Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Andrej Štiavnický pôsobil ako redaktor v rádiu Slobodná Európa, Slovenskom rozhlase, dnes je publicistom a spisovateľom. Je autorom kníh

    Andrej Štiavnický pôsobil ako redaktor v rádiu Slobodná Európa, Slovenskom rozhlase, dnes je publicistom a spisovateľom. Je autorom kníh Milovať bez lásky a sexu (1996), Európan na križovatke dejín a života (1998) a voľnej románovej hexalógie o osudoch Alžbety Bátoriovej V podzemí Čachtického hradu (2001), Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode (2002), Čachtická pani pred najvyšším súdom (2003), V tieni smrti Alžbety Bátoriovej (2004), Zbohom, Alžbeta Bátoriová (2005), Kliatba Alžbety Bátoriovej (2008) a Vivat Alžbeta Bátoriová (2011).

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Iné

    • Milovať bez lásky a sexu. 111 otázok Andreja Štiavnického biskupovi Rudolfovi Balážovi (1996)
    • Európan na križovatke dejín a života. 44 otázok publicistu Andreja Štiavnického pátrovi Jozefovi Porubčanovi SJ o súčasnosti a budúcnosti (1998)
  • Charakteristika tvorby

    Andrej Štiavnický sa v prozaickej tvorbe venuje predovšetkým jednej téme, v rozsiahlom románovom cykle (doteraz napísal sedem častí)
    Andrej Štiavnický sa v prozaickej tvorbe venuje predovšetkým jednej téme, v rozsiahlom románovom cykle (doteraz napísal sedem častí) stvárňuje príbeh Alžbety Bátoriovej a jej doby. Ako sám tvrdil v rozhovoroch, k písaniu kníh o nej sa dostal až po vyše tridsaťročnej permanentnej príprave, po dôkladnom štúdiu dokumentov a ostatného archívneho materiálu. Začína tam, kde iní skončili. Aj keď bibliografia literárnych diel o Alžbete Bátoriovej je mimoriadne rozsiahla (vyše stovky), jej osudy okrem slovenských spisovateľov (najznámejší je román Joža Nižnánskeho, ale písali o nej aj Peter Kováčik, Peter Jaroš, Pavel Dvořák, Stanislav Štepka, ba aj Ján Botto, Jonáš Záborský a Jozef Škultéty) zobrazili maďarskí, anglickí, nemeckí, francúzski, ba dokonca aj španielski spisovatelia. Takmer všetci sa zamerali na obdobie, keď beštiálne mučila a vraždila svoje obete. Jej osudy po odhalení zločinov zostávali v umeleckej literatúre v podstate nespracované. Len okrajovo sa jej života vo väzení dotkli Jožo Nižnánsky v románe Žena dvoch mužov a Ján Čajak ml. v knihe V zajatí na Holíčskom hrade.
    Andreja Štiavnického zaujímajú predovšetkým osudy Alžbety Bátoriovej po uväznení. V románovej sérii autor zobrazuje snahu niektorých uhorských šľachticov s podporou panovníka postaviť ju pred súd a dosiahnuť spravodlivý a prísny rozsudok, ich zámery narážajú na odpor palatína Turza, ktorý zubami-nechtami odďaľuje, aby sa s masovou vrahyňou uskutočnil riadny proces. Bátoriovej príbuzní, priatelia, prisluhovači a spolupáchatelia jej krutých zločinov, ktorí unikli spravodlivosti, sa ju snažia zachrániť, dokonca zorganizujú jej útek z podzemia Čachtického hradu a namiesto nej nastrčia dvojníčku. Podvod je však odhalený a Bátoriová sa opäť ocitá, aj keď nesúdená, za mrežami vo vlastnom hrade, kde neskôr umiera.
