Andrej Hablák

     Od úvodnej zbierky sa Hablákovou témou stalo médium písania a reči ako široko chápaného ontotvorného aktu. Písaním sa osobitým spôsobom uskutočňuje naše vedomie a uvedomovanie si seba (Váhavo postávam nepripravený odísť), básnickým písaním sa dá prenikať do nevypovedateľných vrstiev človeka alebo sveta (Jazvyk) a verbalizovaním myšlienok sa pamäťovo zaznamenáva procesuálnosť života (Tichorád, Leknín).
     V knihe osemnásťročného debutanta A. Habláka Váhavo postávam nepripravený odísť prevláda téma identity, ozrejmovanie si základných pravidiel jestvovania v izolácii a spoločnosti. Časť textov tvoria krátke impresie, lyrické pointované náčrty, väčšiu pozornosť však básnik venuje dlhým meandrovitým úvahám, ktoré sa po roku 2000 stali nápadným poznávacím znakom Hablákovej poetiky. Opisy a monológy, vedené v reálnej a hypotetickej rovine, odrážajú autorovu nerozhodnosť, neskúsenosť a ostávajú záznamami procesov myslenia pred ich štylistickou a pragmatickou korekciou.
     Do abstraktnejších úrovní sa A. Hablák ponára v knihe Jazvyk, v ktorej využíva básnický jazyk na cestu k „pred-stavom“ vedomia, na archeologicko-metaforickú cestu do času pred definitívnym zjavením sa vedomia v človeku. Už názvom knihy naznačil možné ciele, identifikujeme v ňom štvoricu vzájomne podmienených slov – ja, zvyk, jazva, jazyk – tvoriacich metaforu bolestného vypovedania a expedíciu do stavu a procesu ja-zvykania si. Cesta sa končí symbolicky na začiatku vynorením sa vedomia a novým narodením. Aj napriek veľkej heterogénnosti jazyka, rozbitej syntaxi, neštandardnému používaniu interpunkcie a obraznosti, kde reálne objekty (substancie) nahrádzajú iba ich materiálne a jazykové metonymie (akcidenty), je kniha vďaka tematickému rámcu čitateľná ako zážitkový artefakt aj výskumný projekt.
     Gnozeologické ambície autora sú prítomné aj v ďalších dvoch knihách. Popri poznávaní sa do popredia dostávajú aj emotívnosť, exaltovanosť a citovo zafarbená ódická tonalita. V knihe Tichorád sa základom stáva simultánnosť vedomia subjektu, ktoré vo svojej totalite zhromažďuje, organizuje a znovu vyvoláva prítomne prežívané aj v minulosti prežité a spája ich do nového celku. Vedomie je sústredené na seba, ignoruje dokonca vlastnú telesnú časť, opisuje „udalosti ducha“ a písaním potvrdzuje svoj obsah: všetko, čo človeka robí takým, aký je. Len časť procesov vedomia je zámerná, umožňujúca vôľou ovplyvňovať obsah, oveľa väčšmi autora zaujímajú spontánne napĺňania a vyprázdňovania vedomia. Osobitným stavom je prázdnota (inercia, nirvána, zobrazená motívom „dutosti“), na jednej strane oslobodzujúca, na druhej strane ako hrozba. Prítomnosť konvergentnej subjektivity zároveň vyvoláva u autora otázky, ako nadväzovať spojenie s inými subjektmi a aká je možnosť porozumenia si ako praktického problému aj ako gnozeologického princípu.
     V knihe Leknín sa okruh tém rozširuje, hoci stále ho možno ohraničiť skúmaním možností vnímania, písania a prežívania. Na rozdiel od rozsahom neveľkej zbierky Tichorád autor v Lekníne uplatňuje postupy nielen priameho zápisu prežívaného (prvý a záverečný cyklus Tebe a Dávne mesto), ale aj reflexiu naučeného (prostredná časť Leknín), ktoré sa postupne stáva súčasťou vedomia a myslenia subjektu.

Narodil sa 2. júna 1977 v Dolnom Kubíne. V rokoch 1991 – 1995 chodil na gymnázium A. Bernoláka v Námestove. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1996 – 2002 študoval kombináciu slovenský jazyk a literatúra – filozofia. V rokoch 1993 a 1996 absolvoval študijné pobyty v USA. Pracoval ako redaktor literárnej prílohy denníka Pravda PULZ (1997 – 1998) a v časopise Romboid (2000), v rokoch 2002 – 2004 bol doktorandom Ústavu slovenskej literatúry SAV.

     Poéziu, recenzie, štúdie a publicistiku uverejňuje Andrej Hablák od polovice 90. rokov. Debutoval ako osemnásťročný básnickou zbierkou Váhavo postávam nepripravený odísť (1995), ktorá obsahuje prírodné impresie, subjektívne reflexie aj texty, ktoré tematizujú problematiku písania. Leitmotívom je bolestné prežívanie samoty, životnej neuspokojenosti a obmedzených poznávacích dispozícií subjektu. Subjekt na ne reaguje záväzkami pokory a statočnosti, extatickým exponovaním extrémnych citových, mentálnych a fyzických zážitkov, unikaním do fantázie a nadľahčujúcou sebairóniou. Hablákovou ambíciou je od prvej zbierky poézia ako špecifická forma sebapoznávania. Sebauvedomovanie subjektu pritom prebieha v troch navzájom prepojených rovinách: ako sebareflexia vlastnej identity, ako reflexia obcovania subjektu so svetom a reflexia jeho vzťahov s blízkymi ľuďmi – matkou, priateľkou, kamarátmi (umelcami). Tieto tematické konštanty rozvíja aj v ďalších knihách. Dôležitou výpovednou stratégiou je ondrušovské inscenovanie situácií elementárnych fyzických prejavov (dýchanie) a činností, ktoré dostávajú alegorický význam. Zbierka kulminuje básňami, ktoré nastoľujú problém autenticity poézie cez posilnenie sebareferenčnej roviny textu, keď zlyhávanie snahy literatúry o totožnosť so životom dávajú motivicky do súvislosti so zlyhávaním človeka zoči-voči základným veličinám života (existenciálna osamotenosť, sex, smrť).

