Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
HORÚCE LINKY
Ireney Baláž
15. 7. 1944 Levoča
Životopis autora
Ireney Baláž sa narodil 15. júla 1944 v Levoči. Stredoškolské štúdiá absolvoval v dnešnej Českej republike, najprv naIreney Baláž sa narodil 15. júla 1944 v Levoči. Stredoškolské štúdiá absolvoval v dnešnej Českej republike, najprv na Jedenásťročnej strednej škole v Duchcove (1958 – 1961), potom na Strednej priemyselnej škole v Čáslavi (1961 – 1963). Po maturite začal v roku 1964 študovať na Veterinárnej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Košiciach, avšak štúdium zanechal v roku 1968. V rokoch 1969 – 1988 pracoval na propagačnom oddelení podniku Východoslovenské železiarne v Košiciach. Od roku 1989 je na invalidnom dôchodku. V roku 1991 sa presťahoval do Bratislavy, kde sa okrem písania venuje aj organizovaniu literárneho života.Zobraziť všetkoDiela a recenzie diel
Poézia
- Fresky (1996)
- Anatómia smädu (2000)
- Prierez tmou (2004, 1.vydanie)
- Recenzia diela:Prierez tmou (Prierez tmou, 2004, 1. vydanie)
- Čas hmatu (ako voňajú sny) (2016, 1.vydanie)
- Recenzia diela:Welcome to Poetryland (Čas hmatu (ako voňajú sny), 2016, 1. vydanie)
Charakteristika tvorby
Ireney Baláž sa do kontextu súčasnej slovenskej lyriky zaradil pomerne neskoro, naozaj v zrelom veku. Po publikovaní v rôznychZobraziť všetkoIreney Baláž sa do kontextu súčasnej slovenskej lyriky zaradil pomerne neskoro, naozaj v zrelom veku. Po publikovaní v rôznych literárnych časopisoch (Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Dotyky a i.) knižne debutoval básnickou zbierkou Fresky. Prvotina jednoznačne ukázala, že Baláž nebude básnikom patetického či štylizovaného rebelantského gesta, ale tvorcom hĺbavej reflexie. Jeho úvahová lyrická poloha si však nevyžaduje veľa slov a v jednotlivej básni ani väčšiu veršovú plochu. Naopak, zjavná je tu dôvera tvorcu v lyrickú skratku, v silu básnického obrazu, ktorý svojou viacvýznamovosťou núti čitateľa zamýšľať sa. O čo je v jeho veršoch menej pátosu, o to viac v nich pri pozornom vnímaní nájdeme naliehavých otázok o podstate ľudského bytia. Básnik je pritom melancholický, miestami priam skeptický, jeho lyrický subjekt občas prežíva aj existenciálnu úzkosť. Už v debute autor naznačil to, čo je príznačné pre jeho nasledujúcu tvorbu – záujem o trascendentné rozmery ľudského bytia. Ten sa miestami premieta aj do vesmírnych motívov. Fresky však predstavujú zbierku polytematickú a polymotivickú. Sú v nej i texty inšpirované drobnými zážitkami, ktoré patria do tzv. poézie všedného dňa. V iných básnik v podobe narážok reaguje na spoločenské otázky, ktoré boli aktuálne v čase vzniku diela.
Svoju druhú básnickú zbierku Anatómia smädu rozčlenil do troch častí. Prvá s názvom Efekt snov a tretia, ktorú pomenoval Kolmé riadky, predstavujú rozsiahlejšie lyrické tvary. Možno ich vnímať ako moderné, voľným veršom (autor mu bezvýhradne dôveruje v celej svojej doterajšej tvorbe) písané básnické skladby. Strednú časť, pomenovanú Úlomky, tvorí súbor krátkych, tematicky rôznorodých básní. Obe skladby predstavujú náročné lyrické výpovede, v ktorých analyzuje problematiku ľudskej osamelosti, hľadania lásky a porozumenia, ale aj akejsi stratenosti človeka v nekonečnom čase a priestore. Širokú paletu významov pritom dokáže podať bez nadbytočných slov, pretože dobre ovláda metódu lyrickej skratky, verí v estetický účinok náznaku. Miestami sa dostáva až do polohy akéhosi výrazového minimalizmu, keď do samostatného verša či dokonca strofy vyčlení aj spojku alebo predložku. Nie je to však samoúčelné, lebo pri tom postupuje premyslene, dosahujúc efekt istého dramatizmu. Verše miestami na čitateľa pôsobia ako naliehavé krátke výkriky, a to napriek tomu, že básnik nie je patetický a výkričník je uňho iba celkom zriedkavé interpunkčné znamienko.
