Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
  • Životopis autora

    Ján ŠVANTNER sa narodil 24. septembra 1949 v Banskej Hodruši. Maturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žarnovici.

    Ján ŠVANTNER sa narodil 24. septembra 1949 v Banskej Hodruši. Maturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žarnovici. V rokoch 1967 – 1972 študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1972 do roku 1975 bol na trojročnom študijnom pobyte v Literárnovednom ústave SAV. Neskôr pracoval ako odborný redaktor vo vydavateľstve Tatran a ako odborný pracovník Výskumného oddelenia kultúry Ústavu pre výskum a riadenie kultúry. V rokoch 1986 až 1989 bol redaktorom vo vydavateľstve Smena. V rokoch 1995 až 1999 pracoval ako redaktor časopisu Národná osveta v Národnom osvetovom centre. Bol na viacerých prekladateľských stážach v Paríži. Vlastnú básnickú tvorbu predstavil na medzinárodných festivaloch poézie vo Francúzsku, Kanade a na Slovensku. V súčasnosti je v slobodnom povolaní.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Odborná literatúra

  • Charakteristika tvorby

                Ján Švantner patrí medzi básnikov „tichej“ reprezentácie slovenskej lyriky. Je

                Ján Švantner patrí medzi básnikov „tichej“ reprezentácie slovenskej lyriky. Je prítomný v jej pohybe nepretržite od roku 1972, keď debutoval knižkou s príznačným názvom O snežnom srdci. Odvtedy vydal knižne ďalšie básnické zbierky a preklady (francúzskej poézie), ktoré potvrdili jeho pozíciu v slovenskej literatúre.

                Pohľad na celok básnikovej tvorby nám ukazuje, že sa Švantnerovi podarilo vyhnúť fatálnosti ortieľa, ktorý visí nad každým básnikom: paradoxu profesionalizácie, písania básní po celý život – dennodenne, ako zamestnanie. Sám sa hlási skôr ku kraskovskej tradícii, ktorá sa bojí inflácie slov a do ich chrámu vstupuje iba v dňoch sviatočných. Nepíše na počkanie. K „zázraku básne“ – ako to povedal o sebe Paul Claudel – sa vracia po odstupoch, pretože sa účasť na ňom prerušuje „na papieri“. Vyznania a piesne napriek tomu potvrdzujú kontinuitu prítomnosti jedinečného hlasu Jána Švantnera v orchestri poézie. Sám autor svoju antológiu ponúka v presvedčení, že spĺňa jeho predstavu o poézii zostávajúcej „navzdory všetkému v hraniciach ešte nevykoľajeného a hodnotovo nezrelativizovaného sveta“. Gesto „navzdory“ si básnik zachoval aj v spoločenských podmienkach, ktoré si nárokovali uzurpovať aj subtílne „vyznania a spevy“, jeho zostávajú vždy nepretenciózne, jeho „navzdory“ nepotrebuje veľké a hlučné gestá. Uchováva si ho aj v nových pomeroch, keď jeho poetický diskurz reaguje na temné stránky slobody postkomunistickej epochy. Keďže sa trvalo hlási k nesporným („nezrelativizovaným“) hodnotám, je schopný inovovať videnie nášho sveta a jeho tvorba žije z vedomia živej slobody, záväznosti a kritickej otvorenosti. Jej autor vždy berie vážne básnické slovo, poetickú udalosť slova, ktorá sa rodí z nájdeného súvisu vystihujúceho novú skúsenosť stretnutia či zrážok básnického ja a skutočnosti – vonkajšej i vnútornej, ich interakcií. Udalosť slova takto prispieva k trvaniu poézie, pretože básnik nestráca zmysel jej orfického princípu – spevu ako primárnej akceptácie bytia.

                Ján Švantner debutoval básnickou zbierkou O snežnom srdci (1972), vychádzajúc z aktuálnej rúfusovskej inšpirácie ako povzbudzujúceho príkladu trvania poézie domova po katastrofickom zneistení z konca roka 1968, ktorá sa nevzdáva a ticho vzdoruje tlakom dobových nivelizácií. Nasledujúcu knižku Hviezdny úder (1975) možno chápať aj ako potvrdenie nastúpenej cesty, ako ju vyznačuje charakteristický imperatív, ktorý si v debute adresuje začínajúci autor: „Byť hlboký, zotrvať.“ Možno ho chápať aj ako programovú celoživotnú devízu. Jeho morálny impetus ani potom nevylučuje dôraz na estetické aspekty bytia, nijako však nevychádza v ústrety lineárnej ideologickej explózii tých čias. Elán jeho poézie zostáva primárne existenciálny, orientuje sa na senzibilizáciu vnímania skutočnosti a na poetické pretváranie jej obrazu, ale nepodlieha ani čisto gnozeologickej estetickosti.

                Ako to potvrdzuje tvorba z 80. rokov (Neviditeľná hudba, 1980; Lampa, 1986), Švantner vychádza – ako všetko autentické umenie – zo zmyslových zážitkov, duchovnú sféru dosahuje na základe ich stimulácie, prehlbovania a prevyšovania, pretože ľahko prístupná krása nestačí lyrickému subjektu básne, vnímanie mimetickej citlivosti zapaľuje nielen jeho zmysly, vťahuje do neho aj dušu, čerpá z podvedomia spomienky, zasahuje predstavy, aktivizuje projektívne energie psychiky, reflexiu intelektu – ako aj všetko, čo sa otvára svetlu, čo prebýva hlbšie a vyžaduje tým intenzívnejšiu účasť, participáciu tvorivého subjektu, pretože rozhodujúce pre neho leží tu, hlboko – ako v studni: v objavovaní vnútorného svetla. Takto básnik dosahuje symbolickosť všednosti, dáva lesk aj obyčajnosti.

                Už mladý Švantner pochopil alebo aspoň vytušil, že básnické písanie je špecifický gnozeologický tvorivý proces, interpretácia života, sveta, bytia, ktorá je výsledkom interakcií človeka so všetkým, čo ho presahuje – estetická exegéza, pretváranie, nie kópia, ale komentár, duchovný reflex existencie, ktorý napokon slúži i osvetľovaniu vedomia, jeho rozširovaniu v zábleskoch zjavovania, epifánie. Formu básne si hľadá tvorivý intelekt, živený pamäťou a podnecovaný obraznosťou, silami imaginácie, ktorá tvorí vehikel Švantnerovej básne. Básnik Švantner nechce písať iba básne, ale písanie mu má pomáhať stávať sa sebou samým, nachádzať sa, vôbec zostávať pri sebe, pravdaže, vonkoncom nie bez iných ľudí a bez transcendencie, bez živej participácie na osudoch spoločenstva, ľudstva, kozmu. Literárne písanie je napokon vždy estetickou participáciou na procesoch života, ľudského sveta (aj keď sa stáva čoraz neopísateľnejším a vysmieva sa pokusom deskripcie), je aj pokusom o jeho pretváranie. Ani Švantnerovi nie sú cudzie demiurgické pokušenia o stvorenie sveta z „duchovného jazyka“ (Francis Ponge), aj keď sú to vždy iba pokusy o pretváranie obrazu sveta, nikdy nie jeho stvorenie (ako o tom snívala klasická moderna).

