Foto archív autorky
Foto archív autorky




  • Rodné meno

    Víťazová
  • Stručne o autorovi

    Narodila sa vo Fiľakove (okr. Lučenec), 21.10.1961. Študovala na Vysokej škole ekonomickej v Banskej Bystrici, na Fakulte ekonomiky služieb a cestovného ruchu. Pracovala
    Narodila sa vo Fiľakove (okr. Lučenec), 21.10.1961. Študovala na Vysokej škole ekonomickej v Banskej Bystrici, na Fakulte ekonomiky služieb a cestovného ruchu. Pracovala v cestovnom ruchu a bankovníctve, v súčasnosti sa venuje prekladateľskej agentúre. V osemdesiatych rokoch publikovala časopisecky pod svojím rodným menom Víťazová. Knižne debutovala roku 2016 knihou krátkych próz Tiene babieho leta, nasledovala kniha Kľukatenie (2017).
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Monografie a štúdie o autorovi

    KOŠKOVÁ, Hana: Iveta Zaťovičová: Dialóg prítomnosti s minulosťou (Iveta Zaťovičová: Príď v májovú nedeľu). Recenzia. In:
    KOŠKOVÁ, Hana: Iveta Zaťovičová: Dialóg prítomnosti s minulosťou (Iveta Zaťovičová: Príď v májovú nedeľu). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 23. 5. 2018, č. 19 – 20, s. 12 – 13.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Päťdesiatnici: Hladina ustálená. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 106.

    KENDA, Milan: Strata ambícií v drsnej súčasnoti. Iveta Zaťovičová: Kľukatenie. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 20. 9. 2017, č. 31 – 32, s. 13.

    KOŠKOVÁ, Hana: Rekošntrukcia lásky, hľadania, a pochybností. Iveta Zaťkovičová: Malinové roky. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 6. 9. 2017, č. 29 – 30, s. 13.

    JARÁBEK, Mikuláš: Iveta Zaťovičová: Tiene babieho leta. Iveta Zaťovičová: Kľukatenie. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 6, s. 125 – 128.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Autorka dokázala cez rôzne situačné momenty zaujímavo zvládnuť nielen psychológiu jednotlivých aktérov deja, ale sviežim jazykom
    Autorka dokázala cez rôzne situačné momenty zaujímavo zvládnuť nielen psychológiu jednotlivých aktérov deja, ale sviežim jazykom a štylistickou obratnosťou zaujať čitateľa natoľko, že do deja druhého príbehu vchádza „plný očakávania“. Je zvedavý, či sa autorke  podarí udržať dynamický dej, či neskĺzne do popisnosti a tárania ako to robia mnohé ženy - autorky. Zaťovičová aj v druhej poviedke ostáva verná rozprávačskému tempu, znásobenému vtipnými replikami a ironickými postrehmi. Týmto prístupom k písaniu potvrdzuje nielen erudovanosť, ale vie kreatívne  posunúť dej do  príťažlivej polohy.
    Hana Košková, 2016
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      Z knihy poviedok Kľukatenie Svetlana (úryvok z poviedky)     Prečo sa zase tak rozcitlivela? Načo to je? Hádam tu len nezačne nariekať? Veď jej nič
     
    Z knihy poviedok Kľukatenie
    Svetlana
    (úryvok z poviedky)
     
     
    Prečo sa zase tak rozcitlivela? Načo to je? Hádam tu len nezačne nariekať? Veď jej nič nechýba. Ani práca, tej má tu okolo domu a záhrady dosť, a do zamestnania chodiť nemusí. Peniaze jej tiež nechýbajú, nájomné z dvoch bytov v Sobote jej na prilepšenie stačia. Aj o spoločnosť má postarané, veď Paľo zavíta skoro každý deň. A že jej je niekedy clivo? A komu nie je. Do krúžku šikovných rúk sa preto ozaj nezapíše, ani perie párať nezačne.
    To v dorábaní vína vidí väčšie čaro. A možno na rok aj slivovicu vypáli, pozbiera slivky do kvasu. Teraz ich len susedovi dala, na výmenu za hrozno a dve litrovky k tomu. Strojila sa variť lekvár, riadne v kotle, ako sa má, nuž ale pre koho? V špajzi má lekvárov, čo jej postačia do konca života. Slivkové, v kotle varené až na hustú masť a rokmi na kameň stuhnuté, tie sa veru nepokazia. Dakedy ich vraj z bádkov aj sekerou sekali, taký bol lekvár po rokoch tvrdý. Ale v horúcej vode sa roztopil aj ten. Ona už zásoby nemá v bádkoch, len v sklených pohároch. Pokrok prišiel aj sem, na túto dedinu.
     
