Literárne informačné centrum
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Tip: Začnite písať Priezvisko autora alebo Názov diela.
EN |  DE |  FR

HORÚCE LINKY

Literárne informačné centrum na Facebooku

Knižná revue na Facebooku

Časopis Slniečko na Facebooku

Facebooková skupina Podujatia LIC

www.navstevnik.sk

Fórum slovanských kultúr

Denisa Fulmeková

Narodenie 11. 5. 1967 Bratislava

Foto©Tatiana Bužeková
Foto©Tatiana Bužeková

Foto©Tatiana Bužeková

Obrázky kníh


Magická sila bylín - 2014
Magická sila bylín - 2014

Doktor Mráz - 2018 Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga - 2016

  • Pseudonym

    Mina Murrayová

  • Životopis autora

    Narodila sa 11. mája 1967 v Bratislave. Absolvovala Gymnázium Laca Novomeského (1981 – 1985) a odbor žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity

    Narodila sa 11. mája 1967 v Bratislave. Absolvovala Gymnázium Laca Novomeského (1981 – 1985) a odbor žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1985 – 1989). Po ukončení štúdia začala pracovať v Ústave literárnej kritiky a divadelnej dokumentácie, po niekoľkých mesiacoch nastúpila ako redaktorka do Literárneho týždenníka. V roku 1992 prešla na pozíciu vedúcej oddelenia kultúry denníka Telegraf a po jeho zániku sa zamestnala ako redaktorka v ženskom mesačníku Štýl. Po materskej dovolenke v roku 1997 sa stala šéfredaktorkou ezoterického dvojmesačníka Orientácia, kde pôsobila osem rokov a spolupracovala aj s viacerými spisovateľmi. Od roku 2004 je v slobodnom povolaní. Publikovala aj v časopisoch Miau, Wellness, Emma, Reader’s Digest, Sme, Slovenské pohľady, Romboid, Rak, Vlna, spolupracovala s Rádiom Devín. Žije v Bratislave, venuje sa publicistike a literárnej tvorbe.

    Zobraziť všetko

  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Literatúra faktu

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Tvorba Denisy Fulmekovej sa plodne rozbieha vo viacerých spisovateľských polohách. Rozlišovacím znamienkom pritom nie je žáner,

         Tvorba Denisy Fulmekovej sa plodne rozbieha vo viacerých spisovateľských polohách. Rozlišovacím znamienkom pritom nie je žáner, určený vo viacerých variantoch hneď od počiatku, ale žáner je len výrazom uvedomeného autorkinho postoja k téme. Z tohto hľadiska je príznačne nazvaný jej knižný debut Tak čo teda? (vydala ho pod pseudonymom Mina Murayová), zložený z kratších textov, čŕt, skíc či reportáží. Určila v ňom okruhy, v ktorých sa bude vo svojej tvorbe pohybovať (manžel – svet, rodina – súkromie, ženské pletky – citové a rodinné problémy). Jasnejšie sa vyhranila ďalšou prózou, ktorú napísala spolu s Petrom Maczovszkým. Ich spoločný Klebetromán vyvolal vlnu záujmu o mladú autorku, známu už z časopisecky publikovaných príspevkov. Mužský rozprávač v nej odhaľuje podhubie slovenskej kultúry, prepletené vzťahy medzi „umelcami“, a to často v podobe karikatúry či grotesky. Za premenovanými postavami sa skrývajú známe „klubové“ postavičky, zachytené v ich komickej polohe, ako môžu pôsobiť na nezainteresovaného pozorovateľa. Spolupráca s iným autorom a štart z prostredia, ktoré jej bolo dobre známe, boli šťastným východiskom pre jej ďalšiu tvorbu. Dala v nej najavo, že sa chce odtrhnúť od prostredia, ktoré by jej zväzovalo ruky jednak nazeraním na spoločenské i literárne hodnoty, jednak spoločenskými väzbami. Zároveň si tým možno dodala smelosť na vlastnú knižku. Jej ďalší román Dve čiarky nádeje, vydaný už samostatne, sa venuje kľúčovým okamihom predovšetkým v ženskom pociťovaní sveta. Ženy sú u nej vždy ženy, a nie premudrované filozofky, nehanbia sa za svoju prirodzenosť a svoje intuitívne reakcie vedia dodatočne reflektovať; týmto spôsobom ich vlastne rehabilituje aj v literatúre: nemusia sa snažiť o nejakú inú svoju podobu, sú pred nami vo svojej ženskej prirodzenosti, a preto sú zaujímavé aj ako literárne postavy. Ich problémy sa krútia okolo chcených a nechcených detí, okolo detí, ktoré sa nenarodili, detí slobodných matiek a detí vydatých žien. Svojrázna postava redaktorky Sone Durgovej sa vynorí aj v románe Jedy, ktorý je akoby pokračovaním s problémami na pôrodnici. Fulmeková sa prezentuje ako autorka, ktorá chce ženské postavy vykresliť verne a realisticky, neľutuje čas ani námahu na ich odpozorovanie a výstižné vykresľovanie.

