VII. Vrchol doby starej


VII.

VRCHOL DOBY STAREJ

 

RETROSPEKTÍVA PRED VYVRCHOLENÍM


Až do konca XVIII. storočia Slováci sa málo obzerali na svoju minulosť. Život, hlboko a často mlčanlivo zažíva­ný, niesol ich napred svojím rytmickým tlkotom i vlno­bitím neprestajným. Od prvého útvaru politického, veľkomoravského a panónskeho, až do Belovho hungarizmu, príznačného pre XVIII. storočie celé, koľkým to politickým zmenám bol vystavený život Slovenska! Uče­nie maďarské o tisícročných hraniciach politických, da­ných reťazou Karpát a dolným Dunajom i Sávou, je celkom iluzórne. Hranice starého Uhorska menili sa až napodiv často. Šírili sa i zmenšovali sa. Boli éry, v kto­rých chlúbilo sa Uhorsko hranicami takrečeno od mora po more, a zase boli, keď zúžilo sa takmer len na oblasť Slovenska a časti Zadunajská, teda asi na oblasť, ktorá z Veľkej Moravy niekdajšej pripadla starému Uhorsku.

Slovensko v tomto teritoriálnom dýchaní storočí bolo vždy svojou kultúrnou oblasťou, hoci kultúra jeho mala mocné transfúzie so všetkými susedmi. Etnografická skutočnosť je v značnej miere obrazom diania i vo vrs­tvách vyšších, v kultúre cirkevnej, feudálnej i meštian­skej. Etnografická skutočnosť Slovenska je taká, že idúc od západu na východ, temer nepoznáš, kde sa stráca čeština, prechodiaca na Morave postupne do nárečí slo­venských, a kde sa začína na východe ruština, do ktorej zas naše východné nárečia prechodia širokou, v každej oblasti života a umenia ľudového citeľnou transfúziou. Tak isto sme na sever so susedstvom poľským, ktoré preniká k nám sporadickou kolonizáciou až na juh od Kráľovej hole, a zas živel náš duchovným výbojom slo­venským emanuje sa hlboko do poľského etnického tela, za sféru goralskú, i hlboko do maloruskej oblasti ha­ličskej. Napokon topografickými názvami inejednou známkou dialektologickou potvrdzuje sa dodnes živo i náš súvis s oblasťou juhoslovanskou, bulharskou i srb­skou, chorvátskou a slovinskou, hoci teritoriálne odlúčení sme od toho svojho susedstva vklinením maďarské­ho živlu viac než od tisíc rokov. Čo hovoríme, vychodí zo všetkého, z nárečia, i spevu, z kroja, typu hospodárstva. Čo sa povedalo o Slovensku ako „etnografickom uzle Slovanstva", „etnologickom uzle", to malo tón sláv­nostný napred, ale v pokojnej chvíli bude sa to vedec­kou prácou potvrdzovať celkom spontánne. Nezabú­dajme, že práce dialektologického a etnografického skúmania Slovenska systematicky rozšíriť sa mohli na celé Slovensko skutočne len po veľkej vojne.

Ako rečeno, obraz etnografický je analógiou akousi i života duchovného vôbec, dejín duchovných, dejín lite­rárnych. Z východu, z oblasti byzantskej, bulharsko-juhoslovanskej, privalila sa k nám prvá mocná vlna vzde­lanosti v jazyku národnom, slovenskom, a u nás zmohutnená zaliala Cechy i Halič, aby sa zas vrátila širokým ústupom na juh a na východ slovanský, naložiac naň po starších etnických základoch novú vrstvu duchovnú, tvoriacu spoločný byt Slovanstva duchovného. Taká bola prvá vlna, a druhá bola vlna vzdelanosti západnej, va­liacej sa k nám cez Cechy, tam zvláštne zmohutnená, aby cez nás zasiahla i duchovnú oblasť Maďarstva a ešte priamou transfúziou veľký kus teritória poľského. Nuž ako by sa z tohto všetkého neboli naukladali vrstvy v byte slovenskom na všetky časy? Či tak, ako dedina slovenská na západe postupne prechodí do typu dediny česko-moravskej, na juhu zlieva sa s typom dediny ma­ďarskej, či nie to isté vykazujú už vonkajším rázom svojím, architektúrou svojou, i mestá slovenské? Známe je, že staviteľmi miest u nás ‒ natio urbes condes ‒ boli Nemci, ale kto sa prizrie duchu miest spišských a ich architektúre, ich príbuznosť nebude hľadať u Nem­cov kdesi na severozápade, lebo nájde ju v bezprostred­nej blízkosti krakovskej, tak, ako podľa všetkého najstarší kostol krakovský na Waweli súvisel s nitrianskym kostolom Pribinovým. A tak rozoznáme náležité východ od západu, porovnávajúc hoci Michalovce s Uhorskou Skalicou alebo Jablonicou. Mocný je súvis Slovenska so susedstvami na všetky strany.

Literárneho historika prekvapí, že máme pomerne tak málo starých píšem a toho, čo by sa mohlo v prvých storočiach starého Uhorska nazývať slovenskou litera­túrou, no historik mu vysvetlí, aké boli v Uhorsku pri­vilégiá mestské pre Nemcov. To, o čom je obyčaj písať dejiny literatúry, je predovšetkým literatúra meštian­ska, podložená blahobytom miest. Na Slovensku v star­ších storočiach bohaté mestá boli nemecké a slovenská literatúra mohla sa rozvíjať plnšie len tam, kde si ich Slováci po troche dobývali, vsakujúc do nich z dedín a zo škôl, protestantských najmä, no i z toho prevažnú časť sputnala latinčina, pre život v Uhorsku politicky dôležitá, a preto i výlučnejšia, než bol tento jazyk scho­lastiky a humanizmu kdekoľvek inde v Európe.

No ten, kto sa zaujíma o ducha a dejiny viac než dejiny písma, oporných bodov pre pochopenie dejín národa svojho duchovných, vnútorných nájde jednak i vo sfére kultúry mestskej, aby mohol porovnávať to, čo sa dialo medzi mestom a dedinou v týchto storočiach, podmaľovaných kultúrou slovenskej dediny bohato, vo všetkých časoch a vo všetkých oblastiach.

Svet latinský, nemecký a slovenský u nás znamená vlastne tri kultúry, ku ktorým najmä v novšej dobe potom mocne pribúdalo i maďarčiny. Latinský svet bol svetom politiky, vedy a cirkvi katolíckej, nemecký svet bol svetom kultúry nemeckej a dedina žila i spievala slovenčinou. No medzi svetom latinským, svetom šľach­ty a kláštorov, a svetom dediny transfúzia bola, zdá sa, jednak len neprestajná, ponad hlavy stredného typu meštianskeho. Stačí znať také momenty, ako je diktát slovenský thurzovských detí na Oravskom zámku, a jedno-druhé i z pozdejšieho veršovníctva zemianstva i vyššej šľachty, napr. v Liptove a Šariši, alebo i verše Antona Radvanského z XIX. storočia, aby sa zacítilo niečo z idyly ruských ňaňušiek sedliackych na dvoroch kniežacích. Toto vysvetlí mecénstva šľachty oproti slo­venskej literatúre v mnohých rodinách, ako ich jedným dúškom vymenoval napr. Matej Bel, ich vrúcny niekedy slovenský život pri veľmi prísnej reprezentácii latinskej, niekedy i francúzskej, nemeckej alebo maďarskej navo­nok, a to isté vysvetlí i mimoriadne bohatý vzťah slo­venskej povesti prostonárodnej k živlu zámkov a kaštieľov. I je transfúzia medzi zámkom a chalupou najčastejšou témou rozprávky prostonárodnej, na nepočet farieb rozkladanou. V chalupe bájilo sa o živote zámockom a v kaštieli, pri klavesíne, ozvala sa kedy-tedy slovenská pieseň. Od XVIII. storočia, od postupného maďarizovania politického života v Uhorsku, potom tvo­rila sa medzi týmito dvoma svetmi čoraz väčšia prie­pasť. Kňazstvo, katolícke aj evanjelické, pochodiace pô­vodom svojím zväčša z ľudu, bolo i potom ešte dlho mostom medzi dvoma svetmi, no podľa toho i kálalo sa ono vnútorne.

Zároveň s maďarizovaním šľachty maďarizovala sa potroche i buržoázia. Dva svety, vybudované nad etnic­kou skutočnosťou kraja slovenského, svet latinský a ne­mecký, splývali tým v jedno. Začala sa tvoriť pomaly tzv. hornouhorská maďarská sociéta, ktorú podporovalo i Židovstvo slovenské, vrstva hospodársky silná, obcujúca vplyvom kultúry mestskej hlavne jazykom nemec­kým a slovenským nárečím kraja zároveň.

Cez všetky zmätky jasne sa zakresľovali dve sféry sociologické, slovenský základ života a nad ním i  proti nemu homogenizujúci sa život novej buržoázie, kolíšuci sa dlho medzi nemčinou a maďarčinou, no ustaľujúci sa postupne na maďarčine, účinkom skôr šľachty svojej než Budína.

Čo do konca stredoveku zakresľovalo sa širokou, mo­hutnou transfúziou východu a západu, to v európskej novej dobe opakovalo sa v značnej miere transfúziou severu a juhu. Oproti katolíckemu juhu, spájajúcemu Slovensko s kultúrnou sférou národov románskych, Nemci boli mostom pre Slovákov, veľmi vhodným zas k reformácii nemeckej, lutherovskej. I sú storočia no­vodobej Európy na Slovensku večitou transfúziou tých­to dvoch kultúrnych oblastí. V zápolení konfesií bol zvláštny rytmus, ako driev v zápolení Ríma a Byzantu. Storočie XVI. až do polovice XVII. je mocnou a širokou vlnou protestantizmu, ktorá sa prevalila Slovenskom ce­lým, nechajúc stopy markantné i v krajoch dnes katolícky najhomogénnejších, od XVII. storočia rastúca vlna katolicizmu zas zatlačila evanjelictvo slovenské na čas takrečeno do niekoľkých dolín, kým sa pomery neustálili tolerančným patentom Jozefovým. Paralelne s du­chovným zápasom, ktorý zo strany evanjelickej viedol sa hlavne knihou a spevom, zo strany katolíckej zas živým slovom a spoveďou, prevalili sa Slovenskom nie­koľko ráz i vlny vnútorných ťažení vojenských, ktorých pólom býval zas zväčša revolučný (kurucký) východ slovenský oproti reakčnému cisárskemu (labanskému) západu. Tökölyovskými bojmi skončil sa tento branný zápas, krutý v retorziách z oboch strán, no politicky vyrovnávať sa začal zápas len na konci storočia, tiež roz­ličnými výkyvmi.

A nie je náhoda, že vtedy, keď sa vyrovnávali dva tá­bory, na ktoré rozčesnuté bolo Slovensko viac než pol treťa storočia, zakresľovali sa zároveň pro futuro dva tábory nové, Slovensko novým spôsobom kálajúce. Také veci sú hlboko vo filozofii dejín, v ich logike. Taký je vzrast dejín, i duchovných, aký je v jadre svojom vzrast každý. Bunka sa rozštiepi v jadre svojom na svety dva, ktoré sa vzájomne oplodnia a vydajú svet nový, hneď v zárodku sa kálajúci. Téza stvorí si antitézu a ich syn­téza rozpadá sa v novú dvojicu.

Na konci XVIII. storočia zakresľovala sa antitéza vý­razne nacionalistická a z nej, z jej napätia, rodila sa vrcholná poézia starej našej doby literárnej a ešte bo­hatšie poézia doby novej.



PREBUDENIE NACIONALIZMU


K trnavskej literatúre jezuitskej Bernolák nepostavil sa záporne, naopak, v teoretickom postupe vychodil z nej. Trnavská literatúra jazykové slovenčila. Už Mikuláša Tomášiho Pravú katolícku ručnú knižku, v Trnave roku 1691 vytlačenú, Jozef Miloslav Hurban iste právom pokladal za knihu v slovenskom nárečí písanú, tak ako slovenské jazykom, hoci gramaticky nedisciplinované, bolo všeličo v literatúre XVIII. storočia. Ignác Bajza po­kúšal sa už o akýsi systém v písaní slovenskom, tvoriac si pravidlá, gramatickú terminológiu, ba i litery. Mož­no, že v tom bol i akýsi vzdor proti gramatike Pavla Doležala, aj u Cechov rešpektovanej. A že gramatika Doležalova bola česko-slovenská a jazyk jej chválil Matej Bel vo zvučných vetách latinských, Bajza uhroslovenčinou začal nazývať jazyk píšem svojich slovenských, a v tom zreteľné bolo všeličo.

Ak Doležal spisovný jazyk svoj kontemploval na báze česko-slovenskej a Bajza na báze uhorskej, to bázou Bernolákovou, ako neskôr Štúrovou, stalo sa Slovanstvo etnické a jeho vnútorná členitosť. Názov Bernolákovej dizertácie, vydanej roku 1787, hovorí sám jasne: Dissertatio filologico-critica de litteris Slavorum, de divisione illarum, a jazyková jednota slovanská pri vnú­tornej jazykovej členitosti cíti sa jasne i v ortografickej príručke Bernolákovej. „Jazyk slovanský v Uhrách ho­vorený" je časťou veľkej rodiny jazykovej, čeština mu je staršou sestrou, a ak sa i oproti nej dovoláva svojich práv, to len z mocnej vôle k životu. Také bolo skutočné zameranie Bernolákovo. I stanovisko ku gramatike Doležalovej u Bernoláka bolo iné než u Bajzu, ak správne vyzdvihuje Jaroslav Vlček, že sa gramatika Doležalova a Bernolákova zhoduje v celkovej osnove. Kto sa do ducha Bernolákovho náležité vžije, pozná, že famózny riadok, ktorým sa dotvŕdza maďarónstvo Bernolákovo, nie Bajzovo, keby bol vyšiel z brka Bernolákovho, bol by mal len zmysel irónie. Veršovaná polemika s Bajzom ukazuje, že Bernolák, ak i básnického ducha veľa ne­mal, iróniu mal skutočne. Teplotu slovenského citu Bernolákovho ináč ukazuje i cit prísloví a porekadiel, z domu donesených, z jazyka slovenských spolužiakov trnavských alebo prešporských vzatých, alebo priam po poliach a dedinách oravských i bratislavských pozbieraných a roztratených po stránkach štvorjazyčného Slovára jeho. Ako príslovia Komenského a Horčičkove, tak i Bernolákove svedčia o dobrom vide človeka sedliackeho. Ale aj ináč mal Bernolák zmysel pre originality jazyka.

O päť rokov po vydaní Bernolákovej dizertácie orga­nizovalo sa v Trnave Slovenské učené tovarišstvo (1792) a jeho stánky rozkladali sa postupne po Slovensku, v Nitre, Rovnom, Banskej Bystrici. Aký duch sa šíril vzápätí Bernolákovom, ukazuje najkrajšie úvod Fándlyho Hospodára a listy v ňom citované, tento ,archív Tovarišstva' učeného, ako ho nazval Osvald.

Dobrovskovci a tablicovci mali pocit poludnia, mys­liaci na pokolenie svoje v dejinách ľudstva, slnce videli v pravom zenite, v plnosti svetla i sparná, títo sloven­skí tovariši mali pocit rána. Pochopy, ako „vstávať zo spánku", „ohlasovať ráno", „mať sa do života" a po­dobné, opakovali sa u nich a jedny druhým ohlášali zo všetkých strán, od západu i od východu slovenské­ho, od duchovných i svetských ľudí. Šlabikárov sa dovolávali a novín a chválili pritom umné knihy ľudové.

Učenosť Bernolákova latinská bola, ale vyvieral z nej duch taký, lebo on bol ,najvyšším tovarišstva riditeľom'. Aký duch bol v latinských knihách Papánkovej a Skle­nárovej, na ktorých Fándly založil vydanie Compendiata história gentis Slavae (1793), nie je dosť jasné. No ako jasný je Bernolák, tak jasný je Fándly i vo svojej latin­skej i svojej ľudovej interpretácii. „Rozväzujme máličko ‒ číta sa u neho v Druhom obetovaní Hospodára ‒ odkáď sa menujeme Slováci? Od toho chválitebného slova Sláva ... Slávu, chválu, krásu, silu ozdobu našich chválitebných predkov ze zbroju zaopatrenú a nám v našich letopisoch na večitú památku zanechanú my usilujeme sa v týchto spokojných časoch naším pozdvih­nutým a čistejším literným umením, písmami vydanýma knihami vícej a vícej povýšiť, a to na posmelení našich potomkov, za závisť inších, spolu s námi knihy vydávajúcich národov." Mená „Slovák", „národ sloven­ský" ozývajú sa pritom v populárnej spisbe Fándlyho hustejšie azda než u evanjelických veršovcov doby, z ktorých Michal Semian vydal Kratičké historické vypsáni knížat a králu uherských v ,slovenskem jazyku, chcejúci poslúžiť ,slovenské naši náci', ako sa cituje z knihy jeho u Vĺčka.

