Pavel Kastl
Pavel Kastl




  • Životopis autora

    Ján Čomaj sa narodil 17. apríla 1935 v Radzovciach. V rokoch 1945 – 1953 študoval na gymnáziách vo Zvolene a Lučenci. V rokoch
    Ján Čomaj sa narodil 17. apríla 1935 v Radzovciach. V rokoch 1945 – 1953 študoval na gymnáziách vo Zvolene a Lučenci. V rokoch 1953 – 1958 študoval literárnu vedu a novinárstvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdií od roku 1954 pôsobil ako redaktor v mládežníckom denníku Smena a neskôr ako vedúci redaktor Smeny na nedeľu. V roku 1970 musel z redakcie odísť a v období normalizácie nemohol publikovať a pôsobiť v tlači. V roku 1971 bol vedúcim zariadenia Zväzu slovenských architektov pre tvorbu a propagáciu A-PRESS. Po jeho zrušení bol robotníkom v Slovšporte a v rokoch 1972 – 1990 pracovníkom výrobného družstva Služba mesta Bratislava. V roku 1990 sa stal riaditeľom tlačového a informačného odboru Úradu vlády SR a roku 1991 riaditeľom vydavateľstva Národná obroda, a.s. Od roku 1993 do roku 1999 pracoval ako zástupca šéfredaktora denníka Slovenská republika . V rokoch 1995 – 1998 bol lektorom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave, v roku 1999 lektor v Akadémii umení v Banskej Bystrici. Od roku 1999 pôsobí v slobodnom povolaní. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Scenáristika

    • Hodina nad cudzím hrobom (1967)
    • Kakara (1967)
    • Kto zavraždil tých židov (1968)
    • Smrť Márie (1968)

    Rozhlasová tvorba

    • Balada o encyklopédii (o procese s matičiarmi)
    • Hmly nad sochárom (o J. Koniarkovi)
    • Kliatba nad architektom (o prof. E. Kramárovi)
    • Let s prestreleným srdcom (fíčer o I. Mistríkovi)
    • Most medzi bratmi (o prekladateľovi J. Jankovičovi)
    • Posledný habán (o I. Bizmayerovi)
    • Teroristi sveta (14-dielny dramatizovaný rozhlasový seriál)
    • Zahral si svoju smrť (o Dr. J. Jamnickom)

    Publicistika

    • Čas a ty (1966, spoločné dielo: J. Čomaj, T. Procházka)
    • Rozhovor so súčasníkom (1967, spoločné dielo: J. Čomaj, D. Kužel)
    • Očová, Očová (1977)
    • Storočnica Palmy (1985, spoločné dielo: J. Čoma, Juraj Vereš)
    • Horúce témy (1990, spolu s kol.)
    • Vec verejná (1996, spolu s kol.)
  • Charakteristika tvorby

    Čomajove tvorivé začiatky sú spojené s prácou reportéra denníka Smena. Patrí do silnej generácie reportérov a autorov

    Čomajove tvorivé začiatky sú spojené s prácou reportéra denníka Smena. Patrí do silnej generácie reportérov a autorov literatúry faktu, ktorí tu pôsobili koncom päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Ťažiskom jeho autorského záujmu v tomto období bola téma zločinu a trestu v slovenskej spoločnosti. Príbehy získané v súdnych sieňach i v reportérskom teréne zhrnul v roku 1967 do knihy Počmáraný život. V reportážne rekonštruovaných príbehoch Trop, Hodina nad cudzím hrobom, Gita, dcéra človeka, Autobus ide ďalej na osudoch ľudí, ktorí sa, v dobovej terminológii „dostali do rozporu so zákonom“, ukázal odvrátenú tvár spoločnosti; priniesol príbehy, na ktorých ukázal, ako málo tzv. socialistický štýl života prenikol do niektorých skupín spoločnosti, koľko temného, iracionálna zostáva v jednotlivcoch a ako zlyhávajú spoločenské mechanizmy, ktoré mali viesť k ich prevýchove. Počmáraný život okrem tematickej objavnosti bol aj ukážkou Čomajovho reportérskeho umenia, schopnosti využiť príbehový detail, presne zoradiť fakty a prostredníctvom nich dosiahnuť silný emocionálny účinok aj v žánri literatúry faktu. Na rovnakom tvorivom princípe vznikli v šesťdesiatych rokoch aj príbehy Človek zo Sibíri, Aprílový žart, Osud generála PíkuKauza: Encyklopédia o osudoch ľudí, ktorých postihli kruté represie komunistického režimu v päťdesiatych rokoch a mali vyjsť v knihe Veľký biliardový stôl. Nedobrovoľný odchod z denníka Smena a absolútny zákaz publikovania odsunul ich vydanie až na obdobie po roku 1990. Prepracované a doplnené o zrekonštruovaný príbeh Kto zavraždil tých židov? vyšli tieto kruté osudy v roku 1993 v knihe Veľký biliardový stôl – a opäť v roku 2003 vo výbere najpútavejších autorových reportáží Počmáraný život. Po možnosti opäť publikovať vzniká kniha Kruté osudy, ktorá prináša tragické životné príbehy niektorých známych osobností: J. Jamnického (Zahral si svoju smrť), I. Mistríka (Bytosť menom Mistrík), architekta E. Kramára (Z rodu Ostrice), fotografa L. Bielika (Prekliate koleso), ale aj príbeh o jednej tragickej slovenskej expedícii do Himalájí – Päť Slovákov leží na Evereste. K téme zločinu a trestu sa vrátil s odstupom takmer štyroch desaťročí v knihe Čakanie na koniec s podtitulom Príbehy odsúdených na doživotie. Zaradil do nej prípady viacnásobných vrážd, za ktorý naša justícia udeľuje trest doživotného väzenia. V príbehoch Génom alkohol, Prípad Ford Transit Camping, Ľahký zisk, Netvori a ďalších sa pokúsil preniknúť do myslenia a konania aktérov týchto vrážd. Osobitné miesto v knihe zaujíma príbeh štvornásobného vraha (Rozprávanie miestneho policajta), ktorý je príznačný pre našu ponovembrovú realitu, pretože je to predovšetkým príbeh sociálnej tiesne, v akej sa ocitli desaťtisíce slovenských rodín, ktorá môže viesť až k skratovému, obludnému správaniu. Práve tento príbeh ukazuje, že Čomajovo reportérske umenie nestratilo nič zo svojej pôsobivosti. Kniha patrí k najlepším dielam literatúry faktu po roku 1990. Od šesťdesiatych rokov Čomaj rozvíja žáner literatúry faktu aj v oblasti knižných rozhovorov, literárnych rozhlasových pásiem, televíznych dokumentárnych filmov a po roku 1990 aj v úpravách a prerozprávaniach životných osudov známych i menej známych postáv slovenského života a histórie. Osobitne účinne v ostatných rokoch predstavil životné osudy viacerých veľkých postáv slovenskej kultúry: I. Bizmayera v knihe Hlina ako osud, T. Bartfaya v Tisíc a jedna žena sochára Bartfaya, popredného slovenského architekta v knihe Architekt Svetko a nestora slovenskej umeleckej fotografie O. Neheru v knihe Životný príbeh fotografa Neheru. Osobitné miesto v tomto žánri životopisného rozprávania má dielo Fenomén Zamarovský, ktoré vzniklo zo stretnutí s týmto doma i vo svete uznávaným tvorcom literatúry faktu. Premyslené, faktograficky nasýtené rozprávanie, často v prvej osobe, predstavuje v súčasnosti ťažisko Čomajovej tvorby a robí z neho jedného z najlepších, ale aj najplodnejších a čitateľsky najpôsobivejších slovenských autorov literatúry faktu.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    POLÁK, Milan: Ján Čomaj: Knieža Matúš (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 11, s. 130 – 132. HAJKO, Dalimír:

    POLÁK, Milan: Ján Čomaj: Knieža Matúš (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 11, s. 130 – 132.

    HAJKO, Dalimír: Ján Čomaj: Knieža Matúš (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 11, s. 127 – 130.

    MIKOLAJ, Dušan: Kniežam edzi novodobými historikmi (Ján Čomaj: Knieža Matúš. Rozprávanie o živote a diele profesora Matúša Kučeru a výber z jeho štúdií a článkov). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 6. 6. 2018, č. 21 – 22, s. 12.

    BELAN, Rudolf: Do dejín slovenskej žurnalistiky patria aj dejiny Smeny. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 6. 6. 2018, č. 21 – 22, s. 5.

    MIKOLAJ, Dušan: Laudácia na Jána Čomaja. (Laureáti Ceny SSS za celoživotné dielo – Budmerice 8. 12. 2017). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 13. 12. 2017, č. 43 – 44, s. 3.

    BALÁŽ, Anton: Ján Čomaj (1935). In: Sme, roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s. VII.

    TARAGEL, Dušan: Počmáraný život. (Zabudnuté bestsellery). In: Sme, roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s. VII.

    BODACZ, Bohuš: Ján Čomaj: My a čas. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 122 – 125.

    ŠAH: Ján Čomaj – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 4, s. 157 – 158.

    KALNÝ, Slavo: Ján Čomaj – Jozef Iľko: S počasím si tykám. In: Knižná revue, roč. XXI, 19. 1. 2011, č. 2, s. 11.

    Autor neuved.: Otázky namierené za obzory (Ján Čomaj – Jozef Iľko: S počasím si tykám). In: Knižná revue, roč. XXI, 5. 1. 2011, č. 1, s. 10.

    SZABÓ, Ivan: Literatúra faktu žije aj bez regálov (Slovenská literatúra faktu 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXXII.

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Ján Čomaj: Štefan Kvietik. Život bez opony. In: Knižná revue, roč. XX, 17. 2. 2010, č. 4, s. 11.

    SZABÓ, Ivan: Rôznorodé témy, rozdielna kvalita (Slovenská literatúra faktu 2008) . In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XXXII, XXXIII, XXXIV – XXXV.

    KALNÝ, Slavo: Ján Čomaj: Mág z Očovej. Ján Berky-Mrenica. In: Knižná revue, roč. XIX, 2009, č. 11, s 11.

    URSÍNYOVÁ, Terézia: Ján Čomaj: Eva Kristínová. Spomienky herečky.In: Knižná revue, roč. XIX, 15. 4. 2009, č. 8, s. 10.

    KALISKÝ-HRONSKÝ, Roman: Ján Čomaj: Petržalka (Engerau – Ligetfalu). In: Knižná revue, roč. XIX, 4. 3. 2009, č. 5, s. 3.

    SVETOŇ, Ľuboš: Ján Čomaj: Tisíc a jeden príbeh sochára Bartfaya. Ján Čomaj: Návraty Arpáda Račka. In: Knižná revue, roč. XVIII, 26. 3. 2008, č. 7, s. 3.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BALÁŽ, A.: Fenomén Ján Čomaj (Príspevok k hodnoteniu slovenskej literatúry faktu za rok 2006). In: Knižná revue,  roč. XVII, 2007, č. 16 – 17.

    JUSTUS, Richard: S Kainovým znamením. Ján Čomaj: Čakanie na koniec. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 137 – 138.

    HALVONÍK, Alexander: Ján ČOmaj: Fenomén Zamarovský (Náš tip). In. Knižná revue, roč. XVI, 25. 10. 2006, č. 22, s. 1.

    SCHUSTER, Michal: Na noži – Viac záznam ako príbeh (Mikuláš Nevrlý – Ján Čomaj: Šachová Bratislava). In: Knižná revue, roč. XVI, 29. 3. 2006, č. 7, s. 5.

    HÁBER, Stanislav – ČOMAJ, Ján: Reportáž ako pomník obetiam (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XV, 22. 6. 2005, č. 13, s. 12.

    KALNÝ, Slavo: Túlačaky po počmáranom živote J. Č. (Laudácio na Jána Čomaja). In: Slovenské pohľady, IV. + 121, 2005, č. 4, s. 31 – 34.

    ŠAH: Ján Čomaj – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 4, s. 158 – 159.

    HALVONÍK, Alexander: Ján Čomaj: Deň plný drám (Recenzia). In: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2004, s. 126 – 129.

    GABRIKOVÁ, Adela: Chrániť a rozvíjať. Ján Čomaj: Hlina ako osud (Z vyznaní Ignáca Bizmayera). In: Knižná revue, roč. XIV, 18. 2. 2004, č. 4, s. 5.

    APFEL, Viliam: Čistý hlas posledného Habána. Ján Čomaj: Hlina ako osud. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 4, s. 127 – 128.

    VRBICKÁ, Eva: Tvorca s veľkou dávkou odvahy. Hovoríme s Jánom Čomajom, novinárom a spisovateľom. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 4, s. 96 – 101.

    BODACZ, Bohuš: Odvrátená strana Slovenska. Ján Čomaj: Deň plný drám. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 5, s. 119 – 121.

    GABRÍKOVÁ, Adela: Začarovaný kruh násilia (Ján Čomaj: Triumf strachu). In: Knižná revue, roč. XIII, 15. 10.  2003, č. 21, s. 5.

    GABRÍKOVÁ, Adela: Mozaika dneška (Ján Čomaj: Deň plný drám). In: Knižná revue, roč. XII, 11. 12. 2002, č. 25 – 26, s. 12.

    BALÁK, Štefan: Verný obraz jednej tvorby. Ján Čomaj: Počmúraný život. Výber najpútavejších reportáží. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 9, s. 117 – 118.

    SVETOŇ, Ľuboš: Osudovkárove otázky a odpovede. Ján Čomaj: Počmáraný život. Výber najpútavejších reportáží. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 9, s. 115 – 117.

    ŠAH: Pripomíname si. Ján Čomaj. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 4, s. 158.

    MACHALA, D.: Predslov. In: Čomaj, J.: Kruté osudy. Bratislava: Vydavateľstvo SSS 1997.

    KALISKÝ, R.: Umenie reportáže v prácach Jána Čomaja. In: Čomaj, J.: Veľký biliardový stôl. Bratislava: Smena 1993.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Čomaj bezpečne zvládol jeden zo základných znakov poctivej reportáže, ktorým je strohosť a skratka. Umenie reportáže – a Ján

    Čomaj bezpečne zvládol jeden zo základných znakov poctivej reportáže, ktorým je strohosť a skratka. Umenie reportáže – a Ján Čomaj to knihou Veľký biliardový stôl potvrdzuje – nie je totiž ani tak umením vedieť „písať“, ako skôr umením vidieť, objaviť prekvapujúce súvislosti medzi tzv. malými dejinami, osudom jediného ľudského života a veľkými dejinami, ktoré ho nemilosrdne drvia vo svojom slepom súkolesí.

    Roman Kaliský

     

    Charakteristickou črtou reportéra Jána Čomaja je najmä to, že je dobre poznateľný. Zďaleka i zblízka. Nemôžete sa pri čítaní jeho reportérskych výkonov pomýliť, lebo osobnosť – to je štýl! Na samý začiatok charakteristiky jeho tvorby treba postaviť schopnosť nájsť objavnú tému, teda takú, do ktorej by sa ostatní publicisti vonkoncom nehrnuli. Najlepšie črty Čomajovho reportérskeho umenia nájdeme aj v jeho knihe Kruté osudy. Obdivujeme jeho schopnosť originálne sa dívať, a preto aj jedinečne vidieť. A objavujeme v týchto prózach ešte jednu črtu, ktorú akoby bol doteraz spisovateľ a reportér Ján Čomaj vedome potláčal. Je ňou štedrosť, s akou sa rozdáva! V Krutých osudoch už neskrýva nič, nič si nešetrí pre budúcnosť. Púšťa nás do najtajnejších zákutí svojej duše.

    Drahoslav Machala

     

    Aj pre literatúru platí, že ju treba vychodiť a vysedieť, ako povedal Alexander Matuška. Aj nažiť, pravdaže – rovnako ako náročnú, umelecky hodnotnú reportáž. Ján Čomaj je ako reportér úspešný a silný aj preto, že pred jeho reportážami boli dlhé roky prípravy a poznávania. Kto dobre pozná, môže aj hodnotiť, cudzí život nie je preňho krehký porcelán, ale otvorený ľudský prípad.

    Ján Beňo

    Príbehy Jána Čomaja otvárajú čarovný a dobrodružný svet vzrušujúcej práce iných ľudí. Autor dokázal, že za dobrodružstvom a fantáziou netreba ísť medzi rokle Skalistých hôr, či do kráterov Mesiaca. Hŕstka reportáží v knižke Smrť sedí vpredu uvádza príbehy, nad ktorými sa zatají dych.

