2010 - Stanislav Rakús, laureát Ceny Jána Johanidesa


(príhovor Dany Hučkovej na udeľovaní ceny 3. júna 2010 v Šali)

Vážené dámy, vážení páni,   

založenie novej tradície udeľovania literárnej ceny – Ceny Jána Johanidesa – vnímam ako gesto vyvinutého kultúrneho povedomia a spätosti s hodnotami kultúry. Preto je mi cťou, že dnes môžem predstaviť jej prvého nositeľa – prozaika, literárneho vedca a vysokoškolského pedagóga Stanislava Rakúsa.

Stanislav Rakús, debutant druhej polovice sedemdesiatych rokov, sa autorsky vždy predstavoval a dodnes predstavuje vlastným nenáhlivým tempom. Po dvoch knihách zo sedemdesiatych rokov – novele Žobráci (1976) a zbierke poviedok a noviel Pieseň o studničnej vode (1979) sa v osemdesiatych rokoch v oblasti umeleckej literatúry dokonca úplne odmlčal. Až v roku 1993 vydal prózu Temporálne poznámky, na ktorú nadviazal o jedenásť rokov neskôr, v roku 2004, knihou Nenapísaný román. Za toto dielo sa stal laureátom Ceny Dominika Tatarku – podobne ako Ján Johanides o dva roky skôr, v roku 2002, za knihu Nepriestrelná žena. V oboch prózach Rakús distingvovane využíva svoje vzdelanie literárneho vedca a teoretika: rozvážne teoretizuje a súčasne vymýšľa a zdržanlivo sa zabáva, využívajúc pri tom moment ironického odstupu. Sústredene rozvíja taký model epickej prózy, kde je celistvý príbeh nahradený radom samostatných, rôznorodých a vzájomne nesúvisiacich epizód, ktoré len zľahka, v rámci kompozičného oblúka, spája pozícia hlavnej postavy, jej životná situácia. Cez množstvo jednotlivostí sa však Rakús prednostne vzťahuje k trom základným témam: obdobie normalizácie, literatúra a literárna teória. Na túto líniu nadväzujú aj jeho ďalšie knihy, román Excentrická univerzita (2008) a najnovšia zbierka poviedok Telegram (2009).

Rakúsove knihy z obdobia rokov 1993 – 2009, svojou čiastkou vytvárajúce obraz súčasnej slovenskej literatúry, zdôrazňujú literatúru ako dynamické rozprávanie prepájajúce vážne a komické, vysoké a nízke, teoretické a živelné, aristokratické a plebejské. V popredí je samotný princíp rozprávania. Príznakové sú pritom už názvy jednotlivých kníh, keď priamo v tituloch figuruje moment písania, písomného zachytenia alebo spôsobu odovzdania poznania či správy. Aj týmto spôsobom sa odhaľuje vnútorný konštrukčný základ autorskej poetiky Stanislava Rakúsa– vzťahovanie sa k literatúre, k literárnej tvorbe, ku knižnej vzdelanosti, navyše v rámci príbehov situovaných do čias normalizácie a doplnených o chápavé a zmierlivé (alebo v parafráze autorových vlastných slov žartovné a priaznivé) literárne podanie ľudských neduhov či pokleskov (problémy s alkoholom).

Knižka Telegram obsahuje štyri krátke prózy, ktoré opäť (viac alebo menej zjavne) už názvovo odkazujú na spätosť s literatúrou, a to v jej rôznych podobách. Básnici, Telegram, Alkoholická poviedkaPríbeh o básni tematizujú vzťah k literatúre, alebo povedané inak, podávajú príbehy postáv východiskovo viazané práve na ich pomer k nej. Jednotlivé postavy majú k literatúre blízko už profesionálne a tvorba, písanie sa pre ne stáva reakciou na ľudské podceňovanie. Literatúra tu preberá úlohu média sebarealizácie inak bezvýznamných nepriebojných intelektuálov, statických a neaktívnych, ľahostajne prehliadaných a zaznávaných ich najbližším okolím. Sú to ľudia, ktorí z pohľadu iných akoby premrhali svoje životné možnosti, no ktorí sa – možno práve preto – odlišujú od priemernosti a malosti prostredia, v ktorom žijú a ktorého podceňujúcim atakom musia čeliť.

V ich sebapresadzovaní sa cez literatúru, cez písané slovo sa však zároveň skrýva autorova nesmierna fascinácia príbehmi, a to rozličnými príbehmi v ich rozličnej komunikačnej nasmerovanosti, no v prvom rade disproporciami a posunmi medzi hovoreným, prednášaným, deklamovaným na jednej strane a žitým, bežným, reálnym na strane druhej. Epizódy, ktoré bohato dopĺňajú príbehy hlavných postáv, sú priestorom jednorazových figúrok, presne odpozorovaných zo skutočného života. Tieto drobné, podružné príbehy košatia ústrednú líniu, dodávajú jej akýsi ráz „bezbrehého hovorenia“, ktoré nepozná mieru ani hranice a je vo svojej podstate nevyčerpateľné.

Je nevyčerpateľné a súčasne nabité situačnou komikou a humorom. Literárny humor Stanislava Rakúsa je už tradične mierny a ľudský, jeho podložím je komicky nezámerné konanie, ktoré sa malým posunom zrazu ukazuje ako neadekvátne. Autorov chápavý postoj k ľudským slabostiam a jeho zmysel pre rozprávačstvo v tradičnom slova zmysle (či jeho – ako u jednej z postáv – „cit pre fabuláciu“) dodávajú prózam rys živosti a plnosti. Hoci náznaky, nedopovedané príbehy a otvorené konce patria k Rakúsovým tradičným kompozičným postupom, v krátkych prózach ešte viac podčiarkujú bizarnosť až grotesknosť zobrazovaných situácií v kulise dobových normalizačných ideologických nezmyslov.

Žáner krátkej prózy využil Stanislav Rakús plne v intenciách svojej autorskej poetiky. Jeho bravúrne rozprávačstvo, prepracovaný štylistický prejav i spôsob spájania vážneho a humorného zasvietia aj na malej ploche poviedok. Za knihu Telegram sa Stanislav Rakús stáva prvým držiteľom Ceny Jána  Johanidesa.

Dana Hučková

 

Obálka slniečka september 2013