Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin




  • Prekladá z jazykov

    Čínsky jazyk
  • Stručná charakteristika tvorby

         „... hoci si dávno dospelá, / ako bledé autistické dieťa všade narážaš / na múry cudzích
         „... hoci si dávno dospelá, / ako bledé autistické dieťa všade narážaš / na múry cudzích významov“, píše autorka v básni s rozprávkovým názvom Zámok. Pre E. Hidvéghyovú-Yung sa poézia stáva seizmografom s citlivosťou na otrasy vlastného vnútra. Písaním sa autorka predovšetkým terapeuticky vyrovnáva s krízami a menšími či väčšími katastrofami každodenného života. Na druhej strane písanie vytvára protiváhu, poskytuje posilnenie a pomáha ujasniť si vlastnú situáciu, z ktorej sa básnický subjekt chce aktívnym spôsobom dostať cez hranicu medzi vnútorným a vonkajším svetom. V najhoršom prípade sa však hranica uzatvára a blíži sa k obdobe „autizmu“.
         Básnická reč E. Hidvéghyovej-Yung je priama, problém aj riešenie pomenúva explicitne, len s priehľadnou metaforickou transformáciou, najčastejšie podľa rozprávkových motívov a princípov. Kliatba, princezná, víla či zámok sú prirodzenou súčasťou myšlienkového prúdu, ktorý má formu dramatického monológu alebo správy o dramatickej lyrickej situácii.
         V knihe Homme fatal autorka pokračuje v poetike debutu, výraznejšie sa menia iba námety. Kým v prvej knihe sú rovnocenne zastúpené básne definovania osobnej aj rolovej identity a básne o vzťahu muža a ženy ako partnerov, Homme fatal akcentuje novú životnú skúšku – uviaznutie ženy vo vzťahu medzi dvoma mužmi. Poetka aktualizuje známe označenie osudovej ženy na osudového muža „homme fatal“ a osobitým spôsobom rozohráva všetky možné významy francúzskeho slova „homme“. Prítomné mužské postavy sú zobrazené v rolách mužov, milencov, živiteľov, „chlapov na svojom mieste“, celkom často však ako antagonistické osoby, neschopné prelomiť bariéru medzi mužmi a ženami, bariéru, ktorú takto tiež možno pomenovať ako „fatal“.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Elena Hidvéghyová-Yung sa narodila 29. septembra 1970 v Bratislave. Vyštudovala odbor čínsky jazyk prekladateľstvo-tlmočníctvo na Filozofickej fakulte

    Elena Hidvéghyová-Yung sa narodila 29. septembra 1970 v Bratislave. Vyštudovala odbor čínsky jazyk prekladateľstvo-tlmočníctvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1988 – 1994). Po ukončení štúdia bola zamestnaná v Kabinete orientalistiky SAV (1994 – 1997). Venovala sa modernej čínskej dekadentnej literatúre v paralele s európskou dekadenciou a jej špecifickou koncepciou ženy femme fatale. Od roku 1997 pracuje ako súdna prekladateľka-tlmočníčka čínskeho jazyka a zároveň sa venuje prekladom zo starej i modernej čínskej literatúry. Niekoľko rokov strávila študijne i súkromne v Číne. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Samotná poézia Eleny Hidvéghyovej-Yung je zastretá rozsiahlymi tieňmi snenia. Knihy, ktoré by spadali do ríše snov takto

         Samotná poézia Eleny Hidvéghyovej-Yung je zastretá rozsiahlymi tieňmi snenia. Knihy, ktoré by spadali do ríše snov takto bezo zvyšku, sú zriedkavé, a spomedzi nich by táto zrejme ešte vyčnievala, čo sa samotnej snovosti týka. Akoby autorka dokladala príklady toho, že pojmy básnenia a snenia sa môžu prelínať a splynúť v jedno.

         Rovnako je pre jej tvorbu charakteristické, že aj keď má sklon hľadať za príbehom svojej hrdinky osudovosť, veľmi si uvedomuje, že osud človeka tu na zemi je príbehom ženy a muža, niekedy rozprávkovým, inokedy drsne reálnym, vždy však prežívaným odznova v jeho odvekej úplnosti.

         Tak ako mnoho poetiek, aj Hidvéghyová-Yung ukladá do svojich veršov ponuré náznaky rozkoší a neistôt. Nedá si ujsť vari jedinú príležitosť rozliať po hodvábnom papieri tuš. Zároveň sú to básne o tom, o čom sa žena v duchu zhovára so svojimi priateľkami.