     V druhej zbierke Jazvyk (1999) sa subjekt definuje najmä vo vzťahu k svetu. Ten reprezentujú základné živly a substancie (hlina, kov, kameň…), ktoré ovláda princíp sústavnej premeny vecí. Motívy zrodenia, vznikania a očisty sú zasa nositeľmi predstavy citového, intelektuálneho a telesného precitania subjektu do plného života. Tento koncept sa premieta do názvov jednotlivých cyklov (Prehĺtanie vzduchu, Kŕč krvi, Voda celistvosti, Sneh smiechu) aj do kompozície celej zbierky, ktorá vrcholí básňami priľnutie. koniec a začiatok. V tejto súvislosti na ďalšej závažnosti získava reflexia vzťahu medzi textom a žitím postavená na problematizácii totožnosti „Rytia“ a „Bytia“. Jednotlivé básne koncipované ako naliehavé pokusy o pomenovanie zmyslových vnemov a vnútorných pocitov subjektu, neraz zakončené dvojbodkou, vyjadrujú, že text sa k bohatstvu prežívania dokáže len priblížiť. Hablákova výpoveď je založená na akomsi „prenatálnom čírení” jazyka. Vzhľadom na autorovu úzkosť z debutu, že jazykové sformulovanie zážitku znamená jeho „zabitie“, toto vyvolávanie života slovom, ktoré si je pritom vedomé svojich limitov, znamená významný obrat v Hablákovom nazeraní na trhlinu medzi životom a literatúrou smerom k vyjadreniu postmodernej, aporickej skúsenosti s nedostihnuteľnosťou reality textom.

     Na rozdiel od istej improvizovanosti debutu sa v Jazvyku už naplno uplatňujú náročné prostriedky zložitého vrstvenia významu založené na dekonštrukcii základných pravidiel a princípov jazyka. Už titul je palimspestový neologizmus, ktorý možno interpretovať mnohorako. Najskôr vyjadruje bolestno-extatické (jazva) zakúšanie hraníc funkčnosti objektivistických nástrojov vnímania a myslenia (jazyk), pričom tretím prvkom (ja-zvyk) sa do tejto apórie situuje samotný subjekt. Z jazykového hľadiska Hablák preferuje slovesné podstatné mená, infinitívy a adjektíva, no často vytvára aj neologizmy, v syntaktickej rovine využíva zložité vetné konštrukcie (často nedokončené či narušované) a genitívne väzby, významové vzťahy ďalej komplikuje „epidemickou“ interpunkciou. Dôležitým konštrukčným princípom je asociatívnosť, v textoch sa striedajú a prelínajú pasáže abstraktných úvah s modelovo-alegorickými pasážami, ktoré vychádzajú z opisov elementárnych fyzických prejavov, činností a komunikačných situácií. Základom obraznosti je abstraktná lexika, ale aj synestetická metafora či archetypálne symboly. Markantná je rovina citátov a alúzií na emblémové motívy známych básnikov (najmä I. Štrpka), ale aj odkazy na pojmy z rôznych vedných disciplín (filozofia, semiotika, antropológia, prírodné vedy, duchovné náuky atď.). Dôležité je aj vnútrotextové a v rámci knihy intratextové odkazovanie s príznakovým využitím veršovej segmentácie a typografických prostriedkov (rôzne typy písma). Tak sú jednotlivé cykly Jazvyku zreťazené do celku – ich mottá sa čiastočne prekrývajú s pointami a titulmi samotných textov.

     Myšlienkové aj estetické parametre Hablákovej poézie umožňujú povedať, že intencionálne a tvorivo rozvíja koncept významovo vrstvovitej, otvorenej básne, ako ho u nás realizovali príslušníci skupiny Osamelí bežci I. Štrpka a I. Laučík. Vytváraním synestetických efektov Hablák odkazuje aj na techniku konkretistov. Okrem už zmieneného Ondruša možno pole inšpirácií rozšíriť najmä o M. Haugovú a P. Macsovszkého. Inou formou básnikovho prihlasovania sa ku kánonu je motivické a paratextové, z funkčného hľadiska sebareklamné manifestovanie dôverného poznania rôznych básnických autorít, napríklad M. Haugovej v zbierke Jazvyk alebo J. Ondruša v tretej knihe Tichorád. Výrazom Hablákovho situovania sa v rámci aktuálnej básnickej produkcie je jeho tvorivá účasť na mystifikačnom manifeste anestetického básnického krídla Generator X: Hmlovina (1999) spolu s M. Habajom, P. Macsovszkým a P. Šulejom. (V tiráži knihy je uvedený ako redaktor.)

     Výrazom Hablákovho extenzívneho rukopisu je skladba Tichorád (2002). Má 22 častí a je datovaná rokmi 1996 – 2006. Meandrovitý prúd textu postavený na princípe časovej a priestorovej montáže sprítomňuje a do reflexívnej roviny posúva mentálne a zmyslové zážitky subjektu. Chlapec z prvých zbierok sa mení na muža. Rovinu jeho dorozumenia so svetom obstarávajú motívy socializovania sa subjektu v slovenskej umelecko-intelektuálnej societe a v euro-americkom kultúrno-civilizačnom priestore, zastrešené alegóriou života ako cesty. Rovina sebauvedomovania subjektu sa výrazne prepletá s reflexiou intímneho vzťahu. Viac než zmyslové aspekty lásky ho pritom zaujíma problém možnosti porozumenia s iným človekom. Ohniskami reflexie sú základné komunikačné situácie. Ťažiskový význam tak dostávajú motívy slova, hovorenia, ale aj mimických prejavov či gestikulácie. Kľúčový motív „tíchnutia“ subjektu pritom možno chápať aj ako variant jeho precitania z Jazvyku. Z motívov zmyslových vnemov, prírodných živlov, zrkadla a cesty vzniká vibrujúca sieť, ktorá „stelesňuje“ autorovu predstavu neustálej premenlivosti života a sveta. Skladba sa snaží aj o zachytenie aktuálnych kultúrno-civilizačných problémov. V mnohom však len trendovo korešponduje s módnymi témami a hodnotami, najmä pre manifestačné narábanie s filozofickými autoritami a emblémami, ktoré aspoň niekedy rozruší sebairónia subjektu.

     Tri zbierky A. Habláka popri evidentnom osobnom tvorivom vývine autora znamenajú obohatenie mladej slovenskej poézie prelomu storočí o recepčne náročnú, ale tematicky svojbytnú a esteticky suverénnu lyriku, ktorá produktívne nadväzuje na najlepšie hodnoty slovenskej poézie. Voči svojim vrstovníkom sa Hablák vymedzuje ako básnik, ktorý autentickosť výpovede dosahuje zdatným kombinovaním zmyslovej plnokrvnosti a kontemplatívno-intelektuálneho zaoberania sa problémami života a tvorby.

Jaroslav Šrank

JUHÁSOVÁ, Jana: Medzi schémou a inováciou (Pokus o typológiu žánrových tendencií). In: Litikon, roč. 3, 2018, č. 2, s. 75.

HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20. storočia). (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 13 – 27.

HOSTOVÁ, Ivana: Deus est machina. Generator x_2: Nové kódexy. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, s. 68 – 70.

RÉDEY, Zoltán: Veľa zbierok – málo poézie (Slovenská poézia 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XVIII.

DIANIŠKOVÁ, Veronika: Rozvetvený svet (Andrej Hablák: Leknín). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 17. 2. 2010, č. 4, s. 5.

MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

RÉDEY, Z.: Entropický obraz súčasného sveta a solipsizmus básnického subjektu. In: Rédey, Z.: Súčasná slovenská poézia v kontexte civilizačno-kultúrnych premien. Nitra 2005, s. 81 – 88.