Tematicko-motivická paleta v poradí tretej zbierky Prierez tmou je pomerne široká a rozvetvená. Básnik toho do čitateľovej pozornosti ponúka naozaj veľa: od impresívnych záznamov rýchlo unikajúcich okamihov v ľudskom živote a intímnych dimenzií medziľudských vzťahov (najmä lyrického subjektu a ženy) cez usúvzťažňovanie našej prítomnosti s minulosťou, objavovanie archetypálnej podstaty ľudskej existencie až po hľadanie transcendentných súvislostí bytia a vyjadrovanie pocitu malosti a stratenosti v obrovskom, nepredstaviteľnom vesmírnom priestore. Čím viac sa začítavame, tým viac pribúda básní, ktoré v zásade vyjadrujú existenciálnu osamelosť človeka: Kto sme? Kam nás ženie čas? Kam sa strácame? Aký zmysel má naša krátka existencia v nami poznateľnom svete? To sú otázky, ktoré nepriamo, ale naliehavo zaznievajú z Balážovej poézie. Dominujúca existenciálna tematika nachádza vyvrcholenie v predposlednej časti zbierky, ktorá má názov Kozmická akupunktúra a ktorú môžeme vnímať ako lyrický cyklus. V nej sa ľudský život (osud človeka na tejto zemi) konfrontuje s tajuplným bytím vesmíru, jeho mohutných síl, o ktorých úlohách čosi tušíme, ale v skutočnosti o nich nevieme takmer nič. Básnik reflektuje večnú problematiku vzniku či stvorenia sveta, človeka, zrodu a vývinu. Ľudskú – a teda i vlastnú – existenciu chápe ako etapu medzi svetlom a tmou, čiže medzi vedomím bytím a neznámym, a preto i desivým nebytím, ktoré však môže (ale nemusí) znamenať aj nové svetlo. Ide tu o básnické uvažovanie o transcendentných dimenziách, ktoré, samozrejme, nemôže dať jednoznačné odpovede. Jednoduché odpovede, k akým sa niekedy uchyľuje „praktická“ teológia, sú autorovi celkom cudzie. Zbierka je skutočne zaujímavá, ponúka originálne videnie, pútavá je aj samotná fascinácia básnika vesmírnym svetom. Lyrické reflexie Ireneya Baláža o univerzálnych otázkach bytia, ktoré jednotlivca i ľudské spoločenstvo zrejme nikdy neprestanú znepokojovať, pravdepodobne rezonujú v každom kultivovanom percipientovi.
Igor Hochel
Preložené diela
Balážove básne boli preložené do češtiny, nemčiny, francúzštiny, poľštiny, bulharčiny a ruštiny a publikovanéBalážove básne boli preložené do češtiny, nemčiny, francúzštiny, poľštiny, bulharčiny a ruštiny a publikované časopisecky alebo prezentované v rámci literárnych festivalov či autorských čítaní.Zobraziť všetkoMonografie a štúdie o autorovi
DRASTICH, Miloš: Ireney Baláž: Čas hmatu (Ako voňajú sny). (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 125 – 126.DRASTICH, Miloš: Ireney Baláž: Čas hmatu (Ako voňajú sny). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 125 – 126.Zobraziť všetko
BÁTOROVÁ, Mária: Ireney Baláž a August Rodin. Ireney Baláž: Čas hmatu. (Recenzia). In: Romboid, roč. LII, 8. 10. 2017, č. 8, s. 100 – 101.
