Rozhovor s prozaikom Pavlom Weissom

Túžby a predstavy namiesto plánov

  • Odpovedá

    Pavol Weiss
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2005/10
  • Autor rozhovoru

    Zuzana Belková
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Pavol Weiss (1962) absolvoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe. Po skončení školy pôsobil v reklame a marketingovom poradenstve. Roku 2003 debutoval románom Žime, potom uvidíme (L. C. A.) o súčasnom prostredí biznisu. Preložil román českého spisovateľa Michala Viewegha Vybíjaná a publikoval poviedku Dream & Reality Ltd. v zborníku Sex po slovensky. Naposledy vstúpil na slovenskú knižnú scénu novelou Pomsta (L. C. A. 2004).

  • Text

    Túžby a predstavy namiesto plánov

    Hovorí prozaik Pavol Weiss

    Pavol Weiss (1962) absolvoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe. Po skončení školy pôsobil v reklame a marketingovom poradenstve. Roku 2003 debutoval románom Žime, potom uvidíme (L. C. A.) o súčasnom prostredí biznisu. Preložil román českého spisovateľa Michala Viewegha Vybíjaná a publikoval poviedku Dream & Reality Ltd. v zborníku Sex po slovensky. Naposledy vstúpil na slovenskú knižnú scénu novelou Pomsta (L. C. A. 2004).

    * Čo najviac ovplyvnilo načasovanie vášho vstupu na literárnu scénu?

    – Asi odpoviem fatálne, ale osud. Nič som si nenačasoval, no rozhodnutie venovať sa opäť písaniu vo mne zrelo niekoľko rokov. Teraz pokladám za výhodu, že som bol vyše desať rokov mimo literatúry. Negatívne na tom období bolo iba to, že mi reklama a podnikanie ochudobnili slovník – takmer vôbec som nečítal. K zmene ma prinútil aj stereotyp, už som v reklame nevedel nájsť motiváciu. Nebolo to teda nejaké naprogramovanie, nepovedal som si: teraz budeš desať rokov makať a potom začneš písať. V reklame som sa ocitol nevyhnutnou náhodou, ale to, že som z nej vyskočil, už bolo moje slobodné rozhodnutie, ktoré neľutujem.

    * Spája sa vaša chuť písať so zvláštnymi podnetmi alebo ide o konštantný mechanizmus?

    – Takto to ani nerozlišujem, vlastne ani nie som schopný opísať skutočné dôvody písania. Jednoducho existujú a len sa s nimi musím vyrovnávať. Nazvime to kombináciou vôle a potreby, akási nejasná túžba zanechať po sebe niečo zmysluplné. V jednej rovine je pre mňa písanie koníčkom aj poslaním zároveň,  lebo si jasne uvedomujem, že nepíšem len pre seba. Reakcie okolia a čitateľov sú pre mňa tiež dôležité, ale paradoxne, časť kritiky ma necháva ľahostajným. Sám viem najlepšie o svojich slabinách. 

    * Čím sa kandidát na úspešný debut podľa vás diskvalifikuje z boja o čitateľskú priazeň?

    – Podľa mňa ničím. Čitateľ nemá predsudky. Tých dvetisíc ľudí, čo tu čítajú literatúru, predsa považujem za normálnych, prečo by teda mali niekoho diskvalifikovať? Sčítaný čitateľ podľa mňa nie je xenofóbny.

    * Aký je váš názor na štruktúru knižného trhu a na profiláciu vydavateľstiev?

    – Iba Kali Bagala a jeho L. C. A. systematicky prezentuje pôvodnú slovenskú tvorbu. Teraz ho nechválim, nepotrebuje to, veď aj mňa s prvou verziou Žime, potom uvidíme...vyrazil. Ikar, Vydavateľstvo Slovart to sú firmy, ktoré idú iba po overených menách a v edičných plánoch neriskujú: kuchárky, obrázky, občas vydajú mená ako Sloboda či Varga. Neverím, že dajú šancu neznámemu začínajúcemu autorovi. Možno, ak budú cítiť nejaký škandál, ale to asi skôr nie. Páči sa mi aj edičná činnosť Kalligramu a tiež Petrus. Ešte Drewo a Srd, ale iba kvôli divadelným hrám.

