Ivan Laučík

Do literárneho diania vstúpil ako príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci zbierkou Pohyblivý v pohyblivom, ktorá je vyjadrením básnikovho znepokojenia nad stavom ľudskej civilizácie a hrozbou jej zániku. Podobne možno charakterizovať aj jeho druhú básnickú zbierku Sme príbuzní na začiatku, ktorá je na jednej strane obrazom chaosu súčasného sveta, no zároveň apelom na možnosti každého jednotlivca pri ochrane základných ľudských hodnôt. Po takmer dvadsaťročnej nútenej prestávke vydal básnickú zbierku Na prahu počuteľnosti. Zobrazil v nej rozporuplnosť prítomnosti, plnej konfliktov, ktoré vznikajú vlastníckym a koristníckym prístupom človeka k prírode a jej zákonitostiam.

Jozef Mihalkovič

Narodil sa 4. júla 1944 v Liptovskom Mikuláši. Základnú školu vychodil v rodnom meste, tam aj zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Rok pracoval ako stavbyvedúci v Košiciach a v Kopřivnici. Potom študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a v Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis. Po skončení základnej vojenskej služby sa zamestnal ako učiteľ na základnej škole v Liptovskom Mikuláši. Pre svoje politické postoje mal problémy s publikovaním. Od roku 1981 pôsobil ako učiteľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Po novembri 1989 bol pracovníkom školskej správy, ale po krátkom čase sa vrátil k pedagogickej činnosti. Zomrel 12. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši.

Publikačné začiatky Ivana Laučíka siahajú do prvej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia a sú spojené s časopismi Slovenské pohľady, Plamen a Mladá tvorba, pričom v ostatných dvoch vystupoval i skupinovo s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom ako člen Osamelých bežcov. Laučíkova tvorba, ktorá dodnes zostáva jednou z najťažšie uchopiteľných slovenských básnických diel, od začiatku inšpirovala interpretátorov a interpretátorky k hľadaniu nových výrazových prostriedkov, ktorými by sa literárnovedné skúmanie oslobodilo od stereotypného videnia tvorby a priblížilo k podstate jeho radikálne odlišnej poézie – sledovanie tradičných interpretačných stratégií totiž ústi do vnímania textu ako labyrintu (Zambor, 2005). Prvé dve zbierky básní Ivana Laučíka majú výrazne experimentálny charakter – jeho a Štrpkovu ranú tvorbu považujú Jaroslav Šrank a Michal Rehúš (2012) za najvýraznejšie experimentálne pokusy v našej poézii šesťdesiatych rokov.

Knižne Ivan Laučík do literatúry vstúpil básnickou zbierkou Pohyblivý v pohyblivom v r. 1968. Už názov, upomínajúci na Vernovho kapitána Nema (v r. 1965 vychádza v Mladých letách Brandoburov preklad románu Dvadsaťtisíc míľ pod morom – Mobilis in mobili bolo mottom ponorky Nautilus), napovedá o viacerých charakteristikách (programových i realizovaných) Laučíkovho debutu – kľúčové sú preň rýchly či vytrvalý pohyb (z motívu na motív/obrazu na obraz, no i v zmysle fyzického putovania subjektov v básňach), explorácia neznámeho (neznámych končín, významov, aspektov človeka), intertextovosť (citátová, aluzívna i dialogická v bachtinovskom zmysle). Laučíkov debut uvádza text s názvom Prológ, motivicky tesne zviazaný s nasledujúcimi štyrmi textami (I – IV). Uvedený je veršom „Na horizonte voz a oblaky spojené“ (s. 7), ktorý naznačuje jeden zo základných prvkov Laučíkovej ranej tvorby – (ne)jasnú hranicu medzi vzdušným priestorom hore a priestorom „hlboko dole“ (s. 10), „hlboko v mori“ (s. 12), os hracej karty, horizont, na ktorom sa stretávajú veci s jazykom, jediné miesto, kde je azda možné „zachytiť nadzvukový šelest nad nami“ (s. 8), „šelest strateného lietadla“ (s. 22). V súlade s kompozičnými princípmi laučíkovskej básne je voz, spojený na horizonte s oblakmi vozom na zemi (prepravným prostriedkom), a zároveň vozom na oblohe (jedným zo súhvezdí). Vďaka opakovanému a variovanému skúmaniu osí súmerností medzi pertraktovanými objektmi (vzduch – zem/more, veci – jazyk, človek – príroda) sa prvky z pólov opozícií zamieňajú, zlievajú, metamorfujú, opozície sa znejasňujú a jazyk prestáva fungovať očakávaným spôsobom – vytváraním miest nepreferenčnej viacvýznamovosti sa na seba vrstvia viaceré kognitívne koreláty textu, mimézis sa rozplýva a absencia značenia, prázdnota je vždy potenciálne prítomná. Mnohé básne debutu obsahujú početné odkazy na konkrétne geografické priestory, historické udalosti, dátumy a osobnosti, texty tak miestami akoby chceli podať ich (etickú/empatickú) interpretáciu, poskladať nájdené historické a geografické fakty do krátkeho filmu akoby videného len v pulzujúco zosilňujúcom/zoslabujúcom svetle, resp. (pri rýchlom striedaní sa obrazov) vo svetle stroboskopu (napr. v básni Zem). Množstvo historických a geografických konkrétností v druhej zbierke klesá, Sme príbuzní na začiatku (1970) viac pracuje s narážkami či všeobecnejšími motívmi, len sporadicky sa v texte zjavuje konkrétny priestor alebo meno (Tatry, Saint-Exupéry) – koláž faktov ustupuje, pretavuje sa do jednotnejšej individuálnej autorskej reči, motívy sa rozvíjajú, intenzifikujú, témy sa analyzujú hlbšie. Výraznejšie do popredia sa dostáva významovo zaťažený pohyb a intenzifikuje sa tematizácia jazyka a reči. Odvrhnutie konvenčného, sprofanovaného a zavádzajúceho jazyka je v ostrom kontraste s poéziou. Problém paradoxnej nutnosti a nemožnosti použiť jazyk, ktorý pripúšťa propagandistické zneužitie, na tvorbu poézie, nedôvera k materiálu a vyjadrovacím prostriedkom umenia, sa často chápe ako reakcia na spoločenské dianie, ktoré spochybnilo základné atribúty človeka ako bytosti humánnej (svetové vojny, prevraty, totalitný režim, násilie), no takéto krajne problémové videnie sveta, zasahujúce samotnú ne/možnosť vyjadrenia sa, môže byť trvalou súčasťou autorského habitu. Vo vzťahu ku klamlivosti jazyka a javov sa u Laučíka podstatnou stáva opozícia vnútra a vonkajšku, resp. signifié a signifiantu, v znaku sa tak vytvára medzera, jeho vnútorný priestor – jaskyňa.

