Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka

Foto©Peter Procházka


  • Rodné meno

    Zipserová
  • Viac o osobnosti

    Prozaička, esejistka , poetka a filozofka Etela Farkašová je popri umeleckej tvorbe spoluautorkou monografií Teória poznania , Štyri pohľady do feministickej
    Prozaička, esejistka , poetka a filozofka Etela Farkašová je popri umeleckej tvorbe spoluautorkou monografií Teória poznania, Štyri pohľady do feministickej filozofie a autorkou monografie Na ceste k „vlastnej izbe“. Odborné štúdie z filozofie publikuje doma a v zahraničí, je  spolueditorkou troch slovensko-rakúskych poviedkových antológií, editorkou antológie esejí Rok 2000: úzkosti a nádeje a viacerých vedeckých zborníkov. Jej texty sú preložené do viacerých jazykov (nemčina, angličtina, slovinčina, bulharčina, rumunčina, poľština, japončina, hindu, srbčina, arabčina…), zastúpená je vo viacerých domácich a zahraničných antológiách (rakúske, americké, ruské, arabské) a časopisoch. Napísala rozhlasovú hru Rozhodnutie a viaceré rozhlasové poviedky. Na základe jej novely Priateľstvá padajúceho lístia vznikla rovnomenná televízna inscenácia (uviedla ju aj srbská televízia),  spolupracuje  so Slovenským rozhlasom. Príležitostne prekladá z nemčiny a angličtiny. Je členkou Spolku slovenských spisovateľov a SC PEN, od r. 2011 aj členkou Rakúskeho spolku spisovateľov (Österreichischer  Schriftsteller/Innenverband), Slovenského filozofického združenia, členkou viacerých odborných komisií, ako aj redakčných rád. Patrí medzi zakladajúce členky Klubu feministických filozofiek pri SFZ, Centra pre rodové štúdiá na UK,  Klubu slovenských prozaičiek Femina. Popri vlastnej tvorbe sa venuje literárnej kritike, pričom sa zameriava najmä na súčasné domáce i zahraničné autorky, v posledných rokoch sleduje ako recenzentka slovenskú dolnozemskú literatúru.  Je nositeľkou viacerých medailí Univerzity Komenského. Za rozvíjanie kultúrnych kontaktov s Rakúskom dostala  od prezidenta Rakúskej republiky v r. 2004 vysoké štátne vyznamenanie. Absolvovala desiatky čítačiek doma a v zahraničí.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Etela FARKAŠOVÁ sa narodila 5. októbra 1943 v Levoči. Spisovateľka a filozofka. Po štúdiu matematiky a fyziky, neskôr filozofie
    Etela FARKAŠOVÁ sa narodila 5. októbra 1943 v Levoči. Spisovateľka a filozofka. Po štúdiu matematiky a fyziky, neskôr filozofie a sociológie pôsobila najprv ako stredoškolská učiteľka. Od roku 1972 pôsobila ako odborná asistentka, neskôr ako docentka a mimoriadna profesorka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1994 a 1995 prednášala ako hosťujúca profesorka na Filozofickom inštitúte viedenskej univerzity. Od roku 1998 do 2010 bola vedúcou Katedry filozofie a dejín filozofie na FFUK v Bratislave. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Esej

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Publicistika

    Editorská činnosť

  • Charakteristika tvorby

    Ako prozaička so zjavnou filozofickou reflexiou sa vo svojej poviedkovej a novelistickej tvorbe sústreďuje hlavne na tematiku ženy, rodiny a medzigeneračných vzťahov
    Ako prozaička so zjavnou filozofickou reflexiou sa vo svojej poviedkovej a novelistickej tvorbe sústreďuje hlavne na tematiku ženy, rodiny a medzigeneračných vzťahov v súčasnom časopriestore. Debutovala zbierkou próz Reprodukcia času (1978), odmenenou cenou Ivana Krasku, v popredí ktorej sú – podobne ako v jej nasledujúcich prózach - zložité sujetové vzťahy. V knihách próz Snívanie v tráve (1983), Nočné jazvy (1986), Unikajúci portrét (1989), Nedeľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997), Hodina zapadajúceho slnka (1998), Po dlhom mlčaní (2001) sa autorka cez prizmu autobiografickej reflexie dotýka vzťahu k matke, zložitých a neraz konfliktných problémov rodiny, subtílneho sveta ženy, témy bolesti a zmyslu obete, ale aj ticha a zátišia v hluku súčasnej civilizácie. V próze Záchrana sveta podľa G. sa na rozdiel od svojich predošlých próz sústredila na postavu chorú, narušenú, ktorá si robí starosti o svet. Akoby tentoraz obrátila optiku a sleduje starostlivosť matky o chorú dcéru. Próza Stalo sa tematicky a motivicky nadväzuje na  staršiu prózu Hodina zapadajúceho slnka: opäť sa vracia k postave matky, skúma, koľko takáto téma unesie; akoby zároveň skúmala, nakoľko je sama schopná vracať sa ku kľúčovým okamihom matkinho života, a prehlbovať tak svoje poznanie „odchádzania“ zo života, ktoré eufemisticky pomenúva ako „hranicu“. Téma odchodu blízkej osoby je večná téma literatúry a Farkašová sa odhodlala, že práve na nej bude ukazovať svoju ľudskú silu. Viaceré jej prózy vyšli v antológiách doma i v zahraničí. Okrem štúdií v odborných periodikách a zborníkoch je spoluautorkou monografie Teória poznania, autorkou esejistických kníh Život ako rozhovor, Etudy o bolesti a iné eseje, v ktorých sa dotýka širokého okruhu medziľudských vzťahov, fenoménu rozhovoru i akútnych problémov jednotlivca a spoločnosti. Je zostavovateľkou poviedkovej knihy slovenských a rakúskych autoriek Zbližovanie, antológie esejí slovenských autorov Rok 2000: úzkosti a nádeje, zborníka Filozofia v kultúrnom kontexte. Venuje sa prekladaniu z nemčiny a angličtiny.
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Viera Benková - Etela Farkašová: Lišće na vetru, haiku po srbsky (2018) Priateľstvá padajúceho lístia z knihy  Nedeľné

    Viera Benková - Etela Farkašová: Lišće na vetru, haiku po srbsky (2018)

    Priateľstvá padajúceho lístia z knihy  Nedeľné fotografie, po nemecky Herbstfreundschaften, Pilum Literatur Verlag, 2017

    Frühmorgens im Garten, Pilum Literatur Verlag, 2016, výber z lyriky po nemecky

    výber 14 poviedok z rôznych období Marmik (2015) zbierka poviedok v jazyku hindi

    Ein ganz gewohnlicher Tag und andere Erzählungen (2014 po nemecky) 

    U zatišju sna (2012 – V zátiší sna, po srbsky, dvojzbierka poézie s Vierou Benkovou)

    Die Zeit der untergehenden Sonne
    (2000 – dvojjazyčná publikácia spoločne s K. Köttner-Benigni).

    Uvidieť hudbu a iné eseje (2007 po rusky)

    Die Zeit der untergehenden Sonne (2000 – dvojjazyčná publikácia spoločne s K. Köttner-Benigni).



    Farkašovej poviedky vyšli vo viacerých domácich i zahraničných antológiách a časopisoch, boli preložené do nemčiny, angličtiny, češtiny, rumunčiny, japončiny, slovinčiny, bulharčiny, poľštiny, hindu, srbčiny, arabčiny.

     

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    Pehavá hruška, výber z poetickej tvorby pre deti od slovenských autoriek žijúcich v Srbsku, Rumunsku a SR, editorky: Viera Benková a Etela
    Pehavá hruška, výber z poetickej tvorby pre deti od slovenských autoriek žijúcich v Srbsku, Rumunsku a SR, editorky: Viera Benková a Etela Farkašová, vydala Matica slovenská v Srbsku 2018

    Jednozubý úsmev. Antológia prózy pre deti po slovensky píšucich autoriek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska, Matica slovenská v Srbsku, 2016.
    Viera Benková a Etela Farkašová (zost.)

    Studienky
    ... antológia slovensky píšucich prozaičiek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska, spolu s V. Benkovou, Matica slovenská v Srbsku, edícia Matičné súzvuky, 2014.
    Viera Benková a Etela Farkašová (zost.)

    Eseje a štúdie. Eseje a štúdie slovenských autoriek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska, Matica slovenská v Srbsku 2015. Viera Benková a Etela Farkašová (zost.)

    Plášť bohyne, antológia slovensky píšucich poetiek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska)spolu s V. Benkovou, Matica slovenská v Srbsku, edícia Matičné súzvuky, 2012.
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Autor neuved.: Novinky Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov (Etela Farkašová: Scenár & uvidieť hudbu). In: Literárny týždenník

    Autor neuved.: Novinky Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov (Etela Farkašová: Scenár & uvidieť hudbu). In: Literárny týždenník, roč. XXXII, 27. 2. 2019, č. 7 – 8, s. 19.

    KOŠKOVÁ, Hana: Podtext podstatného cez zdanlivé maličkosti (Etela Farkašová: S predtuchou svetliny). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXII, 13. 2. 2019, č. 5 – 6, s. 13.

    -red-: Krištáľové krídlo aj Etele Farkašovej, členke SSS. In: Literárny týždenník, roč. XXXII, 30. 1. 2019, č. 3 – 4, s. 2.

    Autor neuved.: Etela Farkašová (* 1943, Levoča) je spisovateľka, filozofka, členka... In: Romboid, roč. LIII, jún 2018, č. 5 – 6, s. 18.

    FUCIMANOVÁ, Milena: Paměť jako nepopíratelný etický i stetický fenomén (Pohlédnutí za básněmi L. Glückové a esejemi E. Farkašové). In: Editoriál, roč. 1, 2018, č. 4, s. 120 – 123.

    CHROBÁKOVÁ, Stanislava: "Súrečenstvo" kultúr. In: Editoriál, roč. 1, 2018, č. 4, s. 3 – 5.

    ŠAH: Pripomíname si (Etela Farkašová – 75). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 155 – 156.

    NÁDASKAY, VIliam: Za málo peňazí priveľa muziky. SOUČKOVá, Marta: Bez vydýchnutia (Etela Farkašová: Scenár). Kyvadlo. In: FRAKTÁL, roč. 1, 2018, č. 3, s. 126 – 133.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Víťazným románom Anasoft litera je Scenár (Román Etely Farkašovej rozpráva príbeh starnúcich intelektuálov). In: Sme, roč. 26, 21. 9. 2018, č. 217, s. 14.

    DIANIŠKOVÁ, Veronika: Scenár: román, ktorý sa prihovára. In príloha denníka Pravda Víkend. Kniha týždňa, 14. septembra 2018, s. 52.

    Autor neuved.: Rodáčka z Levoče Etela Farkašová... (o nej+ ukážka z tvorby). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 4. 7. 2018, č. 25 – 26, príloha Literatúra, s. IV.


    PUCOVSKÁ, Katarína: Poetické nóvum v novom vydavateľstve (Viera Benková, Etela Farkašová: Listy vo vetre/Lišce na vetru). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 20. 6. 2018, č. 23 – 24, s.12.

    KLUS, Jaroslav: Poctivý a presvedčivý román (Etela Farkašová: Scenár). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 6. 6. 2018, č. 21 – 22, s. 12.

    MATLÁKOVÁ, Zlata: Antológia zasvätená detstvu (Pehavá hruška. Výber z poetickej tvorby pre deti slovenských autoriek zo Slovenska, Srbska a Rumunska. Zostavili Viera Benková a Etela Farkašová). Recenzia. In: Lit:erárny týždenník, roč. XXXI, 9. 5. 2018, č. 17 – 18, s. 12.

    KORBOVÁ, Martina: Zamurovaný čas, MALITI FRAŇOVÁ, Eva: Román ako scenár. Dve na jednu (knihu: Farkašová Etela:Scenár). In Glosolália 3/2018.


    -ez-: Slovenská literatúra na Viedenskej univerzite (M. Bátorová, E. Farkašová, M. Richter). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 28. 3. 2018, č. 11 – 12, s. 15.

    ŠENKÁR, Patrik: Jednozubý úsmev. Zostavili Viera Benková a Etela Farkašová (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 7 – 8, s. 278 – 281.

    ČÚZY, Ladislav: Etela Farkašová: Scenár (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 7 – 8, s. 277 – 278.

    Autor neuved.: Slovenské haiku (Etela Farkašová, 1943, je spisovatelka a filozofka. ...). In: Protimluv, roč.VII, 2018, č. 2, s. 44.

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Sedemdesiatnici: Rutina a skúsenosť. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 97 – 98.

    KOŠKOVÁ, Hana: Etela Farkašová: Scenár (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 5, s. 119 – 120.

    MIŠÁK, Peter: Nad jedným scenárom. Etela Farkašová: Scenár. (Recenzia). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 1 – 2, s. 169 – 171.

    POSPÍŠIL, Ivo: Filozofie lidského života. (Knihy mesiaca I. Pospíšila: Etela Farkašová: Obloha plná odlietajúcich vtákov.) In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 1 – 2, s. 158 – 160.

    MATLÁKOVÁ, Zlata: Je to tvoj život, iný nemáš. Etela Farkašová: Scenár. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 31. 1. 2018, č. 3 – 4, s. 12.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Etela Farkašová: Obloha plná odlietajúcich vtákov. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 1, s. 133 – 136.

    HAJKO, Dalimír: Viera Benková – Etela Farkašová / Zbližovanie. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 11, s. 107.

    MATLÁKOVÁ, Zlata: Objatie slovom bez zdvihnutého prsta. Ed. Viera Benková a Etela Farkašová: Jednozubý úsmev. (Recenzia). In: Romboid, roč. LII, 2017, č. 7, s. 106 – 108.

    SVETOŇ, Ľuboš: Etela Farkašová: Paralely a prieniky. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 1, s. 134 – 136.

    KOŠKOVÁ, Hana: Eseje a štúdie. Antológia slovenských autoriek z materskej krajiny a Dolnej zeme. Zost.: Viera Benková a Etela Farkašová. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 1, s. 128 – 129.

    DVOŘÁKOVÁ, Helena – FARKAŠOVÁ, Etela: Spisovateľka Etela Farkašová: Žiadny text nemusí byť cudzí. (Rozhovor). In: Pravda, 2. 8. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/400764-spisovatelka-etela-farkasova-ziadny-text-nemusi-byt-cudzi/

    hd: Kniha: Cesty vo veršoch a Divné dni v próze. In: Pravda, 25. 6. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/397163-kniha-cesty-vo-versoch-a-divne-dni-v-proze/

    MALITI FRAŇOVÁ, Eva: Kniha nabádajúca k tvorivému životu. In: Pravda, 21. 2. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/384092-kniha-tyzdna-kniha-nabadajuca-k-tvorivemu-zivotu/

    BABIAK, Michal: Ticho, ktoré spája. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7 – 8, s. 244 – 249.