    Andrej Štiavnický v čase, keď niektorí maďarskí, ale i slovenskí historici spochybňujú pravdivosť legendy o masovej vrahyni z Čachtického hradu a vyhlasujú ju za ľudovú liečiteľku a nevinnú obeť zákerných intríg, jednoznačne vynáša svoj názor o nespornej Bátoriovej vine. Upozorňuje, že prípad Bátoriovej nebol v 17. storočí ojedinelý. Veľký priestor v románoch venuje rovnako sadistickej grófke Anne Rosine Listiusovej, šintavskej čarodejnici, manželke neskoršieho uhorského palatína Stanislava Turza, nad ktorou síce súd vyniesol hrdelný ortieľ, lenže po udelení milosti od cisára Ferdinanda III. zomrela prirodzenou smrťou. V protiklade s týmito vrahyňami Andrej Štiavnický rozvíja v ďalších dieloch životné osudy ženy mimoriadne dobrej a láskavej, svätice, Žofie Bosniakovej.
    Štiavnického snaha zatraktívniť dej dobrodružnými epizódami vedie k istému stereotypu. Až priveľa náhod je v jeho románoch, zajatci sa neraz po uväznení zázračne zachránia, hrdinovia sa často ocitnú v nebezpečných situáciách, ale vražedná guľka minie cieľ, v poslednej chvíli príde nečakaná pomoc.
    Cyklus románov Andreja Štiavnického je typickým príkladom, keď sa dostávajú do protikladu na jednej strane vkus čitateľov, hladných po dobrodružnej literatúre, napínavom deji, keď získavajú ako pridanú hodnotu i populárnym spôsobom podané fakty o historickom období, v ktorom sa román odohráva, na druhej strane historici i literárni kritici Štiavnickému vyčítajú až prílišné voľné narábanie s historickými faktami a nadbiehanie vkusu bežného čitateľa.
    Podľa vyjadrenia spisovateľa mal ambície vytvoriť rozsiahlu historickú fresku o spoločenských pomeroch v prvej polovici 17. storočia, ale zostal niekde na polceste, skôr sa mu podarilo napísať romány s atraktívnym dejom na historickom pozadí, ktoré zaujmú predovšetkým nenáročného recipienta. A na naše pomery až nadštandardné náklady jeho kníh i úspech v Čechách svedčia o silnom čitateľskom zázemí.
    Ján Bábik, december 2016
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Milovat bez lásky a sexu? 111 otázek Andreja Štiavnického biskupovi Rudolfu Balážovi (1997) V podzemí Čachtického hradu (2002) Čachtická
    Milovat bez lásky a sexu? 111 otázek Andreja Štiavnického biskupovi Rudolfu Balážovi (1997)
    V podzemí Čachtického hradu (2002)
    Čachtická paní ve vězení a na svobodě (2004)
    Čachtická paní před Božím soudem (2004)
    Ve stínu smrti čachtické paní (2006)
    Sbohem, čachtická paní. Strhující příběh Anny Rosiny Listiusové a Žofie Bošňákové (2008)
    Kletba čachtické paní (2010)
    Vivat, Čachtická paní! (2013)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Pripomíname si (Andrej Štiavnický – 55). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 160. HRON, Marek: Andrej
    ŠAH: Pripomíname si (Andrej Štiavnický – 55). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 160.

    HRON, Marek: Andrej Štiavnický: Kliatba Alžbety Bátoriovej. In: Slovenské pohľady, roč. IV+128, č. 1 (2012).

    HALVONÍK, Alexander: Slovenská próza 2008. In: Knižná revue – príl. Súmrak literárneho snobizmu, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. VI.

    VLNKA, Jaroslav: Andrej Štiavnický: Kliatba Alžbety Bátoriovej. In: Knižná revue, roč. XIX, 29. 4. 2009, č. 9, s. 3.
    http://www.litcentrum.sk/recenzie/kliatba-alzbety-batoriovej-andrej-stiavnicky

    ŠTRPKOVÁ, Irena: Andrej Štiavnický. In: Šopornianske noviny, roč. 9, č. 4 (2008).