    Obdivujem nadšencov z menších vydavateľstiev, že vydávajú pôvodnú tvorbu, aj keď sú na hranici prežitia. Viem, že veľkým domom sa nepáči, že ministerstvo kultúry podporuje malé vydavateľstvá, ale kto by potom pôvodnú tvorbu vydával, ak nie tí menší? Ak Ikar vydá (bez urážky)  literatúru typu Keleová-Vasilková, to nie je ani pôvodná literatúra, ba ani literatúra. Je to odpad. Písmenková „mexická“ novela, ktorá kazí vkus. 

    * V čom vidíte pozitíva a v čom negatíva literárnych súťaží?

    – Pozitívne je, že objavujú nové tváre, sú aj priestorom na konfrontáciu. Verím, že aj Román 2006 prinesie pôvodnej slovenskej literatúre záujem verejnosti. Víťaz takejto súťaže by mal dostať prostriedky aspoň na rok-dva života, aby mohol pokojne tvoriť. Ešte stále chýba spoločenské ocenenie literatúry. Spisovateľ stratil svoj vysoký morálny kredit, prestal byť morálnou autoritou, ktorá by spoločnosti nastavovala zrkadlo.

    * Uvažujete o možnosti preraziť aj v širšom, nielen slovenskom kontexte?

    – Zatiaľ nie.

    * Aké úskalia bránia výraznejšiemu zahraničnému úspechu slovenskej literárnej produkcie?

    1. Slovenská literatúra vo svete nikoho nezaujíma.
    2. Aj keby mohla a mala zaujímať, nie sme schopní použiť také nástroje, ktoré by zabezpečili kvalitnú prezentáciu našej literatúry v zahraničí. Jednoducho – zmysluplne podporovať vydávanie, distribúciu a najmä marketingovo podporovať naše knihy za hranicami.
    3. Nemáme také historické literárne (či umelecké) úspechy ako, povedzme, Česi. Nie sme pre svet takí zvláštni ako svojho času Albánci či moslimovia alebo nejaký Pygmejec.
    4. Historicky, politicky a kultúrne sme nezaujímaví, svet sa o nás dozvie skôr prostredníctvom úspechov v športe.

    Úskalia sú jednoducho ukryté v celom systéme či spôsobe podpory umenia. Alebo inak: ľudia, ktorí nerozmýšľajú kultúrne, na kultúru peniaze nedajú. Odbočím k fenoménu reality show: pre väčšinu technokratov je práve toto vrcholom umenia: piatkový večer pred televízormi, keď ľuďom so spotenými rukami pípajú esemesky, aby nevypadla ich Superstar. V poriadku, nech je aj Superstar za 100 miliónov, ale STV zároveň nemôže nakrútiť iba jeden pôvodný televízny film, na ktorý vyčlení 5 či 7 miliónov. To je výsmech.

    * Považujete sa za dobrého pozorovateľa?

    – Význam niektorých javov a vecí, ktorých som svedkom, mi dochádza až oveľa neskôr. Mám dojem, že stále nie som dosť bystrý, a žasnem, ako iní dokážu vyťažiť zo všednosti veľké zážitky a, samozrejme, aj ich pretaviť do literatúry.

    * Ako sa dozvedáte o čitateľských reakciách na svoje texty?

    – Zatiaľ sa stretávam len s reakciami ľudí, ktorých poznám, takže: či už negatívne alebo pozitívne postrehy čiastočne filtrujem. Možno je to aj preto, že ani okolie si ešte nezvyklo, že píšem, a ani ja sám sa ešte nepovažujem za hodného pozornosti. Povedzme, že sa zatiaľ rozcvičujem. Veď som ešte nič nedokázal.

    * Ste typ ochotný podstúpiť spisovateľské turné, sériu besied či autogramiád v prospech propagácie knihy?

    – Ale áno. Je to predsa len trochu pokora, keď na vás do kníhkupectva v Trenčíne či Trnave  príde až päť ľudí a v praxi zažijete, že vás a vašu knihu nik nepozná. Ale zároveň vás tak isto nesmierne poteší, ak vás niekto spozná a nebodaj aj pochváli vašu knihu či „citlivo kriticky“ vysloví nejakú výhradu.