         Málokedy sa však pri básnickom debute stretávame s natoľko vyzretým rukopisom, ako to bolo v jej prípade. Ide o autorku, ktorá má k literatúre dôverný a zároveň profesionálny vzťah. Dekadencii sa venovala nielen formálne – záznamy z jej písania to absolútne potvrdzujú. Bez toho, že by sme na tomto mieste chceli hodnotiť inokultúrny nános či prínos, je tu všade silno prítomný dych drakov – šťastia i nešťastia, aj keď autorka sama relativizuje výrazne orientálne vyznenie svojich veršov. Zrejme je pre ňu východné zafarbenie náhľadov a vnemom čímsi samozrejmým.

    Ján Litvák

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Preklady z klasickej i modernej čínskej literatúry publikovala časopisecky (Revue svetovej literatúry, Literárny týždenník): Staročínske
    Preklady z klasickej i modernej čínskej literatúry publikovala časopisecky (Revue svetovej literatúry, Literárny týždenník): Staročínske texty o ceste za dokonalosťou a vznešenosťou ducha,  Š‘ Če-cchun: Kumáradžíva, Liou Sie: Literárne myslenie podobné vytepávaniu nádherného draka, Šen Cchung-wen: Lásky od rieky Čchen-che, San Mao: Reštaurácia uprostred púšte, Ču C‘-čching: Ako mi hľadali nevestu, Jü Chua: V osemnástich odchádzam na ďalekú cestu, Kao Sing-ťien: Hora duše (vybrané kapitoly).
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20.

    HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20. storočia). (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 13 – 27.

    DVOŘÁKOVÁ, Helena – SEDLÁKOVÁ, Katarína: Knižné lásky na celý život. (Rozhovory s autormi a ilustrátormi a vydavateľkou). Elena Hidvégyhová-Yung: Dobšinský je pre mňa rozprávková biblia. In: Pravda, 21, 8, 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/402538-knizne-lasky-na-cely-zivot/

    PAVLIGOVÁ, Mária: Slovom k veciam najvyšším. Elena Hidvéghyová-Yung: Materia prima. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 2, s. 46 – 47.

    KRAVÁRIK, Peter: Elena Hidvéghyová-Yung: Dážď slivkových kvetov. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 5, s. 127 – 128.


    -hd- — HIDEGHYOVÁ-YUNG, Elena: Paul Yung: Slovensku chýba iba more (Rozhovor), 20. 6. 2012
    http://feminity.zoznam.sk/c/877795/paul-yung-slovensku-chyba-iba-more

    PODRACKÁ, Dana: Elena Hidvéghyová-Yung: Dážď slivkových kvetov. In: Knižná revue, roč. XXI, 13. 4. 2011, č. 8, s. 1.

    BÍZIKOVÁ, Margita – HIDVÉGHYOVÁ-YUNG, Elena: Elena Hidvéghyová-Yung (1970), poetka a... (Rozhovor. Elena Hidvéghyová-Yung: Dážď slivkových kvetov). In: Knižná revue, roč. XXI, 16. 3. 2011, č. 6, s. 4.

    ŠRANK, J.: Nefatal (Elena Hidvéghyová-Yung: Homme fatal). In: RAK, 15, 2010, č. 3, s. 48 – 52.

    VLNKA, J.: Úniky z neživota (Elena Hidvéghyová-Yung: Homme fatal). In: Slovenské pohľady, IV. + 125, 2009, č. 7 – 8.

    MIKULA, V.: Elena Hidvéghyová-Yung: Homme fatal. In: Romboid, 43, 2008, č. 9 – 10.

    RÁCOVÁ, V.: Poézia ako obrad. Elena Hidvéghyová-Yung: Prasestre. (Recenzia). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 5, s. 47 – 50.

    TURAN, Andrijan – HIDVÉGHYOVÁ-YUNG, Elena: Pokojná jazdkyňa na chrbte draka (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 17. 12. 2008, č. 26, s. 12.

    TOMÁŠ, Radoslav.: Nezastreté snívanie. Elena Hidvéghyová-Yung: Homme fatal (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 3. 12. 2008, č. 25, s. 5.

    TURZOVÁ, Z.: Čriepky zo života (Elena Hidvéghyová-Yung: Prasestre). In: Let, 3, január 2008, č. 33.

    BRUNCLÍK, J.: Prekvapivý debut (Elena Hidvéghyová-Yung: Prasestre). In: Kultúra, 10, 2007, č. 12.

    LITVÁK, J.: Vyliaty tuš na hodvábnom papieri (Elena Hidvéghyová-Yung: Prasestre). In: SME, 19. 4. 2007.

    MATEJOV, R.: Cesta k dubisku. Slovenská poézia 2006. Hodnotenie. (Elena Hidvéghyová-Yung: Prasestre). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 16 – 17.

    PLULÍKOVÁ, J.: Znepokojujúca ženskosť (Elena Hidvéghyová-Yung: Prasestre). In: Pravda, 12. 5. 2007.

