Rozhovor s prozaikom a divadelníkom Karolom D. Horváthom

Cez humor hľadím na svet a komentujem ho

  • Odpovedá

    Karol D. Horváth
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2006/12
  • Autor rozhovoru

    Patrik Oriešek
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Karol D. Horváth sa narodil 15. februára 1961 v Bratislave. Po štúdiu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove pracoval ako pastier oviec, pomocný stavebný robotník, učiteľ ZŠ a ZUŠ, tajomník MNV, šéfredaktor súkromného rádia, produkčný bábkového divadla, redaktor Slovenského rozhlasu v Bratislave, copywriter reklamnej agentúry, stály aj hosťujúci dramaturg viacerých divadiel. Roku 2004 získal 2. miesto v literárnej súťaži Poviedka s prózou Absolútny sluch. V roku 2005 mu vyšli dve zbierky groteskných poviedok Karol D. Horváth a Karol D2 Horváth. Je členom literárnej skupiny Živý dôkaz.

  • Text

    Cez humor hľadím na svet a komentujem ho

    Rozhovor s prozaikom a divadelníkom Karolom D. Horváthom

    Karol D. Horváth sa narodil 15. februára 1961 v Bratislave. Po štúdiu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove pracoval ako pastier oviec, pomocný stavebný robotník, učiteľ ZŠ a ZUŠ, tajomník MNV, šéfredaktor súkromného rádia, produkčný bábkového divadla, redaktor Slovenského rozhlasu v Bratislave, copywriter reklamnej agentúry, stály aj hosťujúci dramaturg viacerých divadiel. Roku 2004 získal 2. miesto v literárnej súťaži Poviedka s prózou Absolútny sluch. V roku 2005 mu vyšli dve zbierky groteskných poviedok Karol D. Horváth a Karol D2 Horváth. Je členom literárnej skupiny Živý dôkaz.

    * Na fotografiách sa väčšinou objavujete s tesco taškou. Príručky pre cudzincov vravia, že ak chcete v Bratislave splynúť s davom a vyhnúť sa neželanej pozornosti, treba použiť Tesco tašku. Chcete aj vy splynúť s davom, alebo máte k tomuto obchodnému reťazcu nejaký špeciálny vzťah?

    – Je to oveľa jednoduchšie. Okolo mňa je množstvo ľudí, ktorí by sa s plastovou taškou na ulici, nieto ešte na fotografii, neobjavili ani omylom. Tak ja sa s nimi pretŕčam, kde len môžem. Vnímam to ako moju formu snobizmu. A okrem toho „igelitka“, v ktorej sú knižky, dosť presne vyjadruje môj vzťah k literatúre – snívam o tom, že čítanie kníh sa stane pre väčšinu ľudí rovnako bežnou súčasťou života, ako je nakupovanie a konzumovanie predmetov dennej spotreby.

    * Po Bratislave sa pohybujú stovky Horváthov. Jedným z nich je aj spisovateľ Tomáš Horváth. Je vlastne niekoľko Tomášov Horváthov. A všetci píšu 9 miliárd príbehov, ktoré už boli napísané, alebo sa napísali samy a Tomáš Horváth pod tlakom inštitúcií, ktoré vytvárajú subjekt, len berie honoráre. Máte s pojmami ako autor, dielo alebo honorár podobné opletačky aj vy?

    – Dlhý čas som bol presvedčený, že všetky príbehy už boli vymyslené a spisovatelia ich vždy len nanovo prerozprávajú, pretože neustále dorastajú nové generácie čitateľov vnímavých na nové formy starých príbehov. Potom som začal písať a s úžasom som zistil, že zopár nových príbehov predsa len ešte jestvuje. Okrem toho verím, že sa spolu všetci usilujeme napísať všetky mená Boha. Občas so strachom hľadím na oblohu, či už niekto nezačal zhasínať hviezdy. Skutočné opletačky mám s menom, pretože moje priezvisko je husto rozšírené. Preto mám v strede D., čo je prvé písmeno mojej prezývky z detstva. Jeden Karol Horváth už totiž písal pred rokmi do novín. Myslím si, že ani jeden z nás by nebol rád, keby si nás čitatelia navzájom plietli.