    BABIAK, Michal: Laudatio na Etelu Farkašovú. (Odznelo 23. októbra 2014 pri udeľovaní cien predsedu NR SR za rozvoj kultúry a humanitného vzdelávania). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 152.

    RUTTKAYOVÁ, Ivica: Hľadanie seba na dne času. Etelea Farkašová: Vrstvenie času. (Kniha týždňa). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 28.

    ZIGO, Milan: Efektívnosť prelínania literatúry a filozofie v dielach Etely Farkašovej. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130., 2015, č. 2, s. 52 – 63.

    MALITI, Eva: Nad Vrstvením času Etely Farkašovej. Etela Farkašová: Vrstvenie času. (Recenzia). In: Romboid, roč. I, 2015, č. 1 – 2, s. 88 – 89.

    BÁTOROVÁ, Mária: Etela Farkašová: Načúvam ránu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 11, s. 118 –  119.

    BENKOVÁ, Viera: Etela Farkašová: Načúvam ránu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 11, s. 119 –  120.

    ČOMAJ, Ján: Sedem viet o siedmich knihách. (Etela Farkašová: Na rube plátna). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 9, s. 114.

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne - k básnickým zbierkam 2012 – 2014. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    MALITI, Eva: Čo so slobodou. In: Glosolália,19. 2. 2014. Pôvodne vyšlo v časopise Vlna 57/2013.

    BÁTOROVÁ, Mária: Etela Farkašová: Medzi záhradou a básňou. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 4, s.  129 – 130.

    RUTTKAYOVÁ, Ivica: Etela Farkašová na rube plátna. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 3, s. 122 – 124.

    REPAR, Stanislava: Arachné: Druhostvorenie trojobrazu. Etela Farkašová: Pláne približne zapamätaného. In: Vlna, roč. XV, 2014, č. 54, s. 151 – 153.

    MŰNZ, T. Medzi literatúrou a filozofiou: spisovateľka, poetka a filozofka E. Farkašová. In Filozofia veda literatúra. Bratislava: STIMUL, 2014.

    KRAMÁROVÁ, Magdaléna: Ammonoidea. Etela Farkašová: Pláne približne zapamätaného. (Recenzia). In: RAK, roč. XIX, 2014, č. 1, s. 41 – 42.

    RUTTKAYOVÁ, Ivica: Etela Farkašová:: Pláne približne zapamätaného. In: Dotyky, roč. XXV, 2013, č. 1, s. 54 – 55.

    BOLDOCKÝ, Samuel: Etela Farkašová, Viera Benková U zatišju sna.  In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 129, 2013, č. 12, s. 134 – 135.

    PETRÍKOVÁ, Martina: "Žijem život iný" alebo O práve na jedinečný životný príbeh. Etela Farkašová: Čas na ticho. In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 1, s. 35 – 36.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Texty ako zrkadlá a zrkadielka so zábleskami tajomna. Etela Farkašová: Káva s Bachom, čaj so Chopinom. In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 1, s. 34 – 35.

    MRÁZ, Peter: Fascinácia fazuľovým zrnom (Etela Farkašová: Káva s Bachom, čaj so Chopinom). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 10. 11. 2010, č. 23, s. 5.

    MRÁZ, Peter: Na domácom piesočku (Slovenská literárna veda 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXVIII.

    PODRACKÁ, Dana: Podľa vzoru Femina (Daniela Příhodová, Etela Farkašová: Klub slovenských prozaičiek Femina v literatúre a kritike. Pofily a rozhovory). In: Knižná revue, roč. XX, 14. 4. 2010, č. 8, s. 11.

    PETRÍKOVÁ, Martina: Príbeh fragmentárneho písania "o dôvere práve v slová". Etela Farkašová: Fragmenty s občasnou túžbou po celostnosti. In: Tvorba, roč. XX. (XXIX.), 2010, č. 2, s. 45 – 46.

    MŰNZ, T. Význam subjektu vo filozofii Etely Farkašovej. In Ed. M. Szapuová, E. Lalíková.  Podoby filozofovania včera a dnes. Bratislava: IRIS, 2009.

    EHRGANGOVÁ, E.: Túžba po celostnosti (Etela Farkašová: Fragmenty. S občasnou túžbou po celostnosti). In: Slovo, 11, 2009, č. 22.

    Autor neuved.: Nemlčať: Žena v literatúre (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIX, 16. 9. 2009, č. 19, s. 11.

    PODRACKÁ, Dana: Etela Farkašová: Čas na ticho. In: Knižná revue,  roč. XIX, 11. 11. 2009, č. 23, s. 1.

    REBRO, Derek: Tých pár kvapiek vodu nestvorí (Slovenská poézia 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XIV.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. IV.

    BRÜCK, Miroslav: Pamäť ako básnické svedectvo. Etela Farkašová: Opretá o ticho (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XIX, 7. 1. 2009, č. 1, s. 5.

    REBRO, Derek: Etela Farkašová: Fragmenty (s občasnou túžbou po celostnosti). In: Knižná revue, roč. XVIII, 5. 11. 2008, č. 23, s. 1.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    PŘÍHODOVÁ, D.: Kniha na počúvanie (Etela Farkašová: Opretá o ticho). In: Slovo, 10, 2008, č. 50.

    MATEJOV, R.: Hrádze citlivých myšlienok (Etela Farkašová: Na rube času). In: Knižná revue, roč. XVII, 23. 5. 2007, č. 11,  s. 5.

    Autor neuved. – FARKAŠOVÁ, Etela: Čím žije literatúra (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 23. 4. 2008, č. 9, s. 11.

    GEISBACHEROVÁ, Michaela: Etela Farkašová: Na ceste k "vlastnej izbe". Postavy/podoby/problomy feministickej filozofie.In: Knižná revue, roč. XVII, 14. 3. 2007, č. 6, s. 4.

    HYKISCH, Anton (z laudatia): Cena SC PEN za rok 2005. Etela Farkašová: Stalo sa. (Kronika). In: RAK, roč. XI, 2006, č. 7, s. 49.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MALITI-FRAŇOVÁ, Eva: Etela Farkašová: Stalo sa (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XV, 26. 10. 2005, č. 22, s. 1.

    PŘÍHODOVÁ, D.: Večný príbeh. In: Literárny týždenník, roč. 8, 2. 11. 2005, s. 12.

    SOUČKOVÁ, M.: Etela Farkašová. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    BALÁŽ, Anton: Intelekt a intimita umenia (Etela Farkašová: Uvidieť hudbu a iné eseje). In: Knižná revue, roč. XIV, 3. 3. 2004, č. 5, s. 5.

    EHRGANGOVÁ, Elena: O "vychýlených" záchrancoch sveta. Etela Farkašová: Záchrana sveta podľa G. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 260 ˜– 261.

    KLENKO, Marián: Umenie ako predmet filozofického diskurzu. Etela Farkašová: Uvidieť hudbu a iné eseje. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 4, s. 132 – 134.

    BEŇO, Ján: Dôverne a nemaloverne. Etela Farkašová: Uvidieť hudbu a iné eseje. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 4, s. 128 – 132.

    FARKAŠOVÁ, Etela – MALITI-FRAŇOVÁ, Eva: Donekonečna umierajúci Krcheň. (Rozhovor). In: ASPEKT, 2003 – 2004, č. 1, s. 137 – 139.

    KOBOVÁ, Ľuba: Upratať a spať – O knihe Etela Farkašová: Záchrana sveta podľa G. In: ASPEKT, 2003 – 2004, č. 1, s. 84.

    FERKO, M.: Na konci kružnice (Etela Farkašová: Uvidieť hudbu a iné eseje). In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 47 – 48, s. 10.

    ŠAH: Pripomíname si. Etela Farkašová – 60. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 10, s. 158.

    FURJELOVÁ, A.: Nanovo spasiť svet (Etela Farkašová: Záchrana sveta podľa G.). In: Knižná revue,  roč. XIII, 2003, č. 11, s. 5.

    FURJELOVÁ, A.: Recesia na chorý svet. Všenápravou proti všedeštrukcii. In: Nové slovo, 2003, č. 2, s. 11.

    HYKISCH, Anton: Literárny manifest konzervativizmu? Etela Farkašová: Záchrana sveta podľa G. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 2, s. 117 – 119.

    PŘÍHODOVÁ, D: Záchrana sveta podľa G. In: Nové slovo, 2003, č. 2, s. 11.

    EHRGANGOVÁ, G: Das Slowakische Psychogramm einer Krankheit (Etela Farkašová: Záchrana sveta podľa G.). In: LOG – Zeitschrift für Internationale Literatur. Ausgabe 98 (2002), Vol. XXIV, s. 23 – 24.

    MALITI-FRAŇOVÁ, Eva: Nová kniha Etely Farkašovej (Po dlhom mlčaní). In: Knižná revue, roč. XI, 11. 7. 2001, č. 14 – 15,  s. 11.

    BÁTOROVÁ, Mária: Od popisnosti k tajomstvu (umenia). Etela Farkašová: Po dlhom mlčaní. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 11, s. 115 – 1171.

    SOUČKOVÁ, Marta: Pred, za a podpríbehové reflexie (Etela Farkašová: Hodina zapadajúceho slnka). In: Knižná revue, roč. IX, 31. 3. 1999, č. 7, s. 5.

    „Jej svet, jej teória?“ In: Nagl-Docekalová a kol.: Štyri pohľady do feministickej filozofie, Bratislava, Archa 1994, s. 57 – 74). In  „Das verfluchte Wort Feminismus“. Slowakische Annäherungen an ienen umstrittenen Begriff. In: Wieber-laut. Dokumentation 1999 – 2002. Österreische HochschülerInnenschaft an der Universität Wien, s. 19 – 34.

    BLAHOVÁ, Anna: Miesto pod slnkom Etely Farkašovej. In: Knižná revue, roč. VIII, 25. 11. 1998, č. 24, s. 2.

    MATEJOV, Radoslav: Etela Farkašová: Etudy o bolesti a iné eseje (Môj  tip). In: Knižná revue, roč. VIII, 11. 11. 1998, č. 23, s. 1.

    FURJELOVÁ, Antónia – FARKAŠOVÁ, Etela: Kontinuita ako súčasť identity (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 2. 9. 1998, č. 18, s. 12.

    ŠAH: Pripomíname si. Etela Farkašová – 55. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 10, s. 159.

    SOUČKOVÁ, M.: čas a priestor detstva a staroby. In: Romboid, 30, 1995, č. 2.
    LIBA, P.: Subtílny život ženy. In: Romboid, 21, 1986, č. 10.

    BERAN, Z.: Reprodukcia času. In: Slovenské pohľady, 1979, č. 1.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Obraz matky vo Farkašovej novele Stalo sa vystupuje pred čitateľom ako živý. Čitateľ si ju vie predstaviť fyzicky, ale aj jej čistú úprimnú dušu

    Obraz matky vo Farkašovej novele Stalo sa vystupuje pred čitateľom ako živý. Čitateľ si ju vie predstaviť fyzicky, ale aj jej čistú úprimnú dušu s rovnými morálnymi zásadami, ktoré vštepuje aj dcére. Ďalšími dvoma rovinami príbehu sú autorkine spomienky na chvíle strávené s matkou za priaznivých okolností, a napokon sebareflexia autorky a zároveň dcéry, a keďže je aj doménou Etely Farakšovej, napĺňa príbeh filozofiou v umeleckom stvárnení pripomínajúcom esej. (...) Etele Farkašovej sa tak darí premieňať zlomok času na umelecky podané slovo, presnejšie povedané, na kultivovaný filozoficko-tvrdý realistický dialóg nielen s matkou, ale aj so životom, ktorý sa nezadržateľne blíži k poslednému prahu – k magickej hranici.

    Daniela Příhodová

    Zbierka básnických sebareflexií Na rube času svojím vnútorným charakterom prekonáva druhovú rozdielnosť a pevne sleduje osobitú tvorivú líniu autorky. Tá spočíva v transformácii vonkajšieho sveta a pocitov z nich v hĺbavej filozofujúcej freske. Pre Farkašovú je to stále ten istý proces, či v próze, eseji a či v básni: akoby ešte na čerstvú, mokrú omietku prežívaného času nanášala vrstvu po vrstve ťahy slov hľadajúc vysvetlenie, vieru, pravdu i samú seba, postaviac tak proti nevyhnutnosti plynutia a odplynutia hrádzu citlivej myšlienky. Teda krehký nástroj, ktorý umožní človeka aspoň v texte odbremeniť od pevných časových, priestorových, a predovšetkým osudových taxácií, a priznať mu v úvahovom doznievaní právo na zastavenie, mnohorozmernosť až neobsiahnuteľnosť, návrat k duši, a snáď a najmä, k jeho hodnote: „zvnútornieva sa“ (s. 25). (...) Subtílnejšia, do dôsledkov nedefinovateľná a večne otvorená, závislá len na netušených a často nepostrehnuteľných pohyboch duše rozpráva biografiu odhodlania a strachu, nádeje a beznádeje, okamihu a nenávratna, rozpráva príbehy vedomej prítomnosti, skúsenosti a spomienok, vyjadruje čaro i pochybnosť z útočiska slov/jazyka pred realitou, ktorú jednostaj prekrýva tkanivom vlastných snov.

    Radoslav Matejov

    Už predchádzajúca zbierka básní Na rube času (2006) naznačovala, že dlhodobý ponor prozaičky, filozofky a esejistky Etely Farkašovej do svojho vnútorného sveta, v ktorom sa odrážal svet okolitých vecí, každodenný život, mnohokrát s jedinečnými zážitkami, a jej pohľad, čo pri písaní viacerých esejí (Uvidieť hudbu) ponúkal do pera poéziou predchnuté metafory – prenikne napokon do poézie trvalejšie, ba neostane pri jednej zbierke. Potvrdzuje to nová zbierka básní Opretá o ticho. V zbierke sú dva tematické celky. Prvý, Na rube času, predstavuje výber štrnástich básní z predchádzajúcej rovnomennej zbierky, a druhý, Spejem do hudby, dvadsať nových básní, inšpirovaných hudbou i tichom. Zatiaľ čo v prvom tematickom celku nachádzame ešte stopy esejí, ba aj rukopis skúsenej esejistky akoby spájal do jedného obidva žánre – esej v poézii, už názov druhého tematického celku Spejem do hudby naznačuje prechod či vstup do niečoho ešte poetickejšieho. Naozaj sa zdá, že sa v tejto časti Farkašová vzdialila eseji a jej ponor do vnútorného či vonkajšieho sveta nadobúda charakter žánrovo čistej poézie: „nachádzať pre zamlčané / celkom iné znaky, / aj celkom iné nuansy, / pre tichá, ktoré by sa, odľahčené, / možno vystúpené z tieňa, / prelievali (dobrovoľne), / do predtúch neznámych tónov, / aj ony trochu iné,“ (Spejem do hudby). Autorka svoj príklon k hudbe a poézii nemôže vyjadriť zreteľnejšie: „prahnúcimi očami načierať / do ešte nezahraných taktov, / rozpúšťať v sonáte / kryštáliky soli, / ktoré sa vo mne / ostrohranne píšu“. Farkašová vo viacerých svojich dielach (Uvidieť hudbu, Fragmenty s občasnou túžbou po celostnosti) priznala, ako veľmi ju hudba inšpiruje a umocňuje jej vnímanie, v tomto prípade vnímanie poetické. A hoci to znie paradoxne, hovorí: „opretá o ticho / len nemo načúva / dychu jesenného rána / (a tej, čo je v pološere / aj pred sebou hlboko ukrytá)“ (Opretá o ticho).