    RUMÁNEK, I. R. V.: Prihováranie sa (Elena Hidvéghyová-Yung: Prasestre). In: Literárny (dvoj)týždenník, 14, 2006, č. 29 – 30.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Básne majú veľmi často podložie nielen vo vlastných či rozprávaním sprostredkovaných zážitkoch, ale i v snoch. Fakt, že autorka

    Básne majú veľmi často podložie nielen vo vlastných či rozprávaním sprostredkovaných zážitkoch, ale i v snoch. Fakt, že autorka zachádza po inšpiráciu do podvedomia, však neznamená, že kladie vylovené impulzy na papier v surovej forme, naopak, snové podnety vedome transfiguruje do zaujímavých básnických podôb.

    Veronika Rácová

    Dotyk s orientom badať v spôsobe uchopenia témy: autorka plne rešpektuje realitu, každá báseň má zjavné reálne východisko, no pri jej vnímaní k nej mysteriózne prikladá, niekedy ako utišujúci obklad, inokedy ako nôž, svoju fatálnu duchovno-telesnú emocionalitu, čím v opačnom garde objavuje seba „ženu-anjela“ i „démona“ a životno-vôľový archetyp (Matka a Persóna). Voľné verše prežívaného ženstva, materstva a erotiky majú podmanivý, dojemný a ezoterický kolorit, ktorý tejto dobe umelých manažérok s nafúknutým bruchom, ak vynechajú dávku jogurtu, vracia nepochopiteľnosť ženy, hrdo nedostižnú slobodu jej bytia.

    Radoslav Matejov 

    Elena Hidvéghyová-Yung, aby unikla zo sveta šedej každodennosti, v niektorých básňach sa s nadšením vracia do dekoratívnej krajiny zapadajúceho slnka, do krajiny vytepávaných pagôd, nanovo sa jej zmocnili ostrovy a ona – tlmočníčka, Biela orchidea, s priesvitnými očami farby neba, vzápätí potvrdzuje prítomnosť ženského princípu v imaginatívnej lascívnosti a neakceptácii kultúrnej folklórnosti, obradnosti chce vykričať o nich celú pravdu. Jej spomienky na Orient však nemajú výslovne antagonistický kontext. Ba práve vyhranenými polohami sa snaží síce predostrieť kultúrnu rozdielnosť, ale len preto, aby sa mohla uskutočniť aproximácia jej svetov, s predstavami akéhosi kultúrneho ekumenizmu ich autochtónnych postojov. Orientálnymi motívmi a témami teda svoju poéziu ozvláštnila a zároveň i exotizovala. Popri spomínaných prostriedkoch exotizácie však samotná poézia nie je primárne exotická, i keď jej nechýba bizarnosť, fatalizmus, expresivita i surrealistické konotácie. Ona väzí v duchu vnímania tradičných – kresťanských – hodnôt, konotovaných majestátom Všemohúcej i Vševediacej príčiny a ženského princípu.

    Jozef Brunclík 

    Keď sa človek dlho pohybuje v možno až príliš akademickom prostredí, kde sa cení každý koncept, emocionalita sa drží na uzde a nanajvýš sa experimentálne skúma jej vpád do diskurzu, potom naňho lyrická úprimnosť nejakého básnického textu môže zapôsobiť až prekvapivo silno. Básne Eleny Hidvéghyovej-Yung sú zbavené akéhokoľvek intelektuálneho brnenia, ktoré je pre veľkú časť mladej slovenskej poézie nevyhnutnou výbavou. Zbaviť sa brnenia a rezignovať na arzenál konceptov však neznamená zostať bezbranná. Naopak, niekedy sa mi Elenina poézia, občas nadobúdajúca podobu spovede a dobrovoľne ukotvená vo všednosti, kde burácajú vášne, hoci telo sa ani nepohne, javí ako odvážna. Ochotne totiž provokuje to krídlo básnikov, ku ktorému patrím aj ja sama. Cením si na nej vôľu narábať so slovami v akomsi prvotnom zmysle: tvarovať ich ako hlinu, pracovať s ich doslovným významom, nepoužívať ich ako závoj, zastierajúci podstatu toho, o čom báseň vypovedá.

    Mária Ferenčuhová

    Prípady, keď je pôvodná tvorba autorov-prekladateľov a vedcov prirodzená a umelecky autentická, sú skôr ojedinelé ako bežné. Znaky priamej bezprostrednosti vykazuje aj zbierka Homme fatal.

