Ján Zambor

Ján ZAMBOR sa narodil 9. decembra 1947 v Tušickej Novej Vsi. Študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (1966 – 1971). Krátko pôsobil ako redaktor vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach, tri roky bol interným vedeckým ašpirantom na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, pracoval ako redaktor literárno-dramatickej redakcie Československého rozhlasu v Košiciach (1976 – 1983), ako vedecký pracovník v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave (1983 – 1988), bol zakladajúcim šéfredaktorom časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky (1989 – 1990) a od roku 1991 prednáša všeobecnú poetiku, vývin poetiky slovenskej poézie 20. storočia a dejiny španielskej a ruskej poézie na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenskéhov Bratislave. Žije v Bratislave.

Od tradičnejšieho pocitového zázemia a obraznosti, prezentovanej v prvých zbierkach, sa Zambor prepracoval na moderného básnika reflektujúceho esenciálne situácie ľudského bytia. Dominujú u neho témy lásky a smrti, ktoré majú rozporuplné významy, v ustavičnej konfrontácii subjektu s konfliktným vonkajším svetom. Lásku chápe ako základnú očisťujúcu hodnotu, o ktorú treba ustavične bojovať. Konfliktnosť preniká aj do tradičných tém domova, rodiny, rodného kraja, ktoré sú východiskom a istotou plnou nových významov súčasného zložitého sveta. V zbierke Pod jedovatým stromom zaznieva nový prvok Zamborovej tvorby – irónia a sebairónia, ktorý je prejavom autorovej schopnosti reflektovať vlastné pocity a tvorbu z nadhľadu. Mýtický motív stromu umožňuje vyjadriť viacvýznamovosť života v jeho mnohotvárnosti, nádhere, až veľkoleposti, ale aj v jedovatosti a v skrytých zákernostiach. Je symbolom trvácnosti, schopnosti lyrického subjektu odolávať životným búrkam a neistotám. Tematicky v nej autor obsiahol v relatívnej plnosti ľudský život cez základné etapy životnej púte, v čase zrodu, premien lásky, v rozrušujúcich podobách procesu starnutia i v hodine smrti. Zaznievajú i tragické podtóny nepochopenia a osamelosti. V zbierke Soprán dažďových kvapiek básnik reaguje na brutálnu súčasnosť jemnosťou tvaru i obranou trvalých ľudských hodnôt – krásy, nehy a umenia. Prírodu nevníma ako kulisu, ale cez súhrn medziľudských vzťahov a významov v procese jej vnímania. Bližšie je mu ticho a mlčanie, než hlučná poézia, jeho báseň vzdoruje súčasnosti, "vzniká napriek všetkému". Ako básnik vytríbeného vkusu kultivuje rozličné žánre, využíva odlišné rytmy, rýmy i slovné hry. Ako prekladateľ najmä ruskej a španielskej poézie, esejista, teoretik literatúry je v ustavičnom kontakte s poéziou popredných svetových a slovenských básnikov, vedome využíva intertextuálne súvislosti, no rozhodujúca je ich vhodnosť využitia pre danú tému či význam. Ako sám hovorí, bridí sa mu módnosť za každú cenu, hľadá vo svete náznaky vznešeného. Formálna mnohotvárnosť podporuje sémantickú variabilitu a vyjadruje autorovu snahu o fungovanie v čo najširších kontextoch ľudského bytia, ale aj schopnosť zvládnuť akýkoľvek strofický či rytmický útvar. Trpezlivo vyčká na chvíľu, keď dolámané krídla – sceľujúci motív zbierky – dorastú na koncertné. Báseň v jeho podaní dostáva podobu virtuóznych čísel, umeleckých dokumentov o človeku z prelomu tisícročí.

Hana Bacigálová-Valcerová

Zamborove básne boli preložené do mnohých jazykov a vyšli v antológiách a literárnych časopisoch v Španielsku, Nemecku, Rakúsku a Švédsku.

Y sin embargo (1998 – výber; Poems in Spanish, English, French, German, Swedish).

Zaľúbený prach; Z poézie španielskeho baroka (Slovenský spisovateľ, Bratislava, 2001)

Snežni iskri (výber z poézie, 2008 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

P. Tyčyna: Zlatý hlahol (1974, spolu s M. Hevešim), V. Briusov: Zrkadlo tieňov (1978), I. Franko: Prečo sa nikdy neusmeješ (1979, spolu s M. Hevešim), M. J. Lermontov: Iba sen (1980), Kindžal (1981), Démon. Ľudia a vášne. Kňažná Ligovská (1984, viacerí prekladatelia), A. Achmatovová: Spálený zošit (1981), Vrcholiaca luna (1989), D. Pavlyčko: Tajomstvo tvojej tváre (1981), M. Hernández: Kŕdeľ holubičích listov (1985), M. Cvetajevová: Nespavosť (1986), J. Seifert: Koncert na ostrove (1988); B. Pasternak: Sestra moja – život (1991, spolu s Jánom Buzássym a Jánom Štrasserom), V. Aleixandre: Zničenie alebo láska (1992), J. J. Padrón: Kruhy pekla (1980), G. Ajgi: Predlžovanie odchodu (1995), Svätý Ján z Kríža: Živý plameň lásky (1997), J. L. Borges: Ten druhý, ten istý (2001), F. G. Lorca: Cigánske romance (2005), J. Manrique: Slohy na otcovu smrť (2010, komentovaný preklad), Kniha ruskej poézie (2011, prekladová antológia ruskej lyriky)

TEPLAN, Dušan – KOLI, František: Spoveď dieťaťa dvoch vekov, starého a nového veku. Rozhovor s profesorom F. Kolim (II. diel). In: Litikon, roč. 3, 2018, č. 2, s. 291, 296, 297.

HAJKO, Dalimír: Ján Zambor: Stavebnosť básne (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 135, 2019, č. 1, s. 116 – 118.

JUHÁSOVÁ, Jana: Medzi schémou a inováciou (Pokus o typológiu žánrových tendencií). In: Litikon, roč. 3, 2018, č. 2, s. 72 – 78.

POSPÍŠIL, Ivo (preložila Ingird Skalická): Spoza Moravy. Ján Zambor: Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 12, s. 148 – 149.

ŠRANK, Jaroslav: Skica skice k jednému mestskému toposu slovenskej poézie po roku 1948. In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 2, s. 104 – 107.

KRAJANOVÁ, Kristína: Konferencia Poetika poézie a jej prekladu k životnému jubileu profesora Jána Zambora (z vedeckého života). In: Slovenská literatúra, roč. 65, 2018, č. 1, s. 84 – 86.

TEPLAN, Dušan – ZAMBOR, Ján: "Výzvou je pre mňa zvrchovaná báseň s významnými ľudskými obsahmi". Rozhovor s profesorom Jánom Zamborom. In: Litikon, roč. 2, 2017, č. 2, s. 229 – 252.

ŠAH: Ján Zambor – 70 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 12, s. 156.