    LENGYELOVÁ, Tünde: Krvavý kokteil dedka Večerníčka. In: Knihy a spoločnosť, roč. 3, č. 10 (2006). http://www.knihyaspolocnost.sk/archiv/2006-10/KaS-2006-10.pdf

    BELKOVÁ, Zuzana: ...a sága pokračuje. In: Knižná revue, roč. XV, č. 4, s. 5 (2005).

    ADAMČÍKOVÁ, Tatiana: Skazené srdce. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč.18, č. 13-14 (2005).

    Zbohom, Alžbeta Bátoriová. K prezentácii nového románu Andreja Štiavnického. In: Podtatranské noviny, roč. 46, č. 45 (2005).

    HAVLÍKOVÁ-ZUBOVÁ, Ľubica: Málo námahy, málo muziky. In: Kultúrny život, roč. III, č. 3 (2002).

    LITECKÝ, František: S chladnou hlavou v horúcom príbehu (Andrej Štiavnický: V podzemí Čachtického hradu). In: Knižná revue, roč. XI,  14. 11. 2001, č. 23, s. 5.

    Rozhovory


    ŠIMKULIČ, Marián: Beštialitu Alžbety Bátoriovej dokazujú svedecké výpovede. So spisovateľom Andrejom Štiavnickým o jeho najnovšom románe. http://www.buxcafe.sk/rozhovory/stiavnicky-rozhovor.html

    GREŠ, Ján: Bátorička bola perverzná vrahyňa: Jakubisko sa mýli, o zločinoch uhorskej šľachtičnej existujú dôkazy. In: Slovenka, roč. 62, č. 3 (2009).

    HORÁČKOVÁ, Alice Horáčková: Báthoryová byla bestie, ne světice. A Jakubisko natočil paskvil. In: Mladá fronta Dnes, 12. 9. 2008. http://kultura.zpravy.idnes.cz/bathoryova-byla-bestie-ne-svetice-a-jakubisko-natocil-paskvil-p6d-/literatura.aspx?c=A080911_184337_literatura_kot

    BELKOVÁ, Zuzana: ... sága pokračuje (Andrej Štiavnický: V tieni smrti). In: Knižná revue, roč. XV, 16. 2. 2005, č. 4, s. 5.

    Beseda s Andrejom Štiavnickým. In: Abrahámske noviny, roč. 2, č. 2 (2005).

    LITECKÝ, František: Poďme sa diať! (Andrej Štiavnický: Čachtická pani). In: Knižná revue, roč. XIII, 26. 11.  2003, č. 24, s. 5.

    JURKOVIČOVÁ, Jana: Štiavnický zavŕšil trilógiu. In: Sme,  9. 9. 2003. http://www.sme.sk/c/1091395/andrej-stiavnicky-zavrsil-trilogiu.html

    OBERTOVÁ, Jana – ŠTIAVNICKÝ, Andrej: O Bátoričke sa mi zatiaľ nesníva (Rozhovor s publicistom a spisovateľom Andrejom Štiavnickým). In: Knižná revue, roč. XII, 13. 11. 2002, č. 23, s. 12.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Spolu s hrdinami sa dostaneme do chyže i do paláca. Zoznámime sa s palatínom Turzom, viedenským cisárom, ale aj s obyčajnými ľuďmi
    Spolu s hrdinami sa dostaneme do chyže i do paláca. Zoznámime sa s palatínom Turzom, viedenským cisárom, ale aj s obyčajnými ľuďmi čachtického podhradia. Autor úspešne vykresľuje obraz rušného počiatku sedemnásteho storočia. Na jeho plátne je Bátorička len jednou z postáv. Štiavnický neskresľuje perspektívu čias do historky o zvrhlých podliakoch a nevinných obetiach, ponúka svet so všetkým dobrým i zlým. Jeho príbeh sa rozlieva viacerými smermi – jednotlivé línie sa prelínajú a umocňujú dramatický náboj celku.
         František Litecký, Knižná revue 23/2001

