Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
HORÚCE LINKY
Boris Mihalkovič
1. 9. 1961 Modra
Životopis autora
Boris Mihalkovič sa narodil 1. septembra 1961 v Modre. Vyštudoval odbor slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte Univerzity KomenskéhoZobraziť všetkoBoris Mihalkovič sa narodil 1. septembra 1961 v Modre. Vyštudoval odbor slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa prekladom z francúzštiny a recenzovaniu. Žije v Modre.
Diela a recenzie diel
Poézia
- Kocky ľadu (1988)
- Milovať (1999)
- Slnko nad Modrou (2011, 1.vydanie)
- Môj nebeský kôň (2016, 1.vydanie)
- Recenzia diela:Život je krátky, umenie dlhé (Môj nebeský kôň, 2016, 1. vydanie)
Charakteristika tvorby
Boris Mihalkovič vstúpil do literatúry dielom Kocky ľadu v roku 1988, predtým časopisecky publikoval okrem svojich pôvodnýchZobraziť všetkoBoris Mihalkovič vstúpil do literatúry dielom Kocky ľadu v roku 1988, predtým časopisecky publikoval okrem svojich pôvodných textov aj preklady z francúzštiny. Verše a krátke eseje uverejňoval v časopisoch Fragment, Romboid, Literární měsíčník, v literárnej prílohe Nové slovo mladých, v zborníkoch Na večeru budú štvorlístky (1984), Doska na kolesách (1985) a Druhý dych (1985), v antológii slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách (2002). Z literárnovedného hľadiska sa dlhodobo venoval životu a dielu Jonáša Záborského. V poradí ďalšia zbierka jeho kubicky presných slovných útvarov Milovať (1999) sa začína, ako inak, textom Milované Francúzsko a odkazuje nás na silné zdroje charakteristického Mihalkovičovho pátosu. Mihalkovič nechce byť širokospektrálny a umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu a konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlhšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou (2011). V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar. No v ďalších častiach Pezinské litánie a Svetlo dňa sú už zreteľné výrazné posuny k novému básnickému výrazu a k neprehliadnuteľnej bravúre.
Ján Litvák
Literárna tvorba - preklad
Knižne vydal preklady Françoisa de La Rochefoucaulda: Maximy (1999).
Monografie a štúdie o autorovi
Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008. Bielik, Robert: Nijaký kovZobraziť všetkoMaťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.
Bielik, Robert: Nijaký kov neodolá čistému plameňu lásky (Boris Mihalkovič: Milovať). In: Knižná revue, roč. IX, 4. 8. 1999, č. 16 – 17, s. 5.
Vlnka, J.: Chytený v krehkej sieti. In: Slovenské pohľady, roč. IV+115, 1999, č. 9, s. 96 – 97.
Bodacz, B. – Šikula, B.: Generačné portréty I. Premeny ohňa. Bratislava: Národné literárne centrum 1997, s. 104 – 114.
Bajusová, Z.: Kocky sú roztopené... In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 5, s. 135 – 136.
Hajko, Dalimír: Kaleidoskop momentov ľudského života. In: Romboid, 24, 1989, č. 1, s. 78 – 80.
Urban, Jozef: Poézia bez rizika. In: Dotyky, 1, 1989, č. 2, s. 42 – 43.
Chrobáková, Stanislava: Kocka – svetlo a tvar. In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 5, s. 4.
Mikula, Valér: 5x5 (B. M: Kocky ľadu). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 7, s. 147.
Ocenenia
Prémia vydavateľstva Smena za zbierku Kocky ľadu (1988)
Ukážka z tvorby
KOCKY ĽADU Predkovia Zakaždým sa chvejem, keď skúmam nite, vedúce k dávnym predkom, k zákopom starejZobraziť všetkoKOCKY ĽADU
Predkovia
Zakaždým sa chvejem, keď skúmam nite, vedúce k dávnym predkom, k zákopom starej vojny, to ja sám strieľam z ťažkého kveru, usínam na zavšivenom lôžku, nevyberám si; v kláštornej záhrade vyznávam lásku svojej prababičke a chodím s vedrom na vodu.
