• Rodné meno

    Izakovičová
  • Viac o osobnosti

    ŠKREKO, B.: Z kraja Hečkovho vína prichádza ďalší generačný román . In: Trnavský hlas 28. 8. 2012 Literárna kaviareň 4. 5.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Mgr. Gabriela SPUSTOVÁ , PhD. (rodená Izakovičová) sa narodila 28.10.1967 v Trnave. Vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Trnave
    Mgr. Gabriela SPUSTOVÁ, PhD. (rodená Izakovičová) sa narodila 28.10.1967 v Trnave. Vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Trnave a pracovala ako detská sestra. V roku 2002 absolvovala štúdium na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov – náboženstvo a etika, slovenský jazyk a literatúru študovala na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, roku 2010 ukončila doktorandské štúdium na Ústave krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied. Od roku 2008 pracuje ako redaktorka vo vydavateľstve Dobrá kniha v Trnave. Publikovať začala časopisecky a v zborníkoch, získala viacero ocenení v literárnych súťažiach (O cenu Slovenského učeného tovarišstva, Jurinova jeseň, O cenu Dominika Tatarku, Chalupkovo Brezno, v súťaži Literárny salón Trnava 2013 sa stala laureátkou za báseň Solúnu zo zbierky Poéma o Cyrilovi a Metodovi). Knižne debutovala básnickou zbierkou Hlbiny (2005). Píše aj  prózu a literatúru pre deti. Väčšinu svojich prác vydáva ako e-knihy, napr. prózy Cesty Sofie 2012, Môj milovaný kráľ Dávid 2012; básne Čo čuší v duši 2012, Haiki 2012, Poéma o láske a zrade 2012, Sonety 2012).
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Pre deti a mládež

    Literatúra faktu

    Literárna veda

  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 201 7 (Hodnotenie literatúry roku 2017) . In: Romboid , roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 91. ŠAH:
    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 91.

    ŠAH: Gabriela Spustová-Izakovičová – 50 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 10, s. 160.

    MATLÁKOVÁ, Zlata: Poetický večer Gabriely Spustovej Izakovičovej. In: Literárny týždenník, roč. XXX, 4. 10. 2017, č. 33 – 34, s. 15.

    MATLÁKOVÁ, Zlata: Fenomén zázraku v meditačnej poézii. Gabriela Spustová Izakovičová: Taliatha kum – dievča, vstaň! (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 20. 9. 2017, č. 31 – 32, s. 12.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SOLÚNU Ó, krásna, skvostná Thessaloniké, menom si odela mesto múdrosti, kultúry prístav, múdrych kolísku. Vedel to
    SOLÚNU

    Ó, krásna, skvostná Thessaloniké,
    menom si odela mesto múdrosti,
    kultúry prístav, múdrych kolísku.

    Vedel to muž tvoj, vladár Kassander?
    Či brat tvoj, Alexander Veľký, kráľ?
    A otec Filip, čo vám život dal?

    Za svedkov volám Dimitrija,
    Sofia svedčí múrmi o pravde.
    Triada chráni vzácne stopy čias.
    A Biela veža mlčí o všetkom.

    Pavol by šťastím zaplesal,
    vidiac tú hojnosť révy zo Slova,
    čo kázal Solúnčanom.

    Po celom kraji zvesť sa rozniesla,
    radostná nádej lásky zákona.
    Ó, skvostné, slávne Thessaloniki,
    kolíska, prameň žírnych vôd,
    nosilas’ drungária, dobrú révy ratolesť,
    čo mokom z hĺbok Slova pojil potomkov.

    Ó, Solún, obklopený Slovienmi!
    Boli ti, mesto, ako vzácny plášť.
    Ten národ veľký, čo len nedávno
    tu našiel svoju dobrú novú vlasť.

    Iste ich poznal veľký veliteľ,
    azda aj reč ich, urodzený Lev –
    bohatý srdcom, dušou vznešený,
    spravodlivý sťa Jóbov pravý vnuk.
    Bohu dal synov svojich sedmoro.