         Denisa Fulmeková začala písať odvážne: od istej formy recesie prešla cez jemné psychologické polohy ku kresbe charakterov a situácií, no vždy si zachováva zmysel pre humor. Hoci autorka je načítaná a sama pochádza z kultúrneho, literárneho prostredia, netrpí knižnosťou, na nič a na nikoho sa neodvoláva, neopiera sa o nijaké autority, je sama sebou, ako sa o to snažia aj jej ženské postavy. Navyše vniesla do prózy živý jazyk každodennosti a zvýznamnila obyčajný život súčasnej ženy na život hodný literárneho zápisu.

    Anna Blahová

    Zobraziť všetko

  • Preložené diela

    Dve čiarky nádeje vyšli na pokračovanie v maďarčine v týždenníku Vasárnap.

  • Monografie a štúdie o autorovi

    RUSŇÁKOVÁ, Petra: Aktuálne problémy textológie (Medzinárodný seminár). In: Slovenská literatúra , roč. 65, 2018, č. 4,

    RUSŇÁKOVÁ, Petra: Aktuálne problémy textológie (Medzinárodný seminár). In: Slovenská literatúra, roč. 65, 2018, č. 4, s. 325.

    NAVRÁTIL, Martin: Aktuálne otázky slovenskej textológie: Textologický diskurz na Slovensku. In: Slovenská literatúra, roč. 65, 2018, č. 4, s. 296.

    VILIKOVSKÁ, Zuzana: Denisa Fulmeková a Veronika Šikulová (Tipy nadnes. Letná čitáreň U červeného raka Bratislava). In: Sme, roč. 25, 15. 8. 2017, č. 188, s. 16.

    ŠAH: Denisa Fulmeková – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 160.

    (bbg), (kh), (II), (mk), (rk): Prekvapujúce finále Anasoft litera 2017. In: Sme, roč. 25, 7. 4. 2017, č. 82, príl. Magazín o knihách, s. X – XI.

    TOLLAROVIČ, Peter: Denisa Fulmeková: Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 3, s. 131 – 134.

    GALLIK, Ján: Nesmrteľný príbeh lásky židovského dievčaťa a františkánskeho mnícha. – VLNKA, Jaroslav: Na kríži rozumu a srdca. (KONFRONTÁCIE na knihu Denisa Fulmeková: Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga). In: Romboid, roč. LII, február 2017, č. 1 – 2, s. 39 – 43.

    ŽILKA, Tibor: Román D. Fulmekovej Konvália v širších súvislostiach. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 86 – 91.

    JAŠKO, Ľubomír: Zakázanú lásku Rudolfa Dilonga opísala jeho vnučka. (Denisa Fulmeková: Konvália). In: Sme, roč. 24, 24. 11. 2016, č. 272, s. 14.

    Autor neuved.: Denisa Fulmeková: Konvália. In: Pravda, 8. 11. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/410188-denisa-fulmekova-konvalia/

    MIHALKOVÁ, Gabriela: Žánrové pravidlá románu pre ženy. Denisa Fulmeková: Materská. (Recenzia). In: RAK, roč. XIX, 2014, č. 1, s. 39 – 41.