    Daniela Příhodová

    Čítajúc riadky a odseky fragmentov Fragmentov s rôznou tematikou si musí čitateľ nevyhnutne uvedomiť, ako všetky navzájom súvisia. Sú to objektívne i subjektívne časti obrazov sveta, ktoré známu spisovateľku Etelu Farkašovú v jej bežnom živote sprevádzajú. Autorka nám pritom dovoľuje nazrieť do jej vnútorného sveta, do jej hľadania, tápania a mnohých neistôt. Tento nesmierne citlivý vnútorný svet však žiadnym spôsobom nie je odtrhnutý od toho vonkajšieho, ktorý ona dokáže vnímať svojím mimoriadne vyvinutým zmyslom pre detail, pre „fragment“ celku. (...) Autorka je majsterkou slova, napriek tomu, že si často nie je istá, či našla to správne slovo na pomenovanie skutočného, neskutočného či pociťovaného. Potom ju poteší novotvar súvrstvenie, ktorým sa jej podarí vyjadriť to pociťované. Na druhej strane sú nesmierne pôsobivé jej úvahy o hodnote mlčania, ticha, tíšenia, niečoho zamlčaného. Pri najbanálnejších veciach zbadá spisovateľka inú dimenziu vecí a udalostí. Prelínanie myšlienok viacerých autorov – filozofov či literátov, s ktorými sa ona rovnako stotožňuje, vedie k tomu, že niekedy si nie je istá, či to skrslo najprv v nej samotnej, až potom to objavila u druhých. Podtitul knižky S občasnou túžbou po celostnosti je leitmotív všetkých fragmentov prežitého. Kružnica ako predstava počiatku splývajúceho s koncom jej poskytuje pohľad na žitie či dokonca žitia. Spisovateľka svoje skúsenosti považuje za malé čiastočky celku a myslí tým komplexnú existenciu vo vesmíre, s farbami sveta, s hudbou, ktorá je jej večným sprievodcom, počuje ju zreteľne i vo sne, ktorý nemusí pomenúvať. Píše svoje reflexie, vplieta do textov, ktoré sú súčasťou jednej veľkej knižnice o poznaní.

    Elena Ehrgangová

    V esejach Etely Farkašovej Čas na ticho dominuje na jednej strane polarita pracovného, zážitkového či turistického malströmu zrýchľovania času a na druhej strane jej opak: túžba po pomalosti, tichu a vychutnávaní „prítomnosti bytia“. (...) Zrýchľovanie, ktoré sa stále stupňuje, je znakom nového chápania dimenzie času ako sociálnej hodnoty. Rýchlosťou vzniká novodobá sociálna i duchovná diskriminácia. Pomalý = menej hodnotný. (...) Podľa Farkašovej vzniká moderné Prokrustovo lôžko, v ktorom sme otesávaní a ohobľovávaní podľa šablóny zrýchlenia. Plodom zrýchľovania ako cieľa je „vedomie provizórnosti“, „ja bez kontinuity“, „dezintegrovaný subjekt vytrhnutý z vlastnej histórie“. Východiskom z tohto zneistenia je návrat k pomalosti, vyrovnávanie technickej racionality racionalitou etickou. V každom z nás je bytostne obsiahnutá túžba po zvnútorňovaní a sebanapĺňaní. Cesta k nim vedie cez mlčanie a ticho. (...) Meditačný priestor, kde sa ticho dá takmer hmatateľne uchopiť, je priestor umenia. Je „katarzným predpriestorom“, v ktorom sa môžeme učiť byť vo vlastnom bytí, nezabíjať sa zabíjaním času, a teda byť v čase vnútri svojho času. (...) Ak aj na slovenskej literárnej scéne nedominuje esej ako kráľovná žánrov, kde sa autor vydáva napospas mysliteľským postupom a má odvahu odhaliť svoj vnútorný diskurz pred verejnosťou, tak eseje Etely Farkašovej patria k jej nespochybniteľným klenotom, v korune zo slov.

    Dana Podracká

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Mám teda rozprávať, vlastne aj to by mohla byť možnosť, ako vyjsť za zaväzujúci rámec, ibaže neviem ako, jazyk, ktorému som donedávna ako-tak

    Mám teda rozprávať, vlastne aj to by mohla byť možnosť, ako vyjsť za zaväzujúci rámec, ibaže neviem ako, jazyk, ktorému som donedávna ako-tak dôverovala, v ktorom som sa ako-tak nachádzala, spoznávala a usídľovala, o ktorom som si myslela, že je schopný nastavovať zrkadlo mojim vnútorným potrebám a že ja som zároveň schopná dávať podoby jemu, akoby sa pre mňa strácal, odumieral a zanikal, alebo som sa stratila preň ja, pre jazyk viac alebo menej prostých príbehov, ktoré ho zanášali tam, kde som si to želala; pomerne slušný, pomerne priehľadný a nemenej poslušné, prízračné ja, odrazu je však vo mne obruč, vznikala postupne a nenápadne, oddeľujúca slovo od neslova; príbeh je niť, ktorá sa zauzľuje v nepokojných prstoch, a potom, nepevná, trhá sa na drobné franforce.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Krištáľové krídlo za rok 2018 v kategórii publicistika a literatúra Čestná pocta za celoživotné literárne dielo. Cena

    Krištáľové krídlo za rok 2018 v kategórii publicistika a literatúra Čestná pocta za celoživotné literárne dielo.

    Cena Anasoft litera 2018 za román Scenár (2017)

    Finalistka Ceny Jána Johanidesa, román Scenár (2017)
     

    Prémia SC PEN za román Scenár (2017)
     

    Cena Ladislava Ťažkého za prózu (udeľuje Spolok slovenských spisovateľov) za román Scenár (2017)


    Prémia Literárneho fondu v kategórii esejistiky za rok 2014 za dielo Vrstvenie času

    Cena Literárneho týždenníka za recenzistiku a za preklad súčasnej rakúskej prózy a poézie (2015)

    Pamätná medaila rektora UK (2014)

    Finalistka Ceny Jána Johanidesa  (za prózu Na rube plátna)

    Cena predsedu NR SR  Za  výnimočný  prínos v oblasti  literatúry a filozofie (2014)

    Prémia Literárneho fondu za celoživotný prínos k rozvoju slovenskej vedy doma i v zahraničí (2014)

    Pamätný list SC PEN (2014)

    Cena Slovenských pohľadov za literárnu kritiku a históriu za rok 2013

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2012 za prózu Pláne približne zapamätaného

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za dielo Čas na ticho

    Cena Bibliotéky 2009 za novelu Fragmenty

    Finalistka Anasoft litera 2005

    Cena Slovenského centra PEN za rok 2005 za novelu Stalo sa

    Zlatý čestný odznak za zásluhy o Rakúsku republiku (2004)

    Cena Spolku slovenských spisovateľov (1997)

    Cena nakladateľstva Pravda za monografiu Teória poznania (1988 - spoluautorka)


    Cena Ivana Kraska za debut Reprodukcia času (1978)

    Je nositeľkou viacerých medailí Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    (Zo zbierky Medzi záhradou a básňou)  v zrýchlenom čase

    (Zo zbierky Medzi záhradou a básňou)

     v zrýchlenom čase                                                   
     
    ... a všetko by bolo (takmer) ako kedysi,
    ibaže si akási spomalená (takmer vo všetkom),
    v príprave obeda, v robení poriadku
    medzi vecami, a aj v sebe,
    a najviac azda –  v písaní...
    všetko ti trvá oveľa dlhšie,
    a naopak, dni sú čoraz  rýchlejšie a kratšie,
    kratšia je aj medzera medzi dvoma pondelkami...
     
    ... čoraz ťažšie ti padne veriť na zmysluplnosť
    tvojho zrýchleného týždňa
    (akoby si s ním už nevládala držať krok
    a dochádzal  ti dych)
     
    čoraz ťaživejšia obava,
    že čoskoro, načisto spomalená,
    nebudeš už vôbec schopná hry
    na lov vlastného času
     
     
     
     
    cesta - necesta                   
     
    ale že  cestou môže byť aj slepá ulička,
    už ťa ani neprekvapuje,
    ulička, na ktorú nás zaviedol
    tak trochu pomýlený krok,
    nerozhodný a váhajúci
    vo svojom hľadaní...
    ... alebo je ňou okľuka,
    ktorou sme si chceli predĺžiť
    čas putovania
    (už vieš: zo všetkých najkrajší)
     
    čoraz častejšie si myslievaš,
    že k ceste patrí okamih,
    keď sa noha oprie o kameň,
    splynie s jeho nehybnosťou,
    pretože aj pristavenie
    máva svoju váhu a svoj zmysel
     
    alebo k nej patrí slovo
    zatúlané pri okraji chodníka,
    ktoré zrazu objavíš,
    ponoríš sa do jeho tvaru,
    pripravená vziať si ho za svoje...
     
    neurčitá vzdialenosť
    medzi začiatkom a koncom,
    nepredpovedateľnosť trasy
     
    (... cesta - necesta,
    slovo - neslovo...)
     
     
     
     
    chýba mi tak veľa vecí
     
    chúlim sa do sonatíny
    (hľadajúc opakovane strácané)
     
    zahaľujem sa do nej ako do kožúška,
    ktorý by ma mal ochrániť
    pred pľušťami, víchricou a mrazom
    (pred akýmkoľvek iným druhom nepohody
    zasahujúcej viac dušu ako telo...)
     
    chýba mi tak veľa vecí,
    o ktorých neradno hovoriť a tobôž už písať...
     
    ... ale najmä odvaha
    ukotviť sa vo svete bez istôt,
    v prijatí ambivalencie
    za jediný možný model
    svojho domova
     
    chúlim sa do sonatíny
    v molovej tónine,
    ktorú si ja sama nikdy nezahrám
     

    (Ukážka z poviedky Na rube plátna z rovnomennej knihy)
     
     
    Na rube plátna
     
    Lietadlo sa dvíha do výšky, pokojne, plavnými pohybmi, za oknami sa hromadia jemne nadýchané biele ostrovy oblakov, napriek tomu, že ten pohľad ju priťahuje, dokonca očarúva ľahkosťou, prísľubom mäkkosti, v ktorej by sa dalo spočinúť, ale aj tajomnosťou ukrytou za prelínajúcimi sa vrstvami vodných pár, na ktorých sa lámu svetelné lúče vytvárajúce ilúziu nemenej tajomného dna hýriaceho farbami, nemá rada tento okamih.
    Myšlienka, že práve sa vzdáva pevnej pôdy pod nohami, aspoň akej-takej istoty, samozrejme, iluzórnej, pretože vo svete, kde nič nie je stabilné, a zdá sa jej, že už ani bezpečné, iné ani nemôže očakávať, ju znervózňuje, čoraz častejšie sa píše o súčasnosti ako o dobe zneistenia, o prijatí neistoty ako jedinej možnosti, ktorá človeku ostáva, ktorú je nevyhnutné prijať, aby sa dalo prežiť bez psychických porúch.
    Zaháňa podobné myšlienky, hoci tuší, že už o pár hodín sa k nej v oveľa konkrétnejšej podobe vrátia, radšej sa upriamuje na momentálnu fyzickú situáciu a usiluje sa nájsť pohodlnejšiu polohu, s korpulentným mužom na susednom sedadle to asi nebude jednoduché, už teraz lakťom okupuje operadlo oddeľujúce sedadlá, nemá rada zápasenie o každý centimeter v spoločnom priestore, k akému dochádza v podobných prípadoch.
    Nemá rada nijaké zápasenie, ani napätie, ktoré k nemu môže viesť, zo všetkého najväčšmi sa jej žiada pokoj, možnosť byť len tichou, nenápadnou pozorovateľkou diania okolo seba, občas, ak treba, aj zasahujúcou, no nie priveľmi aktívnou, nie príliš zasahujúcou, a už vôbec nie preberajúcou zodpovednosť za napĺňanie svojich, ale najmä cudzích scenárov, aktivitou a zodpovednosťou boli preplnené všetky jej doterajšie roky, výdych, pristavenie, stíšenie, to sa jej žiada, ibaže život si robí svoje bez ohľadu na jej želania, na kohokoľvek želania, prúd diania, z ktorého sa nedá len tak beztrestne vystúpiť, a ak niekto predsa len chce vystúpiť, môže to dopadnúť zle, za také niečo sa draho platí.
    V posledných dňoch nevie uniknúť pred takými myšlienkami o koncoch a začiatkoch alebo naopak, o začiatkoch, sľubných, perspektívnych a potom sa nečakane prelamujúcich do nedobrých koncov, predstavuje si, ako budú spoločne s Luciou v rozhovoroch pretriasať viaceré súvislosti, pátrať po príčinách a dôsledkoch, ako budú padať argumenty a protiargumenty, hľadať riešenia, ktoré by boli najmenej bolestné, to ich čaká, pravda, ak Lucia bude vôbec ochotná púšťať sa s ňou do rozhovorov o tom všetkom, ale prečo by jej inak písala.
    Bojí sa, že neukáže dosť trpezlivosti, nebude v tej situácii dostatočne spoľahlivou oporou, akú by dcéra nepochybne potrebovala, akú by potreboval každý, kto by sa musel vyrovnávať s niečím podobným.
    Vzdychne si, susedova ruka už zaujala celú šírku spoločného operadla, trochu sa odtiahne, nemá rada dotyky cudzieho tela, najmä ak je vlhké od potu, rozťahujúce sa na úkor niekoho iného, predsa len mala viac presviedčať muža, aby cestoval s ňou, ale, ako zvyčajne, mal veľa povinností, rozrobený projekt, ktorý bolo treba čím skôr dokončiť, prednášky, schôdze, komisie, termíny na odovzdanie posudkov, napokon uznala jeho dôvody, a preto ani na neho nenaliehala, hoci vedela, že jej bude chýbať.
    Chápala do istej miery jeho nevôľu vydať sa na cestu, od začiatku bol proti všetkému, čo s ňou súviselo, od začiatku sa usiloval Lucii vysvetliť, že nie je najlepší nápad ísť si vyskúšať do sveta to, v čom človek neuspel doma, že nemôžu očakávať nijaké zázraky, ale Lucia trvala na svojom, pravdepodobne najmä preto, lebo nechcela odporovať Jurajovi, nebrať mu nádeje, že práve v cudzej krajine to môže byť pre neho, a možno aj pre ňu perspektívnejšie.
    Ani si nevie spomenúť, kedy naposledy letela takto sama, na dovolenky chodievali s mužom, a kým boli deti menšie, tak v štvorici, na konferencie zase zväčša s kolegami a kolegyňami, ale na krátky výlet, naozaj si nevie spomenúť, či vôbec niekedy, zahriakne sa v duchu pre výraz, ktorý práve použila, všeličo iné by sa hodilo pre pomenovanie tejto cesty, len nie nazvať ju výletom, krátkym či dlhým.
    Vytiahne z príručnej tašky román, ktorý jej vychválila priateľka, pokúsi sa ponoriť do vymysleného príbehu vymyslených ľudí, možno jej to aspoň čiastočne pomôže vybŕdnuť z myšlienok na celkom reálny príbeh celkom konkrétneho človeka, príbeh, ktorý sa odchýlil od predpokladanej dráhy, vymkol sa, možno sa v ňom muselo dlhšie schyľovať k takémuto odklonu, ktovie.
    Fatalizmus jej nebol nikdy blízky, verila, že záleží na človeku, čo zo seba spraví, že život je alebo aspoň by mal byť projektom, ktorý sa postupne realizuje, jej viera sa v minulých rokoch vcelku potvrdzovala, strašidlo neoblomnej osudovosti, proti ktorému sa nemožno vzbúriť, ju viac-menej obchádzalo, až teraz vystrčilo rožky, po niekoľkých stranách cudzieho príbehu knihu zatvorila, chvíľu ju ešte podržala v rukách prekrížených na lone, potom ju vložila do tašky, nedalo sa utiecť pred vlastnými myšlienkami.
     
