Túžba po celistvosti (rozhovor s poetkou Milou Haugovou)

  • Odpovedá

    Mila Haugová
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2015/04
  • Autor rozhovoru

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Mila Haugová (1942) je jednou z najznámejších súčasných slovenských poetiek. Do literatúry vstúpila v roku 1980 básnickou zbierkou Hrdzavá hlina (pod pseudonymom Mila Srnková), odvtedy vydala dvadsať kníh poézie, najnovšie sú Plant room (2010), Záhrada: labyrint: hniezdo (2012) a Cetonia aurata (2013). Venuje sa aj prekladu a spomienkovej literatúre.

    Písanie sa pre ňu stalo neodmysliteľnou súčasťou života. Dokazuje to aj jej nová kniha esejí, úvah a beletristických textov s príznačným názvom Písať ako dýchať (Literárne informačné centrum).


    Keď človek navštívi lekára, ten sa ho zvykne opýtať: „Ako sa vám dýcha?“ Takže – ako sa vám dýcha, odkedy píšete?

    V podstate to neoddeľujem, to písanie a dýchanie, a je to také dýchanie, ktoré sa jednoducho nedá ničím iným nahradiť. Teraz som v takej životnej situácii, v ktorej nemám veľmi veľa času na písanie, keďže sú tu iné – veľmi dôležité – rodinné udalosti, a večer cítim – ani to neviem presne popísať – nie, že by som nedýchala, samozrejme, ale dýcha sa mi v tom zmysle horšie. Na srdci cítim takú ťažobu – mala by som si aspoň viesť denník ako také základné písanie, lebo, samozrejme, momentálne nie som v situácii na tvorbu básní – tie sa nedajú tvoriť tak, že si sadnem a idem napísať báseň... Práve som dokončila knihu Písať ako dýchať, zbierku iných textov, čiže teraz nemám perspektívne rozpracované niečo iné, do čoho by som sa púšťala. Tie denníkové záznamy by mohli v tomto smere poslúžiť, možno nie každý deň, ale aspoň pravidelnejšie, no večer som taká unavená z mojich dvoch vnučiek, že na to už vôbec nepomyslím. Potom si občas – ako také vzdychnutie – napíšem jeden riadok, čo mi napadne, alebo nejaké pekné slovo, čo zachytím, aby som aspoň nejakým spôsobom oživila to, čo mi umožňuje „písať-dýchať“.

    Kniha Písať ako dýchať obsahuje zozbierané texty, žánrovo je veľmi ťažké ju definovať, lebo sú tam básne aj úvahy – vaše, aj iných ľudí – takisto i niekoľko recenzií či kritík... V čom to bolo iné ako napísať vlastnú knižku?

    Mala som veľmi veľa vlastných textov, ktoré som nevedela zaradiť ani do svojej autobiografie, ani do knihy Tvrdé drevo detstva, žiadnym spôsobom tam nezapadali – a tieto texty tak nejako zostávali. Potom som mala aj básne, ktoré tiež neboli uverejnené, alebo to boli druhé verzie uverejnených básní, myslela som si, že tie by sa tiež mohli niekam dostať, je tam niekoľko listov, moje úvahy o písaní... A prečo o písaní? Lebo to je jedna z tých najdôležitejších vecí, čo znamená, že o nej budem písať – ale je to taká večne nedokončená kniha, keďže táto téma sa, samozrejme, vyčerpať nedá. A niekedy v priebehu písania som začala byť zvedavá – často som čítala veľa svetových autorov a o písaní existujú rôzne vety a výpisky, samozrejme, je to viac-menej dosiahnuteľné, každý, kto chce, si to môže prečítať v dostupnej literatúre – tak mi napadlo, že oslovím svojich súčasných kolegov básnikov, prekladateľov, výtvarníkov, hudobníkov, priateľov, ktorí sa venujú tvorbe a písaniu. Niekoľko výtvarníkov odpovedalo veľmi stručne – tí asi neradi píšu – samozrejme, to „písať“ sa dá veľmi ľahko nahradiť slovom „tvoriť“. A myslím, že to nebol nápad na zahodenie – zdalo sa mi, ako keď voda presakuje, že do tej mojej vody, ktorá tiekla tým písaním, veľmi pekne presiakli aj ostatné texty. Najprv som mala nápad, že budem každý text každého kolegu komentovať, potom som sa chytila za hlavu a povedala som si: „No tak to nie!“, pretože to je naozaj tenunký ľad komentovať to, ako niekto píše o tom, ako píše. Nakoniec som si povedala, že bez akéhokoľvek úvodu, bez akéhokoľvek vyberania, tak, ako tie texty prichádzali od kolegov, ich zaradím, a myslím, že to veľmi pekne vyšlo a takým vnútorným spôsobom to na jednej strane rozdelilo text a na druhej strane ho aj spojilo spoločnou témou.