No poézia dlho nemohla sa zrodiť v Tovarišstve. Ber­nolák sám básnikom nebol a nebol ním ani Fándly, po Bernolákovi v Tovarišstve najvýznamnejší.

Jednako, ak sa správne pripisuje Fándlymu Prátelské porozumení, báseň pomerne dobrých hexametrov, da­tovaná rokom 1808 a publikovaná v Literárnych listoch roku 1895, hodno si ho všimnúť i z tejto stránky. Apolónstva spomínaného u Bajzu, jest i tu. V básni, vznik­lej v mestečku Ompitáli, medzi vinohradmi, spomína sa Apolón priamo ako „Boch katolícki" a Minerva ako ..Panna Maria", ktorá básnika na jeho prosbu prijala za ctiteľa svojho. No nevkus takýchto miest hojne vy­váži sa exponovaním Tuskulána ‒ Včelína v záplave svetla i spevu vtáčieho s výhľadom na chotáre orešiansky, košoliansky, rožindolský, dlžský, kde sa po roliach prechádza Céres, ozdobená klasmi, Kaliope spletá ve­niec básnikom na slávu.

Citovaná báseň je iste mostom k poézii Jána Hollého a zároveň peknou paralelou k osvete evanjelickej.



PRELOM DO OSVETY


Takzvaná evolúcia vyšla priamou evolúciou z baroku, tak ako deň vychodí z noci. Barok rád mal zavreté priestory, chrámy, tymiánom dýchajúce, dvorany, svie­cami a parfumom voňajúce, a na dedinách kozuby. Ešte aj protestantský idylizmus gessnerovský má v sebe nie­čo barokového v takom zmysle. Rád má noc a jej nála­du práve tak ako anglický Young. Len iná je inšpirácia noci u Gessnera a iná u Younga. U Gessnera je lkajúca a dychčiaca, u Younga je stonajúca. Osveta naproti to­muto všetkému vyháňala ľudí na voľný vzduch, na slnce, do prírody. Goetheho Faust v klasickom monoló­gu veľkonočnom je zápasom noci a dňa náruživým, i zá­pasom cely zavretej a prírody voľnej. A také verše ako písal Albrecht Halier, nebolo možné písať inde než v prí­rode. Jeho opisy rastlinstva čo do určitosti rovnajú sa botanickým učebniciam, hovorí sa o nich.

U nás v nejednom bode osvietencom je už Gavlovič, možno tiež pre život v prírode slnečnej a hôrnej, a ty­pický z tejto stránky je Bohuslav Tablic, ktorého život­ný ideál je mať záhradu, pestovať v nej byliny na čerst­vom vzduchu a žiť s nimi. Vcelku možno povedať, že prírodu objavovať začali nie romantici, ale už osvietenci. Lenže osvietenci stavali sa k nej hodne rozumové, triezvo, disciplinovane, obdivujúc v duchu anglického deizmu aj jej logické usporiadanie, jej teleologickú isto­tu. Romantici neskôr postavili sa k nej citové, hodili sa do jej lona náruživo a pieseň ich rodila sa viac z inšpi­rácie prostonárodnej než z  filozofickej disciplinovanosti. I noc, pošmúrna a búrlivá najmä, bližšia bola zas ro­mantike než osvietencom.

Osveta teda vyjadruje názvom svojím dosť dobre pod­statu toho, čo sa v nej dialo. A pomer k prírode, jasný a priamy, bol zas postavením k životu vôbec dobre analogizovaný. Osveta nemala rada pološero sentimentality. Sentimentálna poézia doby je akýmsi predĺžením baro­ku. Osvietencov charakterizovalo povedomie, že sú v pl­nom svetle dňa, že slnce histórie kulminuje práve v ich pokolení, je v pravom zenite, a z takého povedomia nevychodí clair-obscure. Niet veľkých tôni vedľa veľkých osvetlených plôch, preto poézia osvietenská podceňovala sa v devätnástom storočí napospol. Nemohli jej oprav­divé prísť na chuť ani romantici, najmä tí nie, ktorí milovali prítmie, ani realisti, ktorí mali radi plastické osvetľovanie vecí.



JOZEF DOBROVSKÝ


V oblasti celej česko-slovenskej, ba i širšie, osvetu naj­výraznejšie predstavuje Jozef Dobrovský. Človek neobyčajne vznešený, pekný, jemných čŕt, hlbokých očú, čela sochársky formovaného, ovenčeného za mladi ešte šedinami. Je rodák z vlasti Pribinovej a Koceľovej, z uhorského Zadunajská, kde sa narodil z rodičov českých roku 1753, dvadsať rokov pred Jungmannom a štyridsať rokov pred Kollárom. Trvalým pobytom svo­jím zažil Moravu i Čechy, cestami svojimi v podstate Európu celú.

Bol mostom medzi dynastiou a slovanskými národmi monarchie. I mostom medzi Európou a Slovanstvom vô­bec vo veciach duchovných. Cit jeho bol slovanský a vedecký záujem nadovšetko, ale vzdelanosť jeho bola západoeurópska, osvietenská a jazyk jeho najradšej ne­mecký. Žil v kruhoch českej šľachty, ale rozmýšľal o povznášaní najširších vrstiev národných vzdelanost­nom i hmotnom. Ako osvietenci vôbec, pôsobil nielen tlačou, ale viac ešte stykom osobným, uhladeným, podmaňujúcim a korešpondenciou naširoko rozvetvenou, ktorou držal pospolu vynikajúce osobnosti slovanské a ktorou zasieval semä i pre budúce pokolenia. Priamo ako jeho deti v slavistike spomínajú sa nielen Jungmann, Šafárik, Palacký, Hanka, ale v značnej miere i Kopitar, Ossoliňski, Linde, Bandtke, Karamzin, Kalajdovič, Vostokov, Pogodin. My doložiť by sme mohli, že v značnej miere z Dobrovského vyšli i naši Caplovičovci, píšuci po nemecky so skutočným záujmom o život slovenského ľudu, o robotu jeho i kupectvo i tanec, po­dobne s ním súvisí prozodická obnova poézie Tablicovej, Steiglovej, Palkovičovej a ostatných osvietencov sloven­ských, s ním súvisí Rožnay a najmä bohatou priamou korešpondenciou Ribay, napospol ľudia evanjelickí. No ak Bernolák. zjav s Dobrovským v mnohom paralelný, dielo svoje začal sám, na najvyšších predstaviteľoch ka­tolíckej osvety našej, na Fándlym i Hollom, odrazil sa zas reflex jeho zreteľne.



BOHUSLAV TABLIC


Bohuslav Tablic ako literárny historik má svoj postoj k ľuďom a knihám. Nie je on naskrze taký suchý kro­nikár, za akého býva pokladaný často. Má predne vy­nikajúci zmysel genealogický; rodiny, rastúce z pokole­nia na pokolenie, cíti ako živé organizmy. Takzvané rodostromy v jeho predstave skutočne žijú, korene majú a ratolesti, miazga v nich koluje, tôňa stelie sa pod nimi, kvet dávajú i plod. Z takéhoto chápania vychodí u neho aj úcta k ženám. Pri vynikajúcich zjavoch spisovateľských nezabúda na matere, často i na ženy a cítiť v ňom človeka, na kultúre anglosaskej vzdelávaného, keď sa dotkne vecí domácností, detí a ich výchovy. On, ktorý zdá sa mechanickým zberateľom starých kníh a ich utrieďovateľom, ofukujúcim prach z nich, ľudí hľa­dá za knihami a zaujíma ho pri nich často nepatrná naoko maličkosť. O zdravotný stav spisovateľov má zvlášt­ny záujem, akoby hľadal súvis medzi ním a dielom duchovným. Vše badať priamo stopovanie za tým, aby našiel taký reflex na spisovateľoch dávnejších dôb. Za choroby cíti etickú zodpovednosť. Matej Šulek u neho „měsíce prosince dostav kašle a zle sa kurovav, celý mladý věk potom pokašlával, nýbrž až do samé starosti zlých následku tohoto kašle cítil". Vzácne sú mu i anek­dotické podrobnosti zo života spisovateľov, osvetľujúce ich ľudskú stránku.

To samo je už u neho prvkom osvietenským, no osvietencom je on až programovým. Hruď sa mu šíri pove­domím, že generácia jeho prežíva akosi zenit duchovné­ho diania európskeho. On ho prežíva, povedomím i ci­tom spriaznený na jednej strane s evanjelickou tradíciou literárnou, cirkevnou aj učenou, na druhej strane s českou družinou Puchmajerovou, do ktorého zborníkov i prispieval. Pochod jeho literárneho chápania i v histó­rii i v poézii je línia z tmy do svetla výrazná. Stredovek tma, potom sa pomaly brieždilo, až sa rozvila sláva XIX. veku v plnosti. V jednej z básní jeho zdá sa, akoby družina buditeľov česko-slovenských pred svitaním ešte rozbehla sa do dolín s horiacimi fakľami, no v iných je už pravé poludnie, tieň sa skrátil, človek ho pokryje nohou svojou. A tma a svetlo u Tablica, ako uosvietencov vô­bec, je duchovnou kontrapozíciou. Tma je blud a prav­da je svetlo. I kontrapozíciou etickou: tma je zlosť, otroctvo, svetlo je láska, sloboda.



TIEŇ DOBY


V dobe osvety nastala i prvá zreteľná a mocná transfú­zia literárna z oblasti prostonárodnej do poézie učenej. A zvláštne, aký to bol motív, ktorý tu prvý prepukol z nesmierneho fondu tradície prostonárodnej. V dobe osvety, ktorá sa zdala rozvinúť pod bezoblačným, jas­ným letným nebom nad lúkami, sadmi i zlatými vlna­mi obilia, z prostonárodnej poézie utonul do vzdelanosti vrstiev učených prúd najpošmúrnejší, aký ona mala. Bol to motív o mŕtvom frajerovi.

Mládenec je pod zemou, dievča ostalo nad ňou. Vo viere ľudovej fyziologický súvis je medzi mŕtvymi a ži­vými. V hrobe sa cíti a z hrobu sa pôsobí. Láska, moc­nejšia od smrti, ale i krivda, v živote spáchaná a ne­vyrovnaná, vyrovnáva sa po smrti. Srdcia, rozčesnuté tu, nájdu sa tam a srdcia zradené sa dohľadajú. Z tej viery rozrástli sa bohato v povestiach i piesňach prosto-národných motívy mŕtvych milých a z nich zas preliala sa viera táto mystická do Lenory Burgerovej ešte roku 1773 s účinkom na všetky literatúry európske.

Jej motív je známy i s peknými kozmogonickými re­flexiami vo veršových vložkách ľudového podania. Ne­mecký variant, o ktorý sa Bürger mohol oprieť, v pod­state nelíšil sa od nášho. Podstatou jeho básnickou je bá­zeň, úzkostlivosť. Všetko to, čo v tme otvára deťom oči doširoka, až vysadne do nich duša celá desom preplne­ná, čo túli človeka k človeku, hľadajúc vzájomnú ochra­nu proti desivým mocnostiam nadprirodzeným, všetko sa v tomto motíve akosi mysticky stretlo. Jazda nocou, jazda do tmy ovievaná krídlami nočného vtáctva, podmaľúvala všetko to tupým svojím rytmom. Lenora číta­la sa v češtine hneď na začiatku storočia, ozveny jej ohlášali sa postupne zo všetkých strán a rodili sa aj jej všelijaké pendanty. Pendantom jej je zreteľným aj Erlkönig Goetheho, i Lilie medzi baladami Mickiewiczovými. Plnším rozkvitnutím čierneho tohto kvetu je Žukovského Ľudmila, pred prahom romantiky ruskej. I odvtedy málo bolo v literatúrach takéto mátožného, iba ozvena motívu v symbolizme poeovsko-francúzskom. A to všetko v plnosti osvety európskej. Ako mátohy o po­ludní.

V slovenskom osvietenstve všeličo vyprýštilo zo žried­la lenorského u Tablica aj u Godru. Lenže Tablic, orien­tovaný hlavne k literatúre anglickej, svoju lenorskú ná­ladu našiel si v nej. Goldsmithova nortumberlandská balada o Pustovníkovi z Warkworthu spojila sugestívne mystiku ruín i mystiku hrobu. Ossianovskú búrlivú noc i ženský plač, vo vetre znejúci. V skratke tak isto vyslo­vil mu mystérium smrti i slávny Hamletov monológ o bytí a nebytí, ktorý ho upútal, i Kotzebueova Pieseň hrobára, ktorej vlastný preklad odporúčal spievať pri pohreboch.

Tento prúd mátožnej poézie poznať aj na väčšej epike Tablicovej. V jednej z nich „Lubinský z Lubine a Rozyna Milovská" oráči na poli našli mŕtvolu zvedenej dievky; od tých čias tam nerastie klas a plač zneje do studených vetrov, za nocí sova tam narieka, vozy sa prevaľujú, bludné plamienky sa blýskajú, a keď sa dobre načúva, počuť i „podzemní chŕest" z hrobu pod brestom, kde je padlé dievča vo voľnom poli pochované. Druhá a záro­veň najhlbšia báseň Tablicovej epiky Jakub Žibřid z Ziřidova nazvaná je priamo „výstražnou básňou" autorom samým na znak, že mu ide o hrôzu povedome, hoci motívy jej sú vzdialenejšie predstavám prostonárodným a vynášané sú skôr z fantastiky meštianskej. Bujná samopašnosť, hovorí sa v úvode tejto básne, má zlé následky a ona sama vychodí zo zlej výchovy. V Žibridove pri Štiavnici „v strašných horách" žil rytier Jakub Žibrid. Jeho dom bol pelešou lotrovskou, on i hostia jeho len dvoch bohov ctili: Venušu a Bakcha, stud ne­poznajúc. Žibrid mal troch synov. Najmladší Vilím, bol pravý syn otca-nemravníka; druhý, Karel, ktorý sa v Štiavnici cvičil v krásnom umení, bol kartár a márnotratník; najstarší, Ludvik, bol tela rozkošného a do­stal sa do Matejovho povestného Čierneho pluku. Ale i on sa pokazil. „Jako huba napitý", bez širáka i meča vracal sa domov. Mal Žibrid i dve dcéry, hodné bratov svojich. Dlho bolo nebo zhovievavé nad touto Sodomou, no blížil sa deň súdny neodvratne. Rytier pripravoval sa slávne zasvätiť deň Jakuba, mena svojho. Expono­vala sa celá márnotratná nádhera domu, rozzvučali sa muziky, a čo ešte bolo disciplíny, rozpustila sa, a čo bolo studu, utopil sa vo vinách.

A teraz Tablic prekvapí zvláštnym umeleckým obra­tom. Známy je motív prostonárodnej balady. „Či sú to mrákavy, či sú to čierňavy, či sa to už hrnú tí Turci-pohani" a ,.Nie sú to mrákavy, ale sa to hrnú Turci". Bás­nický obrat, charakteristický pre poéziu prostonárodnú i srbskú, i ruskú. Vojsko sa hrnie ako mrákava. Najprv sa exponuje obraz z prírody, aby sa z neho preniesla farba na scénu života ľudského. Nuž Tablic predstavu túto prudko obrátil a rytmicky presunul. Na západe zjavili sa mračná, ale už nie sú to mračná, už je to ar­máda mohutná, ktorá sťahuje i rozpúšťa svoje kumštovné šíky, hrmí kanónmi a ohňom páli a mečom seká, a zas nie je armáda, aspoň nie armáda zemská:


Tak tu nebeský rek silné vojsko zbírá,
na vétrových křídlach k Zibřidovu táhne
.


Prírodná pohroma zmietla hriešne sídlo, sírový dážď akýsi, ako mestá dve biblické. Alebo všetko bolo len ale­góriou? Alegóriou pohrôm, ktoré nasledovali až po guľ­ku, ktorou si prerazil čelo Martin. Dvaja zo synov ušli do hôr, Jánošíci akísi nového zmyslu, a priam na Čer­tovu svadbu. A tak na všeličom poznáš i dieťa doby lenorovskej, i básnika, ktorý prvý zachytil písmom staré zvuky prostonárodnej piesne Hoja, Ďunďa, hoja!

O niečo pozdejšie tento mátožný druh baladistiky ob­ľúbil si Samuel Godra, tiež dieťa svojej doby a vládca básnickej formy rutinovaný, vše až bravúrny. Zároveň s Tablicom zas hodne mátalo i v poézii Michala Steigla, najerudovanejšieho z osvietenského kruhu malohontské­ho.

O erudovanosti hovoríme v súvise s básnikmi osvietenskými, lebo ona je pre nich charakteristická. Osvie­tenci boli ľudia poriadku a jasnosti matematickej. A to sa nemohlo nezrkadliť i na forme veršovanej. Na prvé miesto patrí tu zas Tablic.



