Čítanie literatúry je kriesením Lazara

Rozhovor s prozaikom Edmundom HLATKÝM

  • Odpovedá

    Edmund Hlatký
  • Autor rozhovoru

    Marek Kopča
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Edmund Hlatký (1954) knižne debutoval dielom História vecí (1988), ktoré sa skladá z dvoch reflexívne ladených noviel navzájom prepojených hlavnou postavou a mnohými spoločnými motívmi. V tomto debute autor definoval charakter svojej poetiky príznačnej pre celú jeho neskoršiu tvorbu. Po istom časovom odstupe vydal zbierky poviedok Jesenný opar (1999) a Iní ľudia (2000). Zatiaľ najnovšou zbierkou je Sláva a tajomstvo (2001). Hlatkého prózy sa vyznačujú psychologickou hĺbkou, jedinečným vnímaním sveta a ľudského subjektu a nastoľovaním kľúčových existenciálnych a duchovných otázok súčasného človeka. Autor žije striedavo v Kysuckom Novom Meste a v Trnave.
  • Text

    Čítanie literatúry je kriesením Lazara

    Rozhovor s prozaikom Edmundom HLATKÝM

    Edmund Hlatký (1954) knižne debutoval dielom História vecí (1988), ktoré sa skladá z dvoch reflexívne ladených noviel navzájom prepojených hlavnou postavou a mnohými spoločnými motívmi. V tomto debute autor definoval charakter svojej poetiky príznačnej pre celú jeho neskoršiu tvorbu. Po istom časovom odstupe vydal zbierky poviedok Jesenný opar (1999) a Iní ľudia (2000). Zatiaľ najnovšou zbierkou je Sláva a tajomstvo (2001). Hlatkého prózy sa vyznačujú psychologickou hĺbkou, jedinečným vnímaním sveta a ľudského subjektu a nastoľovaním kľúčových existenciálnych a duchovných otázok súčasného človeka. Autor žije striedavo v Kysuckom Novom Meste a v Trnave. 
    * Hneď na úvod mi nedá nepristaviť sa pri vašom priezvisku. Svojou grafickou podobou, ktorá akoby nerešpektovala znelostnú asimiláciu, pôsobí ako pseudonym. V súčasnosti veľa autorov používa pseudonym ako jeden z prostriedkov mystifikácie. Ako sa na tento fenomén pozeráte vy?
    – O mystifikácii je v podstate niekoľko próz v mojej štvrtej knihe (Sláva a tajomstvo). Mystifikáciu pokladám za zlo, pretože znamená určité zahmlievanie, skrývanie sa. Za istých okolností možno použiť pseudonym, ale domnievam sa, že už moje meno je pseudonym, ktoré má nejakým spôsobom – ako šifra – demonštrovať poslanie na zemi. Okrem toho sa nazdávam, že spisovateľ je povinný prezradiť svoje sociálno-psychologické postavenie vo svete a svoju určujúcu povinnosť. Ak ju za celý život nenájde, ak sa skrýva za kohosi iného, ak permanentne pracuje s fikciou a uvedomuje si, že ide o fikciu, tak je na veľkom omyle. Už v Jesennom opare som vyjadril, že ten autor je jedným zo stredov vesmíru, rovnako ako každý človek. Ak píšem všetky prózy pod vlastným menom, tak sa priznávam, že práve ja som ten vnímateľ, a nie niekto iný.
     