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Nič nie je také, ako sa zdá (Denisa Fulmeková: Čakáreň). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 27. 10. 2010, č. 22, s.  5.

    -bi-: Juraj Kukura a Čakáreň. In: Knižná revue, roč. XX, 29. 9. 2010, č. 20, s. 2.

    HALVONÍK, Alexander: Preberanie v kvantite (Slovenská próza 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. VII.

    KULIHOVÁ, Lucia: O tom, čo prináša život (D. Fulmeková: Topánky z papiera). Repríza. In: Knižná revue, roč. XX, 3. 2. 2010, č. 3, s. 5.

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. VI.

    ŤAPAJOVÁ, Elena: Jedy, ktoré neotrávia (Denisa Fulmeková: Jedy). In: Knižná revue, roč. XVIII, 26. 3. 2008, č. 7, s. 5.

    ROŽŇOVÁ, Jitka – FULMEKOVÁ, Denisa: Na území ženského románu sa cítim slobodne (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 13. 2. 2008, č. 4, s. 5.

    MIHALKOVÁ, Gabriela: Ženský román – román pre ženy. Denisa Fulmeková: Dve čiarky nádeje. (Recenzia). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 6, s. 53 – 54.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    FARKAŠ-ŽIŠKA, Peter: Som takmer preč. Denisa Fulmeková: Som takmer preč. (Recenzia). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 9, s. 48 – 50.

    TURAN, Andy: Denisa Fulmeková + Peter Macsovszky: Klebetromán. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 6, s. 111.

    BIELIK, Robert: Nový príbeh (Denisa Fulmeková: Som takmer preč). In: Knižná revue, roč. XV, 5. 1. 2005, č. 1, s. 5.

    CHMELÁR, Eduard: Kniha ako vyplazený jazyk na svet (Denisa Fulmeková – P. Macsovszky: Klebetromán). In: Knižná revue, roč. XV, 11. 5. 2005, č. 10, s. 5.

    MALOVIČ, P.: Slobodný opis jedného zápasu (D. Fulmeková, P. Macsovszky: Klebetromán). In: Sme, 29. 3. 2005.

    DYDA, R.: Dovolili sme si písať slobodne (D. Fulmeková, P. Macsovszky: Klebetromán). In: Sme, 8. 12. 2004.

    PÁCALOVÁ, Jana (vo Vlne 20-21/2004): Prémia Literárneho fondu za pôvodné slovenskú literárnu tvorbu 2004. Denisa Fulmeková: Som takemr preč. In: Knižná revue, roč. XV, 3. 8. 2005, č. 16 – 17, s. VII.

    PÁCALOVÁ, J.: Blízko, veľmi blízko (D. Fulmeková: Som takmer preč). In: Vlna, 6, 2004, č. 21 – 22.

    Zobraziť všetko

  • O autorovi

    Svojou (vo väčšine básní) strohosťou a krátkosťou akoby sa snažila podoprieť silu myšlienky, intenzívnosť pocitu, ktorý

    Svojou (vo väčšine básní) strohosťou a krátkosťou akoby sa snažila podoprieť silu myšlienky, intenzívnosť pocitu, ktorý prežíva.

    Peter Farkaš-Žiška

    Pri čítaní v prvom pláne môžu básne zbierky Som takmer preč pripomínať to, čomu sa kedysi hovorilo ľúbostná lyrika. No „ľúbostnosť“ sa skloňuje v rôznych pádoch a dnes má navyše podstatne širšie konotácie, ako boli tie niekdajšie, striktne heterosexuálne, preto interpretáciu z tohto pohľadu nepovažujem za dôležitú. Jednoducho zrodil sa nový príbeh v podobe novej autorky, čo je v súradniciach našej poézie potešiteľné: príbeh jazyka neuvraveného, subtílne introvertného a krehkého, príbeh jazyka s úspornou a presnou metaforou, ktorá prostredníctvom zdanlivo okrajového javu odhaľuje vnútorné rozpoloženie autorky aj tej podoby sveta, ktorý reflektuje.