PROZÓDIA


S poéziou tohto systematického človeka poriadok prišiel i do slovenskej prozódie. Okrem verša časomerného a dobrého citu v piesni prostonárodnej poriadku v nej ne­bolo. I takí majstri básnického slova, akými boli Láni alebo Hruškovic, anarchistami boli v prozódii. Oni písali na melódiu spievanú, nie na melódiu hovorenú. I nepochybné je, že piesne ich sa dobre spievajú. Členené sú podľa členenia melódie, a kde možno, podkresľujú ju aj melódiou slova hovoreného. Niekedy sú tieto zho­dy až prekvapujúce, natoľko, že melódia slova hovorené­ho pripamätá čitateľovi nápev. Čo tu hovoríme o poézii cirkevnej, vzťahuje sa na starú poéziu našu vôbec. Ona okrem veršov didaktických a niektorých recitatívov znárodnených alebo prostonárodných celá bola taká. Veď nápevy sa často zamieňali.

Možné by bolo hovoriť priamo o dvoch druhoch sta­rého veršovníctva, jedným bola poézia lyrická (spievaná) a druhým didaktická (recitovaná). Pravda, lyrická v tomto zmysle je i poézia historických spevov, napos­pol charakteru lyrického v melódiách. Je v povahe doby osvietenskej, že z dvoch prúdov poézie ju zaujal predne živel didaktický. Teda poézia recitovaná. V čele osvety českej stál Jozef Dobrovský, on vniesol poriadok v tejto veci do poézie česko-slovenskej. Oproti melodickému princípu hymnistov a šansonistov i oproti princípu kvantity u benediktovcov a krmanovcov on postavil výrazne a výlučne princíp prízvuku dynamického. Puchmajerovci českí spravovali sa ním a k nemu sa pridali aj básnici slovenskí, malohontskí osvietenci, zdá sa, naj­prv, potom hneď Palkovič i Tablic.

O čo tu išlo?

O výraznosť a pravidelnosť rytmu už v slabikách. Ne­stačilo, aby zaznel rým pravidelne, aby sa pravidelne vyvažovala prípadne melódia vety, ale dve časti vety, cezúrou predelené. Žiadalo sa, aby sa slabika prízvučná s neprízvučnou zamieňala tak, ako sa v chôdzi zamie­ňajú nohy. Pravá ‒ ľavá ‒ pravá ‒ ľavá. Regula bola prostá. Prvá slabika slova je v češtine (i slovenčine) prízvučná, teda ona nesmie pripadnúť vo verši ta, kde sa nežiada. Slová, ktoré mali predložku, pokladali sa s ňou za jedno slovo.

Bola to zmena veľká?

Väčšia, než sa na prvý pohľad zdá.

Ján Čerňanský, ten, ktorý básnil o súžení Lisabonu, bol z lepších veršovcov slovenských a písal nie pre spev, ale pre slovo hovorené. U Tablica cituje sa z neho osem riadkov alexandrínskych, ale metrický správny je z nich iba jeden. Je to riadok prvý:


Mnozí jsou tu prstí, skálím umŕtvení.


Ale cezúru má po šiestej slabike dôslednú. Naproti tomu hneď prvá báseň Tablicova toho istého vzoru v Poé­ziách (Svobodné volení) má alexandrínov okolo štvrť tisíca, a stopa sa mu v nich nepomýlila azda nikde. Ona plynie do konca, ako sa začína:


Kdyby dobré Nebe na voly mi dalo,
čehož srdce mé by jenom požádalo,
kdyby řeklo ...


Nadto nepomýli sa Tablic ani v cezúre. Môžeš čítať verš tento i melodicky, v taktoch hudobných, šesťslabičných, i rozčleniť si každý takt vnútorne na tri-tri stopy dvojslabičné, trochejské.

Na počiatku XIX. storočia Tablic suverénne vládol for­mou, ktorej sa neskôr úporné znovu priúčali veľkí bás­nici nášho realizmu rokov 1880-tych, pokolenia za nimi nasledujúce. Ba vo verši svojom Tablic jasnejší je nie­len od Hviezdoslava a Vajanského, ale aj od Lukáča alebo Smreka. A má veľké bohatstvo veršových foriem, ak aj nie on exponoval u nás strofy renesančné. Ako to plynie jeho verš trojslabičný.


Nebesá, přejte mi božského puzení
zťatého Ludvíka zpívat chci souzení,
nevinnost jeho ...


Ale i to je alexandrín, verš tak isto dvanásťslabičný ako vyššie citovaný, a za každou šiestou slabikou je cezúra.

Ale i strofu ulahodí, keď na to príde, peknú:


Na krásne rovině u Senice,

tam, kde se široká silnice kříži,

slyšet jest temný a žalostný hlas,

na roli, na které neroste klas,

k tomu když místu se pocestný blíži.


Je to vnútorná usporiadanosť verša taká, ku ktorej ani Kollár nemal čo pridať.



IDYLA DOBY


Gessnerovstvo, ktoré v druhej polovici XVIII. storočia za­chvátilo celú západnú Európu, najmä Francúzov, u kto­rých výlevy Dafnisov opakovali sa bez únavy, k nám opravdivé preniklo len na počiatku XIX. storočia. Puch-majerovci českí začali ho prekladať, no skutočné básnic­ké reflexy padli z neho na Slovensko, do tábora evan­jelického. Gessner sám bol výkvetom protestantizmu švajčiarskeho. Palkovič bratislavský v Múze zo sloven­ských hôr, Šafárik mladý v Tatranskej múze s lýrou slovanskou a Kollár sám v idylách svojich, formové pri­kláňajúcich sa však k idylám antiky, boli tohto ducha najlepšími interpretmi. Múza hôr, múza tatranská u Palkoviča aj u Šafárika ukazuje, kde oni brali inšpiráciu, alebo aspoň kde ju tušili. Gessnerovstvo je poéziou zá­hrad a besiedok záhradných v rosnatých nociach mesačných, pastierske motívy sú mu len alegóriou akousi, do ktorej vnuká sa život ľudí, v podstate prejemnených, a preto gravitujúcich k protivnému pólu. U Palkoviča a najmä u mladého Šafárika poznáš, že príroda, príroda voľná, za ohradami záhrad, v širokých poliach, na kraji hôr i v horách, mu je viac než alegóriou. I že vzťah ich oboch k životu prostých ľudí dedinských je iný než vzťah Gessnerov. Nealegorizujú. Keď na pastierov apli­kujú dialógy svoje, to preto, že myslia na nich, chodiac po lúkach a hájoch, nie prehŕňajúc sa plodmi bergerettov francúzskych. Západ dal im len formu, obsah tvorili si sami. Kdeže by sa našiel v poézii západnej motív hôr­nych chlapcov poňatý tak, ako ho poňatý máš u Šafárika, študenta spišského, s celou silou tradície prosto­národnej a s hučaním hory takým, že ti rezonuje v slu­chu. U neho máš pasáže, ktoré sú priamym prechodom k poézii štúrovskej, hoci k poézii Janka Kráľa.

No Jura Palkoviča od poézie odvrátila filológia a po­pulárna spisba, Pavla Jozefa Šafárika zas spisba vedec­ká, naširoko založená v každom ohľade. V jednej z bás­ní Šafárikových je i citeľná ťažká hodina, v ktorej sa odohral zápas medzi poéziou a vedou, viac než citeľná. Poézia a veda zdajú sa mu v nej byt dvoma svetmi, temer ako noc a deň. Noc, obdobie snov, tušení, mystiky a všetkých kúzel neurčitosti, a deň, chvíľa jasná, chvíľa jasného videnia vecí. Sám prichodí si ako človek zo sna prebúdzajúci, citlivým zrakom žmúriaci do svetla bo­žieho. Sny miznú, i „uměny" s nimi a „boh pravdivý" stáva sa vodcom mladého človeka slovenského. I málo takých posvätení na celý život ako v tejto básni Šafárikovej.

S prvým zväzočkom Šafárikovým zapadla aj jeho idyla. Odchádzajúci do Nemiec ešte raz dojemne pozrel na „vlasť" svoju malinkú, kobeliarovskú, potom unikol idyle, poézii i Slovensku. Zvláštny osud človeka. Ak o Kollárovi možno povedať, že pomer jeho k Turcu i spevu i reči jeho je teplý, o Šafárikovi povedať možno, že pomer jeho k Slovensku vôbec je až náruživý. Z korešpondencie jeho poznáš, čo sa on o ňom nahútal. čo sa preň nasužoval. V Novom Sade najprv, u Srbov, potom v Prahe a len-len, že ho osud nezavial ešte ďalej, do Berlína alebo do Ruska. A zvláštne, na nejednom mieste jeho korešpondencie zacítiš, akoby Tatranská múza naveky ostala mu bola knihou najmil­šou, o ktorej sa málo hovorí, ale ktorej cit sa znovu a znovu zachveje medzi riadkami.

S prvým zväzkom zapadla aj lýra Palkovičova. Za­padol s ním básnik neocenený. I on mal svoju ťažkú hodinu, v ktorej rozhodol sa nie básniť, ale vydávať ka­lendáre, týždenník a pomáhať na krídla mladému pokoleniu. Dnes žije v pamäti našej Palkovič suchý, nevrlý, pokašliavajúci. skúpy, vonkajškom zanedbaný, minuciózny, vo veciach pravopisných kruto zotrvačný, vše až tyranský veleslavínsky, katedru svoju zanedbávajú­ci, slovnikársky a korektorský, a zabudlo sa, že v tomto človeku ulicami bratislavskými prechádzal sa básnik, ktorého slovo raz bolo rebelantský sedliacke a raz zasa básnicky zjemnené, až delikátne. Prvé v dramatickej hre jeho s kontrapozíciou sedliaka a pána a druhé vo zväzku básní jeho. A žiada sa, aby sa poézii jeho znovu prizrel Človek estétsky a aby sa ocenila básnická istota prekladu jeho Iliady. Istota a vkus! A ešte žiada sa raz povedať, že Štúr je vo väčšej miere nástupcom Palkovičovým. než sa obyčajne myslí.



HĽADANIE VLASTI


Spomenuli sme cit „vlasti" v poézii mladého Šafárika. On bol v jeho poézii dosť žeravý, ale ako značne v poé­zii doby vôbec, možno i pod účinkom idylizmu, pojem vlasti zužoval sa akosi na rodné hniezdo, chotár rodnej dedinky. Ak vlasť uhorská, zem uhorská, zapaľovala ešte básnikov historických spevov v časoch tureckých, už v belovsko-bajzovskom citu ponímaní dostávala iný zvuk, slovenskému citu nesympatický, no a v generácii fándlyovskej alebo u mladého Šafárika prestávala byť citu slovenského vlasťou. Tou mierou, ako sa staré Uhorsko stotožňovalo s myšlienkou maďarskou, tak naj­mä od rokov 1790-tych, Slováci strácali vlasť a bolo im hľadať vlasť novú, ktorá by srdce uspokojovala. Úzka „vlasť" rodnej dedinky uspokojovala srdce len na chví­ľu, na chvíľočku odpočinku, myšlienku mladých, nada­ných hláv a životný program vyplniť nemohla. Tak sa začala generácia táto zvláštnym spôsobom kolísať me­dzi rozdielnymi pochopmi novej vlasti. Závodili v tom princípy historické, politické, etnografické, prvky rozumové i citové, ale kvas bol zaujímavý.



MYŠLIENKY RAKÚSKO-UHORSKÉ



Úradnou predstavou „vlasti", zhora vnášanou do pove­domia vzdelaných vrstiev, bolo Rakúsko-Uhorsko, mno­hofarebné, šetriace rázovitosť dolín, kroj i spev ľudu, ale jednotu svoju budujúce na podstavcov nemeckých, rozostavených dávnymi kolonizáciami po celej oblasti monarchie. Mocnými piliermi tejto koncepcie bola Praha i Záhreb, Bratislava i Ľvov, Hermannstadt i Černovica. Etnickými opornými bodmi jej na Slovensku bola ne­mecká kolonizácia spišská, stredoslovenská i bratislav­ská. Kultúra reči nemeckej s touto érou prišla hodne na povrch po mestách slovenských a do kultúrneho prú­du nemeckého vplynulo i niekoľko vzácnych talentov slovenských. No najvzácnejšie z nich nie nacelkom. Ba­rón Alojz Mednyanský, narodený v Priekope, v Turci, 20. apríla 1784, vzdelaný v trenčianskej škole piaristickej v Tereziáne a pri dvore cisárskom, až do svojej ;i v Hlohovci r. 1844 zachoval si vrelý záujem o slovenský život. Za jeho známou Malerische Reise auf dem gflusse (1826) nasledovali jeho Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit (1829), i niekoľko roztratených článkov, napospol prezrádzajúcich, aký ty bol srdcu jeho život slovenský. Nebolo by ťažko vyložiť, ako intenzívne zasiahli spisy jeho tematikou svojou i do vývinu epickej poézie slovenskej, počínajúc Samom Chalupkom hneď za horúca a nekončiac Hviezdoslavom. Druhým, od Mednyanského ešte významnejším človekom tejto orientácie bol Ján Čaplovič (1780 – 1847), oravský zeman, ktorého Gemälde von Unigarn (Pešť, 1822) je často citovanou knihou kultúrnych dejín. Človek tento rozhľadu svetového všímal si všetkých stránok slovenského života. Slovenského sedliaka i podomového kupca si vysoko cenil pre vyrovnanosť povahy, pre rovnováhu vnútorného a vonkajšieho sveta, pre životnú vieru, nepremennú a nezlomnú, pre životaschopnosť. Etnografické dielo slovenské zo stránky teoretickej má základ v nich, tak ako o zberateľské v publikácii Písní lidu slovenského, a trojice Kollár-Šafárik-Benedikti. Z orientácie rakúskej treťou významnou hlavou bol Vavrinec Čaplovič, cestovateľ i polyhistor, tvorca povestnej bibliotéky oravskej.

Pre Hegla, ktorého účinok exponoval sa u nás skutočne s estetikou Ľudovíta Štúra, zabúda sa v slovenských dejoch literárnych na Fichteho. Fichte bol lužický rodák, jenský študent a teológ, to ho zbližovalo srdciam našich jenských študentov i srdcu Palackého. Bližší vzťah k Slovanstvu Fichte nadobudol za svojho pobytu varšavského (1791), odkiaľ podnikal i viac ciest po západe slovanskom. Kde študoval, v Jene, stal sa u 1794 i profesorom a povesť ústavu pochádzala Ine od neho. Bol to človek boja, o ktorom sa ne­hlo nehovoriť. Tak neskôr i v Berlíne, kde r. 1844 umrel. Na pomník dostal sa mu známy citát z knihy Danielovej (12, 3).

Vedecká jeho činnosť začala sa kritikou zjavenia (Ver­il einer Kritik aller Offenbarung, Kônigsberg, 1792) skoro zatým exponovala sa jeho základná náuka knihe, určenej pre poslucháčov svojich a nazvanej Grundlage der gesamten Wissenschaftlehre (Leipzig, 14). Aký sa to otváral svet v knihe tejto, naoko sucho teoretickej, a jednako zameranej do života, tak ako do života zameraná bola filozofia Heglova? I Hegel, i Fich­te sú evolucionisti. Herakleitos je ich otcom a Giordano Bruno. No ak Heglov vid je historicko-zemepisný, vid Fichteho je skôr fyziologický. Príroda zaujíma ho a etika viac než história. Zajtrajšok viac než včerajšok. Ale v celej sfére jeho myslenia príznačný je rytmus tézy, antitézy a syntézy. To je u neho rytmom života. To je zveľaďovaním života, učil on vo filozofii včaššie, než to isté o vzraste života vyložila fyziológia. I život boha samého takým je rytmom u Fichteho. On vyslovuje ho antitézou vôle a myšlienky a dotvrdzuje citátom básnikovým :


Ein heiliger W i l l e lebt,

wie auch der menschliche Wanke;

hoch über der Zeit und dem Raume webt

lebendig der höchste G e d a n k e ;

und ob alles in ewigem Wechsel kreist,

es beharret im Wechsel ein ruhiger Geist.


A na samé antitézy rozkladal sa mu i obraz prítom­nosti v klasických prednáškach Grundzüge des gegen-wärtigen Zeitalters, i dianie umelecké v náuke estetic­kej. V každom bode cítiť ho na našich.

Ale Jena týchto desaťročí bola duchovne ešte bohat­šia. Akú to opozíciu proti duchu Heglovmu i Fichteho dvíhal Jakob Friedrich Fries, descendent bratov morav­ských, duch vrúcny a tichý. „Wer gab es euch auf, die Piane Gottes in der Weltregierung zu erklügeln? Es wird euer bester Lohn für diese Mühe sein, wenn ihr am Ende eure eigne Kurzsichtigkeit erkennen lernt, und hütet euch nur, dass nicht Stolz und Anmassung eurer eignen Weisheit euch zum Zorn verleiten, dem ihr den lächerlichen Grund unterschiebt, euch für die Sache Gottes zu ereifern. Mögt ihr denn wirklich glauben, dass Gott eurer Hilfe bedürfe?"