    Z nich dvaja Slovu verní múdrosťou,
    Metod a mladší Cyril – Konštantín.

    (Úvodná báseň z Poémy o Cyrilovi a Metodovi)

    SUCHOVSKÝ JARMOK
    Konečne sa oteplilo. Martuška rástla na slniečku ako z vody.
    Keď v Nových vinohradoch dozreli čerešne, zapriahol dedko Imrich svojho býčka do voza a priamo v sadoch skupoval čerstvo naoberané sýtočervené plody, ktoré vábili ochutnať ich.
    Z Nových vinohradov bolo vidno všetky okolité dediny od Trnavy až po zámok v Smoleniciach. Od Karpát na západnom obzore, až po Považský Inovec na východe.
    Zvončín, Suchá, Košolná, nad Košolnou Blanka a Podbor, Orešany aj Smolenice boli odtiaľto vidieť ako na dlani. Severný obzor ponúkal krásnu scenériu roličiek, hájikov, riadky vinohradov, v údolí Parnej ako v mise suchovské domčeky aj kaštieľ s kalváriou, Kostol svätého Martina, aj uršulínsky kláštor na kopci v Ružovej doline.
    Dedko sa kochal pohľadom, spevom vtákov, vôňou byliniek od výmyslu sveta, živice zo stromov blízkeho hája, lemovaného zo severu Podhájskym potokom.
    Bol to čarovný kúsok zeme. Dedko sem chodil rád. Čerešne na stromoch už boli purpurovo červené, šťavnaté a sladké. Treba ich rýchlo obrať a predať. Teraz, začiatkom júna, je na to ten pravý čas. Keby počkal týždeň, vyšlo by vzácne ovocie nazmar. Pustili by sa doň škorce a po dažďoch, čo prichádzali na Medarda, by čerešienky pohnili a popadali zo stromov.
    Ráno, len čo sa brieždilo, odviezol dedko všetky čerešne, čo obral alebo kúpil, na trh do Trnavy. Kým začalo slnko nepríjemne hriať, čerešne predal.
    Cestou domov sa ešte v Trnave zastavil u Fóriša, kde si dal obed a kúpil konskú salámu, ktorú priniesol domov deťom.
    Ján, Imrich aj Júlia chodievali predávať do Trnavy na voze ťahanom kravkou, no aj pešo. Pri zvončínskej Božej muke si vždy oddýchli, kým prišli na preplnenú trnavskú tržnicu pri pavlínskom kostole.
    Občas okolo nich prehrmel panský koč – firštov do kaštieľa, či koč pána farára, notára, červenokamenských či smolenických pánov, alebo ich návštev.
    No dnes ráno dedko s babičkou nemuseli ísť na trh do Trnavy, vzdialenej od Suchej zo desať kilometrov. Výročný svätojánsky trh bol priamo v Suchej. Babička chystala vajíčka, maslo, masť a syr. So zaťom Jánom nachystali aj drobné krajčírske výrobky, svoje a Terezkine vyšívané obrusy a s Imrichom do košíka úrodu krásnych tmavočervených čerešní, višní, orechov aj med, čo Ján získal od svojich včielok.
    V záhrade Jánovi stálo zopár úľov. Na včielky a vlastný med bol hrdý. Babička mu vravievala: „Janko, ty tým včielkam tuším spievaš, keď mávame taký dobrý med.“
    Ján sa potmehúdsky usmial:
    „A veru im aj spievam.“
    Azda spieval aj vínu, čo dorobil. V pivnici stáli sudy s čerešňovým, ríbezľovým a napokon aj hroznovým vínom. Z každého aspoň sto litrov. Hrozno z vlčindolských viníc bolo vynikajúce. Keď do svätej Žofie nezmrzlo, alebo ho nezničili choroby viniča, víno bolo jedinečné. No urobiť dobré víno bol kumšt, ktorý neovládal každý.
    Babička si sadla na voz a starostlivo si položila na kolená malé žltučké kuriatka, čo plánovala predať. Boli utešené, milučké.
    „Nech vám dá Pán Boh dobrý obchod,“ požehnala svojich Terezka.
    Rebrinový voz sa pohol smerom ku kostolu. Od dverí ich odprevádzala Terezka, čo musela zostať doma s maličkou trojmesačnou Martuškou a dvojročným Rudkom.
    Na poludnie, keď sa viac oteplí, im odnesie na tržnicu čerstvý obed, aby sa posilnili.
    Azda bude mať Imrich už aj mladého býčka, čo plánuje kúpiť. Na trh prídu handliari zo širokého okolia. Iste bude z čoho vybrať.

