Mladý Dônč - Peter Pišťanek

  • Recenzované dielo

    Mladý Dônč
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2016/9
  • Autor recenzie

    Peter Darovec
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    „…ako písať literárnu kritiku
    o knihe, ktorá je už dávnejšie
    súčasťou učebných osnov a témou
    množstva diplomových prác z odboru
    dejín slovenskej literatúry? Hádam
    len jej novým čítaním.“



    Súbor troch noviel Petra Pišťanka (1960 –
    2015) Mladý Dônč (v zložení Debutant, ti-
    tulný Mladý Dônč a Muzika) vyšiel prvýkrát pred
    takmer štvrťstoročím, v roku 1993. Jeho súčasné
    tretie vydanie, o ktorom má byť  v tomto článku
    reč (Vydavateľstvo Slovart 2016), je oproti tomu
    pôvodnému rozšírené o ďalšie dve prózy (Čas
    a Kozmický vek), ktoré však – čo sa doby ich vzni-
    ku týka – už tiež dávno spadajú do kompetencie
    literárnej histórie.
     Lenže rubrika, pre ktorú je tento text o Pišťan-
    kovej knihe určený, by podľa redakcie mala mať
    charakter literárnokritický, malo by sa v nej ku
    knihe pristupovať ako k novinke, nie ako k sú-
    časti literárnej histórie. Ako teda dnes pristúpiť
    k tak etablovanej knihe, akou je Mladý Dônč,
    literárnokriticky a nie literárnohistoricky? Iný-
    mi slovami, ako písať literárnu kritiku o knihe,
    ktorá je už dávnejšie súčasťou učebných osnov
    a témou množstva diplomových prác z odboru
    dejín slovenskej literatúry? Hádam len jej novým
    čítaním. Literárnou kritikou tu potom môže byť
    práve záznam onoho nového čítania a najmä jeho
    porovnávania so spomienkami na čítanie staré
    i na dobu, v ktorej sa odohrávalo.
     Dobu a situáciu, v ktorej bolo možné čítať Mla-
    dého Dônča prvýkrát, treba v tejto súvislosti pri-
    pomenúť aspoň niekoľkými základnými údajmi.
    Keď v roku 1993 kniha vyšla, Pišťankova literárna
    hviezda už žiarila naplno. Bolo to dva roky po ro-
    máne Rivers of Babylon, ktorý vzbudil v skromných
    podmienkach porevolučnej slovenskej literatúry
    vskutku nebývalý čitateľský i kritický záujem.
    Ako každá prelomová kniha, aj Pišťankov debut
    sa dočkal protirečivých reakcií a otvoril diskusie
    a polemiky, ktoré veľmi rýchlo presiahli samotný
    text smerom k zásadnému uvažovaniu o možných
    podobách (vtedy) súčasnej literatúry. Pišťanek svo-
    jím písaním zrazu ukázal sebavedomú alternatívu
    k intelektuálnej a psychologickej neomodernistic-
    kej poetike, ktorá v slovenskej próze dominovala
    niekoľko predchádzajúcich desaťročí. Ako skvelý
    pozorovateľ života rôznych sociálnych skupín si
    mohol dovoliť vniesť do vysokej literatúry celkom
    nové – „nízke“ – prostredia i témy; ako skvelý po-
    slucháč si zasa trúfol nahradiť vysoký literárny
    jazyk literárne štylizovaným, stále však autenticky
    znejúcim vulgárnym jazykom periférie. Stereotypy
    o vysokej literatúre úspešne narúšal provokatív-
    nym koketovaním s „poklesnutými“, periférnymi
    žánrami a hádam ešte provokatívnejším záujmom
    o trhový rozmer literatúry. Bolo to práve Pišťan-
    kovo písanie, ktoré začiatkom 90. rokov jasne
    ukázalo, že so zmenou spoločenských pomerov
    napokon príde aj k zmene podoby literatúry.   
     Do takto „rozrušeného“ prostredia vyslal
    o dva roky neskôr veľmi očakávanú druhú knihu,
    zbierku noviel Mladý Dônč. Tá svojou kvalitou
    jednoznačne (a tentoraz už aj z hľadiska dobovej
    literárnej kritiky jednomyseľne) potvrdila Pišťan-
    kovu pozíciu najvýraznejšieho porevolučného
    autora a prispela tiež k rozšíreniu až akéhosi
    kultu okolo jeho textov. Mladý Dônč naplnil