    Kniha má podtitul Sieť vody s tisícimi vchodmi (a vo vydavateľstve LIC vyšla v edícii siete) a to je asi jej najpriliehavejšie označenie... Ako dlho trval proces jej prípravy? Dielo je veľmi koncentrované a v podstate sa nedá rýchlo prečítať, bola aj práca na ňom pomalšia?

    :-) Dobre ste to odhadli, ja som pomerne pomalý človek, hoci niektorí mladí kritici mi vyčítajú, že píšem veľa – áno, možno píšem veľa, ale pomaly. Na niektorých textoch je vidieť, že je to práca dlhých rokov. Povedzme o niektorých knihách alebo autoroch, ktorých mám rada, som napísala dávnejšie takým spôsobom, že – keďže sú neustále aktuálni – som ani nemusela meniť text, len tak málinko som ho pohladkala, aby sa do toho prúdu písania nejakým spôsobom hodil. Text je veľmi zaujímavý fenomén: keď ho píšete, akoby vám sám vyrastal pod rukami a nesmiete mu dovoliť ani príliš bujnieť, ani nesmie byť príliš chudorľavý... Ako taká správna rastlinka – sem-tam pristrihnúť, poliať a čakať, či zakvitne alebo prinesie ovocie. Koncentrovaná práca na knihe – spájanie textov, tvorba nových, ktoré vznikli pre túto publikáciu so zámerom osvetliť moje písanie, alebo vôbec nejakým spôsobom uvažovať o písaní – trvala vyše roka, plus dva mesiace veľmi intenzívnej korektorskej práce. Za konečnú formu knihy som vďačná aj pánovi Bálikovi, grafickému dizajnérovi, ktorý sa neuveriteľným spôsobom postaral nielen o formu, ale tá krásna forma, ktorú vymyslel, akoby trochu pozdvihla aj obsah – tým, že to tak alebo onak umiestnil, v kladnom zmysle pomohol textu ešte viac vyniknúť.

    Poďme teraz k vášmu básneniu. Keď sa pristavíme pri posledných zbierkach – Plant room, Záhrada: labyrint: hniezdo, Cetonia aurata – zmenilo sa niečo vo vašej poetike?

    Je to neustále v smere stúpajúcej špirály – aspoň tak by som ja rada videla moje písanie – v podstate sa neodtŕham od svojich základných tém, ktoré mám už od začiatku tvorby, ale zároveň mám taký pocit, že čím som staršia, tým viac už určité veci neodsudzujem, alebo nepozerám na ne tak ostro – a naopak, sú veci vzťahové alebo citové, alebo svet a jeho vývoj, ktoré sa ma dotýkajú citlivejšie ako na začiatku písania, keď bolo všetko také otvorené a nádherné a vzletné... My sme boli generáciou, ktorá verila, že už bude navždy pokoj, že nebude vojna, že všetko bude v poriadku a bude to rásť a šíriť sa smerom k dobru, no teraz je ten svet viac roztrieštený, viac nezrozumiteľný – teraz je tie záchvevy vo vzduchu cítiť a básnik by to mal nejakým spôsobom do svojej poézie dostávať, to také neurčité, trošku nebezpečné chvenie.

    Niektoré motívy sa v tej špirále vašej tvorby vyskytujú častejšie, rád by som sa na ne opýtal – sú to také chytákové otázky, môžem?

    :-) Áno.

    Čo alebo koho vidíte, keď sa pozriete do zrkadla?

    Táto chytáková otázka je aj správna, aj nesprávna, lebo ja sa do zrkadla strašne málo dívam – tak letmo ráno, keď vstanem a hneď uvidím, ako som spala, takže koho tam vidím? Nie som ten typ, ktorý sám seba skúma v odraze svojho výrazu. Keď zrkadlo, tak nie tak, že si ho dám pred tvár a skúmam každú jednu vrásku, oči, pleť, vlasy a tak ďalej, ale skôr... keď odchádzam z domu, vrhnem pohľad do zrkadla na mňa celú kompletne, ako to vyzerá. A to si myslím, že sa prenáša aj do písania, že to, ako píšem slová, verše, riadky – to je pohľad do tváre, ale tie verše vždy vytvoria báseň alebo básnickú zbierku – a to už je to celé, veľké zrkadlo, kde detaily už nie sú až také dôležité... Je to síce pohľad na detaily, ale zároveň aj chcenie vidieť vždy celok seba aj tvorby. Hoci je moje písanie fragmentárne a ja tiež viem, že sa skladám – mám prírodovedné vzdelanie, takže viem, z čoho sa skladám – chcela by som to vidieť celistvé. Čím ďalej, tým viac cítim túžbu po celistvosti a splynutí... Teraz by som tak veľmi ľahostajne povedala, že keď sa do toho zrkadla pozriem, poviem si: „Som taká, aká som.“

    Akú máte úspešnosť streľby z luku?