    Na tržnici bolo veselo. Od skorého rána tam skladali svoj tovar trhovníci.Imrich sa rozhliadol po námestí pri kostole a hľadal svojho budúceho býčka.
    A našiel. Bol pekný, urastený.
    Práve ho viedol fúzatý Dlžan.
    „Po čom predávate toho býka?“ spýtal sa Imrich.
    „Už nepredávam, už som predal. Nový gazda si ho príde o chvíľu vziať,“ odvetil fúzatý mladý muž.
    „To je škoda. Potreboval som práve takéhoto,“ zabedákal.
    „Ale, ešte nie je obchodu koniec. Mám doma ešte jedného, čo ho chcem predať. Keď zajtra prídete do Dlhej, pripravím vám ho. Keby sa vám pozdával, urobíme obchod,“ odpovedal Dlžan a Imrich sa spokojne usmieval, kým sa dohodli na stretnutí a rozlúčili sa.
    Svätojánsky jarmok ubehol rýchlo. Domov sa všetci vrátili plný dojmov. Dačo sa im podarilo predať, dačo nie.
    Niečo na trhu aj kúpili. Rudko sa tešil z perníka a nových podvliekačiek – pančušiek na zadočku nezašitých, aby mohlo dieťa voľne behať a nemuselo sa pri potrebe vyzliekať. Roznášal ich po izbe a humorne sa usiloval navliecť si ich na tenké nôžky, kým mu mama nepomohla.
    Po dvore Rudko často behal iba v košieľke, ale v nedeľu mu občas obliekali aj vyšívanú sukienku a čepček, ako to bolo vtedy bežné. Vyzeral ako dievčatko, či skôr ako bábika. Kým deti nešli do školy, obliekali rodičia dievčatká aj chlapcov rovnako – do košieľok, sukienok či dievčenských šiat.