    * Na FTVŠ UK v Bratislave ste vyštudovali telesnú výchovu a biológiu. Ako možno šport a exaktnú vedu spojiť s literárnym umením? 
    – Medzi športom, vedou a literatúrou vidím istý romantický motív, ktorý ich spája. Tým motívom je pokus povýšiť sám seba na istú úroveň. Literatúra v konečnom dôsledku speje k sebapoznaniu. Celé písanie je o boji so zmätkom vo svete okolo nás. Ten, kto prechádza dlhou literárnou cestou, je zmätený viac. Ten, kto dokáže povedať všetko prvou knihou, čo pokladám za ideálne, dokazuje, že nebol zmätený vôbec a povedal pravdu na prvýkrát. Aj šport má romantickú polohu, ktorá vyjadruje prácu na sebe samom. Biológia ako veda sa zaoberá podstatou života. A umenie sa takisto zaoberá podstatou života, ale, prirodzene, z trocha odlišného uhla.
    * Doteraz ste vydali štyri knihy. Ako si spomínate na svoje literárne začiatky, napríklad na prvú poviedku?
    – Keď som mal trinásť rokov, začal som písať o Winnetuovi a Old Shaterhandovi. Rozčlenenie na dobro a zlo, čo pokladám za jedno z kľúčových poslaní literatúry, ma sprevádza od malička. Akosi intuitívne som to mal v sebe a prejavuje sa to už v celkom prvých textoch. Motív tejto prvej poviedky o Winnetuovi a Old Shaterhandovi sa vyskytuje v podstate vo všetkých mojich neskorších prózach – človek nemôže oklamať sám seba, neoddelí sa. Len čo sa to stane, veľmi rýchlo sa stáva tým druhým, čo znamená, že sa pokúša kradnúť cudziu identitu a sám seba uspáva a zakopáva svoj talent.
    * Pozorný čitateľ dokáže nájsť vo vašich prózach explicitné aj implicitné narážky a odkazy na diela niektorých významných slovenských aj svetových spisovateľov. Ktorí velikáni literatúry vás, povedzme vo vašich literárnych začiatkoch alebo aj v neskoršej tvorbe, ovplyvnili či minimálne inšpirovali?
    – Nesmierne ma ovplyvnili predovšetkým Dostojevskij a Faulkner. Pochopil som, že Faulknerovo miešanie časov je pokusom demystifikovať svet v tej najvyššej polohe – v čase. Miešaním časov v rámci jednej prózy sa usiluje objaviť pravdu. Faulknerov román je pokusom vyhnúť sa vojne a zniesť ju zo sveta. Jeho riešenia nie sú síce ideálne, ale tento pokus ma determinuje ako spisovateľa do dnešného dňa. V Histórii vecí som viac-menej nadväzoval na Faulknera aj na Dostojevského, ale potom som opustil formálnu virtuozitu, stačil mi jeden prejav a zameral som sa na obsah. No a zo slovenskej literatúry je mojou spriaznenou dušou Timrava najmä v štylistickej rovine a v pokusoch zaťažiť vetu mnohými významami. Tým sa trocha približuje Faulknerovej vetnej zaťaženosti a zároveň podporuje moju teóriu, že slovanský svet musí spasiť žena.
    * Po prvotine História vecí museli čitatelia na ďalšiu zbierku poviedok čakať jedenásť rokov. Aké boli dôvody tejto spisovateľskej odmlky a ako sa prejavila v nasledujúcich zbierkach?
    – Celkom som nemlčal. Písal som poviedky do časopisov. A okrem toho po novembri 1989 došlo u mňa k akémusi zatemneniu. História vecí vo mne pracovala. Posun v mojich posledných zbierkach poviedok spočíva v tom, že čo je v Histórii vecí v podtexte a čo som nepovedal priamo, pretože som sa usiloval o lepšiu formu, to sa dostalo do prvého plánu. Ak som sa chcel aspoň trocha priblížiť bežnému čitateľovi, musel som opustiť  bádanie formy. Všetko, čo môžem povedať priamo, tak poviem. Zjednodušil som sa.
    * Vaša literatúra je hlboko reflexívna, pramení zo subjektívneho prežívania sveta. V mnohých prózach vyslovujete sklamanie, že vaša tvorba, jej literárny a ľudský odkaz zostáva nepochopený.
