Písať ako dýchať - Mila Haugová

  • Recenzované dielo

    Písať ako dýchať
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2015/09
  • Autor recenzie

    Etela Farkašová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Literárne informačné centrum 2014

    Na knihu Písať ako dýchať som sa tešila od okamihu, ako som sa od autorky dozvedela, že začína vznikať. A  samozrejme, bola som na ňu od prvého okamihu zvedavá, jej koncepcia sa mi zdala byť viac ako zaujímavá, originálna, azda jedinečná. V našom domácom kontexte nepochybne, možno aj v stredo- či celoeurópskom, možno dokonca vo svetovom kontexte. Nikdy som sa neopýtala Mily, odkiaľ pochádza nápad vytvoriť takúto knihu, či vznikol náhlou inšpiráciou, alebo sa postupne vykryštalizoval pri premýšľaní osamote, možno v  priateľských rozhovoroch o literatúre...

    Kniha je na svete: dokument, dokonca by som sa odvažovala nazvať ju aj malou prieskumnou sondou vypovedajúcou z  vybraného pohľadu o  slovenskej literárnej (umeleckej) obci, o tom, ako príslušníci a príslušníčky tejto obce vnímajú vlastnú tvorbu, aké miesto jej pripisujú vo svojom prežívaní, aké túžby, predsavzatia s ňou spájajú...

    Vynikajúci nápad: vytvoriť knihu v  zvláštnej (samotu prispievajúcich nenarúšajúcej) spolupráci s  inými, iniciovať ich virtuálne stretnutie, hoci sa navzájom nemusia poznať, hoci možno ak by sa aj osobne stretli, nikdy by si nepovedali to, čo napísali Mile do knihy (svedčí to o vysokom kredite tejto výbornej poetky v našej literárnej obci, ale aj o vzájomnej dôvere medzi ňou a oslovenými...).

    Vskutku obdivuhodné podujatie: texty kolegýň, kolegov od pera, ale aj z oblasti výtvarného a  hudobného umenia prepliesť do siete, správy o význame tvorby pre toho alebo onoho človeka, o  váhe, akú pripisuje svojmu písaniu, maľovaniu, komponovaniu, o zmysle, aký v tom vidí, o cieľoch, aké si kladie... Ale zároveň aj podujatie odvážne, ba značne riskantné, pretože tie otázky sú pre každého tvorcu veľmi dôležité, navyše veľmi intímne, odhodlať sa na vyznanie, ktoré sa ocitne medzi desiatkami iných vyznaní, možno medzi ne zapadne, ale možno aj nie (niekto dá dôraz na svoj poetický program, iný sa sústredí na zdroje, z  ktorých pri písaní čerpá, dajme tomu na spomienky, na svoju pamäť, iný sa po kúsi poodhaliť samotný proces svojho písania...).

    Nesporne by bolo zaujímavé podrobnejšie analyzovať a porovnávať jednotlivé spisovateľské (umelecké) hlasy, hľadať spoločné alebo príbuzné momenty, ale aj momenty, v  ktorých sa výpovede zásadnejšie rozchádzajú (také sa však v  knihe, ak si dobre pamätám, takmer ani nenachádzajú, veď napokon, túžba po kreativite, po transcendencii vlastného Ja aj prostredníctvom tvorby patrí k univerzálnym danostiam človeka, líšia sa vari len spôsoby realizácie...).

    Aby som však neupriamila pohľad len na tento „polyfónny“ aspekt knihy (ktorý mimoriadne oceňujem ako jej originálny konštruktívny prvok), dodám, že Písať ako dýchať je opus, ktorý nesie aj nezameniteľné črty rukopisu Mily Haugovej, je to primárne jej kniha: možno ju vnímať (aj) ako alternatívnu podobu autorkinej literárnej sebareflexie, dômyselnú variáciu na jej predchádzajúce autobiografické prózy – s dôrazom na vybrané okamihy literárnej biografie.

    Príťažlivosť knihy zvyšuje spôsob, akým poetka z výpovedí oslovených autorov a  autoriek utkáva celok: rámcuje ich svojimi výpoveďami-miniesejami o vlastnom písaní, včleňuje do nich svoje odpovede na základné otázky o  tvorbe, ale takisto svoje komentáre (recenzie) k  niektorým dielam autoriek a autorov zúčastnených na knižnom projekte, fundované úvahy o  významných osobnostiach slovenskej literatúry... Vpletá do nich svoje básne, ale aj lyrické sebareflexie a reflexie časopriestoru, v ktorom táto pozoruhodná kniha vznikala (dominuje milovaná záhrada s  jej stromami, kríkmi, kvetmi, farbami a vôňami...).

    A  nechýbajú ani denníkové záznamy a (viac či menej štylizované?) listy blízkym ľuďom – akési rozhovory na diaľku: o umení, o vzťahoch, o základných životných otázkach... Nechýbajú spomienky, sny, túžby; ich kombináciou nastavuje Haugová zmnožené zrkadlá svojej tvorbe, sebe ako literátke i  ako žene, nimi zároveň spája jednotlivé „oká“ do zjednocujúcej siete, do ktorej jestvuje veľmi veľa vchodov... Nech si ktorýkoľvek z nich zvolíme za vstupnú bránu do knihy, ocitneme sa v  čitateľsky podmanivom priestore plnom podnecujúcich intelektuálnych a umeleckých zážitkov...

 

Obálka slniečka september 2013