    Imrich v noci ani nespal, čo sa tak tešil na svojho nového pomocníka. Do Dlhej sa s Jánom vybrali zavčas rána, len čo dedko obriadil hydinu a statok.
    Rebrinový voz sa pustil po blatistej ceste popri kostole, smerom na Košolnú a potom od kolies vozov vyjazdenou blatistou cestou cez polia do Dlhej, dva razy do kopca a dva razy z kopca. Zastavili sa pri dlžianskej Božej muke, aby nechali kravku vydýchnuť. Tam sa spolu pomodlili za dobrý obchod a pokračovali v ceste až k maličkému, ale krásnemu gotickému kostolíku, čo stál uprostred dediny. Tam, takmer pri fare, býval fúzatý mladý muž so svojou rodinou. V Dlhej dávali tejto rodine na odlíšenie od rodín s rovnakým priezviskom prímeno Hilkoví.
    Izakovičovci privítali Imricha a Jána štebotavo. Návštevu vítalo šesť detí – trinásťročný Jožko, dvanásťročná Agneška, deväťročná Mária, sedemročná Terka, štvorročná Ruženka a dvojročný Vincko. Dvaja chlapci im zomreli maličkí. Inak by mala mama Helena už osem detí.
    Helenka, za slobodna Lipovská, bola jediným dieťaťom svojho otca, ktorý zomrel veľmi mladý, ani nie tridsaťročný. Jej mama sa potom vydala druhý raz a volala sa Ondrušková. Spolu sa im narodil ešte jeden syn, Jozef. Nevlastný otec Helenky prišiel z Ameriky a zo zárobku postavil v Dlhej pre svoju novú rodinu priestranný dom. Keď sa Helenka vydala za Vendelína, presťahovala sa k svojmu manželovi bližšie ku kostolu.
    Fúzatý gazda Vendelín, Helenkin manžel a otec roztomilých detičiek, sa o rodinku staral svojou poctivou prácou, hoci pochádzal rovnako ako Ján zo zemianskeho rodu. Ani jeden z nich sa tým však nikde nepýšil, ani nehonosil.
    Zemiansky titul udelil Izakovičovcom 10. 8. 1652 Ferdinand Druhý výsadnou listinou. Povýšil ňou jeho predka, Juraja Izakovicha z Dlhej, jeho príbuzných a potomkov do šľachtického stavu. Juraj bol magistrom slobodných umení a filozofie, doktor posvätnej teológie, a tak bol za svoje čnosti a zásluhy poctený osobitnou priazňou a oslávený kráľovskou štedrosťou. Preto Juraja aj jeho brata Michala, Michalovho syna Jána, dcéru Juditu, jej sestry Annu a Katarínu, jej syna Františka, ich dedičov a všetko potomstvo pripočítal kráľ do zboru opravdivých starobylých a nepochybných šľachticov Uhorského kráľovstva aj k nemu pripojených krajín.
    Je nepravdepodobné, žeby pred Turkami z Chorvátska ušlo do Dlhej viac rodín Izakovičovcov, preto sú si všetci nositelia tohto mena pochádzajúci z Dlhej rodovo príbuzní. Mnohé rodiny však už necítili rodovú príslušnosť a už sa „nerodinovali“.
    Zemania dostali od kráľa spolu so slobodou aj pôdu, a tak boli nezávislí, slobodní a hrdí.
    No Vendelín už zo zemianskeho bohatstva mnoho nezakúsil. Každodenný chlebík si zaslúžil poctivou prácou. Rovnako ako Imrich, bojoval počas prvej svetovej vojny na talianskom fronte a rovnako ako on, bol veľmi morálny človek. V tých časoch obstáli iba takí. Cez vojnu a po nej sa u tých nemorálnych často objavil syfilis, či iné pohlavné choroby. No ani jednému z týchto dvoch mužov nič také nehrozilo.

    „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus,“ pozdravil dedko Imrich.
    „Naveky amen. Vitajte u nás,“ privítal Vendelín návštevu a viedol ju najprv do kuchyne občerstviť sa po ceste a hneď potom do maštale, obzrieť si býčka.
    Mladý statný býk sa Imrichovi veľmi páčil. Cestou domov si s Imrichom kúpu veľmi pochvaľovali.

    Aj rodina Izakovičovcov sa z predaja tešila. Keď návšteva odišla, Helenka zavolala deti a muža na rozvoniavajúce lekvárové buchty a mliečnu zemiakovú polievku z čerstvo nadojeného mliečka.
    „Tatenko,“ drankali deti pri obede, „porozprávajte nám o Janovi ‚Vojakovi‘.“
    No mamenke sa to zjavne nepáčilo:
    „Ale deti, myslíte, že tatenko nemajú inú robotu, než vám rozprávať?“
    No keď deti drankali čoraz viac, otec im znovu, ako už mnohokrát, začal rozprávať príbeh o  mladosti jedináčka Jana.
    Zemanské korene Janovi zabezpečili určitý relatívny dostatok, ale keďže boli Izakovičovské rody veľmi plodné, majetok sa neustále delil, veľa z neho po predkoch nezostalo. Rodina sa živila poctivou prácou na poliach a Jano prilepšoval rodine furmančením. Mladý hrdý odbojný výrastok mal bujarú neskrotnú povahu.
    „Raz Jano ‚Vojak‘ – ako ho prezývali – nedopatrením šibol spolu s koňmi aj pána farára a ten ho prikázal spalicovať.
    Milého Jana priviazali na dereš, ktorý ležal, bohužiaľ, pri polici s porcelánom. S prvou ranou sa Jano oprel o policu, a tá sa s hrmotom zvalila na zem. Črepov bolo v izbe neúrekom.“