    Robert Bielik

    Názov zbierky Som takmer preč primárne asociuje vzďaľovanie sa, to priestorové, ale najmä duchovné; dobrovoľnú izoláciu, ale aj čakanie na toho druhého; potrebu a nevyhnutnosť miesta a času pre seba; potrebu nabrať druhý dych, možnosť potichu sa tešiť z každodenného šťastia (Vypísať sa). Paradoxne, hoci Fulmekovej básne vyjadrujú aj tieto polohy, autorkin lyrický subjekt je predovšetkým veľmi blízko. Blízko k partnerovi, blízko k potrebe toho druhého, no najmä vždy „tu“, „pri tebe“, ako opora. V tomto zmysle je Fulmekovej poézia poéziou zrelého partnerstva (zrelej autorky?): „Zaklínam svetlo / mojej pustovne, / v ktorom sa zvykneš / občas zjaviť / a ja ti viem prísť / v ústrety“ (Ty si?). Ak hovorím o poézii partnerstva, nemám na mysli tematickú základňu básní (prevažne partnerské vzťahy), ale predovšetkým osobnú výpoveď a spôsob jej artikulácie. Fulmekovej partnerstvo je o behu na dlhé trate, o ktorom sa vo „fragmentoch“ básní hovorí nepateticky, v tóne každodenných skromných želaní, túžob a pocitov, v tóne poznačenom pokojom skúsenosti: „Prikrývame sa vlastnou kožou / a z našich túžob sa preberáme / ako zo sna. // Daroval si mi mňa, / ja tebe možno teba“ (My v nás). Subjekty svojich básní Fulmeková „nedelí“ na mužské a ženské, ale na „ja“ a „ty“ a tieto ďalej skúma v priestore spoločného „my“ (partnerstva). V zbierke vyniká koncentrácia intimity, hĺbavosť a cit pre jednoduché pomenovanie: „Slnku sa páči meniť sa vo mne na dúhu“ (Vitráž). Túžba po prítomnosti toho druhého, túžba poznať sám seba, túžba vytvárať a pestovať vzťahy, nachádzať hodnoty, rešpektovať „ja“ (Denisa?) v životne nevyhnutnom „my“.

    Jana Pácalová

    Pokus o literárne klebetenie dvojpohlavnej dvojice autorov je počin typu akejsi kuriozity, ktorý si už od prvej strany chytí konzumenta svojím prudším a svižným rozbehom, určitou zvláštnosťou až „žúrovitosťou“ deja aj diskrétnou škandalóznosťou tak, aby „trafená hus zagágala“.

    Pavel Malovič

    Oceňujem, že Denisa vstúpila do projektu a istým spôsobom ma usmerňovala. Pomohla mi vniesť do textu disciplínu a brať ohľad na čitateľa. Keby som mal celý Klebetromán napísať sám, nikdy sa nedopracujem k napätiu a príbehu.

    Peter Macsovszky

    Tieto fejtóny sú akýmsi ženským denníkom, v ktorom sa všetko zlé obráti na dobré (áno, aj dospelí po tom ešte vždy túžia), hrany konfliktov sa dajú obrúsiť niekoľkými zmierlivými riadkami a svet zrazu vyzerá ako jednoduchá rovnica. Aj keď nie všetky sú rovnako rafinovane vypointované, niektoré skutočne patria k lahôdkam – za všetky spomeniem aspoň Cudziu ženu v počítači.

    Barbora Škovierová

    Zobraziť všetko

  • Autor o sebe

         Pomocou pseudonymu sa mi ľahšie otvárali osobné témy, písalo o vzťahoch v rodine a prezrádzali

         Pomocou pseudonymu sa mi ľahšie otvárali osobné témy, písalo o vzťahoch v rodine a prezrádzali pikantnejšie detaily. Na nič som sa nehrala, pseudonym mi poskytoval akési ochranné sfarbenie, hoci na malom Slovensku mi utajenosť pseudonymu vydržala veľmi krátko.