POSPÍŠIL, Ivo (preklad: Ingrid Skalická): Ján Zambor: Dom neviditeľných. (Spoza Moravy). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 6, s. 143 – 144.

HAJKO, Dalimír: Ján Zambor: Vzlyky nahej duše (Ivan Krasko v interpretáciách). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 117 – 119.

PETRAŠKO, Ľudovít: Prehliadané okamihy poézie. Ján Zambor: Vzlyky nahej duše – Ivan Krasko v interpretáciách. (Recenzia). In: Romboid, roč. LII, február 2017, č. 1 – 2, s. 162 – 163.

VALCEROVÁ, Anna: 140. výročie narodenia Ivana Krasku (1976). In: Slovenčinár, roč. 3, 2016, č. 3, s. 48 -- 50.
dostupné na: http://www.saus2002.sk/casopis/slovencinar9_casopisSAUS.pdf

LUČANSKÝ, Albert: Ján Zambor: Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 3, s. 82 – 84.

JUHÁSOVÁ, Jana: Zambor, Ján. Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. In: Litikon. Časopis pre výskum literatúry. Juornal for literature Research, 2016, ročník 1, č. 2, s. 174 --176.

LUČANSKÝ, Albert: Ján Zambor: Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. In: Tvorba, XXVI (XXXV), 2016, č. 3, s. 82 – 84.

ŠPAČEK, Jozef: Ján Zambor / Dom plný neviditeľných. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 117.

PAVLIGOVÁ, Mária: "Dovidieť až do zázraku". Ján Zámbor: Dom plný neviditeľných. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 2, s. 48 – 49.

POKORNÝ, Milan: Interpretace jako "zúčastněné tvořivé čtení". In: Slavica litteraria. 2015, vol. 18, iss. 1, pp. 213 – 214.
http://digilib.phil.muni.cz/bitstream/handle/11222.digilib/134473/1_SlavicaLitteraria_18-2015-1_26.pdf?sequence=1

MIHALKOVIČ, Boris: S diskrétnym apelom na ľudskosť. In: Pravda, 14. 4. 2015.
http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/351810-s-diskretnym-apelom-na-ludskost/

BRÜCK, Miroslav: Poézia bdelosti. Ján Zambor: Dom plný neviditeľných. (Recenzia). In: Romboid, roč. I., 2015, č. 3, s. 66 – 67.

MIHALKOVIČ, Boris: S diskrétnym apelom na ľudskosť. (Kniha týždňa). Ján Zambor: Dom plný neviditeľných. In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 4. 2015, č. 83, s. 32.

BRÜCK, Miroslav: Poézia bdelosti. In kns.sk/kritickehreflexie.html
 
HAUGOVÁ, Mila: Poézia pamäťových záberov. In kns.sk/kritickehreflexie.html
 
PETRAŠKO, Ľudovít. Lyrika spojená s nostalgiou. In: Literárny týždenník, roč. XXVIII, 2015, č. 29 – 30, s. 12.
 
POKORNÝ, Milan: Interpretace jako „zúčastněné tvořivé čtení“. In: Slavica litteraria, 18, 2015, č. 1, s. 213 – 214.
 
POSPÍŠIL, Ivo: Ján Zambor: Niečo ako láska, niečo ako soľ... In: Proudy. Literární časopis Středoevropského centra slovanských studií a Ústavu slavistiky FF. 2. 9. 2015.Dostupné na http://www.phil.muni.cz/journal/proudy/filologie/anotace/2014/1/Pospisil_Zambor_Nieco_ako_laska_nieco_ako_sol.php
 
RAKÚSOVÁ, Gabriela: Dlhy voči slovenskej poézii. In: G. Rakúsová: Z literárnych reflexií. F. R. & G., Ivanka pri Dunaji 2015, s. 150 – 151.
 
RAKÚSOVÁ, Gabriela: Stačí, že niekde čítajú básne. In: G. Rakúsová: In: Z literárnych reflexií. F. R. & G., Ivanka pri Dunaji 2015, s. 53 – 57.
 
-rm-. Inšpiratívne. In: Knižná revue, 2015, roč. XXV., č. 3, s. 2.
 
STANKOVÁ, Mária: Láska ako soľ do rany. In: Dotyky, XXVII, 2015, č. 3, s. 53.
 
STRUHÁROVÁ, Terézia. Dom plný neviditeľných. In: Knižná revue, 2015, roč. XXV., č. 13, s. 10.
 
VALCEROVÁ, Anna: Zamborov Dom plný neviditeľných v intertextuálnych súvislostiach. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 III. Zborník materiálov z medzinárodnej vedeckej konferencie... Ed. M. Součková. Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov 2015, s. 30 – 47.

bj: Ján Zambor: Dom plný neviditeľných. In: Pravda, 24. 3. 2015.
http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/349328-jan-zambor-dom-plny-neviditelnych/

BIZNÁROVÁ, Lucia: Každá báseň má svoj čas, ale čas básne je kratší, než si myslíš. (Kniha týždňa.) In: Pravda. Víkend, roč. XXIV, 18. októbra 2014, č. 240, s. 34.
 https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/334126-kniha-tyzdna-kazda-basen-ma-svoj-cas-ale-cas-basne-je-kratsi-nez-si-myslis/
(25. 10. 2014)

POSPÍŠIL, Ivo: Spoza Moravy. Ján Zambor: Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách. (Z češtiny preložil Jaroslav Vlnka). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 9, s. 145 – 146.

HOLEČKA, Emil: Fascinácia poéziou a ruky, na ktorých smieme plakať. Ján Zambor: Niečo ako láska, niečo ako soľ. In: Literárny týždenník, roč. XXVII., 23. 4. 2014, dvojčíslo 15 – 16, s. 11. (Rec.)

HOSTOVÁ, Ivana: Reflexia minulosti. „Nová monografia...“ In: Knižná revue, XXIV, 16. 4. 2014, č. 8, s. 9. (Rec.)

ŠPAČEK, Jozef: Dôkladný ponor do hĺbky, www.noveslovo.sk, 9. marca 2014.
http://www.noveslovo.sk/c/Dokladny_ponor_do_hlbky (Recenzia)

RAKÚSOVÁ, Gabriela: Ján Zambor: Niečo ako láska, niečo ako soľ. In: .týždeň, XI, 27. januára 2014, č. 5, s. 60. (Minirecenzia.)

-jaga- (Ján Gavura): Ján Zambor.: Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách. In: Vertigo, 2013, č. 3 – 4, s. 29.  (Rec.)

FELDEK, Ľubomír: Jedna z bilancií Jána Zambora. Ján Zambor: Kniha ruskej poézie. In: Tvorba, roč. XXII. (XXXI.), 2012, č. 1, s. 26 – 27.

MRÁZ, Peter: Ján Zambor: Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu. In: Knižná revue, roč. XXI, 11. 5. 2011, č. 9, s. 3.

BÍZIKOVÁ, Margita – ZAMBOR, Ján: Strata sa dotýka každého (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XXI, 5. 1. 2011, č. 1, s. 4.

