Satanove dcéry. Mýtus o padlých anjeloch - Viliam Klimáček - Mýtus na letáku z kindervajec

Mýtus na letáku z kindervajec

  • Recenzované dielo

    Satanove dcéry. Mýtus o padlých anjeloch
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2008/08
  • Autor recenzie

    Zuzana Petríková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Mýtus na letáku z kindervajec

    Viliam Klimáček: Satanove dcéry. Mýtus o padlých anjeloch, Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2007

    Názov knihy vyvoláva predstavu, že ide o populárnu literatúru, no meno autora by malo byť zárukou zámerného zvádzania. Ak je mýtus univerzálnym a nadčasovým príbehom, ktorý zrkadlí náš život, formuje ho a vďaka nemu vznikajú rozprávania, ktoré nám znova pripomínajú, čo znamená byť ľudskou bytosťou, ako ho – hoci postmoderne – aktualizovať? V tomto zmysle Klimáček využíva viaceré postupy populárnej literatúry, ovláda štýl nevkusu a vedome pritom udržiava balans na tenkej hranici gýča a postmoderného umenia.  

    Odkazujúc na slová  M. Calinesca, vedome prijatý zlý vkus sa stáva svojím vlastným opakom. Základom tohto štýlu je eklekticizmus vychádzajúci z princípu priemernosti. Klimáček načrel do viacerých populárnych žánrov: pseudoreligiózne ladené bestsellery, dobrodružná literatúra s magickými prvkami, sci-fi, ženské aj teenagerské romány. Citácia starozákonného apokryfu v incipite „sľubuje“ odhalenie pravdy. Vzhľadom k opotrebovanosti tohto prostriedku sa z neho po amortizácii stáva gýč, síce sofistikovanejší, no o to problematickejší, pretože iba vytvára dojem umeleckosti. Ironický postoj autora je však jasný už po prečítaní názvov kapitol: Kompót z rajských stromov, Giotto v betóne, Spievajúci Uriel atď. Ďalším z prejavov irónie je nadbytočnosť enumerácie, charakteristická pre biblický štýl: plejáda bytostí od Najvyššieho, Žiarivých a im podriadených Strážcov – padlých anjelov cez obrov po ľudí, podrobný opis vznikania siedmich stupňov Edenu, dozdobený biblickými rekvizitami (cédrovým drevom, kadidlom, ovčím rúnom a jablkami večnej mladosti), a tiež nekonečné variácie čísla 7. Pestré obsadenie doplnia väzni v „sanatóriu“ svätého Enocha, otec, ktorý sa zbláznil pri písaní svojej knihy, prenasledovaný priateľ a „nové“ kulisy, ako supermarket, panelák, chatka pri jazere. Všetko spolu spĺňa podmienku populárnej literatúry, týkajúcu sa výnimočných charakterov (či skôr typov) a prostredí. Výnimkou je hlavná postava uchránená pred úplným schematizmom.

    Fabula sa odvíja od azda najzávažnejšej, aj keď už v podstate zľudovenej tézy o smrti Boha, presnejšie o odchode duchovných bytostí. Týmto sa banalizuje vysoká téma, upravuje sa do konzumovateľnej podoby, a to aj prostredníctvom jazyka so zámerným výberom stereotypných obrazov. Mihnú sa však aj perly: „Pohľady nás pretnú ako snehuliaka moč.“

    K inšpiračným zdrojom textu patria najmä archetypy záchrancov sveta. Žiariví sú lovcami kníh, ktoré chcú zničiť a Padlí ich zachraňujú, aby všetky duchovné bytosti neopustili ľudstvo. Čo iné už môže mať v postmoderne cenu? (Najlepšie, ak je to napísané v sanskrte...) Iba padlí anjeli majú ľudí naozaj radi, povedzme, že až príliš, čo bolo aj príčinou ich pádu. Dôsledkom tejto náklonnosti sú Satanove dcéry. Hlavný hrdina nie je síce Neo z Matrixu, ale tiež dostane tabletku reality, aby spoznal svoju skutočnú skutočnosť. Dej je situovaný do obdobia, v ktorom potraviny pred konzumáciou spievajú a mýtus o padlých anjeloch nájdete na letáku z kindervajec, takmer ako všetko ostatné. Rafinovaný je výber mena, ktorého dva použité varianty zapadajú do dvojpólovej roly postavy. Osud antihrdinu Antona je ako vystrihnutý zo ženských románov. Tučná kreatúra s citlivou dušou, do desiatich rokov polosirota, lebo matka je satanova dcéra, od desiatich sirota, lebo otec kvôli nej skočil z okna na psychiatrii. Na tej istej, kde sa on neskôr lieči z najväčšej životnej traumy, lyžiarskeho zájazdu. Klimáček vie, že sirota potrebuje rodinný medailón alebo materské znamienko. V tomto prípade je tu znamienko v tvare ruky, ktoré ho pri sprchovaní svrbí a on pritom dosahuje orgazmus. Troche freudizmu sa, ironicky povedané, asi v lepšej knihe nedá vyhnúť. Úlohou Antona je hojiť rany, udávať, jesť a vzbudzovať súcit. Potom však príde vedma a oznámi mu, že je vyvolený. Zrazu je Tonyho úlohou zachrániť svet, deti priateľa a vlastné sebavedomie. Súbežne s týmto zachraňovaním sa postupne začne odkrývať druhý plán textu. Je jasné, že existuje, otázne je, aké veľké úsilie musíte vynaložiť na jeho dekódovanie. Niekde za, nad alebo medzi ľuďmi zamŕzajúcimi v čase sú „ukryté“ udalosti roku 1968, ktorým sa podobne ako spomínanému freudizmu tiež už asi nedá v lepšej slovenskej knihe po roku 1989 vyhnúť. Jediní spravodliví sú ľudia z okraja spoločnosti – ovládajú zakázané umenia: spievanie a písanie. Zaváňa to síce narcizmom až schematizmom, ale nech, v rozprávkach, mýtoch a gýči je to v poriadku. A toto je predsa mýtus, univerzálny príbeh o boji dobra a zla. Z tohto hľadiska je dobre formálne vyriešená kapitola Bol by som všetkých zabil, integrujúca druhoplánovú rovinu textu – formou voľného verša. Táto forma je sama o sebe umeleckou skratkou, no pri prozaickejšom vyjadrení by mohli niektoré autorove hodnotenia pôsobiť problematicky. Zároveň sa tým ani vážne nenarúša štruktúra textu: hlavným motívom je už spomínané hľadanie otcovej knihy, ktorú napísal v chatke z rozrúbanej postele. Z tej postele, na ktorej v deň príchodu ruských vojsk počal syna so Satanovou dcérou. Syna, z ktorého bude za trest prisluhovač režimu. Je to jedna z tých kníh, kvôli ktorým by anjeli neopustili ľudstvo.

      Aj keď text necháva popri zábavnosti dosť otvoreného priestoru na interpretáciu vážnych skúšok ľudskosti, nie je asi jediným, kvôli ktorému by nás anjeli neopustili. Príbeh je univerzálny a pripomína, čo znamená byť ľudskou bytosťou, gýč úspešne bojuje sám proti sebe iróniou a pripomína, čo je  umenie, ale či je text aj naozaj nadčasový, ukáže čas.        

    Zuzana Petríková

 

Obálka slniečka september 2013