RÉDEY, Z., Suchý, V.: Konfrontácie. In: Romboid, 39, 2004, č. 8.

ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. LIC, Bratislava 2004.

PÁCALOVÁ, J.: Tiché (pomalé) rozvinutie mysle. In: RAK, 8, 2003, č. 4.

GAVURA, J.: Básnická iniciácia I. In: Romboid, 37, 2002, č. 3.

-rm-: Cesta k sebapoznaniu a identite (Andrej Hablák: Tichorád). In: Knižná revue, roč. XII, 11. 12. 2002, č. 25 – 26, s. 19.

MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

ŠRANK, J.: Vlnenie, vírenie, čírenie. In: RAK, 5, 2000, č. 3.

GAVURA, J.: Prelet medzerami jazyka. In: Dotyky, 2000, č. 1.

MATEJOV, Radoslav: Skok na tenký ľad (Andrej Hablák: Jazvyk). In: Knižná revue, roč. X, 25. 10. 2000, č. 22, s. 12.

Najpresvedčivejšia práca so slovom bola odvedená v debute Váhavo postávam nepripravený odísť. Kombinácia jemnej vnímavosti a neohrabaného fanfarónstva sa ukázala účinnou. Podporila zrejmý zámer prezentovať radosť z písania-snívania. Lyrický aktér si bahní vo svojich poryvoch a náladách, o bežných a banálnych situáciách hovorí ozvláštneným, ba až zamotaným jazykom. Spája a varíruje slová, hľadá čo najprekvapivejšie spojenia slov i obrazov. Umenie improvizácie dostáva tú najsympatickejšiu podobu – váhanie z titulu je intenzívne a, paradoxne, akčné. Lyrický subjekt objavuje jemné fázové posuny – je v stave nepripravenosti konať, ale veľmi sa usiluje dospieť k pripravenosti a azda i ku konaniu. A autor bol v prvej polovici 90. rokov pripravený tento stav suverénne vždy znova a znova pomenúvať.

Viktor Suchý

V Jazvyku sa ponárame do uzavretého sveta ovládaného silami a veličinami, ktoré sú nám blízke svojou prirodzenosťou a zároveň sa v nich len málo spoznávame. Jednoznačne v nás sú alebo – my sme v nich. V Hablákovom projekte (pre)natálneho sebazrodenia sa odráža poznanie poetík Mily Haugovej (statický, odstredený svet rozložený na drobné) a Ivana Laučíka (dramatický ťah a vzťah zdanlivo nesúvisiacich entít, ľadové antiseptické pozadie prírody). Dôrazom na silu a bytotvornosť jazyka je zasa podobný tvorbe Petra Macsovszkého. Hablák nie je epigón, viaceré styčné body môžu byť kongeniálne a sú dané tak trochu tým, čo sa časti čitateľov (autorov) zdá ako dostatočne originálne a tvarovo nekonvenčné.

Ján Gavura

Ako najlepšie básne knihy Jazvyk možno hodnotiť texty priľnutie. koniec, ďalej začiatok; pamätám; na prahu jazyka alebo priatelia, a to z jednoduchého dôvodu: je v nich viac rešpektu voči čitateľovi (netrápia). Básne už svojimi názvami zužujú okruh asociácií z niekoľkých miliónov na niekoľko desiatok a svojou umiernenou roztrieštenosťou dávajú šancu netápať od jedného slova k druhému. Ani tak to nie je jednoduché čítanie. Najčastejšie texty vyjadrujú potenciál narodeného, uvedomeného alebo premeneného z jednej podstaty na inú a pri tomto opise nechýbajú ani hodnoty vzťahov (k priateľom, priateľke a najmä k matke prinášajúcej fyzickú existenciu). Text plynie ako tekutý kov, magma, čo preberá tvar svojho okolia, vosk, ktorý odleje tvár masky, prenatálne „pred-stavy“ neznáme, nevypovedané. (...) Vzdušnosť poézie je trochu alibistická, pretože jej nehrozí dopovedanie alebo malý katarzný priestor (čo je v umení nepochybne dobré). Problémom sa však zdá prílišná roztrieštenosť jazyka a niekedy až smiešne kŕčovité vyjadrovanie, v rovine obsahu je to zasa prílišná otvorenosť textov, ktoré môžu znamenať všetko, ale práve tak dobre aj nič. Hablák nepíše zlú poéziu, ale svojou nespoluprácou s čitateľom (s inou skúsenostnou matricou) sa vystavuje riziku, že bude u(po)kojený vlastnými slovami len on sám.

Ján Gavura

Reč/jazyk/hovorenie, charakteristické emblémy Hablákovej poézie, (aj) v zbierke Tichorád kľúčové, sa ďalej rozvíjajú v dvoch rovinách: ako ústredné výrazové a významové uzly básní. Redukovať Tichorád na tematizovanie komunikácie je zjednodušovaním tematického záberu. Možno ho oprávnene nazvať reflexívnym (miestami kontemplatívnym). Cez subjektívnu výpoveď smerujú básne k nadosobným, univerzálnym kategóriám. (...) Lyrický subjekt v tranze náhleho rozviazania jazyka (mysle) plynulou moduláciou hlasu v pokojnom stíšenom tóne tichorád hovorí. Reč, prúd básnenia, je sugestívnym neutíchajúcim šepotom bez začiatočného veľkého písmena a záverečného interpunkčného znamienka (možno zariekanie). Neukončené výpovede, myšlienková otvorenosť a lineárne rozvíjanie básní sú dané špecifickým spôsobom nadväzovania, ktorý môže pôsobiť rušivo. Uvoľnením asociačného prúdu Hablák postupne rozvíja prvotný motív (X > X1 > X2 >... > Xn). Vzájomná súvislosť je iba medzi dvoma za sebou nasledujúcimi členmi. Medzi ľubovoľne zvolenými neexistuje žiaden vzťah. Autor sa málokedy vráti k prvotnej myšlienke či motívu, ktorá môže byť nosnejšia ako takáto, hoci efektívna „odbočka“, pričom výsledkom takéhoto „defektného“ nadväzovania môže byť absencia zmysluplnosti básne alebo jej fragmentu.

