Pavel Kastl
Pavel Kastl




  • Životopis autora

    Ján Beňo sa narodil v rodine železničného robotníka. Základnú školu navštevoval v rodnej Slatinke. Gymnázium vyštudoval

    Ján Beňo sa narodil v rodine železničného robotníka. Základnú školu navštevoval v rodnej Slatinke. Gymnázium vyštudoval vo Zvolene, kde roku 1952 zmaturoval. V rokoch 1952 – 1957 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiách bol dva roky (1957 – 1959) asistentom na Vyššej pedagogickej škole v Banskej Bystrici, od roku 1959 pôsobil v Bratislave. Krátky čas bol redaktorom v Československom rozhlase, v rokoch 1959 – 1966 bol redaktorom v denníku Smena, v rokoch 1966 – 1972 v časopise Romboid, po tvorivej dovolenke v rokoch 1974 – 1992 bol dva roky zastupujúcim šéfredaktorom, do roku 1990 zástupcom šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Potom bol roky na literárnom štipendiu. V rokoch 1993 – 1995 pracoval na Ministerstve kultúry SR. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Každý deň narodeniny (1964)
    • Nad modrým svetom (1968)
    • Braček Rozum, sestrička Harmónia (1971)
    • Alej lásky (1975)
    • Druhý semester (1977)
    • So synom (1978)
    • Predposledný odpočinok (1980)
    • Kým príde veľryba (1986)
    • Dobrodinec (1988)
    • Výkrik (1990)
    • Žena v snehu (1994)
    • Maslo na hlave (1997)
    • Pŕhľava pre speváčku (2000)
    • Kolotoč (2002, 1.vydanie)
    • Posledný svedok (2007, 1.vydanie)
    • Vlnenie (2011, 1.vydanie)
    • Snehom voňajú oblaky (2013, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

    • Ondrej Ondrejko a Zeleň kráľ (1973)
    • Škola sa začína v máji (1974, súborné vydanie dilógie Jeden granát pre psa a Škola sa začína v máji pod názvom Tisíc vymeškaných hodín, 1980)
    • Letná fujavica (1978)
    • Sneh je môj kamarát (1978)
    • Jeden granát pre psa (1980)
    • Naučil som sa mlčať (1985)
    • Mačací kráľ (1992)
    • Ako sa zajac nestal starostom (1993)
    • Starý husár a nočný Čert (1993)
    • Lietajúci slimák (1995)
    • Dobrunka a Popolvár (1997)
    • O Kubovi najkubovskejšom na svete (1997)
    • Záhada vtáčej záhrady (2001)
    • Chlapec zo sedla a morský Vasko (2004)
    • Poletíme za dúhou 2 (2006, 1.vydanie)
    • Šaľo a päť mudrlantov (2011, 1.vydanie)
    • Timotej a pradedo (2015, 1.vydanie)

    Scenáristika

    • Kozí syr (1972)
    • Tri šťastné čerešne (1974)
    • Nebuď smutná, Dorotka (1978)
    • Ondrej Ondrejko a Zeleň kráľ (1979)

    Rozhlasová tvorba

    • Starý husár (1992)

    Publicistika

    • Na svoj národ nedám dopustiť (1995)
  • Charakteristika tvorby

         Ján Beňo je významný slovenský prozaik, autor tridsiatky kníh, a to tak pre dospelých, ako i pre deti

         Ján Beňo je významný slovenský prozaik, autor tridsiatky kníh, a to tak pre dospelých, ako i pre deti a mládež. V rámci jeho tvorby môžeme rozpoznať niekoľko vývinových fáz. V 60. rokoch, teda keď vstúpil do slovenskej prózy a vydal tri knihy, poviedky Každý deň narodeniny (1964), Nad modrým svetom (1968) a novelu Braček Rozum, sestrička Harmónia (1971), má jeho prozaické umenie hľadačský ráz. Pre vtedy aktuálne problémy, spoločenské aj osobné, hľadal moderný, aktuálny výraz.

         Ďalšia fáza v jeho prozaickom vývine bola podmienená faktom tzv. normalizácie, ktorá nežičila experimentom. Beňo sa – obrazne povedané – vrátil na dedinu a zakoreňoval sa v rodnej pôde. Dedina znamenala preňho aj etickú bázu. Práve tu nachádzal, predovšetkým v starších obyvateľoch, stálosť, činorodosť, múdrosť a najmä kladný vzťah k životu, všetko, čomu protirečil rozkývaný a na rozličný spôsob pohýbaný život mesta, inteligencie, teda verejnosti uspokojujúcej sa s povrchnými a nestálymi záujmami a hodnotami. Také sú jeho poviedky Alej lásky (1975) a romány Druhý semester (1977), So synom (1978) a ďalšie.

         Druhou veľkou témou, ktorú Beňo vtedy rozpracúval, bola téma svetovej vojny a SNP. Dotkol sa jej v románe Predposledný odpočinok (1980), ale najmä v románoch pre mládež Jeden granát pre psa (1971) a Škola sa začína v máji (1974). Vojnová a povstalecká tematika je uňho zároveň návratom do detstva, do mladosti, lebo udalosti, ktoré sa na ňu viažu a ktoré do týchto kníh vložil, zažil ako dorastajúci chlapec. Návratom do detstva – v širšom slova zmysle – obohatil objektívnu tému (vtedy dosť exploatovanú) o výrazné subjektívne tóny a pridal k nej i pôsobivú lyrickosť.