                Azda práve preto, že už mladému básnikovi Švantnerovi predovšetkým ide o zachovanie trvania poézie (v zmysle bergsonovskej „durée“), nestráca bázu tradície, ale ani vôľu inovácie. Akiste preto sa mu podarilo vytvoriť jedinečný poetický – lyrický svet, ktorý by sme mohli nazvať aj „švantnerovským“ (povedali by sme, že sa opiera o jeho vlastný model poetickej evokácie, keby básnik v poetickej Prosbe nevidel v slove model zla, ktorého sa treba zbaviť; v každom prípade prispel ním k formovaniu slovenského variantu poetického diskurzu „potenciálnej literatúry“ – podľa dobovej francúzskej „littérature potentielle“.

                Poeticky virulentný svet Jána Švantnera má, pravdaže, celkom určitú geograficko-biografickú bázu, o ktorú sa opiera, vyrastá z nej. Signalizuje ho konkrétna sústava znakov, tematicko-motivických stálic, ktoré sa v jednotlivých básňach virtuózne transformujú, modifikujú v službe básnikovej vízie, identity. Literárna recenzistika si už začiatkom 80. rokov všimla, že Švantnerova tvorba sa vyznačuje charakteristickými motívmi, predstavami, ktoré sa v básňach vynárajú, opakujú, vracajú (Ján Zambor), a to v najrozličnejších modifikáciách, metamorfózach, konšteláciách – prosté i rozvinuté, tvoria jej významový základ.

                V štruktúre Švantnerovej básne je vždy výrazne prítomný subjekt alebo – ako hovorí Zambor – „účastný“, cezeň sa umelecky i ľudsky transformujú aj objektívne motívy, zvnútorňujú sa, subjektivizujú sa, dostávajú autentickú presvedčivosť. Autor sa nikdy neschováva za svoje texty, azda ani za ich poetické ja, aj keď nezostávajú narcisticky oba pri jeho osobe a nevyúsťujú do sebazrkadlenia ja, čo len lyrického, aj keď dávame za pravdu filozofovi, podľa ktorého je umenie jediná adekvátna forma objektivizácie ľudského subjektu a jeho jednotlivých úrovní. Hoci sa lyrický subjekt Švantnerovej básne definuje ako „stály“, „neústupný“ („ako kameň, ako voda“, „verný ako zem“ – v básni Pod slnkom), nástroje svojej básnickej objektivizácie vonkoncom nechápe staticky, neinak seba, aj zdanlivo fixné motívy a témy uchopuje ako mihotavé, vznášajúce sa, éterické fenomény, letmé stavy, ktoré signalizuje a evokuje hŕstka slov formujúca sa do tvaru básne, stručného konzistentného textu, ktorý vydáva svedectvo o emotívnej a intelektuálnej existencii pisateľa. V tomto procese sa jeho biografia stráca, ustupuje, hoci neprestáva svedčiť. Básne takto vlastne ani nemajú tému, pretože sú samy témou, jazykom, sebavyjadrením, artikuláciou, hudbou, rytmom, formou – napokon až tieto kvality im dávajú hodnotu poézie, ktorá môže zaujať ako vyznanie i pieseň, posolstvo či spev. Subjekt je v Švantnerovej básni vždy prítomný nielen ako vnímajúce ja zaznamenávajúce videné a počuté, zjavujúce sa, často sa prejavuje aj ako účasť, reflexia, projekcia, konzekvencia, výzva.

                Aj relatívne úzky motivický okruh básne, z ktorého hovorí lyrické ja, stupňuje intenzitu obrazu, ktorý evokuje energie slova hľadajúce vyšší zmysel aj v každodenných detailoch, miniatúrach všednosti zázračnosť bytia a človeka v ňom. Rádius pozície lyrického subjektu poukazuje na celý horizont ľudského sveta ukotveného v prírode, ktorý slová básne obkružujú, ale aj prekračujú, presahujú. Švantnerove motívy a témy často dosahujú úroveň jazykotvorivého existencializmu, stávajú sa poetickými šiframi, ktoré komponujú báseň a svet Švantnerovej poézie vychádzajúcej z lásky k človeku, životu, Slovensku (hovorí o „slovenských básňach“), siahajú od sféry vegetatívneho po rozhovor s dejinami, s (básnickými) predkami. Ak sa mu ich podarí oživiť, okolo témy a motívu sa napokon vždy rozvinie melódia, rytmické hovorenie, poetická narácia spájajúca obrazy do piesne (tejto prvotnej kantability sa Švantner nikdy nevzdal).

                Bytostné súvislosti slova, jazyka a básne si uvedomuje Švantner hneď od počiatku. Tuší alebo už aj vie, že každá naslovovzatá báseň sa dotýka skrytých hĺbok základov jazyka a človeka, jeho (seba) tvorivých potenciálov. Básnik berie vážne udalosť slova vystihujúceho skúsenosť. O mimoriadne senzitívnom vzťahu básnika k slovu svedčia tematizácie slova (básnik hľadá „čisté slovo“, „presné“, slovo „ako zákon“, „slobodné“, „jednoduché“, túži sa zbavovať hluchých slov – „planých“). Fascinuje ho ikarovský let slova, presviedča sa, ako teplé významy oživujú larvy slov. Báseň sa stáva básňou nielen vďaka talentu autora vyberať a spájať slová, zoraďovať ich, aranžovať ich akustiku (len si pripomeňme švantnerovské prívlastky: deň je trpký, nohy žiarivé, dážď večný, hudba neviditeľná, zimná ľalia, slová sú miznúce; genitívne metafory: ruka hory, obrus hmly, temná hrana cintorínov, večerný hvizd riek, vlny hrobov, krídlo zím, včela ohňov, kvet spánku, víno rovín, svetlo jesene), na jej genéze sa zúčastňuje básnikova schopnosť oživovať slová, obkružovať obsahy a významy ešte len latentné, rodiace sa, schopnosť evokovať a asociovať subtílnu sémantiku a semiotiku, ako nám to ukazuje Švantnerova lyrika. Intenzívny vzťah k jazyku a slovu tu neznamená, že báseň potrebuje na svoj vznik iba slová, že si s nimi vystačí, ako sa nazdávali klasickí modernisti. Báseň u Švantnera vzniká z rozhovoru básnika so slovom a s významom, výrazom, ktorý je už aj transcendenciou skúsenosti, intersubjektívneho vzťahu a jeho vzťahu k objektu, emotívnej obraznosti, poznania.