V období normalizácie autor publikovať nemohol – dvojica básní, ktorá mu vyšla v 3. č. Slovenských pohľadoch v r. 1972 symbolicky končí kaskádovito odsadeným trojverším „Koniec / ozdobený / prevismi“ (s. 127). Podľa vlastného vyjadrenia (Básne, 2003) v r. 1979 na výzvu vydavateľstva Smena Laučík posiela redakcii rukopis Pece nezhoria, ten však publikovaný nebol. V deväťdesiatych rokoch z neho autor zostavil krátky rovnomenný cyklus, ktorý rozvíja opozíciu vonkajšok/označujúce/klamlivé verzus vnútro/označované/skutočné. Akcent je na druhom člene opozície, pričom označujúce sa celkom vytráca, vnútro je akoby priamo vnímateľné prostredníctvom neviditeľných znakov rútiacich sa bez zvuku (Básne, s. 108).

Do verejného recepčného okruhu sa Laučíkova tvorba vrátila až v období perestrojky, rok pred nežnou revolúciou. Tretia autorova zbierka Na prahu počuteľnosti (1988) básní prináša zmenu poetiky – ako konštatuje i dobová kritika, báseň sa stáva okrem iného komunikatívnejšou. Laučíkov rukopis sa v úvode druhej fázy tvorby, ktorú zbierka otvára, dikciou prikláňa k ódickému pólu, ktorý zaobľuje aj intenzívne negatívne motivické polohy (smrť, ekologické násilie voči prírode). Obraznosť aj plynutie textu je na povrchu bez výrazného dramatizmu a hranatej fragmentárnosti, z obdivu k prekonávaniu prekážok z prvej tvorivej fázy sa presúva k pokojnému zaznamenávaniu udalostí a prírodných výsekov (prechádzky, pobyt v jaskyni, rozhovor so známou) s presahom. Problémové videnie sa z textov nevytráca, ale postoj subjektu je skôr kontemplujúci a akceptujúci, „previdiaci“ ako nekompromisne a naliehavo spytujúci. Zjednodušenosť výpovede sa prejavuje aj v tom, že text vie bez väčších problémov prekročiť hranicu medzi poéziou a prózou, často má charakter prozaického rozprávania či opisu. Túto potenciálnu vlastnosť textu Laučík realizoval v r. 1995, keď sa – ako upozorňuje F. Matejov (2015) – časť poslednej básne zbierky stáva súčasťou reálneho príhovoru. O tri roky autorovi vychádza predposledná zbierka Vzdušnou čiarou (1991), v ktorej pokračuje zaznamenávanie udalostí s pointou či presahmi do druhého plánu, texty na niektorých miestach pôsobia ako exemplá, inde však majú vyslovene príležitostný charakter (napr. báseň Alfonzovi Böhmovi, autorovi kníh a lekárovi). Žáner príhovoru do zaujímavej ironickej polohy posúva v Príhovore k popolu Aurela Stodolu. Okrem paródie v zbierke zaujmú aj čiastočne nové vizuálne inšpirácie – línie ako vizuálno-indexové objekty (paraboly, nite a i.) sa u Laučíka vyskytovali už v prvej tvorivej fáze, no v tejto zbierke (najmä v jej úvodnej básni Pohľad z Poludnice, v ktorej možno nájsť aj motív lopúcha, ktorým rezonuje s Kernovým cyklom Lopúchy alebo čiary života z r. 1979) sa posúvajú do výraznejších polôh.

Havránok (1998) je poslednou zbierkou Ivana Laučíka. Poetologicky aj motivicky nadväzuje na rovnomennú záverečnú báseň predchádzajúcej zbierky. Pokusy o nový spôsob použitia jazyka – spôsob, ktorý umožní „previdieť“ do svetla jaskyne, prvýkrát kulminuje v Sme príbuzní na začiatku. Druhá kulminácia, subsumujúca Laučíkove najambicióznejšie poetologické postupy, (jazykovo-)filozofické smerovania a (i vďaka osemnásťročnej dieréze) pokojné prijatie nesmerujúcich, sínusoidne zvlnených pohybov dejín, simultánne prítomných vo vnímavých okamihoch, sa otvára práve v Havránku, kde na mnohých miestach možno začuť „reč vecí“. Na edičné spracovanie a vydanie ešte čakajú viaceré len časopisecky publikované (a, ako sa možno zo zmienok v literatúre domnievať, zrejme aj rukopisné) básne. K posledným z nich patrí okrem Zamborom (2005) spomínaných textov Udalosť (Cirkevné listy, 2004/6), Chrysothrix chlorina, Koloman Sokol, Aury, Pomlčka (Sme, 2. 7. 2004) a Som-len-téma (Romboid, 2004/6) aj Priateľovi E. G. na cestu do Číny (Romboid, 2001/9 – 10).
Ivana Hostová, január 2016

 

 

 

Not Waiting for Miracles: Seventeen Contemporary Slovak Poets (1993 po anglicky; antológia)

Poems. Gedichte. Poesie. Dikter. Poemas (1994 viacjazyčne)

Die dreibeinige Nachtigall : eine Auswahl von Gedichten der "Einsamen Läufer" (1994 po nemecky; antológia)

Les Deux rives de la Morava : poésie tchèque et slovaque d'aujourd'hui (1994 po francúzsky; antológia)

Weisse Nächte mit Hahn (1995 po nemecky; antológia)

Les Jeux charmants de l’aristocratie (1996 po francúzsky; antológia)

Călătorind în ţara făgăduinţei (1997 po rumunsky; antológia)

Mobilis in mobile (1999 po portugalsky)

Mitlesebuch 38 (2000 po nemecky; výber z Havránku)

Leseproben (2000 po nemecky)

Cranberry in Ice (2001 po anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Ausgeschriebene Zeit: Lyrik-Anthologie (2003 po nemecky; antológia)

Pisanie – Antologia współczesnej poezji słowackiej (2006 po poľsky; antológia)

Palemika z aptimizmam. Antalogija sučasnaj slavackaj paezii (Палеміка з аптымізмам. Анталогія сучаснай славацкай паэзіі; 2015 po bielorusky; antológia)

 

JUHÁSOVÁ, Jana: Medzi schémou a inováciou (Pokus o typológiu žánrových tendencií). In: Litikon, roč. 3, 2018, č. 2, s. 72 – 78.