                                                        ***
    Dúfala, že medzi čakajúcimi na prílet lietadla uvidí aj Luciu, prebehla očami po hŕstke čakajúcich, zbytočne, v esemeskách, ktoré si za posledné dva dni vymenili, sa vystriedalo viacero možností, dcéra sa zrejme napokon rozhodla neprísť jej oproti, pravdepodobne nechcela nechať Juraja ani na chvíľu samého.
    Pocítila sklamanie, napriek tomu, že sa usilovala situáciu hodnotiť celkom racionálne, prešla ňou vlna sklamania, nič to, hovorí si, nesmiem sa dať predčasne znechutiť.
    Postaví sa k pásu s prichádzajúcou batožinou, striehne na svoj kufor, ktorý s ňou absolvoval nemálo príjemných pobytov v prímorských mestečkách, ale aj v domácich horách a kúpeľoch, mal už mierne pootĺkané rohy, bude ho musieť čoskoro vymeniť, ak nechce, aby sa jej pri niektorej z budúcich ciest rozsypal, konečne ho zbadala, pristúpi bližšie k rotujúcemu pásu, a keď už vystiera ruky a má svoj značne ošarpaný kufor na dosah, zacíti na pleci ľahký dotyk, takmer nepostrehnuteľný, v poslednej chvíli ešte stihne zachytiť rukoväť kufra, strhne ho z pása, ale to jej už pomáha aj iná ruka, obráti sa, tak predsa si prišla, povie s istou úľavou.
    Ako zvyčajne, trochu neskôr, Lucia sa pokúsi o úsmev, neveľmi sa jej vydaril, skôr to bolo kŕčovité gesto, v tomto som sa, ako vidíš, nezmenila.
    V inom azda áno, zaznie to ako otázka, uvedomí si, že nie najvhodnejšia, a rýchlo dodá, dúfam, že len k lepšiemu, chcela by nadviazať na Luciin pokus o odľahčený tón, no vzápätí to vzdáva a už vážnym hlasom sa opýta, čo je nové, ako sa má, nenapísala si do správ nič určité, a tak sme sa s otcom len domýšľali.
    Lucia jej mlčky zoberie kufor z rúk, nechaj, ja ho ponesiem, je dosť ťažký, vidím, že si sa poriadne nabalila, plánuješ ostať asi dlhšie...
    Prizrie sa dcére lepšie do tváre, je pochudnutá, prepadnutá, sivastá, tri dni, viac nemôžem.
    Jasné, chápem.
    Neodpovedala si mi, či je už mimo nebezpečenstva.
    Ako sa to vezme... celkom mimo už asi nebude nikdy.
    Ale čo lekári, dávajú nádej?
    Záleží na tom, ktorí... chirurgovia možno aj áno, ale tiež sa vyjadrujú skôr neurčito.
    A tí druhí?
    Neviem, aj oni tvrdia, že nemožno povedať nič presné, nemožno predvídať, hlas sa jej trochu roztriasol, blížia sa k stanovisku taxíkov, dcéra zrýchli krok, má teraz pred ňou skoro dvojmetrový náskok, kráča so sklonenou hlavou a zadržiava plač, no aj tak zachytila zopár jej vzlykov, tichých, takmer nečujných, vytušila to viac podľa chvejúcich sa Luciiných ramien ako podľa nezreteľných zvukov.
    V taxíku sa k nej na chvíľu naklonila, je to od teba milé, že si prišla, povedala mäkšie, ako mala vo zvyku, bola to len celkom krátka chvíľa letmého dotyku.
    Chcela namietnuť, ako by som mohla neprísť, ako ti také niečo mohlo vôbec zísť na um... po takej správe, napokon len mlčky vystrela ruku, žiadalo sa jej dotknúť dcérinho pleca, ale ona sa už od nej zase odtiahla, odsunula až k dverám auta, a čo otec, spýtala sa vzápätí, z jej hlasu sa vytratila akákoľvek stopa po mäkkosti.
    Prehltla, musí prijať výzvu, akoby si nevedela, povedala, veď ho poznáš, rozrobené veci v laboratóriu, rôzne zasadania, preháňa to s prácou, ale, chvalabohu, darí sa mu, zase má nejaké zaujímavé výsledky.
    Darí, zopakuje potichu Lucia, jemu sa vlastne vždy darilo, vždy, pokiaľ sa len pamätám.
    Pochopila jej slová, veľmi dobre ich pochopila, už mala na jazyku odpoveď, ale veď sa celý život veľmi usiloval, venoval tomu toľko času, zaslúži si to, no napokon si to rozmyslela, neboli by to najšťastnejšie slová v tejto situácii, radšej sa odmlčala.
    Ticho v aute je nepríjemné, dusivé, pokúsi sa opäť nadviazať rozhovor, je to dosť ďaleko od letiska, povie.
    Ani nie, o chvíľu sme na mieste, predchádzajúci byt bol oveľa ďalej, úplne na inom konci mesta, v celkom inom type štvrte, možno sa pamätáš.
    Trochu, povie, táto bude iste aj príjemnejšia.
    Ako sa to vezme, povie Lucia.
    Vo výťahu sa k nej dcéra opäť nakrátko, sotva badateľne nakloní, takmer plece k plecu, pôjdeš tam ešte dnes so mnou, len čo sa zložíš a trochu si oddýchneš, je to napoly otázka, napoly konštatovanie.
    Najradšej by ju pohladila, prstami jej prešla po tvári, ale ovládne sa, Lucia nemala rada dôvernosti, nikdy, ani v detstve, nehovoriac o časoch, keď už medzi nimi dochádzalo k odcudzeniu, postupne, po malých krôčikoch, nevedela by povedať, kedy a na základe čoho sa začal ten nedobrý posun vo vzťahoch, niekedy výraznejšie, inokedy celkom nenápadne, ale nepovšimnúť si ho nemohla.
    Oddychovať ani nepotrebujem, povie, cesta bola vcelku príjemná, nie som unavená.
     
                                                   ***
     
    Trochu sa predsa len musíš osviežiť, dáš si kávu, alebo čaj, opýtala sa Lucia a odišla do kuchynky, ak chceš, zatiaľ sa zlož.
    Byt, ktorý mala s Jurajom prenajatý už niekoľko mesiacov, bol neveľký, ale lepší ako predchádzajúci, vošla najprv do menšej izby, ktorá bola zrejme spálňou a obývačkou zároveň, potom do druhej, väčšej, zapratanej zvinutými plátnami, maliarskym stojanom, súpravou štetcov, na dlážke sa povaľovali škatule s farbami, hŕby katalógov z výstav, novín a časopisov, zopár kníh, zväčša o výtvarnom umení, vo výklenku pri okne stálo rozložité staromódne kreslo s vyšediveným poťahom, hneď vedľa prútená stolička a malý stolík, nad týmto sedacím kútom visela polica s niekoľkými pohármi a šálkami na kávu, každý kus iný.
    Dominantou izby boli steny s niekoľkými plagátmi z rôznych výstav, niekoľko obrazov, ktorých autorov nevedela identifikovať a ktoré sa jej ani neprihovárali, nie pre číru abstraktnosť, ale pre bezútešnosť, čo z nich na ňu dýchala.
    Napadlo jej, či to nie sú Jurajove práce, z tých išla podobná úzkosť, bezbrehá, nevykoreniteľná, raz, ešte doma, sa o tom zmienila pred dcérou, ale tá nebola ochotná hovoriť o priateľových obrazoch, a už vôbec nebola ochotná počúvať kritické názory na ne, zamrmlala iba, ty tomu nerozumieš, ty si skončila niekde pri Vincentovi van Goghovi, ako by si mohla rozumieť tomuto.
    Z kuchynky sa nieslo hrkotanie príborom, zachytila sykot varnej kanvice, potom opäť hrkotanie, pristavila sa pred stojanom, na ktorom bolo napnuté nedokončené plátno, takmer celé zaplnili najrôznejšie geometrické tvary, čierne a sivé, navzájom do seba prestupujúce, akoby zápasiace o svoj priestor, vzájomne nevraživé, takmer agresívne a možno aj z tej nevraživosti a agresivity zdeformované, obdĺžnik, ktorý nebol obdĺžnikom, kružnica, ktorá nebola kružnicou, v pravom dolnom rohu s ponurými farbami groteskne kontrastoval žltý nepravidelný kotúč, z ktorého vychádzali rovnako žlté čiary, možno lúče, podivné slnko, na dne horizontu, akoby sa autor vysmieval ustálenosti a poriadku, alebo akoby si obloha vymenila miesto so zemou, bolo to znepokojujúce, tá chuť deštruovať, spochybňovať, ani jasná žlť krivolakého kotúča neprekryla tiesnivý pocit z temného celku, naopak, ešte väčšmi ho zvýraznila, autor si kompozíciu dôkladne premyslel, bola naozaj pôsobivá.
    Nerozumie modernému výtvarnému umeniu, dcéra má pravdu, jej schopnosť pochopiť obraz, mať z neho estetický pôžitok, končí naozaj kdesi pri impresionistoch, ďalej sa nedostala, možno sa ani nechce dostať, umenie je pre ňu sférou, v ktorej by chcela nachádzať upokojenie, pocit súladu, harmónie, čo len dočasnej, súznenia, ale ako môže súznieť s týmto chaosom vrhnutým na plátno, akoby nemala dosť problémov s chaotickosťou sveta tam vonku.
    Nahne sa k obrazu, takmer sa ho dotýka tvárou, sústreďuje sa na jedinú svetlú časť, na zlatožlté lúče, riedke a zakrivené, zadrží povzdych, ešte aj tie sú zdeformované, akoby polámané, mohlo by to naozaj byť slnko, ibaže neduživé, choré, chradnúce slnko, ktoré sa zdola prizerá neduživému, chorému, temnému svetu a ani sa nenamáha vniesť doň aspoň trochu radostného svetla, ale možno to ani nie je slnko, pomyslí si, skôr len neurčitý náznak niečoho svetlého, kontrastného, bez odkazov na konkrétne veci alebo javy, ktovie ako by vyzeral obraz po dokončení, pri tej myšlienke ju strasie, v hrdle jej navrie horká hrča, pevne zovrie ústa, aby zadržala v sebe nápor horčiny.
    Odpíjajú si z pariacich sa šálok po malých dúškoch, ona dala prednosť káve, Lucia čaju, zajedajú chlebíčky obložené sardinkami, celkom pekne ste si to tu zariadili, povie po chvíľke mlčania, vzápätí sa zarazí, nepocíti Lucia v jej slovách výsmech, dalo sa tu vôbec hovoriť o zariadení, ošarpané kreslo a ešte ošarpanejšia stolička, myslím, že aj byt je lepší ako predchádzajúci, povie a vzápätí si uvedomí, ako absurdne vyznievajú jej slová po tom, čo sa tu odohralo, no naspäť sa už nedajú zobrať.
    Hm, Lucia pokýva hlavou, nedáva najavo, že by si aj ona uvedomila absurdnosť poslednej vety, lepší, stroho dodá, aj drahší, dosť výrazne.
    Toho sa chytí, pragmatický pohľad by mohol pomôcť preniesť sa cez tieto chvíle, vlastne, o to jej aj ide, najmä o to, chcela by sa Lucie opýtať, čo teraz zamýšľa, ako chce riešiť situáciu, čo s bytom, čo s jej ďalším štúdiom, s pobytom tu, v tomto, napriek tomu, že sú tu niekoľko rokov, predsa len ešte vždy cudzom meste, chcela by jej položiť viac otázok, ale neodvažuje sa, nejde o najpodstatnejšie veci, to chápe, no ani na najpodstatnejšie nenachádza odvahu.
    Celý čas v lietadle si predstavovala, aké budú ich prvé slová, ako sa zvítajú po dlhšom čase, a aj ako budú schopné rozprávať sa o tom, čo sa stalo, čo všetko situácii predchádzalo, chvíľu dúfala, že sa im podarí prelomiť niekoľkoročnú bariéru a Lucia jej porozpráva aspoň to najhlavnejšie, aby potom aj ona mohla celkom otvorene povedať, čo by bolo teraz podľa nej najvhodnejšie riešenie, riešenie, ku ktorému dospeli oni dvaja s otcom doma, v ďalšej chvíli však zapochybuje, či sa niečo také podarí, a aj či sa vôbec mala vydať na cestu, či si to Lucia naozaj priala, alebo jej esemeska bola len výsledkom krátkodobého zaváhania, ktoré už neskôr bude chcieť poprieť.
    Napokon sa predsa len spýta, nemôže už zadržať v sebe vetu, ktorá ju prenasledovala od prvého okamihu po prečítaní dcérinej správy na displeji mobilu, asi by bolo múdre čím skôr sa presťahovať niekam inam, povie opatrne, odísť odtiaľto, aj keď, zasekne sa... aj keď byt naozaj nie je zlý, dodá.
    Lucia sa na ňu pozrie zarazene, trochu aj podráždene, tak toto naozaj nie je teraz moja prvoradá starosť, asi si celkom nepochopila, o čo tu ide.
    Prečo si to myslíš, spýta sa ticho.
    Dcéra zvýši hlas, asi si pozabudla, že ide najmä o Juraja... pre teba to zrejme nie je až také dôležité.
    Práveže som myslela na neho, povie po malej chvíli, prehliadajúc Luciin ostrejší tón, ale v duchu si robí výčitky, mala som vyčkať, prečo som nevydržala, neustrážila tú otázku dlhšie v sebe.
    Predpokladám, povie nahlas, že by sa sem nechcel vrátiť... že by mu to psychicky nerobilo dobre... ale možno sa mýlim, len som tak myslela... tak mi len napadlo, aj s otcom sme o tom hovorili... samozrejme, závisí od teba, ako sa rozhodneš...
    Zatiaľ o tom vôbec neuvažujem, dcérin hlas bol o niečo menej ostrý.
    Vieš, dodá opatrne, aj kvôli tebe, predsa len, medzi týmito stenami...
    Kvôli mne, zopakuje Lucia posmešne, kvôli mne by som tu práve mala ešte ostať, aspoň začas, aspoň určitý čas...
    Nie som si tým taká istá, povie, obozretne hľadajúc slová, vieš, myslela som... kým som tu, mohli by sme sa spolu pokúsiť niečo nájsť, aj sťahovanie by sme spoločne ľahšie zvládli, zmĺkla, o ďalších návrhoch zatiaľ radšej nič nepovie.
    Opäť si nič nepochopila, práve kvôli sebe by som tu mala ostať, aby som sa pokúsila prežiť to aj ja sama, tu, medzi týmito stenami.
    Premkla ju úzkosť, tohto sa najviac obávala, mohla tušiť, že Lucia sa už rozhodla pre riešenie, ktoré by oni dvaja s mužom nikdy neschválili, to predsa nemôžeš myslieť vážne, takmer vykríkla, zabudnúc na ostražitosť pri výbere slov, prečo máš trpieť ešte aj ty, čo je to za nezmysel, nenesieš predsa vinu za to všetko.
    Skočila jej prudko do reči, tak s týmto zase nie som si ja taká istá.
    Ako ti také niečo vôbec mohlo zísť na um, už neskrýva pobúrenie, veď nemôžeš prebrať zodpovednosť za iného človeka, nemôžeš za to, čo urobil, trestať seba, preboha, ako vôbec môžeš takto uvažovať.
    Nechajme to tak, v Luciinom hlase zaznie únava, s tým sa musím vyrovnať ja sama, bez tvojej pomoci a bez rád kohokoľvek iného.
    Zmĺkli, šálky pred nimi sa pomaly vyprázdňujú, po chlebíčkoch ostali na tanieri len omrvinky, zámerne sa vyhýbajú vzájomnému pohľadu, akoby sa báli, že priamym pohľadom vypovedia niečo, čo by si každá z nich chcela ponechať iba pre seba.
    Odrazu Lucia náhlivo vyskočí zo stoličky, pozrie sa na zápästie, dočerta, ten čas letí... ak si naozaj nechceš po ceste oddýchnuť, mali by sme ísť... ak si sa teda rozhodla ísť už dnes so mnou.
    Samozrejme, postavila sa, môžeme hneď, len ešte vyberiem z tašky zopár sladkostí, včera večer som piekla...
    Prosím ťa, čo ti to zišlo na um.
    Nevedela som napochytro, čo by som mu mohla vziať, povie mierne, myslela som, že taký pozdrav z domu.
    Z domu? V dcérinom hlase zaznie irónia, ani ona nemôže zabudnúť, ako sa k nemu zachovali, sľubovali mu ako talentovanému absolventovi asistentské miesto na škole, napokon ho poskytli inému, a ani o jeho veci nebol v galériách záujem...
    Lucia kývne netrpezlivo rukou, nezdržujme sa s tým teraz, aj tak je na infúziách, ale to si asi nedomyslela.
    Ešte by som sa chcela opýtať... vie, že prídem?
    Veď to nebolo isté, načo som mu mala čokoľvek hovoriť, navyše, aj tak ešte všetko celkom nevníma... chvíľami akoby aj áno, a potom zase nič... silný otras mozgu, podľa lekárov je zázrak, že vôbec prežil, čo si myslíš, povie takmer vyčítavo, z takej výšky.
    V metre počas celej cesty neprehovoria ani slovo, Lucia sa podchvíľou pozerá na hodinky, neskrýva nervozitu, nahnevane zamrmle, odkedy som odišla z nemocnice, ubehli takmer štyri hodiny, povedala som mu, že len si odbehnem, že musím niečo vybaviť, možno porozumel, čo mu hovorím, a teraz čaká ...
     