BOJNIČANOVÁ, Renáta: Naše životy sú rieky, ktoré ústia do mora. Ján Zambor: Slohy na otcovu smrť a iné španielske elégie. In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 2, s. 44 – 45.

MRÁZ, Peter: Na domácom piesočku (Slovenská literárna veda 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXVI – XXVII, XXVIII.

MRÁZ, Peter: Hviezdoslav v interpretáciách (Zostavil a edične pripravil Ján Zambor). In: Knižná revue, roč. XX, 19. 1. 2010, č. 2, s. 3.

Autor neuved.: Slovenský knižný rok 2008 (Prémie Ceny Jána Hollého 2008). In: Knižná revue – príloha,  roč. XIX, 5. 8. 2009, č. 16 – 17, s. V.

VLNKA, Jaroslav: V priestore ustavičného diania (Slovenská literárna veda 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XXVI.

MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

HOCHEL, Igor: Chvála (básnickej) rôznorodosti (Ján Zambor: Sťahovavé srdce). In: Knižná revue, roč. XVIII, 18. 6. 2008, č. 13, s. 4.

ČERTÍK, Jozef: Sťahovavé srdce v labyrinte sveta. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 6, s. 92 – 96.

TEPLAN, Dušan: Interpretácia ako u-tópia. Ján Zambor: Interpretácia a poetika. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 9, s. 51– 53.

ŠAH: Ján Zambor – 60. (Pripomíname si). Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 12, s. 158 – 159.

HOCHEL, Igor – ZAMBOR, Ján: Mnohotvárnosť je život (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVII, 11. 4. 2007, č. 7, s. 5.

POKORNÁ, M.: Ján Zambor (Personálna bibliografia). Michalovce: Zemplínska knižnica Gorazda Zvonického 2007.

MARČOK, Viliam: Dobrej poézie nie je nikdy dosť (Laco Novomeský: Poézia. Zost. J. Zmabor; Laco Novomeský: Básnické dielo. Zost. R. Matejov). In. Knižná revue, roč. XVI, 13. 9. 2006, č. 19, s. 3.

Autor neuved.: Cena Jána Hollého za preklad 2005 (Cena Jána Hollého za preklad prózy – Louis de Bernières: Vtáky bez krídel). In: Knižná revue, roč. XVI, 7. 6. 2006, č. 12, s. 6.

MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

TOMÁŠ, Radoslav: Kvalifikovaný sprievodca po slovenskej poézii 20. storočia (Ján Zambor: Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia). In: Knižná revue, roč. XVI, 26. 4. 2006, č. 9, s. 5.

VOJTECHOVÁ, Eva: Hľadanie rozstratených poznatkov (Ladislav Čúzy, Ján Gbúr, Dana Kršáková, Marcela Mikulová, Dagmar Robersts, Ján Zambor: Panoráma slovenskej literatúry). In: Knižná revue, roč. XV, 31. 8. 2005, č. 18, s. 10.

VALCEROVÁ, A.: Ján Zambor. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

CSIBA, K.: Do tretice všetko naj (Ján Zambor, ed.: Portréty slovenských spisovateľov). In: RAK, 9, 2004, č. 3.

HOCHEL, I.: Portréty na pokračovanie (Ján Zambor, ed.: Portréty slovenských spisovateľov). In: Romboid, 39, 2004, č. 6.

PRUŠKOVÁ, Z.: Ján Zambor, ed.: Portréty slovenských spisovateľov III. In: Slovenská literatúra, 51, 2004, č. 1.

KOTULIAKOVÁ, Tatiana: Slovenská poézia v Madride (M. Rúfus: Zvony; J. Zambor: Melancholický žrebec). In: Knižná revue, 23. 6. 2004, č. 13,  s. 7.

TOMÁŠ, Radoslav: Z decembrového stromu (Ján Zambor: Melancholický žrebec). In: Knižná revue, 9. 6. 2004, č. 12,  s. 5.

SABO, Róbert: O básni a jej preklade. In: Knižná revue, 26. 5. 2004, č. 11, s. 2.

ZAMBOR, Ján: Sen silnejší ako ja. Listovanie v lyrickom denníku Jána Zambora. In: Knižná revue, roč. XIII, 19. 2. 2003, č. 4, s. 12.

HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2003.

KOŠŤÁL, A.: Ján Zambor: Preklad ako umenie. In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 7.

VANOVIČ, J.: Španielsky básnický barok v slovenčine (Ján Zambor: Zaľúbený prach). In: Tvorba T, 13 (22), 2003, č. 2.

BILÝ, P.: Preklad nad zlato (Ján Zambor: Zaľúbený prach). In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 17.

ČERTÍK, J.: Ján Zambor: Zaľúbený prach. Z poézie španielskeho baroka. (Zo španielskych originálov vybral, preložil a doslov napísal Ján Zambor). In: Slovenské pohľady, IV. + 118, 2002, č. 12, s. 126.

-red-: Ján Zambor – 55. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118,  2002, č. 12, s. 158.

KOVALČÍK, V.: Cenné nahliadnutie (Ján Zambor: Zaľúbený prach). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 11.

DRASTICH, M.: Barok košatý myšlienkami (Ján Zambor: Zaľúbený prach). In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 15.

KUZMÍKOVÁ, Jana: Ján Zambor a kol.: Slovenská literatúra v jedenástich interpretáciách. (Recenzia). In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 1, s. 77 – 78.

BEŇOVÁ, J.: Spisovatelia v nových farbách (Ján Zambor, ed.: Portréty slovenských spisovateľov). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 3, 2001, č. 10.

KRŠÁKOVÁ, D.: Nový interpretačný zborník (Ján Zambor, ed.: Slovenská literatúra v jedenástich interpretáciách). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 40.

MIHALKOVIČ, J.: Ad hoc (Ján Zambor: Preklad ako umenie). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 17.

PISÁR, V.: Podobizne a podobnosti (Ján Zambor, ed.: Portréty slovenských spisovateľov). In: RAK, 6, 2001, č. 2.

REBRO, D.: Posledný trubadúr? (Ján Zambor: Soprán dažďových kvapiek). In: Romboid, 36, 2001, č. 2.

SOUČKOVÁ, M.: Systém v rôznorodosti (Ján Zambor, ed.: Portréty slovenských spisovateľov). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 44.

GAJDOŠ, Martin: Svet v kvapkách (Ján Zambor: Soprán dažďových kvapiek). In: Knižná revue, roč. X, 8. 11. 2000, č. 23, s. 5.

BÁTOROVÁ, M.: Obrazy a sny (Ján Zambor: Soprán dažďových kvapiek). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 43.

HOCHEL, I.: Tretíkrát preklad ako… (Ján Zambor: Preklad ako umenie). In: Romboid, 35, 2000, č. 6.

KUSÁ, M.: Preklad ako… (Ján Zambor: Preklad ako umenie). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 2, 2000, č. 20.

MARUŠIAK, J.: Ján Zambor: Preklad ako umenie. In: Revue svetovej literatúry, 36, 2000, č. 4.

POTANČOK, A.: Kvapky tiché, prosebné (Ján Zambor: Soprán dažďových kvapiek). In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 2.