         Zvláštne, že v tom istom čase mi vyšla veľmi osobná zbierka poézia a zároveň krikľavo karnevalový Klebetromán. Básne, ktoré som zaradila do zbierky Som takmer preč, vznikali postupne niekoľko rokov a idea vydať ich knižne vznikla až neskôr. Tieto verše sú záznamom okamihu a veľmi osobným poodhalením tej časti mojej duše, kde prebýva, ak si vypomôžem tak trochu tarotom, archetyp Milenky. (...) Klebetromán je knižka a tí, ktorí sa narodili do jej sveta, si v nej žijú iba svoje klebetrománové príhody. S reálnymi životmi sa to vôbec nedá porovnávať. (...) Všetci vieme, že klebetiť by sa nemalo, ale klebetíme radi, veď je to istý pokleslý druh psychohygieny.

         Písanie o sexe je veľmi vzrušujúce! Nie však sexuálne, skôr z hľadiska kreatívneho nasadenia. Človek je v takej chvíli vlastne divákom sexuálneho aktu, ktorý si práve vymyslel, a zároveň musí ustriehnuť, aby našiel priliehavé slová, neskĺzol ku klišé a najmä, aby nepremárnil šancu odhaliť pred čitateľom viac než len telá svojich hrdinov.

         Literatúra sa odlišuje kvalitou a nie pohlavím toho, kto ju tvorí. Preto sa domnievam, že ženské autorky vopred odmietajú a odsudzujú iba muži, ktorí nečítajú nikoho.

         Chcela som napísať knihu o materstve, o bolesti, akou je strata nenarodeného dieťaťa a o priateľstve medzi ženami. Najvhodnejším žánrom, ako toto všetko skĺbiť, sa mi videl ženský román.

         Ženské postavy aj príbeh sú fikciou, ale klamala by som, keby som popierala, že som také osoby nestretla. Takisto aj ja mám v sebe tienisté stránky a Jedmi som skúmala mechanizmus drobnej hnevlivosti, ktorá môže vyústiť až do životnej sebadeštrukcie.

    Zobraziť všetko

  • Ocenenia

    Finalistka Anasoft litera s knihou Konvália (2016) Ocenenie práce v súťaži Európsky fejtón (15. ročník, Brno, 2004 ) uverejnenej v


    Finalistka Anasoft litera s knihou Konvália (2016)
    Ocenenie práce v súťaži Európsky fejtón (15. ročník, Brno, 2004) uverejnenej v časopise Miau.

     

    Zobraziť všetko

  • Ukážka z tvorby

    SOM TAKMER PREČ (úryvky)   V záhrade na pokraji raja   Na tejto lúke na kopci vonia hriech: cítime sa

    SOM TAKMER PREČ (úryvky)

     

    V záhrade na pokraji raja

     

    Na tejto lúke na kopci

    vonia hriech:

    cítime sa

    šťastní.

     

    Na očiach zlato,

    hýrime v hmýrení.

    Zostaňme,

    kým trvám.

     

     

    Kto vie?

     

    Kto vie,

    že som šla

    popri rieke

    a vietor mi strapatil

    stránky tvojich listov.

    Kto vie, že keď si nebol,

    tak som ani netušila?

     

     

    Objatie

     

    Mrzí ma, keď prší

    a keď sa vietor posmieva

    Na rany byliny

    a na tú jednu ešte neviem

    čo by som...

     

     

    Večerné dejiny

     

    Tvár má tisíc storočí.

    Kriesim ich

    nočným pohľadom.

    Slová už zaľahli,

    ale hučí tu ticho.

    Riasa v oku,

    želajme si niečo.

     

    Nech to nebolí.

     

     

    Blázon

     

    Učila som sa o Bláznovi,

    o jeho žltom hábe

    a pierku za klobúkom,

    o bielom psovi

    a odhodlaní urobiť krok vpred.

     

    Jedno pierko nenahradí krídla –

    ale napísať ním môže celý svet.

     

     

    Vitráž

     

    V očiach mám mozaiku

    z farebného skla.

     

    Slnku sa páči

    meniť sa vo mne

    na dúhu.