    – V istom zmysle máte pravdu. Dovolím si povedať, že Históriu vecí dodnes kritika nepochopila, pretože sa tam vyskytuje motív zjednotenia formy a obsahu, kde sa forma stáva obsahom a obsah formou, čo je moralisticko-esteticko-filozoficko-formalistický princíp. V istých pasážach totiž postava Vlada Dolinského priamo pomenúva utajované z minulosti, čím dochádza k istému sebapoznaniu. Pri snahe potrestať zlo si uvedomuje, že netrestá zlo, ale krivdu, ktorá bola spáchaná na ňom. Fakt z minulosti a fakt z budúcnosti vytvárajú mimočasovú koreláciu, ktorá posúva každý motív dopredu a vytvára novú transcendenciu.  Veľmi ťažko to možno vysvetliť slovami. Iný zdroj nepochopenia mojej tvorby spočíva vo všeobecnom spovrchnení sveta po revolúcii. Ale nesťažujem sa, pretože som trpezlivý a to, čo má prísť, príde. A istým spôsobom som aj človek pokorný a už úsilie pochopiť moju tvorbu pokladám za prínos. Raz som daroval jednému čitateľovi svoju knihu a ten ju pochopil lepšie ako celá kritika. Verím, že mladá generácia ma pochopí a bude chápať čoraz lepšie.
    * Vo vašich textoch sa viackrát objavuje presvedčenie, že zlyháva medziľudská komunikácia. V čom spočíva potenciál literárnej komunikácie a akú úlohu v nej zohráva čitateľ?
    – Verím v konečné víťazstvo krásy, lásky a pravdy. Preto komunikáciu, komunikáciu v mene lásky, pokladám za Boží dar. Usilujem sa to nejakým spôsobom demonštrovať v literárnych textoch. Úlohou umenia je posilniť pravdu. Okrem toho je v ňom čosi neuchopiteľné, čosi duchovné, čo komunikuje s najvyššou svätosťou – s Bohom. Kniha je však len mŕtve médium, ktoré treba oživiť. Písaním umŕtvujem svoju ideu do určitého tvaru a čitateľ ju znovu oživuje. Je to komunikácia zo samým Kristom, ktorý vzkriesil Lazara. Čítanie literatúry je kriesením Lazara a písanie je oživovanie svojho vlastného posolstva. Nezostáva nám nič iné, len posunúť ho do mŕtvej formy, ktorú čitateľ oživuje sám v sebe.
    * Viaceré postavy vašich kníh sú nositeľmi autobiografických čŕt alebo dokonca priamo vystupujú pod vašim občianskym menom. Do akej miery sú autentické?
    – Priznám sa, je to tak trošku úklad proti odvekému právu literatúry pracovať s inými subjektami, dokonca predpokladám, že všetky moje postavy v Histórii vecí som ja sám. Nemôžem napríklad svojho otca položiť na papier celého, len jeho odblesk v mojom vedomí. Objektivizovať postavu tak, ako to chceli marxisti, aby sa autor celkom skryl v knihe a úplne sa rozplynul, je nemožné. Pokladám to len za istý prozaický vývinový prvok. Je v tom trošku úkladnosti, trošku zámeru, pretože hocikedy by som mohol zmeniť svoje meno, mohol by som si vymýšľať, ale vedome to nerobím. Postavy, hoci mali svoje živé predlohy, majú svoje tajomstvo, ktoré poznám len ja v kontinuite s vlastným vedomím.
    * Súčasná spoločenská a najmä ekonomická situácia na Slovensku veľmi nepraje rozvoju umenia. Kultúra sa dostala na perifériu, len zopár svetlých výnimiek je v centre pozornosti a záujmu. Mám však pocit, že pôvodná slovenská literatúra má obdobie stagnácie už za sebou. Knižný trh je aspoň čiastočne pokrytý domácou tvorbou. Aké je podľa vás postavenie spisovateľa v dnešnej spoločnosti a ako sa s ním možno vyrovnať?
    – Talent predstavuje istú povinnosť voči svetu, ale už menej práva. Mať talent je zaväzujúce. Ak má niekto verbálny alebo umelecký talent, je povinný vypovedať, nemôže si dovoliť utajovať, pretože s ním akoby umrela veľmi dôležitá súčasť pravdy. Talent je signálom, že máš čo povedať. Tragédiou spisovateľa na Slovensku je, že je zaznávaný, akoby sa ho ktosi bál. Má malú autoritu, ale na druhej strane masa spisovateľov niekedy literatúre viac škodí ako prospieva. Kvôli priemernému spisovateľovi niekedy zlyháva aj dobrý spisovateľ, ale netvrdím, že ja som dobrý. To nech posúdia iní.
    * Vo svojich knihách veľmi často vyjadrujete nespokojnosť so súčasným stavom vecí v rôznych oblastiach spoločenského či duchovného života. Čo považujete za kľúčový problém dnešného sveta, na ktorý vaša literárna tvorba reaguje?