    Príbeh s parametrami historickej detektívky, trileru či jednoducho spleti pochmúrnych epizód láka všetkých milovníkov škandálu s patinou. Obyčajnosť hrdinov sa nenosí. Prvoplánovo efektný text stojí na komplikovaných, ba až patologických typoch. Zavše prebleskne červenoknižnicová situácia, inokedy preberá opraty číročisté násilie. Chladnokrvne treba uznať, že ide o zväčša účinné rekvizity konvenčného bestselleru. Také čosi nedevalvuje, vášne sú predsa večné. Napätie nehrdzavie, rovnako ako nehrdzavie dobre udržiavaná čepeľ. Štiavnický v niektorých ohľadoch kalkuluje až prekvapujúco úspešne. Uzurpoval si pre svoje vytrvalé písanie fenomén čachtickej panej. Ťaží z mýtu a má toľko predvídavosti, aby použil fintu s paralelným osudom. Javisko treba zaľudniť pôsobivými postavami. Najprepracovanejšia z nich, Anna Rosina Listiusová, fungovala v trilógii paralelne s Báthoričkou. Najnovšia próza Andreja Štiavnického je napísaná v duchu triku: „a sága pokračuje.“ Démonická Listiusová sa, prirodzene, tlačí výraznejšie do popredia. Grófka je mŕtva, nech žije zločin! Koketovanie so záhrobím možno pritom - vzhľadom na žáner - považovať za neodmysliteľný ornament.
    Zuzana Belková, Knižná revue 4/2005


    Andrej Štiavnický svojím prístupom k stvárneniu témy predovšetkým dokázal, že aj pri práci s tzv. ľahkou literatúrou možno odviesť nesmierny kus statočnej literárnej roboty, ktorá neznižuje dôstojnosť čitateľa (pochopiteľne ani autora), ale čítaním ľahkého románu si zároveň obohatí svoje poznatky, v tomto prípade o jednej historickej epoche dnešného Slovenska a okolitých krajín, ktoré spolu tvorili mocnú ríšu.
    Tatiana Adamčíková, Literárny týždenník 13-14/2005 o románe V tieni smrti Alžbety Bátoriovej
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Zlatá kniha vydavateľstva Ikar za viac ako 15 000 predaných výtlačkov  románu Čachtická pani pred najvyšším súdom, 2013
    Zlatá kniha vydavateľstva Ikar za viac ako 15 000 predaných výtlačkov  románu Čachtická pani pred najvyšším súdom, 2013