     

     

    Znova

     

    Odznova a zas

    sa spúšťam

    po klzkých brehoch

    až ku korytu rieky

    zvábená prúdom

    vrhám sa do nej

    snívam

    a potom

    ako bedár

    schúlená

    s hlavou na kolenách

    plačem

    že brehy sú strmé

    a rieka divoká.

     

     

    Som takmer preč

     

    Opustená v rozprestretých vlasoch

    zabudla som, kde patrím.

    Dve hodiny po polnoci

    môže byť toto iba ďalší

    nepokojný sen.

    Vraj aj neláska je iba

    inou formou lásky.

    Raz v tme povieš

    moje meno.

     

    Budem si to pamätať.

     

     

    JEDY (úryvok z románu)

         Stará Durgová sa striasla. Ešte dnes sa pri spomienke na to pozvanie do pekla rozochvela. Ona, ktorá milovala striktné pravidlá, ktorá si plánovala šťastný rodinný život s úspešným architektom, dve deti a krásny štvorizbový byt, sa totiž vtedy skutočne vybrala na riaditeľovu adresu. Srdce jej búšilo ako zvon. Strach, že keď sa pohrnie k ženatému nápadníkovi, naďabí na dakoho zo školy alebo si ju všimnú susedia z jeho paneláka, skrátka, že sa dosiaľ nevinné laškovanie prevalí a ona sa dostane do klebiet, bol obrovský, ale ešte vždy menší než jej roztúženosť.

         Medzitým si riaditeľ stihol doma urobiť pohodlie. Otvoril jej v rozopnutej košeli a vzorovaných trenírkach. Vtiahol ju dnu a ešte v predsieni chniapal po zipse na jej úzkej sukni.

         „Nerob, počkaj,“ ševelila. „Ja sama.“ Bála sa, že jej zips pokazí. Neznášala ich páranie a všívanie!

         Vyzliekli sa, takže ostala iba vo svojich zvyčajných bielych bavlnených nohavičkách a podprsenke. Riaditeľ zo seba postŕhal všetko a suverénne sa pred ňou týčil v celej mužskej kráse – s hrdzavým ochlpením nielen v rozkroku, v podpazuší a na pehavom trupe, ale i na pleciach a vzadu na chrbte. Odzadu ju objal okolo pása a strkal ju pred sebou ku dverám do jednej z izieb. Na prahu spálne však zaspätkovala. Zahliadla zastlatú manželskú posteľ s kvietkovanými obliečkami, na zemi osobnú váhu a pár činiek, asi riaditeľových, predpokladala, a kreslo, cez ktoré viselo niekoľko kusov pánskej, ale i dámskej bielizne. „Dala by som si kávu,“ zvrtla sa k nemu s prosbou, aby získala čas. Na toto asi fakt nemala žalúdok, aby si ľahla do cudzích perín. „Kávu si dáme potom,“ dychčal jej riaditeľ do ucha, oblizoval jej hrdlo a pritisol ju o spálňové veraje. Nevládala sa brániť, a tak akosi neverbálne vybojovala aspoň to, že si neľahli do postele, ale súložili na zemi, na pestrom tkanom koberčeku pri nohách dvojlôžka.

