Rozhovor s prozaičkou Rút Lichnerovou

Tvorba ako hľadanie identity

  • Odpovedá

    Rút Lichnerová
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2006/23
  • Autor rozhovoru

    Jano Zaťko
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Rút Lichnerová (1951), autorka piatich prozaických knižiek – V Kremenisku (Slovenský spisovateľ 1989), Šahíziho tabía (Smena 1994), Slepá rybka (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 1998), Rieka – Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (JUGA 2000) a Anna Regina (Vydavateľstvo Q 111, 2006) – pracuje ako riaditeľka banskoštiavnickej Galérie Jozefa Kollára. Vzťah k výtvarnému umeniu rozvíja nielen vo svojej profesii, ale odzrkadľuje sa aj v jej prozaickej tvorbe, svoje príbehy akoby nanášala štetcom na plátno. Okrem prozaických kníh vydala obrazovú monografiu o Jozefovi Kollárovi (Ropa 1996), píše texty do katalógov k výstavám, ktoré koncepčne pripravuje.

  • Text

    Tvorba ako hľadanie identity

    Rozhovor s prozaičkou Rút Lichnerovou

    Rút Lichnerová (1951), autorka piatich prozaických knižiek – V Kremenisku (Slovenský spisovateľ 1989), Šahíziho tabía (Smena 1994), Slepá rybka (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 1998), Rieka – Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (JUGA 2000) a Anna Regina (Vydavateľstvo Q 111, 2006) – pracuje ako riaditeľka banskoštiavnickej Galérie Jozefa Kollára. Vzťah k výtvarnému umeniu rozvíja nielen vo svojej profesii, ale odzrkadľuje sa aj v jej prozaickej tvorbe, svoje príbehy akoby nanášala štetcom na plátno. Okrem prozaických kníh vydala obrazovú monografiu o Jozefovi Kollárovi (Ropa 1996), píše texty do katalógov k výstavám, ktoré koncepčne pripravuje.

    *Pamätáte si na svoj prvý literárny text?

    – Veľmi dobre si naň pamätám. Väčšina mojich poviedok zo začiatku 80. rokov vyšla v knižke V Kremenisku. Prvá z nich bola poviedka Maňka a má veľa spoločné s niektorými textami, ktoré vznikli neskôr. Je písaná z pohľadu malého chlapca. Jej poetika je založená na priraďovaní detailov schopných vytvárať hravé obrazy. Za hravosťou detailu sa ukrýva neľútostná realita. Vždy ma tešila hra so slovami. V štvrtej triede základnej školy som si spestrovala nudné hodiny gramatiky vytváraním mikropoviedok z gramatických cvičení. Boli to moje prvé vedomé literárne výtvory a podráždili učiteľku. Obvinila ma, že mám niekde schovanú knižku, z ktorej všetko odpisujem. Prekvapila ma nelogickosť jej tvrdenia, no neprekvapilo ma, že sa nazlostila.

    * Čo bolo pre vás najsilnejším impulzom na písanie prózy?

    – K prvým poviedkam ma vyprovokovala zvláštnosť, bizarnosť, ale aj úbohosť chátrajúceho malomesta, v ktorom sa ešte stále mihali odlesky lúčov niekdajšej zlatej žiary, stále ešte schopné zaslepovať. Bola to Banská Štiavnica, kam som sa dostala krátko po skončení vysokej školy. Poviedky boli rôzne. V niektorých som obšúchané reálie zosúvala z piedestálu, v iných som sa hrala a skúšala, čo všetko možno s nimi v texte urobiť, aby text ostal poviedkou. Hoci odo mňa, ako od prišelca do Štiavnice, sa očakávalo, že všetko okolo budem obdivovať, pretože tu si každá vec jednoznačne zasluhuje obdiv. Pravdaže, ani trochu nechcem na tomto mieste polemizovať s kultúrnymi a historickými hodnotami Banskej Štiavnice, naopak, vysoko si ich vážim, vďaka nim je toto mesto zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Stav, v ktorom som Štiavnicu zastihla, a ľudia, ktorí v nej žili, však vzbudzovali moju pozornosť z inej stránky. Niektorými poviedkami som sa ho pokúšala spoznať, inými pochopiť, čo nebolo ľahké. Aj neskôr ma epizódy, čo som tu zažívala, vyvádzali z miery. Stretala som sa napríklad s ľuďmi žijúcimi na hranici biedy. Keď som sa ich opýtala, prečo pri dome nepestujú zeleninu, odpovedali, vraj zem je nanič, tu nič nenarastie. Tak prečo zem neporýľujete a nepohnojíte? Vraj, kde by  zobrali hnoj?!