                                                   ***
     
    Pod hrubými vrstvami obväzov a sadry by ho len ťažko spoznala, počkala pri dverách nemocničnej izby, najprv by sa s ním mala porozprávať Lucia, nepočula, čo mu hovorí, napokon, na tom ani nezáležalo, jej hlas znel, akoby sa prihovárala malému dieťaťu, ktorému predtým niekto ublížil, a teraz ten alebo niekto iný sa mu usiluje vysvetliť, že na krivdy netreba dlho myslieť, nie dlhšie, ako je nevyhnutné, videla, ako ho Lucia niekoľkokrát pohladila prstami na líci, ktoré vytŕčalo spod bielej vrstvy obväzov, ako sa k nemu zľahka nahla a pobozkala ho.
    Spomenula si, ako sa s Jurajom prvý raz stretli na akejsi vernisáži, na ktorú ich oboch dcéra vytiahla, mali by ste si to ísť pozrieť, je to jeden z najlepších mladých výtvarníkov, presviedčala ich, možno jej naozaj záležalo na tej konkrétnej výstave, možno len hľadala príležitosť, aby im mohla akoby náhodou predstaviť priateľa, s ktorým sa už dlhšie schádzala.
    Možno vôbec neprejavil o zoznámenie záujem, je to dosť pravdepodobné, ale Lucia sa ktovieprečo rozhodla, že tak urobí a rozhodla sa zinscenovať takmer náhodné stretnutie, zvolila si na túto udalosť prostredie, v ktorom by sa Juraj dobre cítil, v ktorom by mal nad nimi určitú prevahu, správal sa sebaisto a aby ho rodičia videli z čo najlepšej stránky, nikdy však o zinscenovanom stretnutí s dcérou nehovorila, vlastne všetko jej to napadlo neskôr, keď už Juraja ako-tak spoznala.
    Neurobil na ňu vtedy najlepší dojem, pôsobil nevľúdne, takmer mrzuto, ledva s nimi prehovoril, akoby mu nestáli za to, v jeho očiach boli malomeštiackymi intelektuálmi, ktorí nechápu moderné umenie, relatívne úspešný pár, ktorý sa prišiel na vernisáž ukázať, aspoň predpokladá, že ich ohodnotil približne takto, ľudia, čo ani zbla nerozumejú tomu, aký má táto výstava význam z hľadiska konceptuálneho umenia, čo nové prináša pre súčasnú tvorbu, takí mu naozaj nestoja za veľa pozornosti, aj keď sú to Luciini rodičia.
    Sklamanie bolo niekoľkonásobné, muž večer, keď sa potom doma rozprávali o vernisáži, vôbec neskrýval rozčarovanie, pokúsila sa povedať pár viet na obranu nekonvenčného, veľmi svojského mladíka, hoci ani ona nebola nadšená z jeho nedbalého výzoru a nemenej nedbalého správania, to vieš, umelec, povedala mužovi, tí sú predsa len iní, obhajovala ho, akoby si ho ona sama bola vybrala, nechcela pripustiť, že by sa dcéra rozhodla nesprávne, že by bola až taká zaslepená a zvolila si niekoho, kto za to vôbec nestál, v tom prípade by to musela vnímať ako aj svoju vlastnú prehru, ona sama by sa nikdy nerozhodla pre niekoho ako Juraj, no aj tak chcela dcéru brániť, uviedla ešte zopár argumentov, muž ani tak nezmenil názor, život s tým človekom by nebol ľahký, povedal na záver rozhovoru, nechápem, čím mohol Luciu upútať.
    Lucia na ňu kýva, tak poď, povedala som mu, že si tu.
    A on...?
    Neviem, či vôbec niečo porozumel.
    Rozpačito pristúpi k posteli, hoci si predtým starostlivo pripravovala prvú vetu, teraz si na ňu nemôže spomenúť, ani na jedno slovo, ktorým sa mu chcela prihovoriť, nahne sa nad neho, naznačí pohladenie, rukou sa ho však z opatrnosti nedotkne, vie, že ju nemá ktovieako rád, bola preň vždy cudzia, akoby z iného sveta, napriek tomu, že niekoľko rokov žil s jej dcérou, boli si cudzí.
    Napokon niečo povie, niečo v tom zmysle, že určite sa všetko napraví, on sa z toho celkom iste dostane a bude zase lepšie, len teraz musí pozbierať sily a aj sám sa o to usilovať, verí, že všetko bude zase dobré, opakuje to niekoľkokrát, uvedomujúc si, ako nezmyselne musia jej slová vyznievať, vie primálo na to, aby ich mohla vyslovovať s takou samozrejmosťou, až naliehavosťou, keď sa to vezme, nevie vlastne nič, Lucia doteraz hovorila iba v náznakoch, v inotajoch, ale ako sa to presne stalo, prečo to urobil, o tom ešte nehovorila, možno ani nechcela.
    Nepohne ani brvou, keď sa k nemu nakloní, nedáva očami najavo, že ju spoznáva, meravý výraz v tvári, s akým ju počúva, hlavou jej prebleskla myšlienka, buď ma naozaj nespoznal, alebo mi chce ukázať, že si ma tu neželá, že keby to záviselo od neho, vôbec nevkročím do nemocničnej izby, možno som nemala cestovať, napadne jej, možno mal pravdu muž, keď ju od cesty odhováral, ale ako mohla nechať dcéru v takejto situácii samotnú, jej esemesky a potom telefonáty s ňou síce nič konkrétne neprezrádzali, ale vycítila, že je na tom zle, biedne a že aj keď to nikdy neprizná, potrebuje jej pomoc.
    Cestou z nemocnice sa s Luciou takmer nezhovárali, ja sem prídem po práci, povedala, keď sa lúčili, a ty, ak chceš, poprechádzaj sa po meste, veď sa tu už trocha vyznáš, alebo ak si unavená, choď domov, môžem ťa odprevadiť k zastávke električky, túto trasu ešte nepoznáš, ach ozaj, kľúče, takmer by som bola zabudla a ty by si sa nedostala do bytu, podávala jej zväzok kľúčov, Jurajove, nechaj si ich, kým tu ostaneš, tak to bude najjednoduchšie.
    Mimovoľne zovrela dlaň, v ktorej ich držala, ostrými hranami sa jej vtláčali do pokožky, nepríjemný pocit, ktovie, kedy ich mal naposledy v rukách, na čo myslel, keď nimi otváral dvere prenajatého bytu, bol už rozhodnutý alebo to prišlo náhle, skrat, ktorý nemožno racionálne vysvetliť, pred Luciou nedala najavo svoje pocity, pomaly uvoľnila dlaň, kľúče vložila do kabelky, rozlúčili sa.
    Nemá chuť prechádzať sa po meste, ktoré si dosť podrobne obzrela pri minulej návšteve, vtedy to bola celkom iná atmosféra, Lucia ich zavolala, poďte sa pozrieť, ako žijeme, žili celkom dobre, najmä s perspektívou, Jurajove obrazy sa dostali na kolektívnu výstavu mladých umelcov, prvý raz, odkedy prišli do tejto krajiny, sa to podarilo, a ak sa podarilo raz, bola nádej, že úspech sa zopakuje, aj Lucia sa mohla pochváliť, našla si dobré miesto a prijali ju na výtvarnú akadémiu, mala pred sebou ďalšie štúdium, na ktoré sa tešila, a okrem toho, jej dizajnérske návrhy sa páčili, už jej ich aj uverejnili v prestížnom časopise, volala ich, chcela ukázať, že rozhodnutie prísť sem, na sever Nemecka, bolo správne a ich obavy, či dcéra nehazarduje, zbytočné.
    Povzdychne si, muž ani vtedy neprišiel, hoci spočiatku akoby aj váhal, no v poslednej chvíli sa ukázalo, že má nesmierne dôležitú komisiu, na ktorej nesmie chýbať, pricestovala sama, prezrela si niekoľkokrát výstavu, najdlhšie stála pri Jurajových obrazoch, pochválila ich, aj keď im nerozumela, to ani nebolo najdôležitejšie, dôležité bolo, že sa im obom, aj jemu, aj Lucii, začínalo dariť, že niečo dokázali v cudzom kúte sveta, kde boli odkázaní iba na seba a svoje schopnosti, bez kontaktov, bez oporného priateľského pozadia.
    S Jurajom sa však ani za tých pár dní, čo u nich vtedy pobudla, nezblížili, ak vstúpila do izby, kde sa rozprával s Luciou, ihneď zmĺkol, ak sa zhovárala s dcérou ona, vyšiel z miestnosti, vycítila, že pozvaním, ktorým ich Lucia prekvapila, nebol nadšený, nestál o ich prítomnosť, a keď pricestovala, nemienil nič predstierať.
    Predstavu prechádzky po meste zavrhuje, no obíde niekoľkokrát blok, v ktorom sa nachádza prenajatý byt, myšlienky sa na ňu tlačia zo všetkých strán, dobýjajú sa k nej, jedna horšia ako druhá, predstavuje si, ako sa to všetko udialo, možno tomu predchádzali zlé týždne, mesiace, nevie o tom takmer nič, napokon zoberie do ruky Jurajove kľúče, otvára dvere.                                                                 
                                                   ***
     