ŠTROBLOVÁ, Jana: Cez rieku Léthé (Ako prekladajú slovenskí básnici. O knihe Jána Zambora Preklad ako umenie). In: Knižná revue, roč. X, 7. 6. 2000, č. 12, s. 3.

ULIČNÝ, Miloslav: Cenná kniha (Ako prekladajú slovenskí básnici. O knihe Jána Zambora Preklad ako umenie). In: Knižná revue, roč. X, 7. 6. 2000, č. 12, s. 3.

FELDEK, Ľubomír: Zamborov "román" o slovenskom básnickom preklade (Ako prekladajú slovenskí básnici. O knihe Jána Zambora Preklad ako umenie). In: Knižná revue, roč. X, 7. 6. 2000, č. 12, s. 3.

PROKEŠOVÁ, V.: Ako básnici prekladajú poéziu (Ján Zambor: Preklad ako umenie). In: Knižná revue, roč. X, 4. 7. 2000, č. 14 – 15, s. 5.

-r-: Ján Zambor: Preklad ako umenie. In: Knižná revue, roč. X, 1. 3. 2000, č. 5, s. 4.

ŠELEPEC, J.: Ján Zambor (Personálna bibliografia). Prešov 2000.

FERKO, Miloš: Osvetlená galéria (A. Bokníková, L. Čúzy, P. Darovec, D. Kročanová, V. Mikula, J. Zambor: Portréty slovenských spisovateľov I). In: Knižná revue, roč. IX, 3. 2. 1999, č. 3, s. 5.

ČÚZY, L.: Analytické interpretácie (Ján Zambor: Báseň a ticho). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 4.

DRUGOVÁ, I.: Ján Zambor: Báseň a ticho (o poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov). In: Revue svetovej literatúry, 34, 1998, č. 1.

FERKO, Miloš: Dve podoby knihy (Ján Zambor: Báseň a ticho). In: Knižná revue, roč. VIII, 18. 2. 1998, č. 4, s. 5.

GAVURA, J.: Ján Zambor: Báseň a ticho. In: Verbum, 9, 1998, č. 1.

HOCHEL, I.: Poézia očami básnika a erudovaného interpreta (Ján Zambor: Báseň a ticho). In: Romboid, 33, 1998, č. 9.

LIBA, P.: Ján Zambor: Báseň a ticho. In: Kultúra, 1, 1998, č. 27 – 28.

ŠABÍK, V.: Literárne regenerácie. Bratislava: TypoSet 1998.

VALCEROVÁ-BACIGÁLOVÁ, A.: Mlčanie nabité obsahom (Ján Zambor: Báseň a ticho). In: Literika, 3, 1998, č. 2.

ŠABÍK, V.: Pod pohostinným stromom poézie. In: Literika, 2, 1997, č. 4.

ČERTÍK, Jozef: Rukopis tlmený klasikou.Ján Zambor: Pod jedovatým stromom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 6. s. 147 – 148.

ČÚZY, L.: Mozaika prežitého (Ján Zambor: Pod jedovatým stromom). In: Slovenské pohľady, 4 + 112, 1996, č. 12.

GALLO, I. – ZAMBOR, J.: Báseň, cesta k obnove (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 13.

ČIERNA, M.: Zem plynie zo Zemplína (Ján Zambor: Plné dni). In: Nové slovo, 31, 1989, č. 5.

GOMBA, C.: Ján Zambor: Plné dni. In: Romboid, 24, 1989, č. 11.

HOMZA, M.: Čím by sme boli bez vody? (Ján Zambor: Plné dni). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 7.

ŠTEVČEK, P.: A plnosť poézie? (Ján Zambor: Plné dni). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 25.

TURAN, J.: Studzinka čistej poézie (Ján Zambor: Plné dni). In: Romboid, 24, 1989, č. 4.

VALCEROVÁ-BACIGÁLOVÁ, H.: Zamborov preklad Cvetajevovej a básnický preklad na Slovensku po roku 1945. In: Revue svetovej literatúry, 24, 1988, č. 3.

SIKA, P.: Ján Zambor: Kôň na sídlisku. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 1.

HOCHEL, I.: V úsilí o pretváranie skutočnosti (Ján Zambor: Kôň na sídlisku). In: Romboid, 19, 1984, č. 11.

KRIŽKA, T.: Nad prekladmi Jána Zambora. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 4.

ROSENBAUM, K.: Čarodejná kniha (Ján Zambor: Ľubojsc, bože, ľubojsc, jaka je presladka). In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 8.

SULÍK, I.: Trvalé úlohy súčasnej lyriky. In: Nové slovo, 26, 1984, č. 8.

ŠTEVČEK, P.: Ján Zambor: Ľubojsc, bože, ľubojsc, jaka je presladka. In: Romboid, 19, 1984, č. 5.

VADKERTIOVÁ, L.: Náš hosť Ján Zambor. In: Revue svetovej literatúry, 20, 1984, č. 2.

VAŠKO, I.: Básnenie zo života (Ján Zambor: Kôň na sídlisku). In: Nové slovo, 26, 1984, č. 10.

ĎURIŠIN, D.: Literárne konfrontácie (Ján Zambor: Ivan Krasko a poézia českej moderny). In: Slovenské pohľady, 98, 1982, č. 6.

RICHTER, M.: Básnik medzi citom a rozumom (Ján Zambor: Neodkladné). In: Romboid, 16, 1981, č. 5.

ŠTEVČEK, P.: Ján Zambor: Neodkladné. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 3.

HEVIER, D.: Neodkladná poézia (Ján Zambor: Neodkladné). In: Nové slovo mladých, 3, 1980, č. 10.

BAGIN, A.: Ján Zambor: Zelený večer. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 1.

FELDEKOVÁ, O. – ZAMBOR, J.: Naše interview s Jánom Zamborom. In: Nové slovo mladých, 1, 1978, č. 3.

ONDRUŠKOVÁ-VARGOVÁ, B.: Nad tromi debutmi (Ján Zambor: Zelený večer). In: Nové slovo mladých, 1, 1978, č. 2.

Na pozadí mladej poézie vynikajú hmotnosťou a zmyslovosťou básne Jána Zambora v prvotine Zelený večer. Krajinu detstva – Zemplín – autor oživuje blízkymi ľuďmi: rodičmi, starými rodičmi a ženou. Poučenie pritom síce čerpá z našich a ruských symbolistov a Jesenina, ale jeho dedina je súčasná, dnešná, hoci nestráca spomienkové poetické fluidum. Zambor vie vyjadriť náladu plného leta, kulminácie roka v prírode a vari ešte lepšie atmosféru bolesti a smútku zo samoty alebo smrti najbližších.

Albín Bagin
 

Jánovi Zamborovi sa vo veľkej miere podarilo zachytiť základný diapazón problémov súčasného človeka v jeho individuálnych, súkromných i spoločenských väzbách. Zbierka Kôň na sídlisku sa v mnohom približuje syntetickému obrazu dneška. Je teda aj prínosom vo vývine slovenskej lyriky osemdesiatych rokov.