I jeho charakterizuje citát básnický, väčšmi než Goetheho, z ktorého je vzatý:


Denn mit Göttern
soli sich nicht messen
irgend ein Mensch.


Pokora robí človeka človekom a obetivosť líši ho od ostatného tvorstva. „Edel sei der Mensch, hilfreich und gut." Všeličo z osobnosti tejto zrkadlí sa na Šafárikovi lasom, a čo sa Goetheho týka, nezabúdajme, že bol s Kollárom na priamom slove, informoval ho o prostonárodnej poézii slovanskej.

Nuž nie vplyv jednostranný len, ale i reciprocita vše­lijaká je medzi slávnou érou Jeny a slávou renesancie slovanskej.

Vojensky pri Jene merali sa sily západoeurópske, francúzsko-nemecké medzi sebou, duchovne, v jej kvase veľmi čulom, rozoznať už dobre i prítok slovanský. A ako za Jenou Moskva nasledovala v ohľade vojenskom, kontrapozícia vojenských síl západu a východu, tak zďaleka i tak mohutne ako azda nikdy predtým, od časov huntských, tak exponoval sa za duchovným kvasom jenským dosť skoro duchovný kvas renesancie slovanskej. Rodil sa skutočne nový svet do predstavy heglovskej, rodila sa však zároveň i nová Európa z vnútornej duchovnej antitézy, podľa vidu fichteovského. A všetko toto preni­kalo sa vrúcnym citom nového akéhosi humanizmu, ktorý nepotreboval už latinčinu a jej silu jednotiacu, ale smelo rozpadal sa na farby národné s vierou, že duchovný organizmus Európy rozsypať sa nemôže, práve preto, že je organizmom živým, ako živým organizmom je ľudstvo vôbec.

Fichte, ktorého všelijako cítiť na filozofii našich, za­ujímavý mohol im byť i pre ,hľadanie vlasti'. Z pátosu baroka a z extatiky evanjelického pietizmu myslenie európske prelamovalo sa zvláštnym spôsobom do sveta konkrét a pevci vlastí nadoblačných – pan senior je in ,excelsis' vyjadroval sa Šafárik ‒ vracali sa na zem. Osveta anglická i rousseauovstvo francúzske spolupôsobili tým smerom. Vôľa i cit. Z tejto stránky povestné boli Fichteho Reden an die deutsche Nation, reči teo­lóga, filozofa i politika v jednom, naširoko v Európe počúvané. Prirodzeným pudom človeka je ‒ hovorí sa v ôsmej z nich ‒ nebo už tu na zemi nájsť a večne trvajúce rozpustiť v každodennom živote svojom, nepominuteľné vštepiť do časnosti. Ale nemýľme sa, dokla­dá sa, len za večnosť možno dať život. Angličania viedli k štátnosti, Rousseau viedol k idylizmu, Fichteho vlasť preklenovala oboje, vyrovnávajúc formu a obsah sub specie aeternitatis. A tak usilovala sa preklenúť oba princípy i myšlienka slovanská. Slávy dcéra i Spievanky. Domov i svet.



KOLLÁROVA SLÁVY DCERA


Študenti, ktorých odchovávali v tých časoch univerzity nemecké, vládnym kruhom rakúsko-uhorským neboli vítaní. „Známo vám bude z mého vypracovaní ‒ písal Šafárik Kollárovi 24. marca 1825 ‒ že už od některého času vláda na mé odstránění, jakožto člověka, který v Němcích študoval, a proto ,nepochybné' nebezpečné učení do se vsál, všemožné dotíra." Vieme, že tak, ako na Šafárika v Novom Sade, hľadeli vládne kruhy i na Kollára v Pešti, lenže on oprieť sa mohol jednako o isté demokratické zriadenie cirkvi evanjelickej.

Čo bolo to ,nebezpečné učenie', ktorého sa vláda tak ľakala? Bol ním duch revolučný, vyvolávaný tlakom absolutistickým, ako sa vyrážal najmä v básni Kollárovej, netlačenej, ale cirkulujúcej v odpisoch najprv a heslom vlastenectva roznecujúcej nepokojného ducha mladosti. Duch demokratizmu, ktorý sa u mladého Slo­váka tak prudko a nekompromisne vyrazil ako u niko­ho iného v poézii Čiech, Moravy alebo Uhorska. Vládne kruhy o takých vedeli a dohliadali na ne prísne. Kollár bol básnik, Šafárik bol organizátor. Storočná pamiatka Matice srbskej, založenej roku 1826, vtedy, keď vyšli Šafárikove dejiny slovanských literatúr a pod jeho ru­kou kvitlo novosadské srbské gymnázium, ukázali, za čo ďakujú Srbi Šafárikovi. Z Matice srbskej vyšla celá plejáda Matíc slovanských. Slovo .Matica' našiel Šafá­rik u južných Slovanov, kde ono znamenalo prosto matriku, knihu, do ktorej sa zapisujú narodení, sobášení alebo mŕtvi príslušníci cirkví. Bolo jasné i z toho, že veľkým buditeľom Slovanstva išlo o novú vieru, ktorej sa posväcovali. Matice boli jej organizáciou, vyrastajú­cou z kmeňov slovanských (Šafárik veľmi doliehal už z Nového Sadu, aby sa utvorila Matica slovenská), a vzájomnosťou mala sa organizácia táto uceľovať v tka­nivo duchovnej pospolitosti slovanskej vôbec. Začínalo sa to v Slovanstve západnom a južnom, ktoré bolo na počiatku XIX. storočia temer celé pod vládami cudzí­mi. Organizácia Matíc povolaná bola vychovávať národ pre správu vecí svojich, privodiť ho, jednotlivosti do pospolitosti a pred oči jeho vedúcich duchov stavať vysoké ideály humanity.

Slovanstvo, cudzím vládam podrobené, západné i juž­né, skoro poznalo, že v Slávy dcére má svoje evanje­lium. Jej účinky exponovali sa postupne vo všetkých literatúrach slovanských, a boli to účinky nielen politické. Slávy dcéra bola novým slovom nielen ideológiou svojou, ale bola novým slovom i básnicky. Bola veľkým slovom, revolučným básnicky i zo stanoviska literatúr európskych vôbec.

Navykli sme porovnávať ju s Petrarcom zo stránky sonetov erotických a s Childom Haroldom Byronovým zo stránky kompozičnej. Ale sotva sa takým krájaním vystihne jej podstata, ktorá sa odprvoti jasne ukazuje v spojení živlu erotického s vlasteneckým.

Predstavy patriotické v poéziách všetkých národov spájali sa s pochopmi patriarchálnymi. Slovo ,patria', ,patriotizmus', ,otčina' vychodí temer u všetkých národov z mena .otec'. I spájal sa s citom patriotizmu spra­vidla cit taký, aký má dieťa ku svojmu otcovi alebo materi. Cit nežnosti, vďaky a úcty. Voňavý chlebom, dý­chajúci teplotou kozuba otcovského. Stará „Matka cir­kev" dostávala u nás mladšiu sestru „Matku Slávu". Ale básnickým živlom Kollárovým, ako i názov básne ukazuje, je nie ona; nie s citom dieťaťa k materi spája sa jeho patriotizmus, ale s citom erotickým, so živelným citom milenca k milenke. Kompozične prirovnáva sa Slávy dcéra i k Božskej komédii Danteho, a iste oprávnene, lenže náležité treba vyzdvihnúť, že nie Vergilius bol sprievodcom básnikovým labyrintom ľudstva, ani Všezved Komenského, princíp mladistvej pansofie, ale Mílek, správne Eros, nie Amor. S tým súviselo azda i to, že ,vlasť' Kollárova nie zužovala sa, zapadajúc medzi vrchy turčianske kdesi, alebo ,obetujúc za tichý kút chalupy celý svet', ale roztáčala sa, okolo predmetu erotiky svojej, vždy širšie a širšie, až objala v priestore Slovanstvo celé a v čase minulosť jeho, prítomnosť i bu­dúcnosť.

Vnútorný rytmus Slávy dcéry je dvojdielny. Nie je hrou husieľ, z ktorých tečie jedna melódia, ale hrou piana je, ktorá má violín i bas. Láska mladá, štebotavá, až šantovná zneje v klaviatúre vrchnej, no dolu podmaľúva ju hlboký dávnovek Slovanstva, tvoriac k nej zvláštne akordy. A hneď sa zas striedajú dva živly, po­dávajúc si vládu vzájomne, ako podáva vládu deň noci a noc dňu v rytme nepretržitom. Verš Slávy dcery je dvojslabičný, za prízvučnou slabikou nasleduje neprí­zvučná a zas prízvučná, neprízvučná. Menej prízvučným živlom v celistvej kompozícii je živel erotický a neprízvučným živel patriotický, vycítiš široké, mohutné kúzlo trochejského vlnenia celej tejto veľkej básne. I má táto báseň mocné čítanie erotické a nepochybne veľmi moc­ný vplyv na rozvoj erotickej poézie nielen u nás, ale aj inde v Slovanstve. I zdalo by sa ti, že celý veľký svet Slovanstva, s rozvlnenou Sávou, Labem, Rýnom, Vltavou i Dunajom a s celou slávou večnosti, rozkrídlenej v po­sledných spevoch, je len na to, aby ona, Mína básniko­va, umiestená bola v centre ako slnce erotického jeho života. Sládkovičova Marína číta sa vždy ako báseň erotická, no väčšmi než Kollár z Petrarcu vyrástla ona zo skutočného erotického kúzla Slávy dcéry. No ak, čo do verša, povinní sme báseň Kollárovu čítať „trochejsky", nik nebráni obrátiť si v duši jej široký rytmus citový. Povieš si, prízvuky básne sú v živle patriotickom a prvky erotické na to sú len, aby sa on na nich moc­nejšie cítil. Nie o poéziu erotickú išlo Kollárovi, jeho erotický cit význam má len v kontrapozícii citu vlaste­neckého, Mína abstrakciou je, ktorá živí sa básnicky citom vlastenca, rastie s ním, až sa stotožní so Slovanstvom úplne, vyplniac jeho hranice, či jeho bezmedznosť. I nebolo by ťažko vypočítať hneď u nás celú ple­jádu básnikov, ktorí takto čítali Slávy dcéru, unášajúc sa jej abstrakciou až do fantastickosti matematickej.

Slávy dcéra je dielo umelecky suverénne. Mohla sa naň odvolávať básnická pravica i ľavica, časomerníci i prízvučníci, priatelia rýmu mužského i priatelia rýmu ženského, sládkovičovci i kalinčiakovci, erotickí i štú­rovci záporní, ako i v Čechách mohol nájsť v nej svoj podiel Antonín Marek, Čelakovský i Mácha. Vnútorný rytmus básnikov stával sa rytmom života národného, exteriorizoval sa, i so svojimi spormi, i so svojimi akord­mi, vydanými pre večnosť. A z rytmu tohto začal rásť celý kolektívny život národný, slovanský.

To je, čoho sa vláda rakúska a neskôr peštianska väč­šmi ľakala ako akýchkoľvek náuk donesených z Nemiec. Život národný, slovanský začal sa tvoriť mocou poézie. Vyvolať život, slovanský, v širokých vlnách, taký bol zmysel i celého „demokratizmu" Kollárovho i Šafári­kovho, akože by ináč bolo im išlo do pera také vzdych­nutie, aké i v liste vyššie citovanom: „Bože mój, proč nemáme svých Potockých, Čartoryských etc., u nichž by naši Šimanovský, Piramovičové etc, svú lodičku v buře života do tichého přístavu ukloniti mohli!“



INTUITÍVNOSŤ VEDECKÉHO DIELA ŠAFÁRIKOVHO


Vedecké dielo Šafárikovo ukázalo, že nie je toľká prie­pasť medzi vedou a poéziou, ako sa mu zdalo v jeho mladosti. Keď sa rozhodol zanechať poéziu, a obrátiac sa tvárou k „pravdivému bohu", venujúc sa štúdiu vedeckému a práci učenej, azda si ani nebol povedomý, že preniesol so sebou do nového svojho sveta básnickú dušu svoju celú, neporušenú. Ona dala mu vidieť i vo vede kontúry vše až apokalyptické, ona dala básnickú silu dikcii jeho a učenému dielu teplotu.

Už úvodné kapitoly jeho Geschichte der slavischen Sprache und Literatur (1826), hoci písané jazykom cu­dzím, majú zvláštne kúzlo slovanské. Nezaniká v ab­strakciách, ani v datáciách a citátoch, ale pomysly ab­straktné prelievajú sa mu konkrétami v nepretržitom rytme. Čo vyťažil o živote starých Slovanov z kroník, najmä byzantských, to zvarilo sa v duši jeho so životom Slovana živého okolo hájov a maši gemerských, na ro­liach šumadijských. Tak ho projektoval zo seba, zažitý celistvo, vedecky i básnicky, v syntéze dokonalej. Keď čítaš korešpondenciu jeho z tých rokov, korešpondenciu s Kollárom, poznáš, ako brko listov tých viedla ruka básnická, duch, pretekajúci sférou vedy a umenia, ro­diny a ľudstva, západu a východu, severu i juhu, voľne. V pohodenej kde-tu charakteristike ľudí poznáš pritom pero umelca-realistu, ktoré sa nepomýli. No éra novosadská bola len stupňom k plnému rozvitku pražskému.

Plnosť vedeckej intuície Šafárikovej ukázala sa v Slo­vanských starožitnostiach, ktoré začali vychádzať roku 1863. To bol po Kollárovej Slávy dcére druhý slovenský triumf v Slovanstve. Ako Čelakovský prvý vycítil, koho má Slovanstvo v Kollárovi, tak váha Slovanských starožitností ukázala sa v tom, ako dychtivo siahli na ne Rusi, Köppen a Pogodin, a za nimi aj ostatní Slovania i európsky západ. To, v čom bola básnická sila literár­nych dejín Šafárikových, ich úvodné kapitoly, poťažká­vajúce dávnovek Slovanstva ako celku, rozvinulo sa tu v plátno nebývalých u nás rozmerov, v dielo geniálne syntetické. Ako mal Šafárik v tých rokoch živé styky so Slovanstvom celým, so všetkými jeho kmeňmi národ­nými, tak opravdivé, životným vzťahom, básnickým jasným vidom podchytával sa tu ich život vedecky, podchytával, rozkladal i uceľoval mohutným rytmom, aký sa valil svalnatou dušou tohto veľkého Slováka.

V slavistike Dobrovský bol človekom zvláštnej exakt­nosti, ale preto i človekom viac iniciatívy než dovŕše­nia. On načínal vety a nechával ich nedopovedané. Ša­fárik dopovedával. Jeho knihy sú architektonické celky. Sú ako básne, ktoré majú stavbu vnútornú i vonkajšiu, spontánnu, ale pevnú, nepremennú, kde všetko je vyvážené a všetko dopovedané. Sú etapami vlastného ži­vota spisovateľovho, zvláštnou logickosťou metafyziky členeného.

Z tejto stránky Slovanské starožitnosti Šafárikove sú jedným z vrcholných diel slovanskej vedeckej spisby na všetky časy. Katedrála dávnoveku slovanského, na širokých základoch založená, architektonickou koncepciou náležité premyslená a do detailov pevne zvládnutá. I štýl básnika tohto vedy slovanskej môže sa naveky obdivovať. Každá jeho veta je umeleckým celkom, niekedy skvostom, hladkej línie a melodického klenutia. Šírkou svojou niektoré vety jeho závodia s vetami Hviezdoslavovými, no ak i nemajú rytmu veršového a shakespea­rovskej hustoty konkrét, vyvážia prednosť túto zvlášt­nou vnútornou plynnosťou, tekutosťou bez zastávky od začiatku do konca, kým mlčanlivé cítená melódia neobehne líniu napruženého luku. A z takých línií, men­ších i širších, objímajúcich i celé veľké oddiely knihy, buduje sa vnútorná architektúra diela Šafárikovho. A ako sú do tejto architektúry spravené i dokonale vi­dené statuy ľudí! Rastislava, Svätopluka, Slavomíra. Ale i prechádzalo sa mladé pokolenie pred touto knihou tak, ako prechádza sa katedrálami, postávajúc pred jej detailmi v umeleckom pohnutí. A vyrástol z nej, ňou inšpirovaný, nielen Hodžov Slavomiersky, ale aj Cha­lupkovo Mor ho.



BÁSNICKÝ PANSLAVIZMUS


Tablic vyslovil prvý básnicky meno Slávie a J. Herkeľ, teoretizujúci o jednotnom spisovnom jazyku pre všet­kých Slovanov (1826), vyslovil po prvý raz termín „panslavizmus", ktorý sa potom v živote nacionálneho Uhor­ska stal takým pamätným. No básnická koncepcia Slovanstva, jeho mohutné precítenie, ako duchovného celku naveky spojené ostane s menom Kollárovým, tak ako základy vedeckého bádania v celej mohutnej šírke slavistiky naveky zakreslené sú Šafárikom.