    Platinová kniha vydavateľstva Ikar za viac ako 25 000 predaných výtlačkov románu V podzemí Čachtického hradu, 2015
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Do salónu strmým krokom vstúpil zavalitý muž. Gróf pozeral na prichádzajúceho s istou dávkou závisti, ale
    Do salónu strmým krokom vstúpil zavalitý muž. Gróf pozeral na prichádzajúceho s istou dávkou závisti, ale vzápätí vstal z kresla, hlboko sa pred ním uklonil a podal mu ruku so slovami:
    „Buď pozdravený, vzácny priateľ. Srdečne ťa vítam vo svojom paláci.“
    „Ďakujem ti, Peter!“ odpovedal Turzo hlbokým hlasom a začal si zobliekať ťažký kožuch. Starý sluha podišiel k nemu, vzal ho a odišiel.
    „Sadni si, kde ti je najpohodlnejšie, a cíť sa ako doma,“ ozval sa gróf, len čo sa dvere zatvorili. „Čomu môžem vďačiť za tvoju nečakanú návštevu?“
    „Bol by som veľmi rád, keby sme sa prestali hrať na skrývačku. Niet času na prázdne reči!“ odvetil Turzo nahnevane. „Poviem ti na rovinu, prečo som tu. Potrebujem tvoju pomoc.“
    „Ty, najvyšší predstaviteľ krajinských záležitostí Uhorska prichádzaš prosiť o pomoc mňa? To je skutočne paradoxná situácia!“ zvolal gróf s ostrou iróniou.
    Palatína svrbeli päste, lebo s ním hovoril ako s bláznom, čo ho privádzalo do zúrivosti. Snažil sa ovládať, ale bolo to pre neho veľmi ťažké. Nezniesol, ak mu niekto oponoval, alebo ho dokonca zosmiešňoval.
    „Presne tak, ako si povedal, priateľu. Prišiel som ťa poprosiť o pomoc a pevne verím, že neodmietneš a vypočuješ ma.“
    „Zaiste chceš odo mňa dôkazy o zločinoch a ohavnostiach Alžbety Bátoriovej,“ podpichoval Fábry. „Veľmi rád a ochotne ti pomôžem.“
    „Nedám sa zapliesť do siete tvojich intríg!“ vybuchol Turzo nečakane a vyskočil spoza stola ako rozzúrený tiger. „Vari si už načisto zošalel a slepá nenávisť k čachtickej panej ti celkom zatemnila rozum?“
    „Ovládaj sa, vznešený priateľ!“ varoval ho gróf podráždene. Obával sa, že Turzo ho zdrapí pod krk a v slepom hneve zahrdúsi. „Prišiel si do môjho paláca a ja som ťa prijal ako priateľa. Prečo...“
    „To je tvoje jediné šťastie!“ skočil mu do reči palatín a v poslednej chvíli sa ovládol. „Ešte stále nechápeš, že ak poženieš Alžbetu Bátoriovú pred kráľovský súd, zasadíš smrteľný úder uhorskej šľachte? Za svoje zločiny by skončila v rukách kata, čím by šľachtické stavy utrpeli morálnu ujmu a stratili vlastnú dôstojnosť pred celým svetom!“
    Gróf stŕpol. Výraz palatínovej tváre neveštil nič dobré, preto hneď neodpovedal. Vyčkal, kým sa rozhnevaný Turzo trochu neupokojil, ale nástojčivá výčitka jeho posledných slov ho priam nútila k sarkazmu.
    „Ba jeho mater bláznivú, a nie dôstojnosť!“ šprihol mu do tváre a začal sa nasilu smiať. „Chceš mi pripomenúť otrepanú frázu ,nedajme sa bratia´?“ Povedz mi úprimne, kto dnes, okrem teba, tvojich pätolízačov a príbuzných stojí o čachtickú paniu? Naše zákony hovoria jasnou rečou...“
    „Ty sa opovažuješ nazývať mojich priateľov pätolízačmi?!“ prerušil ho Turzo urazene. „A sám už niekoľko rokov pochlebuješ panovníkovi, votrel si sa do jeho priazne a zradil si záujmy nás všetkých?! Veď kráľovi v tomto prípade nejde o nič iné, iba o zdiskreditovanie šľachty. Nemôže so svojimi spojencami zniesť nedotknuteľné výsady a práva! Na to si doteraz neprišiel?!“