Igor Hochel
 

Zambor je napriek všetkému optimistický básnik, veriaci v lepšiu stránku ľudskej povahy. Taký je jeho lyrický subjekt v hraničných situáciách ľudského bytia. Preto aj keď celkom vecne poukazuje napríklad na nevyhnutnosť individuálneho biologického zániku jednotlivca, ako aj na možnosť kolektívnej smrti v jadrovom výbuchu, z podkožia jeho básne sa napokon vynorí aspoň tenký pramienok viery v zdravý rozum človeka a v jeho humanistické jadro.

Pavol Plutko
 

Poéziu píše z bytostných vnútorných potrieb, pretože sa potrebuje uistiť o svojom živote teraz a tu, dostať sa písaním k sebe, napiť sa živej vody lyrického slova. Hľadá hlbší zmysel poézie, duchovný zmysel, ale zároveň chce zostať v jej najvlastnejšom rámci. Pociťuje transcendentné záväznosti voči umeniu slova, aj keď ho nemožno vyčerpávajúco definovať. Jeho výpoveď – ako cítime – je krytá osobnou skúsenosťou, bolesťou, existenciálne prežitým a premysleným. I problém situácie poézie rieši po svojom. Zambor literárny vedec, znalec viacerých literatúr, prekladateľ a učiteľ literatúry si akiste pridobre uvedomuje, že nielen on, ale každý, kto dnes píše, sa apriórne ocitá v podozrení, že časy autentickej poézie, lyriky, ale aj prózy, filozofie, vôbec autenticky sýteného písaného slova sú definitívne za nami.

Vincent Šabík
 

Zamborova monografia je napísaná takmer učebnicovým štýlom a môže slúžiť ako doplňujúci materiál pri vysokoškolskom štúdiu. Ale tam sa jej kvality nekončia. Nevysvetľuje definitívne pravdy, práve naopak, otvára priestor pre dialóg, tým zachováva významnú otvorenosť Válkovej poézie, avšak podloženú odborným teoretickým aparátom. Kniha zároveň pripomína, že Válkova poézia nestratila na svojej naliehavosti ani po mnohých rokoch a pred čitateľa stavia stále aktuálne a rovnako znepokojujúce otázky ako v čase svojho vzniku.

Lucia Biznárová
 

Nejsou to jen ukázky příkladného systematického postupu – lépe snad řečeno sestupu – strukturou básně. Čtenář je svědkem poznávání a pojmenovávání básníkova estetic­ko-sémantického gesta, nahlíženého v textu i kontextu, tedy díla jako imanentní struktury i díla v jeho významové konkretizaci, v intertextuální a interkulturní síti aluzí a konotací. Tento „časový“ aspekt tvorby je autorovi přirozenou součástí přemýšlení o smyslu a hodnotě poezie jako specifické estetické struktury, jejíž analýza má jak stránku racionální, tak ve smyslu jaussovsko-gadamerovském emocionální, vyžadující empatii, intenzivní citový prožitek. Racionální přístup k Válkovým básním představuje interpretace básnického textu (metrické a výrazové struktury, fonické kvality básně, dnes často – a neprávem – odsouvané poněkud do pozadí, tropika, jazykové prostředky a jejich sémantické kvality). Zde se v mnoha pasážích vyjevuje autorova schopnost jasně, názorně a přesvědčivě vyložit smysl analýzy, její jednotlivé kroky i zobecňující závěry – nepochybný důsledek autorovy pedagogické zkušenosti.

Milan Pokorný

Moja lyrika je poetologicky viacrozmerná. Od začiatočného neoimažinizmu a neosymbolizmu som došiel k civilne tvarovanej poézii skúsenosti či žitého života, reflektujúcej situáciu jednotlivca v konkrétnej každodennej problémovosti, ktorou sa súčasne nastoľujú širšie ontologické, etické a civilizačné otázky alebo v ktorej sa lyrický subjekt stáva rezonátorom medziľudských vzťahov. V mojej tvorbe sa rozvíja aj poloha a rozmer imaginatívnej poézie využívajúcej avantgardné podnety. Súčasne sa v nej črtá tendencia k úspornej minimalistickej básni rátajúcej s tichom. Napokon – v najnovších textoch – je to postmoderná predstava poézie ako "nádhery zmesi". Na úrovni verša popri prevládajúcom voľnom verši rozličného typu niekedy využívam veršovú pravidelnosť spájanú s inovačnými prvkami, ktorej vyhranenou podobou sú miniatúry napísané v orientálnej forme sidžo, haiku, tanka a rubai. V lyrike je pre mňa dôležitá citlivosť. Je mi blízka poézia stavajúca na regeneratívnej funkcii, chápanie básne ako cesty k obnove.

Prémia (Ceny J. Hollého) Literárneho fondu za rok 2001 za preklad diela Zaľúbený prach – z poézie španielskseho baroka

Cena Jána Hollého za umelecký preklad za rok 2005

Prémia Literárneho fondu za rok 2007 za básnickú zbierku Sťahovavé srdce

Cena Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2010 zamonografiu Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu

Prémia za literárnu tvorbu v rámci Ceny LF za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2013 v kategórii literárna veda za dielo Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách

Cena Klubu nezávislých spisovateľov za dielo Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách

Prémia v rámci Ceny Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2016 v kategórii literárna veda za dielo Vzlyky nahej duše: Ivan Krasko v interpretáciách



 

VIETOR (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Celú noc vietor, moja nespavosť.

Sto ráz sa zbytočne ukladal,

skrúcal sa do klbka, v márnom úsilí

pripomenúť si sladký prenatálny stav.

Opäť lomozí,

zobákom klope na okno,

tlčie doň veľkými krídlami.

Tá temná vášeň,

opäť a opäť sa hlasito rozhára.

V návaloch zúrivosti

láme brezové konáre,

vyvracia vetché stromy,

vytrháva škridly zo strechy

a rozbíja ich ako taniere.

Straší v podkroví.

Bezmocne plače na okenici.

Celú noc sa dobýja do domu,

bezprístrešný,

šialenec,

na miesto zdanlivého utíšenia.

A celú noc mi hádže do okien

lanské lístie:

nejasné spomienky

na sny, za ktorými som sa nevydal,

na lásky, o ktoré som sa ani nepokúsil,

na ich nekonečné čakajúce oči,

za ktorými čas zaplesol dvere.

 

 

LÍSTIE, ZATAJENÝ MOTÍV (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Prídem kvôli tebe. Iné dôvody

budú vedľajšie.

Budeš to vedieť, hoci

nepadne o tom medzi nami slovo.

 

Možno popoludní cez prestávku pracovného programu

sa prejdeme vznešeným parkom.

Náhodný dotyk

v nás zaševelí

ako predjarný vietor v spadanom lístí –

zdvihne ho,

až sa začne jašiť,

roztancuje sa,

zatrbliece

v skúpych slnečných lúčoch.

 

Zamlčíme to však.