Pozerám na svoje tetky, bujaré bakchantky s krásnymi prsiami a hlavami, rozjasanými listom viniča, do žíl si lejem víno ich úsmevov; z diaľky prichádza otec, keď nad prahom mu láska kriví krok, počujem sladký a dobrý matkin hlas v čistučkej izbe vykúpanej v ráne, chce sa mi zostať, odchádzam...
Ach, stále sa rozpukajú boky mladých dievčat, to iba ja nevládzem byť rovnaký; ruky mi necitlivejú, aby vydržali byť mostom pre druhých, a len dnu, v jaskyni, kde sa všetky dávne ozveny splietli v jeden naozajstný hlas, ja, unavený, ako z mora vyplavený Odysseus, na prahu novej mladosti, precitám túžbou zachytiť sa života, keď žičlivo mnou preteká.
MILOVAŤ
Autoportrét ´93
Boris Mihalkovič je vŕtavé rozkošnícke stvorenie: veľa vecí mu nie je vôbec dožičených, ale ohromné dary, ktoré má, premrháva s tou najväčšou samozrejmosťou.
Keďže je slepý ako krt, zabára kovové nechty len do najbezprostrednejšieho okolia a nešetrí najmä vlastné telo.
Keď mu z času na čas niekto otvorí oči, uvrháva ho to do najbezuzdnejšieho zúfalstva a nedá sa s ním pohnúť.
Už dávno by padol za obeť spravodlivému hnevu božiemu, nebyť úzkeho vysočizného komína, ktorý jeho srdce spája so svetelným vesmírom.
Chce robiť všetko a preto sa mu nedarí takmer nič. Jeho lahkomyseľnosť by ho bola už dávno priviedla do nešťastia, keby ho nezachraňovala holá skutočnosť jeho neprestajného utrpenia a sizyfovskej práce. Aj anjeli si nad ním zúfajú a on sa tvári, ako by im preukazoval láskavosť, keď im dovolí pozhovárať sa s ním.
Poetiku neuznáva iba preto, že ju dobre nevidí. Inak by písal tým najviazanejším veršom, aký si možno predstaviť.
Miluje svoju ženu a je pyšný na svoje deti: ani to ho však nezachraňuje pred pokušeniami, ktorým sa snaží čeliť zaťatou zodpovednosťou.
Verí, že sa to všetko raz zmení.
SLNKO NAD MODROU
Snímanie viniča
Neviem sa dopiť toho zeleného mora viniča, ktorého výhonky natiahnutou, trocha už pobolievajúcou rukou snímam, šibrinkujúc a cvakajúc svojimi talianskymi nožnicami. Z neba závrat, slnko nám do červena rozhorúčuje tváre a ja žasnem, čo nás to spája, rozostavených medzi riadkami.
Hrboľatá cesta osudu? Osud pracuje nenápadne, pomaly a nerozpakuje sa posielať nám znamenia, na ktoré však nie sme vždy dosť vnímaví. Za ženou ma kedysi na bicykli hnal osudový vietor, naše deti poznám odmalička: teraz už sami, aj keď rodičovský zrak ich nespúšťa z očí, skutkami si dláždia vlastnú cestu.
Život je ako ten vinič: na jar ho striháme, tvarujeme, aby bol taký, ako chceme, potom zas kopeme, odorávame, v lete snímame, aby na jeseň vydal úrodu: stačí však chybný rez, zanedbanie, opomenutie čohosi a všetko môže byť inak. Úrodu pozbierame takú, aká bude a ak nepredáme, ale oprešujeme, na čisté víno si ešte počkáme.