                V tejto súvislosti treba pripomenúť Švantnerov pokus o rehabilitáciu kantability poézie. Ako to naznačuje aj názov autorského výberu Vyznania a piesne, spevný a piesňový aspekt je vedome konceptuálny, nie náhodný. Už v básni Byť hlboký, zotrvať autor vyslovuje programové autoimperatívy: „Byť piesňou k tichému vyznaniu.“ V básni Biela túto intenciu formuluje verš „vyspievať si dušu“. Je to intencia vnútorná, nadosobná: „Ktosi vo mne spieva a zo sna budí / krúživé, ebenové vtáča.“ Ak sa o otcovi európskej poézie Homérovi hovorí, že jeho duch spojil poéziu so spevom, platí to o poézii vôbec, o jej hybnej sile, o bytostnom prepojení poézie a hudby. Človek bez zmyslu pre „dionýzovskú hĺbku hudby“ je hluchý a slepý vôbec k estetickým aspektom a vrstvám bytia (Walter Benjamin). U Švantnera je to azda skôr blízkosť s orfizmom, ako ho v modernej poézii aktualizoval Rainer Maria Rilke: schopnosť spievať súvisí s darom úžasu, fascinácie bytia, s jeho primárnou akceptáciou. Lyrické básne sú v jadre piesne, aj keď sa nespievajú, čitateľ sa musí na ne naladiť, súznieť.

                Ak sme prijali výzvu básnika a prešli sme spolu s ním cestu, ktorou sa pred rokmi vydal on sám, akceptovali sme tak aj posolstvo jeho spevov, aby sme objavovali tajomstvá za vecami, neviditeľné za viditeľným, hlboké za plytkým – zázračnosť bytia. Vidíme, že spev a posolstvo sa nevylučujú, sú to dve stránky poézie, na ktorých participuje básnik, ako hovoriaci i spievajúci. Zároveň sa presviedčame, že básnikovi nechýba zmysel pre finálnosť otázok pozemskej existencie, pre eschatologickú dimenziu vychádzajúcu zo zákonov prírody, ale zasahujúcu aj človeka, ktorého svet smeruje k smrti. Tento tragický fakt, týkajúci sa každého človeka, lyrický subjekt Švantnerovej básne prežíva a reflektuje najmä v súvislosti so smrťou matky, chápe ju však ako dilemu bytia a nebytia: „Tak ľudsky smrteľní, / zakliati a dotýkajúci sa / trváme v čistých a temných / myšlienkach“ (Otcovský podiel). Nielen tu vidno, ako básnik prekračuje svet prírody, z ktorého inak vychádza, ale ktorý sám nepozná eschatologický rozmer, tuší ho však básnik, a tak prestáva byť prírodným lyrikom, aj ako básnik sa správa ako duchovná bytosť – osoba, subjekt, ktorý objavuje morálny rozmer reality, rozmer náboženský a metafyzický presahujúci vegetatívne potencie, ktoré ho vždy fascinovali.

                Ján Švantner nepochybne patrí k básnikom – vtedy i teraz, ktorí ponúkajú šancu lyriky i v časoch výpredaja hodnôt a pravdy, nech sa už deje v mene čohokoľvek. Neprestáva byť naším súčasníkom, ktorý nestráca schopnosť prispievať k orientácii na chaotickej mape emotívneho, ale aj intelektuálneho poznania.

    Vincent Šabík

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Le Signe – Znamenie (1993 po francúzsky), Arbre et autres souvenirsStrom a iné spomienky (2006 po francúzsky)

  • Literárna tvorba - preklad

    L. Blaga: Čo počuje jednorožec (1982), J. Cocteau: Obrazy a sny (1984), P. Valéry: Námorný cintorín (1985), N. Boileau: Básnické umenie

    L. Blaga: Čo počuje jednorožec (1982), J. Cocteau: Obrazy a sny (1984), P. Valéry: Námorný cintorín (1985), N. Boileau: Básnické umenie (1990), Ch. Baudelaire: Kvety zla (1993, 1995, 1997), J.-P. Sartre: Existencializmus je humanizmus (1997), Antoine de Saint-Exupéry: Citadela (2001, 2015), Yves Bonnefoy: Kam preniká vietor (2005), Stéphane Mallarmé: Hliadka osamenia (2010), Paul Claudel: Päť veľkých ód (2013).
     

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    JUHÁSOVÁ, Jana: Medzi schémou a inováciou (Pokus o typológiu žánrových tendencií). In: Litikon , roč. 3, 2018, č. 2, s. 72 –

    JUHÁSOVÁ, Jana: Medzi schémou a inováciou (Pokus o typológiu žánrových tendencií). In: Litikon, roč. 3, 2018, č. 2, s. 72 – 78.

    -tlsss-: Noví čestní, mimoriadni a riadni členovia SSS. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 5. 9. 2018, č. 29 – 30, s. 15.

    ŠIKULA, Bystrík: Ceny Slovenských pohľadov za rok 2016. Ján Švantner – poézia. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 2, s. 131.

    HAJKO, Dalimír: Citadela hľadania. (Impresie nad zrkadlom vrások Jána Švantnera).
    In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 2, s. 18 – 24.

    KEKELIAKOVÁ, Monika: Citadela vychádza na dvojsté výročie Štúrovho narodenia.  (Rozhovor). In: Katolícke noviny, roč. 130, 29. 11. 2015, č. 48, s. 10 – 11.

    KEKELIAKOVÁ, M.: Nemaskované hlbiny liturgickej poézie. In: Katolícke noviny, 2014, č. 21.

    MATEJOV, Radoslav: List z ľudského stromu. In: Knižná revue, roč. XX, 14. 9. 2010, č. 19, s. 1.


    ZAMBOR, Ján: Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu. Bratislava, Veda 2010.

    ČERTÍK, Jozef: Básnik Ján Švantner medzi úctou, bázňou, úžasom a pohŕdaním. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 110 – 113.

    PROKEŠOVÁ, Viera: Ján Švantner: Vyznania a piesne. In: Knižná revue, roč. XVII, 20. 6. 2007, č. 13, s. 1.

    Trvanie poézie (Hovoríme s básnikom a prekladateľom Jánom Švantnerom – Š. Balák). In: Slovenské pohľady, 2007, č. 7 – 8.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). LIC, Bratislava 2006.

    TOMČÍK, M.: Opäť objavný preklad (rec. prekladu Yves Bonnefoy: Kam preniká vietor). In: Slovenské pohľady, 2006, č. 3.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    PROKEŠOVÁ, V. – ŠVANTNER, J.: Báseň zostáva čistým štítom. Hovorí básnik a prekladateľ Ján Švantner (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XV, 9. 11. 2005, č. 23, s. 12.