    Anton Hykisch

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Čomaj, Ján: Heslo v zápisníku: Prešov, august 68 (spomienky). Z pripravovaných pamätí Výpoveď očitého
    Čomaj, Ján: Heslo v zápisníku: Prešov, august 68 (spomienky). Z pripravovaných pamätí Výpoveď očitého svedka.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                  
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Neraz som v mojich novinárskych rokoch vyrozprával ľudské osudy ústami ich nositeľov. V istých prípadoch je tento spôsob

    Neraz som v mojich novinárskych rokoch vyrozprával ľudské osudy ústami ich nositeľov. V istých prípadoch je tento spôsob pôsobivejší ako klasická reportáž alebo autorské rozprávanie – vytvára ilúziu, že to nehovoríte vy, ale že sa s čitateľom rozpráva priamo nositeľ deja. Je však aj zložitejší. Človek musí zachovať nielen vernosť životného príbehu svojho hrdinu, ale mal by rešpektovať aj jeho nazeranie na vec, jeho zorné uhly a hádam aj jeho tóninu. A je jedno, či je to v reportáži alebo v literárne spracovaných a knižne vydaných spomienkach. A práve v nich musí byť autor veľmi citlivý, dostáva sa totiž hlboko pod kožu človeka, o ktorom hovorí – veď píše vlastne jeho memoáre.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Zväzu československých architektov (1964) Cena mladých novinárov (1964, 1966, 1967, 1968) Cena J. Fučíka (1964, 1965, 1967) Cena

    Cena Zväzu československých architektov (1964)

    Cena mladých novinárov (1964, 1966, 1967, 1968)

    Cena J. Fučíka (1964, 1965, 1967)

    Cena Československého rozhlasu (1966)

    Výročná cena Vydavateľstva Smena (1968)

    Cena Literárneho fondu (1990, 1995)

    Prémia Literárneho fondu (1994, 2005, 2006)

    Cena Ľudovíta Štúra (1997)

    Medaila sv. Cyrila a Metoda (1998)

    Prémia Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov (1999)

    1. cena v Rozhlasovej žatve (2001)

    Cena PEN-klubu (2002) za Deň plný drám a Počmáraný život

    Hlavná cena E. E. Kischa (2003, 2005)

    Cena Vojtecha Zamarovského (2004)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Genóm alkohol (úryvok z knihy Čakanie na koniec )             Padarovce nie sú veľká dedina.

    Genóm alkohol (úryvok z knihy Čakanie na koniec)

                Padarovce nie sú veľká dedina. Môže tu žiť asi štyristo ľudí, určite nie viac. Takže ani netreba pripomínať, že tu každý každého pozná. A že sa tu nič neudeje, o čom by ľudia nevedeli. Dokonca sa stane, že vedia o tom už dopredu.

                Chýr o každej udalosti, čo len trochu nezvyčajnej, vybočujúcej zo stereotypu sivých dní, sa na dedine šíri rýchlosťou svetla, až má človek pocit, že ak sa udalosť ešte nestihla odohrať, nakoniec sa musí stať.

                Ako to už v malom svete býva, aj zdanlivo celkom všedné príhody sa stávajú predmetom rozhovorov ponad ploty a ponad krígle, však o čom by inak ľudia medzi sebou hovorili? Ešte tak o drahote, politike a chorobách. Ale to sú témy takmer nemenné, a keď sa ich obsah aj časom mení, potom len v detailoch obyčajne k horšiemu, nijaká novota. Tak si teda predstavte, aký rozruch tu musela vyvolať dvojnásobná vražda priamo v dedine.

                Sledoval som tento krvavý prípad s nechuťou, hoci som predpokladal, že vrah môže dostať aj trest doživotného väzenia a ja ho zrejme budem musieť zaradiť medzi príbehy do chystanej útlej knihy ťažkých zločinov. Odkladám jej dopísanie, dá sa už povedať, z roka na rok. Priznám sa, nenadchýna ma táto téma, ba vari ma skôr odpudzuje. A predsa viem: v našej súčasnosti je zločin síce všedný, ale predsa taký závažný spoločenský fenomén, že ho nemožno obísť, ani ho ponechať na pobavenie niektorým mladým krvilačným kolegom – na hodinku, možno len na niekoľko minút vzrušia pár tisíc čitateľov – a potom musia, chudáci novinári, ňuchať po ďalšej krvi. Dôležité je totiž, aby náklad novín neklesol, lebo by klesol záujem inzerentov. A načo sú potom noviny? Lebo sa mi vidí, a verte mi, nemýlim sa, že niektoré média prídu na svet len preto, aby sa stali nosičmi reklamy. Márne by ste za tým či oným časopisom, tou či onou televíziou, tým či oným súkromným rádiom hľadali ušľachtilejší cieľ, vyšší morálny princíp, zabudnite na to.

                Nechajme však teraz bokom podobné úvahy, nás to nemusí zaujímať, navyše stav ani nezmeníme. Zostaňme my len v Padarovciach. V dedine, v ktorej žije vari štyristo ľudí a kde sa tento smutný príbeh odohral.

                Niečo sa mi však ešte žiada povedať. Skôr ako vám históriu vyrozprávam.

                V rokoch moje reportérskej mladosti som si veľmi často uvedomoval, ale ešte výraznejšie sa mi to javí teraz, v našom súčasnom svete, akí sme obyčajne ľahostajní k svojmu okoliu. Dokonca aj v takom malom životnom priestore, akými sú dedina či dokonca rodina. Akoby sa medzi nami šírila pandémia slepoty a hluchoty. A pritom, istotne mi dáte za pravdu, mnohým tragédiám sa mohlo a dá zabrániť, keby niekto pomohol, prevravel, zasiahol, zakročil, poslal postihnutého na liečenie, alebo hoci pohnal pred súd za morálne týranie okolia...

                Kto? Príbuzní? Nemajú šancu, jedinec je v demokracii slobodný človek. Nik nemá právo sa miešať do jeho konania. Starosta? A podľa akého paragrafu? Má sa starať o obec, nato je starosta. Do občana mu nič nie je. Policajti? A či nemajú dosť inej roboty? Pre nich je trestným činom obyčajne až dokonaný skutok. Takže márne ponosy, márne vzdychy. A zbytočné uvažovanie.

                Poďme my len pekne do Padaroviec.

     

                Tetku Anku Šimonovú si ľudia v dedine vážili ako skromnú a pracovitú ženu. Tí, čo ju poznali dávnejšie, nevedeli pochopiť, ako si mohla udržať po celé tie roky sviežu myseľ a veselý výzor očí, pri tom všetkom, čo prežila a prežíva. Mala už po sedemdesiatke, ale snažila sa – okolo domu, v záhrade, v kuchyni, nedalo sa inak. Veď bez jej pomoci – kam by sa podeli tí jej dvaja naničhodní chlapci, syn a vnuk? – vravela si, keď sa jej každú zimu ťažšie vstávalo z teplej postele do nevykúrenej chyže, keď ju zasa o kus viac boleli kríže pri odhŕňaní snehu a pomaly aj zalievalala horúčosť pri každom zohnutí. A dobrá gazdiná sa aj po pierko zohne. V poslednom čase si uvedomovala, čo sa od rána do mrku nazohýňa! Nad burinou v hriadkach. Od samej jari. Pri zbieraní hrachu, uhoriek, cibule, cesnaku, zeleniny do polievky. Pri čistení chlieva. Pri zemiakoch. So zemiakmi je to najhoršie, pri ničom sa netreba tak hlboko zohnúť, ako keď ich sadíte a vyberáte. Už sa jej niekedy zdalo, že celý deň sa neskladá z ničoho iného, len zo samého zohýbania. Triesky nachystať, podkúriť, drevo nabrať, vyložiť, zamiesť dom, dvor, chodník pred chalupou, stáť nad korytom, až nohy meravejú, a prať, kým zápästia vládzu. A prať treba večne, pravdaže, aj na tých dvoch, ak ich už konečne prinútila zhodiť krčmou páchnuce handry zo seba.

                – Načo mi toto len bolo treba? Kde som ja rozum potratila? – pýtala sa motyky, ktorá akoby sama, bez jej účasti, kopcovala. – Čo mi v penzióne chýbalo? Navarili, upratali, doktor chodil, televíziu som mohla pozerať, kedy sa mi zachcelo... A ja, sprostá, zutekám, lebo synovia sa mi pletú svetom, nevedia si rady, a keď si rady nevedia, opijú sa, chudáci! A čo sú to – malé deti? Veď hej, nie sú, to je pravda. Rozumu však majú ešte menej!

                A zohýbala sa a zohýbala, a robila a robila do tmy, lebo dakto to musel urobiť.

                Starší ľudia, čo ju poznali veľa rokov, mnohí odmlada, tí ju už len ľutovali. Hrozný život prežila tá stvora.

                Nemala dvadsať, keď sa vydala. To bolo nejako pred druhou svetovou vojnou. Narodili sa jej dvaja synovia – Eugen a Jozef – a ona ovdovela.

                Vydala sa druhý raz. Dom zanechala synovi Eugenovi, nasťahovala sa k mužovi, ktorý jej sľuboval modré z neba, na úradoch jej prepísali meno z Gembickej na Šimonovú, ale to bolo všetko, čo jej druhé manželstvo prinieslo.

                Aj prvý muž si ľúbil vypiť, to je pravda. Ale tento...? Bohapustý ožran. Akoby bol len čakal, že bude mať v dome robotnú ženu a on si môže popíjať. Celý jeho príjem išiel dolu gágorom a cigarety mu často musela kupovať zo svojho, lebo sa nemohla pozerať, ako ich žobre od kamarátov. A večermi len hulákanie, nadávky a neraz aj bitka. Nedalo sa s ním.

                Vzala si pár najnutnejších vecí a jedného dňa, ešte pred rozvodom, odišla k synovi Eugenovi.

                Hoci v jeho domácnosti pomáhala, koľko vládala, vedela, že niet takého sporáka, pri ktorom môžu variť dve ženy. Mala už päťdesiat rokov, práve ich rozviedli, keď si z našetrených peňazí kúpila dom sama pre seba. Netušila, že v ňom bude musieť prichýliť aj syna Jozefa s rodinou. A nemohla predpokladať, že sa práve ona stane zámienkou nezhôd medzi Jozefom a jeho ženou. Dala im strechu nad hlavou, starala sa im o deti, najmä o nezbedného Drahoša, koľko vládala. Veď to bol je najmilší vnúčik, maznáčik, babkin Drahoško!

                Sama ešte chodila do roboty, nemohla sa však prizerať, ako sa manželstvo jej syna rúca.

                Jozef už ani domov nechodil. Opitý bol večne. A keď sa objavil, tak len s krikom, že on nemá domov, pokoj, ani súkromie, lebo v dome sa rozťahujú dve ženy, ktoré sa proti nemu spojili – manželka a matka. Obludná predstava prepitého mozgu absurdne prevrátila hodnoty – zo žien, ktoré ho mali najradšej, urobil svojich nepriateľov.

                Nechcela byť príčinou sporov. Nechala im dom, nech sa trápia sami, a z posledných úspor si kúpila malú chalupu o pár metrov ďalej. Tak bude najlepšie. Mladí majú byť sami. Možno to pomôže, presviedčala samú seba. Veď keby bolo treba postrážiť deti, poriadiť, nakúpiť, poradiť, nebýva ďaleko.

                Sama však cítila, že sa len utešuje, klame samu seba, lebo tú holú pravdu asi neunesie. Z toho manželstva nič nebude. Z jej syna Jozefa nič nebude. Obyčajný ožran. Skôr či neskôr ho Róza opustí. Nevydrží to.

                Nechala dom domom. Musela z tohto prostredia ujsť. Čoraz viac ju trápilo poznanie, že celý svoj život trpí s opilcami – a toto prekliatie sa rokmi na zbláznenie stupňuje. Rozhodla sa skryť pred tým všetkým. V domove dôchodcov.

                Ale to už predbiehame.

     

                Pil jej prvý manžel, opíjal sa jej druhý muž, syn však – to už bola hrôza.

                Ešte bol len chlapcom, už pobadala, že má k tomu sklony. Bol to mocný mládenec, rád narábal so železom a ona sa dozvedela o učilišti s dobrou povesťou. Majú aj internát, športový klub, všelijaké krúžky, dala ho teda ta. Vyučil sa za zlievača, ale len čo učilište opustil, akoby si chcel všetko vynahradiť. Vystrájal. Pil. Bil sa. Opitý bol každý deň.

                Vojenčina ho skrotí, utešovala sa.

                Ani tá nepomohla.

                Ešte raz Anne svitla nádej, keď pri jednej agitácii v útvare podpísal prihlášku do ZNB. Pribudnú roky, príde k rozumu, nádejala sa. A pri žandároch nebude môcť piť!

                Chvíľu sa to aj tak javilo. Keď stretla jedného známeho, ešte z mladších rokov, čo bol u žandárov už roky, vravel, že je učenlivý, že sa v uniforme nestratí a že si ho všetci učitelia chvália. Anna vtedy šťastím priamo žiarila. Až sa jej to veriť nechcelo.

                Jozef skončil kurz pre príslušníkov verejnej bezpečnosti a s pomocou matkinej známosti dostal dobré miesto na okresnom veliteľstve ZNB v Rimavskej Sobote. To bolo v roku 1963. O rok na to si vzal milú dievčinu Rozáliu, všetko bolo, ako malo byť. Dostali služobný byt, prichádzali na svet deti... Lenže on už iba pil.

                Dva roky mu to okolie trpelo. Až roku 1966 ho z trestu preložili na okrsok do Jesenského. Tam pil ešte viac. Vystrájal aj v službe, v staničnom bufete, po krčmách, raz aj so zbraňou v ruke, nebolo pomoci: do roka po príchode na oddelenie v Jesenskom ho zo služieb bezpečnosti prepustili.

                To bolo v roku 1967. Približne vtedy, keď sa im narodil syn Drahoš.

                O tom Drahoslavovi bude predovšetkým reč.

                Jozef Gembický stále a veľa pil. Keby vtedy nebolo pracovnej povinnosti, už by sa v zamestnaní ani neukázal. Načo aj? Zarobiť sa dalo aj na fuškách. Človek išiel na fušku len vtedy, keď mal chuť – a gazdovia či stavebníci dali, pravdaže, aj najesť, aj vypiť. Lenže mať zamestnanie bola vtedy povinnosť, človek musel mať štempeľ v občianskom preukaze, inak hneď bol príživník a za príživníctvo bola basa! Takže sa aj Jozef musel zamestnať, raz tu, raz tam, ponevierať po stavbách ako nekvalifikovaný robotník. Robiť Cigáňa, tak sa tomu vravelo. Kopať. Fúrikovať. Nakladať do miešačky.

                Pre svoju agresivitu zamestnávateľov menil takmer každý rok. O rodinu sa nestaral vôbec. Zárobok prepil. Potom si vynucoval peniaze od manželky. Rozália sa zdráhala, mala predsa deti, ale neraz nenašla iné východisko. Jožo žobral aj od mamy, ale Anna sa zaťala. Pravda, len do tej chvíle, kým sa nedozvedela o synových dlhoch. Potom ich potichu vyplácala, aby rodina nemala v dedine hanbu.

                Desať rokov to trvalo. Desať rokov to každý videl: rodina, príbuzní, kamaráti, dedina. Až o desať rokov, o neuveriteľných desať rokov už Rozália riskovala všetko, aj zbitie do nemoty, a dala ho na súd, aby mu vymeral povinnosť prispievať na výživu detí.

                Najprv povinnosť priznal. Začal aj platiť. Stačilo však, aby sa znova raz naslopal ako doga a doma urobil cirkus. Zbil deti i ženu a tá chudera musela z domu ujsť. Vtedy prvý raz. Sto ráz už chcela, ale hanbila sa pred vlastnou matkou, pred susedmi, pred celým svetom.

                Po čase sa aj tak vrátila. Ľúto jej bolo muža, ako sa spíja a bezcieľne túla po dedine. Prosíkal. Sľuboval. Prisahal. Podľahla. Musí byť pri ňom, preboha, v dobrom i zlom, majú spolu deti, je to jej muž...!

                Tak prešlo ďalších desať rokov. Pred zrakom a sluchom sveta.

                Koľkokrát za ten čas ušla z domu aj s deťmi? Desaťkrát za tie roky? Dvadsaťkrát? Ktože to zráta?

                Ľahšie sa zrátajú záchytky. O tých je úradný záznam. Od roku 1966, keď sa vyčíňanie Joža Gembického v Jesenskom začalo, do roku 1986, keď už manželka konečne požiadala o rozvod, bol na záchytke tridsaťjedenkrát. A osemkrát ho odsúdili za výtržníctvo a zanedbanie povinnej výživy na dva mesiace, aj na pol druha roka, spolu si odsedel vyše päť rokov. Všetko márne.

     

                Matka Anna vydržala bez rodiny dva či tri mesiace. Z domova dôchodcov odišla hneď potom, čo jej syna už utýraná Rozália raz navždy nechala. Po ich rozvode.

                Darmo tam Annu prehovárali. Ona vedela, čo má robiť. Veď sa predsa niekto musí o jej Jožka postarať! A keby len o Jožka. Dávno vedela, že sa na alkohol dal aj jej milovaný vnúčik Drahoško. Nepadlo jablko ďaleko od stromu.

                Prišla teda do svojho nového domu, ktorý chcela pôvodne predať, našťastie to za tých pár týždňov v domove nestihla. Jožko býval v susedstve, v ich starom dome, z ktorého už žena s deťmi naveky, asi naveky zutekala. To bolo roku 1992.