         Ďalšie Beňove prozaické knihy sa vyznačujú špecifickou témou, a to je hrozba zatopenia rodnej dediny (v tomto prípade teda i spomenutej etickej bázy) kvôli stavbe priehrady. Beňo sa narodil v Slatinke, dedine blízko Zvolena – práve táto dedina mala zmiznúť pod vodou, pretože tam niekto naplánoval celkom zbytočnú vodnú elektráreň. Autor sa vyrovnával s touto hrozbou ako občan, písal na rozličné miesta, osobne sa angažoval a zároveň vkladal tento problém do svojich próz. Nájdeme ho v románe Kým príde veľryba (1986) a čiastočne i v románe Posledný svedok (2007). Tam sa však rozpamätúva nielen na bývalý dedinský svet, ale aj na vlastný osud. Je to žiarivá bilancia cez spomienky na slnečné dni – tých bolo menej – i na životné pohromy, ktorých bolo viac. Okolnosti súvisiace s priehradou Jána Beňa zaktivizovali. No aktívny bol už v mladosti. Ako vysokoškolák bol v polovici päťdesiatych rokov jedným z iniciátorov tzv. pyžamovej revolúcie. Bol to vlastne prvý aktívny prejav kolektívnej nespokojnosti s daným stavom vecí v socialistickom režime. V rozličných aktivitách pokračoval ako redaktor, časopisecký i vydavateľský. Kritikami a glosami zasahoval do literárneho vývinu a ovplyvňoval kultúrnu atmosféru. Beňova nespokojnosť s daným stavom vecí si našla živnú pôdu aj v próze, kde sa premietla do satiry a irónie. Taká je novela Dobrodinec (1988) a tri knihy satír Maslo na hlave (1997), Pŕhľava pre speváčku (2000) a Kolotoč (2002), ktoré vyšli až po roku 1989. Autor v nich ostro reaguje na negatívne javy a zjavy tak v spoločnosti, ako aj v kultúre.

         Beňova tvorba pre deti a mládež počtom titulov nezaostáva za tvorbou pre dospelých. To znamená, že je trvalou súčasťou jeho prozaickej činnosti. Rozoznávame v nej niekoľko žánrov. Bohato je zastúpená tzv. autorská rozprávka (Ondrej Ondrejko a Zeleň kráľ, 1973; Ako sa zajac nestal starostom, 1993; Lietajúci slimák, 1995), rozličné adaptácie ľudových rozprávok (Starý husár a nočný Čert, 1993; O Kubovi najkubovskejšom na celom svete, 1997), ale dominujú takpovediac príbehy zo života. Ak sa v predošlých žánrových konkretizáciách uplatnila Beňova fantázia, v knižkách ako Sneh je môj kamarát (1978), Letná fujavica (1978) a Naučil som sa mlčať (1985) má jeho obrazotvornosť charakter rozvíjania a odpovedúvania skúsenostného základu. Pritom sa autor raz sústredil na vlastný príbeh – taká je Letná fujavica – inokedy na psychologické prekreslenie postáv a na realistické zobrazenie personálnych vzťahov, teda vzťahov medzi bratmi (mladším a starším), medzi deťmi a rodičmi či starými rodičmi a pod. Taká je próza Naučil som sa mlčať, dodatočne hodnotená veľmi vysoko, predtým nedocenená. V ďalšej knižke Záhada vtáčej záhrady (2001) spojil obe prednosti: psychologické prekreslenie vzťahov a napínavú fabulu. K nim môžeme prirátať aj najnovší titul Šaľo a päť mudrlantov (2011).

         Beňo je autor tvrdých realistických čŕt, niet v ňom nijakej maznavosti. Žil v tvrdom svete práce a povinnosti a taký je aj jeho literárny svet.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    V. Rasputin: Tri dni života, V. Vylov: Jeho prápor
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠIMON, Ladislav: Medzigeneračný rozhovor (Ján Beňo: Timotej a pradedo). In: Tvorba , roč. XXVIII. (XXXVII.), 2018, č. 4, s. 75 – 77. ŠAH:

    ŠIMON, Ladislav: Medzigeneračný rozhovor (Ján Beňo: Timotej a pradedo). In: Tvorba, roč. XXVIII. (XXXVII.), 2018, č. 4, s. 75 – 77.

    ŠAH: Pripomíname si (Ján Beňo – 85). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 154 – 155.

    KENDA, Milan: Násilne stratená roľnícka romanca. Ján Beňo: Stratená romanca. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 26. 4. 2017, č. 15 ˜– 16, s. 12.

    DOBIÁŠ, Rudolf: Stratená romanca Jána Beňa. Ján Beňo: Stratená romanca. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVII. (XXXVI.), 2017, č. 1, s. 73 – 75.

    HAJKO, Dalimír: Ján Beňo: Život s kufrom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 10, s. 123 – 124.

    DOBIÁŠ, Rudolf: Utrpenie mladého spisovateľa. Ján Beňo: Život s kufrom. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 1, s. 82 – 82.

    DOBIÁŠ, Rudolf: Na kúsku cesty s Jánom Beňom. Beňo, Ján: Snehom voňajú oblaky. Výber z poviedok. In: Tvorba, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 1, s. 40 – 41.

    PETRÍK, Vladimír – BEŇO, Ján: Znalec dedinského človeka. Dvanásť otázok Jánovi Beňovi pri príležitosti životného jubilea. In: Literárny týždenník, roč. XXVI, 4. 9. 2013, č. 29 – 30, s. 9 – 10.

    DOBIÁŠ, Rudolf: Ján Beňo: Vlnenie.  In: Tvorba, roč. XXII. (XXXI.), 2012, č. 2, s. 37 – 39.

    LENČO, J.: Paradox románu. In: Slovenské pohľady, č. 9, 2009, s. 134 – 135.

    MALITI-FRAŇOVÁ, E.: Otcovský nárek. In: Slovenské pohľady, č. 5, 2009, s. 118 – 120.

    SLIACKY, O.: Ján Beňo. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava : LIC 2009, s. 36 – 38.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin : LIC a SNK 2008, s. 35 – 36.

    SZABÓ, I.: Dotyky života, dotyky literatúry (rozhovor s Jánom Beňom). In: Slovenské pohľady, č. 10, 2008, s. 99 – 105.

    SZABÓ, I.: Kontinuita v premenlivosti (rozhovor s jubilujúcim Jánom Beňom). In: Bibiana, č. 3, 2008, s. 44 – 48.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005, s. 86 – 87.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Chlapec zo sedla a morský Vasko. In: Bibiana, č. 3, 2005, s. 60 – 61.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Chudobná nielen duchom. Slovenská literatúra pre deti a mládež v roku 2004. In: Bibiana, č. 2, 2005, s. 30.

    SZABÓ, Ivan: A predsa sa točí aj satira (Ján Beňo: Kolotoč). In: Knižná revue, roč. XIII, 16. 4. 2003, č. 8, s. 10.

    ŠAH: Pripomíname si. Ján Beňo – 70. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 10, s. 157.