    čitateľské očakávania vyvolané predchádzajú-
    cou knihou, zdalo sa však, že práve tu narazil
    na svoj limit. Svojich čitateľov už našiel predsa
    len pripravených, takže netradičnými témami
    a expresívnym jazykom už nevyvolal taký šok
    ako Pišťankov debut. Časová blízkosť medzi
    vydaním Rivers od Babylon a Mladého Dônča
    zároveň spôsobila, že pre mnohých čitateľov (i do-
    bových kritikov) sa táto kniha javila jednoducho
    ako potvrdenie a pokračovanie poetiky pred-
    stavenej v Rivers of Babylon. Rovnako tam i tu sa
    zdôrazňoval groteskný, absurdný, kruto-ironický
    rozmer textu, nemilosrdne výsmešný pohľad na
    rovnako nemilosrdnú realitu – súčasnú a v prípa-
    de viacerých próz z Mladého Dônča aj minulú.
    Pišťankov vonkajškový, odosobnený, lakonicky
    konštatujúci opis konania postáv pre čitateľov
    úzko korešpondoval so simplicitnou povahou
    a minimálnou citovou a mentálnou výbavou opi-
    sovaných charakterov – či už to bol Rácz a spol.
    z Rivers… alebo Ulmer, Dônč či Junec z Mladé-
    ho Dônča. Niektoré postavy dokonca putovali
    z jednej knihy do druhej – v hlúpej Anči z novely
    Muzika objavujeme minulosť jednej z prostitútok
    z Rivers of Babylon. Pred dvadsiatimi rokmi sa teda
    čitateľom zdalo, že tieto dve knihy sú v princípe
    rovnaké, jednoducho také „pišťankovské“.
     A čo na to ono nové čítanie nového rozšíreného
    vydania?  Zmenená čitateľská perspektíva sku-
    točne priniesla aj čiastočnú zmenu názoru na
    texty z Mladého Dônča – a najmä, jeho výraznej-
    šie odlíšenie od románu Rivers of Babylon. Ak pre
    ten zrejme naďalej platí to, čo sa o oboch knihách
    povedalo vyššie, tak pri prózach Mladého Dônča
    to už také jednoznačné nebude. Postmoderná gro-
    tesknosť a radikálna irónia okázalého dobového
    gesta už dnes ustupujú do pozadia a nechávajú
    vyniknúť jemnejším, citovejším vrstvám týchto
    próz (ktorými Rivers… nedisponuje). Nie je tu
    pritom reč iba o jemnosti takpovediac literár-
    nej, napríklad o rafi novaných, sofi stikovaných
    intertextuálnych hrách, o žánrových odkazoch
    a parafrázach, z ktorých je zložená najmä titulná
    novela Mladý Dônč.
     Ide aj o jemnosť a citovosť jednoducho ľudskú,
    ktorá sa s odstupom času v textoch tejto knihy
    čoraz zreteľnejšie vynára. Skutočne, pri novom
    čítaní životných osudov postaršieho sexuálneho
    debutanta Ulmera, ale aj jeho starnúcej neukoje-
    nej spolužiačky; Mladého Dônča, ale aj starého
    Svoreňa; muzikanta Martina Juneca, ale aj jeho
    spoluhráčov Hruškoviča a Žofrého, sa totiž člo-
    veku derú na jazyk také pre Pišťanka neprav-
    depodobné slová ako empatia, porozumenie, či
    dokonca, prepytujem, súcit a sympatia.                         
     Samozrejme, stále sú to komické postavy, ktoré
    sa trápne pokúšajú uspieť v trápnom svete, ktorý
    ich obklopuje, ale v ich životoch často prebleskuje
    aj kúsok vznešenej tragédie. Hoci je to „len“ tragé-
    dia neporozumenia vlastnej manželke, okolitému
    svetu, sebe samému… V tejto knihe nie je Pišťa-
    nek iba literárny radikál, vtipný cynik a poučený
    mizantrop, ale je zároveň aj celkom neobyčajným
    znalcom celkom obyčajných ľudí.
     Starý Mladý Dônč je stále ešte mladý a plný
    síl. I keď novým, prekvapujúcim spôsobom. Vrelo
    odporúčam prečítať si túto knihu pamätníkom
    jej prvého vydania aj všetkým, ktorí ju v tých
    90. rokoch nečítali (napríklad preto, že vtedy ešte
    nevedeli čítať). Mohol by to byť pre nich zážitok
    z dobre napísanej literatúry.

 

Obálka slniečka september 2013