Proust, Saint-Saëns a strom
Z platne, prehrávanej na takmer tridsaťročnom gramofóne, som počúval Organovú symfóniu Camilla Saint-Saënsa. A náhle som uvidel Prousta, ktorý ku mne prevrával slovami svojich dvoch esejí o Saint-Saënsovi, ktoré som nedávno prekladal.
Zatiaľ čo sa v priestore izby nado mnou vyklenúvalo nebo velebného organu, sviežeho i hravého klavíra a presné ťahy sláčikového vojska, za oknom najvyššie vetvy stromu na úrovni môjho poschodia dali sa do tanca, pred mojimi očami dobiedzali do seba, v opojení mohutnou a záhadnou prírodnou silou navidomoči rástli ako v krásnom podobenstve o strome v inej Proustovej eseji, so slovami ostrými ako lekárske náčinie Marcelovho otca a hlbokými ako oči jeho „maman“, vnárajúcimi sa rezom do matérie skutočnosti.
Prísny Proust, s mravčou dôslednosťou rozpracúvajúci svoje inštinkty a s božskou intuíciou veliaci armáde slov, ktorá, vysádzaná a pripravená na čítanie, pripomína paličkovanú čipku alebo krásnu, plnú, ušľachtilú sakuru v kvete, kde má svoje miesto každá jemná vráska kôry, konáre od najväčších po tie najmenšie, či každý lupienok voňavého okvetia: skloniť sa nad Proustom nie je stratený čas, ale znovunachádzanie intímneho, nuansovaného priestoru v čase každého z nás.
Ako milujem
Milujem ťa zo všetkých síl,
milujem ťa ako sa umýva vo vode,
ako sa dvíha tvár k čistému svetlu.
Milujem ťa povznesený nad každú nízkosť
ako dobrý oráč rozsievajúci svoje semeno;
milujem ťa ako samohlásku,
ako sýkorka belasá,
ako druid z pohanských čias
aj ako kresťan velebiaci Máriu;
milujem ťa nepomýlený dlhými vlasmi
a bez zmätku v pocitoch,
milujem ťa čistý ako skala,
ako vytrysknutý prameň
a ako zlatý prút.
Milujem ťa ako lišiak
ovoniavajúci čerstvú stupaj,
ako hriešnik skláňajúci smutnú tvár,
vedomý si svojich prestúpení,
milujem ťa plný ohňa,
ako kriesiteľ večného plameňa
a ako holohlavý pelikán.
Milujem ťa ako sa tancuje,
ako sa spieva
a ako sa dvíhajú
stredne ťažké bremená.
Milujem ťa ako snehobielu prikrývku
v „teplom pachu nemocnice“
ako Samson svoju Dalilu,
ako odmietaný nápadník,
ako milovník slobody
a čistej vody s vyzrnenými mineráliami,
ako kanec v temnom konci lesa
a ako zlatá priadka morušová.
Milujem ťa ako sa píše veľké A,
čistý a vzpriamený,
ako zapálená pochodeň
a ako kvet z tvojej záhrady.
Milujem ťa ako narkoman,
ľaliovočistý hráč,
čo nikdy nevylúči náhodu
a ako rozkošník,
voľkajúci si na lôžku z lotosových kvetov.
Pinelova nemocnica, Pezinok 19. 1. 1997
Slová ľudí a kvetín
Slová v tomto byte,
slová mojej ženy, detí,
slová z rádia i z televízora
vynárajú sa akoby spoza mohutnej hory,
zaznievajú a odchádzajú do nebytia.
Boli tu vôbec?
Zazneli a odozneli?
Zachytila ich aparatúra,
pozemská či nebeská?
Alebo boli určené iba mne,
no ja som ich nechal
im samým napospas
padať ako kôpku štrku?
Z polospánku v posteli
prebral som sa na balkóne.
Predo mnou uprostred noci
živá stena z rastlín:
ružové kvety oleandra,
nebovomodré kvety olovníka.
Všetky rastliny
z vlhkých kvetináčov šepotali
„je nám tu dobre“.
A tie slová nemuseli vôbec
vysloviť.
