• Vlastné meno

    Eva Lukáčová (pozri aj Eva Lukáčová)
  • Stručná charakteristika tvorby

    E. Luka patrí k básnikom-senzualistom, ktorí napriek abstrakcii jazyka prežívajú báseň telesne. Básne majú často pôvod v
    E. Luka patrí k básnikom-senzualistom, ktorí napriek abstrakcii jazyka prežívajú báseň telesne. Básne majú často pôvod v intenzívnom emotívnom zážitku, kde konkrétnu skúsenosť bohato dopĺňajú sny, vízie a fantazijné obrazy s archetypálnym pozadím. Nechýba im kauzalita, ale veľký vplyv emócií a sústredenie sa na výpoveď z podvedomia oslabujú logiku básní. Poézia E. Luky sa dá dobre opísať definíciou hlbinnej psychológie; autorka sa totiž zvyčajne usiluje postihnúť pudovo dynamické vzťahy v emočnej a vo vôľovej oblasti. V čitateľovi stimuluje body uložené hlboko, na opačnom póle od centra racionality. Aktivizuje vrstvy, ktoré človeka formujú, ale nemajú vlastný jazyk, aby odpovedali verbálne. Čitateľská reakcia je radikálna, vzrušená rovnako, ako bola autorka v čase básnickej extázy pred písaním a počas písania. V Lukinej poézii prevládajú dramatické existenciálne a tragické tóny. V prvých dvoch knihách majú ešte nejednoznačný pôvod, sú zahmlené tajomstvom alebo späté s intuitívnym vnímaním, neskôr sa obrazy hrozby stupňujú konkrétnymi tragickými zážitkami so smrťou partnera a detí (Diabloň, Havranjel). Najčastejšími motívmi sú jed a krv, ktoré sa pohybujú na hranici života a smrti a nezriedka túto hranicu aj definitívne predurčujú. Ani v tomto prípade však motívy nie sú jednoznačné a uzavreté, počas celej autorkinej tvorby sa významy menia, zachovávajúc si neutrálny významový odtieň (jed v malej dávke ako liek, krvavá „obeta“ ženy počas pôrodu a pod.), ale častejšie zosobňujú symbol konečnej straty a plytvania. V poézii E. Luky sa osobitým spôsobom tematizuje otázka ženstva, ktorá je zobrazená v dvojoptike univerzálnej rodovej roly („praženy“, „divosestry“) a konkrétnej dennodennej skúsenosti s touto identitou, jej biologickým rozmerom a determináciou, materstvom, sexualitou, partnerstvom s mužom i životom po jeho strate. E. Luka zobrazuje svet ženy priamo, bez strachu z porušenia estetických konvencií či spoločenského tabu (telesnosť, pudovosť, žiadostivosť, erotické vyvrcholenie). Jej naturalistické, miestami až surové obnažovanie je systémové a súvisí s tým, že v básňach sa orientuje na plnosť predstavy a zážitku. To dosahuje nielen zmyslovou stimuláciou, ale aj hromadením slov s asociatívnym spojením. Nepatrí k básnikom s úsporným vypovedaním, nadužíva prídavné mená a prístavky, ktorými nuansuje a nasycuje obrazy. Poetka „nepúšťa“ básne ľahko; texty píše tak dlho, kým sa nenaplnia dramatickosťou a emóciami, kým sa nevytvorí rytmus verbálnych obrazov, ktoré sa prudko lámu v pointe. Básnické knihy Hlbokozelená žena a Divosestra sa tematicky rozširujú o autorkine básnické cestopisy z Japonska, kde študovala japonský jazyk a literatúru (1993 – 1995, 1998 – 2002). Postupne však vplyvy stretnutia s exotickou východoázijskou kultúrou slabnú (Diabloň) a v zbierke Havranjel ich nahrádzajú texty, v ktorých autorka básnicky definuje objekty (básne Tráva, Motýľ, Kameň, Slnečnica a iné). Touto skupinou básní si poetka nielen pomáha uvedomovať svoje miesto vo svete, ale prostredníctvom aktívneho prístupu ku svetu terapeuticky prežíva nové estetické zážitky, vyvažujúc osobnú tragiku. Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodila sa 28. júla 1965 v Trnave. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo (angličtina, japončina). V rokoch 1993 – 1995
    Narodila sa 28. júla 1965 v Trnave. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo (angličtina, japončina). V rokoch 1993 – 1995 postgraduálne študovala japonský jazyk a literatúru na Hokkaidskej univerzite v Sappore a v rokoch 1998 – 2002 klasickú a súčasnú japonskú literatúru na ósackej univerzite. Štúdium absolvovala doktorandskou prácou v japončine na tému Piesočná žena Kóba Abeho. Venuje sa tlmočeniu a prekladaniu z japončiny (Kóbó Abe, Mači Tawara, Banana Jošimoto, Džiró Nitta). Publikovať začala v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, RAK a v zborníkoch Druhý dych, Kruh a Hlbokozelená žena. Za poetickú tvorbu získala viacero ocenení v literárnych súťažiach. V roku 1999 sa stala laureátkou prestížnej literárnej súťaže RUBATO. Žije v Trnave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Eva Lukáčová s vydaním svojho knižného debutu počkala do chvíle, kým jej tvorba myšlienkovo a tvarovo dozrie, tematicky navyše