 

Pri odchode sa nespýtam: „Neostať na noc?“

Nepovieš: „Neostaneš na večer?“

A nebude v tom nijaká dráma

ani trýzeň,

azda iba

zvírené lístie

sa bude strácať v súmraku.

 

 

BENÁTSKE MOTÍVY (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

I

Dunivo, bolestivo

do seba bokmi udierajú

vášnivé plavidlá,

čo po predlhých cestách zakotvili

v prístave lásky,

 

kým roztrieštené,

zhasnuté, bez dychu

neklesnú na dno

ticha.

 

II

Kam plávaš so svadobným párom,

gondolier, týčiaci sa nad vodami?

Ružička zastoknutá v tvojom člne

je čerstvou krvou po bodnutí nožom?

A jeho elegantný čierny lesk?

Rakva? Thomas Mann pritakáva.

A ty si vážny ako Charón.

 

 

PREMIETAM SI MOŽNÝ ŽIVOT S TEBOU (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Keby som bol bez záväzkov a zväzkov,

ktoré nechcem potrhať, lebo ich splietol sám osud

a stále sa mi páčia,

možno by si mi sedávala oproti ako teraz, pradúca mačka,

a napĺňala by si miestnosť pokojom,

a keby si popri mne plávala, labuť,

izba by sa stala jazerom

a vonku by som mal vždy pred očami loď a more.

 

A bol by to nepretržitý západ slnka

pri tebe zhasínať.

 

Ale v jeden májový deň

by stačil hlas, čo nalieha a toká,

a mladá krv by sa ti zapálila,

rozhorela sa na požiar

nezastaviteľný ako jar.

Odišla by si za volaním farebného vtáka.

 

A možno by si mi vyškriabala smutnejúce oči,

červeným zobákom ma doďobala na smrť

a moje telo vyvrhla do mora.

 

 

NAHÝ BLESK (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Očami uhýbala dobiedzajúcej červeni podvečerného slnka,

ale krv jej už rozvírili

dotyky jeho kradmých pohľadov –

neušlo mu sotva postrehnuteľné chvenie

pod pokožkou jej hrdla.

 

Keď sa dvere autobusu za ňou s vrzgotom zavreli,

z jej kytice v nich ostal

kvet.

A keď sa vozidlo pohlo,

tam, na rozbitom chodníku,

sa naňho znezrady

usmiala –

no nielen očami.

Všetko zadržiavané svetlo

si v nej uvoľnilo sponku,

všetka dôverčivá blízkosť

rozopla háčik.

Bolo to jasavé vzbĺknutie,

nádherný nahý blesk,

ktorý ich tam, pred ľuďmi,

nečakane spojil.

 

To mu akési povedomé jazero

obkrúžené vysokou zeleňou

poslalo žiarivý pozdrav:

zrazu sa bezvýhradne oddalo slnku,

čo vodou preniklo až na dno

a premenilo ju

na trblietavé perie –

číra radosť

zatrepotala krídlami.

A v nozdrách zacítil

vodné riasy.

 

Keď sa na najbližšej zastávke dvere otvorili,

zdvihol margarétu, čo padla na schodíky,

ale nevystúpil,

aby ju v labyrinte chodníkov, vchodov a okien

bezhlavo hľadal.

Ak by ju náhodou našiel,

stretol by už cudziu.

 

A predsa sa v ňom všetko hýbalo –

ako na zemi po búrke

alebo ako keď daroval krv.

 

Iba v hĺbke autobusu sa začala odvíjať

sotva počuteľná hudba či ľahký smútok alebo had

a nebadane ho chceli opantať,

aby z ich objatia

už nikdy nevystúpil.

 

 

TVOJE HRDLO (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Tvoje hrdlo, pokrčený papier či suché šúveriace sa lístie,

mi zrazu vietor vmietol do tváre.

 

Na jeho hebkú belosť som písal neviditeľné básne krásy

            a nehy,

do voňavej vlažnej hladkosti jeho lístia som vkladal

            dokmásanú tvár

a počúval opojné šumenie krvi.

 

Odpusť,

že som nezadržal pazúry dravého času,

že nie amulet a perlový náhrdelník, ale reťaz

som ti zavesil na hrdlo,

a seba, najťažší kameň.

 

Kvety, nebo s najjemnejšou pleťou,

odpusťte mi,

že jej hrdlo nevydralo jediný vzdych

a prijalo to bez reptania, ako svoj osud,

ba ešte si pýta ďalší náklad.

 

Ako som to mohol dopustiť!

Ja, čo som k tebe, hrdlo, chcel byť vánok, vlnka, hodváb

            či zamat.

 

Ako sa to mohlo stať,

že si dnes musím zatvárať uši

pred silnejúcim suchým šuchorením,

desiacou predzvesťou, ktorej meno sa neodvážim vysloviť,

a že ozvenami ma šľahá

môj náhly suchý vzlyk

či nemý škripot piesku.

 

Vánky, vlnky, hodváby, zamaty, neopúšťajte ma,

chráňte to steblo svetla, moju chvejivú strelku, tichý vodomet.

 

Bozkami či hviezdami obsypávam

tú Mliečnu cestu

a trvám na jej kráse.

 

 

UMELEC (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

                        R. K.

Tento strom

sa stal škaredou hrdzavou konštrukciou

zabudnutou po slnečnej listnatej slávnosti,

 

strašiakom do maku v zhnednutom poli,

 

strašne ošúchaným chudákom

mimo teplých pohodlných príbytkov

plných štebotavého svetla,

dievčenských hlasov a bozkov,

priateľskej príchylnosti a obdivu,

 

zničenou existenciou,

fajčiarom nekonečných hmiel,

pijanom nekonečných dažďov,

 

nahým, vydaným napospas

remenici vetra,

sekere mrazu.

 

A zatiaľ on

sa vystavil poníženiu

a všetku tú lesklú premieňavú srsť,

nádhernú hrivu lístia,

čo priťahovala toľkých,

zhodil iba preto,

aby pred agresívnou zimou

vlastným telom uchránil

svoju v zemi ukrytú zázračnú skrinku

so všetkými farbami,

vôňami,

šumami

a chuťami

jari a leta

 

a onedlho

mohol vyklenúť

novú nesmiernejšiu korunu.

 

 

MILOVAL SOM (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Vo chvíli najväčšieho uchvátenia

nádherou jestvovania,

lásky

a práce

si zapisujem slová

znejúce ako epitaf:

 

... A miloval som vietor

v listnatých korunách,

v tráve,

v obilí,

vo vlasoch žien,

na svojich prsiach,

vo svojej krvi,

unášajúci ma za vlastné hranice,

 

trblietavé srdce

zelene,

vôd

a vzduchu,

všetko je chvejivé a nahé,

ženské,

ach, tvoje ostýchavé,

bytie.

 

 

POD JEDOVATÝM STROMOM (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Môj nepokoj dňom nocou udiera o pobrežie,

som verný ovčiak, vďačný, že tvoje päty líže,

a večný dobiedzavec, líškam sa, zúrim, hrozím,

hoci viem: nakoniec len smrť zhrabne tvoje ruže.