    FORRÓOVÁ, Martina: Písať, písať, písať... Ján Beňo: Kolotoč. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 3, s. 109 – 110.

    GAJDOŠ, Martin: Úskalia axióm. Ján Beňo: Záhada vtáčej záhrady. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 2, s. 106 – 107.

    SLIACKY, O.: O večnom ostrovčeku vo večnom mori (rozhovor s Jánom Beňom). In: Bibiana, č. 4, 2003, s. 26 – 33.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Správy (aj) o absurditách sveta. Ján Beňo: Pŕhľava pre speváčku. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 1, s. 104 – 107.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Literatúrou pestovať citlivosť voči prírode. Ján Beňo: Záhrada vtáčej záhady. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 4, s. 128 – 130.

    SLIACKY, O.: Odhaľovanie záhady. In: Bibiana, č. 1, roč. 9, 2002, s. 38 – 41.

    LENČO, J.: Nielen omrvinky. In: Slovenské pohľady, č. 5, 2001, s. 109 – 111.

    FERKO, MIloš: S dedkom môžem všetko (Ján Beňo: Záhada vtáčej záhrady). In: Knižná revue, roč. XI, 8. 8. 2001, č. 16 – 17,  s. 11.

    FERKO, Miloš: Nečakané nekonce (Ján Beňo: Pŕhľava pre speváčku). In: Knižná revue, roč. XI, 24. 1. 2001, č. 2, s. 5.

    MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky. Levice : L. C. A. 2000, s. 13 – 17.

    PAŠKOVÁ, S.: Ján Beňo: Výberová personálna bibliografia. Zvolen : Krajská štátna knižnica Ľ. Štúra, 1998. – 23 s.

    PAŠKOVÁ, S. – MATISKOVÁ, E.: Súčasní regionálni autori: Výberová regionálna bibliografia. Zvolen : Krajská štátna knižnica Ľ. Štúra, 1998, s. 5 – 6.

    NEMCOVÁ, Jana: Zlorečiť hriešnym, šľachetných blahoslaviť. Ján Beňo: Maslo v hlave. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 3, s. 73 – 75.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Ako sa zajac nestal starostom. In: Bibiana, č. 3, roč. 2, 1994, s. 44.

    SLIACKY, O.: Starý husár a nočný Čert. In: Bibiana, č. 4, roč. 2, 1994, s. 40 – 42.

    Slovenský literárny kalendár 1994. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 1993. – Nestr.

    BEŇO, J. – KASTL, P.: Ponor do pravdy. Hovoríme so spisovateľom Jánom Beňom. In: Literárny týždenník, č. 44, roč. 4, 1990, s. 1, 11.

    SULÍK, I.: Kapitoly o súčasnej próze. Bratislava : Slovenský spisovateľ 1985, s. 291 – 300.

    KUSÝ, Ivan: Premeny povstaleckej prózy. Bratislava : Slovenský spisovateľ 1974.

    NOGE, Július: Kritické komentáre. Bratislava : Slovenský spisovateľ 1974, s. 83 – 86, 131 – 144.

    NOGE, Július: Rozprávkové inovácie. In: Zlatý máj, č. 6, roč. 18, 1974, s. 387 – 389.

    NOGE, Július: Účastník i pozorovateľ. In: Romboid, č. 6, roč. 6, 1971, s. 64 – 69.

    PETRÍK, Vladimír: Ján Beňo: Jeden granát pre psa. In: Zlatý máj, č. 10, roč. 15, 1971, s. 685 – 686.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Beňo bol sám sebe natoľko verný (čo sa v našich pomeroch vníma ako mínus), že neprekvapoval. Vyvíjal sa bez toho, aby sám seba popieral

    Beňo bol sám sebe natoľko verný (čo sa v našich pomeroch vníma ako mínus), že neprekvapoval. Vyvíjal sa bez toho, aby sám seba popieral a zrádzal. Alebo len v minimálnej miere (Brat Rozum, sestrička Harmónia), hoci pri hlbšom zamyslení prídeme na to, že práve tu „umocňuje“ to, čo je fundamentom jeho tvorivej špecifiky. Kto okrem neho má v autoroch našej generácie takú plynulú, súvislú a kontinuitnú tvorivú líniu ako on? Asi len úplne odlišný Ján Johanides.

    Ján Lenčo

    Beňo patrí k autorom, ktorých zaujíma a znepokojuje predovšetkým naša súčasnosť, táto svojou zložitosťou a rozporuplnosťou dáva dostatočné množstvo podnetov na literárne spracovanie a aj na vcelku konkrétny žáner – satirický – ktorému sa Beňo s obľubou venuje.

    Etela Farkašová

    Vo svojich nových prózach Ján Beňo vyjadril citlivý vzťah k prírode (čo napokon nie je v jeho tvorbe žiadna novinka), je z nich čitateľná neha k tradičným hodnotám života konfrontovaným so súčasnosťou i dávka nostalgie vyplývajúcej z vedomia, že starý svet a jeho hodnoty nenávratne zanikajú. Mladá generácia o takéto hodnoty nestojí. Prekryli ich moderné lákadlá, a tak to, čo kedysi fascinovalo generáciu otcov a starých otcov, pripadá dnešným deťom málo atraktívne, smiešne, ba dokonca celkom cudzie. Z tohto poznania sa v Beňových poviedkach rodí elegický tón, ktorý poznamenáva aj stvárnenie jemných nuáns medziľudských vzťahov i vzťahov človeka k veciam a k prírode.

    Zuzana Stanislavová

    Beňo prichádza s typom rozprávkového textu, ktorý nezmnožuje existujúci rozprávkový model, ale ktorý je charakteristický vlastnou podobou. Táto podoba je podmienená autentickosťou ľudovej rozprávky, konkrétnym rozprávačským zdrojom – ľudovým rozprávkarom Michalom Pavlovičom z dediny Prievaly na hornom Záhorí, podľa ktorého ústneho podania Beňo rozprávky v knihe Starý husár a nočný Čert „literárne spracoval a podal“. Na rozdiel od klasických literárnych rozprávkarov – Hronského, Rázusovej-Martákovej, Ďuríčkovej, Glocka a iných – Beňo sa teda nenechal inšpirovať klasickou štúrovskou rozprávkou v jej Dobšinským kodifikovanej podobe, ale našiel si vlastný zdroj, disponujúci – povedané jeho vlastnými slovami – fantazijnými fabulami, akých v rozprávkových knižkách väčšinou niet.