Jana Pácalová

Osobitosť knihy Tichorád vystupuje na pozadí predchádzajúcej Hablákovej tvorby a vari ešte viac na pozadí celej súčasnej slovenskej poézie, a to vďaka svojej formálno-kompozičnej stránke – jej text je totiž jedinou súvislou básnickou skladbou. Pozornosť upúta azda hneď na začiatku knihy, už pri prvom zbežnom nahliadnutí, výrazná senzibilita, sila vizuálnych, optických, ale aj iných zmyslových vnemov, nezriedkavé synestetické efekty, takmer „hmatateľnosť“ priestoru a dokonca i času („čas narastá plasticky“). Vyníma sa najmä nápadná farebnosť „... vystupujúce, farbou žiariace / nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou“; „odkrývanie farebných plôch z očí do očí“; „trblietajúcich / sa v nových a nových farbách...“ a v rámci nej predovšetkým komplementárny farebný kontrast oranžovej a modrej: „oranžový jas v očiach / v modrých rukách chvenie.“ Pre celé toto dielo sú však príznačné markantné zmyslové sugescie, nielen zrakové, ale aj sluchové – osobitnú rolu tu hrajú rozličné „dunenia“, vytvárajúce kľúčovú, významotvornú „atmosféru“ skladby, ktorá je celá, povedané zvratom citovaným z nej samej , „popretkávaná rôznymi zvukmi“. Táto celková „prežiarenosť“ a „prezvučenosť“, bohatý, iskrivý kolorit, plastickosť a synestetická sýtosť však nie je výsledkom nejakého spontánneho očarenia lyrického subjektu bezprostredne zmyslovo vnímaným „javovým svetom“. Ona hablákovská „vyžarujúca takotosť“ v konečnom dôsledku neodkazuje na aktuálne prítomnú realitu, ktorá by vo svojich mnohorakých prejavoch zasahovala, „atakovala“ jeho zmysly, ani nevyjadruje fakt, že takýto je skutočný svet, takto to s ním, resp. v ňom naozaj je. Naopak, všetka tá pestrosť a „polyfónna senzualita“ – ako číra imaginácia – akoby mala kompenzačne zapĺňať práve prázdnotu skutočného sveta, resp. vytvárať osobité lyricko-imaginatívne univerzum. Zdá sa totiž, akoby svet, s ktorým má hablákovský subjekt naozaj, in vivo, do činenia, bol preňho „prázdny“ – aspoň „senzitívne“ a komunikačne – resp. v existenciálnom zmysle. Neodmysliteľné postavenie v tomto poetickom univerze má pritom úniková sféra oneirizmu, ríša snových, chiméricko-halucinačných vízií a zážitkov: „temný víriaci / nepokoj priepasti sýteho oneirizmu“. (...) V každom prípade u Habláka ide o vytrvalo, ba až akosi obsesívne tematizovanú kontrastnosť i kontradiktorickosť a paradoxnosť vzťahu objektívna skutočnosť verzus predstavované, virtuálne, halucinované a pod., resp. o jeho neustálu problematizáciu. (...) Hablákova poetická (seba)reflexia, celé jeho „jasné osudové zrenie“ postupuje takpovediac v „smere tíchnutia“, presnejšie povedané, postupuje „tíchnutím“, ktoré je hneď druhým slovom úvodného verša celej skladby – jej incipit totiž znie: „... návrat z tíchnucej európy.“ V konečnom dôsledku je to postup akoby od hlasného k tichému, od tichého k tichšiemu a cez postupné tíchnutie a úplné stíšenie až k nemej prázdnote – alebo na iných úrovniach senzibility: od „vystupujúcej, žiariacej plastickosti“ k „dutosti“, od „takotosti“ a „nesmierne prítomnej reality“ k „nekonečnej neprítomnosti“, „úplnému zabudnutiu“, „nemému gestu konca“. Lyrický hrdina má podľa všetkého „rád ticho“, akoby chcel stíšiť aj vlastnú vnútornú emotívno-senzitívnu explozívnosť, „dunivý“ nepokoj v sebe samom, akoby však zisťoval, že práve to je to jediné, v čom môže mať úplnú istotu, že po takomto stíšení nezostáva vlastne už nič, len prázdnota.

Zoltán Rédey

VÁHAVO POSTÁVAM NEPRIPRAVENÝ ODÍSŤ (úryvky)

 

Sen

 

– najzložitejšie veci

majú najjednoduchší názov –

 

... byť tak niekedy

čiernou slnečnicou,

alebo štvorlístkom,

alebo by mi miesto toho

stačilo byť motýľom,

čo má veľa kvetov a veľkého vtáka.

bodka

... alebo byť všetkým

a tým istým...

alebo zubatým slnkom,

čo má mokré lúče,

opitou vyhriatou zemou,

alebo krtkom v nej.

... alebo popolom na mesiaci,

spáleným triezvym mesiášom,

rozplynúť sa ako ten lúč,

či motýľ s veľkým vtákom,

vytriezvieť.

Alebo by som chcel byť

vyschnutým tušom,

bielou piskľavou myšou

v laboratóriu,

alebo jednoducho byť tým, čím som.

... veršom.

 

 

jeseň

 

ach tie moje výkriky

tie moje rozložité situácie

čo vyžadujú niečo viac ako pomyselnú

samotu

totiž

holé stromy vzývajú budúcnosť a možno

boha

totiž

ja keď som nahý a neviem

čo s tým vzývam smútok aby

odblúdil

niekam inam

inde

zablúď smútok

aj keď sa vrátiš (a ty sa vrátiš)

teraz odblúď

totiž

chcem si spraviť na vrchole vŕby

smútočnú zádušnú omšu

za to že ťa už nemám

ale

prosím

neprezraď to

tvojmu budúcemu pánovi

žiarlil a blúdil by ako ja

nechcem to nechcem

chcem byť so svojimi stromami

so svojou zimou

úprimnou zimou

 

 

zimný večer

 

za oknom sa končí sneh

a mesiac so strážnikom mierne pripití

sa vydávajú na obchôdzku.

Ten prvý má náhle menej vypité

ale aj tak stále stráca rovnováhu

uteká a vracia sa s beztiažovým slovom

ktorého teplo

roztápa strážnikove stopy

 

xxx

 

mesiac a mŕtvy strážnik sa ruka v ruke

vydávajú

na obchôdzku

nevidno im do tváre

 

 

8. 8. 1994

I.

most bol suchý a slnko horúce

tráva dlhá a konáre krivé

všetko do seba zapadalo

a predsa – dym. len ten dym

čo zo mňa vychádzal

len ten dym dym

nepatrím tu

 

II.

mal by si byť statočný

povedať si sú iní a sú na tom ešte horšie

mal by si byť statočný a povedať si

vonku prší a ty si sedíš v suchu

vonku sa bojuje a ty nevieš čo s mierom

mal by som si povedať

nie si taký hlúpy a sú aj hlupší

aj nervóznejšíchudobnejšípriemernejší

sklamanejšíkonfliktnejší

            je viacej tých čo sa pretvarujú

mal by som byť statočný a

napriek tomu že nie som na tom

absolútne super

mal by som

žiť

 

máš chlieb, čo viac,

viac chceš?

lásku?