 

Niet bezpečia, aj sem to hadie oko mieri,

smrť v lotosovom slnku, v nežne belasom mori,

v jazernom tichu dedín, v zamate horských snehov,

tieň diktátora sa tu na každom kroku marí.

 

Buď brehom smädných pieskov pre vlny mojich bozkov,

nemeň sa na mimózu, otváraj sa, buď blízkou,

ľúbme sa zas a znova pod jedovatým stromom,

smrti nechajme iba kosti zodraté láskou.

 

 

KRAJINA VICENTEHO ALEIXANDREHO (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Miraflores de la Sierra

Meseta alebo láska či ľudský osud

obnažené až na hnedastú hlinu na sivú ostrú skalu

na telo na kosť

 

alebo taký vánok že rozochveje iba najjemnejšie trávy

 

alebo lúč ktorý sa na nich pozeral

rosa ako krv

 

alebo ranný úsmev belasého neba so žltými hrejivými

            mihalnicami

 

alebo poludňajšia hlboká tôňa starého chrámu úzkych uličiek

            a temných pínií a olív

 

alebo ťažko dostupná bystrina v skalnatom kaňone cválajúca

            z vrchov ten vietor zo zlata a striebra šumiaci ako

            v lístí

 

alebo kôň čo mi zafŕkal na pozdrav v záhrade za ohradou

            akoby tam na mňa živo nehybný čakal ako básnikov dom

 

Dlho sme si pozerali do očí a nemohli sa rozlúčiť

 

Spočiatku som sa bál že nevydržím ten pohľad

 

 

Z TBILISI 1990 (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Mesto sa dodriapanými domami,

otrhanými jesennými stromami,

potkýnajúcimi sa cestičkami a schodiskami

škriabe na okolité kopce.

Na Svätú horu.

Šepce: Vydrž, vydrž,

na panteón sa dá len na vlastných.

 

Ta, kde pramene, klokotajúce do mramorového ticha,

sú víťazstvom živej vody diela

nad zmĺknutým tvorcom.

Kde pod kupolami chrámu

kupolky horiacich sviec

vťahujú do rozhovoru s Bohom

o večnosti a časnosti.

 

Navraciame sa k odvekému.

Mesto v údolí sa namáhavo prebúdza

ako duša z mrákot.

Je koniec jednej epochy. Jej pomník

pred niekoľkými dňami odviezli z námestia.

Na jeho mieste po prajnom daždi

vyrazila tráva.

 

 

JESENNÉ DAŽDIVÉ HAIKU (PO JEDNEJ VEĽKEJ ŠOU) (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Tvoj veľký plagát,

čo zľahostajnel davu,

som videl plakať.

 

 

VYPRAHNUTOSŤ (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Spustošený neláskou

ako tento kraj letným suchom,

na záhonoch trhám hnedú vňať,

pod stromami zhrabúvam zošúverené lístie;

ringloty, ktoré otváram, sú červivé,

tráva má farbu piesku,

slnko páli ako žihľava,

je to beztrestný podpaľač –

namiesto zôr borovíc tma obhorených kmeňov,

namiesto zmesi lesných vôní pach spáleniny.

 

Už aby priklusal dážď,

spustil svoju zvonkohru,

milými štuchancami všetko vzkriesil,

už aby sa čisto zaleskli cesty.

 

 

KALUŽ (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Po daždi

medzi smrekmi zastávam

pred práve narodeným jazierkom.

 

Hľa, sklené dvere do večnosti,

zvesené zo stromových pántov.

 

V tej vode, ktorú rozbije aj kvapka,

plytkej, tak ľahko zakaliteľnej,

je zeleň výraznejšia

a aké hlboké je

vysoké nebo

a aké priezračné

a blízke.

 

Obraz

akoby prevyšoval predlohu.

 

Môžem iba žasnúť.

 

Vstúpiť doň

smú len deti,

číre ako ono.

 

 

STROM (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

            Celé nebo alebo červeň na jeho vetvách spočíva.

                                                Vicente Aleixandre

 

S konármi priťažkými na let

(ach, môj blíženec)

nadarmo lomcuje obrovskými krídlami.

Zeleň nie je perie.

 

Vietor ho skôr vyvráti.

 

Ani listy nevzlietnu,

iba sa znášajú na zem.

 

Strom nie je vták,

ale ani nebeský vták nie je nebo.

Let má ohraničený.

Oddychuje na zemi.

Na nej sa rodí,

stavia si hniezdo,

na ňu padá podťatý v lete.

 

Ale nie, strom nie je iba zem.

Celou korunou sa obracia k nebu,

s hviezdami vymieňa si sladké dôvernosti,

a keď má listy prežiarené slnkom,

nevraviac o jesennom násobení okrov,

jeho zlaté krídla splývajú so slnečným zlatom

a v ohni západu sa stáva zorovým nebom.

 

Nie, strom nie je iba nedvižný, úbohý tvor.

Aj samo nebo,

čím by bolo nebo nad zemou bez rastlín

a bez ich kráľa?

 

 

JÚLOVÉ SNEŽENIE V SPIŠSKEJ KAPITULE (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

            Kút skvelý, jasný tak, že je až chmúrny...

                        Janko Silan

 

Uprostred múrov Spišskej Kapituly,

kde sám Čas zakódoval kapitoly

svojho diela, v tom plnom tichu,

ktoré tu sneží, či je zima, leto

(a kde vždy poletujú zdrapy kníh

vyhadzovaných vidlami a spálených),

tíchnem, nie bez ostychu,

skláňam sa pred obetou

tých, ktorí, prinášajúc samých seba,

nekapitulujúc do posledného dychu,

to ticho rozmnožili o kus neba.

 

 

MATKA (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Matka je dom –

stíchnutý vták s klesnutými krídlami,

čo nemôže vzlietnuť.

 

A predsa ustavične otvára do diaľky

krídla dverí

a okien.

 

Na ich kríži

ma, vzdialeného,

ramenami objíma.

 

Roztváram jej list –

namáha sa ku mne

tých dvoje tichých krídel.

 

 

PSÍK PIŤO – ROZLÚČKA (zo zbierky Pod jedovatým stromom)

 

Obraz jeho najžiarivejších chvíľ:

otec na bicykli

a on na povrázku ho ťahá dedinou.

 

Po otcovej smrti

– tá bezhraničnosť jeho žiaľu! –

sa zaryl do krovia za domami,

chcel nebyť.

 

Keď sme vošli do dvora,

skackal

ako s letným dažďom.

 

Krútil sa

v túžbe po pohladkaní –

najvyššej slasti.

 

S mačkou sa k sebe vinuli

sami od seba

ako milenci.

 

Rád si zaspieval

s obecným rozhlasom.

 

Zamĺknutý už v zelenej vrave tohtoročnej jari.

Mama chorá

a môj o to väčší strach.

 

Teraz lamentuje:

Aj som sa naňho hnevala,

keď nemal dosť.

 

Zatlačil som mu oči,

aby som zastrel

ich bolestný smútok

a aby sa do nehybných zreničiek

nenasypala

hlina.