    Opäť sedia oproti sebe, ona v kresle, Lucia na stoličke, jedia bagety so syrom, ktoré dcéra kúpila cestou z nemocnice, opäť majú pred sebou šálky, tentoraz iba s čajom, bylinkovým, všimla si, že na poličke v kuchyni je ich niekoľko druhov, a vedľa rôzne vrecúška s prosom, ľanovými semiačkami, ovsenými vločkami, jačmennými krúpami, obaja sa už dávno dali na vegetariánstvo, ani nevie, kto s tým začal ako prvý, Lucia, alebo Juraj, videla v tom istý protest, obaja sa chceli búriť, ani nevie, proti čomu vlastne, spomenie si, ako Juraj priam neznášal obedy, na aké ho spočiatku, ešte kým neodišli do tejto krajiny, občas k nim pozvala, nezavďačila sa mu nijakými špecialitami, ani vegetariánskymi, dával najavo ľahostajnosť k čomukoľvek, s čím sa v ich dome stretal, niekedy možno až pohŕdanie, a zakaždým súril Luciu, aby čím skôr dojedli a odchádzali od nich za svojím programom.
    Aké... aké to bolo pred tou nehodou, spytuje sa opatrne.
    Prosím ťa, aká nehoda, zase nenazývaš veci pravým menom, kamufluješ, zakrývaš, aby nedajbože nevyšlo najavo, že ktosi z tvojho okruhu, čo len nepriameho, niečo zbabral, urobil čosi, čo sa nepatrí, čo šokuje, v dcérinom hlase znie podráždenie.
    Myslela som... to slovo mi len tak mimovoľne vykĺzlo, zdalo sa mi...
    Že to bude najvhodnejšie slovo, povie Lucia ostro, až priveľmi ostro, vcelku dobre použiteľné slovo, najmä ak budeš o tom hovoriť pred zvedavými známymi.
    Tak na to som naozaj nepomyslela.
    Nikdy sa nezmeníš... nehoda, zatiahla posmešne, nehoda, zopakovala ešte raz a prikryla si tvár dlaňami.
    Trpezlivosť, hovorí si v duchu, veľa trpezlivosti, myslela na to po celý čas v lietadle, od prvej chvíle, ako prečítala dcérinu esemesku, teraz na tom naozaj najviac záleží.
    Mlčia hodnú chvíľu, Lucia si presadne zo stoličky na zem, chrbtom sa opiera o police s knihami a časopismi, najhoršie na tom je, povie odrazu celkom zmeneným hlasom, že som tomu nezabránila, že som ho nevedela odvrátiť od toho zámeru, zlyhala som, ak to chceš počuť, áno, zlyhala, a teraz neviem, čo mám robiť.
    Ty, povie zarazene, obrátená celým telom k dcére, prečo ty... je predsa dospelý, samostatne konajúci človek, absurdné, zobrať vinu na seba.
    Prosím ťa, veď to, čo hovoríš, je iba hlúpa fráza, sama vieš, že dospelosť nič negarantuje... a napokon, čo je to vina, kto sú vinníci, všetko samé táraniny... faktom je, že som ho dostatočne nechápala, podcenila som isté momenty, a to som nemala, to som jednoducho nesmela.
    Aké momenty, spytuje sa potichu.
    Bolo ich viac, ale najmä ten jeden... asi pred pol rokom...
    Čaká, nebude vyzvedať, nemôže predvídať, k čomu by to viedlo, k hádke, alebo minimálne k prudšej výmene názorov, k definitívnemu zmĺknutiu medzi nimi, čaká.
    Sedela som v ten deň kancelárii nad projektom, hovorí Lucia a objíma si rukami kolená, projekt som mala čím skôr dokončiť, šéf ma už súril a ja som sľúbila, že ostanem vo firme, kým to nebude hotové, Jurajov telefonát ma veľmi prekvapil, nevolával mi do práce, hneď som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku... teda, v poriadku to nebolo už dlhší čas.
    Dlhší čas, zopakuje zarazene.
    Začalo sa to pravdepodobne krátko po tej prvej výstave, kde mu zobrali pár vecí, očakával, že teraz sa už budú pozvánky na ďalšie výstavy len tak hrnúť, že zapôsobil a prerazil si cestu, že tunajší výtvarníci ho prijali medzi seba, že budú spolupracovať, spoločne vystavovať a... a podobné hlúposti.
    Hm... nehrnuli sa...
    A čo si predstavuješ, tá prvá výstava bola čosi mimoriadne, zobrali tam veci od viacerých z východného bloku, vtedy sme ešte boli pre nich zaujímaví, jedna Ruska, Rumun, nejakí Poliaci, a popri nich zopár domácich, konfrontácie, to mala byť hlavná idea celej výstavy, konfrontácie, ako vidia veci na jednej a na druhej strane bývalej opony, kam až zájdu pri popieraní akýchkoľvek kánonov... hra na otvorený svet... politikum, jasné, že to bolo hlavne politikum, usilovala som sa mu to vysvetliť, ale on to nechcel uznať, a čakal, stále čakal, kedy príde ďalšia ponuka...
    Ten telefonát, poznamenala potichu.
    Lucia akoby ju prepočula, bolo to príšerné, pokračovala, neskôr už len tak sedel, od rána do večera, už ani nemaľoval, len vyčkával, občas ešte poslal do nejakej galérie zopár svojich vecí, a najmä listy, začal denne vypisovať listy rôznym galeristom, podľa telefónneho zoznamu, zbytočne, buď neprišla nijaká odpoveď, alebo v prípade, že kurátori boli slušnejší, prišlo zdvorilé odmietnutie, ako dôvod uvádzali najmä nedostatok výstavných príležitostí aj pre renomovaných výtvarníkov alebo niekedy zase odmietnutie zdôvodnili odklonom od hlavnej témy výstavy... hovorila som mu, že tá hra na otvorenosť nemôže dlho vydržať, v silnom konkurenčnom poli sa ťažko presadzujú aj domáci výtvarníci, kto by bol zvedavý na prišelcov, a ešte k tomu z Východu... možno občas, výnimočne, ale on nemal to šťastie, aby sa ocitol medzi výnimkami... a stále nechápal, o čom hovorím, ďalej čakal, až sme z toho jeho čakania obaja takmer scvokateli...
    Myslíš, že aj v ten deň, keď ti zavolal...
    Ani nie, zavrtela hlavou, nemuselo to byť práve v ten deň, jednoducho, pretiekol pohár ... bol na dne, už nešlo o konkrétnu výstavu ani o konkrétne odmietnutie, bolo toho priveľa a sám to už nezvládal, zavolal mi a povedal, že ak neprídem okamžite domov, zabije sa, hovoril, že už nemá sily dlhšie čakať a okamžite musím prísť domov.
    A ty...?
    Ja... čo som mohla, začala som ho upokojovať, ale naňho to nepôsobilo, stále opakoval, ak neprídeš okamžite, zabijem sa, najprv to hovoril potichu, neskôr sa rozkričal, kričal do telefónu ako zmyslov zbavený, zabijem sa, zabijem...
             Hrozné, vykĺzlo jej z úst, vzápätí si uvedomila, že by nemala dávať najavo emócie, aby nimi dcéru nepodráždila, aby nezastavila prúd, ktorý z nej teraz vytryskol, dlho ho v sebe zadržiavala, rozhodnutá nehovoriť pred matkou, možno pred nikým o tom, čím prechádzala, vždy bývala nezhovorčivá, ak išlo o ňu, bol to jej život, tak zvyčajne hovorila, keď sa jej opýtala na niečo, čo by ju bolo zaujímalo... je to môj život, hovorievala, tak buď taká milá a prenechaj zodpovednosť za to, čo s ním urobím, mne samej...
    Neraz sa práve takto končievali ich telefonické rozhovory, vzdialenosť medzi nimi sa nemerala iba na kilometre, odcudzovali sa, čím ďalej tým väčšmi, trápila sa pre to, ale nebola schopná prerušiť proces, ktorého začiatok by ani nevedela presne určiť, takmer by bola teraz zopakovala to slovo, ale zavčasu sa spamätala, ovládla sa a mlčky sa pozerala na dcéru, jej mlčanie bolo nabité otázkami.        
             Lucia uhla pohľadom, predklonila sa, akoby nevládala vo vzpriamenom sede uniesť ťarchu, ktorá na ňu začala nanovo padať, s každým slovom jej bola ťažšia, čoraz viac sa blížila??? k dlážke v akomsi zvláštnom predklone, no zároveň zrejme cítila potrebu oslobodiť sa od toho, čo nosila doteraz v sebe, iba v sebe, slová boli tým, čo jej mohlo pomôcť pri oslobodzovaní, odrazu, roky a roky takej uzavretej, sa zažiadalo otvoriť sa, vyprázdniť svoje vnútro, vyhodiť zo seba všetko, čo sa za dlhší čas nazbieralo.
    Išla som za šéfom, oznámila som, že musím ihneď odísť, nepáčilo sa mu to, samozrejme, naliehal, vraj som sľúbila dokončiť projekt, nesmeli sme premeškať termín, hovorila rýchlo, akoby to všetko chcela dostať zo seba čím skôr von, slová z nej len tak chrlili, bolo mi jedno, aj keby ma hneď vyhodil, vybehla som z kancelárie a letela k električkovej zastávke, medzitým som s Jurajom bez prestávky hovorila, bolo to strašné, kričala som, prosíkala do aparátu a ľudia v električke sa pozerali, čo je to zase za necivilizovanú cudzinku, takto sa správať v mestskej doprave.
    Chápavo prikývla, ale Lucia si pravdepodobne jej gesto vôbec nevšimla, rozčuľoval sa, kde toľko trčím, uvidíš, že dodržím slovo, vyhrážal sa mi a ja som prosíkala, ohlasovala som mu, na ktorej zastávke už som, ale nepočúval ma a pokračoval vo vyhrážkach, že už nebude čakať, ani na mňa, ani na nijakú poondiatu výstavu, nevieš si ani predstaviť, aké strašné bolo prečkať každý meter, každú sekundu, len som ho prosila, aby neprerušil hovor, ako keby to pomohlo, hrozne som sa bála, že sa odmlčí, pretrhne tú slabú nitku, čo bola v tej chvíli medzi nami, a ja od strachu v tej električke zošaliem.
    Počúva dcéru a pamäť jej podsúva obraz, ako pred rokmi, kým žila mama, niekoľkokrát pretrpela tak trochu podobnú situáciu, mama, ťažká diabetička, jej nezdvíhala telefón, pri prvom, druhom, treťom zavolaní, a ona už vedela, že leží v niektorej časti bytu v kóme, a ak k nej nepríde za krátky čas, nezachráni ju, presne si vybavovala miesto, kde čakala na spoj, zúfalo obrátená tvárou k tunelu, z ktorého sa mal vynoriť červený električkový vozeň, a potom tá nekonečná cesta, od zastávky k zastávke, krížom cez dvor, vybiehala po schodoch a otvárala dvere, srdce jej išlo vyskočiť, až potom si vydýchla, keď už našla na dlážke a niekedy aj na posteli ležiace mamino telo a bleskurýchlo rozpúšťala v pohári vody lyžičku medu, tými nekonečnými cestami k domovu z nej odtekala bezstarostnosť a s ňou akoby aj živelná radosť zo života, uvedomila si to až neskôr, pocity absolútnej radosti a absolútneho pokoja boli pre ňu už takmer nedosiahnuteľné, pocity, ktoré by neboli zakalené strachom, či ju práve v tej chvíli niekto blízky súrne nepotrebuje, či práve nepremeškáva príležitosť zachrániť niekoho, za koho je zodpovedná, číra a pokojná radosť bola už len spomienkou na mladšie roky, nikdy sa k nej v tej čírosti nevrátila.
    Viem si to predstaviť, povie, ale nerozhovorí sa o vlastných spomienkach, najradšej by si prisadla k dcére na dlážku, holú, nepokrytú nijakým koberčekom, myslím, že si to viem veľmi dobre predstaviť.
    Lucia zavrtí pochybovačne hlavou, neverí jej, zase raz dáva najavo, že jej neverí, sú z dvoch svetov, tomu jej svetu dcéra nedôveruje.
    A potom...?
    Potom... opäť prosíkanie, hovorila som mu, že všetko sa ešte zmení a prídu aj pozvánky na výstavy, že sa nesmie vzdať, že mu stále verím, opakovala som, ale nebola to celkom pravda, uvedomovala som si čoraz väčšmi, aký je naivný, keď očakáva, že sa tu o jeho obrazy začnú trhať, že všetci uznajú, aký je geniálny, a že zatieni všetkých domácich výtvarníkov, a aj keď nezatieni, aspoň sa im vyrovná, už si nevedel a nechcel predstaviť, že by ho sláva a úspech nadobro obišli, že by tu nedocenili jeho talent, dopekla, je odo mňa hnusné, že ti o tom rozprávam, zatiaľ čo tam leží... celý dolámaný.
    (úryvok)


    PO DLHOM MLČANÍ (úryvok z knihy) 

     

    1O. X.

         Tieto moje zápisky pripomínajú zvláštne (a veľmi podrobné) pohľadnice zo mňa, vieš, také, aké posielajú turisti z atraktívnych miest, aby bolo na nich dobre vidieť na všetky minarety, výbežky morských útesov, vežičky katedrál, proste, aby zachytávali najdôležitejšie body, poskytovali prehľad o teréne, terénom, ktorý opisujem, som ja sama, ibaže nie veľmi atraktívnym (ale azda pre nás dve by mohol byť aspoň trochu zaujímavým? chvíľami tomu verím a potom chvíľami zase nie); len neviem, prečo ich vypisujem tak dlho a s toľkou vytrvalosťou, ak o ich zmysle vzápätí pochybujem; tieto moje pohľadnice, tieto pohľadnice zo (a do) mňa,

    S.

    15. X.

         Dnes sa mi otvoril blok presne pri liste o zrkadlách, nanovo ožili vo mne spomienky na všetky moje zrkadlové komplexy, ak by si si raz niekedy predsa len prečítala tento dlhý list, možno by si si aj ty v tejto súvislosti spomenula ešte na niečo, napríklad na to, ako nerada som chodievala k fotografovi, ako som priam nenávidela návštevy v ateliéri, kam si ma ty vypravovala vo všetkej tej hroznej paráde, ktorú si na mňa násilne ponavliekala, a aj so svojimi nemennými ponaučeniami (len sa, prosím ťa, usmievaj, pristane ti taký malý úsmev, nie priveľmi široký, ktorý by ti odhalil ďasná, len celkom maličký úsmev, daj si na tom záležať).

         Nenávidela som svoje vlastné fotografie a aj všetky rodinné albumy, zdalo sa mi, že keď ich ukazuješ návštevám, pri svojich sa zdržiavaš pridlho, pri každej vyrozprávaš najrôznejšie epizódy, známe a aj také, ktoré som nikdy predtým nepočula, ale pri mojich sa sotva pristavíš, pri nich ti prsty začnú v albume listovať s nápadne väčšou rýchlosťou, akoby si dávalo najavo, že tamtie fotky nestoja za veľa, že tá, ktorá je na nich zobrazená, nie je hodna pozornejšieho zahľadenia (a možno si ma týmto spôsobom chcela len chrániť pred pohľadmi, ktoré mohli nachádzať na fotografovanej toľko chýb, toľko nedostatkov), všetko to boli pre mňa dôkazy svedčiace o oprávnenosti mojej nenávisti aj k sebe samej, k tomuto telu a k svojmu výzoru, veď mne trvalo takmer tri desaťročia, kým som sa naučila ako-tak vychádzať so svojím vlastným telom, kým sa mi život s ním a v ňom prestal protiviť, prestal mi pripadať ako neprestajné peklo, peklo, pred ktorým niet úniku, ani na okamih; si v ňom, pokiaľ vôbec si.