    Ondrej Sliacky

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Píšem aj preto, lebo ako skončenému vysokoškolákovi sa mi po niekoľkých celkom jalových rokoch podarilo začať. Darmo by som sa v nich bol

    Píšem aj preto, lebo ako skončenému vysokoškolákovi sa mi po niekoľkých celkom jalových rokoch podarilo začať. Darmo by som sa v nich bol vzrušoval výrokom Oscara Wilda, že „umelec môže vyjadriť všetko“. Mojím uzučkým všetkým bola iba snaha napísať jednu – dve súce poviedky, aby som sa nejako pohol. Môj debut prišiel až po šesť a pol roku a vo svojej knižočke Každý deň narodeniny som až neskôr nachádzal potenciálne východiská svojho ďalšieho písania. Už som nenástojil len na tom, že najsilnejšiu literatúru píšu prenikavé životné chvíle, ktoré autorovi pomáhajú vytvárať poviedky „prilietajúce naraz a celé ako vtáci“. Veď aj vo svojej prvotine som prekonával obyčajnú zážitkovosť a umocňoval ju reflexívnosťou a fabulatívnosťou. Tiež tu začala vstupovať do hry fantazijnosť a snaha skladať z rozličných momentov a detailov skutočnosti ucelené tvary. Moje doterajšie dlhoročné písanie literatúry pre dospelých i pre deti je hľadaním v sebe i okolo seba, lebo nie som predurčený na to, aby som poznával a zvládal wildovské „všetko“. K hľadaniu a zobrazovaniu patrí umelecká i ľudská poctivosť, spoločenská kritickosť a krédo otvorených očí, cez ktoré a z ktorých by malo prenikať aspoň trochu živého svetla ľuďom.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Trojruža (1984)
  • Ukážka z tvorby

    D V A J A         Všetci sme svojím spôsobom chudáci. Teda: aj chudáci, aby sme si rozumeli.

    D V A J A

     

         Všetci sme svojím spôsobom chudáci. Teda: aj chudáci, aby sme si rozumeli.

         Nie vždy a nie stále, aj to sa rozumie. Niekoho postihne chudáctvo už v rannom detstve, iný naň čaká dlhé roky. Ožení sa, má dve zdarné deti a zrazu naňho pre čosi-nečosi začnú hľadieť ako na chudáka.

         Chudáka človek sám zo seba nerád robí. Takúto nálepku mu radi prišívajú druhí.

         Kutre sa jeden v kontajneri, vyťahuje, vyhadzuje, vyberá. Dačo sa mu skoro vždy podarí vykutrať. Sám sebe by škodil, keby ustavične myslel na to, že je chudák. Ale skoro všetci prechádzajúci okolo neho takto zmýšľajú.

         – Ja že som chudák? – postaví sa ostro proti pánkovi v dlhom čiernom zvrchníku, ktorý sa mu to opovážil povedať. – Ak som ja chudák, tak ty si zhnitý, zamrznutý sopeľ.

         Keď sa nad tým zamyslím, hovorím si:

         – On vari naozaj nie je chudák. Môže chudák vymyslieť niečo také ako zhnitý zamrznutý sopeľ? Na to sa ani jeden minister nezmôže. Dal námet na uvažovanie logikom: Môže byť sopeľ zhnitý? A môže byť, keď je zhnitý, aj zamrznutý?

         Je to aj medzi ľuďmi, ktorým sa hovorí inteligenti. Jeden taký naozaj známy a významný, pravdaže, spisovateľ, povedal raz druhému, mladšiemu:

         – Teba si neváži ani Bednár, ani mladý Ferko. Mrzí ma, že si taký chudák, ale nehnevaj sa, väčšinou si to aj ja myslím, aj keď som ti nedávno vybavil nejakú cenu za knižku, ktorú som ani nečítal.

         Mladší sa pozrie tak zboku na toho barda, zboku a vari ešte viac smutne, ako zboku a povie potichu:

         – A ja ti dávam na známosť, že ti na pohreb nepôjdem.

         Nepovedal mu: Ty si chudák, keď sa uchyľuješ k takému hovoreniu. On slovo chudák nikdy pred nikým nevyslovil, najviac ak si ho pomyslel. Ale nedá sa povedať, že svojím výrokom o pohrebe mu tak trochu alebo možno aj veľmi nenaznačil, čo si o ňom myslí. Ty chudák, zomrieš skôr ako ja a ja si ťa potom ani neuctím. Budem sa tešiť – z neho je prach a ja žijem. On mi už nikdy nebude môcť povedať, že si ma neváži ani Bednár, ani mladý Ferko alebo ešte aj ďalší a ďalší. A teba, mŕtvy mŕtvoš, teba si budú naveky všetci vážiť? Chacha!

         Ja budem, a veru už aj som svedkom toho, ako mnohí o tebe pochybujú, aj na teba verejne kydajú, jeden si ťa neváži za to, druhý za to, jedna suverénne vyhlási, že si bol slabý beletrista, druhý zas rozširuje, že v politike si sa vyťahoval len z vrodeného frajerstva a pre svoju osobnú prestíž. Bol si štátom živený a udržiavaný kritik. Z času na čas si zaburácal – a tí nad tebou si zvykli a málo si z toho robili, cheche...

         Kto je teda väčší chudák – ja, neveľmi všímaný či ty?

         A v myšlienkach pridáva: možno je to smutné, mňa osobne to mrzí, ale ja za to nemôžem. Nemôžem ani za to, že každý na tomto svete žijúci je aspoň niekedy chudákom.

         Spisovateľov, keď sme sa ich už dotkli, postihlo v posledných rokoch akési kolektívne chudáctvo. Mladí a niektorí šikovníci sa spod neho vedia viac či menej vykrútiť, spravidla na úkor iných. Ostatných umelcov nechávam teraz bokom. Nie som taký znalec, aby som všetko posudzoval a rozsudzoval. Možno úlohu hrá aj to, že tých, čo len na papieri pracujú, je akosi priveľa a že nie je každý ako každý a napokon, čo mňa je vôbec do toho, prestávam špiritizovať, veď mňa napokon budú odteraz zaujímať iba niekoľkí, najviac dvaja-traja.