    Pohniezdi sa na gauči, po kolenách sa prisunie k stolu a opäť si načapuje z džbána. Burčiaka sa dá vypiť hockoľko. Dakedy aj otec dorábal vlastné víno, každý deň ho ochutnával, za deň stiahol aj tri litre, kým sa búrilo. Ona toľko nevypije, ale tento džbán veru zvládne ako nič. Krv treba na jeseň vymeniť, tak sa vraví.
    Víno je trochu kyslé, hrozno na dome ani na cieni nemá celodenné slnko a vzadu v záhrade ho starí rodičia nesadili. Tam len zemiaky a repu, kukuricu a mak, len to zvykli. A popri kukurici fazuľu, všetky štyri druhy, čo tu poznali – bielu, tarkavú, tmavú a bielu na zeleno. Inak boli v záhrade len stromy – veľa stromov, hlavne sliviek – cecíčky, bystričky, durandzie… Na ringloty si do susedov chodili, aj na tie okrúhle žlté sľovke či sľjovke aj sľuvke, tak tu hovorili, ani zapísať sa to nedá. A pár jabloní a hrušiek, na konci záhrady aj dva orechy.
    Hej, všetko tu má, nič jej nechýba.
     
    A čo, že je kyslé. Nescukrí sa v hrozne, dosladí sa kúpeným kryštálovým. Burčiak poteší aj docukrený. Maligány mu treba dodať, inak by mohla čakať na burčiak aj do Mikuláša. Takto je to dobre, lebo takto jej to poradil Paľo. Aj otec dával do šťavy cukor a jedným balónom v stave vretia vedel dorobiť rôzne vzbúrené podoby toho, čo sa neskôr volalo víno. Hlavne, že vrie a hasí dobre smäd i smútok. I ten jej. Ten by ju tu kváril po večeroch, obzvlášť takto na jeseň, keď je len zima a tma, keď sneh ešte nesvieti. Kváril by ako lekvár, haha.
    Ale s burčiakom, s tým jej veru smutno nie je. Ani s rampášom. A keď z neho bude víno, nebude jej smutno ani v zime.
     
    Ohník blčí, pukocú polienka. Svetlo, ktoré preniká zo sporáka, úplne stačí, ani si nezažala, veď na pohár dovidí a na ostatné nemusí. Pozná to tu dobre, každý výklenok a každý roh, neuderí sa, aj keď prejde do tmavšieho kúta, kde sú balóny. Toho roku sa mlelo aj z Paľovho hrozna. Aj mlynček jej dal, aj lis, riadny kovový, lebo vraj s tým dreveným, čo má v kolešni, po starom otcovi, s tým by sa to ťažko. Vraj si všetko môže aj nechať, len nech mu potom desať litrov pre syna odloží, ak ešte dakedy príde. Odvtedy, čo je v Anglicku, len raz bol doma, lebo „z Anglie je to ďeľako“.
    Z Anglie je to ďeľako… Hej, niekedy aj zo susedného chotára, odvšadiaľ je ďaleko, keď nechceme. A keď chceme a túžime, vzdialenosti sú len krátke úsečky na mape.
     
    Zase filozofuje, ale veď len pre seba. Nerozpráva svoje múdrosti druhým, ľudia na dedine majú iné múdrosti, tie svoje, nie tie jej. Vie to. Žije tu len pol roka, ale myslenie týchto ľudí pozná dobre. Aj ich starý jazyk pozná, hoci ním sama nerozpráva. Iba dakedy s Paľom, keď chce, aby jej lepšie porozumel. Nie slovám, ale tomu, ako sa cíti. Niekedy by sa mu chcela posťažovať, vyžalovať, ako jej je smutno za otcom aj za mamou, ako sa cíti sama, ako veľmi by chcela chlapa do domu i do postele. Ale nakoniec sa nesťažuje. Veď Paľo to vie a vidí, preto jej pomáha. A ona si potom uvedomí, že až tak zle sa nemá, len je trochu sama.
    Dnes nie, dnes je tu s vínom. Aj zajtra tu bude s vínom, aj pozajtra. A potom možno s vinou, ale určite tu pár rokov ešte pobudne, cíti to. Nezomrie tak skoro. A do mesta sa už nevráti. Len raz za mesiac vyzdvihnúť nájomné a zaplatiť z času na čas účty, inak nepotrebuje z mesta nič. Všetko, čo potrebuje, má. A čo nemá, to sa kúpiť nedá. Tak tu len pobudne a zabudne. Na čo? Asi na všetko.
    Štrng. Aj brng.

    Z knihy Tiene babieho leta
    Dom, v ktorom ťa budem čakať
    (úryvok z poviedky)
     