         Riaditeľa vyhodnotila ako sebaistého milenca, ktorý však neoplýval jemnosťou. Vnímala, že sa mu jej telo páči, a drancoval ho s nadšenou horlivosťou dobyvateľa, no z jej pohľadu ju iba ak prigniavil. Keď sa celá dolámaná postavila na nohy a spýtala sa, kde je kúpeľňa, riaditeľ sa vyštveral na posteľ a s úsmevom si zapálil cigaretu. Fajčenie v spálni by mu netolerovala, pomyslela si a zatrielila pod sprchu. V kúpeľni ju zarazila detská vanička, opretá o práčku, dve umelohmotné loďky a takisto žltá kačička, položená pri mydlovničke. Presne takú istú mala aj jej dcéra. Nad umývadlom zasa viselo zrkadlo s poličkou, na ktorej stál dámsky dezodorant, lak na vlasy a vedľa nich ležal trochu nechutný neočistený hrebeň s chumáčom gaštanových vlasov. Pavlína sa bleskovo umyla a chvíľu stála mokrá a trasúca sa na vaňovej predložke, pretože netušila, do čoho sa utrie. Napokon si z visiacich uterákov vybrala detskú osušku. Uf, asi bude najmúdrejšie, keď čo najrýchlejšie vypadne. Z kúpeľne vyšla upravená a oblečená, rozhodnutá vziať si kabelku a pobrať sa kadeľahšie. Riaditeľ jej však vyšiel v ústrety so šálkou a spokojne sa usmieval: „Nechoď ešte, pozri, spravil som ti kávičku. A niekde tu mám aj koňak, počkaj sekundičku.“ Zaváhala, ale pristala. Kvapka koňaku jej neuškodí. Po druhom poháriku ju riaditeľ priľahol na gauči v obývačke. Trochu sa jej z alkoholu krútila hlava, nezvykla popíjať, ale tentoraz ju mierne alkoholické opojenie aspoň zbavilo akútnych výčitiek svedomia. Na jej radosť koňak riaditeľa zasa mierne pritlmil, takže mu v duchu mohla dať o stupeň lepšiu známku. Z príjemného opojenia ju však vytrhol kontrolný pohľad na hodinky. Mala čo robiť, aby po Soničku prišla včas. „Dúfam, že si to čoskoro zopakujeme,“ zašepkal jej riaditeľ do vlasov, kým otvoril dvere a chvatne ju vypustil na anonymnú chodbu vežiaka.

         Stará Durgová si vzdychla. Dá sa povedať, že s riaditeľom zažila aspoň to, čo ľudia nazývajú vášňou? Asi sotva, keďže riaditeľ ani zďaleka nespĺňal kritériá pozorného milenca. Nemohla síce ktovieako porovnávať, jedine ak s bývalým manželom, no čosi o tom predsa vyčítala z kníh a videla vo filmoch. Čo ju teda k bezohľadnému ryšavcovi pútalo? Jeho obdiv? Pocit, že niekto, a pritom rozhodne nie hocikto, sa o ňu zaujíma? Lichotilo jej, že spáva s nadriadeným? Pravdepodobne všetko dokopy, ale s odstupom času sa beztak nevedela prepátrať k motivácii, prečo po prvej návšteve v byte zadaného otca dvoch detí bezperspektívny vzťah neukončila. Pre ďalšie série jeho dvojzmyselných pohľadov? Pre jeho kradmé dotyky? Alebo sa kdesi v kútiku duše nádejala, že sa kvôli nej rozvedie? Nie, to určite nie! Fakt nepatrila k naivkám! V každom prípade teda mohla mať viac rozumu a súdnosti – pomyslela si so sebatrýznivou výčitkou stará Durgová.

         Bránila sa. Chvíľami túžila celú aférku nadobro vymazať z pamäti a sústrediť sa na hľadanie muža, s ktorým by sa nemusela skrývať. Niekoho, s kým by mohla rátať do budúcnosti.

         „Nepozveš ma na oplátku k sebe?“ opýtal sa jej s veľavravným hlasným cmuknutím  riaditeľ, keď sa raz popoludní zdržala v škole dlhšie než zvyčajne a zborovňa sa vyprázdnila.

         „Vieš, že nemôžem. Sonička by v škôlke štebotala, hneď by o nás všetci klebetili, a to predsa nechceme,“ krútila hlavou.

         „Večer chodí spať, nie?“

         „Ale ona zaspáva dosť neskoro, až okolo deviatej. Ozaj to nejde.“

         „Moji chlapci sú len o málo mladší a majú večierku o ôsmej, ako to, že jej dovolíš byť tak dlho hore?“ Riaditeľa zjavne nahnevalo, že Pavlína odmieta pristať na jeho ďalší plán. Poznámka o synoch ju však naštvala. Čo ju po jeho faganoch? Nech si ich vychováva ako chce, aj s tou svojou chuderkou so špinavým hrebeňom!

         „Tak čo?“ zaliečal sa znovu riaditeľ a priblížil sa k nej tak, až zacítila jeho dych presýtený nikotínom. „Túžim po tebe, veď ma nemuč, Pavlínka. Prišiel by som dnes večer, áno?“ Ruku jej položil na vlasy, nosila ich tesne po plecia, a skĺzol po nich cez šiju až k prsiam.