FERIANČEKOVÁ, Marcela: Krídla Ivana Laučíka (Literárne súťaže). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 14. 2. 2018, č. 5 – 6, s. 15.

ZAMBOR, Ján: Stopa Ivana Laučíka v Dobrej Nive. In: Tvorba, roč. XXVII. (XXXVI.), 2017, č. 3, s. 54 – 59.

MIKŠÍK, Matúš: Pinus cembra – Homo sapiens. Ivan Laučík. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 39 – 45.

REPKA, Peter – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2004). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 7, s. 57.

REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2001). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 4, s. 55 – 56.

REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan; GINDL, Eugen – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (1997, 2001). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 2, s. 49 – 51.

REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan; GINDL, Eugen – LAUČÍK, Ivan; LAUČÍK, Ivan – JUŠČÁK, Peter: Korešpondencia (1995, 2004). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 1, s. 91 – 95.

MOJÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; PONICKÁ, Hana – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2000, 2003). In: RAK, roč. X., 2005, č. 10, s. 54 – 55.

URSINY, Dežo – LAUČÍK, Ivan; KUNDERA, Ludvík – LAUČÍK, Ivan; ŠTRPKA, Ivan – LAUČÍK, Ivan; KADLEČÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; MOJÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; DUŠEK, Dušan – LAUČÍK, Ivan; MILČÁK, Peter – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (1992, 1993, 1999). In: RAK, roč. X., 2005, č. 7, s. 58 – 64.

URSINY, Dežo – LAUČÍK, Ivan; SMIEŠKO, Anton – LAUČÍK, Ivan; PODLIPNÁ, Erika – RAK: Korešpondencia (1991). In: RAK, roč. X., 2005, č. 5, s. 54 – 56.

MATEJOV, Radoslav: Nevyhnutnosť samoty (Ivan Laučík: Básne). In: Knižná revue, roč. XIV, 21. 1. 2004, č. 2, s. 5.

BRÜCK, Miroslav: Ivan Laučík: Havránok. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. IX, 17. 3. 1999, č. 6, s. 1.

BAJUSOVÁ, Z.: Vzdušná čiara našich čias (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 7.

BALOGH, A.: Básnik Ivan Laučík odmietol cenu SSS, pretože ju považuje za spôsob korumpovania. In: Sme, 26. 3. 1999. Dostupné z: http://www.sme.sk/c/2183796/basnik-ivan-laucik-odmietol-cenu-sss-pretoze-ju-povazuje-za-sposob-korumpovania.html

BOKNÍKOVÁ, Andrea: Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia II. Kaleidoskopy. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2012b. 212 s.

ČÚZY, L.: Ivan Laučík: Vzdušnou čiarou. In: Romboid, 27, 1992, č. 7.

-DZ-: Do redakcie prišlo. Karol Chmel: Batéria; Valerij Kupka: Zabudnutá štvrtá strana; Ivan Kadlečík – Oleg Pastier: Krúženie; Laučík-Štrpka-Repka: Poker s kockami ľudu. In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 1, s. 45 – 46.

REPKA, Peter – LAUČÍK, Ivan: Posledný, otvorený list. In: Knižná revue, 26. 5. 2004, č. 11, s. 3.

GAJDOŠ, M.: Medzi ničím a všetkým (I. Laučík: Havránok). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 23.

GAVURA, J.: Návrat ku gréčtine (I. Laučík: Havránok). In: Romboid, 34, 1999, č. 5.

GAVURA, J.: Awareness – byť aj tam, kde nie som. In: Romboid, 37, 2002, č. 1.

GAVURA, J.: Rozptyl mimézis u Osamelých bežcov. In: Vo svojich stupajach: básnické dielo Ivana Štrpku a hodnotové kritériá. Bratislava: Literárna nadácia Studňa, 2004.

GOMBA, C.: Ivan Laučík: Na prahu počuteľnosti. In: Romboid, 24, 1989, č. 11.

HEVIER, D.: Čo sa nezmestilo do mlčania (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 11.

HEVIER, D.: Svetloplaché letectvo Ivana L. (I. Laučík: Básne). In: Romboid, 39, 2004, č. 5.

HEVIER, Daniel: Len si prečítajte, otvárači, naše listy! In: Sme, roč. 22, 10. 10. 2014, č. 233, s. 15.
Dostupné na : http://kultura.sme.sk/c/7430460/len-si-precitajte-otvaraci-nase-listy.html

HOCHEL, I. – ČÚZY, L.:, Kákošová, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.

HOCHEL, I.: Zložitý lyrický priestor (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 26.

HOCHELOVÁ, M.: POEMS - ENGLISH, GERMAN, ITALIAN, NORWEGIAN AND SPANISH – LAUCIK,I. In: WORLD LITERATURE TODAY, 69, 1995, č. 2.

CHROBÁKOVÁ, S.: LAUČÍK, Ivan (1944). Na prahu počuteľnosti. In: Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 233 – 235.

CHROBÁKOVÁ, S.: Ivan Laučík: Vzdušnou čiarou. In: Romboid, 27, 1992, č. 7.

CHROBÁKOVÁ, S.: Prekročiť prah vlastného nevedomia (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Romboid, 24, 1989, č. 7.

Ivan LAUČÍK (Profil). In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

JURČO, M.: Príbeh mesta aj „federácie ľudských duší“ (I. Laučík: Liptovský Mikuláš). In: Tvorba T, 12 (21), 2002, č. 1.

KAMENČÍK, M.: Ekosenzitívne čítanie ako komunikačná výzva súčasnosti (pokus o literárne hľadanie zväzku so životným prostredím). In: Kovářová, M. – Rovenský, J. – Trnka, A (eds.): Aspekty kvality života. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2012. Dostupné na internete: http://fmk.sk/download/konferencie/zborniky/Aspekty_kvality_zivota.pdf.

KASARDA, M.: Osamelí bežci. In: Fragment, 9, 1995, č. 1.

KASARDA, Martin: Osamelí bežci. Správy z ľudského vnútra. Levice: L.C.A, 1996.

KASARDA, M.: Správy z ľudského vnútra. In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 4.

KASARDA, M.: Šťastnú cestu! (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 4.

LAUČÍK, P.: Jaskyne osamelého bežca Ivana Laučíka (1944 – 2004). In: Metamorfózy, transformácie a vektory posunu centra a periférie v priestoroch umenia a kultúry. Eds. Jana Migašová, Lukáš Makky. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2015. Dostupné z: http://bit.ly/2aVLrZQ.

LAUČÍK, P.: Posvietiť pod nohy. In: Fragment, 2016, č. 1, s. 21 – 30.