                Vtedy Drahoslav odišiel od mamy a presťahoval sa k babke Anne Šimonovej. Akoby bol len čakal, kedy sa starká vráti. Zašmajchloval, nasľuboval, nasťahoval sa.

                Nemala Anna v živote dosť opilcov! Musel sa pridať aj vnúčik.

     

                Otcov život s alkoholom, jeho agresivita, bezcieľnosť, väzenia, odporný výzor, choroby... a na druhej strane matkine nevýslovné útrapy od jeho útleho detstva – to všetko mohlo a malo byť pre Drahoslava varovaním, mementom, odstrašujúcim obrazom. Nebolo. Na Drahoša to neúčinkovalo. Drahoš od mladosti pil.

                Ak psychologické vyšetrenie neklame, prvý raz sa opil v ôsmej triede. Odpadol ako poleno. V strojárskom učilišti bol lajdák, záškolák, s najhorším vysvedčením v ročníku. Vedel sa však spamätať, keď učitelia pozvali do školy mamu a tá mu pred všetkými tíško dovrávala, naznačujúc aj vyčíňanie jeho otca. Pripomínala mu, ako sa Drahoško – ešte decko – v kúte celé noci triasol v chorobnom strachu. Po matkinej návšteve bol mesiac-dva ako vymenený.

                Potom sa to začalo znova.

                Nechcem unavovať výpočtom jeho výčinov, veď kto by si ich aj pamätal. Spomeňme len niekoľko náhodne vybraných príkladov zo správ súdnych znalcov a zo zápisníc polície.

                V septembri 1984, keď bol ešte v učilišti, porozbíjal v internáte okná a sklené výplne dverí, lebo bol opitý a chcelo sa mu robiť rámus. Vtedy ho súd vo Zvolene odsúdil na podmienečný trest.

                Zo školy ho však nevyhodili. Dali mu šancu. Nevyužil ju.

                Učilište nedokončil, lebo ho nebavilo, povedal na pohovore so psychológom celkom prirodzene. A čo ho bavilo? Vlastne nič. A prečo by ho aj niečo malo baviť? opýtal sa psychológa.

                Pár mesiacov pracoval v Záhradkárskych službách v Rimavskej Sobote, to sa však nedalo vydržať, povedal psychológovi, to je tak robota pre vykradnuté ženské mozgy.

                Robil v JRD vo Veľkom Blhu ako závozník, ale išlo mu to tam na nervy, tak musel niekoľkých ľudí vymlátiť.

                Otca nenávidel od detstva. Prečo? Však to vie každý! Pil, bil matku, deti vyhadzoval v noci z domu... Tak sa Drahoslav raz nahneval. Jednej noci, keď otec prišiel zase opitý ako cársky dôstojník, to bolo ešte pred ich rozvodom s mamou, Drahoš ho zmlátil. A keď sa otec začal brániť, omráčil ho poriskom a pichol mu kuchynský nôž medzi rebrá. Mama sa vtedy nervovo zrútila.

                To sa stalo 24. marca 1986 u nich doma. Drahoslav mal vtedy osemnásť, vlastne už takmer devätnásť rokov. Okresný súd v Rimavskej Sobote mu vymeral dva a pol roka väzenia, ale po roku a štvrť ho na podmienku prepustili.

                Nastúpil na vojenčinu. Pil.

                Raz počas vychádzky, bolo to 8. apríla 1989, dobre namazaný a s prázdnymi vreckami ukradol jednej panej tašku s drobnosťami a peňaženkou, v ktorej bolo sedemsto korún. Nestihol ich prepiť, zadržali ho. Dostal podmienečný trest, ale aj ten mu amnestia z 1. januára 1990 odpustila.

                Po vojne slúžil v miestnom JRD ako nočný strážnik. V službe obyčajne opitý zaspal, takže mu do roka, kým ho prepustili, trikrát ukradli prasce.

                A teraz, keď sa babka Anna vrátila z penziónu do svojej chalupy, aby sa postarala o úbohého syna Jozefa, pribudol jej do domu aj Jozefov syn, jej najmilší vnúčik Drahoško.

                A tragédia sa môže začať.

     

                Drahoš už dávno nebol decko ani výrastok, mal dvadsaťšesť rokov a nemohol zniesť večné mamine výčitky. Vedel, že mala zbabraný život. Aj ju, keď bol pri rozume, ľutoval, aj ju mal vlastne rád... Keby len toľko nerečnila! Raz ho z jej rečí šľak trafí. Nuž čo, vypil si s kamarátmi, vypil si, to je pravda, ale kto si v tejto dedine nevypije? Ožral sa a šlus, to je jeho problém. On doma nevystrája, nebohuje, nereve, nemláti mladších súrodencov ako voľakedy jeho otec celú rodinu! Tak čo furt doňho rýpe!

                V poslednom čase je to ešte horšie, vravel si. Mama už ani nekváka, keď on má pod čapicou. Iba si vzdychne, tak zhlboka, že Drahoša ide z toho poraziť. Treskne dverami a zmizne, kým sa mama nepoberie spať.

                Nie, nebude u matky, povedal si. Nech sa mama stará o mladších, aj tak má toho dosť. Do roboty, okolo domu, veľké decká na krku, bez chlapa, dávno sa mal z domu vytratiť, povedal si. U starkej je miesta dosť. Len keby ta večne nechodil otec, raz sa najesť, raz pýtať peniaze... Aspoň ta už nebude chodiť. Zakáže mu to.

                Ozaj, čo s takým človekom, ako je jeho otec? Načo sú takí ľudia na svete? Iba na oštaru. Lump. Naničhodník. Už len duša chodí doňho spávať. Raz by mu mal naozaj tresknúť jednu po hlave, tak aby to nik nevidel, nevedel a nezistil. A bude po starosti. Nebude už, ožran starý, ľudí otravovať... Aha, a zostane po ňom aj dom. To je ono. Tam sa nasťahujem, vravel si Drahoš, prestanem slopať, došikujem si do domu babu... To nie je zlý nápad!

                Presťahoval sa k starkej a tá ho, pravdaže, prijala. Čo s ním mala robiť? Nebude predsa volať políciu – na vlastného vnuka? A možno bude takto aj lepšie. Nevesta si oddýchne, aj tak má toho dosť. Tí dvaja chlapi, syn a vnuk, sa možno v jej dome zase udobria. A ona aspoň nebude sama, vravela si. Veď Drahoško dačo už len pomôže, nebude sa hádam len prizerať, ako ona robí, mladý a mocný chlap! Možno sa jej podarí aj prihamovať ho v tej slopanici, ak Boh dá...

                Už prvý večer, čo sa u nej zjavil syn, zistila, že zo zmierenia tých dvoch nič nebude. Len čo sa uvideli, už došlo k hádke. Drahoško na otca vykrikoval, aby sa pratal z domu, že on tu teraz býva! Starého opilca nikto v tomto dome nepotrebuje, chlapské roboty starkej spraví sám, nech sa teda prace, lebo ho vyhodí von ako psa! A ešte ho zmláti, bude ho tĺcť dovtedy, kým mu nevráti všetky bitky, čo musela vytrpieť mama!

                Susedia by vedeli rozprávať, koľkokrát sa od starkej ozýval podobný krik. Kto by sa však do tých dvoch bláznov miešal? Veď dnes večer sa pohádali, a zajtra sedeli spolu v šenku. Alebo večer u starkej Anky, ako otec so synom, teda nadrúľaný otec s podnapitým synom. A ešte v ten večer, keď jeden z nich prekročil mieru, alebo – najčastejšie obidvaja – sa cirkus začal znova.

                Starká si len uši zapchávala, rukami zalamovala, zaprisahala sa, že jedného vyhodí a druhého jakživ do domu nepustí...

                Krik a zvada sa obyčajne skončili, akoby uťal. Drahoš dal otcovi do zubov, vyšmaril ho na dvor a šiel do sveta.

                V krčme sa Drahoš netajil, že raz toho starého grázla zabije. Aspoň bude mať kde bývať.

     

                Večer 12. marca sa v starkinom dome zasa odohral podobný cirkus. Drahoš po zvyčajnej hádke zmlátil svojho opitého otca, darmo starká volala o ratu. Kto by sa miešal do cudzích vecí? Akurát dvaja susedia po hodnej chvíli, keď videli za bráničkou ležať Joža na zemi, ho dajako pozbierali a odvliekli do kutice.

                Ráno po tej bitke sa Drahošovi nič nechcelo. Ani len vstať a ísť do krčmy. Bál sa, že keď príde na vzduch, odpadne. Bez pijatiky však umrie, povedal si. Musí vstať!

                Voľajako sa pozviechal a dovliekol do kuchyne. Akoby bol dostal tĺkom po hlave, tak ho zarazil horúci vzduch, stúpajúci od sporáka pri dverách. Starká už, pravdaže, dávno zakúrila, marcové rána sú ešte studené. Ohriala si mlieko, hrnček bol ešte na stole a dopola plný hliníkový hrniec s veľkým uchom na okraji platne. Bŕŕ. Mlieko. Hrozná predstava.

                Poobzeral sa. Starkej nikde. Už bude v záhrade alebo dáva sliepkam... Rýchlo otvoril kredenc. Na samom spodku v pollitrovej fľaške od vodky číra tekutina. Ovoňal.

                Hruškovica! To bude od Gazsov, susedov, tá býva fajnová. Koľko jej tam ale je? Dve deci? Viacej nebude. Málo pre chlapa. Veď on jej pomôže!

                Pošmátral v zásuvke, kde držala starká lieky. Boli tam. Biele veľké tabletky alnagonu. Vytlačil z blistra tri či štyri, jednu hneď preglgol a zvyšné hodil do fľaše. Zatrepal. Zapil. Znova poriadne zatrepal fľašou. A uhol si ešte raz.

                Cítil, ako sa mu vracia život do údov aj do hlavy. Akoby sa mu v nej rozvidnilo.

                Strčil chytro fľašu na miesto, lebo v pitvore sa ozvali kroky.

                Nalial si mlieka a sadol za stôl.

                Starká vošla do kuchyne, zapriala mu dobré ráno, prekvapene pozrela na hrnček mlieka pred Drahoškom, ale nepovedala nič. Chvíľu si robila svoje, akoby sa včera večer nič nestalo. Už si Drahoš myslel, že to ani nespomenie, zabudne na to, ako už neraz. Starká však pomaly a ticho začala:

                – Drahoško, nemal by si. Veď ti je to otec. Ja viem, bíjal vás, aj mamu ti bíjal, ale už nie je taký, dávno nie. Veď sa len pozri, ledva chodí. Pálenka mu roky pridáva a zdravie berie. Pošanuj ho radšej, on už nikomu neublíži. Iba ak sebe.

                Potom bolo dlho ticho. Drahoš pokýval hlavou, ako na súhlas, ako že rozumie a poslúchne. Ak Boh dá.

                Čo mal robiť? Nech má starká dušu na pokoji. Oj, keby bola začala pred štvrť hodinou, keď mal ešte v hlave noc a v nohách olovo! Tak zvrieskne, zabohuje, zaprisahá sa, že to naslopané zviera raz zabije! Nie, nebude kričať. Tak dobre mu je po tých fajnových glgoch, jedna radosť!

                Babka sa potešila, ako reaguje. Ešte aj hlavou prikývol. Nie je to taký zlý chlapec, ako ľudia vravia. Len mal hrozné detstvo, z toho všetko pochádza. Osmelila sa, keď bol taký krotký:

                – A dneska sa drž, Drahoško, lebo ti po včerajšku aj málo stačí, aby si sa zase opil. Choď do hostinca, poseď si chvíľu, viem, že ťa smädí! A keď si dáš pivko, mohol by si porýľovať, zaplatím ti, ako minulý týždeň, neboj sa. Alebo, vieš čo? Dokonči tú králikáreň, vieš, čo si sľúbil minulý týždeň. Pár latiek treba vymeniť, aby sa tam dajaká lasica nedostala, keď budú mať malé. Aj striešku opraviť...

                Neodvrával. Nevyštekol. Nemal ani groša.

                – Tu máš aj foršus.

                A dala mu päťdesiat korún na pivo.

                Drahoš sa vybral do krčmy, ale tam zrána nikoho. Vypil dve pivá a pobral sa k starkej. Dokončí jej tú králikáreň, nemôže každý deň slopať ako hovädo!

                Vo vrecku zrazu našiel ešte jednu tabletku alnagonu. Zrátal peniaze. Bohato mu stačili ešte na jedno pivo a pol deci. Vrátil sa nazad do výčapu. Dal si, aj s tým urýchľovačom.

                A vybral sa do dediny Teplý Vrch. Tam sa vždy nájdu kamaráti, čo poplatia.

                Ani nevie, ako sa ta dostal a ako došiel nazad. Iba v Teplom Vrchu sa našli svedkovia, čo neskôr, pri vyšetrovaní, uviedli, že tam pil od obeda do záverečnej, víno, aj pálenku, kto čo objednal. Domov mohol prísť najskôr o desiatej – o jedenástej večer.

     

                – Nevravela som ti, Drahoško, nepi veľa, že ti po toľkej slopanici aj málo ublíži? – dovrávala mu starká, keď sa konečne zviechal z postele. Mohlo byť pomaly jedenásť hodín predpoludním.

                – Na dvadsať korún. Daj si pivo. A pusti sa do tej králikárne. A keď to urobíš, donesiem ti červeného vínka, Vilma Kováčová mi núkala, či nekúpim.

                Prikývol. Keď starká vyšla na dvor, nasypal si do hrsti pár tabletiek, zapil tým včerajším mišungom a pobral sa na pivo. O hodinu bol aj nazad. Ani sa stmievať nezačalo a králikáreň bola hotová.

                Starká bola celá preč. A nezabudla. Ešte robotu neskončil, keď mu doniesla krčah červeného. Dala si s ním za pohárik.

                Okolo šiestej došiel otec. Pripitý, pravdaže.

                – Počúvajte, chlapi, – oslovila syna a vnuka starká. – Nehádajte sa mi tu, lebo vás oboch z domu vyhodím. Pre Krista Ježiša, veď ste otec a syn! Pomerte sa a ja vám donesiem od Vilmy za fľašu červeného.

                Prikývli.

                Po chvíli sa vrátila. Na kuchynský stôl postavila dvojlitrovú, slamou opletenú fľašu. Ponalievala obom a vraví:

                – Príde Paľo Nôžka. Sľúbil mi opraviť práčku. Tak sa tu slušne správajte!

                Nôžka práve vošiel do kuchyne. Naliala aj jemu. Najprv si aj chcel vypiť, ale ihneď položil pohár na stôl.

                – Po robote, po robote... Najprv vám opravím, čo treba... A ja, viete, ani víno nerád. Keď už, tak hádam rum. Ale nie, nikam nechoďte, preboha, to som nemal ani povedať!

                Starká však už prehadzovala cez seba kabát a šatku, pozrela sa ešte na hodiny, pár minút chýbalo do šiestej, to by ešte mohla stihnúť.

                Pavol Nôžka neskôr pri výsluchu priznal, že on rád aj červené víno, prečo by nie! Keď však pohár zdvihol k ústam, musel ho odložiť. To víno smrdelo po nejakom lieku!

                Vedúca predajne dosvedčila, že tesne predtým ako obchod zatvárala, dobehla starká Šimonová a kúpila si dvojdecovú fľašku rumu. Pri odchode, vo dverách, ešte poznamenala, že to ona nie pre seba, ešte to! Má v dome Paľa Nôžku, opravuje jej práčku...

                Dalo by sa povedať, rodinná pohoda. Všedný večer na dedine. Otec so synom popíja víno, opravár si dá pohárik rumu a odbehne domov po akési chýbajúce náradie, vráti sa, dá si druhý štamperlík, opraví mašinu, vyskúša a sadne si k tým dvom.

                Otcovi sa už však začína hlava hompálať. Aj na reči mu bolo poznať, že má vypité.

                Chlapčisko zase akoby ožil. Zvyšuje hlas, trepe sprostosti a keď sa ide na dvor vycikať, už sa potáca. Pri návrate drcne do vedra s vodou, až z neho vychrstne na podlahu. Keď to chce starká utrieť, zahriakne ju, to nech utrie, keď hostia odídu!

                Tí sa už aj zberajú. Nôžka dopil obsah ploskačky, Jožo Gembický pohár červeného vína...

                Jeden sa strmo pohol domov, žena ho čaká s večerou.

                Druhý sa vytackal na dvor, rozlúčil sa s opravárom, čosi ešte za ním zabľabotal a pustil sa smerom k svojej chalupe.

                V kuchyni zostali len Drahoš, stará mama a prázdna dvojlitrová fľaša, opletená slamou.

                Nik nepovie, čo sa odohralo. Vie sa len, že Anna Šimonová o pol ôsmej večer dobehla k starostovi s nárekom, že jej vnuk Drahoslav rozbíja zariadenie a hrozí, že zabije aj ju, ak nedonesie ešte raz tú slamou opletenú fľašku fajnového.