         „Manželka šla zasa na chalupu?“ spýtala sa posmešne a ustúpila o krok dozadu. Vzápätí ju to zamrzelo. Ženu a deti jej predsa nezatajoval, pravidlá hry poznala, tak prečo ju odrazu škrie, že existujú?

         Riaditeľ sa zamračil: „Dobre teda, ako myslíš!“ No pri pohľade na príťažlivú Pavlínu sa mu tvár s hrdzavým strniskom opäť rozžiarila: „Ty moja potvorka žiarlivá! Veď ja už voľačo vymyslím!“

         Pavlína sa riaditeľovej lačnosti tešila. Len nech sa trápi, zastrájala sa v duchu a podchvíľou mu venovala koketný pohľad, alebo sa oňho obtrela prsníkom, keď sa akože nemotorne usilovala odložiť v školskej jedálni tácku so špinavým riadom. Musel byť riadne nadržaný, keď z jeho úst na štvrťročnej klasifikačnej porade počula, že lyžiarsky zájazd sa tento rok uskutoční už koncom novembra. „Súdruh riaditeľ, ale ja som vám predsa avizovala, že mi akurát idú dávať do poriadku to koleno,“ zaúpela kolegyňa telocvikárka, ale riaditeľ ju starostlivo upokojil, vraj myslel na všetko a má za ňu náhradu. „Kolegynka Durgová, iste vám padne dobre, keď sa so svojou triedou trocha zžijete na lyžiarskom zájazde.“ Pavlína si zúfalo priala, aby neočervenela. Len čo to vyslovil, hneď pochopila, kto sa s kým bude zžívať a ako.

         Riaditeľ sa už na jednom lyžiarskom zájazde ich školy zúčastnil. „S aprobáciou telocvik – zemepis by bolo hriechom, keby som tu sedel na zadku a nepomohol vám s deckami!“ oznamoval bodro a učitelia si uznanlivo pomysleli, že nový riaditeľ je iný formát ako jeho vypasená predchodkyňa, ktorej sa ťažilo prejsť čo len z riaditeľne do zborovne.

         „Samozrejme, môžete rátať aj s mojou podporou,“ poinformoval riaditeľ kolegov opäť o svojej účasti. Pavlína sa bála prihlásiť a vyhovárať sa na dcérku. Hrozilo, že sa pred kolegami prezradí, strápni, zrumenie. I tak si všimla, ako sa dve najväčšie klebetnice veľavravne poštuchávali a pokukávali jej smerom.

         A tak radšej len sedela, hlava sklonená nad učiteľským zápisníkom, a čušala. Až o dva dni sa jej podarilo s riaditeľom osamieť a predhodiť mu, že sa jej vopred nespýtal. „Poznám tvoju priečnu povahu,“ maškrtne si ju premeriaval. „Musel som ťa postaviť pred hotovú vec.“

         „Naozaj nemôžem ísť, nemám kde nechať Soničku.“

         „Vezmeš ju so sebou. Čerstvý vzduch jej prospeje, a ak bude treba, siedmačky ti ju povarujú.“

         „A keď ti poviem, že ani neviem lyžovať?“ Pavlína sa krátko provokatívne zachichúňala. Hneď jej zaplo, že ona na ten lyžiarsky nejde nikoho učiť lyžovať.

         „Decká si nejako podelíme my, čo lyžovať vieme. Ty budeš zatiaľ s tými, čo nepôjdu na svah, vyrábať školský časopis, spokojná?“ Natiahol k nej ruky a chytil ju okolo drieku: „Jáj, teším sa, teším!“ mľaskol a v Pavlíne sa rozlialo vzrušenie, ale i údiv, ako riaditeľ premyslel každý detail. O dva týždne balila sebe i Soničke zimné veci do požičaného ruksaku.

    Zobraziť všetko

  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013  




Copyright © 2003 – 2019 Literárne informačné centrum. Všetky práva vyhradené. Dizajn a programovanie core4.sk