    Toto je veľmi dobrá otázka... Rozmýšľam, prečo som sa tak zaľúbila do streľby z luku, dokonca som knihu nazvala Pomalá lukostrelkyňa, druhá sa volala Terče a poviem to takto rovno – naozaj to nie je inšpirácia zo skutočného života. Terče, ktoré som namaľovala inšpirovaná Jasperom Johnsom a ktoré aj pán Bálik použil na ilustráciu knihy Písať ako dýchať, to je inšpirácia výtvarná, a tá lukostreľba... Dostala sa mi pred rokmi do ruky kniha o zenovej lukostreľbe, ktorá viac zdôrazňovala nie tak fyzikálne aspekty, ale skôr teóriu streľby spojenú s teóriou koncentrácie a sústreďovania sa. Veľmi rada pozerám rôzne videá o lukostreľbe, preteky čínskych a japonských lukostrelcov, staré obrazy, na ktorých sú lukostrelci, jednoducho ma to fascinuje. V podstate veci, ktoré ľúbime a milujeme, nemusia byť vždy konkrétne. Ja ani nie som veľmi fyzicky zručná, neviem si predstaviť, že by som chodila trénovať a trpezlivo strieľať do terča.

    Ako momentálne prežíva vaša záhrada?

    Moja záhrada v Zajačej doline prežíva pod snehom – sú tam poskrývané všetky cibuľky, korienky, stromy. Na jeseň som mala straty, zlomili sa konáre starej jablone a veľmi ťažko sa odhodlávam k niečomu, čo budem musieť urobiť – je tam starý, osemdesiatročný orech a niektoré jeho konáre sú už suché a hrozí nebezpečenstvo, že pri veľkom vetre by ten konár mohol spadnúť na strechu – čiže budem nútená zavolať pána Kolena, ktorý nám rúbe drevo, aby ten strom vypílil. Veľmi ťažko sa k tomu odhodlávam, už dvakrát som ho zavolala a nikdy to nevyšlo, tak som sa aj potešila... Záhrada je momentálne bez zvieratiek, nemáme psíka – máme dve susedove mačky, ktoré kŕmime, vtáčiky... Teraz vo februári pomalinky začína kvitnúť nádherná čemerica spod snehu, čo je tiež taká zázračná vec ako lukostreľba – že vysokohorské kvety, ktoré vyrastajú spod snehu na svahu, niečo ožiaria, to je, ako keď niečo vznikne tam, kde to nečakáte. A záhrada v zime je pre mňa niečím podobným ako to, že nepíšem – zimná záhrada, v ktorej sa niečo deje len podpovrchovo.

    Ako veľmi je dnešný človek stratený v labyrinte, dokáže nájsť cestu do jeho stredu?

    Začnem tou druhou časťou – verím, že dokáže nájsť cestu k tomu stredu, ak si nájde správnu Ariadnu a správnu niť. Naozaj je teraz život taký zložitejší – ale aj krásny – zažívame naozaj množstvo vecí, ktoré sú úplne nové. Žijeme v novom období sťahovania národov, v období vytyčovania si určitých miest – kde budeme a kde nebudeme, sťahujú sa ľudia nielen v existenciálnej núdzi, ale aj takí, ktorí chcú niečo iné, niečo lepšie... Ide o to, aby sme v labyrinte života a sveta nestratili samých seba. Maďarský básnik János Pilinszky má báseň, ktorá sa volá Rovný labyrint – v ňom cesta akoby bola vopred určená, ale po tej sa tiež nekráča ľahšie než po labyrinte, ktorý má plno zákrut a plno tajomného v sebe.

    Do akého hniezda sa vraciate najradšej?

    Najradšej by som sa vracala do pekného, nerozpadnutého hniezda... Videla som krásny film o vtáčikoch, zabudla som, ako sa volali – mali dokonalé hniezda, absolútne dokonalé, nie také ako bocian alebo vrana, alebo povedzme dravce, sokoly a jastraby, že si tam nazbierajú zopár konárikov... Exotické vtáčiky zasa postavia štyri-päť hniezd, aby prilákali samičku, a tá si musí vybrať, samozrejme, viacerí samčekovia stavajú tie hniezda a ona chodí dokola – taká pyšná – a nejaké hniezdo si vyberie a tie ostatné nemajú potom význam, takže... Do akého hniezda by som sa najradšej vrátila? Do takého, ktoré je zvonku bezpečné a zvnútra jemne vystlané pierkami, páperím, drobnými vetvičkami, do takého hniezda, ktoré sa nezničí a obstojí a aj napriek tomu, že je krehké, vydrží vietor i búrku. Momentálne je naše rodinné hniezdo v dosť silnej veternej búrke, no dúfam, že vydrží – a je to zaujímavé, hniezdo sa veľmi ťažko buduje, vždy k tomu treba pokoj, sústredenie a aj nadšenie a potom, keď už je vybudované, tak ho treba skrášľovať... No a hniezdo je vlastne dom a raz som napísala o dome a tá báseň sa končí podobne – neviem veľmi citovať svoje básne – akosi tak končí: „a dom, v ktorom bývaš, je len slovom“. A to je taký dom, také hniezdo, ktoré vám nikto nezrúca.

 

Obálka slniečka september 2013