    * Typ postáv, ktoré sa vyskytujú vo vašich prózach, sa v slovenskej literatúre udomácnili až v 90. rokoch 20. storočia. Dovtedy v nej dominovali dedinskí blázni a malomestskí intelektuáli, zväčša ťažkí alkoholici. Myslíte si, že tento typ síce humánne mysliaceho, ale nepraktického hrdinu (tí vaši sú oveľa praktickejší a akčnejší) spolu s oslavou alkoholizmu definitívne mizne zo slovenskej literatúry, alebo ide iba o dočasný jav?

    – Do slovenského života, a teda aj literatúry, našťastie vstúpili aj iné drogy okrem alkoholu, kávy, nikotínu, nepochopiteľného pocitu ukrivdenej výnimočnosti a rôznych mutácií Jánošíka. Slovenská literatúra okamžite začala riešiť SVET a UMENIE, namiesto toho, aby si najskôr k sebe jednoduchšími a nižšími formami pritiahla a pripútala čitateľov. Aj tí najväčší z najväčších sa museli voľakedy naučiť prvé slová a vetné konštrukcie. Fakt, že vnímame svoje životy ako lineárne sa vyvíjajúce v čase, platí bezo zvyšku aj na ľudské činnosti. A teda aj na literatúru. Roky som sa pokúšal písať UMENIE a nevedel som pochopiť, prečo sa mi to nepáči. Až mi na prvom stretnutí Kali Bagala povedal, že si mám zadefinovať, pre akého čitateľa chcem písať. Vtedy mi konečne došlo, že chcem písať pre takého čitateľa, ako som ja. Odvtedy sa snažím písať tak, aby som si to rád kúpil a prečítal, aj keby som to nenapísal ja.

    * Podieľali ste sa na výrobe nemenovanej reality show. Aký je rozdiel medzi písaním a vymýšľaním konceptov pre šoubiznis?

    – Na túto otázku, našťastie, nemusím odpovedať, pretože do reality show som vstúpil ako režisér, takže som nijaké koncepcie nemusel vymýšľať.

    * Ako (často) píšete? Odkiaľ beriete námety na poviedky? Fabulujete, alebo len dotvárate reálne postavy, príbehy a situácie?

    – Nad príbehmi premýšľam neprestajne. Je to jedna z mojich najobľúbenejších zábav. Ešte radšej ich rozprávam a overujem si, či účinkujú. Píšem však len na objednávku. Pokiaľ nemám aspoň čiastočnú istotu, že sa moje písanie dostane k čitateľom, nepúšťam sa do toho. Pravdaže rád fabulujem. Je to jedna z najpodstatnejších zložiek dobrého rozprávania. Pri dobrom rozprávaní je totiž najdôležitejšie samotné rozprávanie, až potom všetko ostatné. Veľký dôraz kladiem na uveriteľnosť niektorej zo zložiek. Teda aby ju čitateľ vnímal ako dôveryhodnú a reálnu nielen v kontexte literatúry, ale aj mimo nej. Napríklad pri písaní Nemezis som si vyhľadal a čo najpodrobnejšie naštudoval materiály týkajúce sa darkerov. Veľmi dôležitá je pre mňa „topografia“ prostredia v mojich poviedkach. Občas si doslovne prepočítavam vzdialenosti, časy a veľkosti. Ak totiž chcem, aby čitatelia prijali absurdné situácie a motívy konania postáv v mojich poviedkach, nesmiem si dovoliť zneisťovať ich zle opísaným prostredím. Veľmi dlho som sa trápil s opísaním havárie policajta, ktorý sa ženie k miestu nehody mimozemskej vesmírnej lode. Donekonečna som si predstavoval, ako sa auto dostáva do šmyku a otáča sa tak, aby spadlo do fontánky. Mimochodom, prostredie je v tejto poviedke reálnym opisom dedinského pseudonámestíčka a úradu v konkrétnej hornooravskej obci. Pomáha mi aj to, že som ešte nadšenejším poslucháčom ako rozprávačom. Najradšej počúvam ľudí, ktorí hovoria čo najkonkrétnejšie o svojej práci. Zakomponovanie zdochnutého vtáka do televízora je napríklad inšpirované historkou z poprednej českej psychiatrickej liečebne. Pomáha mi aj záľuba v používaní mierne modifikovaných mien (najčastejšie mením krstné mená) reálnych ľudí, ktoré dávam svojim postavám. Všetko to súvisí s tým, že som presvedčený, že literatúra by mala vytvárať nový do seba uzatvorený a zo seba vychádzajúci svet, ktorý v okamihu percepcie vníma čitateľ ako reálny a jeho podvedomie ho tak v emočnej rovine interpretuje. Je to však ako krajina za zrkadlom. Ak chcem byť presvedčivý v mapovaní odvrátenej strany reality, bez zrkadla a interakcie medzi dvomi „svetmi“ sa nezaobídem.