    Hra na slepú babu (Hovoríme s básnikom a prekladateľom Jánom Švantnerom – I. Kerná). In: Literárny týždenník, 2005, č. 43 – 44.

    MIHALKOVIČ, B.: Yves Bonnefoy: Kam preniká vietor (rec. prekladu). In: Revue svetovej literatúry, 2005, č. 4.

    MATEJOV, Radoslav: Ceny Slovenských pohľadov za rok 2003. In: Knižná revue, roč. XIV, 7. 1. 2004, č. 1, s. 3.

    Čas prázdnej slobody (Hovoríme s básnikom a prekladateľom Jánom Švantnerom – S. Bajaník). In: Slovenské pohľady, 2004, č. 5.

    MATEJOV, Radoslav: Najkrajší Švantner. Ján Švantner: Nevesta hôľ a iné prózy. (Zlatí a najkrajší). In: Knižná revue, roč. XII, 20. 2. 2002, č. 4, s. 3.

    Na slovo s prekladateľom Citadely Jánom Švantnerom (Z. Vanovičová). In: Tvorba T, 2002, č. 1.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    -red-: Ceny Slovenských pohľadov za rok 2000. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 1, s. 158 – 159.

    HALVONÍK, A.: Existencializmus po polstoročí (rec. prekladu Jean-Paul Sartre: Existencializmus je humanizmus). In: Knižná revue, 8, 1998, č. 1.

    KOVALČÍK, V.: O hraniciach prekladu alebo Baudelaire. In: Literárny týždenník, 1997, č. 34 – 35.

    Poézia na hrote času (Hovoríme s básnikom a prekladateľom Jánom Švantnerom – Š. Balák). In: Práca, 23. 4. 1994.

    TOMČÍK, M.: Baudelairove Kvety zla v preklade Jána Švantnera. In: Romboid, 1994, č. 8.

    HALVONÍK, A. – ŠVANTNER, J.: Rozhovor s básnikom a prekladateľom Jánom Švantnerom nielen o Baudelairovi. In: Knižná revue, 1993, č. 8.

    VANOVIČ, J.: Klasicizmus redivivus (rec. prekladu Nicolas Boileau: Básnické umenie). In: Tvorba T, 1991, č. 7.

    BŽOCH, J.: Literárne soboty. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1990.
    Let bez krídel (Hovoríme s básnikom Jánom Švantnerom – V. Maťuga). In: Literárny týždenník, 1989, č. 50.

    HOCHEL, I.: Ján Švantner: Lampa. In: Romboid, 1987, č. 10.

    BORČIN, E. – ŠVANTNER, J.: Nenahraditeľné slovo (Hovoríme s básnikom Jánom Švantnerom). In: Práca, 28. 3. 1987.

    ŠTEVČEK, P.: Ján Švantner: Lampa. In: Slovenské pohľady, 1987, č. 11.

    VANTUCH, A.: Jean Cocteau: Obrazy a sny (rec. prekladu). In: Revue svetovej literatúry, 1985, č. 4.

    ZAMBOR, J.: Poézia mámivého a horkého života. In: Romboid, 1980, č. 8.

    SLOBODNÍK, D.: Ján Švantner: O snežnom srdci. In: Romboid, 1973, č. 1. 

    BAGIN, A.: Od okúzlenia k hĺbke. In: Slovenské pohľady, 1972, č. 7.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Švantner – na rozdiel od väčšiny rovesníkov – chce povedať všetko obrazom. Vyhýba sa reflexii, sentenciám a pointe:

    Švantner – na rozdiel od väčšiny rovesníkov – chce povedať všetko obrazom. Vyhýba sa reflexii, sentenciám a pointe: básnický obraz nesie celú významovú aj emocionálnu energiu a skrýva všetky podnety pre čitateľa. Stavil na starú a dobrú zásadu lyrickej poézie: báseň založená na nálade nesmie byť dlhá. Svojsky, organicky sa vyvíjajúci prístup ku skutočnosti a ovládanie básnických prostriedkov robí zo zbierky O snežnom srdci najrýdzejší debut posledného obdobia.

    Albín Bagin, 1972

    Švantnerova poézia vychádza zo zážitku, empírie; tieto impulzy podliehajú silnému náporu autorskej umeleckej transformácie, s cieľom vyťažiť z nich esteticky účinný kondenzát. Toto transformačné úsilie zasahuje aj výber lexiky a slovného tvaru, kde sa stretneme s menej frekventovanými, príznakovými javmi („vetristou“, „bludárske“, „zásvity“, „tmách“ a i.). Pri porovnaní Hviezdneho úderuNeviditeľnej hudby u Švantnera badať isté smerovanie od poézie zakladajúcej si na permanentnom ozvláštňovaní jazyka k tvorbe, ktorá sa spolieha na silu básnického videnia.

    Ján Zambor, 1980

    Švantnerova poézia si získala už dávnejšie vlastný okruh čitateľov, ktorí mu iste i pri zbierke Lampa zostanú verní. Možno nie každému vyhovuje jeho tichý, ale napätý tón, jeho temné farby, ale azda každý uverí jeho úprimnosti, pravde jeho výpovede. Ten tón je jeho vlastný hlbinný pocit, zlomok vnútornej drámy, ktorý ho spája s dedičstvom slovenského romantizmu, a temné farby sú možno tieň čiernych hodrušských hôr, v ktorých – ktovie – jeho dávni predkovia hľadali zlato. Možno nehľadali. Možno žili kdesi celkom inde, ale čosi z hodrušského zlata sa nájde v knižkách Jána Švantnera.

    Ján Buzássy, 1986

    Musíme evidovať i akceptovať veci dobre viditeľné z textu a jeho pôsobivosti: že totiž prišla do súčasnej poézie knižka (Lampa) do veľkej miery mimo produkčných sérií, smelá v odvahe domyslieť ataky života na senzibilitu ľudského básnika; a že ju možno uvítať – po čase rozhodne nie krátkom – ako lyrický akt etickej očisty človeka. Prostriedkami pritom rýdzo básnickými: slovom, ktoré znie ako biblický zvon; tónmi, aké pristanú majiteľovi konzekventného myslenia; melódiou verša, ktorú rytmizuje bolesť srdca; i metaforou, ktorá sa v pokore stavia pred káru mravného poslania poézie. Povedalo by sa: intelektuálne a dozreto vypätý výkon už nemladého básnika. Lenže tým by sa nepovedalo všetko. Určite to nie, že na tú vyzretosť, na tú trúfalosť lyrického činu bolo nevyhnutné ľudsky si čosi nažiť, pretrpieť, tým aj mysliteľsky vycizelovať. Odlúčiť bolesť od čistoty myšlienky; či lepšie, ponechať si bolesť a odovzdať iba jej klíčivé zrno. V básni, aká vie vziať na svoje útle plecia veľký dar katarzie. Čím nech je súčasne povedané, že Ján Švantner nepísal síce – v onom dlhšom časovom intervale – akoby zámernú básnickú zbierku, jednu z radu, ale o to intenzívnejšie básňou a jej procesom zrodu komponoval dramatické stretnutie lyrického subjektu so životom ako bolestným údelom človeka. Ak je to naozaj tak, potom má jeho báseň tie najhlbšie korene.