 

 

improvizácie

 

– zniemitualiibnrachid, preklepávam

točosompísalvčeraaniejenijakéiné a,

je len tento stav –

 

            vysvietim ti tvoju predstavu

spolupráca ja + ty

všetko je rovnaké splynuté

splynuté...

teba to nemrzí

však vieš že ani mňa

škoda, že neviem prísť na to,

ako to chcem povedať

 

xxx

 

čiže samota

šťuk

konečný verdikt

škoda že nechápeš ako by som

to chcel vyjadriť

 

xxx

 

však máš slová – tak ich používaj

to si povedala

a nechala si ma samého rozplynutého

v tvare hmlyvločkykvapky

ty

  a

 

však máš slová-tak ich používaj-to si povedala

tak ich teda budem

                        teda

 

 

podoby, túžby, farby

 

dych

olupujúci z mojej tváre

tvoju hmlu

tmu

 

možno

aj ja raz vstanem z popola

                        ako bájny fénix

a v tom daždi mokvajúceho železa

precítim ešte raz odznova ten smútok

že smútok, cha...

obyčajnú jeseň

prsty a ich listy

sny

   (a zase moje kiksy)

opadané strhané (tváre)

strhnuté sny

v zakrpatenej koži

jej póry upchaté mlčaním

je to

také

jednoduché

mlčať

abo

hovoriť

strhnuté

skrehnuté sny

možno vstanú (ako fénix)

a ja s nimi...

skúsim precítiť život cítiac

na sebe pohľady

rôzne a v podstate tie isté

tie isté a aj tak rôznoisté

rozozvučať, rozochvieť ich

dýchnuť na ne opitým dychom

chytiť ho za ruku

prebudiť

pretrhnúť dych

prejsť sa

prebudiť

pohladkať

navzájom sa cítiť

 

áno, to chcem

 

 

oslavy

 

v hlave a ústach chuť syrových koláčikov

vo mne je pár ja

vynorujú sa vtedy keď sa ja topím

je od nich nechutné že sa zdržujú v tvare

výkričníka

a nie

v tvare záchranného kolesa

..... aj to je druh istého sebapoznávania,

vyrovnanosti.

            ... aj to je druh istého citu...

viem, hovorím väčšinou len o sebe

možno ešte o nebi, hviezdach, láskach a

(zaseazase) možno ešte o všeličom inom

viem, viem tie tiene okolo mňa sú samé výkričníky

je ich veľa, veľa

veľa bez dokončenia

veľa bez bodiek

nedopovedané

moja hlava je tiež nedopovedaná

je moja, a predsa mi nič nepovie, nevysvetlí

„niekedy keď sa pozerám do zrkadla mi to pripadá,

akokeby som tú záverečnú fázu, bodku, akoby som tú

moju hlavu videl, ale o pár momentov vždy strácam

pocit istoty, či to zase predsa len nie je tieň“

Už mi to občas pripadá tak, akoby som sa to ja

plazil za nimi,

a pritom by to malo byť naopak.

NO NIE?

 

 

umierajúca báseň

 

vnímať, ako sa chvie

neviem, sedel som pri nej? / nevnímal som nič, aj keď som po

tom túžil / chcel som, aby sa chvela / niekedy to nestojí za nič /

niekedy je okolo mňa smrad, dym / robím si naprotiveň,

vzrušený, obkročujúci miestnosť, plávajúci v tom smrade teda /

neschopný cítiť / v d y ch o v a ť  pach vydýchnutého /

vyrozprávaného / podaného

  dalo by sa to vyriešiť / vnímať na stenách okolo seba len

zrkadlá / vnímavé peria / na rámoch okuliarnatých listov,

hovoriac si: predsa som načisto neohlúpol, nevidím predsa to čo

chcú iní / teda čo chcú / iní / teda

  a predsa je to tak

  profesorsky sa vzdialiť od ľudí / ich našpricovaných uší a len

vnímať, vnímať

  bohovsky vnímať

  vtedy som mal na jej stehnách cudzie ruky, triasla sa

  vtedy to bolo teda dobré

  necítil som

  nezmietal som sa v mučivých, stále sa opakujúcich otázkach

prinútiac šepkať si sú cudzie sú cudzie / nie si ničím si len

cudzím pocitom / nie si / ničím máš na rukách cudzie prsty /

                                                                                  články /

cudzie skúšajúce preniknúť do spoznateľného sveta / cudzie

                                                                                   články

a v nich cudzie mäso / mäso s obojakým a / a predsa

  bohovsky sa smiať / to som vtedy chcel

  míňalo ma to, neuveriteľne ma to míňalo / poskakovali mi na

ušiach príjemné ohníčky, do pŕs, do ich bradaviek sa vracali ako

zvrátené, oplzlé, hnusné, predom nevyjasnené zimomriavky

  nešlo o to, byť sám sebou

  chcel som byť ňou

  s ňou

  raz / niekedy / ma to pristihlo / možno aj viackrát –

nepamätám sa / nutkanie / obratne uskočiť,

                                   len tak, z prče uskočiť / bez strachu

zosnovať nespočetne veľa pohnútok, dôvodov prečo

                                                                                  uskočiť...

  miesto: prst márne klope na tmu / je to tak / ležíš pri nej,

priviazali ťa k nej / keď sa možno preberieš v hocijakom pajzli

teda, teraz a tu, tu a teraz a naopak zas a znova, ostáva tu ten

fakt / bol si pri nej

  vnútorný hlas: zabil si ju, zabil

  tasí kopy kníh ako korunný dôkaz / svedkov nemá...

  opis: zamrežovaný pohľad cez pootvorené viečka,

neuveriteľne

skúmavý pohľad do šera

  cítiš ju?

  nevníma ma / leží a nechveje sa / neberie / neberie ma

                                                                       na vedomie                                                    

  vždy keď sa mi zdá, že je najhoršie, počúvam rozprávky

            o krajine kde bolo všetko nechcené / aj ona sama

  možnosť výhovorky?

  neexistuje / – nie je to veľmi duchaplné / nerozotvára to

                                                                                  myseľ

slintaví inžinieri budúcnosti poctivo / poctivo hľadia cez

kľúčovú dierku a závidia mi

  nemajú čo

  bol som pri nej / som pri nej / no a čo / viem, zatiaľ viem, že

sa mi nič, totálne nič nemôže stať

  rozoznávam veci okolo mňa, clona sa stráca, už len veci /

ďalšie

a ďalšie

  tak ako prvýkrát, tak ako vtedy / teda vtedy / je

nahá... hľadám

výraz na to vetranie / ... ú, chĺpky sa jej chvejú / aspoň tie

  skúmam jej biele plátno prstami, mäso k mäsu, vrana k vrane

líha / odmietavý pohľad jej nalakovaných nechtov hovorí

o odcudzení / skláňam sa nad jej krásnym, snehobielym telom

a neviem, neviem, ako by som jej dlaňami postŕhal tie zrkadlá,

presvedčil ju o nutnosti spoznať sa tvárou v tvár... možno raz,

keď všetko šťastne prejde a ja sa budem frajersky premávať /

teda máva / po uliciach, možno si teda práve vtedy spomeniem

na tú sochu predo mnou, jej dlaň, jej pokoj, ako by ma chcela

pritesať k sebe, možno...