    Jaroslav Vlnka

    V autorke sa bije svet reality, keď si absolútne uvedomuje, čo všetko musí dennodenne dať, či obetovať rodine, ktorá je jej prístavom i útočišťom, no zároveň z nej hovorí aj nepokojný dobrodružný duch. Žena, čo túži odtrhnúť jabĺčko zo stromu hriechu. Elena Hidvéghyová-Yung je určite autorkou, čo zmysluplne a citlivo dotvára v slovenskej poézii časť spektra tzv. ženskej poézie, teda tých veršov, ktoré veľmi presným, jemným, často symbolickým spôsobom, hovoria o poryvoch myslenia ženy, ktorá sa hrdo hlási ku svojej slobode myslenia a konania a uvedomuje si aj jej prípadné dôsledky. Hidvéghyovej poézia je až prekvapivo cudná, skoro starosvetská, keď sa čokoľvek, čo sa týka intimity stalo predmetom zázraku, prepojenia, ktorým sa netreba nijako vystavovať verejne na obdiv. Tak sa autorka dostáva temer do pozície, keď by mohla byť časťou čitateľov vnímaná ako tá, čo sa hlási ku kresťanskému nazeraniu na svet, čo ale v tomto regióne vyznieva celkom prirodzene, logicky a isto to nikomu neprekáža.

    Andrijan Turan

    Homme fatal (osudový muž) je jej druhou knihou a zatiaľ čo debut Prasestre pôsobil skôr ako prvé zoznámenie sa či úvod k niečomu väčšiemu, Homme fatal je už v zameraní vyhranenejší a adresnejší. Kniha Prasestre bola venovaná, ako už vyplýva z názvu, akémusi archetypu ženy. Psychológia pozná tento archetyp pod názvom anima. Pendantom animy je však animus – mužský archetyp. A práve o ňom je druhá zbierka. (...) Poézia Eleny Hidvéghyovej-Yung vychádza z najrozličnejších reálií. Nájdeme v nej veľmi silné motívy ľudových rozprávok, motívy orientu, ale aj motívy ešte starých kmeňových kultúr. Vďaka týmto reáliám pôsobí v kontexte slovenskej poézie pomerne neošúchane, a teda aj mlado a sviežo.

    Radoslav Tomáš

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

         Keď píšem báseň, vždy sa snažím poodstúpiť kamsi dozadu, poza konkrétnu individuálnu skúsenosť, aby

         Keď píšem báseň, vždy sa snažím poodstúpiť kamsi dozadu, poza konkrétnu individuálnu skúsenosť, aby vypovedané malo širšiu platnosť. A hoci píšem „zo seba“, často myslím paralelne aj na mnoho iných žien a mužov, ktorých osudy poznám, alebo som ich počula. Rýdzo osobné „vypísanie sa“ zo svojich problémov, túžob, bolestí – na to mám denníky. Viaceré básne dokonca vôbec nie sú o mne v zmysle prežitého na vlastnej koži. Sú mojím ponorením sa do duše iných ľudí, s ktorými som isté veci veľmi hlboko prežívala.

         Inou rovinou inšpirácie sú sny. Nielen nočné, ale aj tie v stavoch iného vedomia, keď človek pred sebou vidí zvláštne obrazy, ktoré sa vynárajú z hlbín. Keď si po sebe také básne čítam, mám pocit, akoby som sa prechádzala v záhradách podvedomia. Spätne si uvedomujem, prečo práve konkrétna metafora, motív, obraz – ktorý silný vnem či spomienka (z detstva) sú tam ukryté. Sama pre seba si to celé dešifrujem. A dovolím si tvrdiť, že v istom zmysle najväčší pôžitok a úžitok máva zo svojej tvorby práve samotný autor. Keď píše, aj keď si to po sebe číta… Hoci snažím sa písať tak, aby moje texty boli zrozumiteľné aj druhým a mohli sa s nimi maximálne stotožniť. Podľa reakcií a ohlasov viem, že občas sa mi to podarilo. Objať sa v básni so svojím čitateľom je pre mňa na poézii to najkrajšie. Najväčšia odmena i pocta zároveň.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Ocenenie v čitateľskej ankete Knižnej revue Debut roka 2006 Prémia Ceny Margity Dobrovičovej za duchovne orientovanú poéziu (2006)

    Ocenenie v čitateľskej ankete Knižnej revue Debut roka 2006

    Prémia Ceny Margity Dobrovičovej za duchovne orientovanú poéziu (2006)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    PRASESTRE   Zákonitosti teba   Načo je život, pýtaš sa, no vzápätí sa bláznivo načahuješ za

    PRASESTRE

     
    Zákonitosti teba
     
    Načo je život,
    pýtaš sa, no vzápätí sa bláznivo
    načahuješ za naplaveninami
    jeho rieky a berieš všetko: zlato
    i štrk. Potom sa pýtaš
    načo je jazyk
    a vzápätí sa po zuby vyzbrojuješ
    jeho ohlušujúcim rinčaním;
    miluješ slová, hoci
    nedokonalé.
     
    A inokedy sa pýtaš, načo je ženskosť, no
    vzápätí sa všetkými chápadlami pripútavaš
    na jej trón
     
    a žiadaš aj korunu.
     