LITVÁK, Ján: Na hladine nepretržitých rýchlostí. Rozhovor s Ivanom Laučíkom. In: Fragment, roč. XXVII, 2013, č. 1, s. 65 – 67.

MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

MATEJOV, F.: Báseň I. Laučíka Prvé dojmy na možnom pozadí autobiografie ako „figúry čítania alebo rozumenia“. In: TARANENKOVÁ, I. (zost..): Možnosti autobiografickosti. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV, Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2013, s. 160 – 174.

MATEJOV, F.: Chiazmus telesnosti a prírody v poézii I. Laučíka. In: Slovenská literatúra, 62, 2015, č. 5, s. 393 – 409.

MATEJOV, F.: Estetika „vznešeného“? (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Tvorba T, 2 (11), 1992, č. 7.

MATEJOV, F.: Ivan Laučík. In: Čítame slovenskú literatúru II (1956-1969). II. zväzok zostavili: René Bílik, Eva Jenčíková, Jana Juráňová, Fedor Matejov, Jelena Paštéková, Zora Prušková. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 1997, s. 279.

MATEJOV, F.: Ivan Laučík. In: Čítame slovenskú literatúru III (1970 – 1997). III. zväzok zostavili: René Bílik, Eva Jenčíková, Jana Juráňová, Fedor Matejov, Jelena Paštéková, Zora Prušková, Peter Zajac. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 1998, s. 349.

MATEJOV, F.: Ivan Laučík. In: One hundred years of Slovak literature. An Antology. Stanislava Chrobáková ; Jelena Paštéková. Bratislava : The Union of Slovenian Writers, The Associations of Organisations of Slovak Writers : The Associations of Organisations of Slovak Writers, 2000, s. 188.

MATEJOV, F.: Ivan Laučík. In: Sto let slovaške književnosti. Antologija. Stanislava Chrobáková. Bratislava : Društvo slovenskih pisateljev, Asociacija društev slovaških pisateljev, 2000, s. 171.

MATEJOV, Fedor. Krajina skúša básnika z jazyka. In: Sme, 25. 1. 1999, roč. 7, s. 8.

MATEJOV, F.: Krajina u Ivana Laučíka. In: Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 2.

MATEJOV, F.: Laučík – Lektüren. In: Passauer Pegasus Zeitschrift für Literatur, 2001, roč. 19, č. 36, s. 71-75.

MATEJOV, F.: Z úvah a poznámok o poézii Ivana Laučíka (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: RAK, 3, 1998, č. 3.

MATEJOV, F.: Tézy k lektúre poézie I. Laučíka. In: Slovenská literatúra, 41, 1994, č. 5 – 6.

MATEJOV, F.: Tézisek Ivan Laučík költészetének olvasatához. In: Kalligram : művészét és gondolat, 1995, roč. 4, č. 2, s. 13-15.

MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001.

MIKŠÍK, Matúš: S podzravom váš Iwan. Ivan Laučík: Trblet v oku. (recenzie). In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 80 – 82.

MIKULA, V.: Vyhlásenie Obce spisovateľov Slovenska. In: Sme, 26. 3. 1999. Dostupné z: http://www.sme.sk/c/2183786/vyhlasenie-obce-spisovatelov-slovenska-dokument.html.

RAKÚSOVÁ, Gabriela: Mať vedomie mravnej sily. (Kniha týždňa. Ivan Laučík: Trblet v oku). In: Pravda, roč. XXV, 28. 11. 2015, č. 275, s. 34.
Dostupné na:  http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/375518-kniha-tyzdna-mat-vedomie-mravnej-sily/

RÉDEY, Z.: Civilizačné v kontexte prírodného (Básne I. Laučíka). In: Súčasná slovenská poézia v kontexte civilizačno-kultúrnych premien. Priemet aktuálnych civilizačno-kultúrnych procesov do súčasnej slovenskej poézie. Nitra: UKF, 2005, s. 104 – 110.

RÉDEY, Z.: Svedectvo o napredovaní po trase poézie (I. Laučík: Básne). In: Romboid, 39, 2004, č. 5.

REHÚŠ, Michal – ŠRANK, Jaroslav: Nesystematický návod na použitie slovenskej experimentálnej poézie. In: V sieti strednej Európy: nielen o elektronickej literatúre. Ed. Bogumiła Suwara – Zuzana Husárová. Bratislava: SAP a Ústav svetovej literatúry SAV, 2012.

SOLOTRUK, M.: Ivan Laučík. In: Dotyky, 6, 1994, č. 3 – 4.

ŠTRASSER, J.: Súkromná anarchia. In: Mladá tvorba, 1968, č. 6, s. 60.

ŠTRPKA, I., Laučík, I.: Rozhovor Ivana Štrpku s Ivanom Laučíkom nad Pomlčkou a na pokraji jaskyne. In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

ŠTRPKA, I.: Laučíkov prah (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 2.

ŠTRPKA, I.: Predbáseň. In: Mladá tvorba, 14, 1969, č. 5.

TRÁVNÍČEK, J.: Báseň jako vědomí krize. In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 8.

VALKOVÁ, B. – LAUČÍK, D.: Dušan Laučík: Tlačiareň bola kultúrna inštitúcia. In: Smeblog. 13-8-2011, upravené 23-5-2012. Dostupné z: http://barboravalkova.blog.sme.sk/c/273012/Dusan-Laucik-Tlaciaren-bola-kulturna-institucia.html.

VALKOVÁ, B.: Príloha k SOČ o Ivanovi Laučíkovi. In: Smeblog. 20-7-2008, upravené 31-12-2012. Dostupné z: http://barboravalkova.blog.sme.sk/c/183910/Priloha-k-SOC-o-Ivanovi-Laucikovi.html.

VALKOVÁ, B.: Ivan Laučík v súradniciach Liptova, Slovenska a sveta (Stredoškolská odborná činnosť). In: Školská knižnica SG ŽP a a SSOŠH ŽP. 22-05-2011. Dostupné z: http://kniznica-sgzp.webnode.sk/news/barbora-valkova-ivan-laucik-v-suradniciach-liptova-slovenska-a-sveta-soc-/.

ZAJAC, P.: Báseň na prahu počuteľnosti (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

ZAJAC, Peter– LAUČÍK, Ivan. Prevteľovanie v hrsti : komentár k Listom s Ivanom Laučíkom. In: Fragment : revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku, 2013, roč. 27, č. 4, s. 41– 62.