         Ale ty akoby si si nič z tohto neuvedomovala, aj minule si vytiahla pred tetou Boženou fotky z tvojej poslednej dovolenky v Grécku, vyzeráš ešte stále výborne, aj v plavkách, to teda musím uznať, možno sa ti zažiadalo predviesť to aj svojej sestre, akoby sa príliš veľa vypytovala na to, ako žiješ, bohužiaľ, nemáš sa čím priveľmi chváliť (ak, pravda, by si nechcela hovoriť o svojej advokátskej kancelárii), skôr naopak; ibaže nariekať nemieniš ani pred vlastnou sestrou, to by ti nedovolila márnomyseľnosť, a tak namiesto odpovedí si ukazovala fotky, ktoré by ti mohli závidieť aj oveľa mladšie ženy (tak som aspoň ja chápala tú fotografickú exhibíciu), spomínaš si na ten moment, keď sa ma teta celkom nečakane opýtala, či aj ja nemám nejaké nové, a ty si rýchle začala hovoriť o inom, akoby si ju bola prepočula, nemusela si sa obávať, aj tak by som ich nebola priniesla, tie, na ktorých sedím pri táboráku s hŕbkou cudzích, nie priveľmi povzbudzujúco pôsobiach detí (to bol tvoj výraz, ty si sa tak vyjadrila, keď si raz prišla za mnou do ústavu), alebo ako sa s nimi nešikovne šplhám po celkom nenáročných, takmer rovinatých turistických chodníkoch, trhám na lúke kvety a pletiem pre najmenšie dievčatá vence z púpav, nezaujímavé zábery, neporovnateľné s tvojimi gréckymi, nezaujímavá bytosť na nich, všedná a fádna, a najmä taká iná, čudácka, teraz, ako aj kedykoľvek predtým.

         Akosi sa mi nechce rozpisovať sa viac o fotografovaní, napokon, iste si už pochopila, že tu nešlo o fotky a vlastne ani o tie nešťastné, prekliate zrkadlá, ktoré mi kazili detstvo a aj mladosť, veď už vieš, že tentokrát, ako aj zakaždým, keď ti píšem ďalšiu časť tohto listu na pokračovanie (alebo ak chceš, tohto denníka, a rovnako dobre by som mohla povedať, že aj týchto mojich pohľadníc zo seba), ide v podstate vždy o to isté, o nás dve, ale to som ti vlastne už niekoľkokrát napísala, všetko sa tu akosi opakuje, a ja by som ťa nechcela unaviť ustavičným a jednotvárnym opakovaním tých istých vecí, aspoň nie predčasne,

    S.

    19. X.

    ,,Minule si sa ma spýtal(a), prečo tvrdím, že mám z Teba strach. Ako obyčajne som Ti nevedel(a) odpovedať jednak práve zo strachu, ktorý mám z Teba, a jednak i preto, že k odôvodneniu tohto strachu patrí priveľa podrobností, aby som ich vedel(a) v reči ako-tak udržať pokope..."

         Nie, prosím ťa, neber to odo mňa ako zlomyseľnosť a ani ako drzú opovážlivosť, na ten citát som naďabila len celkom nedávno, keď som sa prehrabúvala v knižkách, ktoré som si teraz opäť preniesla do tvojho bytu, hoci podvedome som si možno na túto jednu aj častejšie spomenula, rozhodne som nepomýšľala (a ani teraz nepomýšľam) na plagiát, ktorý by (aj ako plagiát) bol nad moje sily, na ktorý by nijakovsky nemohli postačovať moje slabé štylistické (a viem, že aj intelektuálne) schopnosti. A predsa sa ti priznám, že čím dlhšie sedávam za týmito hárkami, tým častejšie sa mi vynárajú z pamäti jednotlivé pasáže, ktoré akoby v niektorých situáciách hovorili aj za mňa, vystihovali aj niektoré moje skúsenosti a nie je pritom ani také podstatné, že rody píšuceho a aj toho, komu bol list adresovaný, nie sú v našom prípade totožné; o to je celá záležitosť pre mňa zaujímavejšia, vzrušujúcejšia, premýšľala si aj ty o tom, prečo si najviac dokážu ubližovať najbližší ľudia (matka/dcéra, otec/syn), myslím, pokrvne, biologicky najbližší; niekedy mi to pripadá, akoby sa tým chceli brániť pred akousi biologickou osudovosťou, ktorá málokedy prináša so sebou aj príbuznosť psychickú, a takisto málokedy aj podobnú pocitovú naladenosť, je veľmi rafinované, že práve najbližší sa musia takmer každodenne presviedčať o svojej vzdialenosti (a odlišnosti), vyzerá to tak, že niekedy dokonca celkom neprekonateľnej.

    S.

    2O. X.

         Vlastne je to tak, že od samého začiatku, od celkom prvej časti tohto listu, kdesi na dne môjho vedomia, možno aj na dne pamäti ležala myšlienka na tamten list, na List-originál, po ktorom všetky ostatné, hovoriace o podobnej skúsenosti, ostanú len nevydareným plagiátom.

         Totiž, aby si ma chápala: od samého začiatku sa vo mne usádzali obavy, že moje zápisky nebudeš brať vážne, že v nich budeš vidieť práve len plagiát, že tvojou reakciou (aj keď by si mi to možno celkom tak otvorene nepovedala) bude výčitka kvôli imitácii, a ešte k tomu úbohej, kvôli chabému napodobňovaniu, tento strach vo mne rástol s každou ďalšou napísanou časťou, s každým zaplneným hárkom, bála som sa, že ak sa sama nezmienim o istom Liste otcovi, neprestaneš ma upodozrievať, že som zase chcela iba čosi predstierať (obviňovala si ma z toho aj pri vážnejších veciach), že v tom, čo píšem, niet kvapky úprimnosti, a preto ani dôveryhodnosti, že všetko je vykalkulované gesto, ktorým sa ťa chcem dotknúť, uraziť ťa, spochybniť tvoje zásluhy na tom, čo si pre mňa urobila (napríklad ako veľa si mi obetovala); tento strach bol vo mne tak silne prítomný, že niekedy som aj kvôli tomuto váhala, či mám vôbec v zapisovaní pokračovať, či to môže mať (pre mňa, ak už nie pre nás obe) akýkoľvek zmysel.

         Viem, že poznáš túto útlu knižočku, že si si ju prečítala krátko po tom, ako som ju priniesla domov, a viem aj to, že sa ti nepáčila, pokiaľ viem, nenadchýnala si sa ani ostatnými vecami od tohto autora, neobľubuješ komplikované texty, neobľubuješ nič, čo robí veci komplikovanými; poznať ho sa, pravdaže, patrí, odjakživa si si na to potrpela, bolo to kritérium, podľa ktorého si delila literatúru na tú, ktorú treba čítať, a na tú, ktorú poznať nie je až také nevyhnutné. Prirodzene, že ty sama si mi darúvala iba knihy z tej prvej kategórie (toto by si si mala prečítať, tohto autora jednoducho nemôžeš nepoznať, patrí to k rozhľadu). Tvoje kritériá však boli trochu iné ako moje.

         Reagovala som tak, že knihy od teba som odkladala do najvyšších regálov, ku ktorým nebol dobrý prístup, nerozbalené alebo aspoň neprečítané, zato však som si nosila domov veci, ktoré si zas odmietala čítať ty; ale List si si prečítala, netušiac, že jedného dňa sa isté citáty z neho ocitnú v inom liste, určenom aj tebe. Práve preto ma neprestajne prenasleduje strach, že ma budeš upodozrievať, pomyslíš si, zase sa nezmohla na nič svojské (počujem ťa to celkom jasne vysloviť, na štylistických detailoch nezáleží, Silvia, veď to zase nie je nič originálne, naozaj sa nezmôžeš na nič iné, len na plagiáty, v kreslení a teraz ešte aj v písaní?). A pritom mi už dávno nezáležalo na niečom tak veľmi ako práve na týchto zapisovaniach, ale aj na tom, aby si si teraz nepomyslela, že len opakujem čosi, čo som kdesi vyčítala a iba som si to rafinovane prisvojila, aby som na teba alebo na kohokoľvek iného zapôsobila alebo sa nedajbože pomstila.

         Ešte stále neprestávam pochybovať o sebe a o tom, čo robím, ani na okamih, nerada by som ti krivdila, no som takmer presvedčená, že tie pochybnosti si do mňa zasadila predovšetkým ty. Viem, že určite si si nič také nepriala, naopak, chcela si zo mňa vychovať sebavedomú (a samozrejme, aj príťažlivú), úspešnú bytosť, ktorá by bola kompenzovala aj niektoré tvoje zlyhania a ktorá by ešte viac umocňovala všetky tvoje úspechy a víťazstvá. Viem to a vedela by som to, aj keby si mi všetky tie veci nebola toľkokrát opakovala, vyšlo to však napokon úplne inak, možno keby som sa ti bola väčšmi podobala, docielila by si tými večnými napomínaniami a pokarhaniami oveľa viac, chcela si ma stimulovať (pozri sa na svoje sesternice, čo všetko dokážu, alebo na tvoje spolužiačky, nerobí im problém ani klavír, ani cudzí jazyk navyše, len ty nič nestíhaš, pretože o nič nemáš záujem, o čo sa ty vlastne zaujímaš).

         Ale namiesto stimulovania si ma ubíjala, ak by som aj bola mala nejaké vlastné ambície, dokázala si ich vo mne uhasiť skôr, ako by som ich len bola začala napĺňať, ani tieto argumenty nemusia pôsobiť na teba autenticky, ani v nich, ako ani vo všetkom, čo ti píšem alebo hovorím, nemusíš vidieť nič zo mňa alebo zo seba, môžeš to všetko vnímať iba ako napodobeniny, bolo by to napokon pre teba prijateľnejšie a aj pohodlnejšie; veď na moju originalitu si aj tak nikdy neverila, keď si mi objavila zopár kresieb, hneď si sa poponáhľala skritizovať ma, upozorniť na chyby, vyjadriť počudovanie, že som nezdedila po tamtej druhej strane trochu viac talentu, vzápätí si sa však pustila do nahovárania, aby som začala chodiť na výtvarnú výchovu do Ľudovej školy umenia (veď vieš, že ledva som po biede ukončila 4. ročník hry na klavíri, nešlo mi to, chýbal mi v prstoch cit a chýbalo mi aj správne ucho, len si spomeň na tamten pamätný žiacky koncert).

         Prišla si dokonca s návrhom, že oslovíš istú svoju priateľku-výtvarníčku, možno by mi dávala súkromné hodiny, už si aj dohovorila prvú návštevu u nej v ateliéri, to, že si sa rozhodla bezo mňa, bez môjho vedomia, ma rozzúrilo, zaťala som sa, vieš, aspoň navonok to vyzeralo, že som sa zaťala, využila som svoju povesť tvrdohlavej tvrdohlaváčky, ale v podstate som sa bála, teraz ti to už priznám, bála som sa, že ma tá tvoja priateľka prehliadne (veď tá Silvia nemá nijaký, ani najmenší talent) a samozrejme, že ti to hneď aj povie, s ľútosťou, to bolo ešte horšie, že by ti to povedala s neskrývanou ľútosťou, mala som niekedy dojem, že tvoje priateľky ťa kvôli mne ľutovali alebo aspoň prechovávali k tebe istý súcit, bola som predsa neporovnateľná s ich dcérami, odmala až doteraz, ich dcéry si mi ustavične dávala za vzor, to boli tie správne dievčatká, ktoré s radosťou vybrnkávali Bayerovu a Czerného klavírnu školu, ktoré graciózne tancovali na hodinách baletu, dojímavo deklamovali Heineho alebo Poea v origináli, ktoré boli vždy pekne upravené, vyčesané, s nevyčaptanými topánkami, pretože kládli nohy správne vedľa seba, a nie lajdácky doboku, ako som to robila ja a ako to, bohužiaľ, robievam veľmi často aj teraz; to sú tie dcéry, ktoré úspešne skončili fakultu, na ktorú sa zapísali bez dlhého váhania hneď po maturite, pretože vedeli, čo chcú, a mali na rozdiel odo mňa, večne rozptýlenej, váhajúcej, svoje vážne záujmy; ktoré po získaní diplomu urobili konkurzy na postgraduálne štúdium alebo sa veľmi dobre, to znamená, na svojej úrovni, vydali a majú už párik roztomilých, takisto vydarených potomkov, ktorí s celým tým kolotočom začínajú zase pekne od začiatku.

         Tak veľmi som sa vtedy bála, že tvoja priateľka-výtvarníčka nenájde vo mne nič pozoruhodné, že hneď pri prvom posedení v ateliéri odhalí moju ničotnosť a priemernosť (pripomínala si mi ju takmer pri všetkom, čo som robila, zároveň si ma ustavične nabádala k opovrhovaniu priemernosťou, tou mojou, ale aj každou inou, nezišlo ti na um, že vo mne tým pestuješ opovrhovanie samou sebou); ak som si niečo želala, tak to bolo to, aby ma zase raz neodhalili, neusvedčili z ďalšej neschopnosti, nedostatkovosti a priemernosti, už som sa v nich všetkých aj tak topila, načo by mi boli ďalšie dôkazy.

         Nakoniec sa nekonali nijaké súkromné hodiny kreslenia, aj do toho ateliéru si išla sama, urazená, dotknutá, ba možno zo mňa aj tak trochu bezradná, sklamaná, zase raz sklamaná. Nech by som bola robila čokoľvek, vždy hrozilo, že to nakoniec vyústi do tvojho sklamania, do rozčarovania z jedinej dcéry, tento strach ma ochromoval, ale ako som ti mohla o ňom vtedy rozprávať, keď dosiaľ stále iba zbieram odvahu, (v jeden deň odhodlaná a v ďalší už opäť váhajúca, ani to by sa ti nepáčilo, táto moja ešte stále pretrvávajúca rozkolísanosť a nesebaistota, od ktorej sa teraz len tak pomaly začínam oslobodzovať; tak je to so mnou).

         Nie, naozaj ti nekladiem za vinu, že som taká, aká som, nie iba tebe, sama som prinajmenšom tak isto vinná, ibaže neviem v čom, neviem, čo som mala robiť inak, a či to vôbec niekedy budem vedieť.