     
    Legenda o Lilith
     
    Kráčaš ulicou
    zaliatou slnkom; pred tebou, za tebou
    tma. Tvoje neónové oči
    ako bludičky v temnom lese
    svetielkujú do diaľky.
     
    V pravej ruke držíš mesiac
    a v druhej hlavu neznámeho muža –
    ľudia sa za tebou obzerajú
    v nemom úžase, no každý,
    kto sa obzrie, po členky
    skamenie.
     
    Na krížnych cestách, konečne
    sama, klesáš k zemi;
    hlavu muža si kladieš do lona
    a ona otvára oči. Bolestne
    na teba hľadí: Aj tak si stále krásna,
    vraví a vzápätí začína spievať
    clivú pieseň,
     
    ale ty nepočúvaš; rozprávaš sa
    s mesiacom.
     
    Vedma
     
    Kráčaš po púšti
    k jej voňavému stánku; cestu ti ukazuje
    jagavá hviezda. Prichádzaš bosá
    a nesieš so sebou všetko,
    čo ti po troch manželoch ostalo: kazetu
    plnú šperkov a kŕčové žily na celom tele, zvonka
    i zvnútra. Pomaly začínaš svoj príbeh
     
    o tom, ako si sa vydávala
    vždy v slniečkových šatách. Túžila si
    byť stromom pri rieke,
    čo každý rok prináša vzácne ovocie
    a jeho listy nikdy neuvädnú. No
    vyschli. Kde je tvoja rieka?
     
    Pýtaš sa, prečo
    to s vami tak bolo.
     
    Ona však mlčí. Kľúčikom otvára
    malú skrinku vytepanú z čistého zlata,
    vyberá neveľkú knihu viazanú v koži
    a podáva ti ju –
    tam je vraj ukryté večné tajomstvo
     
    muženy.
                                                                   (zb. Prasestre, 2006)
     
    Homme fatal
     
    Vysoko nad morom,
    v zámku na striebornej retiazke
    ťa víta tvoj milý.
     
    Všetko už nachystal: divinu,
    desatoraké víno i hodvábnu posteľ –
     
    a tu konečne prichádzaš: opojne
    ľahká, vo vlasoch drobné semienka
    poľných kvetov so spevom vtákov. Žiarivo
    vystieraš svoje unavené srdce
    k nemu, k prameňu. Netušíš, že
    len čo zaspíš, potajomky
    ti vyberá kľúče, čo nosíš za pásom
    a uteká do trinástej komnaty:
     
    zúfalý tam nájde obraz neznámeho, úplne
    iného muža.
     
    Princ
     
    Môj milovaný princ
    už neprichádza ku mne na krásnom koni
    s magickou žiarou a s vencom hviezd.
     
    Prichádza na dotlčenej, krívajúcej mršine
    s vypĺznutým chvostom a riedkymi zubami.
    Ledva sa vlečie – a mne je ťažko milovať.
     
    Ešte sme mladí
    a ja stále myslím na to isté:
     
    kde sme urobili chybu a
    prečo sme tomu nedokázali zabrániť –
    ty a ja.
     
     
    Údel
     
    V meste nerestí a neviazaných lások my dvaja
    žijeme svoj bezúhonný život;
    každý v inej štruktúre rodinného klanu
    s vôňou mláďat, obohnaní
    ostnatým drôtom
     
    a plní túžby, ktorú tajne zapaľujeme do písmen –
     
    takýto je náš údel: celý život sa dotýkať
    a odovzdávať jeden druhému
    len v básňach
     
    a snoch.

     
     
     
    Spoveď
    … a ešte niečo ma trápi, Otče,
    zo všetkého najviac:
    ľúbim ženatého muža. V noci
    nemôžem spávať; túžim po ňom telom
    i dušou, stále
    sa vo mne bijú dve mocné, protichodné sily
    a ja neviem, či chcem vydržať…
    Vieš, Bianca, láska je vzácny dar,
    ten najvzácnejší,
    a treba zaň ďakovať každý deň. No
    čokoľvek urobíš, mysli na jedno:
    ak poslúchneš rozum, budeš trpieť;
    ale ak ho neposlúchneš,
    budeš trpieť ešte omnoho viac.
                                                     (zb. Homme fatal, 2008)
     
    Alchýmia sna 
     
    Moja nočná myseľ je gigantické akvárium
    mora, kde sa všetko bez jediného slova,
    bez jediného pokynu hmýri a rozmnožuje
    v úchvatnom, divom kolotoči. Apatické sépie,
    rozviate, vláčne medúzy a ohnivočervené
    raky v skale sledujú súboje
    rýb s rybami –
     
    cez ich tlmené telá prenikajú
    všetky otrasy a explózie z povrchu, dokážu
    rozvibrovať až deviatu hladinu,
    ale hlbšie sa nedostanú:
     
    hlbšie je už len dno. Vidím
    na ňom vraky lodí –
    nejedna z nich v olejovom tichu ukrýva
    vzácny tovar
     
    ... a kto môže, nech povie
    viac.
     