    Pavol Števček, 1987

    Kto pozná Švantnerovu originálnu poéziu, akiste potvrdí, že ako prekladateľ má mimoriadne predpoklady na transláciu Baudelaira (základom je určitá typologická príbuznosť ich pôvodnej tvorby); dobre ovláda francúzsky jazyk a literatúru, je osobne zaujatý Baudelairovou tvorbou a koncepčne pristupuje k jej prekladu. (...) Švantner sa svojej náročnej úlohy zhostil vynikajúcim spôsobom. Pritom Baudelaira do slovenčiny prekladal už značný počet prekladateľov (E. B. Lukáč, P. G. Hlbina, V. Reisel, P. Bunčák, J. Kostra, J. Števček a iní). V jeho slovenskej verzii naozaj cítime „ducha“ Baudelairovej poézie, ktorý sa dotýka celého slovníka „živých a zároveň skrytých vzťahov a analógií, kde zvuky skrývajú farby a farby vyvolávajú dosiaľ nepoznané vône“, pričom sa nestráca ani to baudelairovské „čosi prechodné, náhodné, nestále“, ako výstižne podčiarkol Švantner. Tento preklad odhaľuje sýtosť originálu „s ponorom do telesnosti“, no senzuálnosť je zároveň v symbióze s intelektom, nad nimi kraľuje imaginácia ako „kráľovná tvorivých schopností“. Skrze ňu svietia tri majáky modernej poézie: sugescia, evokácia, symbol; tie Švantner uznáva aj ako prekladateľ, aj ako originálny básnik. (...) Stručne povedané, Švantnerov ekvivalent Baudelaira v slovenčine plynie hladko, výstižne, dôstojne. Pretože Baudelaira som čítal v prekladoch aj do iných slovanských jazykov (nielen po česky a poľsky), usudzujem, že Švantnerov preklad patrí medzi nimi k najlepším a zo slovenských je bezkonkurenčne najlepší.

    Vlastimil Kovalčík, 1997

    V sedemdesiatych rokoch Ján Švantner skutočne zotrval v opozícii voči korumpujúcej ponuke, resp. nátlaku ideologicky účelového písania, ktoré presadzoval mentor najmladšej poézie Vojtech Mihálik, ako aj voči dobovému idylizmu, ktorý sa javil viacerým autorom ako menšie zlo. Ján Švantner sa básnicky i publicisticky konfrontoval s kultúrnopolitickým exponentom Vojtechom Mihálikom, pretože práve on so zvláštnou alergiou sledoval a racionalisticky „zhadzoval“ akýkoľvek náznak básnickej, duchovnej transcendencie (presahu) účelovo ideologického chápania skutočnosti a tvorby. (...) V poézii Jána Švantnera sa spája sebatrýzeň zoči-voči predsavzatiu mravnej čistoty a požiadavke osobnostnej integrity s polemikou proti svetu, ktorý je podľa básnika v rozpore s takýmito vysokými predstavami.

    Fedor Matejov, 1997

    Švantner je intímny, osobný, zovretý, ponorný, ale aj vypätý. Odmieta ľahkosť a prostotu čohokoľvek, čo ho v básni zaujme. Z postu básnika sa ľahko nepoddáva pocitom. Človek ho zaujíma ako jedinečné indivíduum, ktoré ho oslovuje, hoci básnik sa k nemu približuje veľmi opatrne, až s obavou. Švantner je osihotený, hĺbavý básnik.

    Viera Žemberová, 1998

    Erbovým slovom Jána Švantnera by mohla byť čistota: čistota jeho prežívania, myslenia, vyjadrovania, čistota možno až ako spôsob existencie, čistota ako istota i nádej, čistota ako celoživotné presvedčenie. Ešte ako mladý básnik pristupuje k „veciam a vecičkám sveta“, ku všetkým jeho bytostiam a bytôstkam nechránený, vyrovnaný možno až v čase definitívneho vyznenia, vyznania. Švantner bol a zostáva básnikom, ktorý vidí a odhaľuje veci až na kosť obnažené, ktorý nemusí pátrať po básnickom tajomstve dejov, ono sa mu samo ponúka, jeho oči z neho čerpajú až do omdletia. (...) Švantner je básnikom hlbokosti, nesmierna hĺbka akoby rezala jeho myšlienky ostro ako skalpel, vo svojich vlnách, vo svojich tajných priepastiach. Autor necúva pred ničím, jeho poézia sa (najmä v časopisecky uverejnených básňach) neuzatvára pred krivými a falošnými zrkadlami dnešných dní, ktoré nemajú silu ani zmámiť, ale ani zaujať, ktoré súdny človek vníma od počiatku ako črepiny na ceste. (...) Švantner je básnikom, ktorému sa všetko akoby zrazu ožiari a takisto naraz zhasína, teda sme svedkami prechodu od žiarivej bielej k najtemnejšej čiernej, no básnik ovláda aj prechody medzi týmito pólmi a naplno ich registruje a využíva, hoci pre nás navždy zostáva čarodejníkom, ktorý v najhlbšej tme slovom zapáli svetlo.

    Viera Prokešová, 2007

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena vydavateľstva Smena (1986) Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1993) Cena Jána Hollého (1993, 2010, 2013) Cena Ministerstva kultúry

    Cena vydavateľstva Smena (1986)

    Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1993)

    Cena Jána Hollého (1993, 2010, 2013)

    Cena Ministerstva kultúry Slovenskej republiky: Pocta Karola Strmeňa (1997)

    Prémia (Ceny J. Hollého) Literárneho fondu za rok 2001 za preklad diela Antoine de Saint-Exupéry: Citadela

    Cena Slovenských pohľadov (2000, 2003, 2004, 2005, 2011)

    Cena Slovenských pohľadom za poézie za rok 2007

    Prémia Milana Rúfusa (2012)

    Cena Slovenských pohľadov za rok 2016

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Jeden večer, jeden vlak   Nachýľ, nachýľ... ... svoje pramenivé, vznietivé sny nad temnú hranu cintorínov a

    Jeden večer, jeden vlak

     

    Nachýľ, nachýľ...

    ... svoje pramenivé, vznietivé sny

    nad temnú hranu cintorínov

    a pripáľ

    chvejivým orešným lístím,

    jelení hlahol a vietor po ňom

    komihavo, vábivo

    hvízdali...

    Ó, pripáľ ním ranené vlny hrobov!