    * Spozorovali ste už niekedy v rámci spisovateľsko-kritickej scény predstaviteľov kategórie „literárny snob“?

    – Áno, to sú ľudia, ktorí sa chvália, že všetko prečítali, oháňajú sa okrajovými titulmi, ktorým nerozumie podľa mňa ani autor, ktorý ich napísal. Literárni snobi by mali byť označenou súčasťou či prílohou každého literárneho podujatia. Je asi aj bolesťou kritiky, že nevie niekedy povedať: „biela je biela“ alebo „kráľ je nahý“.

    * Sú veci vo vašich knihách, ktoré by ste s odstupom času spracovali inak?

    – Je ich dosť. Mám pocit, že by som celý debut teraz už uchopil úplne inak. Mohol som z tej témy vyťažiť viac. Bol to taký kvalitnejší zber materiálu. Ale to je asi normálne. Overil som si, že som schopný zvládnuť väčší rozsah, a to bolo pre mňa v danej chvíli najdôležitejšie.

    * Rozvíjate príbeh spontánne, alebo sa držíte dopredu stanoveného plánu?

    – Nie, nedržím. Na začiatku mám len približnú predstavu, ale tá sa neskôr zmení a vyvíja sa niekedy aj proti mojej vôli. Už som zažil, že postavy si žijú svoj život bez ohľadu na to, čo chcem ja. Ale aj to, že jasná predstava skončila trápením. Vždy vyhodím to, o čom som si myslel, že bude v texte žiariť.

    * Rátate teda zrejme aj s tým, že jediným vhodným čitateľom vašich textov je muž?

    – S tým nerátam, rátal by som zle, veď 80 percent čitateľov sú ženy.

    * Aký je váš názor na dávkovanie emócií v texte?

    – Dávkovanie emócií? To je čo?

    * Ako by ste charakterizovali svoj vzťah k postavám?

    – Občas ma mierne hnevajú a zvyčajne ich vnímam negatívne, ale je to skôr situačné. V zásade sme dobrí – k tomu nás donútila morálka, archetyp návykov, nános kultúrnych zvyklostí a strach zo zákonov. Ak sa občas prejaví niečo negatívne, je to skôr výsledkom okamihu.

    * Na svet sa dívate triezvo a realisticky. Oceníte ako čitateľ aj čosi mysteriózne?

    – Mám rád aj literatúru, ktorá sa dokáže pohrať s nadzmyslovými javmi a nie je iba triezva a realistická! Páčila a páči sa mi juhoamerická próza – Cortázar, Márquez, Borges, Amado, veľa mystiky je aj v Singerovi a celkovo v židovskej literatúre. Sci-fi som zanechal asi tak po maturite, ale literatúru rozdeľujem inak: na dobrú a zlú. Mám rád súčasnú americkú prózu – Saul Bellow, Paul Auster, John Irving, E. L. Doctorov, Roth – zoznam by bol dlhý. Páči sa mi Berniéres, na Slovensku je dobrý Pavol Rankov, v niečom je zaujímavý aj Balla. Ešte Macsovszkého texty sú zábavným čítaním, teda, ak mám náladu ho čítať. Príjemne sa mi čítal pochmúrny Kopcsay, to ma potešilo. Sloboda, Vilikovský. Ukážkovo sa devalvuje Hvorecký, asi sa chlapec ponáhľa za slávou. Ostatní sú takí nejakí vydretí, upotení, veľmi chcú byť literátmi. Ale možno im krivdím, možno mám iba iný vkus. No určite by som sa neznížil k agitkám typu: Lavrík – premiér, to zaváňa chlebovkami... Samo osebe to nie je zlé – písať na výzvy. Ale nekriticky a poklesnuto oslavovať chlebodarcu... a ešte aj slabo, na to treba silný žalúdok. Veľmi rád čítam divadelné hry, to je pre mňa tiež zaujímavý literárny žáner.

    * Obišli ste literárne témy, čo vás fascinujú. Spomeňte aspoň nejaké.  

    – Téma je len jedna. Život. Fascinuje ma rozpor medzi túžbami, predstavami, snami a realitou, medzi tým, ako sa človek vníma a ako ho vníma okolie. Triviálne veci sa mi zdajú zaujímavé, ale napísať o nich zaujímavo, je veľmi ťažké. To je téma.

