Jaromír Slušný

Narodenie 24. 8. 1949 Bratislava






  • Národnosť

    Slovenská
  • Stručne o autorovi

     Jaromír Slušný absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity J. A. Komenského, odbor archívnictvo (historické vedy). Pôsobil ako
     Jaromír Slušný absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity J. A. Komenského, odbor archívnictvo (historické vedy). Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg v Bratislave  a v Prahe.Od roku 1992 je súkromným podnikateľom. V rokoch 2010 až2017 zastával funkciu predsedu Obce Slovákov v Českej republike, od roku 2000  pôsobí vo funkcii predsedu redakčnej rady časopisu Korene, prvého slovenského časopisu v ČR a súčasne spolupracoval s mnohými českými periodikami.
    Základom jeho publikačnej činnosti sú dejiny boja spoločnosti proti rôznym prejavom trestnej činnosti. Tomu zodpovedá jadro jeho knižných publikácií – Štěchovická past (1993, 2010), Čekání na vraždu (1993, 2010), Security Man – Drama jedné noci (2010), Vražedná staletí aneb kriminální příběhy od dávných časů (2002), Černá kniha českých bestiálních vrahů (2006) alebo literárne spracovanie prvej série obľúbených Četnických humoresiek (2002).
    Jeho základnou pracou sú Světové dějiny policie (starověk) vydané v roku 2002 a Historie světové policie (středověk, novověk), ktorá vyšla v roku 2006. Je spoluautorom Stručných dejín polície v Európe, vydaných v Bratislave v roku 1995.
    V roku 2003 ako spoluautor vydal rozsiahly zborník dokumentov z dejín Slovenska pod názvom Rodný list: Slovenská republika. Jeho rozšírená verzia je od roku 2010 dostupná na www. slusny.aspone.cz pod názvom Obraz slovenských dejín, Zborník dokumentov k dejinám Slovenska a Slovákov. . Roku 2005 vydal knihu Smutné konce slavných,  v roku 2007 Nejkrásnější řecké báje a pověsti a roku 2009 Nejkrásnější římské báje a legendy (aj audioverzia). Jeho mytologickú trilógiu završujú po slovensky písané Najstaršie slovenské mýty a báje s podnázvom Svätá kniha Slovanov (2010). Nasledovali knihy  Najväčšie slovenské záhady (2011), Nejděsivější československé zločiny (2012).
    Je spoluautorom menších publikácií Slováci v ČR, Cesta emancipácie a integrácie, (2012), Manuál dobrovoľníka (2013), Prežije slovenčina v Česku? (2014), Slováci v Ústeckom kraji (2015), Cena Mateja Hrebendu (2016). Od roku 2014 sa autorsky podieľa na spracovaní hesiel do Encyklopédie českých právnych dejín.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Nejkrásnější řecké a římské báje a pověsti (2010)

    Literatúra faktu

    • Rodný list - Slovenská republika (2003)
    • Najstaršie slovenské mýty a báje alebo Svätá kniha Slovanov (2010)
    • Nejděsivější československé zločiny (2012)

    Odborná literatúra

    • Stručné dejiny polície v Európe (1997)
    • Světové dějiny policie : starověk (2002)
    • Světové dějiny policie : středověk, novověk (2006)
    • Historie mučení (2008)

    Editorská činnosť

    • Slováci v ČR - cesta emancipácie a integrácie : 20. rokov Obce Slovákov v ČR : zborník materiálov z medzinárodnej konferencie konanej v Prahe v dňoch 30.11.2012 a 1.12.2012 (2012)

    Iné

    • Najväčšie slovenské záhady (2011)
  • Ukážka z tvorby

    Stvorenie sveta (Kapitola z knihy Najstaršie slovanské mýty a báje)   Skeptik vraví a tieto slová často slávi: kde nič
    1. Stvorenie sveta
    (Kapitola z knihy Najstaršie slovanské mýty a báje)
     