     
    Hypnóza
     
    Ako samička uhranutá vôňou
    kráčam za tebou celým mestom;
     
    nasledujem ťa, hoci nič o tebe neviem:
    nepoznám tvoje meno a dokonca
    ani tvoj hlas.
     
    Poznám len frekvenciu žiary
    tvojho tela. Zaklínadlo,
    čo ma núti ísť za tebou a ja poslúcham –
    ako pomätená idem až von, za mesto,
    do tvojho zámku. Vovedieš ma
     
    do najkrajšej komnaty a zamkneš:
    samoľúbo sa otáčaš ku mne,
    aby mohlo prísť to,
    čo obaja tak veľmi chceme –
     
    odohrávame zvláštny duel,
    kde nikto nevíťazí. Je to čistá hra,
    fair-play, na bielych plachtách
    z hodvábu, no zároveň
     
    nečistá: bez splynutia duší. S tebou,
     
    môj čarodejník, prvý
    a zároveň poslednýkrát.
     
    Z tmy
     
    Čierny tuš preniká
    do atramentu noci, rozlieva sa
    v ňom a ja – vykrojená
     
    sama od seba, od prapodstaty,
    vraciam sa do podzemia: víta ma
    jeho desivé ticho. Prichádzam tam, kde
    bdelosť vystrieda ospanlivosť
    a stuhnutie. Mrazivé ustrnutie
    a ja – visím
    v podivnom časopriestore, pricviknutá
    za vlasy uprostred mŕtveho domu,
     
    a predsa po celý čas viem, že svietiaca
    lúka plná vzruchov a vôní je na dosah:
    vedú k nej ošúchané dvierka v tmavom dvorci
    zamknuté na jeden západ;
     
    kľúč od nich nosím stále za pásom – vraj
     
    modlitba a písanie môžu
    zachrániť človeka pred temnotou:
    nech sa mi tak stane. Amen.
     
    Telo básne
     
    Dostáva sa ku mne vždy len v úlomkoch,
    čo ktosi bez opýtania hádže
    popod okná mojej skalnej veže,
    vo dne i v noci;
     
    zakaždým keď vyjdem von, nájdem
    len za hrsť črepín, torzá
    rozbitých tiel. Každý kúsok
    opatrne beriem do rúk
    a odnášam do svojej dielne:
     
    ako reštaurátor domaľovávam farby,
    vzory, zliepam, prikladám k sebe
    obrazy a dieliky rozpadnutého vejára –
    neznáma sila ma núti znovu nachádzať
    pôvodný vzhľad mnohých tiel; 
     
    prenášať ich z tmy – do svetla.
     
    Každý deň myslím na to isté:
    možno práve toto bude posledné.
                                                              (zb. Materia prima, 2014)
                                        
    x x x
     
    Spomínam si na to nedeľné popoludnie veľmi jasne. Na ten obraz. Jeho tiché tajomstvo... Šikmé svetlo dopadá do malej izby cez polopriesvitný záves. Na dvore za oknom je nezvyčajne ticho. Zvonka dolieha len žltý, medovoťažký súmrak  jesene. Muž a žena. V tej najhlbšej intimite. Nikto a nič viac. V centre jedného z najľudnatejších miest Ázie.  Dve útle, krehké telá v matnom svetle. Voňavé a úplne nahé. Biela mäkkosť a vláčnosť. Prúdenie. Zvláštna dynamika tej chvíle. Okamihy, ktoré znamenajú dôležitý medzník v mojom živote... Všetko, čo sa vtedy stalo, sa mi hlboko vrýva do mozgu, do pamäti tela. Každý pohyb, odtienok vône, zvuk, myšlienka, každý, i ten najjemnejší záchvev zmyslov.
    Potom dlho ostaneme ležať len tak. Bez slov. Nekonečne dlho. Navečer vyrazíme do ulíc. Slastne omámení a veľmi hladní. S pôžitkom, samoľúbo pozorujem svoj odraz v zrkadlách výkladov. Akýsi neznámy chodec sa znenazdajky prihovorí Liangovi. Si frajer, uznanlivo ho štuchne do ramena a kráča ďalej opačným smerom. Je to všetko ako vo filme. Mám  na sebe nový semišový kabát s bohatou kožušinou okolo goliera i rukávov.
     Prvýkrát v živote sa cítim ako bohyňa.
                                                                                           Zápisky z externého mozgu:
                                                                                           DUŠA A TELESNOSŤ
                                       Byť v plnosti nažive znamená byť v nejakej podobe        
                                       sexuálny... Žiť aktívny, zaujatý, citlivý, zmyselný a farebný 
                                       život. Kvality umenia lásky sa rozšíria do celého života, dajú  
                                       mi vitalitu, okorenia ho. Sex koná cez emocionálne vzťahy        
                                       a zmyselnosť veľkú službu duši.
     