    * Pokladáte za výhodu, keď autor vstúpi do literatúry v neskoršom veku?

    – Ak je vstupom do literatúry vydanie prvej knižky, tak potom tá moja nenarobila veľký rozruch. Bolo to roku 1989, keď sa tvorili veľké dejiny. Moje malé literárne dielo takmer ušlo pozornosti verejnosti. Hoci si myslím, že okolo prvej knižky ani nebolo treba robiť veľký rozruch. Pre mňa však jej vydanie malo svoj význam: potvrdilo vedomé rozhodnutie písať. Lebo aj pre písanie sa treba rozhodnúť. Veď človek by mohol za ten čas robiť niečo iné a možno čímsi iným byť oveľa viac osožný ľuďom naokolo, keby v ňom neprebývala viera, že práve on a práve v texte, ktorý píše, vyjaví ľuďom čosi, čo by mali vedieť o sebe aj o iných, hoci o štruktúrach sveta, či o tom, koľko je možných ciest a možných riešení. Ba dokonca verí, že to niekomu bude ešte aj na čosi dobré, že nielen voňavá esencia bytia, ale aj kreativita je chytľavá a stimuluje akúkoľvek kreativitu, nielen umeleckú.

    * Detstvo ste prežili na Orave v Dolnom Kubíne. Po štúdiu na Filozofickej fakulte v Bratislave ste začali pracovať v Banskej Bystrici. Odtiaľ ste prišli do Banskej Štiavnice, ktorá sa stala vaším druhým domovom. Akú úlohu pripisujete domovu ako inšpiračnému východisku?

    – To je otázka identity. Domov znamená miesto, kde máme korene. Pre mňa je tvorba aj hľadaním identity, a teda cestou k sebe. No zároveň je aj oslobodením. Lenže, paradoxne, let je tým slobodnejší, čím sú korene hlbšie. Takže nikdy sa celkom, navždy a úplne neodpútame, ale ostávame ukotvení niekde na konkrétnom mieste, v istom prostredí, v konkrétnej rodine. A potom nastúpi sloboda, aj sloboda tvorby. Ostávame však určení.

    Človek sa k tejto otázke vracia viacerými spôsobmi v rozličných obdobiach života. Nedokážem vyčerpávajúco odpovedať. K téme možno pristupovať v rôznych vnútorných rozpoloženiach, kontextoch a z rôznych strán. Otázka plodí ďalšie otázky. Vo svojej poslednej knihe Anna Regina som sa to pokúsila vyjadriť takto: „Sú ľudia, ktorých nemožno stretnúť bez následkov. Ich pohľad zmení smer celého vášho života. A sú ľudia, ktorí vás určujú. Napríklad, ktorým ste sa narodili. Chcú určiť hranice územia, na ktorom sa smiete pohybovať. Ktoré majú vo svojom zornom poli. Na ktoré dovidia. Kam siaha ich vplyv. Kam siaha povraz, na ktorý vás uviazali o kolík na mieste, z ktorého sami unikajú. Ale pokiaľ ide o váš obmedzený pohyb, sú spokojní. Povraz je pevný a je dobre uviazaný. Nebudú vám ukazovať, ako sa rozväzuje uzol: ešte nenastal ten čas. A keďže vás to ešte neučili, budú sa tešiť z ilúzie, že ste pod kontrolou. Povrazu? Kolíka, ktorý je zatlčený na území označenom – domov? Otcovskej lásky, ktorú sprítomňuje povraz?“  Toto je možno extrémny príklad. Pripútanosť k rodine, teda k domovu, keďže domov podľa mňa tvoria blízki ľudia, má rôznu intenzitu. Aj tento text však vstupuje do kontextov. Jedným z nich je otázka hľadania identity Anny Reginy Mikovíniovej, ktorá túži byť sama sebou, a nie „odleskom nejakého muža. Otca, manžela, svokra.“

    * Novela Slepá rybka  je podľa mňa viac poetickým ako prozaickým textom, hoci spĺňa všetky kritériá prozaického textu.