    * Mohli by ste čitateľom (a najmä literárnym vedcom) prezradiť, akých autorov máte najradšej, aby nemuseli zdĺhavo pátrať?

    – Ako čitateľ ich mám rád veľa a vážim si ich ešte viacej. Asi to čudne vyzerá, ale napríklad Dostojevského považujem za génia, ale čítam ho zriedka. Radšej uvediem niekoľko mien, tak ako mi prídu na um: Roald Dahl, Ray Bradbury, bratia Strugackí, Stephen King, Raymond Chandler, Stanislaw Lem, Jaroslav Hašek, Mark Twain, Robert Bloch, Arthur C. Clarke, Henry Kuttner, Jerome Klapka Jerome, Miguel Cervantes, J. R. R. Tolkien...

    * Pracovali ste ako robotník, barman, tajomník MNV, učiteľ, dramaturg, copywriter, novinár, režisér atď. Každá z týchto prác si vyžaduje istú dávku kreativity. Ktorá práca sa vám pozdávala najviac?

    – Najviac sa mi pozdávali všetky. Keď ma práca prestane baviť alebo vylezie na mňa pocit, že sa už nemám čo naučiť, odchádzam. Prácu považujem za jednu z najdôležitejších vecí v mojom živote. Je to môj koníček a jeden zo zmyslov života odrazu. V takejto konštelácii sa mi naozaj museli pozdávať všetky.

    * Knižne ste debutovali ako štyridsaťštyriročný. Váš vstup do literárneho priestoru narušil predstavu o spisovateľoch ako zázračných deťoch a na Slovensku zaužívaných predstavách o debute. Veríte na wunderkindov?

    – Desaťročia vytrvalého čítania a život ma naučili, že nemám veriť básnikom a rockerom nad tridsať a prozaikom pod tridsať. V próze teda na wunderkindov neverím. Próza potrebuje mať okrem talentu aj nažité.

    * Ako divadelný režisér ste sa určite stretli s rôznymi manierami. S kým sa vám pracuje lepšie – s ochotníkmi, alebo s profesionálmi?

    – Myslím si, že divadlu a jeho tvorcom sa momentálne umelo prisudzuje väčší význam, než im patrí. Ako forma umeleckej komunikácie, schopnej vypovedať o svete v sebe a mimo seba dnes divadlo, podľa mňa, ťahá za oveľa kratší koniec, ako si je schopné uznať a priznať. Aj preto robím oveľa radšej, a vlastne dnes už výhradne, len s amatérmi. Sú totiž na javisku aj v mysliach divákov oveľa viacej prítomní za seba ako za postavy, ktoré stvárňujú. Ich nespochybniteľná autenticita je pre mňa zdrojom toho typu komunikatívnosti, ktorá sa z profesionálneho divadla vytratila nekonečným a trápnym adorovaním hercov ako odborníkov na všetko, vždy a všade.

    * Spolu so S. Lavríkom a K. K. Bagalom, L. Keratom a V. Jančekom pôsobíte v textovo-vizuálno-hudobnom projekte Živý dôkaz. Aký je ohlas na vašu hudbu? Chystáte sa aj na nejakú letnú festivalovú šnúru? Kedy vydáte cd alebo koncertné dvd?