    Po Liangovom boku som sa naučila nosiť elegantné topánky, rafinovanú spodnú bielizeň, čipkované podväzky. Používať krásne parfumy, zmeniť účes… Všetko pozvoľna, celkom prirodzene a nenásilne. On vo mne nádherne stvoril ženu. Presne tak som to cítila. Pri ňom som samu seba začala vnímať úplne inak – v nových farbách, v nových súradniciach. S prebudenými zmyslami.
    Akoby celé moje telo začalo fungovať inak. Jednotlivé bunky,  pokožka, vlasy, pohyby, modulácia reči, dokonca aj spánok… všetko bolo iné. Nové. Moja identita sa zmenila. Alebo skôr naplnila, zavŕšila. Táto skutočnosť bola verne zdokumentovaná aj na fotografiách.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                        
         Príliš hlboká, esenciálna vec, ktorú človek už nikdy nemohol vymazať zo svojho vnútra... Myslela som na Lianga s vďačnosťou a láskou. Odrazu sa mi zdalo, že moje telo bude za ním smútiť ešte viac ako duša. V prvej chvíli som sa toho pocitu zľakla. Za ten dlhý čas sme akoby do seba postupne vrastali. Naše telá zapúšťali v tom druhom neviditeľné, životaschopné korienky. Bolo to viac ako len sila zvyku. Pociťovala som desivú neúplnosť. Rozpletené korene dvoch odlišných rastlín – hoci jemné vlákna ešte stále ostávali držať pospolu. Nebolo mi jasné, čo sa  odtrhlo od neho ťažšie:  moja duša – či telo.
                                                