    Slepú rybku som písala slovo po slove, vetu po vete. Ako sa myšlienky ukladali na papier, dostávali svoj tvar. Možno keby som niektoré časti Slepej rybky rozpísala do veršov, mohla to byť poézia, ale tá tam je tak či tak. Je nielen v pasážach uvádzajúcich jednotlivé kapitoly, ale aj vnútri textov. Poézia je spôsob vnímania sveta, je skôr v presnosti jeho odrazu, v duchovnom rozmere ako v okiadzaní jeho krásy. Je aj v ľahkých posunoch kontextu, ktoré doslovnosťou zvrtnú text k jeho paradoxu a rozbijú sen o spoznanú skutočnosť. Napríklad: „Moja voľnosť bola ako studené slnko, zamrznuté mlieko, močiar bez žiab.  // Kam sa podelo svetielko?  // Hľadám ho v slove, hľadám ho v zmysle, hľadám ho v láske, z akej sa dá odkrajovať.  // Vezmeš jednu mrkvu, očistíš ju a nadrobno ju nakrájaš zajačikom. Vezmeš druhú mrkvu, očistíš ju a nadrobno ju nakrájaš zajačikom. Vezmeš tretiu mrkvu a odkrojíš z nej pre mňa. Mrkvy bude vždy dosť, tak ako lásky, hrám sa.“ Dokonca tento text má aj svoj rytmus, aj svoju melódiu. Aj slovenské ľudové rozprávky majú predsa svoj rytmus, ich veta má svoju melódiu a takisto sú písané v próze. Zvuková podoba vety je dôležitá tak pre poéziu, ako aj pre prózu. Pre moje texty je naozaj dôležitá, zvlášť v textoch Slepej rybky. Pri čítaní knižky iného autora hľadám k nemu kľúč či niekoľko kľúčov zakódovaných priamo v texte. Keď sa teraz s odstupom času pozerám na Slepú rybku, vidím, že som v nej podvedome upozornila na jej zvukovosť: v úvodnom texte k 10. kapitole som napísala: „Tenknúť. // Počuješ, ako zvoní v tom slove?  // Ten – knúť.“ Pravdaže, v Slepej rybke sú aj prozaické aj esejistické pasáže. Keď som ju písala, nepremýšľala som nad jej formou, literárny obsah si sám volil svoju podobu. Mne sa v tej chvíli zdala optimálna, ba čo viac – jedine možná.

    * Aká bola potom cesta autorky od Slepej rybky k farebnej Rieke?

    – Na Rieku som si spravila čas a písala som ju uvoľnená. Vchádzalo do nej všetko, s čím som sa voľakedy na Orave stretla. Pretavovali sa v nej veci a zážitky rozličnej povahy – páchnuca rybárska sieť, zažínajúca sa láska, spútaná vášeň, mágia, erotika, rozprávka i biblické podobenstvo. Vznikajúci obraz už obsahoval zárodok ďalšieho obrazu, ktorý sa z neho odvíjal a hýbal ním. Autentický zážitok sa pomiešal so zážitkom z počutého. Predstava čľapotu vesiel rybárskeho člna, blikajúceho svetla a chladu z mokrého oblečenia sa pomiešala s vôňami, farbami a zvukmi, aké som zažívala v detstve pri návštevách Kraľovian, rodiska môjho otca,  dediny na sútoku Oravy a Váhu, ktorej chotár sa nachádza na cípe Oravy, a susedí s Liptovom a Turcom, ktorá je obkolesená takými strmými kopcami, že do dediny svieti slnko tri mesiace v roku. V rozprávaní môjho otca bola rieka v Kraľovanoch plná rýb a rakov a jej brehy pokrývalo drevo pripravené na splav do Komárna. Pamätala som si jej bahnitú vôňu, tyrkysovú vodu, pohyb rakov, žiarivú žltú farbu divozela na jej brehu.

    To by však ešte nestačilo na knižku. Rieka – Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej  je aj o stavaní kraľovanského úseku železničnej trate medzi Košicami a Bohumínom, aj o zárodkoch podnikania, ale predovšetkým o túžbe a o láske, o jej podobách a premenách, o jej nekonečnosti a neuchopiteľnosti, o nemožnosti si ju privlastniť a vládnuť jej, o jej sile a o jej presahovaní cez generácie. Možno moji ryšaví ľudia sú v nej trochu diví a možno aj príliš živelní a vášniví, ale oni musia byť práve takí, aby mohli naplniť obraz svojej vnútornej pravdy a sily.

    * Nakoľko ste ako autorka prítomná vo svojom texte autobiografickými prvkami? Aké hranice si autor kladie pri odkrývaní skutočnosti?

    – Autor je v texte prítomný nielen autobiografickými prvkami. Stojí za všetkými jeho štruktúrami významovými i formovými. Ešte aj realita, čo je zdanlivo mimo neho, musí do textu prejsť cez jeho vnútro. Už prvý podnet, čo ho zaujme, znepokojí, zraní, nesie pečať autorovej osobnosti. Pre mňa otázka hraníc reality a fikcie v texte nie je dôležitá. V mojich textoch sa azda ani nedá určiť. Sama ich vnímam ako metamorfózu rôznorodých prvkov, ako nejaký nový organizmus utvorený pretavením reálnych i fiktívnych  prvkov, za ktorým stojí zase len autor.