ZAJAC, P.: Skica o slovenskej literatúre deväťdesiatych rokov. In: Česká a slovenská literatura dnes : sborník referátů z literárněvědné konference 39. Bezručovy Opavy (16. - 18. 9. 1996). Praha – Opava : Ústav pro českou literaturu AV ČR : Slezská univerzita, 1997, s. 9 – 17.

ZAMBOR, J.: Ivan Laučík. In: Interpretácia a poetika. Bratislava: AOSS, 2005, s. 225 – 255.

ZELINSKÝ, M.: Laučík, Ivan. In: Mikula a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV & KALLIGRAM, 2005.

ŽEMBEROVÁ, Viera: Päťkrát päť – o sebareflexii básnikov prítomnosti. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 207– 213.

Básnickým debutom Pohyblivý v pohyblivom sa nám predstavuje mladý talentovaný autor Ivan Laučík, príslušník najmladšej slovenskej literárnej generácie. Zbierka je zároveň prvou knižnou publikáciou skupiny „Osamelí bežci“, ku ktorej básnik patrí.
Hoci, alebo práve preto, že sa Laučík vo svojich veršoch predstavuje ako osobitý a v mnohých polohách vyzretý básnik, možno v jeho poézii hľadať – a hlavne v spôsoboch literárnej provokácie – súvislosti a spriaznenosť s básnikmi americkej beat-generation. Do jeho veršov vstupujú krajiny a mestá, i dejiny ľudstva vo svojom surovom tvare, bez príkras. Tým, že ich básnik stavia do jedinečných a ozvláštnených súvislostí, nadobúdajú na dramatičnosti, mohutnosti, čistote a pravdivosti. A uchvacujú.
Laučíkov „osamelobežecký" princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. (...) U Laučíka jeden člen prirovnania je mimo básne – robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Iba zdanlivú, milí konvencionalisti. Pretože báseň sa otvára nesformulovanej ľudskej senzibilite, v nej hľadá a provokuje ten chýbajúci člen. (…) Text týchto básní je vlastne akýmsi scenárom filmu realizujúcim sa vo vedomí človeka, schopného evokovať v sebe naznačenú citlivosť, až tu, v priestore sa uzavrie tvar a naplní sa akčnosť básne, ktorá dosahuje svoj cieľ – účinkovať v priestore činu.
Dnes je čoraz zjavnejšie, že lyrickú podstatu osamelo-bežcov možno prijímať cez duchovné štruktúry, ktoré vysvetľuje napríklad holistická teória univerza, gaiateória, filozofia perennis či transhumanizmus. Laučíkovo počúvanie sveta poskytuje i evokuje zážitky blízke analogickým teoretickým úsiliam definovať novú paradigmu bytia, postihujúcu životný význam kooperácie, synergie a problémov ekológie. Pocit globálnej súnaležitosti je najsilnejším motívom Laučíkovej tvorby.
Poézia I. Laučíka, predovšetkým zbierka Na prahu počuteľnosti (1988), odkrýva v krajine pra-živel, element telesnosti, telesnej orientácie, afektivity, vnímania, zakúšania. Laučíkova krajina svojou „tematickou“ zvrstvenosťou a ruptúrnosťou poskytuje zároveň vodidlá pre rozumejúce „štruktúrne“ čítanie autorových textov; „topológia“ a „poetológia“ sa v sebe vzájomne zrkadlia. Slávne diktum „krajina je stav duše“, resp. jeho sublimované „súčasti“ akoby tu sťažkli a boli dlhodobo vystavené prírodným vplyvom. Nemusí to vždy byť len „zjazvenosť nepretržitým zmyslom“, o ktorej extaticky básnil pred desaťročiami mladý I. Laučík. Prírodnú deskripciu, akčný protokol a krypticko-iluminačnú obraznosť v poézii I. Laučíka zjasňujúco organizuje lyrický „sujet“ výstupu/zostupu alebo nevypočítateľne strháva do seba anonymné „stávanie“ textu-sveta.
Laučíkove metafory sú výsostne telesné, majú podobu fyzis, nemožno ich uchopiť abstrakciou, ale len v ich konkrétnosti. V tom spočíva silná vizuálnosť Laučíkových textov, jeho „metaforické oko“. Pohyb významov sprostredkuje pulzovanie či oscilovanie ich vzťahov a chvenie, ktoré medzi nimi vzniká. Gravitačný zákon tu prestáva platiť: metafora má vlastnú gravitáciu, pneumaticky osciluje, fluidálne pulzuje, fraktálne sa pohybuje pozdĺž a naprieč hraníc. Má chvejivý charakter. Ako pohyb sa vpisuje do textu na prahu, „naprieč pohybu rieky“. Je prienikom troch metaforických pohybov: pneumatického, fluidálneho a fraktálneho. V tomto zmysle je Laučíkov lyrický text zápisom pohybu, má kinetografický charakter.
[V] rámci reflektovania vlastnej životnej a súčasne i širšie chápanej civilizačnej situácie sa tu zjavne vyníma aj výsostne ekologický, resp. environmentálny zreteľ, avšak bez akéhokoľvek elegicko-patetického, alebo aj implicitne či nebodaj priamo moralizujúceho vyznenia, naopak, skôr s istou miernou, až „láskavo“ zdržanlivou, no o to pôsobivejšou iróniou. Ekologický problém sa tu nevyskytuje v nejakej programovo vyzdvihovanej pálčivosti – hoci básnika sa, nepochybne, jednoznačne dotýka osud prírodného prostredia, „živej krajiny“, na ktorej mu predsa tak záleží. Práve preto pre básnika tento problém vyvstáva celkom prirodzene, automaticky. Laučíkovi sú vzdialené angažované polohy, akákoľvek priamočiara apelatívnosť či mravná postulatívnosť.
Všedná a prchavá, „profánne“ plynúca ľudská civilná každodennosť, ono civilné a civilizačné, sa tak nenásilne, nedramaticky a nepateticky konfrontuje s veľkolepo a mýticky archetypálnou „prírodnosťou“, trvácnou zemnosťou geologicky prírodného. Environmentálny postoj sa vzťahuje na prírodné i ľudské okolie, citlivosť voči prírodnému sa tu prekrýva s ohľaduplnosťou v medziľudských vzťahoch. […] Na „básnickej trase“ Osamelého bežca Ivana Laučíka sa stretávame s osobitým, triezvym a výrazovo čírym lyrizmom, poetikou výpovednej „striedmosti“, sústredenosti. Tá sa prejavovala koniec koncov aj v samej Laučíkovej metóde, resp. disciplíne básnenia, v tendencii vyjsť, prezentovať sa, až s dlhodobo a dôkladne vyzretou – textovo, výpovedne, výrazovo vyčírenou, vykryštalizovanou básňou. Laučíkovi preto vonkoncom nehrozila nejaká nežiaduca nadprodukcia: jeho poézia, výsledok „nenáhlivého“ tvorivého tempa – oných povestných „štyroch – piatich básní do roka“ – je ilustráciou, priamym potvrdením notoricky známej gnómy, že „menej je niekedy viac“. Akoby teda Laučík zohľadňoval ekologické a environmentálne zretele ešte i v samej metóde svojej tvorby, resp. v rámci svojho tvorivého postoja.
Aj vzhľadom na tieto skutočnosti možno považovať lyriku z Laučíkovho neskoršieho, resp. posledného tvorivého obdobia za výnimočne významnú a hodnotnú výpoveď o slovenskej civilizačno-kultúrnej realite na prelome tisícročí.
Laučíkov lyrický subjekt je výrazne poznačený pocitom ohrozenia, pričom ho prežíva ako permanentný stav. (…) Človek v Laučíkovom autorskom chápaní je krehký zraniteľný tvor, ohrozovaný predovšetkým vlastnou deštrukčnou činnosťou, ktorá akoby bola jeho osudovým prekliatím, z ktorého niet vyslobodenia. Táto situácia je absurdná, je bizarná vo svojej podstate, preto sú do značnej miery bizarné aj básnikov jazyk, štýl, obraznosť.
I v a n  L a u č í k nepriamo nabáda nedať sa uspať pohodlím. Do jeho horizontu sa dostáva cesta za starými kultúrami Mayov i popevky najnovších hitov. Nezobrazuje všedný priestor domova, nechce preceňovať každodennosť. Úžas podľa neho môžu vyvolávať práve miesta, ktoré sú doménou iných tvorov planéty, či už veľrýb (debut Pohyblivý v pohyblivom, 1968), alebo nepatrných stôp života rastlín (druhá zbierka Sme príbuzní na začiatku, 1970). Vystúpením z úzkych priestorov bežnej ľudskej skúsenosti naznačuje, že preňho má hodnotu príroda v jej majestátnom bytí, nie útulnosť príbytkov. Presadzuje priestory, ktoré sú človeku ťažko dostupné, ba až nedostupné, no on si aj tak chce všetko privlastňovať.