     
                                                              x x x
     
     
    Keď sme sa v pokoji usadili pod oknom, pri malom okrúhlom stolíku, zahľadení smerom k zapadajúcemu slnku, ozvala som sa ako prvá:
    – Vieš, – trochu nesmelo som naňho pozrela, – keď ja ti musím povedať jedno tajomstvo.  Zatiaľ o tom ešte nikto nevie...
    Bez slova, prekvapene sa na mňa zahľadel. 
    – Predvčerom v noci, kým si ty upevňoval svojho obra načahujúceho sa za slnkom, ja som urobila jedno radikálne, životne dôležité rozhodnutie. Áno. Ty ma pochopíš lepšie než ktokoľvek iný. Totiž,  definitívne som sa rozhodla zanechať doktorskú prácu a celú tú moju vedeckú dráhu sinologičky ako takú, – zhlboka som sa nadýchla. Po chvíli som pokračovala už trochu uvoľnenejším tónom:
    – V tej literárnej komparatistike, ktorej som za posledné roky toľko obetovala, jednoducho nevidím zmysel. Všetky ti vedecké články, konferencie... pochopila som, že ma to  nenapĺňa do hĺbky. Preto je škoda tých stoviek, ba tisícok hodín môjho života…
                      Život je príliš krátky, aby človek na sebe páchal násilie. K takému záveru               
    som definitívne dospela počas inštalácie Lei-mingovej sochy. Mala som dvadsaťpäť rokov. Ďalšie z kľúčových rozhodnutí môjho života. Rodilo sa vo mne  dlhší čas. Tak ako kedysi rozhodnutie odísť od Lianga. Ale bolo pevné. Neodvolateľné. Svojmu  profesorovi som  napísala dlhý list. V skutočnosti to najdôležitejšie – citát z Proroka – bol na samom konci ako P. S. 
    Áno, duša má svoje dejiny presne tak ako svet či celý kozmos. A jedno veľké rozhodnutie zhmotnené do činu – ktorý trvá možno len pár sekúnd alebo minút – môže v súkromných dejinách duše znamenať presne toľko ako jeden veľký, pamätný deň v histórii ľudstva. Jediný rozdiel je v tom, že pred svetom to zvyčajne ostane ukryté.
    Lianga v prvej chvíli jej rozhodnutie zaskočilo. Veď ešte nedávno, v Pekingu, mu s takým nadšením rozprávala o svojej  práci. Chcela ísť študovať do Ameriky... Na druhej strane  mal obrovskú radosť. Nechcel, aby Čínu a jej kultúru rozoberala v akýchsi nezáživných vedeckých prácach pre hŕstku „zasvätených“. Vedel, že nebude pre ňu ľahké hodiť za hlavu ambície, tvrdé roky štúdia, práce. Azda i mnohých priateľov, kolegov a jednoducho sa vydať na inú cestu. On šiel za svojím umením od detstva, priamočiaro.  
        – To je úžasné, Angela! – zvolal nadšene a chytil moje dlane do svojich. – Dávno som ti vravel, že ty nie si stvorená pre strohú teóriu, vedu.
        – Áno, Liang, mal si pravdu. Ale nemohla som to len mechanicky prevziať ako názor zvonka. Človek musí prísť na niektoré veci sám. Hoci i bolestne a s oneskorením, – povedala som bez toho, aby som na neho pozrela, a zľahka som si vyslobodila ruky z jeho dlaní.
    Predstavovala som si uplynulé roky svojho života. Celý čas som unikala sama pred sebou. Pred tým, čo ma naozaj tešilo a dávalo zmysel mojim dňom. Namiesto toho som sa vrhala do literárnych výskumov a odborných článkov. Mnohé veci boli neraz v rovine teoretických špekulácií… Bola to nekonečne blízka minulosť. Oddeľoval ma od nej len ľahučký závoj poznania. Tu v Šanghaji sa zniesol z výšin do môjho života znenazdajky a tajomne ako sen.
         Kým som žila pod patronátom profesora sinológie, motivoval ma kráčať jeho smerom. Veľkolepo znejúca akadémia vied. Nekonečne nudné vedecké články, sympóziá,  zborníky, konferencie dôkladne odtrhnuté od života, stvorené vo vypreparovanom, sterilnom laboratóriu ducha,  maximálnej možnej racionálnosti a exaktnosti. Snažila som sa uveriť, že to je moja cesta. Ale bol to omyl. Listom profesorovi som spečatila svoje rozhodnutie. Presekla som hrubý povraz medzi mnou a svetom vedy. Drasticky a kruto. Opäť ma premkol pocit, akoby som skoncovala s niečím smrtonosným. S niečím, čo ma už dávno ťahalo ku dnu. Dusilo. (Do istej miery s tým určite súvisela aj moja bulimia.)
    Vopred nalinkovaný svet informácií, ľudských myšlienok, v ktorých sa kde-tu smela zablysnúť aj moja vlastná. Ale s mierou. Oproti tomu stál nekonečne otvorený svet imaginácie a rozletu ducha. Svet vlastnej tvorby, bezhraničnej slobody. Ako more.
    Aj keď veda bola svojím spôsobom tiež literárna tvorba. Lenže venovať sa tomu a zároveň písať texty výlučne z vlastnej hlavy, bolo pre mňa ako slúžiť dvom pánom. Kompromis neexistoval.
    A potom celá moja prekliata nekompatibilita s celkom, s daným systémom a štruktúrou. Nedobrovoľné outsiderstvo. Predurčené. Aj to bolo kdesi hlboko vo mne zapísané. Rovnako ako v Liangovi. Nemohli sme za to. Z vonkajšieho pohľadu som mala atraktívne miesto v prestížnej inštitúcii. Výkazy, správy, hlásenia, uznesenia, spoločné projekty a  stratégie. Deprimovali ma schôdze a udalosti kolektívneho charakteru vôbec (oslavy a vianočné kapustnice nevynímajúc). Desila som sa najmä podujatí,  kde sa malo dospieť k nejakému spoločnému stanovisku či postupu. Vždy sa mi zdalo, že každý má svojím spôsobom pravdu, aj keď išlo o protichodné návrhy a tvrdenia. Pripadala som si ako človek bez názoru. Bola som v tej pavučine stanovísk, východísk a argumentov stratená, bezradná a zmätená. Ale prečo by som musela tak existovať?! Dalo sa predsa žiť aj na voľnej nohe... Byť sama sebe paňou. To ma lákalo. Netušila som, čo ma čaká. Ale cítila som, že tou cestou mám kráčať a nemám sa  pýtať viac. Všetko ostatné,  dôležité sa dozviem postupne. V pravý čas. 
    – Len čo ten tvoj profesor doma? – pozrel na mňa odrazu Liang. V jeho hlase som cítila určitú obavu. – Vie o tom?
    – Už čoskoro. Včera som mu poslala list... Ale bojím sa, že ma prekľaje pod čiernu zem. Že ma bude nenávidieť a považovať za zradcu. Investoval do mňa príliš veľa času a energie... 
    – Ak je to múdry muž, určite ťa pochopí, Angela. Na to nezabúdaj. Neverím, že je natoľko zaslepený vlastnými ambíciami a hodnotami, aby ťa chcel pre ne obetovať.
    – Dúfam, že je to tak, ako hovoríš. Jednako sa trochu bojím. No niet inej cesty. Viem, že už nesmiem na nikoho brať ohľad.   
    Inak by som riskovala, že celý život budem trpieť. Nespokojná, zatrpknutá. Cenu a dimenzie vnútornej slobody však poznal Liang lepšie než ktokoľvek iný. Nebolo treba nič vysvetľovať.  
     
     
     
                                                                                 (z románu Dážď slivkových kvetov, 2011)
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013