    Z hlbiny čínskych kvetov, z mrazivých chryzantém

    spevavo, krúživo vzlieta včela ohňov

    a ostrou, bolestivou vodou krídel

    osviežuje tvoju bezodnú tvár:

    Cintorín je ako rieka poludňajších ľalií

    a akoby deti umierali

    v zásvitnom snežení a s uhrančivým

    svetlom vo vlasoch...

         Zdá sa,

    že mi spánok dýchol na oči,

    že ľaliovo ostrí rieky tento čas.

    Ponorím do tvojej

    svoju zatienenú tvár, akoby som ľaliami plával,

    dusí ma svetlo

    za včasného snehu, hrdúsim ťa ním!

         Sme jednozrnní a priblížme si dušu

    k večernému hvizdu riek,

    zjazví nás, zjazví...

     

    To cintorín,

    tá spievajúca jeseň,

    blúdi mojou nocou a tvojím dňom...

     

    Bývali dni

    s čírou a presnou smrťou za chrbtom,

    jedovateli ranné hodiny...

    V miernom svetle zuneli

    v dlhých šípoch horkým tieňom orecha

    jazero i strmina.

    A ktosi dávny, tak dávny,

    že je to len čerenie,

    položil sa ticho na vodu a modlí sa:
     

    Prinavráť, ó, Pane,

    Prastarú meď z baní

    Tejto temnej hodine!

    Učiň pomazanie,

    Vôňou rýb svieť z dlaní

    Nám i zosním hlbine

    To priostré krídlo zím...

     

    Milostivo dopusť,

    kiež sa utopím,

    Kiež celú večnosť padám sám

    Hĺbkou priezračnou

    A tvárou k nebesám!

     

    Zo vzduchu medzi konármi, zo vzduchu v korunách

    stáva sa hĺbka vírivá, toľko,

    čo medzi tebou a mnou

    nahádzali kamenia...

    Je les a v ňom noc na mojich rukách

    tmou hýrila.

    Chladnú železá...


    Byť hlboký, zotrvať


    Je úbočie, je

    hlava hynúceho koňa

    hlboko a zradne

    s hlinou zblížená...

    Ešte sa mužným srdcom

    zachvie,

    keď zamrazí, keď zamrazí

    v hlbinách oka,

    keď vietor okúsi

    popol v kopytách.

    Vtedy sa svetlo tajomne

    do spánku ako do lístia

    prstami vkráda a sojčie hniezdo

    horkne a z vrchovcov jedlí

    omamne klesá...

    V tých dňoch je všetko šikmé,

    i moja láska,

    ach, byť hlboký ako kôň,

    kaličiť si prsia

    v neistých nociach

    a ráno

    jazerným a ostrým srieňom

    posilniť si krv

    a tak, napoly orech, napoly striebro,

    vkročiť do chladného chrámu,

    byť piesňou k tichému vyznaniu:

     

    Prosím ťa o jej čistú tvár!

     

    Zrazu sa kostolným cínom

    vo mne roziskrí

    tajomstvo živice,

    ach do strmín, len do strmín

    so slnkom na šiji bežať

    a znova neúprosne

    na ňu zabúdať, zrieť plný ohňa,

    ako černastá vlna múch

    objíma bielušké brucho

    koňa,

    pocítiť hrivu

    zvlhnutú

    svetlom vodného vetra

    a v jeho krotkých očiach

    uzrieť sa,

    napoly striebro, napoly orech,

    ako pomaly zhasínam,

    ako sa vbáram

    do slepého lístia,

    ani nezradiac,

    kedy bolí, kedy nebolí...


    Gaštanové tŕnie

    Pamiatke Mariny Cvetajevovej

     

    Noc vo mne pramení.

    Hlbokým spevom

    dýchla raz

    na noc nad hlavani –

    a že si rozumeli –

    cez moju krv

    dotkli sa ich ruky

    so svetlom, so svetlom

    za prstami...

     

    Na hladine lístia

    vietor vrúcnel

    zlatou chvíľou, keď včela

    z hynúcich úľov

    vo mne našla číry kvet.

    Tou ranou

    mi do krvi vplávalo

    gaštanové lístie

    so šepotom ďalekého

    mrazivého hlasu...

     

    Vtedy sa mi

    striebro prisnilo

    a z tváre mi

    ako z kameňa bieleho

    ulietla čajka severná

    a chrabrým a nežným krídlom

    položila bezdné tiene

    na vodu... ó, pod čistým perím

    tma

    je ako zrak rozochvených smrečín,

    keď pod závejom koreň zvoní

    jak drahokamy.

     

    Si moja vrúcna amie,

    si ako poludnie

    na slepcovej tvári

    a s gaštanovým tŕním na čele...

    Ostáva jasno

    po tvojich stopách,

    po tvojich rukách

    je boľavo, je

    ako klincu na kríži,

    ó, uvrhni na mňa,

    prosím,

     

    tajomstvo vášne

    a víno tohto spevu

    nech nevyprchá...

     

     

    Báseň

    Ó, Bože básní, jestvuješ...

                            Juraj Janega


    Báseň je vták –

    a ty striehneš... vyčkávaš ho

    v hodine,

    keď leto temne dodýcha!

    Zrazu sa svetla nahrnie

    na tvoju a či na jej

    stranu života?

    Pod srdcia... toľko svetla

    ako v zimách –

    ach, nohy si jej zohrieval:

    si moja odokrytá tvár,

    si moja rýdza maska...

     

    Zdá sa ti,

    na jeseň si cestu mýli krajina,

    už nejde s tebou, ale oproti

    letí vták,

    krídlami ti hlavu objíma,

    zahniezdil sa v tebe

    krídlom znak!

     

    Nebuď pyšný, buď ako dub!

    Pod jeho teplým perím,

    pod divou a vlhkou smolou tmy

    tvoje oči sú jak dva krotké dni –

    si slepý... a vtedy pomaly

    cez ústa, cez jazyk

    ho vlastnou krvou zaštepíš.

     

    Vzopne sa

    a nad šípkovým svahom nehybnie,

    no nepadá.

     

     

    V úplnom tichu

    Jankovi Kráľovi

    Z temného ľadu

    s matným snehom v štíhlom tieni

    moji blížni vyšli,

     

    vyšli v strmom trvaní.

     

    V úplnom tichu im tváre číro zreli.

    Tlmivou tmou som si údel privolal:

     

    Tak dýchnuť, vrútiť sa a ísť

    pod mrazivou hviezdou...

     

    A tam, hľa, sú mĺkve stromy,

    pod južným vetrom do priepastí chcú,

    však v ďalekom brieždení, v akých slnkách severných

     

    strmé sú

     

    a neprístupné.




