Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej

  • Recenzované dielo

    Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej
  • Autor recenzie

    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    RIEKA. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej
    Bratislava, Juga 2000
     
    Autorka troch prozaických knižiek Rút Lichnerová akiste nepatrí medzi najčítanejšie slovenské autorky a oproti svetovým bestselleristkám má tiež neodpustiteľný handicap: je príliš dobrá. Dobrá je nielen preto, že vie písať a štylizovať, ale najmä preto, že jej písanie i štylizovanie má svoje zvláštne srdce. Srdce, ktoré bije poznaním, citom a nezvyčajne talentovanou vnímavosťou, no zmestí sa doň aj odvaha vytvárať si  spisovateľský osud a dôstojne ho niesť. Ak vnímavého čitateľa na Lichnerovej textoch upútajú najmä nevšedné obrazy a obrázky, možno si ani nemá kedy uvedomiť, že energiu im dodávajú veľké príbehy črtajúce sa pod úrovňou textu, ale nezatieňujúce trblietavú farebnosť ani ťažkú symboliku smerujúcu k znepokojivým otázkam bytia. Lichnerová teda nepíše príbehy, ale to, čo ich napĺňa a čo nimi hýbe. Tým je osobitá, ale tým súčasne dáva zabrať aj čitateľovi, ktorý sa musí s ňou naučiť komunikovať, ak chce vychutnať plody exkurzov za hranice zmyslového vnímania.
    Štvrtá, možno najlepšia, Lichnerovej kniha má všetky znaky originálneho autorského rukopisu. Je predovšetkým nadgeneračným príbehom zrodeným takpovediac z lásky. Láska v mnohých obmenách pádov a vzostupov, v mnohých odtieňoch a protikladoch, ale najmä láska ako vášnivý plameň vyrážajúci z temnôt bytia však nebráni, aby to bol aj príbeh o ľudskej tvorivosti, o budovaní hornoslovenskej sociéty vždy nedôverčivej k budovaniu a touto nedôverou splietajúcej divné koruny svojim dobrodincom a prvolezcom (pozri Timrava).
    Ak povieme, že Lichnerovej próza je vskutku bystro tečúcou riekou vnemov, pocitov, zážitkov, marginálií i ťažkých spodných právd, bude to niečo, čo iba čiastočne zodpovedá metafore názvu. Lebo je to prinajmenej rovnocenne aj próza o konkrétnej rieke pretekajúcej konkrétnou krajinou a živiacej svojich ľudí nielen svojou nespútanou lyrickou krásou, ale aj pragmatikou vody a lovu rýb či rakov. Lichnerovej hrdinovia, najmä matka Žofka a jej nemanželský syn Ján, majú naskutku bližšie k múdrosti živlu ako k nežičlivej konvenčnej meravosti vidieckeho života. Tým tak trocha pripomínajú Chrobákove, Švantnerove či Červeňove postavy, ktoré sa z nevyhnutnosti srdca rozhodli zmeniť svoj údel a neprijať bezsmernú ťažobu spolutrpiteľstva: ak už trpieť, tak pre svoju slobodu, ak už žiť, tak vlastný život. Ale Lichnerovej próza je o čosi viac aj o podnikaní a trpezlivom zveľaďovaní bohatstva, ako o obyčajnej vzbure jednotlivca proti osudu a konvenciám, má svoj otvorene sociálny rozmer a teda aj svoju robustnosť.