                Starosta Július Šimon sa ju snažil upokojiť. Požiadal, aby mu pekne poporiadku rozpovedala, čo sa vlastne u nich odohralo. Povedala mu všetko. Drahoško prišiel v noci opitý, cez deň popíjal, ale opravil králikáreň, potom prišiel jeho otec, len tak, pozrieť ju, a Paľo Nôžka, ten došiel opraviť práčku. Otec so synom popíjali, už mali toho dosť... Jožo, teda Drahošov otec, s Nôžkom odišli a Drahoško vykrikuje, že chce piť. Keby len vykrikuje, už rozmlátil kuchyňu. Keď mu povedala, že ona na víno už nemá, že sa musí zo svojej penzie starať ešte aj oňho, už bol besný...

                Pri vypočutí starosta potom vyšetrovateľovi povedal:

                – Nepožiadala ma, aby som zavolal políciu. Poradil som jej, nech zájde za Drahošovou matkou a jeho bratom Ivanom, za strýkom Eugenom alebo ešte za niekým z blízkej rodiny, nech chlapca upokoja a ak by bolo treba, aj pacifikujú.

                Poslúchla. Nešla však nikam. Zrejme si pomyslela, že jeho matka a súrodenci toho už dosť vytrpeli.

                Vrátila sa domov. Hádam Drahoška zúrivosť prešla.

                Keď vkročila do kuchyne, Drahoš odrapil nohu z rozmláteného stola a praštil ju po hlave. Mlátil dovtedy, kým chrčala.

                Vedro, do ktorého pred hodinou narazil, vylial si teraz na zakrvavené ruky a na rozpálenú hlavu.

                A išiel za matkou.

     

                Suseda Františka pár minút pred pol deviatou večer počula buchot u susedov, prvýkrát to bolo asi o päť minút pol deviatej, vie to podľa toho, že o pol deviatej chcela pozerať film v televízii. O dve-tri minúty začula, ako tam ktosi reve, asi opitý Drahoš, pomyslela si, chudera starká, tá si toho vytrpí. Keď zapla televízor a sadla si pozerať film, bolo u susedov ticho. Potom sa znova ozval akýsi buchot, akoby niekto mlátil drevom o stenu, alebo čo. Do toho sa ozval výkrik, to asi starká krotí svojho vnuka, výkrik sa opakoval... Potom všetko stíchlo a ona si mohla pokojne pozerať svoj film.

                Sused Ján Samaš počul asi o 20. 40 nejaký buchot. Uvedomil si, že hluk vychádza z domu Anny Šimonovej. Nevenoval tomu pozornosť, rachotu a kriku tam bolo po večeroch dosť.

                Gabriela Szajková a Ingrid Ripančová, jedna družka suseda Jána Ripanča a druhá jeho dcéra, pri vypočúvaní uviedli, že asi o deviatej večer, vlastne skôr, asi tak o trištvrte na deväť, nevedia presne, prišiel do ich domu opitý Drahoš Gembický, celý mokrý, z hlavy mu voda tiekla cícerkom ako vodníkovi. Ingridy sa pýtal, či je otec doma, že by si s ním rád vypil. Dcéra mu povedala, že otec skoro vstáva a už išiel spať, bolo by zle, keby ho zobudila. Drahoš mal ruky za chrbtom, akoby niečo skrýval. Zrazu obišiel Ingridu a vykročil k dverám do izby, kde stála Gabriela. Z ničo nič vystrčil proti nej ruky. V obidvoch mal nože. Ripančova družka vykríkla od ľaku, Ingrid čosi zakoktala, neblázni, Drahoš, alebo čo, ale ten sa už zvrtol a zmizol, ako prišiel.

                Ružena Gazsová býva blízko domu Jozefa Gembického, Drahošovho otca. Približne o trištvrte na deväť začula z jeho domu strašný krik, najviac bolo počuť Drahoslava. Zo zvedavosti vyšla na dvor, takých desať metrov od Gembického dverí. Tie sa v tú chvíľu rozleteli a na dvor letelo vedro a za ním stolička, hneď aj druhá... Ešte ich buchot nedoznel, keď sa z dverí vytackal aj opitý Drahoš, zamieril na cestu a zmizol v tme.

                Ružene zvedavosť nedovolila vrátiť sa domov. Chvíľu tam stála a keď sa nijaký zvuk neozval, osmelila sa ku Gembického dverám. Na kuchynskej dlážke ležal Jožo Gembický. Zvrieskla a utekala za mužom. Šiel sa ta pozrieť s ňou. Chcel sa pozrieť Gembickému do tváre, zistiť, čo mu je a či vôbec ešte žije, ale bál sa ho dotknúť a ešte viac pohnúť s ním. Okolo samá krv. Chytro sa vybral za starostom.

                Starosta Július Šimon vo svojej výpovedi potvrdil, že Gazsovci prišli za ním v ten deň, 14. marca 1993, asi o deviatej večer a oznámili mu, že Jozef Gembický leží v kuchyni na zemi, vyzerá mŕtvy a okolo neho je plno krvi. Starosta ihneď telefonoval po lekára a oznámil vec polícii. Cestou ku Gembického domu sa zastavil po svojho zástupcu Ladislava Boršoša. Pred vchodom do domu našli vyhodené vedro a dve stoličky, dvere do kuchyne boli dokorán a dnu sa svietilo.

                Na zemi ležal v krvi Jozef Gembický.

                Vyšli na cestu čakať záchranku a policajtov. Po ceste sa tackal Drahoš Gembický. V každej ruke nôž.

                – Hej, starosta! Už som zabil štyroch, zabijem aj vás. V tomto štáte ma už neobesia. Dostanem päť rokov, možno desať, a možno aj dvadsať, na tom nezáleží. Vrátim sa a zabijem vás, aj vás zabijem. A keď už vtedy nebudete nažive, s radosťou zabijem vaše deti.

                Starostovi, ani sám nevie ako, podarilo sa Drahoša utíšiť. Dokonca mu vziať z rúk obidva nože.

                Chlapi dotiahli opitého mládenca k autobusovej zastávke, tam ho posadili na lavičku. Chvíľu len pokyvoval hlavou. Nemo, iba tu a tam čosi mrmľajúc. Zrazu akoby strelilo. Vyskočil, kričal, vyhrážal sa, aj Boršošovho syna zabije, vyhodil ho z družstva, jeho, Drahoslava Gembického. Taký niktoš ho vyhodil z roboty!

                Vtedy prišli policajti a o pár sekúnd aj sanitka.

                Cvakli putá.

     

                Nik presne nevie, čo sa odohralo v starkinej kuchyni. Jedno je však isté: vchodové dvere mala znútra na dva vrhy zamknuté a kľúč nechala v zámke – a to sa nestávalo. Podľa výpovedí susedov, podľa ich opisu kriku a buchotu, svorne udávanej niekoľkominútovej pauze, a podľa záverečnej scény krvavej drámy sa dá takmer s istotou vývoj udalosti zrekonštruovať:

                Keď otec odišiel, Drahoš pýtal od babky peniaze alebo chcel, aby zbehla k susede Kováčovej a vzala ešte jednu fľašu vína. Starká odmietla, dohovárala mu, aby prestal, že už bolo toho dosť, nech sa pozrie na seba, ako vyzerá.

                Drahoslav skríkol, že kašle na ňu, ide do krčmy a tresol dverami. A nech si ho neželá, keď z krčmy príde! Spraví jej z kuchyne dreváreň. A na dôkaz, že to myslí vážne, začal mlátiť po stole, sporáku, kredenci, čo bolo poruke.

                Potom tresol dverami a vytackal sa von.

                Vyľakaná starká sa pobrala za starostom. Ten jej poradil, aby sa sťažovala u Drahošovej matky, svojej bývalej nevesty. Na to starká nemala chuť. Tá chudera si zažila toho dosť. Načo ju teraz znervózňovať?

                Vrátila sa domov a zamkla dvere na dva vrhy.

                Na vzduchu sa Drahoš spamätal. Chvíľu sa motal po ulici, chcel zamieriť do krčmy, ale vtom si uvedomil, že nemá ani groš.

                Zvrtol sa. Musí mi dať aspoň na pivo, lebo jej tú kuticu načisto rozbije.

                Dvere boli zamknuté.

                To ho rozzúrilo. Najprv mlátil do dverí z celej sily. Starká sa ani neukázala. Tak dvere vykopol.

                Starká vyšla z izby a skríkla. Drahoš odlomil nohu z rozbitého stola, zvyšky stola ležali už pod sporákom, a udrel.

                Bil ju a bil, hoci už bola dávno mŕtva.

                Išiel za mamou. Neotvorila mu, len cez dvere mu povedala, že sa musí vyspať, ráno ide skoro do roboty.

                – Ty už spať nebudeš, mama moja drahá! Zabil som starkú a idem zabiť aj otca.

                Matku chytili mdloby. Otvorila dvere. Drahoš už bol preč.

                Chcela sa utešiť... Bol opitý, dávno vymýšľa nezmysly, že otca zabije, to vykrikoval už stokrát.

                Nedokázala si však ľahnúť. Iba sedela za stolom a zízala do prázdna.

                Vtedy jej spoza dverí zakričal Drahoš:

                – Tak som zabil aj otca. Nech máš pokoj. Dobrú noc!

                Otvorila dvere. Videla len tackajúceho sa syna s nožmi v rukách. Na ceste ho ktosi zastavil. Prestala vnímať svet. Prebrala sa, až keď jej susedia prišli potvrdiť, že sa to všetko naozaj stalo.

                Drahoslav u starkej rozmlátil stôl, rozhádzal kuchyňu hore nohami, z verandy vzal hrubý kôl a zamieril k otcovi.

                Mlátil ho tým kolom, kým vládal.

                Potom vzal zo stola dva nože, čo tam ležali, a vyšiel na ulicu.

     

                Prípad sa mohol uzavrieť a odovzdať prokurátorovi. Drahoslav však zrazu vypovedal inak, ako sa v tú noc chvastal. A vypovedal presvedčivo, rozumne, udalosti na seba nadväzovali a všetko malo svoju logiku. Či to bolo z jeho hlavy, alebo to vymyslel obhajca, nevedno.

                Pohádal sa s babkou, lebo mu nechcela doniesť ešte jednu fľašu červeného od Vilmy Kováčovej, bucľatú fľašu, opletenú slamou. Naštval sa, vykrikoval, mlátil do stola, to je pravda, rozbil ho na kusy, to priznáva, nakoniec však tresol dverami a išiel do krčmy. Po ceste zistil, že nemá nijaké peniaze. Chvíľu sa obšmietal po dedine, najprv si povedal, veď sa niekto nájde, kto zaplatí, uvedomil si však, že je už okolo deviatej večer a v krčme budú len poslední opilci, ktorí o takomto čase obyčajne už sami pijú na sekeru. Vráti sa teda k starkej, povedal si, keď nešla po víno, nech mu aspoň požičia na pivo a borovičku.

                Prišiel k nej a div neodpadol: na zemi v krvi ležala jeho stará mať.

                Nik iný to nemohol urobiť len jej syn, jeho otec, Jozef Gembický. Prišiel si, ako vždy, po peniaze, a starká mu odmietla dať. Tak ju zahlušil.

                Vzal z verandy hrubý kôl a bežal za otcom. Pomstí svoju starkú! Zabije toho zvera.

                Urobil to. V hrôze zo smrti svojej babky. Z nenávisti voči jej vrahovi. V slepej zúrivosti. V amoku.

                Veľký rozdiel: dvojnásobná vražda a zabitie v afekte!

                Vyšetrovanie sa muselo začať odznova.

                Svedkovia sa opäť podrobne vypočúvali. Minútu po minúte sa sledoval pohyb oboch mužov – otca i syna. Vyšetrovatelia zhromaždili dvadsaťšesť svedkov, ktorí dokázateľne a hodnoverne niečo videli, počuli, vedeli a mohli zo svojich kamienkov vytvoriť presnú mozaiku udalostí.

                Rozhodujúcou bola výpoveď Drahošovej matky.

                Nik nevedel o tom, čo jej prišiel dva razy oznámiť jej syn. Možno deti niečo začuli. Istotne, začuli. Mohla im to však vysvetliť a boli by ticho. Vedela, čo Drahoš zrazu tvrdí: starú zabil Jozef, starkin syn a jej bývalý manžel. Keď to Drahoš zistil, išiel sa pomstiť. Za starkú a za všetko, čo Jožo spôsobil celej rodine. Za všetky bitky, duševné muky, pobabraný život. A zabil ho.

                Nevládala klamať.

                Priznala všetko, ako bolo.

                Hoci vedela, že tým syna posiela na strašne dlhé roky, možno aj naveky do väzenia.

                Keď pred súdom toto hovorila, triasla sa na celom tele. A nemohla sa pozrieť tým smerom, kde medzi dvoma dozorcami sedel jej Drahoš.

                Matkino svedectvo a súhrn dôkazov vyvrátili na pojednávaní Krajského súdu v Banskej Bystrici zanovité tvrdenia Drahoslava Gembického.

                On a nik iný bol vrahom. Dvojnásobným vrahom.

                Rozsudok znel: doživotie.

                Najvyšší súd trest potvrdil.

     

    Rozprávanie miestneho policajta (úryvok z knihy Čakanie na koniec)

                 Celá dráma trvala vari polhodinu. Na jej konci boli štyria mŕtvi, udusení jeden za druhým najbližším človekom. Mne zoznámenie sa s touto hroznou drámou trvalo tri dni. Zápisnice z vyšetrovania prípadu. Rozhovory s okolím, často vyhýbavé, ako vie dedina vyhýbavo odpovedať neznámemu človeku odkiaľsi z mesta. Päť-šesť hodín štúdium spisov na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Nakoniec som si celý ten smutný príbeh aj tak dal rozpovedať starým policajtom, ktorý tu roky pôsobil a každého poznal. Nijaký spis, nijaký svedok, nijaké súdne pojednávanie nemohlo byť presnejšie.

                Jaro Garaj nemal ani dvadsaťpäť rokov, keď si vzal Anku Nepelovú. Pekná žena, tichá, skromná, utiahnutá. Nemôžem povedať, že dievča, išlo jej už na tridsiatku, od Jara bola asi o päť rokov staršia. Predstavovala však ten typ ženy, ktorá v živote neustále potrebuje oporu. Hľadá teda muža, čo sa vie postarať o rodinu, čo k nej bude prívetivý a s ktorým môže zdieľať jeho názory i pohľad na svet.

                Jaro jej dvoril, odkedy prišiel z vojenčiny. Tu na dedine nebýva zvykom, aby chlap nosil žene kvetiny len tak, kyticu tu donesie tej svojej málokto, a keď už, tak možno na narodeniny. Ale Jaro, keď šiel do mesta, vždy Anke niečo doniesol, a najčastejšie práve kvety. Aj vtedy, keď nemal veľa peňazí, prepáčte, keď doslova smrdel grošom. Aspoň iskierniky za desať korún. Alebo lúčne kvety, čo natrhal cestou od stanice.

                Vedel si síce s partiou chalanov vypiť, ale po krčmách nevysedával, skôr bol tak do seba. Ja by som povedal, prepáčte, že bol tak trošku mumák, ak viete, čo myslím. Nuž ale Anka si myslela, že akurát Jaroslav jej ten pravý – urastený, svedomitý, bohabojný, zásadový, jednoducho chlap podľa jej gusta. Na prvý pohľad možno aj tak pôsobil, ale kto ho poznal dlhšie, vedel, že je to človek nerozhodný, nijaká práca ho nebaví, radšej si rád zafilozofuje a večer číta Bibliu. Anka sa však zaľúbila a zamilovaná žena má svoju vlastnú optiku.

                Nepreháňam, vravím vám bez nadsadzovania, mala ho za svojho boha. Verila mu na slovo. Počúvala ho bez odvrávania. Obdivovala ho ešte aj vtedy, keď sa niekde zdržal a prišiel domov pod parou. Nebolo to, ako vravím, každý deň, ani nie často, ale prihodilo sa. Aj vtedy, keď sa prihlúplo smial, mrmľal si čosi popod nos, ona bola plná nehy. Dala mu jesť, uložila mu veci na poriadok, vyhnala ho do kúpeľne a potom si odovzdane ľahla k nemu do postele. A siahla za Bibliou, aby jej pred spánkom prečítal aspoň pár viet. Neraz sa pred ľuďmi tým chválila.

                Ak si dobre pamätám, vzali sa na jeseň roku 1988 a v marci 1990 sa im narodila Veronika. O rok – a zasa v marci – prišla na svet Mária a o ďalšie dva roky, napočudovanie zase to bol marec, synček Vojtech. Tri zdravé deti, vlastne v rozpätí troch rokov. Čo si dvaja zaľúbení manželia môžu viacej priať? Pravda, keby mali aj dosť prostriedkov na to, aby rodina mohla žiť spokojne.

