Edmund Hlatký: Iní ľudia

Volanie z hlbín duše

  • Recenzované dielo

    Iní ľudia
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2002/07
  • Text

    Volanie z hlbín duše
    Edmund Hlatký: Iní ľudia
    Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov  2000
      Svet je ovládaný zlom "iných ľudí", ktorí stratili aj posledné stopy ľudskosti, no naďalej diktujú vývin spoločnosti. A takáto spoločnosť (de)formuje ďalšie indivíduá, takže svet je jeden veľký začarovaný kruh, v ktorom bytie je vlastne utrpenie konštituované "existenčnými krutozákonmi" (s. 53). K bezvýchodiskovej situácii prispieva aj absolútny deficit vzájomnej komunikácie – človek je odsúdený na trýznivú autokomunikáciu, pretože skutočný jazykový kontakt je možný vari len prostredníctvom šifier (Truid et sad mon) a dešifrovanie je viac-menej zázrakom...
      V tomto svete existujú – trpia všetky postavy Edmunda Hlatkého. Autor v mnohom nadviazal na svoje predchádzajúce knihy, najmä na debut História vecí (1988), v ktorom sa čitateľ zoznámil s rodinou Dolinských a ich životným postojom, problémami a starosťami. Po vyše desiatich rokoch, sprevádzaných významnými politicko-spoločenskými zmenami, sa ako prízraky vynárajú staré bolesti; s odstupom času a v inom kontexte sa znova prehodnocujú, dopĺňajú a aktualizujú. S týmto faktom je spätá vysoká miera vnútornej monologickosti, formovaná sebareflexiou a asociatívnym reťazením myšlienok, no najmä istou statickosťou, ktorá len znásobuje moment bezozvenného plynutia a osamelosti všetkých postáv zbierky. S ohľadom na okyptenú funkčnosť komunikácie sú repliky postáv úsečné, dynamické, a preto je významová zaťaženosť prítomná len implicitne, resp. v striedaní monológov.
      Subjekt je u Hlatkého vrhnutý "do väzenia ľudskej existencie" (s. 16) a možným, no len fiktívnym spôsobom dočasného oslobodenia, je návrat do vedome idealizovanej minulosti. Kompozične skvele uchopené prelínanie časových rovín zvýrazňuje bolestivý paradox života, pretože v realite je bytie bytím k smrti a strachu z nej. Hlatkého postavy zomierajú duchovne a najmä spoločensky, a to i napriek k?čovitej snahe o upozornenie na svoju existenciu. A práve toto je zdrojom ich nevýslovného utrpenia a bezmocnosti: "Volám SOS z vlastnej m?tvej duše" (s. 13). Popri existenčnej prázdnote pôsobí sexuálna a citová frustrácia, ktorá ústi do samoty. V Iných ľuďoch sú muži i ženy osamelí, často rozvedení a poznačení večným a márnym hľadaním "lásky s veľkým začiatočným písmenom" (s. 9). Práve nádej na lásku a viera v Boha sú poslednými steblami v oceáne existenčného utrpenia, v ktorom je človek nútený prehodnocovať dobro a zlo a svoju vieru v spravodlivosť Božieho plánu.
      Autor vystupuje ako ja-rozprávač v postave Vlada Dolinského, s ktorým sa v mnohom identifikuje – bez škrupúľ sa označuje za človeka duševne chorého, za schizofrenika, no zdá sa, že v postave blázna, ktorý otvorene kritizuje súčasnú spoločenskú situáciu a demaskuje svet "iných ľudí", pričom berie na seba bremeno vizionárstva, ba v určitých momentoch až spasiteľstva, treba pripustiť mieru autorskej štylizácie. Na druhej strane však možno povedať, že bláznovstvo jednotlivých postáv zbierky často spočíva len v úprimnej túžbe po šťastnom živote a v naplnení elementárnych citových potrieb.
      Hlatký týmto spôsobom otvára čitateľovi svoju dušu plnú bolesti a utrpenia. O intímnosti tohto vyznania svedčí aj žánrová pestrosť zbierky: pasáže písané v podobe listu, denníkových zápiskov či záznamu zo súdnej obžaloby. Zbierku poviedok Iní ľudia možno vo všetkých uvedených súvislostiach vnímať nielen ako osobnú spoveď autora, ale aj ako hrozivý morálny imperatív adresovaný celej súčasnej spoločnosti.
    Marek Kopča

 

Obálka slniečka september 2013