BANČEJ, Maroš M.: Ireney Baláž: Čas hmatu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 269 – 270.
MATEJOV, Radoslav: Vyhľadávané – háklivé (Ireney Baláž: Prierez tmou). In: Knižná revue, roč. XV, 2. 3. 2005, č. 5, s. 3.
ŠAH: Ireney Baláž – 60. (Pripomíname si – júl). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 316.
STANO, D.: Efekt slov. In: Dotyky, 13, č. 1, 2001.
VLNKA, Jaroslav: Ranený bez rán. Ireney Baláž: Anatómia smädu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 2, s. 124 – 125.
MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.
Autor neuved.: Ruže v zime nekvitnú (Ireney Baláž: Anatómia smädu). In: Knižná revue, roč. X, 11. 10. 2000, č. 21, s. 3.
Ruže v zime nekvitnú. In: Knižná revue, 10, č. 21, 2000.BANČEJ, Maroš M.: Fresky s pozadím presného slova. In: Pravda, zv. 6, 2. 9. 1996.DANKO, M.: Meditácie a zmierenia. In: Dotyky, 8, č. 7, 1996.
Ocenenia
Ceny AOSS za rok 2016: Cena Slovenského centra PEN za básnickú zbierku Čas hmatu (ako voňajú sny)Ukážka z tvorby
Pavučiny Bozky stratené v tráve prútený kôš čas nepozbiera lístie poznania.Zobraziť všetkoPavučiny
Bozky stratené v tráve
prútený kôš
čas nepozbiera lístie
poznania.
Piješ trávu
rodíš strom.
Ochutnaj lístie.
Úplná obyčajnosť
So zrnkom prachu
pozbierať
fotogenickosť úsmevu
v ružových krytoch
hľadať
dymovnice odstrelu.
To všetko vtedy
keď sa jagajú hviezdy
a smrť povoľuje.
Hlas
Tečú plamene času
korytom zo zlata
biely náhrdelník
praskol silou blesku
zavyl pes
preťal ticho
vystrekla voda
diamanty okamihu
sa priblížili
zavrel som oči
a uvidel ticho...
(tmavé čierne ticho)
Znehybnená ilúzia
Kriedou
nakreslená cesta domov
v dlani
zub času
Zostarli sme spolu
v prevrstvených dňoch
(ty a ja)
Súhvezdie prítomnosti
Rozbila si sa na slze
ako kvapka
na kameni
a
vykresala
v sebe
iskru
nesmrteľného času
... počatie medu
A
úsmev
na
povrázku
Odosobnenie
Nahliadol si cez okraj
(vyspievaných)
vízií
Predpokladmi...
Drvil si hlinu
zmyslom chladnúcej
magmy
a
protipólmi stredu
... keď si stratil
svoj vlastný atóm
(A
bol vydaný napospas)
PRIEREZ TMOU (úryvky)
Maja
Vo vyčerpaných
paralelách
uzimeného
priestoru
existuje
iný
svet
a ten
ktorý
ti
(úplne)
celý
vojde
do
dlaní
Prienik
Objatie
potu
Stotožnenie
s iným pocitom
Narovnaný
pohľad
*
Balustrádový
smiech
uzavretý
priestorom
tela
sa obohatil
o svoju
ďalšiu
dimenziu...