    „Exemplárny proces s čachtickou paňou bude iba nastavením zrkadla magnátskym vrstvám. Ty ako zástupca panovníka v Uhorsku by si mal vedieť, že zákon platí pre každého, nie iba pre bedárov a chudobných! Podľa zákona musí byť smrťou potrestaný každý, kto siahne na život príslušníka šľachtického stavu. A práve v prípade Alžbety Bátoriovej bolo toho už priveľa!“
    „Vieš predsa, že tú nešťastnú ženu som odsúdil na doživotie v podzemnom žalári. Je to pre ňu väčšie poníženie ako trest smrti. Každý dnes v tejto krajine vie, že čachtickej panej sa už pomôcť nedá a zo žalára sa nikdy nedostane! Prečo donekonečna rozmazávaš túto uzavretú záležitosť a obtieraš ju o uši nepovolaným?!“
    „To, že si ústnym rozsudkom uväznil grófku na jej hrade, ešte nič neznamená! Už dávno si jej mal poslať citáciu a postaviť ju pred oficiálny kráľovský súd! Tvoje priehľadné manévrovanie poburuje čoraz viac kráľovský dvor vo Viedni.“
    Gróf nekričal, ale dôraz v jeho hlase palatína dráždil. Už-už chcel vyskočiť z kresla a zdrapiť grófa pod krk, vedel však, že tým by prehral na celej čiare. Z výrazu jeho tváre sa dalo vyčítať, že už stráca trpezlivosť. S hnevom si uvedomil, že predsavzatie získať Fábryho na svoju stranu nemá nádej na úspech.
    „Nemáš v sebe ani kúsok prezieravosti! Vieš, aký ohlas by vyvolal verejný proces s Alžbetou Bátoriovou? Aj ty sám by si sa s ňou dostal do jedného vreca a vo svete by s posmechom poukazovali na uhorskú šľachtu. A kto zotrie potupu z čela jej príbuzných?“
    „Prepáč, vzácny palatín, ale nemôžeš klásť rodinné a osobné záujmy pred celonárodné! Zločiny Alžbety Bátoriovej a jej sadistická ukrutnosť sú nielen výsmechom ľudskosti, ale aj traumou pre Uhorsko! Pred rokom ti panovník prikázal ukončiť vyšetrovanie a potrestať ju podľa platného zákona. A čo si urobil ty? Odkladal si donekonečna súdny proces a uzavrel si ho spôsobom, ktorý je v príkrom rozpore so zákonmi našej krajiny.“
    „Tak už dosť!“ zreval palatín, ktorý už nedokázal prestierať pokoj, s akým doteraz prijímal jeho radikálne útoky. „Ako sa opovažuješ tak nehorázne ma urážať?! Mňa, ktorý sa starám o poriadok, pokoj a blaho Uhorska!“
    Treskol päsťou do stola, ktorý pod úderom zaprašťal, a vyšívaný obrus z jemného plátna zletel na zem. Tvár sa mu sfarbila dofialova, oči sa podliali krvou a výraz tváre pôsobil hrozivo. Peter Fábry sa však nedal vyviesť z rovnováhy. Ironicky sa usmieval na rozčerteného palatína, ktorý sa náhlivo zohol a zodvihol zo zeme biely obrus. Hodil ho na stôl a dlaňou si zakryl oči.
    „Upokoj sa, Juraj, a nepodliehaj slepému hnevu!“ prehovoril Fábry pokojne, ale v jeho hlase bolo cítiť napätie. „Len si dobre spomeň, že ešte v januári minulého roka kráľovský kancelár Vavrinec Ferencfi informoval panovníka o ukrutných zločinoch Alžbety Bátoriovej. Nové výpovede o jej ohavnostiach podnietili kráľa, aby dal dispozíciu viedenskej súdnej komore, že Bátoriová má byť pre toľké zločiny odsúdená na smrť! Čo na to povieš?“
    „Buď si istý,“ odvetil Turzo miernejším tónom, „že panovník zmenil svoj postoj k Alžbete Bátoriovej. Ešte v máji minulého roka cestou do Frankfurtu, kde ho korunovali za rímsko-nemeckého cisára, sme preberali aj tento proces. Čachtická pani zostane vo väzení až do smrti!“