    Otec rozprával a päť detí okolo stola sa nahlas smialo a sýtilo sa buchtami. Dvojročný Vincko poobede zaspal v torbe, kde spolu v noci spávalo niekoľko detí. Torba bola rám stola, z ktorého sa zložila vrchná doska.

    „‚Jano!‘ skríkol pán farár nahnevane. ‚Tak za toto si posedíš v trnavskom árešte aj týždeň!‘
    Jano sa v árešte, vo väzení pod radnicou, kam zatvárali ľudí aj pre menšie prečiny než práve urobil, príkladne správal, a tak ho z neho pustili skôr. No svojmu rovesníkovi, mladému kňazovi, ranu bičom a väzenie nedaroval. Jeho prvá cesta neviedla domov, ale do krásneho rozrasteného a rozkvitnutého rozmarínu vo farskej predzáhradke.
    Ráno sa pán farár zobudil a išiel si oči vyočiť.
    ‚Ech, keby tu bola tá potvora, Jano, viem, že by to bol on. Ale kto mohol rozmarín takto pováľať, keď je Jano v árešte?‘ horekoval a čudoval sa pán farár.
    Keď Jano prišiel domov a celá košeľa aj konopné gace mu riadne smrdeli od rozmarínu, mamenka vedela, že zasa nie je všetko po kostolnom poriadku a rozčúlila sa:
    ‚Jano! Čo si to zasa vykonal. Tá tvoja prchká povaha ma do hrobu privedie!‘ lamentovala Janova mama, ktorá musela Jana aj s prenikavo páchnucim oblečením od rozmarínu ukrývať pred pánom farárom ešte zopár dní, kým sa mal pôvodne vrátiť z áreštu.
    S pánom farárom sa neskôr Jano spriatelil a už spolu nesúperili. No svoju divokú krv nezaprel ani neskôr. Bol vášnivým pytliakom. Pytliačiť v panských lesoch bolo jeho koníčkom, aj veľkým dobrodružstvom. Vymýšľať, kam schovať úlovok, mu dalo neraz mnoho námahy a fantázie. Raz, už ako otec detí, schoval svoju flintu do stohu slamy a keď dedinou prechádzali žandári, jeho malý zvedavý syn zvolal:
    ‚Strýčko, aj náš tatenko majú doma také krivé drevo, aké máte vy!‘ Ukazoval pritom na pušku.
    ‚Áno?‘ počudoval sa žandár a potešila ho detská prostorekosť, čo otca uvrhla do nemilosti za neoprávnené držanie zbrane.
    ‚Ty si múdra hlavička. To ma zaujíma. Ideš nám to krivé drevo ukázať?‘
    Maličký, natešený pochvalou, vzal žandára za rukáv a už ho aj viedol k stohu slamy a húževnato vyhrabal dobre skrytú zbraň.
    Následky na seba nedali dlho čakať. No Jano sa neskôr predsa len upokojil. Narodilo sa mu deväť detí – Jozef, Rudolf, Štefan, Hedviga, Mária, Apola, Františka, Terézia a ja. A uživiť toľko detí nebolo vôbec ľahké. Z divokého Jana sa stal náš starostlivý otec.“