                Peňazí však bolo málo. A ku koncu – ešte menej. Jaro nikdy veľa nezarábal. A nikdy sa na jednom mieste ani dlho neohrial. Čo si pamätám, tak najdlhšie pracoval hneď po vojenčine v teplárni energetického závodu v Martine, vyše troch rokov. Robil tam vraj svedomito, vtedy vôbec nepil, mal však neustále konflikty so spolupracovníkmi, niektorí sa mu vysmievali za pobožné reči, za to, ako pekne hovorí o svojej nastávajúcej... Pre nezhody s okolím odtiaľ aj odišiel. To bolo niekedy začiatkom roka 1988. Asi pol roka pracoval v kotolni Železničných opravovní na Vrútkach. V tom čase sa aj oženil.

                Ako mladoženáč sa už vedel aj zabudnúť s kamarátmi, myslel si, že sa to ženáčovi aj patrí, nech sa mu chlapi nerehocú! Málo skúsený mladý muž nevedel odhadnúť mieru – a tu zrazu mal pár absencií, kádrový pohovor... tak radšej po dohode s podnikom asi po pol roku odtiaľ odišiel.

                Pár týždňov robil strážnika v Hričove. Nepamätám si, ako sa vtedy ten podnik volal, bolo to nejaké výrobné stredisko väčšej firmy. Chodili tam pracovať aj väzni. Nejako sa s nimi skamarátil a zabudol na povinnosti. Prepustili ho ešte v skúšobnej lehote.

                Pár mesiacov sa len tak motal bez roboty. Až na jar roku 1990 ho prijali v teplickom agrokombináte ako opatrovateľa býkov. K tejto robote nemal ani najmenší vzťah. Ale rodina musela z niečoho žiť. Pracovný čas tam bol od skorého rána do neskorej noci. Kade chodil, tade smrdel hnojom. A večne bol ospalý. Aj keď sa v práci dvaja striedali, bolo na ňom vidno, že je uťahaný a podráždený – opatrovať vyše stotridsať býkov nie je špás, kŕmiť ich, vyhrabávať spod nich hnoj, povymetať, vyviezť, podstielať býkom ráno aj večer, nečudo, že si občas aj vypil. Žena mu už vtedy nerobila. A ešte sa aj zariaďovali. Ďakujem pekne. Narodilo sa im prvé dievčatko, potraviny boli z mesiaca na mesiac drahšie, nájomné závratne stúpalo, ani pálenka nie je zadarmo, jednoducho v dome začali chýbať peniaze. Jaro spravil najväčšiu hlúposť – začal na tom štátnom majetku, či čo to bolo, kradnúť.

                Chytili ho a dostal dva roky.

                Ako vravím, odkedy prišla na svet ich Veronika, Anka Garajová už nechodila do práce. Po roku prišlo druhé dieťa, potom tretie... pri toľkých deťoch sa to ani nedalo. Ťarcha hmotnej starostlivosti o domácnosť zostala na mužovi. Lenže Jaroslav, pomalý, nerozhodný, ospalý, skončil v base a keď ho po roku na podmienku pustili, malé vidiecke podniky, štátne majetky a pomaly aj družstvá pomaly ale isto zanikali alebo aspoň mleli z posledného. Jednoducho, Jaro si nevedel nájsť trvalú robotu. Raz vypomáhal na nejakej stavbe, chvíľu na fare, chodil do kovošrotu, brigádoval v akejsi pridruženej výrobe, kým aj tá nezanikla. Preboha, kdeže by takto stačil na toľké hrdlá! Starí rodiča prispievali, ako mohli, ale sami nemali veľa prostriedkov. Ankina mama najčastejšie pomáhala tým, že doniesla na Požehy, kde mladí bývali, za kôš poživne alebo vzala dve staršie deti na mesiac-dva k sebe do Martina. Požehy nie sú ďaleko, je to časť obce Dubové a to leží, ako viete, v martinskom okrese.

                Anka našla aké-také východisko. Podpísala vari štyri dohody s rozličnými distributérmi žrebov a začala ich ako externá predavačka roznášať po dedine a okolí. Chvíľami jej pomáhal aj Jaro, sám som ho párkrát videl, že ich predáva. Čo však čert nechcel, manželia sa naučili to najhoršie, čo sa dá pri takejto činnosti vymyslieť – začali si požičiavať z inkasovaných tržieb, neodvádzať firmám celú sumu, teda s odrátaním ich podielu z predaja, ale o voľačo menej. Alebo aj nič. Veď nabudúce to vyrovnajú!

                Ako tak mohli rozmýšľať, povedzte! Z čoho chceli tie manká vyrovnať? Čomu sa nádejali? Kto im mohol pomôcť? Alebo azda čakali, že raz oni na nejakom žrebe vyhrajú milión? Jedným slovom, dlžoba narástla na stopäťdesiattisíc korún a Anku čakala žaloba, súd a väzenie.

                Našťastie sa za nich prihovoril jeden z našich šéfov, myslím, že aj starosta. Firmy nepodali trestné oznámenie a súhlasili s vyrovnaním dlžôb splátkovým spôsobom.

                Muselo to byť u Garajovcov hrozné. Peniaze im nedochodili ani na bežné útraty – a tu ešte povinnosť do pol roka splatiť taký majetok!

                Podľa mňa tu sa všetko začalo.

                Poďme však k veci, vidím, že som vás už unavil. Bolo to však treba povedať.

                To, čo bude nasledovať, poznám z opakovaných výsluchov Jaroslava Garaja a niekoľkých svedkov – Jozefa Mikytu, Dušana Šípoša, Emílie Thomkovej, Tatiany Farkašovej, Dušana Vereša a ďalších susedov. A z výpovedí znalcov na súde.

                Ani v kritickom čase neboli medzi Jarom a Ankou nezhody. Jaro sa v krčme neobjavil. Tí dvaja si žili ako holubičky. Na dedine sa všetko vie, keby sa boli hádali alebo čo, neutajilo by sa to. Pre Anku aj v tých zlých časoch, keď bol v base a potom bez roboty, bol Jaro bohom. Anka bola od neho doslova závislá, nekriticky ho obdivovala, jeho drobné zlodejstvá si vedela vysvetliť, a teda mu aj odpustiť. Všetku biedu zvaľovala na osud, ktorý sa však raz musí zmeniť. Nikdy sa nikomu nesťažovala, vždy muža oslovovala iba Jarko, aj keď o ňom niekomu hovorila, tak len „môj Jarko“, nikdy inak.

                A predsa bol medzi nimi rozdiel. Kým Anka neupadala z dlžoby do depresie, verila, že sa v ich živote čosi zmení k lepšiemu a bieda pominie, Jaro bol z toho celý bez seba. Uvedomoval si, že je ešte stále v podmienečnom treste, že Anku istotne zavrú a jeho za spoluvinu tiež. A deti pôjdu do ústavu. Táto predstava ho doslova mátala. Vravím vám, nejeden chlap by takú situáciou zapíjal po krčmách. On sa však v krčme ani neukázal.

                Začiatkom januára 1994 manželia Garajovci odviedli Marienku a Veroniku k starej mame Margite Nepelovej do Martina. Doma zostal len najmenší synček. Babka však o mesiac prechladla, musela si ľahnúť, tak štvrtého februára išiel Jaroslav po obe dievčatá a odviedol ich domov. Dátum si pamätám, lebo na druhý deň sa to stalo.

                Domov sa vrátili asi o trištvrte na tri popoludní. Manželka ich čakala v Dubovom na autobusovej zastávke. Domov prišli všetci spoločne. On nachystal večeru, ona roztriedila šatstvo a bielizeň oboch dievčat, čo do prania, čo do skrine, a uložila do komory a chladničky, čo im jej mama poslala.

                Keď po večeri uložili deti spať, pozerali v televízii súťaž Niké a rozmýšľali, ako by to bolo dobre, keby aj oni tak o týždeň-o dva vyhrali balík. O tom sa rozprávali ešte aj v posteli. Nakoniec, bola to v poslednom čase ich každodenná téma. O týždeň mali splatiť Červenému krížu v Martine vyše deväťtisíc korún, o ďalších desať dní žilinskej telovýchove tridsaťpäťtisíc... Pred spaním ešte Jaro čítal nahlas Bibliu, akoby v nej mal nájsť záchranu zo situácie. Psychológa zaujímal celý priebeh večera a noci. Odpusťte, poviem vám to priamo, ako je to v spisoch – milovali sa, potom Anka vzlykala, že ona rada pôjde do väzenia, ale nech neberú jeho, veď on za nič nemôže... On zase chcel vziať vinu na seba, aby Anka mohla zostať s deťmi...

                Dva razy vstala, prebalila malého, to ju akosi upokojilo. Ešte o tretej nadránom sa milovali znova. Dcérky spali v susednej izbe, iba ten najmenší spal s nimi.

                Ešte za tmy, 5. februára rána pred siedmou, sa zobudili. Jaro si napustil vodu do vane a okúpal sa. Vodu z vane nevypustil. Schválne? Nevedno.

                Namiesto toho, aby sa obliekol a chystal deťom raňajky, ako bývalo zvykom, vrátil sa do postele a sadol si žene na brucho. Zastonala, ale nenamietala. Opýtal sa jej, či by chcela umrieť. A ona mu, že predsa nemôže, sú tu deti a on! A keby musela zomrieť, postaral by sa o deti?

                Sľúbil jej to.

                A začal ju rukami škrtiť.

                Keď jej obrana ochabla, vzal plienku a škrtil ju ňou. Nevie, koľko to trvalo. Možno päť minút. Asi trochu dlhšie.

                Vstal, išiel do kuchyne, našiel igelitovú tašku a kúsok špagáta, dal jej vrecko na hlavu, zaviazal a celú ju prikryl paplónom.

                V tej chvíli prišla do izby štvorročná Veronika, najstaršia z detí. Pýtala sa, kde je mamička. Povedal jej, že spí, že ju prikryl – a ukázal jej odokryté nohy.

                – Chcela by si ísť do raja, zlatko? – opýtal sa jej. Keď mu povedala, že áno, strhol dievčatko do postele a znásilnil.

                Decko omdlelo. Odniesol tielko do kúpelne a strčil hlavou do vody.

                Vošiel do susednej izby. Trojročná Marienka sa práve zobudila. Aj jej sa opýtal, či chce ísť do raja. Marienka sa ho však spýtala:

                – A budú tam aj zvieratká? – Neodpovedal. Zneuctil ju.

                Potom ju vo vani utopil.

                Obe dcérky zakrútil do plachiet z ich postelí a uložil do skrine na police. Pamätám si to, ako keby to bolo včera: Tri police tam boli, vrchná zostala prázdna. Pod policami ležala zabalená ich matka.

                Vtedy Vojtík začal plakať. Vybral ho z postieľky, chvíľu sa s ním maznal, potom ho zaniesol do kúpeľne a držal ho pod vodou dovtedy, kým sa telíčko neprestalo mykať.

                Vodu z vane vypustil. Syna zabalil do plachty a uložil na vrchnú poličku skrine, poslednú prázdnu policu.

                Vošiel do kuchyne. Do kalendára, ktorý visel na stene, napísal:

                Zabil som ich. Je 5. februára 1994, 7 hodín, 30 minút. Čoskoro pôjdem za nimi. Oni budú v raji, ja v pekle.

                Naraňajkoval sa. Pred deviatou odišiel z domu. Byt za sebou zamkol.

                Vybral sa do Košút za kamarátom Šípošom, ktorého stretol cestou. Prišlo mu na um, že by sa mal opiť. Šípoš nebol proti.

                Spolu šli k Dorušiakovcom. Aj na tom sa zhodli. U Dorušiakov vždy majú borovičku.

                Pili. Medzi rečou Jaro spomenul, že manželka ho opustila a vzala so sebou aj deti.

                Keď vbehli do kuchyne deti Dorušiakovcov, zaslzil. Potom ich mame vraví:

                – Donesiem im veci po mojich deťoch. Veď načo mi už budú?

                Dorušiaková protestovala, ale Jaro sa už rozhodol.

                Keď všetku borovičku dopili, odišli so Šípošom vlakom do Diviak. To už bola na nich pridlhá cesta, tak na stanici v Diviakoch zapadli do bufetu. Jaro skúsil šťastie na automatoch, vyhral dvesto korún, objednal ešte zo dve rundy. Keďže kamarát už ledva stál na nohách a bufet zatvárali, vedúci sa im ponúkol, že ich autom zavezie na Požehy. Nenamietali.

                Doma Jaro pobalil všetko detské šatstvo, topánky, čižmičky, pár hračiek a pár kníh, z mrazničky vybral mäso, z chladničky mlieko, maslo, klobásky od svokry a citróny a Šípošovi dal manželkine hodinky, ktoré ešte ležali na nočnom stolíku. Chlapec aj tak nijaké nemá, nech vie, koľkú bijú. A odcestovali späť do Košút. Už za tmy.

                Asi o pol deviatej večer došli znova k Dorušiakovcom, na ich neveľké potešenie. Dorušiaková však prestala frfľať, keď jej Jaro vybalil ten kopec vecí, čo z domu priniesol. Nakoniec im ešte aj ustlala.

                V nedeľu 6. februára odišli od Dorušiakovcov na stanicu do Vrútok, vlakom sa odviezli do Turčianskych Teplíc a odtiaľ prešli pešo na Požehy. Už cestou Jaro začal Šípošovi vykladať, čo včera vykonal. Šípoš na to, ty si ešte aj dneska opitý, človeče, a rehotal sa mu. To Garaja nahnevalo. Pridal do kroku, aby čím skôr prišli domov. A hneď mu otvoril skriňu.

                Vtedy niekto zaklopal. Šípoš skriňu okamžite zaplesol a sadol si do kuchyne. Jaro šiel otvoriť. Suseda doniesla zo zabíjačky. Ani len nevošla dnu, že má toľko roboty!

                Dali si kávu. Pri nej sa Jaro opýtal kamaráta, či nemá možnosť zohnať mu pištoľ, aj s nábojmi.

                – A načo by ti, preboha, bola pištoľ?

                Jaro odvetil, že vystrieľa svoje okolie. Predovšetkým zabije svokru a svokra, lebo ho robia menejcenným. A Jara Suchého, lebo ho vyhodil z bytu. A ešte zopár ľudí.

                Šípoš si vymyslel, že má možnosť pištoľ zohnať. Pozná jedného mukla, čo pištoľ predá. Aj s patrónami. Býva v Martine. Keď sa pohnú, chytia najbližší vlak.

                Podarilo sa im to.

                Prišli do ubytovne Stavoindustrie, kde vraj Garajov známy býva. Šípoš nechal Jara vo vestibule, že zájde za svojím známym sám.

                A z vrátnice zavolal na políciu.

                To je vlastne všetko.

                Jaro sa ku všetkému priznal, zapieral len znásilnenie dievčat za živa. Tvrdil, že ich zneuctil až po smrti. Lekári to vyvrátili. Krvácanie dievčat tam dole, najmä tej staršej, Veroniky, bolo také veľké, že k ťažkým poraneniam ich útlych ženských orgánov v nijakom prípade nemohlo dôjsť po smrti.

                Mne behal mráz po chrbte, keď som čítal dva od seba nezávislé lekárske posudky. Hrôza. Tie dve neviniatka naozaj dokaličil. Veronika by nebola prežila, ani keby ju nebol utopil. Možno keby v priebehu dvoch-troch minút dostala kvalifikovanú lekársku pomoc, aj to na úrovni nejakého resuscitačného oddelenia. Kdeby na Požehoch taká pomoc bola! Veronika by bola umrela na vážne vnútorné poranenia a vykrvácanie. Tá mladšia by sa bola z toho dostala, keby ju boli hneď previezli do martinskej fakultnej nemocnice. Liečila by sa tri-štyri týždne. Možno by to skončilo aj bez následkov. Ale čo jej duša?

                Na možné psychické následky nevedeli dať odpoveď ani znalci.

                Kým súd vyniesol rozsudok, psychiatri a psychológovia Jara rozpitvali tak dôsledne, že také objemné posudky som ešte, čo som u polície, nevidel. Konštatovali, že už v detstve prejavoval agresívne sklony, čo sa potvrdilo aj v elektrofyziologických testoch. Podobne sa dokázalo, že odmlada tajil v sebe sadistické a pedofilné pohnútky, ktoré pravdepodobne zabrzdilo dostatočné sexuálne vyžitie s oddanou manželkou. Jej prítulnosť a povoľnosť boli pre Jara ventilom skrytých chúťok. Znalci sa obávali, že keď už tento vzťah nejestvuje, keď už manželky niet, Jarove sklony explodujú. Istotne aj to prispelo ku konečnému verdiktu súdu.

                Čo to však u na veci zmení? Odohrala sa jedna strašná tragédia a všetko ostatné sa mi vidí nepodstatné.

                Jaro sa z mládenca stal mužom práve na prelome časov. Ten nový svet si žiadal ľudí smelých, priebojných, aktívnych, povedal by som – suverénov.

                Nebol to svet pre Jara.

                V zrážke s ním podľahol slabší – on. Žiaľ, obeťami boli štyria nevinní.