         Načo vôbec takýto dlhý úvod? Treba konečne prejsť k veci a tou je jedna postava so svojím nechudáctvom i chudáctvom. Tri razy sa u nej vystriedali do začiatku nových čias. Teda vari dva-tri roky od ich nástupu tento celkom normálny, ale podľa dobovo pozmenenej terminológie vraj tiež bývalý človek začal znovu upadať do chudáctva.

         Najprv sa ukazovalo, že by mohol mať nejakú slušnú účasť v novom spravovaní dosť významného kultúrneho podniku, v ktorom roky pracoval a potom sa veci vyvíjali tak, že ho považovali za neperspektívneho. Na nejakom tom miestečku sa ešte udržať mohol, ale on nebol stavaný na to, aby sa zmieroval s takouto potupou a odstavením, a tak nadobro opustil svoju pracovnú stoličku. O dva-tri roky mal nárok na predčasný dôchodok. Keď sa presvedčil, aký penzijný príjem by ho čakal, značne upadol na duchu. Bože môj, iba toľko? Ochabol, ďalšie zamestnanie ho prestalo zaujímať. Aj tak by ho bol ťažko hľadal. Raz večer si poriadne vypil a vykrikoval: Just! Just! Just! Just napíšem román ako hrom, veď som aj spisovateľ, z ktorého všetci padnú na zadok!

         Keď sa ráno prebudil, v hlave mu trešťalo a ani slovo román nevedel poriadne vysloviť. Drmolil len „omán, omán“ a päste si prikladal na sluchy, aby sa mu nezletela hlava. Potom si spomenul, ako písaval o knihách, tak vlastne začínal. Pustil sa do toho aj v nových časoch, tým sa dá trochu si privyrobiť. Spisovateľ, to je najväčší chumaj na svete. Namýšľa si, a hovbeles. Teraz by som mal byť prekladateľom, veru, tým treba závidieť, pre tých nastanú celkom nádejné časy. No čo už ja, keď som to doteraz neskúsil? Darmo vieš nejaký jazyk, ba aj dva, keď nemáš nijakú skúsenosť. A nijaké prekladateľské meno, pravdaže.

         A vtom prišla ponuka pracovať na ministerstve. Kultúry, ako inom. A nastúpiť mohol už o týždeň.

         Volal mu riaditeľ sekcie umenia a potom sa troma vetami ozval aj sám minister. Roky si tykali a stretávali sa, ba mu externe zredigoval aj dve literárnoteoretické knihy.

         Aha, nebudem chudák, pomyslel si po tých telefonátoch, ale hneď sa aj zháčil.

         Ministerstvo kultúry, veď ja som doňho za posledných dvadsať rokov vstúpil iba dva razy a verejne som sa potom zapovedal, že moja noha do tohto úradu ešte niekedy vkročí.

         Robil a potom aj viedol literárny časopis, do ktorého ho dva roky pred šesťdesiatym ôsmym pozval jeden z jeho zakladateľov, vtedy, pravda, ešte nie minister kultúry. Keď sa potom stal ministrom, začali sa jeho spory a prieky s najvyšším straníckym ideológom a kultrurológom. Taktik minister si dával pozor, aby ten v tichej vojne nezískaval proti nemu zbytočné tromfy. To mu kazil aj vedúci redaktor časopisu, ktorého doňho sám pozval, okrem iných vecí aj tým, že v jednom čísle časopisu uverejnil celostránkovú reprodukciu sochy významného národného umelca. Národný-nenárodný, ale v rámci taktických operácií ho ministerstvo chcelo zbaviť rektorstva vysokej školy výtvarných umení, aby ono a jeho šéf ukázali, že ani oni sa nevzpierajú normalizácii pomerov v kultúre po roku sedemdesiatom, keď ide o ľudí neprispôsobivých a politicky nevhodných.

         Zbytočne vedúci redaktor vysvetľoval, že mal na svoj krok aj odobrenie zväzu výtvarníkov, minister neúprosne hrmel:

         – Čo si si to dovolil? Chceš, aby som ťa vyrazil?

         Kritizovaný na to nepovedal nič, ale po nedlhom čase aj tak letel ako obeť taktickej vojny minister – tajomník.

         Zamestnať sa mu slušne dovolili, nebol chudák, ale na ministerstvo naozaj vstúpil až po mnohých rokoch.

         Týždeň pred nástupom na ministerstvo, kde mal od seba odohnať chudáctvo, zistil, že za ministerským pozvaním bola hlavne ministrova manželka a ešte nejaký človek, ktorého meno sa mu nepodarilo vypátrať. To ho kus znervózňovalo – k t o, k t o? Čo, ak ten, na koho myslí a potom mu môže vyparatiť niečo, z čoho preňho vznikne tuhé chudáctvo, najmä duševné, a to naposledy a navždy? Veď ešte hodne znamená a je aj predsedom najvýznamnejšieho fondu ministerstva, ktorého názov sa skloňuje po celej krajine. Jeho autorita platí aj na ministra a to, čomu sa pri ňom hovorí ušľachtilé grobianstvo, je raz chlapsky príjemné a raz tvrdé ako kameň...

         Ja somár, nadával si, prečo som vtedy naňho tak, že mu ani na pohreb nepôjdem? Také veci sa nezabúdajú, jú, jú, jú...

         A potom mu v mysli čosi zašramotilo a on nevedel, nevedel, ba pochyboval, či mu to vtedy naozaj povedal alebo si to len pomyslel.

         Povedal, pomyslel si?

         Istota nebola a tak znovu: Čo ak on? A prečo, prečo?

         Mal šťastie či smolu, že ho stretol na ulici. Bard neprejavil chuť hovoriť po ledabolej odpovedi na pozdrav autora, ktoré ho si, ako vieme, nevážil ani Bednár, ani mladý Ferko a on sám akosi tiež...

         Neboli veru dni pred nástupom na ministerstvo dňami príjemného očakávania.

         A do toho prišiel sen.