    Ľudia

    J. G.

    Ako sa dívaš na ľudí, ako ich počúvaš,

    ako si všímaš ich ruky, útlm a nový vzruch,

    ako si prítomný v ich svetskom ruchu,

    ako ťa ruší ich vláčna a zadŕhavá vrava,

    ako cítiš páchnuť ich osamelé smiechy,

    ako náruživo ťa berie ich spoločný bôľ,

     

    ich jednotná krv,

     

    pochopíš, aký zverský a krásny je život.

     

    Ale zas nie... nie
    to všetko nie je tak.

     

    Do ranného spánku, do spánku v bdelom podvedomí

    vojde ti občas čísi tlmene doznievajúci hlas...

     

    A hľaď, tí vtáci v diaľnom svetle,

    s mrazom jesenného lístia na krídlach,

    s blúznivým krikom po krajine,

    vo vlnách na všetky strany sveta

    úzkostne vŕšia neviditeľnú a jasnú vežu.

     

    Ten rytmus nádeje.


     

    Kvety

     

    Aj kvety sa chvejú, keď položíš

    ruku do trpkého dňa.

     

    Odchádzaš, poslednú cestu vlakom

    meriaš si skrytým spánkom,

     

    vidíš v ňom hlboké lúče, temné i jasné

    obrysy krajín,

    miznúcich slov. Iba tlmený film

    obnažených úst,

    žiarivých nôh a objímajúcich vôní

     

    ťa vzruší,

    navždy a bezútešne.

     

     

    Slnečný podvečer

    (japonský motív)

     

    Mesiac je ešte nízko,

     

    ale luna už tlmí

    slnečnú iskru vo vlasoch

    miznúcich žien,

     

    aby noc schúlila ich planúce oči,

    aby krásna ruka uniesla spev,

    aby na hranici tvojho spánku

     

    blúdila loď a krutí vtáci

    vírili večný dážď.

     

    Neboj sa, až neprídem.

     

     

    Byla krásná

    Františkovi Halasovi

    S myšlienkou na tú Pani, s myšlienkou na Teba

    znova a znova cítim,

    že vôkol očí, vôkol rúk, vôkol úst a vlasov

    milovanej ženy... vôkol nej celej,

    ako je svetlo a vzduch vôkol stromu,

    svieti a temnie,

     

    svieti a temnie zároveň

    divá a krásna

    zem.
     


    Cesty

    Jankovi Kráľovi

    Toľko lístia nepadalo,

    toľko krúživého, svietivého lístia

    ani v záhradách,

    ani na horách,

    ani na starých skrytých obrazoch,

    iba v tvojom verši,

    ktorý ma mámi celé noci,

    celé krúživé, svetielkujúce noci,

    keď padá toľko lístia

    v záhradách,

    na horách,

    na starých skrytých obrazoch

    i v tvojom verši,

    večnom a mlčanlivom

    ako cesty pod hasnúcim nebom,

     

    ako tvoje cesty

    k domovu.

     



    Dennica

    Ponor si ruky do prameňa,

    mráz vychodiaci...!

    Jak včela spánkom omámená

    padajú vtáci.

     

    Do tôní šla si celá biela,

    dennica zrazu potemnela...

     

    Vlk sa ti korí

    so štipkou soli...



    Počiatok

    Najskôr bol dážď a čisté svetlo lesa.

    Ten pocit ísť a stále ísť...

    Neústupne, a predsa ticho klesá

    do vlasov mojej matky list.

     

    Hľa, ešte padá jeho horká vôňa,

    zabila aj ťažné srdce koňa

     

    tá rozbúrená hladina...

    Na hroboch kvety zhasína.
     


    Pod slnkom

    Hoci by ma bili po tvári,

    bol by som to stále ja,

    všedný ako vietor, verný ako zem.

     

    Hoci by mi srdce vytrhli,

    čo je nemožné a nepredstaviteľné

    – dávno ho nemám, dávno ho rozniesli

    v spenených tlamách zvery,

    bol by som to stále ja,

    neústupný ako kameň, ako voda.

     

    Hoci by mi pili krv,

    čo je temné a vysiľujúce

    – pod otvoreným slnkom

    rýchlo zaschne a sčernie ako každá iná

    nevinná či vinná krv,

    bol by som to stále ja,

    vo veciach, ktorých som sa dotkol,

    v kvetoch, na ktoré som dýchol

    aspoň v spánku,

    v ženách, ktoré sa ma dotýkali, ktoré na mňa dýchali

    a ktoré ma milovali boľavou pominuteľnou láskou

    v spánku i za bieleho dňa.

     

    Hoci by mi telo spálili,

    bol by som to stále ja

    s tvárou, ktorú bijú,

    so srdcom, ktoré trhajú,

    s krvou, ktorú pijú,

    s telom, ktoré pália,

    s týmto slovom všedným a verným

    ako vietor, ako zem...
     


    Lampa

    Uprostred noci lampa zažiari,

    počujem spievať kohúta...

    nečujne vojdú ku mne lekári

    a horký liek mi nanútia.

     

    Zacítim temné snehy na tvári,

    záveje, čo ma usmrtia...

    Uprostred noci lampa zažiari,

    počujem spievať kohúta.

     

    Zostala kvapka vody v pohári,

    beh bielych koní sa mi zamarí,

    keď ma sestričky zobudia.

     

    Uprostred noci lampa zažiari,

    počujem spievať kohúta...
     


    Jeseň

    Vták ticho vzlietol z oslnivých polí,

    naberá výšku, hľadá vzdušný prúd...

    V krvi má skrytú hĺbku temných rúd,

    kedysi jeho rodným hniezdom boli.

     

    Zrazu len padá ako zrnko soli...

    Vlna ľútosti zaliala mu hruď,

    keď videl v horách jeseň vyšľahnúť...

    Jeho pád teba nikdy nezabolí.

     

    V súmraku miznú strmé biele cesty,

    tíšinný praskot krídel búrku veští...

    V tej chvíli musíš z čistej vody piť.

     

    Ustúpil požiar pod príbojom noci,

    len kvety mäkko horia na úbočí...

    V tej chvíli vidíš padať hviezdny svit.

     

     

    Slovenská rapsódia

    Krajina, hlboký vdych, ešte hlbší výdych,

    mrazivá čírosť na perách.

     

    Pod hrdlom piesne, úzkym a krehkým,

    ukrytá bolesť stáročia spievala,

    ako sa rodil zimný strom.

     

    Nevykoreniteľný

    vytrval pod nebom utrpenia... a žalospev, častý a hustý,

    znel v kove zvonov do večnosti.

     

    Nepokorení

    niesli svoj údel: mlčiacu úzkosť a rýdzosť presvedčenia.

     

    Ticho a presne vrstvil sa obraz

    na ranách živých.

     

    Nad ním sa chvelo krídlo letiaceho vtáka

    a stopou zvieraťa šiel vietor so snehom.

     

    Tak dozrel tvar,

    čírený soľou zažíhaných snov.