Z hľadania vlasti svojej doby Kollár vysekal sa svo­jím spôsobom. On, povolaním svojím vsadený do hlav­ného mesta uhorského, postavil sa politicky na stano­visko hungaristické, no domovinu ducha svojho rozšíril ďaleko za jeho hranice. Hollý, vrstovník jeho, bol Veľkomoravan nielen podlá tematiky svojej epiky, ale i podľa túžby srdca svojho nepochybne. Mladý, junácky Chalúpka Samo vykrajoval Slovensko, srdcu svojmu najdrahšie, ako osobitnú jednotku na mape európskej, revolučne. Kollár nemŕšti sa, vyslovujúc slovo ,uhorský', ,Uhorsko', ,Uhor', je mu ono historicky daným, možno trochu i zemepisne. Je Uhorsko jemu vlasťou, ako kraj, v ktorom býva, z ktorého nevidí príčinu fyzicky unikať, lebo duchovne i tak voľne previeva ponad hranice jeho až po končiny obrazotvornosti básnickej. Vlasťou je mu Uhorsko, ale „svätého jména" vlasti tej nepripi­suje. Pravá vlasť nosí sa v srdci. Pravou vlasťou je reč, mrav a mysle svorné. Tak v známej slohe Slávy dcéry.

Ale nie inak vo svojej programovej štúdii o vzájom­nosti slovanskej, ktorej prvý český text, mocne slova­kizovaný, máme v banskobystrickej Hronke.

Traduje sa akosi, že termín „vzájemnost" Kollár má od Poliakov, no on sám vykladá ho z češtiny a z rušti­ny a vykladá ho transfúziou pochopov „vzíti a opěť, dáti". Obapolnosť mu nestačí, lebo ona je vecou dvoch stránok, vzájomnosť je, čo do počtu faktorov, neobmedzená, na všetky strany orientovaná, ako na všetky stra­ny rozstrekuje sa svetlo slnca, a zo všetkých strán vra­cajúca sa do jedného strediska, ako včely do úľa. Prijať a dávať, prijať a dávať, neprestajný rytmus života vô­bec. Jemu ide o vzájomnosť duchovnú a vzájomnosť medzi Slovanmi. Podľa šírky a intenzity vzájomnosti slovanskej tvorí sa v jeho predstave priam akási hie­rarchia duchov slovanských. Svet roztáča sa mu v koncentrických kruhoch a Tatry stávajú sa mu stredom Slovanstva.

Siedmou kapitolou svojich Rozpráv Kollár expono­val myšlienku, ktorá nadlho a nebezpečne až zaľahla do slovenskej duše. Je to básnický dityramb zvláštneho ladenia, v ktorom sa užšia a širšia vlasť básnikova, Slo­vensko a Slovanstvo, prudko vzájomne presunula. Sto­ročia majú svoj plod, ako ho má každá bylina, šíp i ana­nás. Devätnáste storočie dalo Slovanom pohliadnuť na seba a spočítať sa. I poznali, že sú národ veľký. V Euró­pe najpočetnejší. Začalo hneď žatým v srdci národa, ktorý zastal prvý raz s povedomím o svojej sile, vibro­vať niečo, najprv malými pohybmi, potom „z malých pohybúv stály sa vůlí prozřetelnosti pomalu pořád větší vlny". I roztáčali sa vlny tie kruhovité, ako na hladine vekov, a v jadre ich náhlou metatézou zajasali Tatry. „Tatranští Slováci" ‒ vykladá sa u Kollára ‒ nemali posial skoro nič v literatúre vlastného, preto boli prví, ktorí ruky svoje prudko rozostreli za celým Slovan­stvom. Ale aj pre iné. Ich nárečie je v gramatickom a zemepisnom ohľade stredom všetkých slovanských ná­rečí, ako Tatry sú a ostanú kolískou všetkých Slovanov. Ak nie najprv, ale najživšie myšlienka vzájomnosti slo­vanskej vynikla u nich i rozšírila sa najrýchlejšie i vnik­la najhlbšie.

No do dityrambu slova Kollárovho zapadá i teplota citátu zo Šafárika v tejto kapitole: „Jakož přirozená láska šlechetné příbuzné a pokrevníky ‒ oudy jedné rodiny třebas v daleké rozloučenosti žijící, vždy přece buď zjevné a činně, buď aspoň v tiché srdce tužbě úzce spolu víže a k tomu pobízi, aby pri zakušovaní všelija­kých života losův přátelskými city vzájemně se sdíleli: tak i náklonnosť, kteráž obyčejně příbuzné národy, ra­tolesti jednoho kmene, ke společnému sebe vespolek milovaní a vážení vede ‒ drahý dar jest přírody a člo­večenstvo šlechtí. V obojí strane sa jeví nevystihlá moudrost dobročinné prozřetelnosti boží, osnovavší na tak pevném základu, na tomto sladkém i silném soucitu, svazky nejtužší výminky jak domácího tak též i pospolního života a tím i blaženosti lidského pokolení." Slovanské kmene, dokresľuje sa u Šafárika, deťmi sú jednej pramatere, vo víchrici časov rozptýlené, preto teší ich sama pamiatka spoločného pôvodu; a ušľachti­lým dušiam medzi nimi vzájomná radosť nad zdarným prospechom, vzrastom jazyka a literatúry, mravov, vzdelanosti a osvety, ako aj žalosť nad neresťami a po­kleskami bratov nie je cudzia.

Jedno chýba tejto kapitole. Kollár nedotkol sa v nej náležité epochy staroslovanskej, epochy eminentne lite­rárnej a slovanskej, pritom spojenej s krajom podtat­ranským spôsobom obzvláštnym.

O dôležitosti vzájomnosti básnickej zvlášť pekne vy­kladá básnik ďalej, v kapitole trinástej i nasledujúcich. Je v tom i pevná ideológia, i mocná kontrapozícia slo­vanského východu k západu európskemu. Po Tablicovi pero slovenského básnika preorávalo tu znovu literárny západ európsky, a to s rozhľadom prekvapujúcim a smelosťou nie menšou. Ozveny cudzích literatúr, a to súčasných, sviežo zachytených, skrížili sa tu až tumul­tuózne. Byron i Lamartine. A oproti všetkému, čo do duše básnikovej hučalo od západu, on sám dvíhal sa záporom akýmsi nezlomným, opretý o silu slovanského plemena a moc ducha jeho.

Z duše básnika tohto vyronila sa Európa ako celok, rozčesnutý na dve poly, a v tom bola zvláštna sila jeho. On, možno povedať, celou svojou vzdelanosťou tkvel v západe. Škola jeho bola humanistická a vzory jeho básnické boli renesančné. Jazyková znalosť jeho bola široká, no okrem materčiny základnou bola v nej nem­čina, podopieraná francúzštinou i taliančinou. Cesty jeho viedli všetky na západ. Do Nemecka, do Švajčiarska, do Talianska. Lutnou jeho rozzuneli sa zvuky západu tak ako nikdy pred ním u básnika slovenského, spon­tánne, suverénne. A so všetkým tým, Koriolán veľký, vbehol do tábora východného, aby ho alarmoval. Zvlášt­na metamorfóza života, ktorá sa neskôr značne zopakovala u Svetozára Hurbana.

I zdá sa, z tohto prelomu vyšiel veľký, epochálny účinok Kollárov na celý slovanský svet. Slovanstvo od­dávna stavalo sa do područia západu, učilo sa od zá­padu, chodilo ta do školy, i učiteľov si odtiaľ donášalo. Naši učili sa od západu v stredoveku práve tak ako v storočiach reformácie, Rusi od časov Petra Veľkého, južní Slovania od časov Márie Terézie hlavne. A učiac sa od západu formám, prijímali aj jeho obsah. Katolíc­ky raz, protestantský zas a humanistický. Slovák tento zanovitý, ktorý si básnické formy západu osvojil tak ako nik pred ním v celom Slovanstve, ktorého láskou Nemka bola, spojil tieto formy s obsahom slovanským priam revolučne. Akoby bol povedal: Viem všetko, čo ty vieš, ale na svojom stojím. Pol Európy si, ale my sme polovica druhá.

V tých rokoch, keď vyšlo prvé vydanie Slávy dcéry, prednášal Hegel na berlínskej univerzite o filozofii de­jín. Svet delil na starý a nový svet, konformujúc pri­tom geografiu s históriou svojím zvláštnym spôsobom. Z ľudstva a zeme vychodil ako z celku postupnou de­dukciou, redukujúc vid svoj na kontinent eurázijský, ktorý sa mu rozkladal na štyri zas svety. Svet orientál­ny zajímal Cínu, Indiu, Asýrsko a Babylonsko. Médiu a Perziu, s výbežkom do Afriky. Druhým svetom mu bolo Grécko, zároveň i druhou etapou dejín, tretím Rím a štvrtým Germánstvo. Každý z týchto svetov tvoril osobitnú časť literárnej architektúry Heglovej a každá časť rozpadala sa vnútorne na tri oddiely. Architektúra uzavretá, ale Slovanstvo akoby na mape ani nebolo a akoby ho nebolo ani v histórii.

Obyčaj je vyvodiť renesanciu slovanskú ideologicky z Hegla, no ťažko rozhodnúť, či vychodila ona z neho kladom, či záporom. Tak, či tak, na Slovanoch samých ostalo vidieť sa v priestore i v čase, spoznať sa a stať sa kladom. Stať sa ,piatym svetom', ak sa tak páči, v koncepcii heglovskej, v pochode dejín za ideou abso­lútnej slobody, lebo tento pochod, ‒ učí Hegel ‒ jed­notný v základe, cez javiská rozdielne je pravou teodíceou, je ospravedlnením boha v dejinách.

Kollár bol okom i výkrikom. Videl i otváral oči. Naj­prv u nás doma, v Slovanstve, a po troche aj u Neslovanov, u Maďarov a Nemcov. Vidom Slovanstva budila sa Praha i Záhreb, no mátať sa ním začala Pešť i Viedeň. Márne bolo Kollárovo rozlišovanie dvoch ,vlastí' i náležité rozlíšenie vecí literárnych a politic­kých v nemeckom vydaní Rozpráv jeho o vzájomnosti. Sila panslavizmu ukázala sa v tom práve, že nebol politický. Že vid veľkého obra politického, ktorého údmi sú jednotlivé krajiny slovanské, bol viac-menej frázou básnickou. Že išlo skutočne o ducha, o kultúru, veď pa­ralelne s tým, ako sa zakresľovala ideologická forma Slovanstva, vlieval sa do nej i nový obsah duchovný. Otvorili sa domáce žriedla inšpirácie duchovnej v autochtónnom byte národnom. Kollár nepil ešte z nich, bol príliš zajatý výchovou svojou latinsko-nemeckou, no pomáhal ich otvárať, či otváral ich veľmi výdatne pre mladé pokolenie slovenské. Spievankami svojimi, piesňami ľudu slovenského, ktoré sa stali takým žried­lom inšpirácie, akým bývala predtým v poézii hymnistika nemeckého protestantizmu, alebo Horatius, Vergilius i s Petrarcom. U iných Slovanov otvárali ich iní. Kvas nastal čulý a kryštalizoval sa skutočne nový svet. Zvláštnou jednoznačnosťou od mora po more, hoci ten­dencií jednotenia politického ani rečového v ňom nebo­lo, skôr naopak. Kde také tendencie boli, cítili sa už v zárodku ako archaizmus akýsi.



KOLLÁR A SLOVENSKO


Kollárov pomer k Slovensku je zvláštny. Je rodák tur­čiansky a od rodiska Michala M. Hodžu delí ho len je­den vršok. Z pamätí jeho, tam, kde sa týka rodiska svojho, prírody, rodisko jeho obtáčajúcej, vyžaruje naj­viac teploty. Ale až zarazí chlad z udaní, ktoré sa tradujú o jeho pomere k otcovi svojmu, k rodine. Už-už privretý k remeslu kováčskemu, ušiel z Mošoviec, od otca, od matere a prichýlil sa u brata. Ťažko bude objasniť túto záhadu.

Básnictvu učili Kollára aj v Kremnici, aj v Banskej Bystrici. Spomína sa ako víťaz v básnických turnajoch školských, v básnictve, pravda, latinskom. S humanis­tickou kultúrnou tradíciou prišiel potom Kollár do Bra­tislavy, kde pamätnými pre neho stali sa najmä dve priateľstvá. So Šafárikom a s Benediktim. Znal sa, pravda, aj s Palackým a s mnohými vzácnymi ľuďmi juhoslovanskými, lebo študovať v Bratislave bolo v tie časy obyčajou nielen slovenskou.

Mladý Kollár, študent bratislavský, formoval sa du­chovne značne z dilemy medzi Šafárikom a Benediktim. Nedorozumenia medzi nimi boli hlavne vo veciach pro­zódie slovenskej. Šafárika pokúšali myšlienky o poézii časomernej, za ktorú sa potom spoločne s Palackým temperamentne exponoval, Benedikti nepísal o veci pre verejnosť, ale postavil sa k nej s akousi zvrchovanou skepsou. Bol celým svojím habitom dieťa novohradské, blízky Rožnaymu banskobystrickému, ktorý už driev na Kollára bol mal zvláštny účinok. Benedikti bol duch zvláštne vyspelý, fialka v skryte kvitnúca.

I poznať na mladom Kollárovi náležité rozpaky medzi časomierou a prízvukom a zároveň s tým i medzi elé­giou akosi a dityrambom. No vyústil z dilemy svojím zvláštnym spôsobom. Nie tým, že Předzpěvu dal formu verša časomerného a ostatok Slávy dcéry napísal prí­zvučným veršom tzv. trochejským, ale omnoho skôr tým, že prízvučný verš Kollárov hľadí grupovať svoje trocheje v stopy širšie, štvorslabičné, podmaľúvané vet­ným akcentom, prerývané pomyslovými pomlčkami, hľadajúc svojské vyváženie princípu časomiery a prí­zvuku, ako neskôr štúrovci. Žiaľ, že verš Kollárov je príliš rozumový, analytický a verš štúrovských básnikov príliš citový, anarchistický. A poznať na Slávy dcére i večitý zápas medzi elégiou a dityrambom. „Oko mut­né" i „ruku pilnou".

Čo takto teoretici hľadali, rozumejúc v tom i Palackého, novú poéziu slovenskú a poéziu úrovne vyššej nad všetku predošlú, úrovne skutočne európskej, to im Kollár, možno proti svojej vôli, našiel. Znelky Slávy dcéry už v prvom svojom vydaní ukázali sa ohromujú­cimi, že otvárali každým smerom horizont, na prvý po­hľad závratný, a politicky pritom zneli tak, že ich bolo treba konfiškovať.

Často sa spomína, čo dala Jena Kollárovi. A možno sa to i zveličuje. Iste dôležité boli účinky myšlienok herderovsko-heglovských, hoci ukázali sa len neskôr, v pokolení štúrovskom, ale dôležitejší nad ne bol mo­ment erotický, ktorý sa u mladého teológa prudko roz­vil a inšpiroval. Mínu v prvom vydaní básní Kolláro­vých (1820) cítiť veru väčšmi ako všetkých Ludenov a Okenov doby. Mínu, čipernú dcéru nemeckého pasto­ra, odchovanú Wertherom a ,bürgerlich' láskou Hermanna a Dorothey, unylú i disciplinovanú, rozumejúcu sa do kníh i do kuchyne, milujúcu záhradu, jej hriadky i besiedku. A Mínu ‒ na brehoch Dunaja náhle zabud­nutú, vteľujúcu sa v abstrakciu.

A ešte pre jedno bola Jena významná. Držala Kollá­ra dlho vzdialeného od rodnej zeme, od Slovanstva. Sú veci, ktoré človek vidí len zvonka. Uhorský horizont uzavretý býval Karpatmi a hovoriť o „ostrove" je fráza akási veľmi stará. Šafárikovi v Tatranskej múze, keď o vlasti hovoril, zužovala sa mu ona na kotlinku kobeliarovskú, no už z Bratislavy objal Slovensko celé a z Jeny Slovanstvo. Tak i Kollár. Jena bola dostatočným odstupom, aby sa z neho pohľadom objal celý slovanský svet ako polovica Európy, tým hlbšie cítená, čím hlbšie bol sám básnik v druhej jej polovici. Najprv láska blíz­ko a Slovanstvo ďaleko, potom Slovanstvo blízko a lás­ka ďaleko. To je rytmus kritických mladých rokov bás­nikových, rytmus i klasická transfúzia, keď v básnickej vidine zjednotilo sa oboje.

Slovensko samo vo všetkom tomto dianí strácalo sa naoko. „Tatry synu" v Předzpěve, a potom temer dosť. Už len cintorín akýsi na západe, cez ktorého hroby sa kráča, a živý strom akýsi na východe, ozrutný, vzdoru­júci časom. A potom rytmus šedivých ruín a besiedok zelených, reminiscencií antických a povedomých výbojov smermi netušenými. A prešinutie celej Európy z mi­nulosti do budúcnosti. To je Slávy dcéra v prvom svo­jom vydaní toho názvu (1824).