    „Obávam sa, že tebe predovšetkým chýba akýkoľvek zmysel pre spravodlivosť!“ povedal Fábry. „Nezabúdaj, že pred Bohom sme si všetci rovní! Mnohí ťa obviňujú, a ja im dávam celkom za pravdu, že aj ty môžeš za zmárnené životy dievčat zo zemianskych a šľachtických rodín, ktoré zomreli v posledných mesiacoch odvtedy, čo si mal vyšetriť čachtickú aféru. Nesieš za ne plnú zodpovednosť spolu s Alžbetou Bátoriovou!“
    „Tvoja podlosť nepozná hraníc, keď sa opovažuješ porovnávať ma s tou beštiou! Zmietol som ju zo zemského povrchu a odsúdil na doživotný trest!“
    „Napriek tomu ti ubzikla na Füzér a tam páchala svoje ohavnosti naďalej! Na únose sa aktívne podieľal zemplínsky župan Juraj Druget, oddaný zať Alžbety Bátoriovej. Všetko sa uskutočnilo s tvojím tichým súhlasom!“
    Turzo vyskočil z kresla a gróf Fábry už hľadal spôsob, ako sa vyhnúť jeho medvedím ručiskám. Obával sa, že ho zdrapí a vyhodí von oknom. Na jeho veľké prekvapenie však palatín zaškrípal zubami, rozopol si vestu a začal zúrivo chodiť po salóne.
    Náhle zastal pri závese, ktorý oddeľoval tajnú miestnosť, kde sedel nič netušiaci kardinál. Gróf stŕpol od strachu a očividne zbledol. V poslednej chvíli zdrapol stôl, ktorý okúsil palatínovu päsť, a prudko ho prevrátil na zem. Lomoz a praskot dreva prekvapil rozčúleného Turza natoľko, že priskočil ku grófovi a zrúkol:
    „Vari si úplne potratil rozum, ty naškrobený blázon?! Alebo si opitý?!“
    „Neurážaj ma!“ oboril sa na neho gróf. „Namiesto zhabania rozsiahlych majetkov Bátoriovcov v prospech kráľovskej koruny si ich tajne podelil dedičom čachtickej panej! Informoval si o tom jeho kráľovské veličenstvo?“
    „Ty podliak! Ako sa opovažuješ tvrdiť čosi takéto bez dôkazov?! Nazdávaš sa, že naletím na tvoje teatrálne kúsky a sprosté táraniny?!“
    „Veľmi ma mrzí, že všetko popieraš a moje dôkazy proti tebe považuješ za táraniny. Povedal by som ti oveľa viac, ale obávam sa, že ty nechceš počuť pravdu. Napriek tvojej tvrdohlavosti zostáva faktom, že Alžbeta Bátoriová patrí pred súd!“
    „Ty si naozaj blázon! Prišiel som za tebou ako priateľ a chcel som ti odhaliť zákulisie tohto procesu. Si však zaslepený a chceš ju za každú cenu vidieť na šibenici! Bezpečnosť a blaho Uhorska ťa v tomto prípade ani zďaleka nezaujímajú!“ zúril palatín a nečakane podišiel k dverám. Zlostne sa obrátil ku grófovi a varovným hlasom ho vystríhal: „Veľmi dobre si rozmysli, čo budeš ďalej podnikať!“
    „Ubezpečujem ťa, že na rozdiel od teba mám čisté svedomie! Ty si zodpovedný za zneužívanie zákona! Na tvojich pleciach leží bremeno nevinnej krvi úbohých obetí čachtickej panej, lebo ideš proti spravodlivosti aj so sudcami, ktorí sú ti slepo oddaní! Si zodpovední za týranie a vraždenie, ktoré Alžbeta Bátoriová páchala pod záštitou tvojej zhovievavosti!“ obvinil ho gróf nekompromisne. Zdvihnutým ukazovákom dával dôraz svojim argumentom, pričom zarazenému palatínovi pozeral nenávistne do očí. Ten zúrivo otvoril dvere a už-už chcel odísť. Predsa však nezostal svojmu hostiteľovi nič dlžný.
    „Týmto si sa otvorene postavil proti mne, uhorskému palatínovi a krajinskému vojvodcovi. Uvedom si, do akej nebezpečnej hry si sa dostal!“
    Obrátil sa, treskol dvermi a zakrátko bolo na chodbe počuť vzďaľujúcu sa ozvenu ťažkých krokov.

        (Z knihy Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode)
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory

 

Obálka slniečka september 2013