    Eva Lukáčová s vydaním svojho knižného debutu počkala do chvíle, kým jej tvorba myšlienkovo a tvarovo dozrie, tematicky navyše obohatená o mnohé motívy z jej dlhodobého študijného pobytu v Japonsku. Publikovať začala v polovici osemdesiatych rokov, keď sa pred mladou literárnou generáciou začal otvárať priestor na plnšie a otvorenejšie vyjadrenie generačných a životných pocitov. Lukáčovej verše z tohto obdobia mali tvoriť obsah jej pripravovanej zbierky, ale autorka sa rozhodla rukopis z vtedajšieho vydavateľstva Smena stiahnuť a dlhšie obdobie poéziu nepublikovala ani časopisecky. Jej nové verše sa objavili až v zborníku Hlbokozelená žena. Zborník obsahuje básne šiestich mladých autorov, sústredených koncom osemdesiatych rokov okolo časopisu Proglas, ktorý popri spontánnej reakcii voči vtedajším pomerom bol zároveň pokusom o návrat k "tradičným hodnotám slovenskej poézie". No zborník Hlbokozelená žena priniesol namiesto vyzretej poézie len básnické skice rôznej úrovne a vo väčšine z nich sa prejavuje sklon k manierizmu. Autorom sa nepodarilo do účinného básnického tvaru pretlmočiť ani programový návrat k duchovným prameňom. Daniel Pastirčák v recenzii zborníka v Romboide označil za paradox, že "najlepšie básne zborníka nečerpajú silu z duchovných, ale erotických prameňov". Poézia Evy Lukáčovej, podľa ktorej bola trocha zavádzajúco pomenovaná celá kniha, sa z autorského kruhu Proglasu pozitívne vymyká. Skúsenosť zaznamenaná v jej básňach je autentická a presvedčivá: "Približuje sa ku mne mladý chlapec, / tvár mu svieti, má v sebe / zvláštnu žiaru. Uprostred domu / so spiacimi obyvateľmi / sa ma dotýka, dávny zázrak / teplej, búšiacej kože, / čistých úst." Autentická ľudská skúsenosť, lyrická presvedčivosť a navyše osobné poznanie odlišností dvoch rozdielnych kultúr dominuje aj v básňach jej knižného debutu. Divosestra z titulnej básne zbierky je pre autorku postavou, "čo sa vracia z noci", postavou žijúcou v reálnom a zároveň ireálnom svete, poetickou fikciou a zároveň konkrétnou ženou, ktorá sa vrátila "z krajiny červených chrámov" s doráňanými nohami, ale s mysľou preplnenou japonskou krajinou, jej odlišnou kultúrou, jej východným smútkom. Básne v tejto zbierke, bezprostredne inšpirované Japonskom, majú často podobu presne odpozorovaných a zaznamenaných lyrických príbehov (Krabia polievka, Okinawa, Ostrov Ikicuki, Den-den town, Kjóto), v ktorých však autorka nehľadá východnú exotiku, ale usiluje sa cez ne pochopiť svet inej kultúrnej a duchovnej tradície. Toto pochopenie je poeticky zvlášť účinné najmä tam, kde sa autorka dotýka sveta japonských žien, symbolicky vtelených do postáv zo starých legiend a mytológie: nopperabó, "ženy bez tváre / najkrajšej spomedzi strašidiel" (báseň Východní ľudia), jukionny, "krásnej vrahyne mužov" atď. V básňach, ktoré sa tematicky neviažu na Japonsko má Lukáčovej zbierka Divosestra podobu lyrického denníka, v ktorom zaznamenáva svoje osobné smútky, očarenie materstvom, zložitosť vzťahov muža a ženy. Ľudskej intimity sa však dotýka v pritlmených obrazoch, v jej básňach nedominuje útočný feministický aspekt pohľadu na muža. Disharmóniu v tomto vzťahu vníma skôr ako obojstrannú stratu a vyvoláva v nej nanajvýš smútok. Lukáčovej zbierka Divosestra patrí k umelecky najzrelším debutom, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v posledných desaťročiach. A jej nové, zatiaľ len časopisecky publikované básne (Líška, Kentaur, Aso) potvrdzujú, že jej básnický vývoj sa nezastavil a jej tvorba môže znamenať výrazný prínos do súčasnej slovenskej literatúry. Anton Baláž
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠRANK, Jaroslav: Prebolievanie, tvorba. Eva Luka: Diobloň. (Recenzia). In: RAK, roč. XII, 2007, č. 5, s. 50 – 54.

 

Obálka slniečka september 2013