  som nespokojný / nerozhodný / čo ďalej, áno je tu taká

otázka, čo ďalej?

  fragment, tichý moment

  nevykričané nadávky / tichá žlč

  nositeľka obrovskej, prázdnej spomienky

  ťažkotonážnik

za akých okoloností by som bol radšej ticho? neviem

  za hocijakých / tak ako teraz

  zabil som ju

  kĺže sa mi po duši, zachytáva sa / bolesť / neviem / kráča mi

po duši ako po jemnej nič netušiacej tráve, nezanechá stopy

  alebo predsa

  neviem

  neodpovedám / nehľadám výraz / slabí / že vraj / vždy

mlčia

utešiť sa, musím sa utešiť

  ...

  veľa  si sľubovala od svojej smrti

  kam vtedy smeroval jej pohľad?

spánok ju pohltil celú, ja nedúfam, nemám čas

  mal by som ísť

šepkať nebu nado mnou nič netušiace frázy / na frázy ti seriem /

toľko použité

odklepnem každé zúfalstvo, zabudnem

  musím ísť

  pomaly vstanem, nahý vkročím do sveta, nechám ju spať,

jemne /

jemne privriem dvere, ale nezabuchnem

  Nezabuchnem.

 

 

JAZVYK (úryvky)

 

tma v hrdle. nadýchnutie

 

tma v hrdle, mojom, presvitá,

vyčírenie, ako v zápalke tieň uchovaného

tepla. prenikne: rozostaví vnímanie: vždy sa takto

zobudiť z ťažkého zovrenia, ktoré vypustíš ako

 

nahú stopu: nadýchnem sa riedkeho vzduchu,

s rukami na tvári pokožku v hrdle sťahujem

zubami do tvaru perokresby: kde každá čiara

odráža vnímanie, kde zapadá každá veta, ktorú

úder vetra vstrebal tak ako vzduch niekoho iného.

 

tak narovnať jazykom: aby popod

pot v neprítomných očiach presiakli

už jasné

Kontúry

 

 

trielenie búrkou

 

... z jadier kostí vychádzal, pudil do mňa, do môjho mäsa

zovretého kôrou tlak, tupý, drsný, suchý tlak, jazva,

o ktorej nevieš a ani vlastne vedieť nemôžeš. tajomne

skrátený o moment škrtenia – áno,

plocha zvieracieho tela sa postupne vypĺňa farbou,

najprv čiernou, divou magmou, ... ďalej

 

... vľavo od hnedej až po červenú a žltú, vpravo modrá,

prechod, a premena až zelená, iné, ľudské telo, čo

šťavami v ústach, či čvachtavými pochodmi pri súloži,

hlasným pregĺgnutím napĺňa rozkoš. tklivé, tklivé, zrazu,

trepanie, natrepávanie ostňov do jadier, ston, zvolania,

ktoré si nerozumejú, zrazu škrípavé zvolania, tupé

(v tichu, v uchu, v tichu) cibrené hranie na nezaujatosť.

odskočenie. a pritom tanec šivu, mýtický, všade,

 

zvonku bubliny, klepanie do dutosti kosti,

sluch hluchom vyplnený... zrazu (zrazu, pred chvíľou ešte

nie) vynorenie sa a stieranie pocitov: ako bolesť: strach:

zrazu prehliadnutie. už len búchanie rydla do kože, zrazu,

vlákno jasné, binárna logika vatou zahmlená, obstlaná.

zrazu búšenie, srdce žiariace

 

 

pra-h-láska

 

hlavu stratím v sypkom blesku medzi

plecami. v nedorozumení zahryznutých

bozkávajúcich sa vtáčích očí vy(s)norím

dve svoje hlavy a. slza na jednej tvári

sa vpije do oka druhej. stanúc sa kryštálom.

 

ruka odvláčni jemný povrch, vláčnu sieť,

vôňu, akoby prešla po matnom. ostrom skle. líce

o líce zakliesnené. v rozkoši sa zmietajúce.

 

„text“ rozdrvený na jemný prach. len lesk

vo vákuu, ktorý sa. teraz. teraz.

tratí. na stranu ja-ty, naším jazykom

obarený, bolesťou (tvojou) vyplnený.

prekĺznem do prebúdzajúcej sa jazvy.

 

 

hmla v tepnách

 

zrazu zaregistruješ. vnímaš. zdrvíš ruku

vyčítavým pohľadom. ale tá sa naďalej

rúha. niekoľko okamihov, minúta, či viac.

 

sestra uniká. chrastu ruka prijme, posunie

sa takto: „ďalej“... (v pohybe si všetko

uvedomovať.) každý krok. presun.

prúdom rieky, prúdom ruky

svietiť v dotyku, kvapky, kruhy

vyfúknuť v hranici, v ostrí

 

hladiny, v ostrí vody, prejsť,

prilepiť sa na dno: membránou:

 

slzou vo vode Byť.

tak sa udusiť sebou, vysať sa sebou.

vkročiť do klbka a vyznať sa v ňom:

 

 

jaktácia

 

exteritorializácia:

vyňatie, vytrhnutie určitých momentov:

vsadenie na posteľ. kýchnutá vzbura.

záchvat postšialenstva. kusý. kamenný

záchvev tváre: výbuch mimiky. neochutnateľné

amorfné riedke lezenie, trenie prstov po

plachte. vláčne prehĺtanie, cizelovanie

jazyka v tme. bludisko kmitov:

 

napriahnutie. a samozrejme opäť jaktácia.

blúznivé chniapanie po rukách. vlastných.

precitnutie, temné, až chladné. spotené.

bolestivé. ale (ne)konečné: figurácia ja

z odstupu. pozorovanie vlastnej mysle. tiché

fotografovanie vsadených foriem. plátien.

a potom už len ticho. napnutie.

sladká únava. teplo: vírenie ohňa všade

naokolo: a potom už len spánok, v ktorom

nezabúdaš. skupenstvo blúznenia kdesi

ďaleko zapadnuté.

 

áno. ráno. spánok.

 

 

na prahu jazyka

 

po za

v daždi, v kvapke,

v kvapke voňajúcej

ako čerstvé, prebudené lono.

 

„v jesennom slnku plynie všetko samé

od seba. smäd dozrel. už sa nebránim.“

súzvuk v ktorom sa rodí v tvojom tele. náhly

výbuch. s rukami. hmatá.

volajúci: pred splodením

ticho. v bubline dýcha.

aby si nenarušil.

neprerušil

rinúci sa

tok.