    Skeptik vraví a tieto slová často slávi: kde nič nie je, nemôže sa nič ani objaviť. Však takáto nie je vôľa bohov, ktorí postupujú podľa toho, čo má účel, čo má zmysel, čo má cieľ a v zhode s tým treba žiť. Len cieľ takú schopnosť má, že prázdno ľahko prekoná, ak je k tomu príkaz bohov. Potom diať sa začne mnoho.
    Tak to bolo i s naším svetom.
    Podľa jedných Praboh, ktorý bol súčasne aj Vesmírom a nebol ani mužom, ani ženou, sa zdvihol z prázdnoty, stvoril mesačný kosák a ním sa presekol na dve časti. Tak vzniklo nebo a zem, ktoré sa navzájom oplodnili a z tohto spojenia vzišla príroda a život.
    Však podľa druhých to bolo ináč:
    Na počiatku nebolo nič, len prázdno plávalo temnotou. Nebolo Chaosu, nebolo poriadku, pretože Chaos bol poriadkom a poriadok bol Chaosom. Vtedy Démon, ktorému sa zneľúbil tento stav, pretože nemal komu vládnuť, čas prázdna zmenil na tvrdý kameň a vrhol ho do voľného priestoru. Potom druhý, tretí, štvrtý...  Dlho sa nedialo nič, ale naraz! Dva kamene sa obrátili proti sebe, aby vyskúšali svoju silu a odolnosť. Ich náraz -- silný, nečakaný, vykresal prvú iskru, ohňa zárodok, ktorý sa démonom vždy hodí.
    Potom už kamene začali do seba vrážať, kresať oheň, zapaľovať prázdnotu. Horeli. Jeden druhý pohlcoval a za nimi sa tiahli ďalšie, horela prázdnota... Vtedy jej začal vládnuť Chaos a bol čoraz väčší, pretože Démon vo svojom diele neustával a pre svoje potešenie i vlastnú potrebu do jej hĺbky metal ďalšie kamene.
    Chaos ale nie je dielom bohov! Tým sa viac poriadok hodí, pretože ten úctu k bohom rodí a ľudí vedie k pokore. Keď Chaos začal vrcholiť a hrozilo, že všetko pohltí a zničí, Praboh, teda Vesmír, ktorému sa niekde hovorí Rod a inde vôbec meno nemá, sa prebral z nečinnosti, aby včas zasiahol a priestor zachránil.
    Stačilo len jedno jeho mávnutie a zjavila sa voda, čo oheň najprv skrotila a potom úplne uhasila. Len pár iskier si stihol Démon skryť do hrsti, aby mu navždy zostali. Tak voda zaliala kamene, s nimi sa zasnúbila, na blato premenila a ukryla ho v hlbinách.
    Po jej nekonečnej hladine kráčal Praboh a nemala konca táto cesta. Vtedy sa Démon proti nemu vypravil. Stretli sa obaja, upreli  na seba zrak. Otázky žiadajú takéto okamihy a Praboh začal z kraja s prvou z nich:
    „Kto si?“
    „Démon som a boh.“
    „Ak ty si boh, kto som ja?“
    „Ty si všetkých bohov pán a vládca.“
    Zamyslel sa Praboh a v ceste pokračoval. Démon sledoval jeho cestu. Nakoniec ju Praboh zastavil:
             „Zmohla ma chôdza a únava, len jedno nám zostáva: ak si odpočinúť chceme, ak sa chceme zastaviť, svet musíme stvoriť a na ňom sa uložiť.“
    Však z jednej otázky vzniká druhá, pretože bez nich odpovedí niet. Démon sa hneď s tou svojou ponáhľal:
    „Mnohé je nutné k tomuto činu – vodu máme, nie však hlinu. Bez nej sa svet nedá postaviť, pretože tvorstvo niekde musí žiť.“
    Praboh však mnohé vedel a rezká bola jeho odpoveď:
    „Uprostred mora stojí dub. Korene mu ku dnu schádzajú, kmeň nad vodou trčí a konáre sa hrdo k výškam pnú! Tam zdoláme vodu bezodnú, z jej dna vynesieme dobrý lup – hlinu, ktorú skrýva hlbina. Tým sa musí naša práca začínať! “
    Na tom obaja sa dohodli. Aby všetko rýchlo prešlo, zmenili sa na dvoch vtákov, ktorí krídla sa roztiahli a k dubu zamierili svoje zobáky. Praboh sa zmenil na holubičku, Démon na potápku.