    * Vo vašej najnovšej knihe Anna Regina sa na historickom pôdoryse odohráva príbeh ženy, ktorý je výsostne aktuálny a súčasný. Aký význam prikladáte historickému pozadiu vo vašom vnímaní problému?

    – Túto knižku som písala ako modernú prózu, ktorá sa opiera o fakty 18. storočia. Zaujímal ma vnútorný život Anny Reginy, manželky geniálneho Samuela Mikovíniho, vzdelanca, polytechnika, vynálezcu a slávneho kartografa, tvorcu i realizátora unikátneho štiavnického banského vodohospodárskeho systému, človeka, ktorý zreguloval Dunaj, a mal úžasné nadanie optimálne vyriešiť najrozličnejšie technické problémy a svojím riešením dosiahnuť výrazný hospodársky efekt. Reálne i fiktívne postavy textu sú dané historickými, spoločenskými i kultúrnymi súradnicami prvej polovice l8. storočia. Sú postavené tvárou v tvár autoritám moci, majetku, úspechu i náboženstva. Aj Anna Regina je zaradená a usiluje  sa akceptovať spoločenské požiadavky a byť manželkou úspešného muža. Mňa však zaujímal predovšetkým iný aspekt jej bytia – uvedomovanie si vlastnej integrity či neintegrity, vlastnej slobody či neslobody, potreby milovať, premýšľať a konať v láske. Toto sa deje pri stretnutiach s inými ľuďmi, s ich veľkorysosťou či nízkosťou, za rôznych okolností daných konfesionálnou príslušnosťou, v rodinnom živote i v ďalších emotívnych väzbách. Pri písaní mi nešlo ani o ilustráciu, ani o rekonštrukciu známych historických faktov či udalostí, aj keď isté detaily sú historicky presné a pôsobia autenticky. Oveľa viac mi išlo o nahliadnutie do ľudského vnútra a otvorenie priestoru myšlienkam pri uvažovaní o identite ženy, ktorá je manželkou, matkou, dcérou i sestrou, a o naplnení jej života.

    * Prečo ste siahli po postavách z 18. storočia?

    – Zaujímavé sa mi zdalo manželské súžitie s workoholikom práve v tomto historickom období. Zaujímal ma aj vzťah, aký bol medzi veľmi nadaným a bystrým synom a jeho otcom,  výraznou osobnosťou medzi protestantskými kňazmi. Otec Samuela Mikovíniho zomrel v biede a syn mu ani nestihol prísť na pohreb. A zaujímal ma nielen lesk, ale aj bieda slávnej Štiavnice v l8. storočí plnej zodratých a zle živených baníkov, pracujúcich v bani v katastrofálnych pracovných a hygienických podmienkach. Ich choroby. Ich manželky a deti, ktoré takisto pracovali. Triedili rudu, stavali cesty, hrádze vodných nádrží, prítokové jarky, zbierali drevo pod „ohňové stroje“ a niekedy v polovici 18. storočia si začali privyrábať česaním bavlny. Zaujímali ma možnosti sociálnej pomoci baníckym rodinám a fungovanie bratskej pokladnice. Hľadala som korene rezignácie niektorých dnešných Štiavničanov, ktorí si nevedia poradiť a dostať sa zo svojej súčasnej biedy. Baníctvo vždy malo svoju odvrátenú tvár. Fascinujúci je súpis diel Samuela Mikovíniho. Je takmer neuveriteľné, čo všetko tento človek stihol za svojho života vykonať. Podrobný súpis jeho diela by mohol byť samostatnou knihou. Istý čas som zbierala fakty o dobovej kartografii, baníctve, technických vynálezoch, o zaujímavých ľuďoch, ktorí sa stretávali s rodinou Mikovíniovcov. Bolo ich množstvo. Mňa však zaujímal dotyk faktov, ich prelínanie. Tam, kde to medzi nimi zaiskrilo, bol môj priestor. V tomto priestore boli možnosti literárnej fikcie.

    * O baníkoch sa hovorí, že si z temnoty bane vynášajú na povrch čosi diabolské.

    – S týmto som sa v Štiavnici nestretla. Možno sa to hovorí v inom banskom meste, no čosi na tom bude, lebo je isté, že oslňujúceho lesku zlata sa dotýkajú dobro aj zlo. Napokon, o tom hovorí aj knižka.

    Pripravil Jano Zaťko, redaktor Slovenského rozhlasu

 

Obálka slniečka september 2013