Som človek, potom Ivan Laučík, áno, i Slovák ponechaný vetru, tomu „božiemu súdu“, ktorý som prestál na vrcholoch Západných Tatier pri pozorovaní Perzeíd.

Práve ten vietor, ktorý sviece zhášal, roznecoval moju pahrebu, nepoužiteľnú na okiadzanie, ale dobrú ako dymový signál pre osamelých bežcov. Perzeidy mi však signalizovali iba okraj, za ktorým sa začína svet, čo treba nanovo pomenovať. Tomuto pokusu som venoval svoj paralelný život, popri živote učiteľa dejepisu v malých mestečkách, ale v blízkosti veľkých jaskynných systémov. Mám pocit, že som prebýval na miestach, kde sa skutočne čosi deje a radosť z tohto diania presvitla i do mojich textov.

Naozaj je radosť príznakom slobody, alebo je to naopak? Či nie sme len rozpletačmi sietí, určenými na znehybnenie, separovanie a výlov bytostí neobdarených ohybnými prstami? Tak či onak, nesprávne, nepozorne umiestnená slabika môže rozpliesť aj nás.

Hrozivo triezve hlasy mi otvorene hovoria: „Čo ešte strašíš s poéziou na Slovensku? Ešte keby tak básničky o víne...“ Ja ich len žiadam, aby ma brali aspoň tak, ako ostatných nevinných deviantov so slovami: „On je už (raz) taký!“ Písanie poézie v našich končinách poburuje. Básnikovi, na rozdiel od človeka, ktorý stavia dom, nikto nič neodpustí. Stavebníka ospravedlnia, neraz aj zo straníckej schôdze. Veď mu prišli murári! Čaká vodárov, priviezli mu plech...! Ach, keby sa mi podarilo čosi také vytvoriť okolo mojich básní. Inú možnosť, ako sa zachrániť, už nevidím. Neustále sa musím – hoci ironicky – ospravedlňovať za tvorbu. Veď už fakt, že píšete, môže vzbudiť podozrenie, že píšete proti niekomu. Pekne to vyjadril jeden môj žiak na exkurzii: „Kto nepije s nami, pije proti nám!“ Až kdesi po tomto všetkom začínajú moje „súkromné“ problémy: Požiť si ešte, udržať sa pri vedomí, čakať na teplejšiu noc v novembri, vydržať učiť na nasledujúci deň, mať síl na ďalšiu noc. A to ešte nehovorím o voľnom verši, o problémoch s adresátmi. Na fľašovú poštu sa adresa nepíše a nezverujú sa jej ani pochybnosti, či som naozaj nejako (nebodaj osudovo) predurčený na tento druh radosti.

 

1988 Cena vyd. Slovenský spisovateľ
1998 Cena Obce spisovateľov
1999 odmietol Cenu Spolku slovenských spisovateľov

 

Výlet k lavíne (Mladá tvorba 1965/5)

 

Biely paplón náklad slnečných kostí

presýpaných vzduchom

K tým výškam Nanga Parbatu

ak to stačí k nespavosti

k spoteniu pri malej nočnej hudbe

ľadovca

 

Chytá sa za spánky a myslí

Láska sa pasie na tých istých stráňach

až niekde dole spievajú jahňatá

Nakoniec tam sám Herman Bühl

obklopený dávno zasypanými tábormi

(nohy stuhli v suchom vzduchu bezveternom

visia ako ostrohy snežných kohútikov)

Po roky oddychujúci na Nanga Parbate

Welzembach Nima Nurbu Pasanga

Pri hlavách im žihľava nerastie

 

Noc sa rozjasnila vychádzajúcim štítom

R a k i e t

vlčí mráz kvitne na celtách

Nakláňanie nad brucho sveta

Plachtenie nad rozbitým letiskom

Letiaci náklad kostí k prevlhnutému letu

Stopujúci trpké lupene dôb na cestách

tak obrúsených Zhrbení za volantmi

s vločkami na ramenách nervov

Krajiny zbité vpádmi za zvonenia Kapituly

Záveterná strana detí v mliečnych jamách

bazénov

V absolútnej arktickej detskej samote

spievajú

ako keď zatváraš oči a začne padať sneh

Svet sa začne zatvárať Hviezdy vyprsknú

 

II.