ZÁRODKY NOVÉHO SLOVENSKA


Čo v tom všetkom Slovensko?

Ako boli epochy, hľadajúce boha, tak bolo rozhranie XVIII. a XIX. storočia hľadaním vlasti až boľavým, nostalgickým. Korešpondencia Benediktiho s Palackým uka­zuje, čo to bolo. Aká to v nej clivosť mladého Slováka, :že vlasti nemá, že niet na zemi kúska miesta, ktoré by nosilo meno národa jeho. V týchto rozpakoch hľadajúci vlasť básnici radi utekali „do lona prírody". Herderovsko-rousseauovské „revenons à la náture" znamenalo vracať sa k idyle, k ovocnému sadu dedinskému, skloniť hlavu do lona materinského a zaspať možno naveky. I náš idylizmus takú začínal mať chuť na začiatku XIX. storočia, v mladi pokolenia šafárikovského i štúrovské­ho. Mať záhradku tichú, a nič viac, a na začiatku ko­lísku a na konci hrob. Z tohto zužovania vlasti, už nebezpečného, Slávy dcéra rozsotila pohľad doširoka. Cit začal pulzovať medzi vlasťou úzkou a veľmi širokou.

O Slovensku sa tu nehovorilo, ono sa začalo cítiť. Medzi rodnou dedinkou a širokým Slovanstvom totiž ono bolo. Ono celé, od Karpát severovýchodných až po Dunaj a smelším citom i ďalej, za Dunaj kamsi, do vlasti Koceľovej, a za Moravu ďaleko, kade cítilo sa najbližšie príbuzenstvo slovanské. A z tohto pulzovania rodiť sa za­čali nové city, nový život. Ono, celé toto pulzovanie, príznačné je pre celé mladé pokolenie rokov 1820-tych až 30-tych, ale i pre pokolenie staršie. Pre ribayovcov a fándlyovcov. Ako Fándly v listoch svojho Hospodára uceľoval Slovensko a ako sa dovolával reči Dobrovského o význame slovanských jazykov pre podunajskú monarchiu! Lebo vedúci duchovia naši nechápali otáz­ky patriotizmu lokálne. Boli ľudia európski a tak chápali veci. Podunajsko je etnicky strakato poprerastané, na ktorom zo živlov etnických má sa budovať nová Európa? I zo spočítania za Márie Terézie jasné bolo, že etnicky v tomto okruží európskom dominuje Slovan­stvo. Ako privodiť prirodzený stav, aby ono vládlo okružím týmto?

To boli otázky, ktoré u Čaplovičovcov, nemecky píšu­cich, cítiť práve tak ako u Jura Fándlyho alebo u Palkovičovcov, Jura bratislavského i Jura trnavského. Proti výbojnému maďarskému prúdu Čaplovič spájal sa s kul­túrnym živlom nemeckým, reklamujúc šetrenie etnic­kého tela slovanského. Fándly slovenčinou surmoval a vzdelával dedinu, Palkovičovci odchovávali učený dorast katolícky aj evanjelický, vedúc ho do spoločného rie­čišťa. Evanjelických študentov nemohla pritom nepre­kvapiť slovenská Biblia katolícka a katolícki teológovia zároveň pochvaľovali si kázne Jána Kollára. Učená spoločnosť na Slovensku bola polyglotná, ale dva mohutné slovníky doby tejto, Palkovičov a Bernolákov, viedli ju z tejto polyglotnosti domov. Palkovič na starší základ, tuho konzervatívny, bratrský, Bernolák na nový základ slovenský. Sub specie Slovanstva na jedno vychodilo. Z rivality rodila sa jednota. Pomaly, ale neodvratne. Prelom začínal sa v starom pokolení a dovŕšilo ho po­kolenie nové.



VÝVIN SLOVENSKEJ BELETRIE


O päť rokov po Bernolákovom Slowári organizoval sa Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešti. To bol po Učenom slovenskom tovarišstve druhý krok v organizovaní duchovného života katolíckeho na zá­klade národnom, zároveň prvý pokus o národnú orga­nizáciu nadkonfesijnú. Dušou spolku bol oravský rodák, vyšší úradník budínsky Martin Hamuljak.

V tejto ére začala sa plnšie rozvíjať slovenská bele­tria, rozprávka i dráma. Bolo to čiastočne v úhľadných zväzočkoch almanachu Zora, čiastočne v banskobystric­kej Hronke.

Beletristická próza rodí sa z voľnej, duchovnej trans­fúzie života spisovateľovho so životmi iných. Potreba ľudská hovoriť, zjaviť sa ľuďom a zároveň stydlivosť istá zachovať najvnútornejšie tajomstvo sú psychologic­kými pákami stroja, z ktorého sa rodí rozprávka i román. V hrdinoch, dejstvujúcich osobách rozprávky i máš autora a kruh, s ktorým žije, z ktorého relácií vyrastá vlastný jeho život, ako zas z jeho života formujú sa životy iných, i nemáš toho. On i okruh jeho ľudských záujmov poprenikal sa s tematikou a prostredím jeho beletrie do posledných žilôčok. Z takéhoto duchovného poprerastania, vnútorného zosnúbenia dvoch živlov vyrastie život nový, život v umeleckom diele imanentný. Nik neanalyzuje, koľko je v Châteaubriandovom romá­ne Atala z Renáta, francúzskeho človeka, náruživosťami a nešťastím stíhaného a vysťahovavšieho sa údajne roku 1725 do divočín amerických, a koľko je v ňom zo spisovateľa samého, ktorého román dobrodružný a nábožensko-mystický stojí v bráne XIX. storočia beletristic­kého aj u nás. Ale vyrástol iste a výrazne zo syntézy ľudí a zo spojenia so širokou, voľnou prírodou, prenik­nutou „Veľkým duchom", ktoré vzýva tento román, ci­tové vysoko vzrušený.

V časoch Augustína Doležala, tak vieme z úvodu jeho Tragoedie, čítali sa u nás rozličné spisy „o Mageloně, o Alexandrovi, Jiříkovi, Obru, Hryzeldě, Stylfrídovi“ a i., čiastočne azda nové tlače pražské. Sám Doležal pokladal literatúru túto za jalovú a cenil jedine Masopůst, Pammachia, oboje asi preklady, a Jána Amosa Komenského Labyrint sveta. Z podstaty beletrie dobre vycítil Doležal transfúziu miesta a ľudí, prípadne ľudí a deja. V nie­ktorých románoch tak hovorí on, „jest všetko jen vy­myslené, jak skutkové sami, tak i jejich okolostojičnosti", ale u iných „skutek se vypisuje pravdivý, ale okolostojičnosti samé jsou vymyslené". On sám podstatu svojho ,románu' vidí v tomto spôsobe druhom. Nebáji len, ani nechce byť len učeným vykladačom, prelievanie pravdy a báje je jeho umením. A tak prelieva i živel humorný s vážnym. „Hořské s sladkým."

Kde sa učil takémuto svojmu umeniu Doležal? Do­slov jeho úvodu, kde spomína privilégium „od vysoce vážnych Madám a důstojných královen Musis udělené", ukazuje na styk jeho s francúzskou kultúrou XVIII. storočia a jej olympstvom, plným bohov i bohýň grécko-latinských, olympstvom úpadkovým, z ktorého on uniká vierou kresťanskou v nebeský raj.

Doležal nevedel o preklade Fénelonovho Telemacha, ani o iných rukopisných prekladoch storočia svojho. Vlček spomína ako prekladateľov Alexandra Nozdrovického a Jána Turčániho, oboch ľudí svetských. Ale nevšimol si Doležal ani románu Ignáca Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti, ktorý vo dvoch zväzkoch vyšiel v Bratislave r. 1783, 1785.

Keď Bajzov René vyšiel, nebolo ešte románu Châteaubriandovho, od ktorého by si bol mohol vypožičať názov, no i duch jeho románovej skladby zdá sa vytekať z iných prameňov, hoci nepochybne tiež francúzskych. Čo je pravým živlom beletrie châteaubriandovskej, náruživá a mystická láska k prírode a z nej abstrahovaný duch kresťanstva, to by z Bajzovho románu ťažko bolo vylúskať. Bajza zdá sa pre prírodu tupým a oproti géniu kresťanstva ľahostajným. „Madamy", ktoré spomí­na druh jeho evanjelický, hrali, zdá sa, v živote Bajzo­vom rolu mimoriadnu. I slobody nimi udelenej „jazyka svobodné, co jen mohou nejpříjemněji užívati", chytil sa plnou vervou humanistickej dekadencie, ktorá zmie­šala si slávny kedysi Olymp s lascívnou erotikou prí­tomnosti, vyústivšej v krvavej revolúcii francúzskej. Aký to bol duch, ukazuje i latinský dekrét akýsi, cito­vaný pre charakteristiku doby Doležalom, ktorého ori­ginál „nachází se v jedné jeskyni hory Parnassu" a začína sa: „Nos Jovis, Apollonis et Mercurii gratia almi Parnassi Praesides et Musae confoederatae" etc. a kon­čí sa: „Signatum in Parnasso, in pleno Deorum, Dearumque consilio, post orbem conditum, Olympiáde príma celebrato". Omnoho väčšmi než Doležal vychodí z tohto ducha Bajza i vo verši svojom, i v próze. Meno René (Renatus) u neho zmysel má alegorický. Mládenca „znovuzrodeného" predstavuje, v čom zuní struna pre­lomu z dedinskej čistoty viery kresťanskej do ľahkých mravov vzdelanosti francúzskej, Viedňou precedenej. Rozumie sa, že motívy „príhod" mládencových sú erotické a „skúsenosti" jeho tiež.

Zvláštnou kontrapozíciou románu Bajzovho je dialogizovaná Důverná zmlúva, ktorej autorom je Jur Fándly. Vtedy, keď zrušovali sa niektoré mníšske rády, na­daný Fándly, spôsobom azda nie dosť rytierskym, oboril sa na ne beletriou, plnou vtipu i satiry. Zmluva uzaviera sa v knihe jeho medzi mníchom a diablom, pričom cíti sa, že sympatie jeho neraz zjavné, sú na strane diablovej. Rozumie sa, že i mních i diabol u toh­to zvláštneho autora slovenského dostanú črty také, že prestanú byť abstrakciami. I mníšstvo i diabolstvo zlieva sa mu s obrazmi, v slovenskom živote videnými, s rečami v slovenskom živote počutými. Väčšmi než okolo majetkov kláštorných a podobných vecí točí sa záujem jeho okolo celibátu. Človek, dušou svojou blízky i prírode i životu národa svojho, chápe životnosť takejto otázky, hoci pretriasť ju okaté bráni mu cit vo väčšej miere ešte než disciplína cirkevná. A neprekvapujú u Fándlyho v súvise s týmito otázkami ani tendencie unionistické. Harmónia vierovyznaní, kráľovstvo božie na zemi, zbratanie celého ľudstva boli i tak význačnými heslami doby, ktorej dieťaťom bol Fándly. Jeho dobré chápanie dediny spojené je s darom humoru. Humoru usmievavého i smiechu vše hlasitého, na plné ústa. Jazyk jeho beletrie je plný vtipu i zaujímavých novo­tvarov.

Jeden z Bajzovcov hral významnú rolu v organizovaní maďarského literárneho života, náš Ignác ostal so svo­jím uhroslavizmom na mŕtvej koľaji. Nová slovenská literatúra vychodila z línie bernolákovskej.

Beletria almanachov Zora, vydávaných Spolkom mi­lovníkov reči a literatúry slovenskej, podobne i beletria Kuzmányho Hronky, má už novú chuť. V Zorách najvýdatnejším beletristom je Ottmayer. Všeličo prezrá­dza, že žriedla jeho beletrie sú v Poľsku. Je katolícky, trochu teatrálne pokorný, rozdiely stavovské šetriaci s úctivou oddanosťou nahor a s prísnym pohľadom na­dol, ale Slovensko preberá sa v jeho hlave až napodiv. V beletrii Zôr máme opisy krajov slovenských, napr. doliny Vratnej, také, že závodia s opismi Mednyanského, a to už po slovensky. No a beletria Hroniek, či v črtách cestopisných po slovenských hradoch a mestách, či v breznianskych humoreskách Jána Chalúpku, má už i v štýle, hoci českom, šťavu slovenskú. Ale vrcholom beletrie je Ladislav Kuzmányho. Dielo reflexívne, vyte­čené z duše estéta čistým prameňom. Ladislav v próze ,a Bela vo verši, vyvažujúca sa so zrelou napodiv bás­nickou skladbou Oleg z pera Karola Braxatorisa.



JÁN HOLLÝ


Keď v západných literatúrach klasicizmus sa už vyží­val a Olymp zvrhol sa v metrestvo stredných vrstiev, čoho ozveny citeľné boli i v literatúre našej, na Považí v tichých Maduniciach a driev ešte, kadekoľvek kráčala noha Jána Hollého, v Pobedíme, Trnave alebo ešte v rodných Búroch, zakvital on, pred zapadnutím i u nás, v plnej sviežosti.

Ján Hollý je zvláštny básnik slovenský. Často hovo­rievame o jeho opozdenosti v slovenskom živote, ale na uváženie je, či je správne tak hovoriť. Keď sa chystalo vystúpiť mladé pokolenie básnické, štúrovské, na aré­nu, k nemu išlo, ako sa chodí k otcovi, pre požehnanie. Ešte pred vyjdením Nitry slovenskej, slovensky písal Hurban Hollému: „Ej, bolo by to, velebný pane, keby ste sa vy tam medzi nami ako otec uprostred synkov lalotať počínajúcich zjaviť chceli, už bár len niekoľkými riadky." (26. 10. 1843.)

Čo robilo Hollého takým príťažlivým?

V jeho poézii predne slovenským stal sa po prvý raz splna starý, starý prúd poézie: básnictvo humanistické. To, čo kultivovalo sa u nás neprestajne, odkedy kráľ Matej v Bratislave založil svoju Akadémiu Istropolitanu, a možno i predtým, čo bolo métou najvyššou ume­nia literárneho, ambíciou študentskou, chlúbou profesorskou: hexameter plynný a bohatý, distichá, reťazo­vité sa do seba vpínajúce, unášajúce čitateľa rytmom neprestajným, kolíšúcim sa kolískou detskou raz. a raz zas dorážajúce príbojom prílivov morských, a storočia, vlniace sa vlnením veršov antických, storočia latinskej Európy, spoločné dedičstvo i majetok všetkých jej čle­nov, méta zápolenia pre všetkých, to vyvrcholilo pre nás s poéziou pevca madunického.

Ján Kalinka a Jakub Jakobeus mali zvláštnu erudíciu poézie humanistickej u nás, vyšli z literárnej školy sta­rodávnej a jazyk ich poézie bol inštrumentom básnic­kým, všetkými národmi latinskej Európy cez dlhé sto­ročia cibreným. Ján Kalinka a Jakub Jakobeus boli iste veľkí básnici. Ale pevec tento madunický prevýšil oboch. Dostali sme poéziu, ktorú primeriavať k večitým vzorom humanistického básnictva nebolo smiešne, ba dmula sa hruď pritom. Neboli to len žalospevy alebo ódy, tieto dva druhy básnické v storočiach humanizmu u nás najväčšmi pestované, ani nielen idyly, druh roz­vitý už poéziou Palkovičovou, Šafárikovou i Kollárovou, ale pri sviežom narazení všetkých týchto druhov znova bol to už i epos, objímajúci celý život národný, v najslávnejšej jeho fáze, v zápasoch i vo víťazstve. A všetko jazykom, ktorý sa poeticky rozzunel po prvý raz a moh­lo sa povedať o ňom: klasický. To bolo prvé, čo pod­maňovalo u Hollého.

Druhé bolo, ako on chápal slovenský život. V hľadaní vlasti, pre dobu takom príznačnom, vlasť jeho jasná bola: bola ňou Veľká Morava. Jadrom jej bolo Považie etnicky a Devín strategicky a hranice jej sa rytmicky pohybovali, to rozširovali, to zužovali. Najširšie rozstúpili sa v klasickej mobilizácii devínskej, objímuc po­stupne Slovensko celé i Moravu, Halič i Cechy a zaokrúhľujúc sa vidinou až po Jadran. Najväčšie zúženie hraníc redukovalo sa na etnickú oblasť slovenskú. Čo hranice tieto napĺňalo, bola nie abstrakcia. Za realizmu hovorievalo sa u nás: Keď povieš slovo národ, hľaď ne­povedať prázdne slovo. Predstav si, čo označuješ slovom tým. To označuješ niečo v priestore i čase, toľké teritó­rium, tak a tak rozvrstvené, rozčlenené a v takom a takom pohybe. Hollý tak hľadí na svoju vlasť i na svoj národ. Nadto hľadí vidom básnika-maliara. Z predstavy kolektívnej zablysnú sa u neho črty jednotlivostí. Usmejú sa tváre ľudí, zablysne sa oko zamračené, zasvietia hrable v slnci, oslička štrkne o srp, spoza briežka dym vystúpi chalupy teplej, ovečka zabľačí, včielka zabzučí, ozve sa dúčeľ, hra dievčat sa rozvíri na lúke, mládenci sa chytia za pasy a zápasia svojím spôsobom, ako svo­jím spôsobom zápasí Svätopluk s Karolmannom v ústí Dunaja a Moravy alebo v poliach zamoravských, keď ostali temer len sami, ako zápasia radom bojovné dvo­jice hrdinov, ako zápasí plemä s plemenom a Černobog s bohom bielym. Hollý vidí slovenský život v pospoli­tosti, v jednotlivostiach a nadto v rytme. V rytme, kto­rý vy chodí zo stretania protiv vnútorných. Je to vid. blízky Šafárikovmu. I rozumeli si, zdá sa, vzájomne. Ešte nebolo Svätopluka, a Šafárik už písal Kollárovi: „Holýho básně se mi nad míru líbí" (24. 3. 1825). A po­tom Svätopluk dostal sa na stoly slovenské temer v jednej chvíli so Slovanskými starožitnosťami.