                Nad čím teraz v Ilave rozmýšľa? Donekonečna rozoberá to ráno? Spomína na pekné chvíle s Ankou? Rozpráva sa v duchu s deťmi? Trápi ho, čo vykonal? Kto vie...

                Ja som však presvedčený, že preňho, práve preňho nikto nevymyslí krutejší trest ako doživotie.

     

    Úryvky z knihy Čakanie na koniec sú publikované so súhlasom Alberta Marenčina – Vydavateľstvo PT (www.marencin.sk)

     

    Kauza: Encyklopédia (úryvok z knihy Veľký biliardový stôl)

                Len nedávno, koncom roka 1990, sa čitateľ Historickej revue Igor Bernát zo Zvolena obrátil na redakciu s otázkou:

                Politické procesy na začiatku päťdesiatych rokov boli vražednou ouvertúrou budovania stalinského socializmu u nás. Na popravisku alebo v ťažkých žalároch skončilo veľa jeho odporcov, no zvrhlosť stalinskej mašinérie pocítili aj mnohí jeho stúpenci, ba i predstavitelia jeho režimu. Akú úlohu v tomto marazme zohral prvý komunistický prezident Klement Gottwald? Možno ho označiť, podobne ako Stalina, za zločinca?

                Redakcia požiadala o odpoveď politológa Jána Uhra, člena tzv. Kolderovej komisie, ktorá mala roku 1962 „s definitívnou platnosťou“ preskúmať politické procesy v päťdesiatych rokoch a vyvodiť z nich závery. Ján Uher ako odpoveď poskytol redakcii časť svojich rozsiahlych pamätí, týkajúcu sa tohto obdobia. Odpoveď je v nej jednoduchá. Legenda o tom, že Gottwald bol svojím okolím klamaný, že o procesoch nevedel, že sa o nich ani do smrti roku 1953 nedozvedel, nie je ani legendou, iba účelovým klamstvom. Celá komunistická špička o procesoch nielen vedela, ale ich aj sama riadila. Potom aj odpoveď na otázku o zločincovi je jednoduchá: áno.

                Na jar roku 1953 však Stalin zomrel a pár dní po ňom aj Gottwald, len čo sa vrátil z pohrebu pri kremeľskom múre. O tri roky, na jeseň 1956, Chruščov v prejave, ktorý obletel svet a otriasol dušou jednoduchých a rokmi ohlupovaných ľudí „šestiny sveta“, obnažil démonickú tvár Stalina a povrch krutosti tejto politiky. Hoci doba ešte neveštila závan demokracie, ľudia sa aj tak nádejali, že odzvonilo aspoň masovej tyranii. No dúfali márne. Do našich končín tento vietor ani len nezavial. Päť rokov po smrti Stalina a Gottwalda, dva roky po Chruščovovom prejave sa ešte v Martine robí veľký pohon na ľudí. Dôvodom bola príprava slovenskej encyklopédie a reči pri poháriku na oslavách jednej päťdesiatky.

                A tak možno už zo strachu Slováci dosiaľ nemajú svoju encyklopédiu. Vyšla raz objemná, šesťzväzková Encyklopédia Slovenska, slovenskej, všeobecnej, „encyklopedickej“ encyklopédie doteraz niet. Karol Bacílek, Alexander Pavlovič, Ondrej Bocko, Ján Malinovský, Tibor Braciník, Ján Uváček, Ján Štulajter, sudca Kubek i radoví tajní Šutvaj, Kubištík, Kopinec a tí druhí sotva tušili, na koľko desaťročí zastrašia slovenských encyklopedistov.

                V čase, keď už naplno pracovala tzv. Kolderova komisia, aby preskúmala nezákonné procesy z päťdesiatych rokov, 26. 9. 1962 Najvyšší súd opätovne zamieta žiadosť o obnovu konania. Encyklopedistov predsa súdili dávno po veľkých politických procesoch, žiadna komisia sa nimi nemienila zaoberať, rozsudky musia byť opodstatnené, správne a právoplatné. Tak znela logika pravosúdia.

                Husák je už päť rokov z väzenia doma, tri roky už píše v Ústave štátu a práva SAV svoju kandidátsku dizertačnú prácu Svedectvo SNP, časť martinských encyklopedistov je ešte vždy vo väznici.

                Až na jar roku 1965 začína Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici opäť skúmať tento tragikomický proces.

                Až po siedmich rokoch väzenia vychádzajú na slobodu poslední odsúdenci. Docent Hirner môže byť rád, toho odsúdili na trinásť rokov, k nemu bol štát vlastne veľkorysý. Dodnes by mohol ďakovať, keby bol ešte medzi nami.

                Nuž čože, komunizmus stvoril milióny procesov a na svedomí má desiatky miliónov životov a osudov. Slovenskí encyklopedisti sú len kvapkou z tohto mora, či vlastne moru. A predsa sa ma táto téma držala ako kliešť po všetky tie roky, v ktorých sa o tom nedalo hovoriť. Chcel som ich aspoň spomenúť, napísať o nich čo len malú spomienku, je to predsa len príbeh svojím spôsobom originálny. Aj Denisa Diderota, redaktora prvej francúzskej encyklopédie, prenasledovali, netajím, lenže to bolo skôr za jeho poburujúce Myšlienky výklade prírody, za Filozofické princípy hmoty a pohybu, za jeho revolučnú ideológiu, ale vo väzení nebol za svoj Racionálny slovník vied, umení a remesiel, za encyklopédiu. Navyše to bolo v polovici osemnásteho storočia, a nie v storočí atómu, kybernetiky a letov do vesmíru. Lajka lietala, Gagarin lietal, Armstrong sa pomaly chystal na Mesiac – a malý slovenský Diderot Alexander Hirner ešte vždy sedel vo väzení. Nechce sa mi veriť, že niekto niekde dostal za encyklopédiu trinásť rokov. Zase máme v niečom primát.

                Predstavme však konečne účinkujúcich. Všetci sú vlastne matičiari, bez ohľadu na to, či v danej chvíli niektorí robili v sesterskom vydavateľstve Osveta, a všetci (v danej chvíli) členmi redakčného kruhu slovenskej encyklopédie.

                Docent doktor Alexander Hirner (1911), sociológ, študoval na Univerzite Komenského, potom v Ríme a Paríži, školy končil už ako dospelý muž a takmer priamo zo Sorbony šiel do SNP, dostal Vojnový kríž, vyznamenania Za chrabrosť, Za zásluhy I. stupňa a Rad SNP. Od skončenia vojny pracoval vo vydavateľstve Osveta a začas, v rokoch 1946 – 1947, bol zároveň aj profesorom na Vysokej škole politických a sociálnych vied v Prahe. Dostal trinásť rokov, stratil vedecké hodnosti a vyznamenania, na päť rokov ho zbavili občianskych práv a k tomu musel zaplatiť desaťtisíc pokuty.

                Dr. František Oktavec (1917), historik, účastník SNP, šéfredaktor Bojovníka, pracovník Ústavu SNP a vydavateľstva Osveta. Odsúdili ho na sedem rokov, na stratu čestných práv občianskych na tri roky a pokutu päťtisíc.

                Dr. Ľudovít Januška mal na rozsudku štyri roky, Dr. Eduard Tvarožek tri a pol, Dr. Jozef Telgársky dva a pol, doc. Dr. Ján Olexa rok a Ing. Štefan Veselý pol druha roka. Všetci piati mladí vedeckí pracovníci, okolo tridsiatky.

                Keď sa dnes človek s odstupom času zamyslí nad zmyslom celého procesu, musí dať za pravdu Vladimírovi Mináčovi, ktorý už v tých rokoch povedal: To nie je proces proti Hirnerovi a spol. To je proces proti Martinu.

                Martin bol nepriateľským fenoménom pre každú krutovládu. Na Martin každá moc pozerala ako na brloh rebelantských živlov, do ktorého nedovidieť, do ktorého moc nemá tú moc nazrieť, nevie s jeho intelektom manipulovať, a najmä nevie si ho podrobiť. Klasickým príkladom je oná pamätná návšteva jedného z pravoverných tejto moci, typického predstaviteľa hradného antislovakizmu a pražského nepochopenia logiky slovenskej anabázy Antonína Novotného. Predáci komunizmu degradovali Maticu slovenskú od prvých pofebruárových dní. Prenasledovanie matičiarov bolo prirodzenou súčasťou kádrovej a justičnej politiky prvej polovice päťdesiatych rokov, to si len Martinčania a matičiari naivne mysleli, že už hádam ustalo, že odsúdením kultu a despotizmu svitne na lepšie časy. A tak sa nemali na pozore. Vymysleli si napríklad vydať slovenskú encyklopédiu. V lone Matice, v martinskej Osvete. Priam súčet poburovania. A ešte sa raz zišli na oslavách jedných narodenín a nedali si pozor na ústa. Naivní, ako odjakživa Martinčania bývali.

                Záznamy na žilinskej krajskej správe ŠtB ešte z apríla 1957 (Žilina bola v tom čase krajským mestom) svedčia o tom, že v duchu hesla: Republiku si rozvracať nedáme! si ich vrchnosť už dávnejšie pozorne všímala a že včas nasadila do okolia slovenských encyklopedistov dobre vyvinuté uši, keďže na ploštice vtedy ešte nemali. Pani Hirnerová mala narodeniny. Keď sa čosi vypilo, začalo sa hovoriť o politike. Ktosi sentimentálne spomenul monarchiu a olejkárov, drotárov a debnárov a murárov, čo sveta pochodili! Čože tam olejkári a drotári, ale aj takí štúrovci, kde tí všade mohli študovať! Čože len štúrovci, to všetko bolo dávno, ale povedzme taký Štefánik! Apponyiho režim vládol, a on mohol študovať v Prahe, v Paríži, pochodiť celý svet od Havajských ostrovov po Peru, od ázijských stepí po Mont Blanc. A tu sme ako v klietke, pomaly budeš potrebovať povolenie aj na cestu do Banskej Bystrice ako v Rusku. Vraj aký je rozdiel medzi americkým Slovákom a naším? Nijaký. Obidvaja môžu ísť do Tatier, kedy chcú. Čo tu spomínate monarchiu, zahriakol ktosi melancholického rečníka, dajte pokoj s monarchiou! Ja by som dnes vytvoril konfederáciu podunajských štátov! Zo slobodných republík. Rakúsko by bola jedna republika, Čechy druhá, Slovensko tretia, Maďarsko štvrtá, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko... Čo tu spomínaš Srbsko? – ozval sa ďalší, kdeže je to už od Dunaja, z Juhoslávie by stačilo aj to, čo patrilo Rakúsko-Uhorsku. Dobre vo Viedni vedeli, čo im má patriť. Páni, to nie je zlá myšlienka, ozvalo sa z kúta, to by bola paráda! Mali by sme aj Alpy, aj Tatry, aj Balaton, aj more, aj Prahu, aj Viedeň... Na tom sa v zásade dohodli, horšie to už bolo s hlavným mestom. Najviac hlasov bolo za to, aby hlavnými mestami konfederácie boli Viedeň a Bratislava, veď aj Amerika má svoj New York i svoj Washington, aj západní Nemci svoj Berlín a Bonn, aj Švajčiari svoju Ženevu a Bern, ešte aj Turci svoj Istanbul a Ankaru... A keby to tak bolo, potom by Martin mohol byť aj hlavným mestom Slovenskej republiky...

                Vína ubúdalo a v zápisníku muža za priečkou, drevenou priečkou, akými boli porozdeľované veľké kancelárie na malé redakčné miestnosti, pribúdalo poznámok.

                Nie, nik ich ráno nezatýkal, takú hlúposť by hádam nevyviedol ani najsprostejší prokurátor tých čias, to sa len poznámky – ako sa takýmto hlúpostiam oficiálne hovorilo – pomaly zbierali. Raz sa môžu zísť. Vlastne – raz sa zídu, veď preto sa zbierajú.

                Nik z oslavujúcich, pravda, takto nerozmýšľal. Dokonca si nik ani na tú myšlienku o konfederácii podunajských štátov nevedel presne spomenúť, keď sa vyšetrovanie začalo a keď každého z nich na túto tému hodiny a hodiny, takmer deň čo deň, týždeň čo týždeň, päť mesiacov vypočúvali. Známymi spôsobmi.

                Rozkaz na zatknutie docenta Hirnera, bez akéhokoľvek zdôvodnenia, dal odbor vyšetrovania Krajskej správy Ministerstva vnútra v Žiline 23. decembra 1958. Uvádza sa v ňom, že je v súlade s uznesením náčelníka krajskej správy a krajského prokurátora. Prokurátorov podpis chýba. Náčelníkov podpis chýba. Prázdna je aj kolónka, kto ho zatkol a kto ho predviedol do väznice. Nechýba však miesto predvedenia zatknutého: väznica č. 1 Žilina. Hľadám v sivožltastých spisoch rozkazy na predvedenie Olexu, Oktavca, Janušku, Telgárskeho, Veselého a Tvarožka. Prví dvaja majú dátum 16. januára 1959, ostatní 3. februára – bez súhlasu prokurátora, bez akéhokoľvek podpisu kohokoľvek. Kto by sa staral o také zanedbateľné detaily, keď sa buduje nový svet?

                Prvý výsluch Alexandra Hirnera naplánovali, prirodzene, na Štedrý večer. Trval od 19.00 do 22.40 h. Druhý bol na Silvestra od 15.00 do 21.45 h. Vyšetrovateľ sa zrejme v prvom prípade ponáhľal po darčeky od Ježiška, v druhom prípade silvestrovať, lebo zo štvorhodinového a šesťhodinového výsluchu majú zápisnice sotva dve strany.

                Výsluchy pokračovali 5. januára (od 9.00 do 17.30),7. januára (10.00 – 17.15), 9. januára (9.00 – 23.45), 13. januára (13.30 – 17.15), 15. januára (8.00 –18.00), 22. januára (9.00 – 21.15 a 22.00– 02.30) a tak ďalej až do 3. marca, keď sa začali konfrontácie s ostatnými obvinenými, ktoré trvali do 24. apríla. Alexandra Hirnera vyšetrovali spolu 232 hodín a 15 minút.

                Ani ostatní to nemali oveľa ľahšie. Oktavca, povedzme, vzali do väzby 15. januára, hoci na rozkaze je dátum šestnásteho (čo môžeš vykonať dnes, neodkladaj na zajtra), šestnásteho vykonali uňho domovú prehliadku a v ten istý deň mal aj prvý výsluch – od 16.30 do 02.30 nasledujúceho dňa. Výsluchy dokopy netrvali ani dvesto hodín. Janušku uväznili 5. februára, hoci dátum na zatykači je už 3. 2. 1959, vyšetrovať ho začali ešte v tú noc, od jednej do pol piatej a potom od poludnia do ôsmej večer. Dohromady je z tohto výsluchu jedna a štvrť strany protokolu. Pri štvrtom výsluchu jedenásteho februára niekedy medzi siedmou hodinou rannou a deviatou hodinou večernou konečne priznal, že bol za konfederáciu, Alpy a more. Preto aj nasledujúce výsluchy boli už kratšie, zvyčajne od pol ôsmej do jedenástej, nanajvýš do poludnia. Pri prvých výsluchoch zapieral všetko, toho jedenásteho februára ho zlomil vyšetrovateľ Kopinec, keď mu prečítal zápisnicu z vyšetrovania Hirnera. Pravdaže, vymyslenú. A, samozrejme, že v nej stálo, že ho Hirner udal, že ho označil za duchovného otca myšlienky vytvoriť konfederáciu podunajských štátov, ba dokonca, že práve on, Januška, na rozdiel od iných, chcel do tohto štátneho zväzku prijať aj Poľsko, však aj Poliaci sú naši. Ďalej tam stálo, že Januškovu geniálnu myšlienku chce Hirner (ako sa priznáva) realizovať s pomocou Otta Habsburského, s ktorým sa aj pokúšal nadviazať kontakt, len mu v tom zabránilo zatknutie. Bol to teda Kopinec, čo Ľudovíta Janušku zlomil, väzenským pedagógom bol však už človek vzdelanejší, sám doktor Kubek, ten si ho starostlivo pripravoval na hlavné pojednávanie. Štvrťhodinu pred pojednávaním, predtým ako poňho prišla eskorta, zavolali si ho Kubek a Kopinec na kávu, usmievali sa, potľapkávali, sľubovali malý, symbolický trest a basu v Žiline, aby mal manželku nablízku, len „aby sa neopovážil ten proces zbabrať“! Potom dostal štyri roky a päťtisíc pokuty.