    Pri všetkej historicko-sociálnej robustnosti však Lichnerovej text žije predovšetkým subjektivitou: poéziou, duchovnom, magikou, metafyzikou i iracionalitou. Možno práve z autorikinej schopnosti prepojiť prozaickým tvarom neprepojiteľné sa zrodil zázrak textu, ktorý nevyučuje ani dejiny, ani morálku, ani estetiku, ale sám je dejinami, morálkou i estetikou a nedá sa pritom zmámiť nijakými lákavými pokušeniami. ,,Vnímať nevyslovené, nepomyslené, byť tu, a predsa inde“, to je možno tá cieľová stanica písania, ktoré ani na chvíľku nezmeravie, lebo jeho zmyslom je pohyb. Dravosť však nebráni vedieť, že ,,všetko, čo sa deje, už sa stalo“ a že sám život ,,je zraniteľnejší, krehkejší, ako priznávame“. Lichnerovej písanie spočíva na efektných detailných obrazoch plných farieb, vôní, hudby a zvukov, ktoré sú však obťažkané mnohoznačnou tajomnou symbolikou, čerpajúcou silu z ľudovej mágie, rozprávok a mýtov, ba ešte častejšie z podobenstiev Starého či Nového zákona. Napríklad konkrétny konzumný riečny rak, ktorý je v knižke predmetom podnikania, v Lichnerovej expozícii sa stáva obrazom vyvolávajúcim nostalgiu za odchádzajúcim svetom i predstavu ekologickej budúcnosti, šošovičkou na čistenie zraku, koncentrátom čistoty i premeny, ale iste generuje aj mnohé iné, viac alebo menej postrehnuteľné jemnosti. No všetko toto pláva vo vášnivom toku Lichnerovej čarovného rozprávčstva, v ktorom sa telesnosť nebije s duchovnosťou a zázračno s realitou. Aj preto je i Lichnerovej štvrtá knižka najmä knižkou o láske pre náročných milencov.
    ***
    Azda najpozoruhodnejšie na Lichnerovej je, že poskytuje zážitok, ktorý sa vám nestratí, ani keď ju odložíte. Ja som mal navyše príležitosť prečítať ju ešte dvakrát. A kupodivu, pôvodný zážitok nielenže sa nerozplynul, ale umocnil sa. O nové detaily, o nové nuansy, o nové rozmery. Myslím, že takúto vlastnosť, totiž vyvolávať potrebu nového čítania, majú iba dobré knihy. Kniha naskutku vyvolávala vo mne najprv isté asociácie s naturizmom. Dnes mi je však jasné, že je o niekoľko vývojových vrstevníc vyššie. Asociuje mi aj tie najväčšie románové príbehy slovenskej literatúry. Pravdaže, nie bezprostredne, nie svojou epickou rozlohou, ale v každom prípade svojím vnútorným dramatizmom a akousi slovenskou osudovosťou. Pretože Lichnerovej kniha nie je len o citoch, je rovnako aj o reáliách a pripomína rovnako naliehavo, že osudy Slovenska sa zauzľovali nielen v slovenskom národovectve, ale napríklad aj v slovenskej ekonomike. V knihe síce nenájdete presné vročenia udalostí, ale vedomie času je také konkrétne, že máte pocit, že všetko sa vám odohráva pred očami, alebo aspoň pred vaším vnútorným zrakom. Na druhej strane Lichnerová má celkom inú filozofiu času, na akú sme si zvykli v našej literatúre: nie je to chronológia, ale genotopia. Rozohráva sa trojgeneračný príbeh, ale s konštantnou a neopakovateľnou osudovosťou, takže autorka napriek všetkým úzkostlivo sledovaným podrobnostiam, ktoré sa menia, môže konštatovať, že všetko tu už bolo, že všetky tie neopakovateľnosti sú novou podobou ľudského osudu. Rozseká napríklad trojgeneračnú drámu na márne kúsky a márnivo iskriace črepinky, ale dráma zostáva ako svedectvo dobrodružstva myšlienok, pocitov, vášne, neopakovateľného, prudkého života.
    ***