     

    Fragmenty (s občasnou túžbou po celostnosti) (úryvok)

         sedí v poloprázdnom kupé rýchlika Eurocity, chvíľu číta, chvíľami sleduje pohyb stromov, kríkov, lúk a polí za oknami, vzrušenie z pozorovania vecí, ktoré unikajú v protismere, jej ostalo z detstva, vzrušenie, ktoré sa jej ešte vždy zmocňuje, kedykoľvek sa ocitne vo vlaku, pohľad na koľajnice, na nich jej kedysi otec vysvetľoval perspektívu, s nimi sa jej odvtedy spájal Leonardo, renesančná maľba, k tej téme sa príležitostne navracala v prednáškach, sociokultúrna organizácia zmyslového nazerania, bola to jedna z jej obľúbených tém, mlčanie kníh a ich nevyrieknutá modlitba, číta práve esej, ktorej autorom je rumunský filozof Gabriel Liiceanu, mlčanie (ticho) kníh, ktoré fascinovalo už Platóna (velebné, dôstojné mlčanie textov, ako o ňom hovorí vo Faidrovi Sokrates),

         keď sa pozerám na stenu obloženú policami kníh, číta ďalej, číta a chce sa jej nahlas zakričať, sedí v pohodlnom EC, vlak sa nehlučne približuje k Prahe a ona má na kolenách roztvorené najnovšie číslo Revue svetovej literatúry,

         takmer kolega, rovesník, profesor bukureštskej univerzity, literát, o ktorom doteraz nepočula, napíše takmer takú istú vetu, slovosled je možno trochu iný, aj jednotlivé slová sa môžu trochu odlišovať, ale veta ako celok hovorí o tom istom, keď sa pozerám na stenu obloženú policami kníh, zmocní sa jej zvláštny pocit, zmes radosti a smútku, originalita naozaj nejestvuje, opakujeme sa, niekedy vedome, inokedy bez toho, aby sme o tom vedeli, opakujeme seba a aj iných, predstavuje si svoju vlastnú vetu, vynára sa jej z pamäti, za oknom sa črtá panoráma Pardubíc a ona sa rozpamätáva na vetu, ktorá na ňu čaká doma v počítači (je to tá veta, pomyslí si s pohľadom na približujúce sa mesto, je si ňou už takmer istá…), po návrate domov si obe vety porovná a potom ďalšie vety, o plachých čakajúcich knihách

         (nerozhodnuteľnosť: originál alebo kópia, gramofónové ihly pohybujúce sa v obmedzenom počte rýh, čítajúci, žijúci, píšuci, opakujúci sa, všetkým, aj textami, pamäťové usadeniny, zopakuje v duchu výraz, ktorý sa jej čoraz častejšie pripomína)

         po všetky nasledujúce dni strávené v Prahe musí myslieť na tých niekoľko viet obnažujúcich podobnosť, náhodne objavenú príbuznosť, o ktorej sa ten druhý nikdy nedozvie, chodí po uliciach mesta a rozmýšľa nad možnými podobnosťami s chodcami, ktorých míňa

    *

         opäť miska jabĺk na kuchynskom stole, tentoraz sa nerozprávajú, dorozumievajú sa mlčaním, pohybmi nožíka v ruke, pohľadmi na červeň jablčnej kože prechádzajúcu do žlta, zelena, na biele, svetloružové dužiny, z ktorých vypadávajú čierne jadrá, celkom pôsobivé zátišie s rozkrájanými jablkami, pomyslí si, a vzápätí k nej prichádzajú slová, na ktoré vôbec nečakala, nie v tomto okamihu, karmínová idaredka / rozkrojená na osmoro / (zranený kruh s podobou pravidelných mesiačikov), / hasnúcou červeňou smúti za stratenou celistvosťou,

         tomu sa hovorí sebaprojekcia, premýšľa ďalej, sebaprojekcia dokonca do jablka, rozštvrteného, tesne pred spaním sa pokúsi zopakovať slová, ktoré jej napadli pri krájaní jabĺk, text, ktorý neskôr bude možno básňou,

         sedia v kuchyni a krájajú jablká, mlčky, s pocitom, že práve toto patrí do ich večera, že práve toto je vec, na ktorú sa treba najviac sústrediť

    *

         keď sa niekedy celé týždne nedostane do lesa a potom jedného dňa nedočkavo vstúpi na známe chodníky, prekvapene si pomyslí, ako len mohla tak dlho vydržať bez stromov, bez pohľadu na konáre sieťujúce nebo, bez dotyku s kôrou svojho obľúbeného dvojbuka, rozložitého, majestátneho, a predsa zraniteľného (ktosi pred rokmi zaťal do jednej časti zdvojeného kmeňa, no potom to vzdal, poškodená časť rástla pomalšie, vychýlená nabok), dvojbuk nazývali svojím stromom, oddávna, svojím rodinným; dvojstrom k nim patril, roky, desaťročia

    *

         tak ako u Michela de Montaigne, povie si, čítajúc jeho autobiografické eseje

         šetrime slobodu svojej duše a zaťažujme ju hypotékou len v prípadoch, ktoré sú primerané,

         kde však brať istotu, že jej kritériá primeranosti sú správne, že tentoraz sa nemýli, ak chce urobiť rozhodnutie, ktorým sa túži zbaviť hypotéky, oslobodiť sa od vonkajšej hektiky, od povinností, azda aj prestížnych, ale najmä zväzujúcich, má pocit, že je najvyšší čas na zvnútornievanie,

         to je moja metafyzika aj moja fyzika

         (povedal Montaigne o sebaskúmaní)

    *

         zatelefonovala jej kolegyňa-germanistka, ktorá bola už niekoľko rokov na dôchodku, kedysi sa stretávali každý druhý štvrtok v klube pre zrakovo postihnutých, striedali sa v čítaní, každá vybrala zopár poviedok, básní, niekedy sa vopred dohovorili na výbere, inokedy sa spoliehali na náhodu, boli to veľmi zvláštne čítačky, mať pred sebou skupinku postarších žien, kde-tu aj mužov, ale predsa len prevažovali ženy, väčšina mala na tvári čierne okuliare, sústredene načúvali, ponorení do slov, ku ktorým inak nemali prístup, niektorí nevideli od narodenia, iní mali za sebou úraz alebo chorobu, ktorá ich pripravila o zrak, postupne, ako sa masovejšie začali vydávať zvukové knižky, čítačky v klube zanikli, nahradili ich besedy na rôzne témy, jazykové kurzy, Irenka napísala učebnicu nemčiny pre nevidiacich, preto sa naučila Braillovo písmo, už sa vídali iba náhodne,

         telefonát ju prekvapil, kolegyňa, ktorá celý život žila osamelo, ju prosila, aby prišla k nej domov, chcela by sa s ňou o čomsi dohovoriť, zašla k nej, do dvojizbového bytu zaprataného knihami od podlahy až po povalu, knihy v zásuvkách kredenca, v šatníku, pod gaučom, vieš, povedala jej, s tou mojou diagnózou je to už isté, potrebujem sa rozlúčiť s knihami, nechcem, aby sa len tak postrácali, svet, ktorý som vytvárala vyše polstoročia, nikdy som si nepredstavovala, že je to také ťažké, lúčiť sa s ním, myslieť na to, ako zanikne, každý večer pristúpim ku knižnici, povyťahujem z regálov knihy, o ktorých viem, že ich už nikdy nebudem čítať, kladiem ich na kopu v predizbe, a potom ráno, nasledujúce alebo to ďalšie, si k tej hromade kľaknem, prehŕňam sa v nich a jednu za druhou nosím naspäť do regálov, v každej z nich je kúsok môjho života, takmer o každej viem, v akej chvíli som ju čítala, čo som vtedy prežívala, nie je to normálne, hovorí Irenka, ale priznám sa ti, kľačím pri tých kôpkach a plačem, za knihami a možno aj za sebou, myslela som, že by si mi mohla pomôcť

         (spomienka na sartrovskú metaforu, ktorá odrazu v tomto dvojizbovom byte chorej osamelej ženy získala celkom nový význam, knižnica ako cintorín, odumierajúca knižnica a odumieranie tej, ktorá ju budovala)

    *

         úplne nečakane nemocničná izba,

         leží, zaskočená udalosťami na posteli, napojená na monitorovací prístroj, keď zdvihne hlavu a trochu sa pootočí, dovidí na obrazovku nad posteľou, modro-zelený graf, množstvo grafov, spojitých, prekvapujúci obraz vlastného srdca, usiluje sa prečítať si jeho odkaz, porozumieť mu, samota v izbe jej neprekáža, norí sa do ticha, do navodeného spánku,

         uprostred noci má odrazu pocit, že už nie je v izbe sama, pootvorí oči,

         cez výrez v stene oproti sa na ňu z veľkej vzdialenosti díva obrovské oko, ostro svietiace, sťahujúce sa a opäť rozťahujúce,

         fascinuje ju pohľad na obdĺžnik okna, za ktorým sa takmer nebadateľne posúva zaguľatený mesiac, načúva v tichu izby tlkotu vychádzajúcemu z jej vlastného tela, všetky tie záťaže, ktoré na seba za posledné roky naberala, túžba urobiť v sebe poriadok, vyčleniť miesto každej veci,

         nezáleží na vzdialenosti, ktorú človek prejde, a už vôbec nie na rýchlosti, ale na tom, čo počas cesty videl, vnímal, cítil, a predovšetkým: čo urobil, nespomína si, z akej knihy je ten citát, ani kto je jeho autor

         (uvidieť kus neba, započuť šelest lístia v korunách stromov, povedať niekoľko slov, ktoré niekto potreboval, načúvať sebe)

    *

         keby vás dnes neboli doviezli, už ste tu mohli nebyť

         (tu?), samozrejme, že nielen tu, nebyť vôbec,

         blikot obrazovky nad hlavou, lomené čiary, nepravidelné obrazce, vystupujúce nad výšku všetkých predchádzajúcich a potom zas náhlivo klesajúce, ruky znehybnené hadičkami, káblami,

         načúvanie svojmu telu, jednotlivým orgánom, preklenutie pocitu cudzosti alebo akejsi nepochopiteľnej ostýchavosti

         (aj toto som ja, moje bunky, cievy, nervové zakončenia, moja pokožka a moja krv)

    *

         spomienka na brémsky dóm, gotickú katedrálu, pri bočnom vchode skupinka bezdomovcov, pololežiacich na schodoch, popíjajúcich, ujedajúcich si, ráno, rovnako ako po celý deň, ako ešte aj v podvečer, zohnutí, s natŕčajúcimi rukami,

         do katedrály som vošla dvakrát, pozorne som si prezerala takmer nezdobené steny, nádhernú mozaiku na oknách, kobky s relikviami, vyčkávajúco som prechádzala pomedzi stĺpy, dotýkala sa prstami vyrezávaného dreva, až na tretí raz sa stalo to, prečo som sem prišla, organista začal najprv potichu preludovať, rozohrával sa len postupne, kvalitný nástroj s mohutným zvukom, sadla som si do lavice v bočnom rade, hlava mi pomaly klesala medzi plecia, privrela som oči, na toto som čakala, chvíľa, ktorá vo mne bude ešte dlho žiť

         vystretá na posteli rozpoznávam v sebe jej opätovnú prítomnosť, opatrne sa nadýchnem, hlbšie a hlbšie, už sa to dá, dýcham celkom pokojne, do žily mi steká po drobných, takmer nebadateľných kvapkách infúzny roztok

    *

         spomínanie patrí k najprekvapujúcejším dobrodružstvám, aké môžu existovať, napísala Catarina Carstenová,

    *

         spomínanie prostredníctvom písania: objavovanie zabudnutého v zapamätanom,

         písanie ako pokus o návraty k nenávratnému, ako vyslovovanie polozabudnutého alebo aj tušeného ako sebaprehlbovanie,

         prvý raz zazvonil na našu bránu hneď v to prvé leto, ako sme kúpili chalupu, čierny ako žúžoľ, len vlasy šedivé, z tváre sa mu nedal vyčítať vek, možno päťdesiatka, možno šesťdesiatka, chudý, nahrbený, v otrhaných šatách, s bradou až do polovice hrude, najprv sme mysleli, že si zmýlil bránu a chcel ísť do susedného domu, k babke B., súkmeňovke, nesmierne svedomitej, poriadnej, najčastejšie s metlou alebo handrou v ruke, súsedo, volávala na mňa spoza plota, nescete vajcá, včil ich znésla, také v Jednote nekúpite, alebo inokedy, súsedo, keby ste mali doma nejaký starý kabát, bárco, nevyhadzujte to, ale doneste, súsedo, najprv sme si teda mysleli, že chlap mal v úmysle zazvoniť na dome babky B., s ktorou sme si neraz pobesedovali, každá z jednej strany plota, o mužovi, ktorý ju bíjal, keď si vypil, alebo keď mu prišlo ľúto, že mu neporodila deti, cigánska rodina a žádné decko, keď to naňho došlo, bil ma, kde len mohel,

         vysvitlo, že chlap sa vybral naozaj k nám, pán Milan, povedal mužovi, len čo sa otvorila brána, potrebujem peníze, V. sa na návštevníka prekvapene pozrel, ja nie som pán Milan, myslím, že sa ani nepoznáme, ale coby né, já vás teda poznám, aj tak nie som nijaký Milan, ale jakby ste neboli, ste, opakoval chlap zanovito, mužovi vtom čosi napadlo, počujte, vy ste si ma asi naozaj splietli, tak sa tuším volal predchádzajúci majiteľ, a peniaze…, ale ja ich velice súrne potrebujem, pán Milan, šak na méne nezáleží, velice súrne ich potrebujem,

         vyzeralo to, že chlap len tak ľahko neodíde, opieral sa o bránu, tak trochu akoby majetnícky, neskôr nám to vysvetlila babka B., Lele sem často chodzíval, dostal od teho, co tu prv býval, nejakú robotu, a potom aj peníze, ale moc si s ním nezačínajte, on ešče jako tak, ale jeho syn, Palica, tak ho volajú, lebo je chudý jak trlica, sedel v kriminále, tých si nepúščajte k sebe, víte, sú dobrí a nedobrí Cigáni, starý, jakože Lele, nerobí nikomu zle, ale Palica, na teho si dávajte pozor, to vám teda povím,

         V. napokon našiel pre Leleho nejakú robotu v záhrade, raz, dva, tri razy, potom už chlap chodieval k nám takmer každý víkend, za to, čo urobil, dostával peniaze, chlieb, salámu, staré šatstvo, len dajte, pán Milan, šecko sa zíde,

         nenadchýnalo ma to, ale V. trval na svojom, vždy je lepšie, keď si zarobí, ako keby len tak žobral, treba ich privykať na prácu, uznala som, že má pravdu, aj my sme privykli, a už keď sme sa doma balili na víkend, znášali sme z komory, zo skríň veci pre Leleho a jeho rodinu, aj to je súčasť dediny, do ktorej sme sa prichalupárili, keď sa to tak vezme, patríme k jednému celku

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013