    – Za najdôležitejšie vo vývine sveta v súčasnosti pokladám bytostné oslobodenie ženy, ktorá sa stane rovnocenným partnerom muža. Len čo sa zlo pokúsi preniknúť do ľudských hláv, vždy napadne predovšetkým vzťah medzi mužom a ženou. V tomto vzťahu sa pre Boha aj pre človeka potvrdzuje jednak láska na zemi, jej Boží zámer a jednak jej trvanie. Verím však v zástupnú lásku. Verím, že nielen muž oslobodí ženu, ale aj žena muža. 
    * Ak sme už pri zle, ktoré rozbíja vzťah muža a ženy, treba povedať, že zlo ako filozofická a morálna kategória má vo vašich prózach výnimočný status. Úsilím mnohých postáv sú neúnavné a často neúspešné pokusy delimitovať zlo a potrestať ho. Má tento beznádejný boj proti zlu nejakú šancu?
    – Ak niečo nachádzam v literatúre ako posolstvo pre seba, tak je to permanentný pokus vybabrať so zlom, ktoré nám znepríjemňuje život. Osobne verím v časový predstih dobra pred zlom. Bolo to vždy tak, že zlo nakoniec vždy dosiahlo svoje. Treba si však uvedomiť aj to, že dobra je tu skutočne veľa. Idete po ulici a len tak pre nič nedostanete nôž do brucha, idete do obchodu a nedostanete hada, ale chlieb. Subjektívny pocit slobody a osobného šťastia – to je dobro, ktoré musí vládnuť na svete. Zlo je pocit osobného nešťastia a neslobody. Dochádza však skutočne k relativizácii. Ak sa k šťastiu a slobode dostane zlý človek, celé ľudstvo trpí. Predpokladám, že skutočne zlí ľudia tvoria na svete malá oligarchiu, nad ktorou zvíťazí tá dobrá väčšina. Verím v personifikáciu zla. Sú to jednotlivci, o ktorých píšem v mýtickej podobe, lebo nemienim menovať jedného konkrétneho zlého človeka. V zmysle ochrany ľudských práv predsa nemôžem povedať, toto je zlý človek. Na to nemám silu. Len študujem ich životný štýl, ich duchovné prejavy. A za úplne najhoršie na svete pokladám, keď sa ľudia, ktorí rozhodujú o povahe sveta, hádajú o zelenej tráve, či je modrá, žltá, čierna alebo biela.
    * Napriek vášmu optimizmu si dovolím zacitovať výrok jednej z postáv zo zbierky Jesenný opar: „Žijem? Som? Trpím, teda som ...“. Je v tomto boji so zlom utrpenie človeka jediným spôsobom, ako si uvedomiť svoju existenciu a individualitu?
    – Nie je. Utrpenie, bohužiaľ, keď už príde, musíme prijať. Aj z utrpenia sa síce môžete poučiť, ale v nijakom prípade ho nemôžem adorovať ako cestu k poznaniu. Čo poznám mimo utrpenia, jednoducho a slobodne, to je pre mňa cennejšie ako to, čo spoznám utrpením.
    * V minulosti bol za vrchol tvorivého literárneho úsilia pokladaný román. Možno dnešná ekonomická situácia, ale aj celkový rýchly štýl života románovému žánru príliš neprajú. Napriek tomu, nechceli by ste ako spisovateľ niekedy prejsť od poviedok či noviel k románu?
    – To si vyžaduje aktuálne pochopenie času, nemôžem byť anachronický. Nemôžem sa stavať proti duchu doby. A máte pravdu v tom, že dnešný duch doby nepraje veľkému románu. A okrem toho moje poviedky ako krátky prozaický útvar medzi sebou komunikujú. Čo nie je povedané v jednej, je povedané v inej. Vytvárajú nadobsahovú transcendenciu.
    * Zbierka Sláva a tajomstvo uzatvára mnohé kapitoly a problémy, ktoré boli nastolené vo vašich predchádzajúcich knihách. Aké sú vaše najbližšie literárne plány?
    – Veľmi presne ste povedali, že v podstate uzatváram niektoré motívy. Ale ešte trošku ostávam pri pokusoch zla uchopiť tento svet hypnotickými a sugestívnymi metódami. Ešte upozorňujem na ľudí, ktorí už pochopili, že sú archetypálne zlí, a teda si chcú splniť svoju povinnosť na svete. Z tejto knihy mám napísaných zatiaľ šesťdesiatpäť strán. Sú to zase poviedky, ale rozsiahlejšie.                                                                                                          
    Zhováral sa Marek Kopča
     
     
     
     
     
     
     
     

 

Obálka slniečka september 2013