         Bol dosť matný, len postupne sa vyjasňoval. Človek v rozopätej huni leží na ľade, na nahé prsia mu vylieza had. Nedokončilo sa, či ho uštipol alebo nie a čo potom – zrazu pri tej rieke, ktorá už nebola zamrznutá, ležala rovná lúka a na nej stál jediný tučný kučeravý muž s futbalovou loptou. Chcel sa s ňou pohrávať, kopať si ju nohou, kolenom, hlavou, ale lopta ho neposlúchala a on ju so zlostným výkrikom odkopol od seba. Tam, kde lopta dopadla, stál zrazu neveľký kostol. Sedeli v ňom samí muži a z kancľa kázal muž obrátený k nim chrbtom. Nebolo počuť, čo hovorí, ale keď sa obrátil k sediacim tvárou, ktorá pripomínala muža z ľadu, povedal hrubým hlasom:

         – Všetko sa tam, na tých chodbách a tiež vonku dva razy zmení. Príde sa o životy, ale ešte predtým na tie chodby prídu dvaja noví a jednému bude z nosa kvapkať dážď...

         Budúci pracovník ministerstva sa po prebudení, keď si spomenul na sen, dva razy silne nadýchol, ale na nič neprišiel. Povedal o sne manželke a tá mu radila: Len sa nepokakaj. Vravela aj, aby prestal špekulovať. Každý by bol rád a vďačný, čo si myslíš, že ti tu dakto bude modré z neba znášať?

         A tak išiel autobusom na ministerstvo ako kedysi chodieval na fakultu, ktorá nebola ďaleko od neho. Na sekcii mu povedali, kde má kanceláriu. Bola prekúrená, ventil nefungoval, a tak pootvoril okno do dvora ako doma. Zoznámil sa s kolegom a s kolegyňou, ktorým sa o niekoľko dní stal oficiálnym vedúcim.

         Sedel za stolom, stál na ňom telefón a celý deň ho nikto nevolal. Zazvonil až krátko pred skončením pracovnej doby. Volala nejaká žena, Maďarka z Rumunska a jej francúzština bola slabšia ako jeho. Vyrozumel, že má záujem, aby nejaká kniha, ktorej názvu rozumel iba približne, bola u nich preložená. Povedal, vážená pani, my nie sme vydavateľstvo, ale ministerstvo. Žena nástojila, veď práve ministerstvo by malo, z jej reči nerozumel, čo by malo a prečo by malo. Otvoril notes, v ktorom mal adresy a nadiktoval jej názov vydavateľstva, na ktoré sa má obrátiť, nech sa páči, s´il vous-plait, tam volajte, číslo to a to...

         Povedal potom svojim spolupracovníkom o telefonáte, krčili plecami. Vydavateľstvo? To jej ani nemusel hovoriť. My tu nie sme povinní... A nestačí volať, treba napísať, najlepšie cez ministerstvo tej krajine. Ministerstvo s ministerstvom, tak povedzte druhýkrát.

         – A vy viete po francúzsky? – opýtal sa potom kolega podriadený.

         – No... – zvažoval slová – dohovorím sa.

         – To je dobre, – povedal. – Ja viem čo-to anglicky a kolegyňa je výborná nemčinárka. A ruština...

         – Z ruštiny mám štátnicu, – oznámil úradne.

         – Nemusíme sa hanbiť, – uzavrel kolega spokojne.

         Minister ho zavolal o niekoľko dní a vtedy odzneli pamätné slová bývalého redaktora a teraz vedúceho oddelenia. Na ministrovo vyzvanie, aby povedal, ako si predstavuje svoje pôsobenie na jeho úrade, povedal:

         – Vieš, pán minister, ja si myslím, že toto ministerstvo nepotrebujem osobne ani zďaleka tak, ako ono potrebuje mňa.

         – No, to vari... – zahniezdil sa minister na stoličke.

         – Poviem to ešte takto: prišiel som sem na to, aby tu po mne niečo zostalo. Chcem mať výsledky, na ktorých sa dá stavať.

         – Isteže, to my všetci, – povedal minister a pretože zazvonil telefón, bol koniec audiencie.

         Chcel výsledky a postupne sa za ním objavovali.

         Keby sa nepísala dosť vecná poviedka, ale striktná faktografická reportáž, všetko by sa mohlo vyrátať a vyčísliť. Takto by nám mala stačiť veta jeho dvoch spolupracovníkov:

         – Takéhoto vedúceho sme tu ešte nemali. Neopováž nás tu nechať bez teba!

         Hovorieval, čo mal v hlave už pred ministerstvom: Nestačí úradovať a naučiť sa písať úradným pseudojazykom, zmiešaninou kvázi odbornosti a úsilia kľučkovať tak, aby sa referent nestával požadovačným smerom k vyšším inštitúciám a zároveň nešil na seba búdu, ako sa bude usilovať dosiahnuť niečo, čo je veľmi potrebné, bez čoho sa nedá, čo je podmienka ďalšieho... Úradníkov v podstate odjakživa nemal veľmi rád. Najmä takých, pre ktorých bolo všetkým mať na svojom stole čím vyššiu kopu takzvaných referátnikov, za ktorými sa skrývalo úradovanie, pri ktorom vlastne skoro o nič nešlo. Hlavné je dosahovať niečo konkrétne, užitočné, potrebné pre ľudí a prax mimo ministerstva.

         A nebáť sa, netriasť sa o svoje miesto, to je prvý stupeň naozajstného úspechu.

         Lenže ministerstvo nie je nijaká idyla ani rozprávka. Nikdy si nemysli, že si tam kráľom. Chudáctvo tu na človeka číha za každým rohom.

         Na to dosť pozabudol.           

         Raz išiel chodbou od ministrovho sekretariátu a videl barda, predsedu najväčšieho ministerského fondu, ako sa blíži k nemu s dvoma-troma ľuďmi. Bard zastal, jeho spoločníci prešli a on sa s nahnutou hlavou zadíval na toho, koho si nevážil ani Bednár, ani mladý Ferko. Mlčky šacoval stojaceho pred sebou, potom pohol jednou stranou tváre a zdvihol pravý ukazovák. Keď sa bez slova pohol, vedúci oddelenia, ktorému vyschlo v hrdle, si spomenul, ako významný hovorieval: Pozor na ten viďáz!