Tak v podnebí

v tom kvitnúcom daždi prebývaš za nízkeho preletu tvárí

Vo vzdialenosti stovky kilometrov od zažnutých

miest

so svojimi dráhami strojárstvom dlhými

hrdelnými spormi

roztiahnutými v čase

Zenonom Eleatským

sliniacim do chladnúcich slnc uší

žľazy chŕlia ale on visí na vyžratom uchu

sveta

v šarlátovom liste. Kde toľko klebiet

vypichuje oči

podozrivým synom

Kde sa plnia hlavnice Towerských detí

Nie rozkradnuté papiere

Zničené muselo byť všetko

A tak svorka chlapov vykrádajúcich domy

našla nepoužiteľné do tohto ich sveta

mutujúceho na aortách pravdy

Do snehu vychŕliť vetvičku krvi

Na jar vrátiť spätné mince očí

Pre nich je to výlet za mesto k topiacej sa lavíne

K jej páperovému bruchu naplnenému troskami

chát

a potomstvom líščej čeľade

ako i známymi postavami horských sprievodcov

lyžiarmi vracajúcimi výzbroj do skladov

 

Tu sa poznávaš vertikálna tvár nespasená

ničím

Kto presýpa náklady slnečných kostí? Vzduch!

Ten to presype Ale povoľuje to všetko čomu

treba dať zmysel

Nikto nič Nenesiete i pehavé nešťastia

keď deti zbijú za niekoho kto do torty vtlačil

prsty

a nenašlo sa vo vás slovo

akoby to bola mŕtva vec čo rastie vo vnútri

 

K čomu K čomu drevené hlavy prikladajú

čo rastie vo vnútri

Jemne pradie zlo Trpké miesta sveta dovnútra

mlčia

Jazyk to nepomenuje

Hladkajú chromové ústie Vážení hostia srdce

ale nie

dodatočne prestrelené Zlo rozumieť Toto

srdce potom tieto údy

jamy tam dole sú večné provizóriá

Čo vás sem láka Chodíte na miesta bitiek

P o m n í k y p r i m a l é a l e b o

p r i v e ľ k é

a k o  p r a c u j ú c e h l b i n n é k o t v y

n a  s u c h o m d n e l e t a

Deň vás už vidí v nocľahárni vlastného mesta

môžete sa len vzoprieť a tĺcť

s k o b u

z a s k o b o u.

 

Báseň (Mladá tvorba 1966/4)

 

Krásny večer ako všetky tie čo mal život pripravené pre Zeldu Fitzgeraldovú

(Líha sa na vrecia z cementu) V tej chvíli sme vyzerali ako maďarský orchester

pochovaný na jednom cintoríne preto aby si mohol zahrať na nebesiach

 

Monotónnosť vráža nôž do ucha ktoré počuje nezmiluje sa nad vaším uchom

prvotné trýznenie pochádzajúce z jazyka

 

Hrad sa ovíja papradím a zatuchnutými handrami (líha si na vrecia z cementu)

Psi sú dnes tam kde stáli živé ploty Ale kde stáli? Kde stáli?

Je to len hrad v ktorom sa usadili čierne sliepky

Divoko lietajú z kúta do kúta

 

Tento nárek krúžil nado mnou šesť mesiacov

Nárek nad krásou druhý raz pochovávanou Hlad a smäd prikráda sa tak ako inde

bázeň a besnota

Vanutie z obrovského suda Vermeera van Delfta vracia nás na sloní tanec

 

Ach ach ach slepá je hrádza proti bezdomoviu

nahádzané sú na nej telá rovnako ako motory

Zvyšky skorého snehu rovnako ako rozoklané skaly

 

Vysoké hlasy sprevádzajú dupotanie Slnka

Čakan otĺka mená z pomníkov

 

Starcov orabovali o sudy kyslej kapusty

ale keď sa chceli dostať k náhrdelníkom museli odťať hlavy

 

KDE JE TO ČO NÁS ZAUJÍMA?

 

Na najsmutnejších miestach básní sa začína škrípanie

„päť dní sa vláčim železnicami“

vtedy aj W. C. Williams odťahuje ruky od vyhne

a hovorí o hudbe

Ale fakty vyrovnávajú slovo

a tak ako osamotenie

otvárajú ústa Williamsovi

TO SMUTNÉ FAKTY VYTVÁRAJÚ TÚ IRÓNIU K SAMEJ IRÓNII

 

Keď zostávame sami dvaja v cudzom meste

nemáme kde spať

ozve sa z hluchých megafónov suché mačacie prskanie

akoby si niekto holil vnútornosti

Vtedy mi hovorí M. Ozvi sa. Povedz im to

Stúp bosými nohami na slinu blázna!

 

To láska o nás nestojí?

 

Neotvoria sa ti už ruky ak si skĺzol chrupom po železnom jablku kráľa

Ploché nohy toho kto tu kráča ťapkajú po zemi ťap ťap

Presný popis mátoživej chôdze

V PRVEJ DESATINE SEKUNDY odletujú chrómované ozdoby plech sa krčí

Ruky sa vzpierajú. Čepeľ ešte len obrazne pretína hruď

Motor sa vytrháva z rámu predné nápravy sa ohýbajú

 

V TRETEJ DESATINE je predok vozidla zničený

Ťap ťap ťap chôdza zapletená do pavučín

Nohy našli oporu a sa lámu Sklo kropí telo Čepeľ doľahla na hruď

V PIATEJ DESATINE SEKUNDY Je vodič mŕtvy

Začína sa krútiť a ohýbať pevný rám vozidla

Ťapťap tanec sa končí v strnulosti

Vozidlo je zničené TICHO & POKOJ

 

... akoby útočili na nekonečno a pritom ranu utŕžili len tie zavýjajúce trosky

 

Povedz im to povedz im to Ivan

MONOTÓNNOSŤ VRÁŽA NôŽ DO UCHA KTORÉ POČUJE SLONÍ TANEC

 

Janka Rozenfeldová nežila už roku 1906

ale keď som chcel na ňu myslieť zdalo sa mi že sa vlečie široký náklaďák

a ja nemám kde uhnúť

 

To oni na nás pozerajú (nie my ach nie my) svojimi pozdnými očami

 

Koniec koniec Márne pozerám na M.