     

    Slovensko,

    aké boľavé a slastné slovo!

     

    Krajina... Je ako moje srdce.

    nemôžem bez nej žiť.

     

    Storočie

    Ako čudne hrabe biely kôň na návrší vekov

    Aký oheň vykresáva akú cestu vymeriava

     

    Padal hustý sneh do puklín starých skál

    Dole sa mestá topili

    a Nečistý šiel po ľuďoch s tvárou do tmy odvrátenou

     

    Padal hustý sneh v strmej bezmocnosti dní

    Z vojny do vojny ocieľka s kremeňom požiar si podávali

    a Nečistý šiel po ľuďoch s tvárou do smútku ponorenou

     

    Padal hustý sneh do hlbiny časov

    v oblakoch vtáci zdiveli

    a Nečistý šiel po ľuďoch s tvárou zúfalstvom poďobanou

     

    Padal hustý sneh na ruky malomocných

    Od zlého k urputnému niesla sa pieseň ranená

    a Nečistý šiel po ľuďoch s tvárou nevidiacou

     

    Padal hustý sneh na ústa volajúcich

    Lačná zver blúdila po horách

    a Nečistý šiel po ľuďoch s tvárou do svetla vytesanou

     

    Aký oheň aký peľ v zobáčiku nesie

    temné vtáča čo písklo na návrší vekov


    Z básnických prekladov JÁNA ŠVANTNERA

    Charles Baudelaire

    Fajka
    To som ja: fajka básnika.
    Každý vie, keď mi uztir v tvári
    čerň Habešanky, čerň, čo páli,
    že rád on do snov uniká.

    Keď bolesť doňho preniká,
    dymím jak starý komín v diali,
    kde navečer sa jedlo varí
    pre pozdný návrat roľníka.

    Chytám mu dušu, samú ranu,
    do modrých sietí vlnenia,
    čo v ohni úst mi pramenia,

    a zaviniem ho do balzamu,
    čo čarujúc mu uzdraví
    i ducha z ťažkej únavy.


    Mačky
    Vášniví milenci, učenci s váhou v mene
    rovnako milujú v období zrelosti
    húf mačiek pri dome, tie silné bytosti,
    jak oni sedavé, jak oni uzimené.

    Priateľky poznania a čírej rozkoše,
    v tichu i v hrôze tmy blúdi ich silueta,
    Erebos vzal by ich za poslov do podsvetia,
    no slúžiť žiadna z nich pre hrdosť nemôže.

    Driemajúc vznešene schúlia sa v polotiene
    jak sfingy do hlbín samoty zahľadené,
    akoby v úžase na večnosť zaspali.

    Roj iskier magických v bedrách im plodne planie
    a škvrny zo zlata jak piesky do dialí
    v mystických zreničkách žiaria im nebadane.


    Západ romantického slnka
    Aký má krásny jas to slnko v časnom ráne,
    jak žiaru výbuchu vrhá nám: Dobrý deň!
    Šťastný, kto s láskou smie pozdraviť jeho tieň,
    keď klesá slávnejšie než svety vysnívané!
    Pamätám... Videl som prameň i čiernu súš,
    jak srdce chveli sa, keď na ne svetlo dýchlo...
    Stmieva sa... K obzoru bežme a bežme rýchlo
    zachytiť aspoň ten posledný šikmý lúč.

    Však márne sledujem to božstvo, čo sa stráca,
    len neodvratná noc nad zemou rozmáha sa,
    osudná, vlhká a studená ako kov.

    To z hrobov vanie pach, vanie a do tmy píska
    a krok môj dotkol sa na kraji močariska
    tých nevídaných žiab a slizkých slimákov.

     

     (Ch. Baudelaire: Kvety zla,1993)
     


    Stéphane Mallarmé

    Iný vejár
                   slečny Mallarméovej

    Kiež ponorím sa, zasnívaná,
    do čistej slasti bez plání,
    chráň preto jemným vánkom zdania
    len moje krídlo na dlani.

    Chladivá sviežosť na zotmení
    vždy sa ti nesie na vlne,
    ktorou môj záchvev uväznený
    i obzor tíško odsunie.

    Tu sa chvie, ó, tie opojenia,
    priestor jak z dlhej rozkoše,
    čo v zrode pre nič ošialená
    vzísť ani klesnúť nemôže.

    Cítiš lúč prírodného raja,
    tak skrytý smiech sa zavinie,
    ako ti v ústach kútik spája
    s jedinou vráskou v hlbine.
    Hrob na pobreží divých ruží,
    stojacich v zlate večera,
    jas vzletov v zovretí ti krúži,
    keď s ohňom v šperku súperia.

    Panenský, vetristý a krásny tento deň...
    Panenský, vetristý a krásny tento deň
    či švihom krídla nám prerazí z omámenia
    neznáme jazero zdesené v hĺbke srieňa
    priezračným ľadovcom vzlietnutí bez ozvien!

    Tá labuť z pradávna spomienkou živí sen,
    že hoc je nádherná, v beznádej vyjde z tieňa:
    neznel spev o kraji, kde žiť je odsúdená,
    keď smútok nemých zím zažiaril z prísnych tiem.

    V nútenom priestore jas bielej agónie
    strasie vták nakoniec zo svojej štíhlej šije,
    však nie des zo zeme, kde perím uviazol.

    A prízrak, prikutý na ten bod leskom žiary,
    v chladnom sne zhrdenia znehybnie na uzol,
    čo v márnom vyhnanstve naveky labuť halí.
     

    (S. Mallarmé: Hliadka osamenia, 2010)

     

    Yves Bonnefoy
    Večerná báseň
    Kraj skraja októbra nemával také plody,
    čo v tráve nepukli. Vtáci sa zlietali
    s piskotom z ka menia a sebazabudnutia
    na strmom úbočí, čo náhlilo sa k nám.


    Reč moja večerná,
    jak hrozno v jeseni chveješ sa blízkou zimou,
    však víno horí už v hlbine tvojej duše,
    len v tvojich tvoriacich praslovách cítim žiar.

    A koráb posledných jasných dní v októbri
    už môže zakotviť. Dva lúče spojíme,
    loď moja svietivá blúdiaca na mori,

    jas blížiacej sa tmy s tým jasom mojej reči
    — hmla, ktorá vystúpi zo všetkých živých vecí,
    potom ty, červené bliknutie lampy v smrti.


    Umenie poézie
    Vyhĺbený bol pohľad za hranicami tejto noci,
    znehybnené a vysušené ruky.
    Horúčku zmiernili. Aby bolo srdcom,
    srdcu povedali. V žilách bol démon,
    čo s krikom unikol.
    V ústach bol temnotný krvácajúci hlas,
    ktorý umyli, k životu opäť priviedli.
     

    (Y. Bonnefoy: Kam preniká vietor, 2005)
     

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013