         Pozor, úspešný, možno naozaj aj úspešný, ktorého niektorí prihlasne chvália. Je ich viac, ako tých, ktorí proti nemu niečo majú?

         O tom sa výskum nerobil, ale aj oni majú právo, majú, majú, a kto má právo, usiluje sa ho obyčajne aj využiť.

         Pozabudol, bard mu pripomenul, až ho z toho striaslo.

         Keď sa rozhliadol po ministerstve, nadobudol presvedčenie, že by mala platiť zásada, veľmi platiť, skoro ako zákon: ak sa niekto naozaj osvedčí, ak sa odborne zdatný, bystrý, pracovitý a čestný človek osvedčí na svojom mieste, nemalo by sa ním bezdôvodne hýbať! Nehýbať, nechať ďalej pracovať, bez ohľadu na to, aké strany vládnu a kto má moc v krajine.

         Nehýbať ním! Nehýbať! Preboha, nehýbať! Radšej mať uspokojenie z toho – a tak ďalej...

         Minister, ktorý ho prijímal, odišiel z úradu na jar budúceho roku. Ďalší, reprezentant víťazov volieb, ktorí však mali vládnuť len pol roka, dostal smiešne krátky limit. Literárneho vedúceho to mrzelo, lebo s tým ministrom sa mu zle nerobilo. Poznal ho ešte ako študentíka, ktorý recitoval na Hviezdoslavovom Kubíne. Nastúpil razantne a autoritatívne, ale vedúci si uvedomoval, že práve jeho musí využiť, keď chce mať systém dotácií na podporu vydávania literatúry taký, aký si ho zaumieniť mať, keď chce literatúru zbaviť označenia „chudobný príbuzný“, ako sa o nej hovorilo. Povedal ministrovi, keď sa k nemu dostal:

         – Viem, že čas ťa súri a chceš mať po sebe viditeľné výsledky pre divadlá. Ale ja a moja literatúra – tak povedal – my tiež potrebujeme ešte jeden veľmi potrebný výsledok. Pomôž mi, aby sme v parlamente získali ešte pätnásť miliónov na podporu vydávania kníh. Všetko som spracoval a zdôvodnil, tu je referátnik...

         Stalo sa, podarilo sa a aj preto ho onedlho po nástupe ďalšieho ministra jeho dvaja-traja literárne významní kamaráti, ktorí s ním na ministerstvo prišli, tľapkali po pleciach a spievali ódy na to, čo on dokázal spraviť pre literatúru. Bol v sekcii umenia najúspešnejší vedúci a vybavil ešte aj podporu pre hraný film, lebo príslušný referent sa bál ako ohňa niečo žiadať.

         Lenže znovu víťazná koalícia sa poučila zo svojej predchádzajúcej, i keď krátkodobej prehry a začala všetko čistiť od gruntu. Potrebujeme všade svojich ľudí! Všade, na všetky vedúce funkcie dosadíme našich!

         A tak postupne jeden za druhým leteli riaditelia sekcií a nižší vedúci sa mohli začať triasť o svoje miesta.

         Stále ešte vedúci literárneho oddelenia sa poznal s novým riaditeľom, vlastne podľa nových pravidiel s už generálnym riaditeľom sekcie umenia. Pred rokmi hrávali v zimných mesiacoch spolu futbal po školských telocvičniach a obaja boli vydavateľskí pracovníci. Nový generálny býval kedysi slušný driblér, lepší ako ten, ktorého neuznával Bednár ani mladý Ferko a ktorý na rozdiel od neho básne nepísal. Lenže teraz už poriadne pribral a určite bol aj trochu dýchavičný. Keď nebásnik vedúci prostredníctvom neho, tak sa patrilo, predložil ministrovi po zasadnutí prvej zo svojich troch komisií návrhy na dotácie, dožil sa sklamania.

         Minister s návrhmi nesúhlasil. Preškrtol ich a veľkým červeným písmom napísal: Prepracovať podľa zodpovedných kritérií!

         Vedúci išiel za svojím novým riaditeľom sekcie a pýtal sa ho:

         – Čo si o tom myslíš? Moje komisie rozhodujú zodpovedne!

         Generálny vzal papiere do rúk, zbežne pozrel na text a spravil svoje malé ústa ešte menšími.

         – Čo ja môžem? Minister má právo posledného rozhodnutia.

         – Si bývalý šéfredaktor vydavateľstva, môžeš to posúdiť lepšie ako on. Uznáš, že je to neseriózne.

         Tučný muž sa oprel na oba lakte, na vedúceho oddelenia nehľadel.

         – Ja neviem...

         – Čo nevieš? – spýtal sa vedúci, keď partner z druhej strany stola mlčal.

         – Čo mám robiť.

         – Akože? Menovali ťa, si vo funkcii.

         – Rozmýšľam, či to všetko nenechať tak. Tu je to...

         Nepovedal, že čo a znovu zopakoval:

         – Neviem, čo mám robiť.

         Vedúci sa väčšmi vystrel na stoličke.

         – Máš tri možnosti. Vzdať sa, prispôsobiť sa a poslúchať alebo...

         – Čo alebo?

         – Robiť to, čo ja.

         – Ty?

         – Nevzdávať sa, ísť za svojou vecou, zdôvodňovať, presvedčovať...

         – Tak ja mám presvedčovať ministra?! Ministra? Ja sa mu mám protiviť?

         – Presvedčovanie nie je protivenie.

         – Tak si ho presvedčuj ty!

         A pošuchol mu papiere, ber si ich a zmizni.

         Odpísal ministrovi. Vysvetľoval, zdôvodňoval, že komisia rozhoduje zodpovedne, sú v nej ľudia, skúsení, ktorí sa do vecí vyznajú. A že proti ich rozhodnutiam predtým nebývali pochybnosti.

         O tri dni mal na stole ministrovu odpoveď. Niektoré návrhy prečiarkol, v iných škrtal posledné číslo v sume dotácie, ktorá bola navrhovaná. A tak vzniklo namiesto stodesať deväťdesiat deväť. A veľké červené písmená s troma výkričníkmi na konci požadovali, aby ministrovi boli predložené aj názvy zamietnutých autorov a projektov.