    * Porozprávajte o poslednom veľkom čitateľskom zážitku.

    – Paul Auster Kniha ilúzií. Tiež sa mi páčil Rakús a jeho Nenapísaný román, Rankov S odstupom času, Kopcsay Stratené roky. V Sexe po slovensky sa mi páčila Lucia Piussi a negatívne ma šokovala romantická uslintaná poviedka od Pišťanka. Keby to bolo ironické, tak je to aspoň zábava. A vôbec – ženy tam písali omnoho otvorenejšie a tvrdšie.

    * Prihlasujete sa k aktuálnym spoločenským témam, nebojíte sa obvinení zo žurnalizmu?

    – Aktuálna spoločenská téma je človek. Súčasnosť poznám najlepšie. Pre mňa je to také prirodzené, že sa tým ani nezaoberám, skôr vaša otázka je neprirodzená. Mám písať o SNP či holocauste, keď som ho neprežil? Jednoducho žijem v tejto dobe a prítomnosť či blízku minulosť nepovažujem za aktuálne spoločenské témy strihnuté žurnalizmom. Myslím si, že každý, kto číta, veľmi ľahko vníma rozdiel medzi žurnalizmom a umeleckou literatúrou. Človek a jeho vzťahy sa mi (zatiaľ) najlepšie zobrazujú cez prítomnosť. Okrem toho mám dojem, že o súčasnosti, aj keď mnohokrát žánrovo posunutej, píšu aj ostatní spisovatelia na Slovensku či vo svete. Snažím sa iba o jedno: aby čitateľ moju knihu, ak ju raz chytí do ruky, už nepustil a prečítal ju celú.

    * Chcete zostať verný svojim doterajším autorským postupom?

    – Môj autorský postup je veľmi jednoduchý, veľa čítať, viacej premýšľať a písať. Dokončil som adaptáciu Pomsty na filmový scenár, chcem sa  konečne začať venovať tomu, čo ma nesmierne láka a baví – mám už dva roky rozpísanú divadelnú hru – no a triedim si materiál na ďalšiu knihu. Možno sa pohrám v tomto roku aj s poviedkami.

    * Mohol by vás prípadný úspech vášho filmového scenára odvrátiť od knižného písania?

    – Hoci som študoval scenáristiku, scenár bol pre mňa teraz iba ,,bokovka“. Tieto úlety k iným umeleckým druhom ma však príjemne rozptyľujú, ale literatúre chcem ostať verný.

    * Malo by byť viacero fór na diskusiu o literatúre a kultúre? Aké sú nedostatky tých fungujúcich?

    – Zaskočili ste ma. Ani neviem, že tu jestvujú nejaké fóra. Ak myslíte nejaké tie zväzy či spolky, tak tie urputne bránia sami seba a svoje opodstatnenie. Ich predstaviteľom v skutočnosti nezáleží na literatúre, ale na svojej vlastnej existencii – teda na tom, čo napíšu a vydajú oni.  Inak o literatúre budú diskutovať spisovatelia, inak vydavatelia a inak ministerskí  úradníci. Keď chcete niečo zahmliť, vytvorte komisiu – v našom prípade fórum.

    Teraz odbočím: súčasťou budúcoročného podujatia Román 2006 by mala byť konferencia Európa v románe, román v Európe. Možno to by mohol byť priestor na diskusiu.

    * Uvítali by ste väčší spoločenský záujem o názory spisovateľov?

    – Najprv musí mať literárna sféra naozajstný spoločný záujem: literatúru. Až potom môže nastať v spoločnosti skutočný a úprimný dopyt po jej názoroch. Zatiaľ to vnímam tak, že každý z trojuholníka „vydavateľ – spisovateľ – úradník“ myslí pod pojmom literatúra len seba. A to môžeme preniesť na umenie všeobecne. Možno spoločnosti chýba morálna spisovateľská autorita.

    * Máte ďalekosiahle plány, projektujete si budúcu činnosť detailne? 

    – Namiesto plánov by som radšej hovoril o túžbach a predstavách.

    Pripravila Zuzana Belková

 

Obálka slniečka september 2013