 

Pri orechu v poli

nad skyprenou zemou

zavislo

ticho.

 

V marive slnečných lúčov:

otec na bicykli

a on na povrázku ho ťahá oblohou.

 

 

UVOĽNI UZOL AKO SI VLASY ROZPÚŠŤAŠ (zo zbierky Soprán dažďových kvapiek)

 

Pritiahni sa bližšie

na dotyk ba zaň

uprostred mojej nespavej noci

nepochopiteľných

zátvoriek s ostrými hranami

trpkého nesplynutia

zvieracej kazajky

tela

postele

izby

 

bzučania splnu

drôtov vysokého napätia –

 

Utíš ma

pohni

iný príbeh –

 

Vo chvíli drôtu priveľmi napätého

 

kosílky –

 

Uvoľni

slučku vystri

šatku daj ju

vetru –

 

V meravom závane

najtiesnivejšej izolovanosti –

 

Celá ma obviň na tomto tesnom lôžku – !

 

 

MILUJ MA VČELIE KRÍDLA TENKNÚ (zo zbierky Soprán dažďových kvapiek)

 

Objímme sa a nahí

Volám po úplnej nehe

Vykúpže ma v nej vykúp

Tichá majiteľka výkupne

smútkov Krehká vykupiteľka

z klamstiev z podrazov zo sklamaní

            z iných a zo seba

                                    ma vykúp

z času keď tenknú včelie krídla

kde akoby sme iba kradli

To nielen moja túžba ozýva sa samozvane

Pri dverách ti moja zima zvoní

 

 

NOVEMBER (zo zbierky Soprán dažďových kvapiek)

 

Holé konáriky briez

v mrazivom vanutí

 

Tvoje prsty

zohrievam dychom

 

Z potemnenej oblohy

zalietne

sneh

 

Chryzantémy na hroboch

teplo svietia

ako obloky

 

 

SO SNEHOM (zo zbierky Soprán dažďových kvapiek)

 

Zimná veleba

akoby len pár krokov do neba

 

Podobločná rímsa mi na vankúši ponúkla

hieroglyfické básne

vtáčat

 

Popred môj oblok zletel

anjel

či svadobný závoj

 

Myslím na teba:

sneh zažatý

prskavkami

sneh-ruža

 

Pôjdem:

brodiť sa – belosťou

akoby tvojou

zdanlivo bezcieľne

vdychovať – až do krvi –

jej čistý dych

 

Váľať sa v nej

 

Hrste iskrivej čistoty

vyhadzovať nad seba

 

 

SOPRÁN DAŽĎOVÝCH KVAPIEK (zo zbierky Soprán dažďových kvapiek)

 

Ale znezrady

čistý jagot

nôt

sediacich na konárikoch

na pletive plota

 

Keď znechutene vylezúc z hŕby novín

po dlhom daždi vychádzam z domu

 

Čírosť očí

sĺz

soprán

 

V zastrčenej melodickej uličke

 

Akoby sama

čistota

 

 

ŠTRBSKÉ PLESO (zo zbierky Soprán dažďových kvapiek)

            (s Mašou Haľamovou)

 

Jazero už nie také romantické

ako v detstve

Všetko uzavreté nezúčastnené:

nehlučná hladina –

            kde sú loďky?

veľkolepé kamenné vrchy

            čo pripomínali kosti pravekých zvierat

nehybné ihličnany

i holé jarabiny s červenými strapcami –

            nie krv

 

Možno by sa ma to veľmi nedotklo

 

Ale v dome na brehu

a všade naokolo

ona

 

Nepríde sa už dotknúť kľučky

no sídli tu

jej duša

taká vrúcna

 

 

DO ZVONENIA ZA JÁNA STACHA (zo zbierky Soprán dažďových kvapiek)

 

Ach zvonivé bolo

drevo tvojho kríža básnik

dlhánskych dvadsaťdva rokov vydržalo

 

po tom čo po väzoch ťa šľahol

krutý anjel

 

A bol si bolesť len jej hlahol

v prázdne

 

(A bolo dané: iba v jednej tvojej knihe

zaznie)

 

 

MODLITBA (zo zbierky Soprán dažďových kvapiek)

            (V súvislosti s odchodom Rudolfa Slobodu)

 

Nadovšetko daj trpezlivo znášať

gniavivo nízke popolavé dni

bez lásky sily povzbudenia vtáčat

aby z nich jeden nebol posledný

 

 

KUBÁNSKE VERŠE (z výberu Melancholický žrebec)

 

Admirál ďalej vraví, že v živote nevidel niečo také krásne.

                          Krištof Kolumbus: Denník prvej cesty

 

1

Do hotelovej reštaurácie

sa pri stole lial dážď,

čašníci podkladali vedrá.

 

Ale žena:

pokožka, úrodná zem hnedej farby,

nechty, lastúry,

jazyk, modrofialové more –

s pomarančom, oranžovým zapadajúcim slnkom.

 

2

Tanečnica v Tropicane,

hybká trstina,

na ktorú doráža veterný zambo,

belšia a sladšia ako trstinový cukor.

 

3

Pláž Santa María. Spitá

láskou. Milenci, nie svätí.

Len ja sám a ešte – tretí.

Papájou bozkov sa sýtia,

spleť ich údov – malanguita.

A trýznivo povedomá

krivka vĺn – zas iba ona,

piesok – jej pleť, taký jemný,

jej sú biele zdrapy peny,

vôňa mora – vôňa lona.

 

4

Rozradostené a prudké

slnko dlho bozkáva ťa.

Vánok si to ihneď všimol,

keď sa zatúlal až k plážam –

s chĺpkami na tvojich nohách

sa žiarlivo začal láskať.

More so svalnatým telom,

ďalší nápadník a zvádzač,

celý deň do teba hučí,

poddáš sa mu rada, viac ráz.

 

Vtom prikvitne čierny dlháň –

strácaš sa s ním v húští záhrad.

 

Slnko, vánok, more, chlapec –

ale kto z nich celú má ťa?

 

5

V bazéne pri jeho kraji

nebadané chvenie svetla.

Krv tepúca pod pokožkou

znenazdania viditeľná.

Na belasom monitore

sa zlatý graf srdca metá.

 

Atletická konštrukcia

mužov, žien, a taká krehká!

 

6

V starej taverne Bodeguita del medio

na fotografiách usmiati mladí slávni muži

s kraľujúcim Ernestom Hemingwayom,

obklopení pohármi, kúdolmi cigarového dymu a krásnymi ženami,

pamätné zápisy, podpisy –

na stenách, na okrajoch obrazov, na stoloch.

 

Nie som však hosť, čo sa ho chytá

ich vitalita, necítim tu

nesmrteľnosť bytia.

 

Len prekvapujúcu

hrôzu a smútok.

 

Kradmá potuchnutosť tej krčmy

narastá na pach hnitia,

fotografie blednú, černejú a skrúcajú sa,

písmo sa mení na hmyz

rozliezajúci sa po stenách, po obrazoch, po stoloch, po strope, po dlážke,

lezie mi do mojita.