Otvorilo sa storočie ako kaz hroziaci slepotou

(Mávanie krajinám mávanie)

 

Lov veľrýb

(z b. zb. Pohyblivý v pohyblivom, cit. podľa Básne)

 

Lov veľrýb

Surové svetlo v opise Majestátnych

Zničený vnútorný zrak veľrýb

 

Boj muža proti mužovi

Nad nimi vejú zimné trávy

Jemná pleseň na lícach

 

Hodinový spánok v člne

 

Majestátni

 

Krutá odpoveď

 

Biskupova loď narazila na spiacu veľrybu

Zrazu svetlo: violino I violino II viola corno

 

Lahodne pokračujeme

cez neskoré správy

Vorvaň rozomletý v mlynoch ecce

Vorvaň rozpílený motorovými pílami ecce

 

Kde sa sype múka cez tichý balet veľrýb cez noviny

ľadovce ovievané vlasmi veľrýb

ó počatie veľrýb ó zimný spánok v zničených moriach

ako vzducholoď Itália česaná ostrými hrebeňmi

Pokračujem navždy

v opise Majestátnych:

 

Zákroky Vlády nad veľrybou!

Veľryba rozvážaná do každého domu!

Matný lesk hnedého linolea!

 

Manévre v zasneženej Itálii:

Veľrybárska flotila pred svojím zánikom

pretkaná lanami z vlastných kanónov

 

ó veľryba: ľadový topoľ v diaľke obchádzaný víchrami

Lahodná „sonáta da carnera“

 

Harpúna z pera železničného vozňa brúsená celú zimu

 

Najväčšia zdochlina obložená voňavkami

 

Malí maškrtníci

 

Zatlačenie veľrýb k naftovej základni

 

Ústa plné špendlíkov

 

Je to práve rok, čo sme sa nevideli (vo večnosti)

 

Hovoriť: modré veľryby opustili prístav

Hovoriť: nafta v mori je znamením

Hovoriť: kvádre mäsa ponechané supom

Hovoriť: víťazné armády vpochodovali do mora

 

Z opisu Majestátnych Gilliesových zemí preniká surové

svetlo žiaroviek

Vo vnútornom zraku kvitne soľ

Zúrodníme tieto tiché plásty mäsa

Tvrdé podošvy Salome

 

Nikde na svete neprechádza vlak tak ďaleko od príbytkov

ako v tejto básni

 

* * *

(z b. zb. Sme príbuzní na začiatku, cit podľa Básne)

 

V neudržateľne krásnom februári

(v tých sekundách života)

na výslní

svetlo

pokrýva vetrosnúbne rastliny

 

Kruhy horúcich vôní (v hrdlách)

vírové infekcie klesajú vo víroch

a vlnivé horúčky

na ústa mihotavej sasanky

 

Vzďaľujem sa v rýchliku zo žraločej kože

neudržateľne krásnom

neudržateľne krásna

diamantovočierna pšenica

hojdaná plástmi oceánu

(môžem už začať mlčať?)

 

(detail sekundy)

čistý čistý pozorovateľ

ohňa rozliezajúceho sa po záhrade

(sotva postrehnuteľné)

zelenkavé vzducholode

sa plavia na dlhých zadúšajúcich jazykoch

dovnútra jaskýň

 

Naša nepretržitá svadba postupuje februárom

ovíja ďalší gumový balvan

 

zmývajú nás ostré špongie (hlasové)

jazykovej rodiny

také chvejivé a triezve je to prisudzovanie

a netušené prúdia šelesty netušené

sú ríše šelestenia

(tváre tŕňov)

prelínavé tulenie dcéry

nezastavia tento nápor

 

nestarať sa v milovaní

- á gauche

- á droite

chvejivá a negatívne triezva

horúčkovitosť

zachvacuje od päty náš štvrtý rok

 

Zvíjam sa a rozvíjam na zúrivom navijaku

SOM jasný & bledý navijak

v zlatom peli prchavých nápevov mi svietia prízvučné oblaky

 

(a každú chvíľu...) neutíchajúce presuvy vzduchu

zvieratá plaziace sa do potrubí

nehmotná podstata novín šuští vo februári

 

(v rýchlosti jazykov)

sú lety už neexistujúcich lietadiel

obrovské prázdne paraboly švihajúce vo výškach

 

Riasy nekonečné riasy padajú na nohy bežca

 

Horkosť vetra zaplavuje

(z b. zb. Na prahu počuteľnosti, cit. podľa Básne)

 

Ísť,

pokojne

vniknúť clo oka.

 

Čím čítať? Očami?

Vysoko v kupolách pŕchnu fresky,

farebný prach padá do očí.

 

Ostré miesto vo vzduchu, kde zastal rečník:

ako keď do tichej nákladnej stanice

dorazí horiaca cisterna

a roztaví koľaje,

osvetlí zadaždené polia,

zoškvarí zem a vysmädnutá

v tom pekle zostáva,

ani sa nepohne.

 

Možno vy, pokrytí jasom,

položíte otázky (plochy chladu)

do vyhní.

Z dažďa ste videli prichádzať vlnu priezračnosti.

A na výbežku zlata do lesov

iba zimomriavky,

hlásky.

 

Jahoda

(z b. zb. Vzdušnou čiarou, cit. podľa Básne)

 

„Aký to má zmysel: v decembri liať betón,

čo nás neprežije?“ - povedal majster

Sloboda

v ľadových poliach.

 

„Ach, v decembri treba urobiť všetko,

aby sme už zjari stáli na betóne!“ - odporoval mu

preziabnutý majster Hora.

 

Nemal som ani devätnásť rokov, zriedka

som zdvihol oči nad polia. Vietor som vnímal

cez kosti chlapov, čo sa nemali kde skryť.

 

Lenže na jar sa betóny rozsypali

a ten, čo nemal pravdu, znenávidel toho,

čo pravdu mal.

 

Nieto už čo dodať k tejto schéme spolužitia

dvoch majstrov.

Hádam iba to, že po štvrťstoročí som tam nenašiel

žiadnu stavbu: opäť iba polia.

 

A ako všade,

kde sa do pôdy dostane hodne vápnika,

úroda jahôd bola bohatá.

 

Zjedol som jednu

na ich pamiatku.

 

Za ohybom zimy

(z b. zb. Havránok, cit. pod)

 

Rehole rastlín ma prijali.

Rieky. (Vďaka za rieky!)

Snehy mi žiaria do okien celý apríl,

prehlušujú tvary.

 

A celý biely

vidím sa už v jase ľahkých jarných vetroňov

(bez správ!).

Žiť v prudkom sklone skiel, lenže

kde?

Akoby v táboroch pod ľadom niekto zostal.

V penivých priepastiach

a všetko, čo sa dá povedať,

sú len dodatočné neprievidné histórie:

zriasenie spodného hodvábu:

široká jazva po ľadovom meči v očiach.

 

Zvislá stena, ústa naplnené hlinou

vnútri lavíny.

A voda hukoce v dutinách.

Ty, hlinený stroj, čo chce zmiznúť,

aby už bol konečne ničím.