 

 

vnútri svetla. nehybný v nehybnom. som? rytie

 

: čo spôsobuje vrásnenie vody? ... slovo zarezávajúce sa

do: tuhnutie. po temenách skál?: kukuričné

vlásočnice. oheň: na povlaku jazyka: takto. nehybný

v nehybnom. som vnútri svetla?: odráža voda

na povrchu vo vrstvách stav dna?: ... vietor vytesaný

na hladinu...: mapy: odovzdať sa krídlam „kvality“:

prepustiť sa: nimi: letmo letom v rovinách spojiť zopár

vecí naokolo.

 

nepotreba imaginárnej reprezentácie,

hra spočívajúca v čistom, každom kroku

 

a zrenie Plodu: a opäť: zahorieť: vzplanúť: zaplniť nimi

absenciu v riečišti horúcej krvi chiméry zdokonaľovania.

kde vchádza svetlo do svetla: v akom pomere?:

rastie tma... a to podstatné. číra hranica medzi vetrom

a vzduchom... vodou a kameňom...

vycítiteľná... v ruke... prítomná?

 

 

priľnutie. koniec

 

dažde, snehy, víchre.

v pukline hrdla. jaskyňa zvyku. voda ktorá sa rinula

z jazvy: pretlak. neskôr. sluch: hlad po túžbe. kvapka

vibrujúca: odpichnúť sa od niečoho. ja, ktoré znova

vytvorí nová súhra diferencií a situácií. stvoriť tak svet

na mieru vlastného kriku a predstavy: zaťať. uchopiť.

vyloviť: vysloviť chladné vrastené bosé hltanie zeme.

 

pomaly. (Rytie do popraskanej kože. v schválnosti

pritlačenia: rytietam aj nie tam: rytia nájdenia smeru:

pohľadom očí: jazykom ryby rytie vyčírené. v sieti rytie

omočené do vlastných pier. vlčí sen. rytie nietu i tu.

rytie dávané:) (pretlak. neskôr. zrak:) svetlo preplnené

svetlom trieska,

 

prstokladom nestačím zakryť všetky otvory. hmatá

suchú tmu. meditácia v ploche, nie statickej,

ale neustále sa presúvajúcej: ako keď kvapka v lete,

v rozpätí, napriahnutia hrdla vzduchu mení farbu:

vibrovanie okolo špirály. neustále krúženie.

vo vymyknutiu sa a zachyteniu. v oblúkoch: kruh

rozširujúci sa smerom k modrosivým nekonečným

žilám ohňa: k významu.

 

 

začiatok

 

v izbe. narástol Strom.

tečiem v ňom von. chlapec,

ktorý koreňmi kreslí

obrysy Vody do škrupiny vzduchu.

chlapec. ktorý v tom kruhu smiechu

nikoho nepočuje. len nádych v póroch

kôry. tuhne do miazgy stromu.

ústa stebla otvárajú

výron: len cesta.

príbeh rastu. ráno

zachytiť ten tep.

 

do matice jazyka vtlačiť

diamantovú stopu svojho

vlákna: kde myseľ tkvie

ako kvapka vody

v čírom vzduchu

až sa ponorí:

a jeho písmo SA narodí

 

 

TICHORÁD (úryvky)

I.

... návrat z práve tíchnucej európy, čas

            narastá plasticky, ručná práca, jemné pochyby.

                        Niektoré trvajú dlho, iné menej – tak aspoň

                                   musíš dúfať – , iná väzba priestoru, každý

                        pohľad trvá nekonečne, práve tak dlho, ako chceš.

 

Dlhá noc, dnes už minulé, túžba bez akejkoľvek

            myšlienky, oranžový jas v očiach,

                        v modrých rukách chvenie, pneuma – veci

                                   a vzťahy vyvstávajú jemne, nenásilne.

 

Opäť čoraz viac podobné lokálnym výbuchom,

ničím a od ničoho iného sa nelíšiace,

            odrazu tak bližšie, analogicky príslušné

            obdobným, hladko vyvstávajúcim identickým

                        a totožným tichým vojnám,

                        odkazujúcim vždy a stále len k jedinej

                                   možnosti pokojnej, nahej,

                                               hlbokými čiarami do seba stekajúcej

                                   a zo seba vystupujúcej dlane.

 

II.

Prehltnutý vlas už dnes prirodzene leží kdesi

            v ťažkom skrytom nadýchnutí, v hmle

                        – duté farby sa vnucujú pozornosti

            ostáva z neho už len akýsi jemný

                        lesklý nerv, obalený v priestranstve

            chrbtice a brucha, krku a jazyka, zapadnutý.

            V ruke mám tvoju dlaň, v mysli mi vybuchuje

                        to jediné, čo existuje – prázdne, do neba

                        volajúce zrkadlo, jemná sieťovitá

                                   glazúra vlastného vedomia, prázdneho,

            číreho a jasného videnia hladkých bielok,

 

            obsahujúce vystupujúce, farbou žiariace

                        nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou,

                                   nepotrebujúc prívlastky, všetky

                        diferencie, formy a tvary, každá udalosť

                                               sa pripomína ako nedávno, a predsa

                                   ďaleko zabudnutá a zázrakom

                        vylovená spomienka, jasne konotujúca

            dávno náhodné, a predsa teraz

                                   naše jasné osudové zrenie.

 

            Práve na tomto bielom podklade,

            v čírom pohybe peny mora,

                        kde všetky pohyby zlepené

                        v inom kĺzaní prehĺbia najpodstatnejšie

vlastnosti nenápadne, akoby mimochodom,

             v tomto jemnom dunení kĺže k nám

                                   ako nemý predpoklad, spoločný

                        menovateľ aj temný víriaci

                        nepokoj priepasti sýteho oneirizmu,

            neúprosnej stálej opozície tyon.

 

                        (... kde sa tichý džavot

                                   a jasot detskej reči kolo teba

                                   taví do jemnej kaligrafie

                        okolia a kde akoby neprítomne

                                   obalený do akéhosi halucinačného

                                   prázdna krehne ako prázdna substancia

                                               dopadajúca späť na svoje

                                               éterické holografické krídla.

 

Tam takéto dunenie vytvára atmosféru,

            v ktorej je každý pohľad posunkom a posunok

            čistým gestom, atmosféru, v ktorej sa

                                    strácajú všetky slová, kognitívne

                        systémy, diskurzy i nehybné

            jednovýznamové snahy o dorozumenie.)

 

III.

V tomto nemom geste konca, vo vetvení zrkadiel

            položených oproti sebe, v tejto triáde

                        nemého očného bielka pochybnosti

                                   zrazu uveríš – príde to samé –,

                        že medzi nami sa nebojuje

            a neloví, let a nemé vnímanie

vyvstávajú v holom pohľade (na práve to

nemé a hluché, prázdne a plné) samé –

                        tak ako tiché dorozumenie

                                               nekonečných variácií,

                                                           tanec hluchonemých

posunkov, proces špirály a v nich

                                   za(k)liaty kód života,

            to nekonečne vzrušujúce tajomstvo

                        začiatku a konca –

– áno, tá mimika,

v tebe horiaca i tlejúca sama

            od seba vo svojom večnom, nikdy neukončenom,

            nekonečnom, nekončiacom a samozrejme

i o ďalších nevediacom neprítomnom geste si o to

            znásobenejšie uvedomuje vlastnú

                        nahú skutočnosť, a tá svojou

            jednoduchosťou a zároveň fascinujúca svojou

            neskutočnou vymyslenosťou žiari ponad

                                                           všetko.