Tretie bolo, ako chápal Olymp. Ak oproti Hollého Veľkej Morave u Bajzu bol „Uherský kraj", nazvaný „zemský raj", to oproti „apolónstvu" bajzovskému u Hollého v Svätoplukovi exponuje sa kresťanský boh najprv. Svätopluk Hollého modlí sa k bohu svetiel a anjel boží zlieta u neho z neba ako slnečný lúč. Keď rozstupovalo sa u Bajzu kresťanské nebo s pohanským Olympom, oboje videné značne telesne, to u Hollého rozstupuje sa duchovný vesmír, kde Černobog tvorí an­titézu Všemohúcemu, s mohutnosťou celkom miltonovskou. Olymp grécky u básnika nášho sústredil sa najprv mohutne v monoteizme, ale napokon v Selankách čiastočne a v Slávovi najmä monoteizmus tento, ako keď slnce rozkladá sa na farby dúhy, rozskočil sa v Olymp slovenský, slovanský. Veci duchovné i filozo­ficky chápať i básnicky vidieť možno len per analógiám. Vid Olympu i kresťanského neba u humanistov v čas dekadencie humanizmu bol antropomorfický. U Fran­cúzov vnášal sa doň reflex priamo zo života salónov. Grécki bohovia a bohyne len-len že nedostali biele pa­rochne. Antropomorfizmus, a nič viac. No mohutnosť mytológie gréckej kedysi, mytológie homérskej, bola v syntéze človeka s prírodou. O gréckych bohoch ne­stačí povedať, že boli antropomorfickí, lebo v takej mie­re, ako vyrástli v predstave abstrakciou z človeka, vyrástli aj abstrakciou z prírody, ktorá gréckeho človeka obtáčala. Francúzskej dekadencii Venuša diva bola salónna, nudiaca sa a ovievajúca sa vejárom. Gyöngyösimu, básnikovi humanizmu maďarského, ona, Venuša muránska, žiadala sa už bližšie k prírode, no a Hollému, tak ako Homérovi, božstvá splynuli s prírodou dokonale. Homérovi Afrodita i rodiacim sa je dňom a Hollého Olymp je personifikáciou vesmíru i najmilšieho srdcu jeho záhybu vesmírneho, spevavého a v kroji tak zvláštne malebného Považia. Čo spieva vodník jeho v selanke, to spieva starý Váh a v Stribogovi, zavra­cajúcom šípy nepriateľské, duje čerstvý severák slovenský.

Štvrtou vecou bola slovenčina sama. Ak bernolákov­ská škola literárna vzorov Hollému nedala a Bajzovu prozódiu správne zavrhol, Bernolák dal mu aspoň slov­ník slovenský a západ slovenský dal mu ducha jazyka i šťavu. V citovanom liste Šafárik zvestoval Kollárovi o básňach Hollého roku 1825: „Dají se mi dle našeho způsobu psaní dobře číisti ‒ vyjmúc některá slova." Neskôr by to tak povedať pre básne Hollého už nesta­čilo. Inakší bol on, keď prekladal Vergilia, a inakší, keď sa dal inšpirovať prírodou slovenskou a životom národa dedinského priamo. Hollý, v poézii svetskej, hoci sa nikdy nespúšťal formy klasickej, stával sa v jazyku i duchu čoraz slovenskejším. Ak on básnicky hodne staval na Palkovičovi a Kollárovi, to mladé pokolenie štúrovské, ktoré ho „otcom" svojím zvalo, stavalo zas v takej istej miere na ňom. On učil sa od evanjelických svojich predchodcov forme, jeho štúrovskí nástupcovia učili sa od neho duchu, vzťahu k slovenskej dedine.



PRECHODNÉ POKOLENIE


Na polceste medzi generáciou Kollárovou a Štúrovou stál Karol Kuzmány a jeho kruh spisovateľský. Keď za­čal vydávať Hronku svoju v Banskej Bystrici, dedič Rožnayho, delikátneho prekladateľa poézie z éry osvietenskej, to plný bol Kuzmány vnútorného nepokoja. Hronka bola revolúciou proti všetkému. Najprv proti Palkovičovej Tatranke, a to nielen z ohľadu nakladateľského. Ako sa on proti Tatranke vyrútil, to malo chuť útoku vojenského hoci ponad mŕtvoly. Palkovič v tých rokoch, plných pravopisných naťahovačiek v li­teratúre českej, predstavoval najkrajnejšiu pravicu, bol pólom tendencie konzervatívnej. Najsmelším rebelantom v pravopise českom v tých rokoch bol Kollár. Rebelantom v duchu slovenskom. Úvahu svoju o vzájomnosti slovanskej poslal Kuzmánymu, nie do Prahy, ani do Bratislavy, Kuzmány ju rád uverejnil, no pre pravopis a jeho slovenské novoty len-len že nevynadal básniko­vi, na ktorého s rešpektom hľadelo sa i spoza hraníc uhorských a slovanských. Bernolákovcov on bil znelkami Kollárovými, no keď príliš veľká bola zas reakcia česko-slovenská, zacitoval z nej veci, ktoré ju samu naj­väčšmi pálili, a nadto ešte z Hollého Svätopluka: Ešče Slováci žijú... Zo všetkého vidno bolo, ako zmieta sa mladý veľký duch medzi generáciou, zapadajúcou pomaly, i generáciou mladých, hľadajúcich syntézu akúsi ducha kollárovského i slovenských tendencií bernolákovských. Situácia jeho nebola na závidenie.

Básnicky Hronka mnoho znamenala pre mladé poko­lenie. Kuzmány, v konfúzii desaťročia, bol predovšet­kým estét a poeta. Učil myslieť esteticky. Jeho esteti­ka, ako sa v Hronke sústavne rozvíjala, bola vnútorne v mnohom súzvučná s estetickou náukou Palackého, no nemohla nebyť slovenskému životu bližšia. Nadto filo­zofický rozhľad Kuzmányho nemohol nepresahovať roz­hľad Palackého z rokov 1820-tych. Nielen pre tradíciu rodiny, domu otcovského, z tých časov, keď prekvitala učenosť malohontských alebo tvorila sa knižnica Matú­ša Blahu v Mikuláši, ale i pre intenzívny styk so zápa­dom európskym, bezprostredný, zžitý s jeho duchovným pulzovaním.  A rovnako bystrý bol rozhľad Kuzmányho po literatúre básnickej. Jeho predchodca Rožnay podivil čerstvosťou, s akou reagoval na najnovšie hnutia lite­ratúry osvietenskej za hranicami, v západnej Európe i v Slovanstve, Kuzmány tak reagoval na hnutia ro­mantizmu. Zaplakal nad Puškinom i Machom a prvý, zdá sa, prekladal u nás Mickiewicza. Ak epike jeho vzo­rom bol Goethe z Hermanna a Dorothey, to tiež bolo slovo nové, a tak, ako vyšlo spod pera jeho, so sviežim životom Brezna, nové dvojnásobne. No a v ostatnej jeho poézii ozývali sa srbské junácke piesne, súčasná lyrika západného romantizmu, a najmä pieseň prostonárodná i svojou slovenčinou, uvedomelou alebo ešte len folkloristickou.

Ak vnútorné rozpadanie sa latinského kedysi Uhorska privodilo v živote literárnom u nás chaos hľadania no­vej ,vlasti', Kuzmány spriadol sa tu tiež zvláštnym spô­sobom s mladším od neho pokolením. Hronkou svojou i poéziou vlastnou v nej on najvýdatnejšie svietil na cestu k etnickej skutočnosti slovenskej, no ako na pol­ceste on viedol pokolenie mladšie od seba, na druhej pole pokolenie mladšie jeho nieslo nezadržateľne.

A tak bolo i s celým jeho kruhom literárnym. Samo Tomášik zaspieval v ňom svoju Hej Slováci!, Ján Cha­lúpka zažil v ňom slávu svojho slovenského moliérovstva i satiry prozaickej, ktorej základy v Hronke sú zložené, Ľudovít Štúr k nemu sa vinul ako k bratovi staršiemu, na neho hľadieval v sporoch svojich medzi Palkovičom a Kollárom, Kollárom a Hollým, ako Kuz­mány o niečo neskôr zas prizeral sa jemu. Rozpaky charakterizovali vcelku generáciu rokov 1830-tych, v ktorých Gašpar Fejérpataky, kolportér ľudovej spisby horlivý a nakladáte!, po prvý raz pokúsil sa aj o slo­venskú scénu ochotnícku v Mikuláši roku 1830.



PROZÓDIA ČASOMERNÁ


Aká je prozódia Jána Hollého, ukáže sa, kdekoľvek sa jej prizrieme.


Ku prostred nebu jasnejšé sa dobýjalo slnce

a prudšé z ohnivých roztrásalo horko pabreskov,

keď som medzi krovím a zachriplých v tráve koníčkov

ľúbežnoznícím štrkotem ku studni prichádzal.

Aj tu Pomýlil a Bazák, ohromnej vlády, pri dávnych

stáli bukoch, čo hlavami na výš sa vypínali

ku hvezdám.


Nie to je podstatou prozódie Hollého, že je podľa dob­rých pravidiel prozódie časomernej, najlepších možno až dosial v literatúre slovenskej, správna. Že i také body, akými sú v citovaných veršoch h, nepočítajúce sa za hlásku (konsonantu) v slove ohnivých, alebo dz, cítené v slove medzi západoslovenský, sú jeho teóriou náležité odôvodnené. Že teoretik a praktik časomiery je v Hollom v akorde dokonalom, čo i hexametre jeho robí naj­lepšími slovenskými hexametrami až dodnes. Pravda, lahodila im i západná slovenčina, priaznivejšia pre ne i od strednej slovenčiny, aj od češtiny. Ale podstatou Hollého je, že hexameter jeho časomerný príjemným ostáva, i keď sa číta prízvučné.

No slovenčina, v ktorej cíti sa i melódia vety, snúbiaca sa na vrcholoch najradšej s dĺžkou slabiky, nie je taká meravá v prízvuku, ako ukazuje teória naša osvietenská a čiastočne i poézia, poézia Tablicova i Kollárova. Slo­venčina, čo do povahy svojej, zvláštnym mostom je medzi češtinou a poľštinou, a to nielen na pásme oravsko-spišskom. Ak naturálny prízvuk slova osebe vyslo­veného identický je s prízvukom českým a vynorí sa zreteľne na prvej slabike slova, v prúde vetnej melódie presúva sa často tak, že pomýli i filológa a zvedie k otázke, či nie na predposlednej slabike je prízvuk slo­venský. Hollý nepísal verše svoje mechanicky, ale cítil ich rytmus, tak, ako mu plynul z absolútneho vycítenia syntézy medzi princípom prozódie klasickej a živej slo­venčiny. Bol v klasickom verši svojom suverénny a ne­rozhodnutá ostane otázka, či myslel kedy vôbec na teó­riu svoju prozodickú, keď písal, alebo pravidlá prozódie svojej abstrahoval prosto z prvých veršov svojich vlast­ných, o ktorých cítil, že sú vydarené, že i klasické sú, i slovenské.

Časomerný bol i verš mladého Karola Kuzmányho, hoci nemohol náležité závodiť s hexametrom Hollého. No medzi kultivovanými básnikmi našimi Kuzmány bol prvý, ktorý, opúšťajúc princípy časomiery i prízvuku podľa princípu Dobrovského, sondoval nové prozodické možnosti, vychodiac z predlôh romantizmu európskeho, a najmä z prostonárodnej piesne slovenskej. I podarilo sa mu v Hronke niektoré verše naraziť tak, že cítiť bolo v nich chuť i prozodicky novú a nejeden z nich znárod­nel v zmysle najširšom.



MLADÉ POKOLENIE


V rokoch 1830-tych celá Európa i politicky veľmi bola nepokojná. Spod tvrdej kôry absolutistického režimu ponapoleonského žiadali sa na povrch sily prírodné. Niečo jarnému závratu podobného obchádzalo mysle, najmä mládeže. V Prahe pulzovať začal život s prícho­dom mladého Palackého nebývalým spôsobom a vo Viedni regrutovala sa poľská mládež s fanatizmom, kto­rý chcel životy klásť na oltár vlasti. Pod účinkom týchto dvoch ohnísk začala sa náhle a revolučne akosi budiť mládež slovenská v Bratislave.

To vtedy Ľudovít Štúr nebol ešte v popredí. Bol za­tienený bratom svojím starším, Karolom, Ctibohom Zochom a najmä Samom Chalupkom. Hurban spomína, ako vysoko si vážil Štúr Chalúpku, Sama, ako hľadel na junáka i na básnika s náležitým rešpektom, hľada­júc v ňom svoj ideál. S tým, čo sa vo Viedni dialo, Cha­lúpka mal priame styky, schádzal sa s poľskou mládežou kdesi medzi Viedňou a Bratislavou, hovoril pekne po poľsky a myšlienky i piesne donášal do Bratislavy. Z povstania poľského doniesol si aj ranu akúsi, chválieval sa ňou ešte aj ako kmeť na svojej fare hornolehotskej. Pamätníky a spevníky štúrovské ukazujú, koľko poľštiny bolo vtedy medzi slovenskou mládežou bratislavskou a koľko sa spievalo po poľsky. To isté v podstate dialo sa však i medzi ukrajinskou mládežou v Haliči, vo Ľvove. Pod účinkami hlavne poľskými za­čala nervóznieť aj ona. Jar cítila sa v žilách, mladí bás­nici rozutekali sa po poliach, po lúkach, po horách, načúvali piesňam slovanským nie v abstrakcii literárnej, ale vo zvonivom vzduchu jarnom, ako sa niesli ponad zakvitnuté krovia vrbinové. alebo spod jabloní sadov. City iste nie nové, storočiami pretekajúce, ale teraz nimi začala sa sýtiť ideológia mladého pokolenia, teraz začali sa žiadať, hlasité žiadať do literatúry celkom novým spôsobom. Písať ešte písali básne tak, ako im prikazo­val učený Jur Palkovič, v kompromise akomsi medzi poéziou latinskou a Gessnerom, ale spievať spievali už po vŕškoch bratislavských inakšie. Niečo z toho, čo sýtilo v tie časy ovzdušie mladej Európy vôbec, čo zvonilo v piesni Körnerovej, zatláčajúc slávu goetheovskú, čo spievalo sa v študentských kruhoch u Nemcov i u Talianov, a niečo z toho, čo spievalo sa doma, na dedine pohronskej, oravskej, šarišskej alebo gemerskej. V čase okolo poľského povstania bol Samo Chalúpka i v Lipto­ve, kde navštívil Gašpara Fejérpatakyho a chodil s ním po okolí, počúval štebotavé nárečie i pieseň. I zmenil sa. Pindar, akého tušil v ňom Štúr, v básnika celkom nového, ktorý v čudnom akomsi vytržení urobil prvý krok, jasný, až hlavatý akýsi smerom, ktorým ho o jed­no desaťročie žatým nasledovala celá mládež slovenská, i Ľudovít Štúr, mládežou premožený, i Karol Kuzmány, premožený Štúrom.

Krok, na ktorý myslíme, je Chalupkova báseň Nad Tatrou sa nebo kalí, napísaná po česky najprv, potom prelomivšia sa náhle do slovenčiny, čítaná v kruhoch mládeže bratislavskej už roku 1832, skoro žatým publikovaná vo Fejérpatakyho kalendári, ešte v tom desať­ročí zvláštne znárodnela, odpisovaná, prepisovaná, v Spievankách Kollárových ako znárodnela už publiko­vaná a poéziou mládeže slovenskej v Bratislave, Levoči aj inde až do únavy napodobňovaná.

