskovým podaním ruky a podozrivým oznámením, že kolegyňa Futrová už-už končí sprevádzanie šiestakov IV. ZŠ, vedenej pani učiteľkou. Ak minútku počkajú vo vestibule, ujme sa ich lektorka. Je to jej pracovná povinnosť. A čudák jeden vybehol na historika prekvapujúco rýchlo z budovy múzea.

         Naozaj netrvalo dlho, a z bočných schodov schádzali tradične hlučné deti, za nimi pani učiteľka, mladá a pekná! Hoci sprievodkyňu Futrovú považovali za jednu z najpríťažlivejších múzejníčok v okolí, pri mladej pani učiteľke jednoducho nemala šancu.

         Obe mladé sympatické ženy ešte čosi dokladali, potom kustódka privítala Škrupinku úsmevom i podaním úzkej energickej ruky a pýtala sa na kolegu Knutela.

         „No, odovzdal mi váš odkaz a vybehol z budovy veru dosť rýchlo,“ povedal pravdivo Gabriel.

         Obe ženy na seba začudovane pozreli a učiteľka sa rozlúčila, pričom vybrala z tašky dve knihy.

         „Odovzdajte mu to, keď to tak už dopadlo,“ usmiala sa trocha previnilo a vyviedla netrpezlivé deti von z budovy.

         „Tak, nech sa páči hore po schodoch, formality až potom,“ vyzvala Gabrielovu družinu sprievodkyňa. Pred vstupom sa dohodli, že zrýchleným tempom prekonajú prvú časť expozície, aby mohli najviac času venovať exponátom a vystavovaným materiálom z meruôsmeho roku.

         „Nebojte sa, všetko stihnete, takýchto hodín sme tu už mali dosť, hoci viac k nám chodia zo základných ako stredných. Aj táto pani učiteľka tu bola už vari štvrtý raz... pravda, má na to aj iné dôvody,“ usmiala sa Vilma Futrová, pridajúc do úsmevu istú mieru tajomnej zasvätenosti, ako to vedia len ženy jej formátu.

         „A ako sa vlastne volá? Z tej novej školy poznám len riaditeľku, jej zástupkyne a kolegu ruštinára.“

         „Stopková, pán profesor. Svetlana Stopková. Učí tu už druhý rok.“ Práve táto informácia prekvapila Gabriela najviac.

         Vo vstupnej časti sa gymnazisti dozvedeli nevyhnutné podrobnosti o založení a zakladateľovi inštitúcie. Boli taktne upozornení na možnosť kúpy regionálnych katalógov a propagačného materiálu rôzneho druhu, predovšetkým sprievodcu po Okresnom múzeu so žltou obálkou.

         Ďalšia časť, blahovská izba, prekvapila aj Gabriela množstvom sústredenej keramiky ľudového pôvodu.

         Popri národopisnej časti s výšivkami, krojmi a kútnymi plachtami, nad ktorými sa usmievali najmä dievčatá, sa cez exponáty z najstaršieho obdobia dostali k slušne spracovanej časti remesiel, ako aj dejín stredoveku, ktorý položil základy bohatých historických súvislostí neskorších období. Chlapcov fascinovali dereš, potom meč, ktorým sa naposledy popravovalo, a strelné zbrane. Dievčatám sa z ťažko pochopiteľných dôvodov páčili kamenné gule úctyhodných rozmerov, ktorými sa rôzni útočníci snažili v časoch minulých zdolať hrubé múry mestského opevnenia.

         Jadro vyučovacej hodiny sa však odohralo v časti venovanej revolučným udalostiam v rokoch 1848 – 1849, ktorá postupne prechádzala do expozície novodobých dejín.

         Škrupinka sa snažil, hoci ho trocha znervózňovalo, že jeho hlas znel v tomto prostredí trocha inak, ako bol zvyknutý, a na pokoji mu nepridalo ani taktné zasiahnutie – ale predsa len zasiahnutie – sprievodkyne do priebehu netradičnej hodiny; dovolila si spresniť tri údaje týkajúce sa vzťahu J. M. Hurbana ku Skalici, k D. G. Lichardovi a k Slovenským pohľadom, najstaršiemu literárnemu časopisu v Európe, ako aj údaj o prvom uverejnení hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska v Lichardovej Domovej pokladnici...

         Z celého podujatia mal Gabriel zmiešané pocity, bol presvedčený, že sa dalo dosiahnuť i viac, mnohé zostalo visieť vo vzduchu, nedotiahnuté, nedokončené. Ale najviac mu z celého podujatia utkvel pred očami akýmsi zvláštnym svetlom prežiarený obraz mladej pani učiteľky Stopkovej na muzeálnych schodoch. Pri pomyslení na toto náhodné stretnutie sa začal usmievať a ani si to neuvedomoval.

         Napokon bol rád, že Ignác Kwicht sa napriek ubezpečovaniu „neutrhol“ a otvorenú hodinu slovenského jazyka a literatúry v Okresnom múzeu svojou prítomnosťou nepoctil.

    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013