Krajina vo mne

  • Recenzované dielo

    Krajina vo mne
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2015/20
  • Autor recenzie

    Miroslav Brück
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Na pultoch kníhkupectiev sa objavila neprehliadnuteľná kniha Krajina vo mne (Verbum 2015), ktorá je osobitá nielen tým, že jej autormi sú traja básnici (Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Juraj Kuniak) a dvaja výtvarníci (Rastislav Biarinec, Ján Kudlička), ale predovšetkým svojím monotematickým zameraním a  špičkovým grafickým spracovaním. Aby takáto nevšedná knižka vôbec mohla vyjsť, musela sa ešte pred svojím vznikom stať „výsledkom priateľstva piatich ľudí a ich priateľstva s krajinou“.

    Kapitolou Poznámky na kraj otvára Rudolf Jurolek výpravné putovanie po slovenskom a cudzokrajnom prostredí. Jednoznačný názov môže pomýliť, jeho básnické texty totiž nie sú fragmentárnymi záznamami, ale koncentrovanými sondami do duše krajiny i nás samotných. Svojimi zhutnenými úvahami, oscilujúcimi medzi gnómami a básňami v próze, preniká do intímnych hĺbok prírodného domova: „Môj svet je malý, ale ubieha do nekonečna“, vymeriava rozsah nekonečného horizontu s vystupujúcimi kopcami a poľnými cestami. Pulzujúci rytmus nachádza v toku riek a v základnej jednotke ľudského pohybu – chôdzi. Zvrchované územie básnika predstavuje Orava, jedna z jej definícií vyznieva mimoriadne presvedčivo: „Šípky a trnky – dve skvostné farby Oravy, dva plné tvary tohto kraja. Jurolek zaznamenáva aj prímorskú atmosféru ostrova Hvar, ktorý pre suchozemca navždy zostane magickým živlom. Poslednou zastávkou cesty je jesenný Krakov s padajúcimi listami a súmračným nebom.

    Kudličkovo vnímanie konkrétneho krajinného celku rozhodujúcim spôsobom určuje charakter jeho výtvarných prác. Dôverné zákutia sa pod vplyvom doby zmenili, ale zmyslový vzťah k nim sa ešte viac prehĺbil. Dokazuje to aj v denníkovo koncipovanej kapitole Krajiny pre päť zmyslov. Zaujímavá je spomienka na časy, počas ktorých sa na „tunajších, nádherne zakvitnutých letných lúkach pohybovali nefalšovaní kosci, takí naozajstní dedinskí kosci, ktorí spolu s trávou kosili aj množstvá hríbov“. Neutíchajúca fascinácia okolím Liptovských Revúc, Sihelnej, Malej a Veľkej Borovej tvorí podstatu autorovej estetickej platformy. Kudličku uchvátil aj denný život presvetlených ulíc talianskeho pobrežia (Benátky, Sottomarina, Chioggia). Obdivuje nadčasovú architektúru miest, prístavných krčiem s  vôňou pečených rýb a zvukom kostolných zvonov. Všadeprítomný odraz neba a mora je napokon rozhodujúci. Kudlička je premýšľavý umelec, ktorý so zaujatím nazerá do zorného poľa starého impresionistického maliara. Takýto typ zážitku nie je pre Kudličku jednorazovou momentkou, ale zanecháva v ňom trvalý a inšpirujúci odkaz.

    Haugovej kapitola Skaly-Rovina-More, najmä jej časť Rovina 1954 – 2014, ohraničuje priestor a čas jej životných istôt sústredených do jediného miesta – Zajačej doliny. Autorkino detstvo je neodmysliteľne späté s  rovinným juhom, dlhými prašnými cestami, žiarivými lánmi obilia a  najmä rodinnými väzbami. Viac vrstevné rozprávanie je presiaknuté imaginatívnou presvedčivosťou a  metaforickou zrozumiteľnosťou. Sústredené úvahy obohacujú navonok nesúvislé odbočky, ktoré zapadajú do širších súvislostí. Významné medzníky predstavuje striedanie ročných období, ich dosah na rastlinný svet a  záhradu, ktorá uchováva prežité udalosti. „V kalužiach sa odráža obloha a moje nohy zaborené v mäkkej teplej hline tejto posvätnej krajiny,“ definuje poetka rozpätie svojho vnímania. Do prozaického textu zakomponúva klasické strofické básne, ktoré ho dotvárajú neopakovateľným spôsobom. Aj Haugovú, podobne ako predchádzajúcich autorov, priťahuje more, kontakt s  ním je viac telesnejší a zmyslovejší.

    Krajinný obzor Rastislava Biarinca je rozľahlý, rozprestiera sa od Veľkej Fatry cez Donovaly až po Smrekovicu, Lúčanskú Fatru, Martinské hole, Starohorské vrchy, Veporské pohorie, Kráľovu hoľu, Nízke a Vysoké Tatry. Prenikanie „do krajiny zázrakov“ je v jeho kapitole Šiesty zmysel pre krajinu presiaknuté spomienkami na detské časy, ale aj kritikou devastácie životného prostredia a bezočivosti vodičov terénnych áut. Kritický pohľad postupne prerastá do hlbšieho spoločenského kontextu (politika, korupcia, mediálna manipulácia, demokratická pseudosloboda). Blízke lokality spája so športovými aktivitami, beh po lesných svahoch vníma ako očisťujúci rituál, pri ktorom naplno vníma estetické podnety: „vychutnávam si svižný pohyb povedľa kľukatých meandrov zurčiaceho potoka.“ Jeho výsadou je pozorná analýza denných javov a postupné prehodnocovanie skutočnosti.

    Sugestívnu antológiu krajiny a pohľadov na ňu uzatvára Juraj Kuniak kapitolou Krajinovnemy. Úvodnou básňou Zosuvné územie osvetľuje tvorivý proces, založený na „pozorovaní rovnakej predlohy, neustále meniacej sa krajiny“. Kladie si zásadné otázky, odpovedá na ne rovnako relevantným, nespochybniteľným spôsobom. Kuniak disponuje výbornou pamäťou a rozvinutým výtvarným videním, ktoré využíva pri kompozícii obrazovej zložky básnického textu. Hory sú pre neho zdrojom nevyčerpateľného poučenia a úžasu: „ráno po búrke je jasné, vzduch sýty, chuť žiť je taká konkrétna, až ju cítiť v  prstoch“. Citlivo načrtáva sociálny status regiónu, nezamestnanosť a  dezilúzie, ústiace do osobných tragédií. „To najdôležitejšie v krajine sú priatelia,“ prízvukuje Kuniak, uvedomujúc si nenahraditeľnú úlohu človeka, pohybujúceho sa v prírodnom prostredí. Inklinuje k tradičným hodnotám, ktoré pretrvali a naďalej pretrvávajú: „dom sa stavia od základov. Voda tečie dolu svahom.“ Napokon, knižky sa píšu pre ľudí a pre radosť z nich. Takou knižkou je aj Krajina vo mne.

 

Obálka slniečka september 2013