                Telgársky mal v cele konfidenta Gregara. Ten mu medzi výsluchmi ustavične pripomínal proces so Slánským a Clementisom, radil mu, ľudsky a z duše, aby sa priznal, inak z toho smrdí šibenica. U Veselého bol obhajca spolu štyridsať minút, potom sa obhajoby vzdal. Hirnerovi prišiel do cely vyšetrovateľ Šutvaj, aby mu oznámil, že si ide posvietiť na jeho bratov, aj to sú pekné kvietky, jeden kšeftuje s muzikou, druhý s Tatrami! Na druhý deň vystriedal Šutvaja kolega Širanec, aby Hirnerovi oznámil, že idú zatknúť jeho manželku. A ešte doložil, máme vás v hrsti, to si pamätajte aj na súde. A nemyslite si, že to bude hocijaký súd. Ten súd budú sledovať aj súdruhovia Kopecký a Bacílek! Obhajca bol uňho dvadsať minút. Oktavca pri prvom výsluchu vyšetroval akýsi Kubištík a z nedostatku inej činnosti sa po celý čas hral s pištoľou. Do cely mu nasadili konfidenta Velčíka a ešte akéhosi Kamila, priezvisko som už nezistil. Pri jednom večernom výsluchu vyšetrovateľ Šutvaj zrazu zdvihol telefón a potom vyše dvadsať minút čítal svojej dcérke rozprávku pred spaním. Pred pojednávaním prišiel za ním predseda senátu doktor Kubek, priateľsky si s ním podiškuroval a odišiel bez rozlúčky. O pár minút vtrhol do cely Kubištík, napajedený, že súdruh Kubek nebol veru nadšený. Oktavec, Oktavec, zle konáte, ak takto chcete ísť na súd. Naštveme sa a dáme vám doživotie, človeče! Neviete sa spamätať? Tak načo sa tu s vami mordujeme! U Tvarožka bol obhajca štvrťhodinu, za prítomnosti vyšetrovateľa Širanca. Keď z cely odchádzal, obrátil sa k Širancovi: „Prepáč, Janíčko, že som ťa tu tak dlho zdržal, ale povinnosť je povinnosť...“

                Keď ich po troch mesiacoch, pred konfrontáciami, prvý raz zhromaždili všetkých v jednej miestnosti, vošiel Šutvaj a s rehotom zastal vo dverách:

                – Ste mi tu ale krásna spoločnosť! Samý doktor, katolík, evanjelik a žid!

                Približne o desať rokov neskôr bol Ján Štulajter osobným tajomníkom doktora Husáka, v tých dňoch, o ktorých je reč, je ešte prokurátorom v Žiline a skupinu Hirner a spol. žaluje. To bolo 11. mája 1959. Proces trval dva dni. Alexander Hirner priznáva zákonnosť vyšetrovania a trestnú činnosť podvracania republiky, snahu o vytvorenie konfederácie a závažné omyly v koncipovaní encyklopédie. Sabotáž nepriznáva. Oktavec priznáva ideologické chyby pri tvorbe encyklopédie a reči o konfederácii, sabotáž a rozvracanie republiky nepriznáva. Januška priznáva, že súhlasil s konfederáciou, ostatné odmieta tak vehementne, že Kopincovi prišlo na pojednávaní zle, vybehol na chodbu a mlátil do parapetnej dosky, až ho musel súdny zriadenec upozorniť, že ruší pojednávanie. Olexa priznal, že bol pri tom, keď sa hovorilo o konfederácii, do žiadneho rozvracania republiky sa však on, ani ostatní nikdy nezapojili, to si tu niekto vymýšľa. Telgársky priznal, že reči, ktoré viedli, by sa dali vysvetliť aj ako podvracanie republiky, a preto ich ľutuje. Tvarožek nepriznáva nič, dokonca sa odváži vyhlásiť, že nikdy nebol proti socializmu, ale len proti socialistickému realizmu, nech si to pán prokurátor láskavo nepletie.

                Autori scenára tušili, že reči o konfederácii by boli na pekný proces málo, tak sa nepriateľská činnosť zločineckej skupiny Hirner a spol. musela obohatiť aj o encyklopédiu. A aby bola prokurátorova reč dostatočne „pádna“, dali sa heslá a ich spracovanie posúdiť odborníkom. Autormi hesiel boli napríklad akademik Andrej Mráz, národný umelec prof. Emil Belluš, doc. Dr. Jiří Hromada, Dr. Vojtech Filkorn, Dr. Ľuboš Kresák a mnoho ďalších. Znalecký posudok vypracovala „komisia znalcov pri tlačovom odbore KNV v Žiline“, mená v spisoch nie sú uvedené. To sa asi Dr. Kubek zhrozil, čo mu vyšetrovatelia vyviedli, „komisia“ sa mu zjavne málila, tak si vyžiadal hodnotenie aj od ľudí ťažšieho kalibru. Vraťko Šrobár uviedol, že už roku 1956 upozorňoval Hirnera na zle stavané heslá, v encyklopédii je viac fašizmu ako komunizmu. Kevický v posudku uvádza, že Hirner redigoval encyklopédiu tak, aby sa mohla predávať aj na Západe! Hvizdoš vyratúva náboženské pojmy. Akademik Szántó je zásadne proti metodológii i spracovaniu. (V roku 1966 sa ospravedlňoval, že mu vraj podstrčili iné heslá, nuž čože, o mŕtvych len dobre.)

                A tak na základe posudku „komisie znalcov pri tlačovom odbore KNV v Žiline“ a posudkov ľudí ťažšieho kalibru mohli skupinu Hirner a spol. žalovať a súdiť aj za také trestné činy ako uvádzanie bezvýznamných pracovníkov (Adamčík, Dibarbora, Figuš-Bystrý atď.), zaradenie maďarských spisovateľov, ktorí počas kontrarevolučných udalostí roku 1956 zradili socializmus, heslo Buďonnyj je v blízkosti hesla buďonovský kôň, Bacílek nasleduje po hesle bacil, to je jasný nepriateľský zámer a hlboká urážka, o zameraní encyklopédie svedčia aj také heslá ako archanjel, budhizmus, Gide, Krupp, Marshallov plán, Notre-Dame, Pasternak, Štefánik a tak ďalej.

                Hirnera prepustili z väzenia až po ôsmich rokoch. Až vtedy sa kauza uzavrela. Po tridsiatich štyroch žiadostiach, po trojročnom úsilí matičiarov, zväzu spisovateľov, osobných intervenciách Karola Rosenbauma a poslaneckej interpelácii Vladimíra Mináča.

                Hrad pravosúdia odolával ešte päť rokov po tom, čo z väzenia prepustili Husáka a Novomeského a dvanásť rokov po tom, čo zomrel Stalin.

                Nuž čo, taká je už asi slovenská nátura.

     

    Bytosť menom Mistrík (úryvok z knihy Kruté osudy)

                V roku 1979, keď sa Ivan Mistrík znova oženil, bol už dva roky vdovcom. Keď jeho mladá žena Marika porodila, dostali byt, trochu ponurý, ako už bývajú byty v starých domoch. Pod ním a vedľa – bistrá a kaviarničky, pred niekoľkými rokmi rekonštruované zo starých obchodíkov, cez celé leto rovno pod oknami terasy, zväčša plno ľudí. Na Námestí SNP ani nenájdete krajšie miesto, na hornom konci, v tieni košatých stromov za súsoším a večnými ohňami. Kaviarenské terasy prerušujú len vstupy do dvorov a ešte chodník pred kostolnou bránou kalvínskeho chrámu. Z jednej strany niekoľkoprúdová vozovka a trať električky, z druhej pešia zóna a stolíky pred kaviarňou bývalého obchodného domu Kamzík. Pred hlavnou poštou, už pri súsoší, je niekoľko parkovacích miest vyhradených pre taxíky, za poštou niekoľko boxov na osobitné povolenie – pre zamestnancov pošty a mestského úradu. Inak nijaká možnosť zaparkovať. Hotové nešťastie pre majiteľov áut. Keby len nešťastie, ale dokonca výsmech – za chrbtom domov, nad Obchodnou ulicou, vlastne len zopár krokov od bytu – dve obrovské a večne poloprázdne strážené parkoviská: jedno na Vysokej ulici a druhé ešte bližšie, na Drevenej, na tých miestach, kde sa dnes rozkladá hotel Forum. Hej, lenže vtedy už bolo parkovanie vecou investičnej povahy – za hodinu dve koruny, za dve hodiny päť a za každú, aj načatú hodinu desať korún! Kto by sa doplatil pred dvadsiatimi rokmi? Pravda, boli aj permanentky, ročná päťtisíc. A boli ešte čestné, zadarmo. Tie však prideľoval predseda družstva, a asi veľmi dobre vedel komu.

                Vo svojom parkovacom nešťastí si Ivan Mistrík uvedomil, že obe tie velikánske plochy, ktoré sa mu za chrbtom škodoradostne smejú, spravuje výrobné družstvo Služba a že v tej Službe má predsa kamaráta. Tak mi jedného dňa zavolal.

                Chvíľu som musel predsedu presviedčať, že tam naozaj nieto kde parkovať a že to predsa len je Mistrík a príde nám zarecitovať na výročné členské zhromaždenie, ak budeme chcieť, a príde zadarmo, teda nie celkom zadarmo, za tú permanentku. Dal mi ju.

                Ešte v ten deň som zavolal Ivanovi. Chytil som ho práve pri odchode z domu. Vraví mi, skúšame asi do jednej v Starej tržnici, dobehni, ak môžeš.

                Podarilo sa mi ta prísť už okolo pol jednej. Pamätám sa, aký to bol horúci deň, ako uprostred leta – a pritom bol len začiatok júna. Vrátnik mi však povedal, že už skončili, márne som sa tešil na oldomáš. Myslel som si, že sa Ivan vybral hore na Mudroňovu, k Štefanovi Kvietikovi, mali tam oslavovať maturitu Štefanovho syna, iba sa pamätám, akú mal radosť z neho, keď sa narodil – a tu maturant. Každému sa musel Kvietik chváliť, aký je to obor. Bárs by sa nechválil, po dvoch dievkach konečne syn! Prešiel som teda hore námestím, hodil permanentku do Ivanovej schránky a musel som do práce. Ešte som mu popoludní zavolal, že ju tam má, ale nebral to.

                Ráno okolo ôsmej som mu volal znova. Niekoľko ráz som sa ešte pokúsil. Stále nič. Kolegyni to už asi išlo na nervy, tak sa ma opýtala:

                – Komu večne vyzváňaš?

                – Mistríkovi, čosi som mu vybavil... – nemohol som sa priznať, že permanentku, – a neberie to.

                – Akému Mistríkovi, preboha?

                – Akému, akému, predsa Ivanovi.

                – A ty nečítaš noviny? Veď je mŕtvy.

     

                Spoznali sme ho, chlapci zo Zvolena, tridsať rokov predtým, na jeseň roku 1952. Hoci bol náš vrstovník, hoci mal vtedy iba neuveriteľných sedemnásť, nebol už neznámym začiatočníkom. Mamka robila v divadle, pravdepodobne ona ho ako šesťročného prihlásila na konkurz do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Tam hrával v rozprávkach a potom v hrách pre mládež celé jedno desaťročie. Keď mal dvanásť, prvý raz vystúpil na javisko Slovenského národného divadla. Najprv ako Sťopka v Kremeľskom orloji, potom sa to už valilo – postava šarvanca Jana v pásme Rok na dedine, malý Juraj Jánošík v dramatizovanej poéme Jána Botta Smrť Jánošíkova a ešte vari v šiestich či siedmich hrách. Po základnej škole dva roky študoval divadelný odbor na Konzervatóriu. V roku 1951 jedna sezóna v Dedinskom divadle, tam sa zoznámil aj so svojou budúcou. Helenka Kollátová mala vtedy už devätnásť rokov, sotva však si všimla sedemnásťročného holobriadka.

                Na jeseň roku 1952, ako už o tom bola reč, nastúpil vo Zvolene. Dvaja takíto mládenci prišli odrazu – druhým bol Anton Mrvečka. (Ani ten sa nedožil päťdesiatky. Vo chvíli, keď si pezinskí lekári mysleli, že sa už dostal z depresií, vyskočil z okna.)

                S Ivanom sme sa veľmi chytro skamarátili. Nedalo sa s ním inakšie. Iba na zbojstvá si z roku 1952 akosi nepamätám. Veď to bola iba jedna jeseň, jedna zima a kúsok jari. Mladí herci šli z úlohy do úlohy a zo zájazdu na zájazd, nás čakala stužková, maturita, prijímačky... Takže všetko sme mali prežiť až v Bratislave. Už tej jesene, keď sme my začínali na vysokých školách, prišiel Ivan na Novú scénu.

                Ak by mi niekto prikázal charakterizovať mladého Mistríka tých rokov tromi slovami, bez rozmýšľania by som povedal: romantik, beťár, motorista. Čo sme sa nalietali na tej jeho dvestopäťdesiatke! Ktovie, koľkým jej majiteľom bol Ivan. Liezol mašine do útrob každú voľnú chvíľu, aj tak ho neraz sklamala. Zvyčajne v najnevhodnejšom čase. Napríklad raz pred Justičným palácom.

                V našej partii bol aj budúci architekt Igor Rozdobuďko z Rimavskej Soboty, synovec spisovateľa a môjho učiteľa na fakulte Ladislava Mňačka. Igor býval u Mňačkovcov na Červeňovej ulici, v noblesnej vilovej štvrti. Mňačkovci tu mali domovnícky byt, v jednej izbe Lacova pracovňa, v druhej ateliér pani Hedvigy a spálňa zároveň, v polizbe Rozdobuďko. Ivan raz vraví Igorovi, že ho vezme motorkou na rande – a keďže to bolo neďaleko sídliska 500 bytov, kde som býval, sadol som si na motorku aj ja. Bežná situácia, každý vedel, kde si má sadnúť. Ja, menší, na nádrž, Ivan za riadidlá a vysokánsky Igor na zadné sedadlo. Obyčajne sme takto prefrčali Bratislavou, skôr ako sa stihli žandári spamätať. Nijakých sme však nestretli, ani dolu Partizánskou, ani po Palisádach... až odrazu hliadka pred Justičným palácom. Ivan pridal... A rovno pred policajtmi motorka skapala. Skôr ako sa uniformované osoby mohli ozvať, Ivan sa len smutno pousmial a vraví:

                – Ja viem, že vám je do smiechu. Čo však mám s tými dvoma robiť, keď na taxík nemajú?

                Jeho úsmev bol taký podmanivý, jeho šušlanie také bezbranné, oči sa mu tak detinsky pozerali, že musel podľahnúť každý, aj policajt. Túto svoju milú prostotu niesol so sebou na javisko, pred mikrofón i pred kamery. Spomeňme si len na jeho filmové postavy, na filmy Romeo, Julie a tma, Medenú vežu a Orlie pierko, Trofej neznámeho strelca, Človek na moste, A pobežím až na kraj sveta, na film Štyridsaťštyri, v ktorom mu dal Paľo Bielik prvý raz možnosť vyniknúť, ale najmä na nezabudnuteľný český film Vyšší princíp, kde Smolík neopakovateľne hrá postavu profesora klasickej filológie Málka, mladučká Jana Brejchová študentku Skálovú a Ivan Mistrík Vlastimila Ryšánka, jedného z troch šuhajov, ktorých Nemci popravia.

     

                Bratislavská Reduta bola v tých časoch, v polovici päťdesiatych rokov, ošumelá, zvykli sme si však na to, ani to nikomu neprekážalo. Napriek svojej ošarpanosti pôsobila monumentálne a spolu s Operou SND vytvárala prirodzené centrum hlavného mesta. Naproti nej, pod hodinami, pred kaviarňou Savoy, sa začínalo korzo, večerami živé vravou, pokračovalo okolo niekdajšieho Mliečneho baru, pred Perličkou obrat a zasa späť, nabrázdili sme sa ho. Čo ako Reduta vyzerala staro, vo vnútri žiarila koncertná sieň, možno menej ligotavá ako dnes, pre nás však rovnako vznešená. A divadelné štúdio, sála pod strechou, kde nacvičovali poslucháči vysokej múzickej a Vysokoškolský umelecký súbor, kaviareň s balkónom, kam sme chodievali, hrávala tu kapela Júliusa Bavolyára, raz do týždňa Vysokoškolský tanečný orchester a v nedeľu popoludní najmladšia muzika zo všetkých známych džezbendov, Juraj Velčovský s Imrom Kurucom, Jurajom Lehotským a Oľgou Szabovou, ktorá mala vtedy vari šestnásť rokov.

                Sem nás raz pozval spoločný kamarát, už vtedy famózny klarinetista Vojtech Farkaš, Béla mu hovorili, na cigánsky bál.

                Bola nás poriadna kopa. Aby sme neurazili organizátorov, kúpili sme si aj lístky do tomboly. A čo osud nechcel, vyhrali sme tretiu cenu – tortu ako pol stola. Čo však s ňou, keď pri stole samí chlapi...?

                Vedľa sedela skupina rómskych dievčat – huslistka z VŠMU, speváčky zo zboru Slovenskej filharmónie a s nimi jedna biela, malá, štíhla, a predsa čímsi pôsobiaca bucľato. Celkom medzi ne zapadla, vlasy mala ako uhoľ. Ivan s ňou už medzičasom tancoval, povedal nám, že ju pozná z Dedinského divadla, hrávali tam chvíľu spolu, keď začínal. Ja som poznal huslistku, hrala u nás vo vysokoškolskom súbore. Tak sme ich pozvali na tortu. Stoly sa pospájali, partia sa zoznámila a tá mladá herečka, dievča do dlane, nám povedala, že sa síce volá Helena, ale každý jej vraví len Enča.