*
Dotyk
dvoch
zachytil niečo
čo v nich prehistoricky
ešte
... zostalo
Exekúcia
... Ešte pred zapadnutím slnka
sa nachýliš cez zábradlie
svojich snov
a
vdýchneš do seba
moju tvár
s kohútími perami
... Ešte pred zabudnutím noci
ocitneš sa
vo mne
taká nahá
... Čas uvitý z nás
Je vencom
uvitým zo slnka
a z tvojich očí
ktoré
náš príbeh
ešte
nevyrozprávali
Šanca posledného dňa
Dotkni sa ma nanovo
a postojačky
svojím hlasom
jazykom
a posadenou
zmenou
tvojho
ešte nenapísaného
riadku
Kryštálový prach každodennosti
Keď si sa otočila
za svojou krásou
a pohltila priestor
medzi sebou
a svetom
rozbolela ťa podstata
každej
sekundy
tvojho
bytia
so všetkou tou plazivou
samozrejmosťou
pouličných správ
o vysatom lete vtákov
o láske a smrti...
o roztopenom asfalte
v hlavách
hemžiacich
sa ľudí
... o nahnevanom Bohu
*
Tak teda
o čom vlastne sú
tie okamihy
ktoré nám tak nemo
sladnú
práve teraz
pod jazykom...
Prierez tmou
Otáčavé
oko slnka
rozsvietilo tmu
otáčavým pohybom
priestupných
časov
Nanesená predstava
tmy a svetla...
Okamih vyčerpanej
existencie milencov
Smutná ilúzia
o pretrvávaní
večnosti...
Faustovské okamihy
Život sa započal
až príliš rýchlo
na krátkej zastávke
nášho spoločného
dychu
Mesačným svitom
si mi vtedy
pripísala na čelo
znamenie
veľkých zaklínačov
hadov
A ja
som ti vtedy otvoril
svoju dušu
vyzlečenú
(z čiernych perál)
otázkami
o večne zbabraných
koncoch
Pomíňajúci dym metafory
Pod obrúčkou
cynického pohľadu
na bezveternej strane
slnka
žije osamelá slza
s diamantmi noci
a harfa
ktorá už dohrala svoj part
starovekých
mudrcov
*
V tejto posvätnej chvíli
očakávania
začínam chodiť
po hrotoch
živých slov
po pavučine
ich večnosti...
po sne
z purpurovej peny...
vyliatej
na zem
ako oblak
Taký obyčajný večer
Čistá hlina
a zvuk večera
s podvedomím vety
medzi štyrmi očami
ma objala
svojou nevyspytateľnosťou
nachýlenou istotou
a stratou pamäti
*
A potom
keď sa nočný dážď
prehupol
cez zábradlie jazyka
kvapkou
ba i kvapkami
mi smrť sama
začala vypovedať
o okamihoch
môjho narodenia
o tom počatí slabiky
ktoré sa možno raz
stane
slovom
Uzol
Prázdny jazyk
(ešte)
z predvčerajška
sa dotkol
vlastného
vyobcovania
zbičovaným
hlasom
človeka
a osudovou kvapkou
krvi
vo vrcholnej
extáze
tajomného
vyznania
Padajúci biblický kríž
Skrížené lásky stromov
si aj tak raz ľahnú
so zemou
k zemskej príťažlivosti
bedárov
S reznými ranami
vlastných fatamorgán
si vytrúsia
spomienky starci
ktorí už dosnívali
každodenný výsmech
zvráskavenej kože
na pokraji dňa
ktorý sa
už naplnil
*
A tak sami
a len sami
s prísľubom rannej rosy
len úpenlivo čakajú
na okamih
ktorý
už dávno
neexistuje
*
... Vykrádači hrobov
sa vždy stretnú
na svojom veľkom
bankete
žobrákov
Prítomnosť budúcnosti z minulosti
Zovrela voda
v prasknutých džbánoch
a vtáky zniesli
bojazlivé vajcia
na suchých rázsochách
Smiech
sa pousmial
špirálou
z cukru
od tmy
k tme
cez stĺporadia
zahľadené
do svetla
*
... Iba okamih
a vzdialená
ozvena
Atómová peha
a rozkúskovaný
čas
Smrť mýtického jednorožca
A tak tu teraz
nakoniec
stojím
sám
pred nakopenou
nocou
láskou...
a rozmýšľam nad tým
že sa rodíme
úplne obyčajne
a bez slova...