    Toto nie je obhliadka. Proste sú v záhrade. Pôjdu do sadu. Pôjdu späť zo sadu. Pôjdu po cestičke medzi záhradami. Paul jej občas položí nejakú otázku, skôr doplňujúcu, nie nástojčivú, len takú, ako niekto, kto chápe.
     V sade sneží. Lupene slivkových kvetov vytlačili pnejúce zelené plôdiky sliviek, uvoľnené zo svojich lôžok poletujú vzduchom a pomaly dopadajú na zelenú trávu. Tie ružovo-biele jabloňové a biele hruškové sa ešte pevne držia na stromoch, ešte tam pobudnú sedem dní. Ešte sedem dní si do sadu môže maliar postaviť stoličku a maľovať.
    „Tie, ktoré snežia, sú plums, slivky, Paul. Moje priezvisko je po tých slivkách, ja som Slivová. Keď som sa narodila, rodičia mi chceli dať meno Sylvia, ale môj otec povedal, že to by bolo príliš veľa sliviek v jednom mene, a tak mi dali meno Dagmar. Ale známi ma volajú aj Sylvia.“
    Tiež veľmi dôležitá informácia pre kupujúceho. Že sa volá Dagmar a že známi ju volajú Sylvia.
    Skvelá obhliadka.
     Naspäť zo sadu idú potichu. Občas zabzikne nejaká mucha alebo zabzučí včela. Paul sa spýta na počet stromov a či sú tu aj iné stromy ako slivky.
    „Yes. Apples, pears, apricots…“
     Je tam sto sliviek, devätnásť jabloní, tri hrušky a dve marhule, apricots.
    „Apricots…??“
     Dada by si nikdy nebola pomyslela, že Paula uchváti práve informácia o dvoch vyschýnajúcich marhuliach.
     Pred domom na okamih zastane. Ešte vtedy, keď vošli do dvora, to nepociťovala ako niečo zvláštne. Proste by cudzieho človeka previedla po dome, tu je to, tam je ono, áno, kúri sa drevom aj elektrinou. V kúpeľni je bojler.
    Teraz sa jej zdá, že Paul sa bude na dom dívať cez ňu ako osobu, ako ženu. Nemala mu povedať, že dom je jej, mala byť viac profesionálna. Nemala sa s ním tak dlho prechádzať po záhrade. Mala do záhrad len prstom ukázať a potvrdiť, že áno, tam vzadu je sad. Nemala hovoriť o otcovi, a tobôž nie o tej lipe. Načo to len splietala o tých spletených lipách? A tuším aj o spojených dušiach? Alebo toto už nepovedala?
     Každá miestnosť v dome predstavuje ročné obdobie, chcela to tak. Len predsieň nenesie symboliku období, skôr života, ktorý znázorňuje obraz zo sisalu v dvoch odtieňoch, marhuľovej a hnedej, je na ňom košatý strom. Odhrnie konopnú plachtu, otočí sa k Paulovi, ktorý stojí asi meter za ňou, chce mu povedať, že táto kuchyňa konkrétne znamená zimu, preto sú v nej hlavne modré artefakty. Ako jediná z miestností mohla byť “zimná”, lebo tu sa varí a je tu krb, nebude pôsobiť chladne. A budú v nej krásne Vianoce.
     Nakoniec len povie, že tu je kuchyňa. Povie to po slovensky. Paul zastane pri stĺpe raňajkového pultu a pevne ho chytí:
    „Wood, a real wood…“
    „Hej, to je real wood, riadne drevo.“
     Aké iné drevo by tu malo byť?
    „You probably like this house very much, don´t you?”
    „Yes, I do.“ Jej odpoveď na otázku, či má rada tento dom, znela ako z učebnice, keď sa preberá položenie otázky a odpoveď.
    V pravom kúte kuchyne je krb a na krbovej doske štyri keramické obrazy.
    „They mean spring, summer, autumn and winter, am I right?”
    Paul sa správne pýta, či tie obrazy vyjadrujú ročné obdobia a lekcia anglickej gramatiky pokračuje.
    „Yes, you are.” Máš pravdu. „A samotná kuchyňa vyjadruje tiež jedno ročné obdobie, zimu.“
    Ako pekne premostila.
    Nakoniec Paulov zrak pristane na starom kredenci po bývalých majiteľoch, ktorý vtedy pred rokmi drhla štyri hodiny čistiacim práškom, kým sa rozhodla, že si ho ozaj ponechá. Kredenc aj potom voňal mastnotou storočí a odtlačkami dnes už mŕtvych ľudí, ale predsa len menej.
    „This is probably original, how old is it?”
    „Koľko má kredenc? Neviem. Sto rokov? Približne.“
    Vie to len podľa toho, aké staré sú kredence, na ktoré sa ona pýta v iných starých domoch, ktoré predáva. Tento pôvodne vlastnila svokra tetušky, od ktorej Dada dom kúpila a ktorý tu stál predtým, než ona postavila tento.
    Paul sa obzerá po kuchyni, oprie na chvíľu svoj pohľad o osemramenný svietnik nad jedálenským stolom a opäť pokyvká hlavou. Pri stole je šesť nových drevených stoličiek, niektoré sú s opierkami, niektoré bez, dve sú storočné, tie sama natrela na modro. Pod oknom je modrá kanapa s tmavomodrou dekou s bordúrou, na nej veľký vyšívaný vankúš so zimným motívom – vtáčik na zasneženej halúzke, vzadu kopce a oblaky.
    Na Paulovej tvári sa nezračí nadšenie, ale pochopenie, čosi ako zmierenie a odhodlanie dokopy, Dada to nevie pomenovať. Je jej sympatický, vidí, že sa mu dom – jej pýcha – páči, ale vie, že to nie je dom preňho. Čo by tu robil?
    Čo by tu robil hlavne sám?
    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013