                Do roka mali s Ivanom svadbu.

                Bola od nás o tri roky staršia, vyzerala však na sedemnásť – a veľmi sa nemenila ani po rokoch. Mali spolu dvoch chlapcov a všetko bolo, ako má byť, a ak zavše bolo aj inak, tiež to tak má byť. Zostala ešte zopár rokov v Dedinskom divadle, dve sezóny hrala v Trnave, potom sa vzdala svojej kariéry v prospech Ivana a detí. Keď chlapci povyrástli, častejšie sme sa stretávali. Chodievala za Ivanom do divadla alebo aspoň pred koncom predstavenia do šatne, a keď nestihla ani jedno, ani druhé, vyzdvihla si ho v Divadelnom klube alebo v Kryštál-bare. Sem chodil po predstavení najčastejšie. Nikdy si nesadol k stolu, ba ani k barovému pultu. Len si zastal na jeho konci, poklebetil s bardámou a šiel na poslednú električku alebo neskorý taxík – ak si ho už medzitým Enča nevyzdvihla.

                Bez veľkých zmien, povedal by som skôr, že práve takto to trvalo rovných dvadsať rokov. Až do 4. augusta 1977. Boli na Jadrane, neďaleko Puly. Ráno si Enča išla do mora zaplávať. Posledný raz.

     

                Keď sa Ivan s Enčou vzali, kúpili si auto. Prvé Ivanovo auto bola škodovka, kabriolet, aj vtedy sa to volalo Felicia. Šťastie však nepriniesla. Oženil sa aj starší brat Vilo, vzal si sólistku z operety Novej scény Milku Bunčekovú, predtým známu speváčku z Lúčnice. Dodnes ešte tu a tam zaznie z rádia jej dievčenský soprán v piesni Bartolomeja Urbanca Sláviček je malý vtáčik. Pochodila s ňou kus sveta, v roku 1956 bola na najväčšom lúčničiarskom zájazde všetkých čias, pol roka v Latinskej Amerike, v Brazílii, Argentíne, Uruguaji a cestou späť v Taliansku, sprevádzala ju malá ľudovka, ktorú viedli Vlado Piatkowski a vtedy ešte mladý Bohdan Warchal. Ivanov brat krátko predtým skončil stavebnú fakultu, peňazí nebolo, tak si od Ivana požičal auto na výlet s manželkou... Havarovali. Z auta zostali len trosky. Lekári vodiča pozliepali. Nik však nemohol tušiť, že úder do hlavy sa ozve po rokoch. Milka bola škaredo doráňaná, najmä na tvári. Celé mesiace sa vliekli plastické operácie, viete, ako si z toho mohla zúfať subreta operety! Vilo po rokoch zomrel.

                Dve nešťastia v rodine krátko po sebe. A život sa len valil svojou cestou ďalej, deti rástli, v divadle sa každý večer dvíhala opona, kotúče v rozhlase sa krútili bez ustania, film, televízia, javisko, film... Kolotoč, ktorý sa nezastaví pred ničím.

                Ivan vstúpil do divadla ako chlapec, ale už po štyroch-piatich rokoch vyrástol z neho vyhranený charakterový herec s jemnou senzitívnosťou a akousi plachosťou, ktorá divákov doslova podmaňovala. Taký bol jeho Radúz v Radúzovi a Mahuliene, Viktor v Maríne Havranovej, Chopin v hre Leto v Nohante, filozof Martin v Candidovi, dokonca aj Don Juan. Úsporné gesto, civilná mimika, hlas bez teatrálneho pátosu a deklamatívnosti, čo vtedy nebolo zvykom, skôr naopak – veď tón udávali Mikuláš Huba, alebo hoci Viliam Záborský... a tu zrazu prostá reč. Iba jej lyrický podtón očarúval, odkrýval zraniteľnú ľudskosť a krehkosť bytosti.

                Stvárnil aj iné postavy, mužnejšie, povedzme úlohu Marca Pola v Miliónovom Marcovi, Tichona v Ostrovského Búrke alebo Porotcu č. 8 v Dvanástich rozhnevaných mužoch. Akoby sa však zabudlo, že Ivan Mistrík bol aj skvelá figúrka veselohier – Chruňo v Najdúchovi, Fiala vo Viťúzoch, Števko v Ženskom zákone... Jeho neprekonateľnou postavou bol však gróf Myškin v Idiotovi.

                Každý veľký herec má svoju grandióznu rolu – Olivier Hamleta, Pešek Komedianta, Jean Gabin Tuláka Archimeda, Mistrík si tak zahral Myškina.

                Keď som šiel na predstavenie, už sa po Bratislave šuškalo: Mistrík je úžasný. Spočiatku sa mi to ani nezdalo, človek sa musel dostať do atmosféry hry. Po chvíli sa mi však videlo, že to nie je ani Ivan, že je to ktosi, koho som nikdy nepoznal, s kým sa práve zoznamujem, že je to akýsi čudák, popletenec, rozorvaná myseľ, tak hlboko sa Mistrík dostal do svojej úlohy. Nevedel som, že niekoľko týždňov chodil do psychiatrických ústavov pozorovať pacientov. Javisko opanovala expresivita, s akou som sa vari nikdy predtým nemal možnosť stretnúť. Myškin pred nami jemne odkrýval najhlbšie pohnútky svojich činov, dával nám na známosť obraz svojho utrpenia, svojich vnútorných bolestí, svojej zjazvenej duše v márnom boji o vlastnú záchranu. Zážitok.

                Počkal som Ivana pri hereckom vchode, kým vyjde zo šatne, aby som mu aspoň stisol ruku. Pozval ma do hereckého klubu. Dal si šálku čaju s rumom a potom ešte jednu, popolavý v tvári, vyžmýkaný, mierne sa chvejúci. Vari po prvý raz som naozaj pochopil, koľko námahy stojí ten dvaapolhodinový výkon človeka, čo sa odhodlal byť na istý čas niekým iným a chce o tom, že je naozaj niekým iným, presvedčiť aj obecenstvo. Aby ľuďom ani na um nezišlo, že pred nimi je javisko a na ňom Mistrík, nie Myškin.

                Vďaka úlohe Myškina sa stal herec Novej scény, hosťujúci v SND, stálym členom Činohry Slovenského národného divadla.

     

                Raz som v nočnom rýchliku do Prahy driemal, bolo to akosi na jar roku 1965, keď mi niekto poklopal po temene. Vlak sa hnal nocou, v kupé svietila len červená žiarovka a orámovaný v žltom svetle z chodby stál Ivan. Cestoval do Kolína nad Rýnom. Gérard Philipe nestihol dokrútiť film, istý čas ležal projekt tak, nehotový, teraz si producenti zmysleli, že ho dokončia. Režisér si vybral dvoch hercov, ktorí by naturelom a azda trochu aj podobou mohli zahrať niekoľko scén za Gérarda – Dána a Slováka. Kamerové skúšky mali byť o niekoľko dní. Mistríkovi, ktorý mal byť jedným z dvoch možných dablérov nebohého G. Philipa, úrady prisľúbili, že výjazdnú doložku mu vybavia za dva dni, medzitým mal ísť do Prahy na Veľvyslanectvo Spolkovej republiky po vízum. Ja som šiel do Prahy na zjazd architektov. Pred pražskou hlavnou stanicou sme sa ráno rozlúčili a dohodli si stretnutie večer v hoteli Alcron, kde mal Ivan rezervovaný nocľah. Tak sme sa stretali po tri večery – raz v esprese hotela, raz vo filmovom klube, raz vo Viole, niekedy s mojimi priateľmi – Pepíkom Podaným z rozhlasu, skladateľom Lubošom Fišerom, kolegami z Mladej Fronty, oveľa viac však bolo pri stole Ivanových kamarátov. V Prahe nebolo obľúbenejšieho slovenského herca ako on. Ivanovu popularitu zatienil až Ladislav Chudík, a opäť nie pre jeho veľké postavy v divadle a televíznych inscenáciách, ale vďaka postave lekára Sovu v seriáli Nemocnica na okraji mesta. Tu som sa zoznámil s režisérom Hoffmanom, Janou Brejchovou, Jiřinou Bohdalovou, Waldemarom Matuškom... Sadli si k Ivanovi ako včely na kvet. Len tú výjazdnú doložku stále nemal. Denne dva razy vyvolával na Krajskú správu ministerstva vnútra do Bratislavy, volal do Kolína, prosil o dva-tri dni odkladu, papier stále nechodil. Darmo mal pas a v pase už vízum – bez doložky sa ísť nedalo. Ja som bol už dávno v Bratislave a Mistrík ešte telefonoval, kde mohol, obchádzal pražské inštitúcie, prosil povereníctvo kultúry o pomoc, nemeckého producenta o strpenie, osem dní takto prosíkal – a nič. Divadlo čakalo. A Nemec už čakať nemienil.

                Gérarda Philipa dohral Dán a Ivan stratil veľkú šancu. Aj slovenská kultúra. Napokon aj štátna kasa, lebo balík peňazí, ktorý mal dostať náš umelec, keď účinkoval v zahraničí, bral zaňho Pragokoncert a ten by mu vyplatil niekoľko tuzexových poukážok. Iba neskôr vyšlo najavo, že akýsi anonym, možno aj kolega z divadla, ktožehovie, napísal na pasové oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra, že Mistrík sa nechce vrátiť. Taký nezmysel! Vari by tu bol nechal Enču a dvoch synov?

     

                V prvé dni po okupácii sa kamaráti schádzali u choreografa Borisa Slováka na Lehockého ulici 6, v tom dome, kde vyrástol aj Ivan Mistrík a kde ešte bývali jeho rodičia. Slovák mal veľký byt a manželka s deťmi bola u rodičov na Morave. Nik z nás, kto sme tam náhodou boli, nevedel, že Borisov byt je aj akousi tajnou schránkou Ivana Mistríka a ORF. Ivan ráno vyšiel do ulíc s videokamerou, bol všade, kde sa niečo dialo, nakrútil streľbu pred nemocnicou U milosrdných, zúfalý beh akéhosi mládenca po Banskobystrickej ulici, keď za ním guľky vyrývali diery v omietke múru okolo prezidentskej záhrady, nakrúcal tanky v uliciach ovešané protestujúcimi študentmi, Dominika Tatarku, ako reční na betónovom podstavci, na ktorom ešte nedávno stála Stalinova socha... Popoludní doniesol kazetu Borisovi Slovákovi a ten ju vopchal do kachlí. V auguste, to dá rozum, sa nekúrilo. O hodinku – o dve prišiel muž z Viedne, Slovákova spojka. Boris vybral z kachlí malý balíček – a večer vysielala viedenská televízia originálne obrazové spravodajstvo z okupovanej Bratislavy, medzi zábermi aj šoty, ktoré nakrútil Ivan Mistrík.

     

                Odmlada trpel na tuberkulózu. Hoci streptomycín a moderné antituberkulotiká udržali chorobu na uzde, od pacienta sa žiadala aj istá životospráva. Veď hej.

                Ivanovi už jeden pľúcny lalok museli pred rokmi operovať, dýchal, ako on vravieval, len na štyri valce. V zime 1972 sa Ivanovi stav zhoršil, musel na operáciu, a to už bolo vážne. Ďalšie odobratie pľúcneho tkaniva obmedzovalo funkciu dýchacích orgánov na nevyhnutné minimum. Doviezli ho do ústavu v Novej Polianke, operovať ho prišiel profesor Kostolný. Nám Ivan vravel, že sa mu lalok odtrhol, keď spadol pri filmovačke z koňa. Kdeže, to boli také jeho drobné výmysly. Len nedávno som si to overoval v debate s Jozefom Adamovičom, iba sa zasmial. Ivan že spadol, prosím ťa, veď ten sa koní bál, vždy sadal zaňho na koňa niekto iný!

                Operácia dopadla dobre a onedlho sa Ivan zjavil na Štrbskom Plese. Chodieval sem aj predtým, raz strávil dovolenku v Bivak-klube na Solisku. Pomáhal tu chatárčiť, mal z toho krásne zážitky a pre vyčerpaného človeka a pre tie jeho pľúca to bola lahoda. Po ňom na chate varil Vlado Müller, tak sa tej zimy postretali vo FIS-e, v malom dennom bare pred saunou. Keď sa večer rozchádzali, zavolal som Ivana k nám, nech si niečo zaje, už sa priznal, že je hladný ako herec. Prijal pozvanie. Neuvedomili sme si, že je po sezóne, električiek na Smokovec chodí menej a posledná už odišla. Mal však u nás kde spať. No on – ani nápad! Musí byť ešte dnes v ústave. Nebude predsa porušovať režim, čo si pomyslia, a tak a podobne si vymýšľal. Nedal sa presvedčiť za žiadnu cenu. O polnoci sa vybral pešo starou cestou, okolo zastávky Popradského plesa, do Novej Polianky. Lekári mu kázali chodiť a chodiť. Tak ide! Od parkoviska pod poštou, hoci po starej ceste, aj tak je to najmenej deväť kilometrov. V zime. Po pľúcnej operácii!

                Oveľa viac vedia hovoriť o jeho tatranských zážitkoch chlapci z Horskej služby, a najmä režisér Martin Hollý: napríklad o epizódach z nakrúcania Orlieho pierka a Medenej veže. S chlapcami, ktorí ich zabezpečovali, učili ich používať horolezecké náčinie a správne loziť aspoň metrík-dva – ostatné už sfalšuje kamera – sa ihneď spriatelil. Keďže však nepoznal všetkých po menách, vyriešil to jednoducho – každému vravel „Starec“. Vlastne, ako mi to po rokoch interpretovali: „Tarec“. Jeho šušlavá sykavka zanikla, splynula s nasledujúcou spoluhláskou. Tarec, vravia Tatranci, bol najmilší chlapec zo všetkých hercov všetkých čias.

                Martin Hollý mi raz spomínal, ako musel dať hercom „suchý program“, ako sa musel zahrať na Gorbačova a zaveliť: Kým tu krútime, nepije sa! Nech nikomu na izbe nenájdem fľašu! Hoci film, ako dobre viete, všeličo preinačí, zo svahu urobí strminu, z malého výstupu nebezpečnú stenu, z vyčnievajúcej skaly štít, predsa len to boli náročné výkony aj pre mladých a silných hercov a Hollý nechcel, aby sa nebodaj niekomu čosi prihodilo. Počúvli, museli.

                Počas nakrúcania bývali v hoteli Bellevue. Ivan Mistrík sa raz zdržal, režisér za ním zbehol do izby. Práve sa obliekal. Martin Hollý si teda na minútku sadol, a keďže na stolíku bola karafa s vodou a dva poháre, nalial si do jedného a vypil dobrý dúšok, tak od smädu. Zdúpnel. V karafe bola vodka.

     

                Zle je mladému chlapovi na svete bez ženy. Ivan už bol zo dva roky vdovcom, keď mu nadbiehala mladá speváčka Marika Klesniaková. Očarila ho.

                Bola z toho láska ako hrom. Manželstvo, dieťatko.

                Stretli sme sa raz pod ich bytom, na terase kaviarne Polom. Vrátili sa práve z Kalifornie. Marika mala otca emigranta, žil tam niekde, na juhu Spojených štátov, pozval novomanželov na svadobnú cestu. Ivan bol nadšený ako malý chlapec. Utekal hore do bytu, doniesol mi hŕbu pohľadníc, prospektov, ešte aj jedálne lístky z reštaurácií a motorestov, plážových kaviarní a nočných klubov, kde všade ich svokor zaviedol. Nech to znie akokoľvek nepresvedčivo – Ivan Mistrík videl predtým veľmi málo sveta, takmer nič. Amerika ho fascinovala, priam horel, keď mi rozprával zážitky. Tešil som sa spolu s ním. Najmä z toho, ako krásne hovoril o svojej mladej žene.

                Čo sa potom odohralo?

                A kto to už vie?

                Povrávalo sa – dodnes sa ešte hovorí – všeličo.

                Iba jedno je však isté:

                Puška. Spúšť. Strela. Smrť.

     

                Ludvík Aškenazy má vo svojich krátkych prózach, vo svojej Čiernej skrinke, krásny verš:

                Človek je z uhlíka, kyslíka, dusíka, vápnika... zo spomienok... a z muža a ženy, ktorí sú v ňom.

                V tom sme si všetci rovní, ani Ivan nebol výnimkou. Bol iba krehký. Nevládal trpieť.

                Hoci trpieť patrí k hercovmu talentu.

     

                Boli raz herci poľovať na divé husi. Rovno pred ním vyletela zo šáchoria húska, Ivan namieril, bác – a hus letí ďalej. Ivan skloní flintu a kričí za ňou:

                – Len si leť, s tým prestreleným srdcom...!

    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013