    V Lichnerovej knižke je niekoľko viditeľných vrstiev nasmerovaných na podstatu ľudského bytia, ktoré sa prelínajú a spolu tvoria takpovediac údernú silu tejto prózy. Je to predovšetkým autorkina úprimnosť spojená s jasnozrivou imagináciou. To sú tie obrázky, ktoré priam šokujú farebnosťou, hudobnosťou alebo zmyselnosťou, ale súčasne pripomínajú čosi dôverne známe. Tieto obrázky sú však akoby vrastené do írečitej symboliky krajiny, kde môžu popri domoch, stromoch a ľuďoch existovať strašiaky, cesnakové kríže proti upírom či zmokovia proti bezproblémovému šťastiu, zázračné byliny na bolesti a zvony proti zabúdaniu. A čosi také tajomné a neuchopiteľné je i v ľuďoch. Je tu navyše ešte biblická vrstva a do večných právd jej naznačených či priamo vyslovených príbehov vrastajú všetky denné pravdy. Je tu však aj symbolika večného toku rieky, ktorá sa však opäť napĺňa aj konkrétnym zápasom o život, o živobytie. A čo všetko je v symbolike raka: vnímavosť, útlocitnosť, sila, zraniteľnosť, strach, spiatočníctvo, nostalgia za odchádzajúcim, ale aj znovuzrodenie a vzkriesenie, keď sa Ján pripomínajúci Jána Krstiteľa vyvlieka zo škrupiny. A kdesi v račích útrobách je skrytý ešte aj symbol jasnozrivosti: račia šošovička, ktorá lieči zrak. Toto kríženie rozličných ontologických vrstiev, toto prelínanie obsahov dáva Lichnerovej próze takmer neskutočnú, ale v každom prípade jednoznačne nevyložiteľnú plasticitu.
    ***
    Farby a tóny sú predĺženými zmyslami slov. V Lichnerovej prípade sú navyše prostriedkami mimoriadneho zhusťovania textu. Vďaka nim sa autorka pohybuje v rovine reálneho, ale jej cieľom je jednoznačne transcendentno.
    ***
    Navigovanie, sugescia, očarúvanie patrí medzi základné povinnosti autora. Rút Lichnerovej to netreba pripomínať. A možno si to ani ona sama sebe nepripomína. Pripomína jej to však jej talent. Práve on poodhaľuje tajomstvá ľudskej osobnosti i života vôbec. Ale ani ten najväčší talent nemôže odkryť všetky a celé tajomstvá. Preto iba upozorňuje, že proti tajomstvám je akákoľvek ľudská márnomyseľnosť, pýcha či nadutosť primalá. A že aj horlivosť a pracovitosť má zmysel vtedy, ak sa opiera o múdru pokoru, trpezlivú kreatívnosť a nesementimentálnu lásku. A tým preteká Rieka Rút Lichnerovej k svojmu čitateľovi.
    ***
    Lichnerovej próza je priam nabitá erotickými symbolmi. Pravda, jej erotika nie je erotikou sexu. Je erotikou vášne, ktorá drží svet pohromade. Všimli sme si už Divozelku, ktorá je výrazom pochopenia toho hlavného, čo sa v prírode deje: rodenia a smrti. Aj Ryšavka je čosi také, hoci je to dieťa. Nevinnosť a materstvo nemajú tak ďaleko od seba a všetko živé to akosi chápe, ani nie zmyslami a rozumom, ale prosto životom. Nevinnosť je čakanie na materstvo a materstvo čakanie na nevinnosť. Je to prinajmenej taká sila ako sila, ktorá priťahuje k sebe dve pohlavia, aby čakanie premenili na zázrak zrodenia. A okolo toho sa krúti farebný kolotoč lyriky i epiky: Ryšavka sníva, že vie lietať a letí na juh.
    Keby sme si chceli Jána pozliepať z čriepkov, ktoré nám z neho ponúkla autorka, možno by sme nedostali ani poriadneho chlapa, ani poriadnu literárnu postavu. Viac a podstatnejšie sa odráža v ženských postavách. Ženský zrak ho vidí zvnútra, ale aj on si na ňom váži najmä to, že pri všetkých svojich veľkých víťazstvách zostáva najmä veľkým tajomstvom. Myslím, že takáto jeho zavŕšenosť je veľkým víťazstvom Rút Lichnerovej.
    Alexander Halvoník, Knižná revue, roč. X, č. 21. (2000), s.1.

 

Obálka slniečka september 2013