Archívy tela - Mila Haugová - Rez zrkadlom tiel

Rez zrkadlom tiel

  • Recenzované dielo

    Archívy tela
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2005/11
  • Autor recenzie

    Viera Prokešová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Rez zrkadlom tiel

    Mila Haugová: Archívy tela

    Bratislava, Drewo a srd 2004

      Mila Haugová nesporne patrí k tomu typu šťastných tvorcov, ktorí v čitateľovi vyvolávajú pocit (možno ilúziu), že jej celkom súkromné, intímne denníkové písanie sa vlastne v ničom neodlišuje od toho určeného pre verejnosť. To vyvoláva predstavu blízkosti, často až stotožnenia sa s autorom, ktorý sa nám stáva neraz bližší, než sme si sami sebe, tak dobre vidí do našich duší, do našich svetov.

      Archívy tela nie sú bežnou básnickou zbierkou, ani pokiaľ ide o rozsah (216 strán), ani pokiaľ ide o jej zameranie. Poetka tvrdí: „nerozprávam príbehy. priraďujem k sebe obrazy.“ (s. 146), a aj preto má čitateľ pocit, akoby listoval nesmierne citlivo uchovávaným albumom, akoby sa ho mohol len zľahka, ale predsa sústredene dotýkať. Je to naozaj tak, poetka nerozpráva príbehy, ale jej obrazy sú také farebné a také naplnené krehkým obsahom, že sa nám často zdá, že čítame romány alebo – presnejšie – romány jej života, romány životov. Vidíme ju ako malé dievčatko, žiačku, všetko však už aj cez prizmu „matkodcéry“ či „dcéromatky“. Z jej zorného uhla sa nevytráca prítomnosť, nech by bola v prehŕňaní sa staršími obrázkami zablúdila kamkoľvek.

      V našej ženskej poézii nekaždodenná je aj absencia istého ostychu, čo tejto lyrike dodáva mužne svietivú vôňu, akokoľvek je číro ženská. Je to autorka odvážna nielen k svetu, ale aj k sebe, a nemilosrdne pravdivá. Haugová nehovorí o láske, hovorí o milovaní, o milovaní sa, čím vlastne stále hovorí o láske. Jej partner je v nej prítomný nielen duševne, ale aj telesne, takže archívy tela, ktorými listujeme, sú často archívmi zdvojeného tela, nehovoriac o tom, že sú to predovšetkým archívy dušotela – také je hlboké, no pritom dotykom ako čiarou skalpelu zraniteľné, ale aj zobúdzané, liečené.

      Básnickými jazykmi sa Haugovej stávajú aj nemčina a čiastočne angličtina, čo si vyžaduje jazykovo zdatného prijímateľa. Jej poézia však nie je určená nenáročnému čitateľovi, hoci je v nej reč aj o kvetinkách, ale nie z hľadiska tej, čo voňavo vije vence, ale tej, ktorá ich pod učenými názvami zbiera do herbára svojej duše.

      Knihu sprevádzajú aj autorkine fotografie z rozličných životných období, možno aj pre toho, kto „počúva iné slová inú hudbu vidí iné obrazy“.

    Viera Prokešová

 

Obálka slniečka september 2013