    Deti počúvali so zatajeným dychom, ako keby im otec rozprával rozprávku. Mamenka sa zamračila:
    „Tatenko, nerozprávaj im viac o tom. Ešte si budú o dedkovi myslieť niečo zlé. Bol to dobrý človek.“
    Vendelín sa usmial. Helenka vzala dvojročného Vincka, čo sa práve zobudil a nakŕmila ho. Jožko naťahal s otcom vodu zo studne a dal ju ohriať na sporák, aby mohli Agneška s Markou umyť riad. Rodinka sa rozišla za povinnosťami.
    Helenka si sadla ku kolovrátku a priadla nite. Z času na čas na krosnách tkala látky, z ktorých šila rubáše, plachty aj konopné gace. Bielizeň prala v potoku a vo vani na dvore luhovým mydlom na rumpli.
    Deti sa starali o deti, lebo mamy boli zaneprázdnené prácou okolo domácnosti, hospodárstva a polí.
    Mamenka už takmer rok pripomínala Vinckovej sestre Agneške, čo vyviedla, keď mala na starosti ani nie ročného Vincka, hoci sama mala len jedenásť rokov.
    „Agneška, poď za nami na strom. Je tam vtáčie hniezdo. Pozrieme sa na vajíčka,“ lákali ju kamarátky.
    Agneška váhala. Veď mala na chrbte v nôške uviazané batoľa. No po dlhom prehováraní sa predsa len vyštverala na strom a vyliezla takmer na samý vrch. Vinckovi sa výlet do výšav náramne páčil a tlieskal malými rúčkami.
    Agneška bola šťastná tiež, až do chvíle, keď pod stromom začula mamenkin preľaknutý hlas:
    „Prepánajána, Agneška! Už aj poď dolu! Čo tam robíš s tým úbohým nemluvňaťom!“
    Agneška sa preľakla nie výšky, v ktorej bola s malým Vinckom vylezená, ale mamenky, že bude doma zle. Chtiac-nechtiac, musela krok po kroku zliezť dolu, kde s rukami v bok čakala mamenka.
    Neskôr sa chcela ísť Agneška s kamarátkami kúpať do potoka. Slnko hrialo a predstava kúpeľa bola taká lákavá. Za humnami Izakovičovcov sa do malého potôčika vlieval väčší z lúk. Na sútoku potoky vytvárali lúčny „polostrovček“, kde sa dalo výborne opaľovať. Na tomto mieste bola pod vŕbou hlboká zátoka a deti do nej skákali opásané maminou zásterou, ktorá sa nafúkla vzduchom a dalo sa na nej plaviť po prúde. No Agneška sa aj teraz starala o Vincka, ktorý ešte ani nevedel chodiť. No ako sa mala kúpať s Vinckom na chrbte?
    Dostala však geniálny nápad. Posadila Vincka do pitvora, zastrešeného priestoru pred dvermi rodinného domu, na ktorý mala z potoka výhľad. Keď Vincko videl, že sa Agneška vzďaľuje, začal srdcervúco plakať. Našťastie, začula ho plakať krstná mama, čo bývala o pár domov ďalej.
    „Čieže dieťa to tak srdcervúco narieka,“ čudovala sa krstná mama. „Bože, môj,“ zhrozila sa, keď dieťa spoznala, „veď to je krstný Vincko!“
    Dieťa vzala a postarala sa oň. No Agneška mala doma zasa problémy s mamenkou, ktorá sa právom nahnevala, vykvákala ju za vrkoče a uštedrila jej zopár buchnátov. No azda práve preto, že mala Agneška Vincka stále na starosti ako dajaký príves a stále preň od mamenky dostávala buchnáty, alebo napriek tomu, Vincko Agneške prirástol k srdcu.

    Marka zasa, keď ju mamenka vyhrešila, vyliezla na múrik a vykrikovala: „Ludé, nedajú mi jesť!“ No keď uvidela v bráne mamenku, radšej s klamstvom prestala. Veď, čo keby si to mamenka vzala k srdcu a splnila, čo vykrikovala.