    Leteli dlho, keď pod nimi sa objavil mohutný strom. Usadili sa obaja na jeho konároch a Praboh sa hneď k Démonovi obrátil:
    „Tu je dub, predsieň našich zámerov a plánov. Nie však ich koniec ani chvost. Pod hladinu sa ponor, bude tvojou bránou, ku dnu plávaj, tam je hliny dosť. Naber jej, však ešte predtým, požehnaj ju menom mojím a až potom tvojím. V tom celý problém stojí. Bez tohto požehnania, dno za tebou nevykročí, nepríde pred naše oči a všetko pri starom zostane.“
    Však Démon sám chcel stvoriť svet a nedbal na rady Praboha. Na dno sa ponoril, nabral hlinu, však požehnal ju podľa svojich plánov:
    „V mojom a jeho mene, dno stúpaj za mnou!“
    Preto, keď sa vynoril, neobjavila sa zem. Znova ho Praboh poslal ku dnu, ale Démon sa poučiť nemienil. Ponoril sa, zopakoval svoje požehnanie a výsledok bol rovnaký. Až potom sklonil hlavu pred Prabohom, aby nakoniec urobil všetko tak, ako žiadal. Vtedy z mora vystúpila hora s tromi vrcholmi, Triglav zvaná, ktorá spojila zem a nebesá. Dva menšie vrchy strážili najvyšší, ktorý sa usadil medzi nimi a do výšky sa nad ne vytiahol. V hore sa hneď boh rovnakého mena usadil, aby jej vládol a čin Praboha pripomínal.
    Však zem ešte stále bola malá a Démonovi nestačila. Počkal až spánok zmorí Praboha, pretože nevládnosť jedného je príležitosťou pre druhého.
    Tuho zaspal Praboh, nevnímal nič okolo seba. Závisť a túžba zlá sú slepé. Nič ich nedokáže prekonať. Nemienil sa Démon o svet s nikým deliť a rozhodol sa Praboha zahubiť. Vzal ho do náručia, hodlal ho k brehu priniesť, do vody hodiť, v nej ho utopiť. Však keď sa ku brehu priblížil na desať krokov, voda pred ním začala ustupovať a zem sa rozširovať a rásť! Nemohol sa Démon dostať k vode! Márne s Prabohom v naručí behal od jedného brehu ku druhému, zem rástla všade tam, kam dobehol. Nakoniec sa rozrástla do takých obrovských rozmerov, že súš pokryla už skoro celé more a pre vodu už ani nebolo miesta! Pochopil Démon, že takto sa nedá pokračovať, že sa týmto činom Praboha nezbaví. 
    Nemienil sa len tak ľahko vzdať. Zlo vždy v hlave nosí rozličné plány a Démon mal ešte jeden:
    „Tenká je zatiaľ zem, neširoká. Škrupine vajca, symbolu zrodu, sa skôr podobá. Slabá je a nevysoká. Ak sa nemôžem dostať k morskému brehu, vo vlnách Praboha zahubiť, prevŕtať ju môžem bez obáv, k vode sa prekopať, súpera sa zbaviť. Tak to musí byť!“
    Ako zmyslel, tak aj urobil. Pod Triglavom začal hĺbiť dieru. Čím hlbšie však kopal, čím viacej sa namáhal, tým sa zem stávala širšou a hlbšou. Vtedy sa Praboh prebral zo spánku a všetko mu bolo jasné. Vyriekol súd, ktorý dodnes platí:
    „Podzemie je dielo Démonovo, v ňom sa môže usadiť, v ňom môže vládnuť! Však zem, voda a nebo k mojej vláde padnú. Sú mojím dielom, mojou zásluhou. Pre mňa však nekončí všetko prvou úlohou, pretože jeden krok žiada druhý a ten mnoho ďalších nakoniec. To, čo stvorené bolo, len začiatok je, jasná vec. Svet je zatiaľ chladný, pustý a to nemôžem dovoliť. Žiť musí, radovať sa, sláviť a ja musím svoje dielo ešte zavŕšiť.“
    Tak sa nakoniec Triglav stal spojnicou troch svetov – nebies, zeme a podsvetia. Na ňom sa usídlili bohovia. Mnoho bolo neskôr hôr Triglavov. Tatry boli jednou z nich, tam sa dnes týči dvojitý slovanský kríž – náš znak. Miesta, ktorými sa Démon snažil zem prekopať, sa zaplnili vodou a ľudia ich nazývali plesami.
    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013