Pospiatky
Veľavravné gestá
a piesok v mojich zuboch
sa pootočili na otázke
vnútorného
inkvizičného
atómu
*
Plné záhrady
ohraničili
obsah
Okázalé princípy
rozprestreli
svoje okamihy
Platonickou strunou
kovových bytostí
som sa dotkol
preludov
Práve tie okolnosti mi vyprázdňujú čas
... keď hnetiem hlinu
svojej existencie
alebo oslovujem
svoje bytie a život
vlastnou
prítomnosťou
ktorá je vtesnaná
v každom z nás
nepočujem
podobnosť
vzdychu
na tachometri
zajakavosti
vesmíru
Stáva sa to skoro každý deň
... Na ploche
dvoch utrpení
sa vždy nachádza
smiech a plač
ako neriešiteľnosť
otvorenej rany
s okamihom
pravdy
vnikajúceho
noža
*
Za absolútne bieleho dňa
som zostarol
na rozhojdanej
hrazde času
na ktorej mi už dnes zostali
iba dve slabiky
dobra
s dobre utajenou
slepotou
pravdy
Stále od počiatku
Dotýkam sa zeme
kôrou stromov
a dýcham steblá
tráv
*
A snáď len vtedy pochopím
veľkú prítomnosť
budúcnosti
ešte pred
vlastnou
minulosťou
ktorá je piesňou
zámotku
všetkých
ľudských
spriadačov
Magické a neznám
Keď hĺbim
otvor
do steny slova
neviditeľným drievkom
noci
Nenájdem
v ňom nič
iba pochybnosť
(Sám o sebe)
Prierez tmou II
... Noc
spiacej dúhy
krásky tmy
z čierneho
ebenu
... Ilúzia
polovičnej
noci
z dôb ešte dávno
pred jej samotným
vznikom
... Polovičaté ráno
*
Vtedy Tma
ukrytá kdesi
hlboko
v podstate
Svetla
uposlúchla
prst Toho
ktorý si ju ovinul
okolo
špirály
žiariacej
Sebou
Samým
Poznanie
... Na okamih
ale iba na okamih
som vtedy zapochyboval
Rozkývané kyvadlo
a priamka
narovnali
všetky vzorce sveta
... A ten náraz
vystrelil
na obežnú dráhu
večnú
polemickú
pochybnosť
od svojich obyčajných
Počiatkov
... A to Slovo padlo...
na obe strany
Obrázky z napodobenín
Pohlcovanie...
uhýbajúce smery
miznutie
vlastnej
podstaty
v čiastočkách
čiernej
hmoty
Obraz hada
s holubicou
*
Svojím prachom
z oblohy
som sa dotkol
tejto
Zeme
Odpoveď z času
Kedysi dávno
ešte pred vznikom všetkého
čo sa iba začína
a ešte sa neskončilo
povstal zo zeme pocit
chleba
a mlieka
*
Na matnom pozadí vývoja
bratov svetla a tmy
sa otvorili dvere
do tajomstiev vodopádov
princípov hliny
a podstát
človeka
Tma a Svetlo
... Počatie Tmy
sa vždy roztvára
budúcemu prísľubu
Svetla
otvorom večného Času
akoby bez zmeny
lebo je taká čistá
protikladmi svojho večného
opakovania
... Sama
a bez otázok
sa pohybuje nocou
a prízrakmi
si naberá odvahu
nového rána
*
... Tma nikdy
nevysloví
v rotujúcich svetoch
večnú otázku
samoty Času a Svetla
odpoveďou
ľudského
usínania
Ako Sírius...
Uteč
z nehmotnej časti
ukrižovaného
blesku
zo svojho
života
„potom“!
a ešte z tých zopár tmavých okamihov
na
konci
Svetla!
Epilóg
... Je skoro ráno
ale úplne
to najskoršie
keď si vždy
taká krásna
tým čím práve snívaš
a nádherná
... ako skok
do medzi – priestoru
reality
Vyzlečená
(svojím)
novým dňom
do žmurkajúcej
podstaty
(môjho)
ešte stále
píšuceho
počítača