    Keď Vincko trochu podrástol, zapojil sa do dobrodružných hier so súrodencami aj on.
    Raz sa hrali s o dva roky staršou Rózkou na dvore, ktorá položila na poleno klát dreva so slovami: „Zarubni.“ Vincko sa nedal zahanbiť a sekerou rubol do dreva, ktoré Ruženka držala. Asi ju to zabolelo, lebo špalkom tresla Vincka po líci, až tiekla krv.

    Ešte pred týmto zážitkom sa však Vinckovi vryla do pamäti jedna tragická udalosť. Vincko mal len tri roky, keď na poludnie jedol na dvore na malom stolčeku mamenkine chutné rezance. Odrazu z jasného neba udrel blesk a zabil na susedovom dvore ujka Palkoviča, ktorého dobre poznal. Často čítaval deťom knihy na lavičke pred domom. Hoci mal Vincko ani nie tri roky, tento zážitok sa mu vryl do pamäti ako prvý a zapamätal si ho na celý život.

    *

    Už prešlo zopár týždňov od nedele, keď boli babička s Jožkom dvadsiateho štvrtého mája na svätodušnej púti v Šaštíne. Navštívili aj svojho rodáka, čo učil na saleziánskom gymnáziu. Poukazoval im školu, kde vychovávali svojich študentov. Jožkovi sa priestory gymnázia veľmi páčili. Všetko to tam dýchalo čímsi posvätným, čo mladého trinásťročného chlapca priťahovalo ako magnet.
    „Chcel by si tu študovať?“ spýtal sa ujo.
    „Chcel!“ rozhodne odpovedal Jožko.
    Ujo neváhal a mladý nádejný študent uňho hneď zložil prijímaciu skúšku.
    Od tej chvíle Jožko nemal v duši pokoj. No keď o svojej túžbe povedal otcovi, ten nechcel o gymnáziu ani počuť.
    Jožko bol najstarší, Vincko bol ešte maličký a štyri malé dievčatá mu s hospodárstvom priveľmi nepomôžu. Hoci Jožko obmäkčoval srdce mamenky, a tá celé noci preplakala, otec nepovolil takmer až do septembra. Napokon, keď spolu rezali v šope sečku, znovu sa osmelil:
    „Tatenko, nepustili by ste ma do toho Šaštína. Ja by som to veľmi chcel.“
    Otec prestal rezať. Do očí sa mu nahrnuli slzy.
    „Jožko, a kto mi bude pomáhať na hospodárstve,“ sadol si na odpílený kus pňa a hlavu si položil do dlaní.
    Premýšľal.
    Po chvíli vstal, vzal si kosu a vo dverách povedal.
    „Tak teda choď, Jožko, keď je to Božia vôľa.“
    Jožko zostal chvíľu stáť v šope a nevedel sa spamätať. Je to pravda, alebo sa mu sníva? Otec mu to skutočne dovolil?
    Keď si Jožko uvedomil, čo sa práve stalo, rozbehol sa k mamenke.
    „Jožko,“ objala ho mamenka, keď jej povedal novinu a po lícach jej začali stekať pramienky sĺz.
    „Budeš nám tu všetkým chýbať.“
    Sadli si za stôl a mlčali. Obom sa v srdci miešala radosť s bolesťou.
    Ticho bolo aj pri obede.
    Aj ostané deti, čo inak pri stole štebotali, boli teraz ticho. Už vedeli, že Jožko pôjde v septembri preč.
    Len maličký Vincko pobehoval okolo stola, nie a nie obsedieť. Mamenka si ho posadila na kolená a kŕmila ho ovsenou kašou.
    Otec jedol pomaly a sústredene. Občas sa mu pohľad stretol s Jožkom a mamenkou. Napokon dojedol a povedal:
    „Veľa času nám nezostáva. Leto prejde veľmi rýchlo.
    V septembri musíš ísť. Mamenka ti pomôže chystať si veci do Šaštína. Nech sa teda stane tak, ako to Pán Boh chce.“
    (Z knihy Prsteň mojej (starej) mamy)



    Zobraziť všetko

 

Obálka slniečka september 2013