English is easy, Csaba is dead

  • Recenzované dielo

    English is easy, Csaba is dead
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2004/06
  • Autor recenzie

    Anton Baláž
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

     

    Zobrané historky slovenskej mafie

    Peter Doktorov: English is easy, Csaba is dead

    Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2004

      Pod literárny pseudonym ukryl svoje autorstvo tvorca mafirománu, diela nevhodného pre čitateľov do 18 rokov (a najmä pre tých našincov, ktorí sú s klasikmi presvedčení, že slovenčina len „krásne zvuky má“ a omdlievajú pri každom slove začínajúcom na p... a podobne). A keďže autor v úvode ďakuje za inšpiráciu k príbehu „ľuďom z divadla GUnaGU“, ktorí hrajú hru s totožným názvom a aj čiastočne totožným príbehom, a medzi hercami je aj jeden doktor (presnejšie MUDr.), nebolo by veľmi zložité odhaliť jeho skutočné meno. Ale neurobím to, aj keď pomsta mafie za odhalenie jej špinavých a brutálnych praktík by mu zrejme nehrozila – príbeh o tom, aká je angličtina ľahká (easy) a prečo je Csaba mŕtvy (dead) pôsobí skôr zábavne ako hrozivo.

      Ale poďme „po porádečku“, ako hovorí Edo Štartér, rozprávač príbehu. Práve on hneď v úvode predstaví ich rodinu. Jej hlavou je Miki, jeho pravou rukou Robo, výpalník a prevádzač, ľavou, ale rovnako dôležitou Rudi, ktorému hovoria Chirurg (používa nožnice na krájanie hydiny) aj Chemický Čiki (robí šikovné bomby odpaľované cez mobil), a do rodiny patria pomocníci, ktorí prevádzkujú Čičolínu a ďalšie Mikiho podniky. Kedysi ich bolo aj viac, ale rodinu postihli rôzne pracovné nehody, najviac jej rodinných účtovníkov: „Jeden je zabetónovaný v druhom stĺpe dialničného mosta, čo bol kedysi Mečiar otváral. Druhého chcel Čiki rozpustiť v kyseline, ale rozleptalo mu talianske boty, tak ho len zahrabal. A tretí leží v hore, jak je pametník partizánskej brigády plukovníka Dibrova, čo ho zhodili na padáku“.

      V rodine bol ešte Csaba, ale práve on ich zradil a teraz sa ako utajený svedok ukrýva v Maďarsku, „trase sa a žere feferónky, zmrd jeden“. Keďže rodina je základ, a platí to už od čias sicílskej Cosa Nostry a newyorských corleonovcov, jej šéf Miki jej venuje aj náležitú pozornosť. Aby zvýšil prestíž, a pripravil ju na nové pomery po otvorení hraníc, po návrate zo služobnej cesty do Londýna rozhodne, že rodina sa začne učiť po anglicky. Veď aj ľudová múdrosť hovorí, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Akurát, že v tomto príbehu sa to nepotvrdí. Edo Štartér musí s poľutovaním konštatovať: „Keby sme ostali len ráz človekmi, keby sme sa neučili tú reč, dodnes sme veľká a silná rodina“. Túžba po poznaní, ale aj snaha šéfa Mikiho stať sa honorárnym konzulom exotického ostrova privedie rodinu... Aké smutné – a zároveň zábavné čítanie.

      Komu neprekáža prečítať 170 strán napísaných podľa zásady píš ako ti zobák narástol (teda zmesou záhoráčtiny a myjavského kopaničiarského nárečia, okoreneného poriadnou dávkou slov z krčiem štvrtej cenovej skupiny) a situácie pri vyberaní výpalného, pri prevádzaní nešťastných utečencov cez slovensko-českú hranicu, drastické scény pri likvidovaní členov súperiacej skupiny nebude považovať len za mafiánsky folklór, strávi pri tomto románe vcelku zábavné chvíle. V tomto zmysle je to skutočne easy príbeh, veľmi blízky tomu, čo vidia diváci v divadle GUnaGU – aj keď divadelné dialógy, najmä v lekciách z angličtiny, strácajú v románovej podobe veľa zo svojho pôvabu. A pridaným kapitolkám „z terénu“ (najmä rybárske preteky) chýba príbehová iskra a chvíľami sa stráca aj dynamika rozprávania. Ani pokus o vytvorenie kriminálno-patologického pozadia postavy rozprávača (zmiznutie a smrť Alenky Molcovej) nie je veľmi vydarený. Vnášanie akéhokoľvek morálneho aspektu (hoci to možno znie paradoxne, keďže je to príbeh o mafii) do tohto románu pôsobí nadbytočne a rušivo.                 

      Doktorovov mafiánsky román vnímam predovšetkým ako vydarené zábavné čítanie – ale to neznamená, že u čitateľa zároveň nemôže „naštartovať“ potrebu prečítať si v súčasnej slovenskej literatúre aj príbeh skutočných mafiánov, ktorí nielen vypaľujú butiky, vydržujú kurvy a prevádzajú utečencov, ale ako chobotnica tisíckami svojich chápadiel prenikli do celej našej spoločnosti. Autor takého románu by mal potom skutočný dôvod ukryť sa za pseudonym. A vtedy by som aj rozhodnutie vydavateľstva chrániť ho ním, považoval za odôvodnený.

    Anton Baláž

 

Obálka slniečka september 2013