    – Živý dôkaz je jedna z najväčších radostí, ktorá ma v poslednom čase postretla. Je to pre nás nielen nehorázna a spontánna zábava, o to väčšia, že rovnako dobre sa bavia aj naši diváci, ale aj svojský spôsob, ako prezentovať naše knihy a vôbec vydavateľstvo L. C. A. A pod tým všetkým je, a to je pre mňa najdôležitejšie, silný spodný prúd, z ktorého všetko vychádza - náš názor na literatúru ako takú. Teší ma, ak je náš program vnímaný z veľkej časti ako hudobný koncert. Aj keď píšem, vnímam to ako hudbu. Keby neboli termíny, vracal by som sa do nemoty k napísanému textu a opravoval ho, aby temporytmus zložito tvorený výberom slov, slovosledom, striedaním celkov, polocelkov a detailov, radením situácií a budovaním konfliktov, v konečnom dôsledku splynul s hudbou, ktorú počujem v hlave. Živý dôkaz je pre mňa živý a úžasný v tom, že hudobné aspekty literatúry sú v jeho produkcii akcentované a že je vždy live. Cítiť a vnímať online divákov, to je ťažko návyková droga a stimul odrazu. Možno aj preto stále zvažujeme, či sa pustiť do cd a dvd. Pri zázname vystúpenia by natvrdo vyšli na povrch chyby, ktoré sme urobili, ale ktoré nevyhnutne patria do inventára live produkcie, ktoré ju poľudšťujú a spoluvytvárajú zázrak, čo sa volá dobrý koncert. S nosičmi rátame, chystáme sa na ne, ale začneme na nich pracovať až keď vyriešime najpodstatnejší problém – štúdio, alebo live?

    * Dôležitou súčasťou vašich poviedok je humor a groteska. Využívate podobné postupy ako v literatúre aj ako divadelný režisér?

    – Pravdaže! A ako rád! Doteraz som zrežíroval asi tridsať divadelných inscenácií. Väčšinu z nich som aj napísal alebo upravoval. A takmer v každej bol humor. Niekedy čierny, niekedy ešte černejší. Jednou z najväčších pochvál, akej sa mi kedy dostalo, bolo, keď za mnou prišla po predstavení tehotná žena a povedala mi, že sa tak smiala, až si myslela, že porodí. Pritom humor pre mňa nikdy nestojí v prvom pláne. Ak si dobre spomínam, urobil som jediné predstavenie (Drakuľa), pri ktorom som si povedal, že jeho hlavnou úlohou bude rozosmiať divákov. Humor je pre mňa uhol, v ktorom hľadím na svet a komentujem ho. Dôležitý je pohľad a svet, humor je pre mňa prostriedok, nie cieľ. Inscenoval som napríklad parafrázu na Hamleta (Bedeker), kde sa postavy stretli na dovolenke na pláži. V popredí ticho hnila mŕtvola utopenej Ofélie a dve deti sa s ňou hrali a nosili časti tela policajtovi... Alebo úprava Kuba (From Kubo Till Dawn), kde hneď v úvode Lovecký zabije Kuba, lebo nevie správne vysloviť kultovú vetu o nožíku. V skutočnosti mu ide o makové a konopné lány. Do toho však prichádza Kubovo jednovaječné dvojča, drogový dealer na úteku – Kubo. Je permanentne zhulený a stále si pýta makovú buchtu, lebo má chuť na sladké. Nikto nechápe, ako mohol Kubo ožiť a on zase nechápe, do akej rezervácie a medzi akých neopísateľných hlupákov sa dostal... Obidva príklady boli východiskové pozície na kopec humorných situácií. No keby som mal ísť len po nich, šiel by som proti sebe. Humor, najmä jeho čierne, cynické a absurdné formy, je pre mňa v prvom rade spôsob, ako tvoriť kontrapunkt, a tým umocňovať to, čo považujem za nosné a dôležité. V Kubovi je to napríklad fakt, že v Hollého hre a ešte viac v Ťapákovej televíznej verzii sa banda dedinských ťulpasov trápne a detinsky zabáva na človeku, ktorý sa nevie brániť. Hlupáčik Kubo je postihnutý prírodou, osudom a ešte ho aj každý zneužíva, vrátane autora, hercov, režiséra a väčšiny divákov.

    Rozprával sa Patrik Oriešek

 

Obálka slniečka september 2013