 

            Preniká v trblietajúcom sa jase,

pomedzi riasy i na ťažké a boľavé chodidlá

            dopadajúce slimáky, pomedzi medúzy

            a rozkošou sa zmietajúce pitoreskné kraby,

                        medzi znetvorené úškľabky dutých tvárí

                                               nastavená na prítomné zrkadlo naberajúce

                                   plné sústredené vedomie, nelovíme my ju,

                                                                                  ale ona nás.

 

            Naozaj neskutočný je ten závan vzduchu,

                                   neprítomný duch, obaľujúci každý

                        pohyb a každú predmetnú vec, valiacu

            pred sebou tichú vodu žiariacej

                        aury, jasné zášklby kože sálajúcich zvierat...

 

                        a tvoje nemé ústa, do druhej, inej nemoty

                                   vykláňajúce sa v kolotoči za

prázdnom neustále načahujúcich sa rúk v

            poryvoch iskier, vĺn a chumáčov bielej

                                   pary, nastoknutých na neskutočných

                        vzdialenostiach vrcholcov álp, ktoré ma uchvátili –

                                   a do smrti tomu nebude inak.

 

IV.

... prípadne nenápadné ticho

            odpoludnie v čírom riečnom vzduchu, keď človek vie,

popretkávané rôznymi zvukmi

                        a nesmiernymi púšťami pálivých

                                   písmen a bielych stíchnutých

            máp súmrakov v tichom zahmlenom dome,

ktorý tiež akoby ani neexistoval – kde každý pohyb

nastavený svojou váhou dopadá na dno

            určeného výseku reality a svojou nesmiernou

                        prítomnosťou ťažký padá niekam

                        do úplného zabudnutia, v ktorom horí

                                                                       naša pamäť.

 

V tomto dutopriestore odclonení

a zakrivení toho istého zrkadla

            sa všetky veci ukazujú ako postupné

            odokrývanie farebných plôch, z očí do očí

sa každým dňom vrství plátno, orgazmické

            vetvenie a odkazovanie na organickú

            hmotu sa prelieva do mútnej

                        vody vlastnej tváre – v nej jediná

                        je stokrát prítomná ako postupnosť

                                   pomalých šedých plôšok, krokov,

                        náznakov a tichých príznakov

prelievaná ona slávna alchymická,

            vzácna, dutá, ťažká voda tejto zotrvačnosti,

                                   nemožnosti nevytrvať,

                                               nepokračovať inak.

 

V.

                        V úpornej snahe neostať na povrchu,

            ba ani pod ním – ak niečo také ako

                        pojem povrchu vôbec existuje – neustále

            krúžime práve v takejto nekonečnej

                        špirále len nepatrným mihnutím jediného,

                        do seba zauzleného a do seba

                                   prišitého viečka, letmým posunkom

                                               možnosti vyjadriť sa, možnosti

                                                           pohybu, záchvevom chvíle,

                                   mĺkvej, tichej a mäkkej ako jemný tón.

 

Len meravý ston na pomedzí zrkadiel nás

                        vždy preberie a upozorní, pozor,

            tu, kde svet je jeden veľký uzol a asketická

            prítomnosť je len vymyslený prelud, ktorý

akoby nikdy nebol, letmá predstava, tu, kde horí tvoj biely vlas a

            vynára sa opäť z mojich úst horiaco tlejúci v čírej

            bubline holej nemožnosti nebyť

                        ako práve sa rozpúšťajúca bunka

                                   bieleho, vriaceho, číreho prachu,

                                               stvorená naším dotykom

                        práve tam, tu, vo chvení,

            prahnutí, kde bolesť zdá sa len klamom

                        ostria, tu sme a prahneme v sebe, taktiež

            a opäť, neustále ďalej, akoby sme naozaj

                        ani nikdy neboli a – vlastne

                                                           ani nie sme.

 

                        Báť sa smrti v tej chvíli je zbytočné,

            bláznivo a náhodne vynorujú sa a my nevyhnutne

                        stávame sa súčasťou nich – trblietajúcich

                                   sa v nových a nových farbách rastlín

                                                           a stromov okolo nás.

 

            Nekonečná je cesta perlivým hmatom

                        smiechu, burleskným spôsobom modlitby

                        popod mach tvojich pier prekĺznem

            po purpurových, jasne a číro

bdejúcich spánkoch nemej sestry,

            ktorá napĺňajúc veci jasne vyslaným,

            nenápadne sklo pred sebou trieštiacim

                        posunkom vrastá do mňa v dutom

                                   vzbĺknutí oranžového ohňa.

 

VI.

Všade tam, kde veru skutočne som i vymyslene nie som,

dnes, rok 31, v strome sveta prítomný

            bubon knihy, zelenajúci sa jungov Chadin,

            mihotajúc cez vnútorné, ohňom lesknúce

                        sa ucho to podstatné, a ono to narastá,

            rozširuje sa v nových letokruhoch.

 

V nich náš záhyb, zvláštny svet jazyka,

            vyvstávajúci obrad, mýtické vajíčko

                        predurčené byť vloženým do jej úst

                                   ako nič zrkadliace sa v inom človeku.

 

            Skôr či neskôr, teda ešte než sa úplne

            nahý dom zvlieka zo svojej úporne

            nadobudnutej kože, praskajúcej

            v tichom a strohom hlase, puknutí,

                        teda v hre na akúsi vymyslenú krajinu

                                   a akési vybájené územie,

                                   v hre na akýsi čas,

                                   neprítomne poznačený na

                                   tele i na čele každého

                                               už akoby predom poznačeného

a charakterizovaného

            pohybu, zobúdzam sa svoj, a predsa cudzí

                        v temnou čírosťou presakovanom

                                               i presakujúcom lese,

tam, kde na ligotajúcom sa strome čupí aj

            môj tieň, chladný pot, nemožnosť vysloviť To,

práve v tom, kde sa bezmocnosť a bezvládnosť

                        stáva momentom mementa, v tej elementárnej

                                                                                  nemožnosti znaku

 

i úplne jednoduchej čírej neurčenosti a bezčasovosti,

                                   práve v tejto tichom a kameňom

                        namaľovanej záhrade spieva nám v krvi

            nepatrný tichý jed, kvílivý šepot vlysu,

prerývajúce ticho starej a novej pravdy

            medzi samým sebou a akousi nekonečnou

            chvíľou jednej padajúcej chvíle

                        jediného padajúceho listu

                                               jediného nášho stromu.

 

            Číre vnímanie, čistý rozum, polnoc.