         Vedúci odniesol generálnemu riaditeľov sekcie zoznam zamietnutých a povedal:

         – Predkladaj ministrovi, čo chceš. Máš to v právomoci.

         A básnik s malými očami utopenými v tvári odrazu skoro skríkol:

         – Už som si to za teba zlízol! Minister rozpúšťa komisiu, ktorá protestuje. Je na teba naštvaný a mňa peruje.

         Potom sa mlčalo a o chvíľu z generálneho vyšlo.

         – Je taká mienka, že by si mal odísť z ministerstva. Personálny je tiež proti tebe.

         – Čo on o mne vie? Nikdy so mnou nehovoril.

         Predstavil si muža s fúzami a krivými nohami, ktorý vyzeral ako nejaký čikóš z pusty.

         – Povedal, že sa musíme stretnúť!

         Odišiel. Konečné schválenie vyzeralo tak, že skoro všetci odmietnutí nezaslúženú podporu dostali, z tých bez núl na konci niektorí celkom vypadli a niekoľkí ďalší dostali zníženú sumu.

         – Mal by si dobrovoľne odísť. Dostaneš odstupné – hovoril generálny vedúcemu oddelenia, keď išli k personálnemu šéfovi.

         – Prečo mám z vlastne vôle odchádzať, keď tu mám také výsledky, aké mám? Básnik by mal vedieť niečo aj o morálke.

         Tabakom raziaci personalista mal svoj argument. Literárny vedúci už dosiahol dôchodkový vek. Je tu dóvod, ako hovoril.

         – V tomto ministerstve pracujú vo vedúcich funkciách štyria ľudia starší ako ja, – argumentoval. – Štyria alebo možno aj piati.

         Vedúci nechcel byť chudákom s nízkym dôchodkom. Za vyše dva roky zamestnania na ministerstve sa mu ho podarilo slušne zvýšiť. Som iba človek, hovoril si. Ešte aspoň o trochu viac. Každá koruna bude dobrá, som naozaj iba človek...

         – Ste proti pánovi ministrovi! A minister má právo, ste vari dosť inteligentný na to, aby ste to vedeli. Tu platia nejaké pravidlá, prosím pekne... – školil ho personalista. Generálny riaditeľ sekcie umenia nepovedal skoro nič. Vybral si cestu, z ktorej niet návratu.

         Ešte stále právoplatný vedúci či podľa nového už vari riaditeľ oddelenia dostal zákaz chodiť na knižné veľtrhy. Otvorená zostala iba Moskva. Tam to bez neho prakticky nešlo. Minister, pravda, nesúhlasil ani s tým, no veľtrh sa konal až v jeseni.

         Dovtedy, hovoril si vedúci a autor, ktorého si podľa barda nevážil ani Bednár, ani mladý Ferko, dovtedy tu už určite nebudem.

         Každý deň čakal, kedy ho vystrieda ministrov nominant, o ktorom sa už dlhšie hovorilo. Usmial sa, keď prvý raz počul jeho meno. Už ho raz striedal, keď ho minister začiatkom sedemdesiatych rokov odvolal z literárneho časopisu. Má v tom predsa skúsenosť, ktorú treba využiť. A ako sa dozvedel, minister ho vraj považoval za sociálny prípad. Dostane flek, aby si polepšil.

         Bol začiatok apríla, lialo od rána a okolo desiatej volali z vrátnice, že ho niekto hľadá.

         Ďalší básnik, veľkohlavý, veľkonosý a dlhovlasý, stál vonku pre vchodom a voda mu kvapkala z nosa i z vlasov.

         – Pán minister povedal, že ma máš prijať a všetko ma naučiť – povedal a klipkal očami.

         – Prijímam ťa na rozkaz pána ministra.

         – A čo teraz? – pýtal sa básnik, podľa nového už riaditeľ odboru.

         Bez slova otvoril dvere a viedol ho k výťahu. Prešli dlhou chodbou, vpustil ho do svojej kancelárie.

         – Teraz by si ma hádam mal... – drmolil nový riaditeľ.

         – Predstavovať po kanceláriách ťa bude pán generálny riaditeľ. Mám ťa k nemu zaviesť?

         – To si mal spraviť ako prvé! – poučoval ho nový.

         – Od výťahu chodbou doľava. Generálny sedí na jej konci vpravo. Mám zavolať pani sekretárku?

         Sekretárka s novým riaditeľom odišla a pre bývalého vedúceho sa začal jeho posledný cyklus pôsobenia na ministerstve. A má pravdu povedať, hodne sa v ňom venoval – dokonca niekedy aj cez pracovnú dobu – písaniu satirickej novely s dramatickými pasážami, ktorá potom vyšla o poldruha roka v knihe s ďalšími krátkymi prózami. Obaja básnici a riaditelia si ju pravdepodobne neprečítali.

         Generálny odišiel z ministerstva predčasne. Pán minister ho spravil riaditeľom najvýznamnejšej knižnice v meste. Riaditeľ zostal aj po ňom, ale chorľavel a dlhodobé prijímanie alkoholu robilo svoje. Aj tak však prežil generálneho, ktorý zomrel náhle, odpadol pri čakaní na električku. Nie však oveľa a bývalý vedúci oddelenia písal knihy a žil zdravým životom, v ktorom bolo veľa fyzickej práce.

         Raz navštívil barda, tiež na jeho chalupe a vypočul si jeho sťažnosti na to, aký je chudák, keď už ani poriadne chodiť nemôže.

         – Tak my končíme, ako chudáci, – povedal skleslo.

         – Ja si to nemyslím. Veľa som o tom uvažoval. Podľa mňa chudák je len ten, čo sa zapredá a škodí ľuďom pre svoj prospech.

         – A ja? Aký som ja? Aký som bol podľa teba?

         – Bol si chlap so všetkým dobrým i horším, čo k nemu patrí. Teda dakedy aj ušľachtilý grobian. A tiež človek, ktorého cesta za vlastným úspechom, razantná cesta, nelámala vari nohy iným. A ak to môžem tak povedať, vážili si ťa nielen Bednár a mladý Ferko, ale skutočne aj mnohí, naozaj mnohí iní, vážený priateľ...

    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013