A čo bolo obsahom tejto básne? Zazunel v nej ešte raz tón elegicky, ktorý sa niesol nad básnickými kniha­mi staršieho pokolenia, ale v predstave vykročil obraz nový. Tatry vyskočili, mračnami obťažené, a zároveň s nimi v jednej strofe Váh i Hron, pretekajúci speva­vým slovenským poľom. Nomen dat esse rei, a tu táto vec dostala v básni meno ,Slovensko', slovo v básni tak po prvý raz vyslovené. A záver básne prelomil mračná a rozsvietil sa jasným okom básnikovým. A všetko to po slovensky. Nárečím, v ktorom cítiť bolo milú užšiu vlasť básnikovu.

V básnickej skratke všetko bolo povedané, a že sa hneď všetko splna nerozvilo, tomu na vine bola múdra rozvaha starších. Jarné mrazy všeličo boli by mohli zni­čiť, všeličo bolo by ostalo nezrelé.

Po tejto básni Chalupkovej vôľa bola u mladého po­kolenia bratislavského písať už v poézii po slovensky a tak, po slovensky, vydať i Plody, almanach už od po­čiatku rokov 1830-tych zamýšľaný. Len rozvažitej reči Ctiboha Zocha, ktorej obsah známy je z Plodov, a ras­túcej autorite Ľudovíta Štúra pripísať možno, že sa ten­to prelom skutočne už vtedy neodohral. Bol by sa asi predčasne stroskotal.

No, hoci starým inštrumentom jazykovým, nový obsah rozzunel sa tu mnohými strunami. Samo Bohdan Hroboň, Daniel Lichard, Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr, Daniel Sloboda a prepočetní ešte pokúšajú sa o novú pieseň a Tatra-Váh-Hron v spevníkoch štúrovských stalo sa motívom vedúcim, refrénom akýmsi, či prísahou básnickou, ktorou noví básnici prisahali na novú vlasť. Nájsť ju tomuto pokoleniu pomáhal Herder.



NOVÁ VLASŤ


Johann Gottfried Herder, ktorý mal na všetky slovan­ské národy v prvej polovici predošlého storočia taký zvláštny, mocný účinok, bol zvláštnou syntézou myslenia teologického a literárneho. I napoly približne je v jeho dielach prác z jedného i druhého odboru, lenže všade mocná je transfúzia. Prvá veľká práca jeho Vom Geist der Ebräischen Poesie, ktorú piloval cez mnoho rokov, je klasickou predstaviteľkou jeho ducha. Prehŕňa sa v nej knihami Starého zákona a ponára sa do ich poézie s dušou pravého estéta. I sú medzi nimi, v štúdii Herderovej pertraktovanými, básnické vložky. A ešte jedno: zaujímajú ho záhady prírody a ľudského života, na ktoré ide i tu i v ostatných svojich prácach s istotou veriace­ho básnika. Je v ňom niečo prorockého práve preto, že verí svojmu slovu i tam, kde je odvážne. Je vykladačom biblickej poézie i jej pokračovateľom, v nejednej fáze skutočne geniálnym. Učenie Ježišovo v knihe o poézii novozákonnej zhrnul vo fráze: Buďte nebom, nie zemou. V poézii jeho tiež poznať človeka, ktorý sa rád inšpiruje voľným vzduchom a prírodou. Nie v tematike, v ktorej sú sláviky, škovránky, ľalie a ruže konvenčnou temer rekvizitou, ale vo vide, ktorý uhádne povedať o lipe, že čelí vetru ,mit hundertbogigen Armén'. Keď Luthera menuje ,schwarzer Mônch, mit starkem Arme', tiež zdá sa mať model skutočný. No slávnym stal sa opravdivo nie vlastnou poéziou, ale tým, že kongenialitu svojej duše hľadajúc, našiel ju v poézii prostonárodnej všet­kých národov. V rokoch 1778 – 1779 hodil sa na zbiera­nie materiálu tohto druhu s celou náruživosťou a vy­rástli z toho jeho Stimmen der Völker in Liedern, kde rozspievali sa v jeho preklade piesne španielske i fran­cúzske, škótske i anglické, dánske i grónske, litovské i grécke, sicílske i skaldské i peruánske. Grupované sú podľa smerov. Sever najprv, potom juh, severozápad a v osobitnom zväzku juhovýchod (Grécko), vprostriedku pieseň nemecká. Exotiky mnoho, ale slovanská pieseň vlastne zle obišla v Stimmen der Volker. No nemohol na Slovanstvo nepôsobiť mocne príklad. Slovanstvo, s prírodou zrastené v živote i v piesni, západná Európa svojou civilizačnosťou a sentimentalitou zastrašovala. V Herderovi zjavil sa človek, ktorý si túto stránku by­tia vysoko váži, ktorý v poézii hľadá ducha prírody. Den Geist der Nátur. A nebojí sa ukázať na slovanský svet, hoci ho viac len tuší, než skutočne zná.

Herderove účinky zasiahli najprv pokolenie staršie. Pokolenie veľkých Slovanov, predstavované Kollárom i Šafárikom. Celakovským i Hankom, Vukom Karadžičom i Kopitarom v Slovanstve západnom i južnom, hodilo sa na poklad prostonárodnej slovesnej tradície s náruživosťou priam zberateľskou. U nás vyrástli z toho v 1820-tych rokoch dva zväzočky Písní lidu slovenského a v 1830-tych rokoch dva zväzky Národných spievaniek (1834, 1835). Deje Spievaniek u nás boli veľmi pekné. Literárni ľudia po dedinách mobilizovali sa zapisovať to, čo počuli spievať od svojich materí, čeľade a vo voľ­nom poli slovenskom. Zapisovali kňazi katolícki i evan­jelickí (pre katolícke kňazstvo Kollár v Spievankách má zvláštnu pochvalu), učitelia i ľudia v službe štátu stojaci, i spanilomyseľné panny.

V pokoleniach dávnejších dôb, keď u človeka huma­nisticky vzdelaného prebleskol záujem o duchovný ži­vot ľudu, keď vzdelaná dáma všimla si jeho spev, znelo to ako neprirodzené, nedobré prekračovanie spoločenských medzí. Z časov Kollárových vieme, že počuť od pani farárok na klavecínoch pieseň prostonárodnú ne­bolo zriedkavosťou. Duchovné iskry preskakovali stá­ročnými medzami.

Život vrstvy učenej a život ľudu sedliackeho prichodil do novej opozície a mladé pokolenie slovenské zastalo si priamo do centra tejto opozície.

Prostonárodné piesne slovenské stali sa pokoleniu to­muto rovnocennou knihou so Slávy dcérou, s Mickiewiczom, alebo hoci i s Machom. Nečítali sa, ako sa čí­tajú kuriozity, neboli sviatočným alebo majálesovým krojom akýmsi, ale boli každodenným chlebom. „Čieže je to jarné žitko" ‒ znelo v ušiach Štúrových, z ľudo­vých piesní, keď držal v ruke pero, a prostonárodné piesne zneli i do prvých veršov Chalupkových, i do Kuzmányho, Tomášikovej, Jánovej Chalupkovej poézie týchto rokov.

Nová ,vlasť‘, ktorá sa utvorila v duchu mladého po­kolenia, slovenského, dostávala obsah. Obsah básnický. Obsah národný, ľudový, demokratický. „Zpívejte Hospodinu píseň novou" ‒ písalo pokolenie do záhlavia no­vého, racionalistického Zpěvníka, ale skutočne nová pieseň kľuvala sa zo Spievaniek. V piesňach týchto za­čal sa cítiť kraj slovenský a ľud slovenský, začali po troche vystupovať na povrch farby jeho.

Slovensko, Slovensko, Slovensko, ‒ opakovalo sa v reči tohto pokolenia s novým obsahom básnickým, te­šili sa ním, kochali sa v ňom i ním sa zapaľovali. Pod­stata osvietenského sveta bola extenzívna, do šírky zameraná, ku dvom pólom vesmírnym, počiatkom ro­mantizmu bol návrat. Rousseauovské: Vráťme sa k prírode. Mistralovské: Vráťme sa k materiam svojim. Herderovské:  K piesňam ľudu. Gessnerovské: K idyle živo­ta. Prvé bolo reakciou na urbanizmus. Rousseau bol opozíciou voltairovského Paríža a mladý Samo Chalúp­ka v hlavatej piesni svojej zároveň Viedni, Prahe i Pešti bol opozíciou, vytrysknutou možno na liptovských vŕškoch. Mistralovstvo reakciou bolo proti svetáctvu. herderovstvo proti strojenosti humanizmu a gessnerovstvo lahodilo nostalgickou svojou podstatou vôbec. Všet­ko zunelo jednou melódiou: Domov, domov, domov.

Ešte Taras Ševčenko nezaspieval „Gori moji vysokiji, ne tak i vysokí, jak choroši, chorošiji, blankytní zdaleka", a ony, hory domáce, už svietili do sna mladého po­kolenia slovenského neodolateľne. Clivo najprv, potom rozpáliac sa v celom bohatstve farieb svojich.

Bol to prelom v celistvom svetovom náhľade, prelom, ktorý by márne bolo vykladať z motívov domácich, keď jeho podstata bola vôbec európska. Chystala sa veľká básnická transfúzia, z ktorej vyjsť malo všetko obno­vené, vid básnický i rytmus verša.

Poézia mladého pokolenia z prepočetných žriedel vy­šla a v rokoch 1830-tych sa ony ešte dobre rozširujú. Sú farby na palete ešte nezmiešané, prichystané pre obraz, ktorého kontúry sú ešte neurčité, no cítilo sa a vedelo sa, že farby sa stroja miešať a pokolenie toto i druhé, ktoré ide bezprostredne za ním, povolané je maľovať obraz nový.



DOZVUKY HYMNISTIKY


V rokoch 1840-tych, keď mladé pokolenie vystúpilo nie­len s novým jazykom literárnym, ale aj s novou poé­ziou, dosť zároveň dostali aj katolíci aj evanjelici slovenskí nové spevníky. Hymnistike katolíckej venoval vzácne svoje pero Ján Hollý, ktorý i v tejto sfére bás­nikom ostal skutočným, v najkrajších číslach svojej ná­boženskej lýry všeľudským, v evanjelickom Zpěvníku so starými piesňami Tranoscia, čiastočne už Michalom Institorisom-Mošovským prispôsobeným duchu doby racionalistickej, závodili piesne Jána Kollára, Karola Kuzmányho, Michala Miloslava Hodžu, Imricha Laučeka, Sama Tomášika, Jána Chalúpku a iných. Katolícka hymnistika potom v XIX. storočí ďalej rozkvitala, evan­jelickej hymnistiky toto bol rozkvet temer posledný, lebo čo v nej, okrem bohatej činnosti Martina Braxatorisa, vyniklo, bola len slabá ozvena. Pre katolícku hymnistiku od časov Hollého najviac vykonal Andrej Radlinský a posledne novým vydaním spevníka katolíckeho Ján Pőstényi. Ale to sú už, ako i spevník turolúckej Kristí­ny Royovej, spevníky slovenské.



POČIATKY SPISBY DRAMATICKEJ


Dramatická spisba, ako sme viac ráz pripomenuli, má korene stredoveké, ale literárne rozvíjať sa v duchu novej doby začala sa v XIX. storočí. Z biblických hier, o akých, že sa hrávali, máme dáta temer z celého Slovenska, v tlači vyšli v Čechách hry dvoch slovenských autorov. Ešte v XVI. storočí. Jedna z nich, ktorej autorom je rodák mošovský, Tesák, vybrala si peknú tému starozákonnej Rút a iste by zaslúžila, aby sa novým vy­daním stala prístupnejšou. Potom v edíciách pauza je te­mer až po Augustínovu Doležalovu Pamětnú celému světu tragoediu. No na prahu XIX. storočia stojí už Ju­rov Palkovičov Pán a sluha so sviežim hovorom ľudovým a v 1830-tych rokoch náhle rozvil sa nevšedný charakterizačný talent Jána Chalúpku, ktorého kusmi otvorila sa skutočne slovenská ochotnícka scéna. Literárnu cenu Chalupkove kusy majú všetky, nadto Kocúrkovo z nich má i mocný zmysel dramatický, veseloherný.



ROZVRAT OSVIETENSKEJ PROZÓDIE


Zároveň s prelomami v svetovom náhľade, v celkovej orientácii mladého pokolenia, nastal u nej nový prelom zas i v prozódii, či skôr malo by sa hovoriť o prozodickej anarchii mladého pokolenia rokov 1830-tych. Sú to hlavne dva pamätníky tlačené, Plody bratislavské a Jitřenka levočská, ktoré ich poéziu zrkadlia, poéziu štú­rovcov pred osamostatnením spisovného jazyka, no do­kresľujú obraz z nejednej stránky ešte početné pamät­níky písané, ktoré sa nám po pokolení tomto zachovali.

Kdeže sa podela bedlivosť, s akou prikladalo sa slovo ku slovu u Tablica alebo u Kollára, aby verš vyznel čistý, pravidelným rozvlnením slabík, i rýmom čistým, i strofou? Všetko to bolo rozhádzané. Účinky starých poézií i poézií veľmi zastaralých sa všelijako krížili a porážali. Znel tu Horatius v preklade časomernom, ne­poddajnom, tupom, bez elasticity a vedľa neho ozvena piesní srbských, precedená rukopisom královodvorským, cítil si anakreontiku českých puchmajerovcov i chorál evanjelický v ozvene svetskej, napodobňovali sa znelky Slávy dcéry, ale ostalo z nej len spradenie rýmov a počet slabík vo verši, zahalených prozodicky úplne do hmly neistoty, Hermanna a Dorotheu bolo cítiť na jed­ných básňach a na druhých maďarského Pavla Ányosa, Gessnera i odvar jeho bergerettov, Palkovičovu školu i náuky romantiky poľskej, pieseň poľskú i pieseň Körnerovu, Mednyanského báj i podmaňujúcu silu Staro­žitností, Čelakovského, Machu i Berzsenyiho.

Tu sa ukáže najlepšie, z čoho všetkého sa homogenovalo toto mladé pokolenie. Ale homogenovalo sa. Celá táto storakosť zvárala sa u mladých štúrovcov v akúsi jednoznačnosť. Všetky pramienky, odkiaľkoľvek pramenili. vtekali do jedného riečišťa. Prozodicky vyrovnali sa títo mladí básnici na princípe štúrovskej prozódie, viac cítenom než uvedomelom, jazykové našli si nový výraz v slovenčine, založenej na melodickom strednom nárečí, a obsah ich zjednotil sa v pochope nového ro­mantizmu slovenského. Sviežeho a zvláštneho i v koncerte romantizmov európskych. 



DOZNIEVANIE STAREJ DOBY


Literatúra, ktorá vyvrcholila Kollárom a Hollým, potom ešte dlho doznievala i po nastúpení mladého pokolenia a jeho literárnej konsolidácii. Bernolákovský pravopis zlikvidoval sa pravopisnou dohodou bratislavskou; bratrský pravopis Palkovičov, najčastejšie so švabachom spo­jený, držal sa v cirkevnej spisbe evanjelickej až do prevratu. Éra tzv. Staroslovákov po revolúcii bola epizó­dou, hoci v nej mnoho z hlbokého ducha Danielovho Lichardovho, Andrejovho Radlinského čaká na ozvenu. Autoritu češtiny v cirkevnej publicistike, rečníctve i časopisectve, hájenú ešte Hurbanom, na základoch leškovských, zlomil Jur Janoška, tým včlenil ju do národného života, tak ako zároveň s ním tradíciu katolícku do ná­rodného života včleňoval Fraňo Richard Osvald. Čeština v evanjelickej cirkvi napokon ostala len jazykom cirkevného obradu. Širšiu jej kompetenciu, v kázňach i spi­soch, hájilo kňazstvo tendencie maďarónskej. Rozumie sa, čeština to už nebola, bol to jazyk na nepoznanie degenerovaný, bezvládny, a preto vítaný súper maďarči­ny. Prevrat a príchod úradníctva a učiteľstva českého neposilnil korene bibličtiny, ani ju nepriviedol k no­vému rozkvetu. Naopak, ona práve v poprevratových rokoch poopúšťala svoje najpevnejšie pozície, zásadne i v jazyku biblie, i v jazyku cirkevného spevu. Češtinu, ktorá do zápasu maďarsko-slovenského prišla po pre­vrate ako faktor tretí, nemožno pokladať za priamu dedičku literatúry slovenskej spred Štúra.

Akokoľvek pozrieme na vec, Nitrou II. z r. 1844 dobre je postavený medzník, rozlišujúci dve veľké doby lite­rárnej minulosti slovenskej. O koľko stará doba vybeh­la za tento medzník, smerom prítomnosti slovenskej, o toľko aspoň pred týmto medzníkom možno zistiť v minulosti počiatky literárnej slovenčiny, jej prelupovanie sa spod kôry jazyka cirkevného.



CHVÁLY


Pre rozhranie XVIIL a XIX. storočia v poézii českej i slovenskej príznačné sú tzv. chvály. V Kollárových Spievankách (II. 139 nasl.) zachovalo sa ich niekoľko. Sú to primitívne ódy. Prvá Chvála Slováků, čím rozu­mie Slovanov vôbec, lebo ,Moravani, Češi a Rusnáci, Poláci, Chorváti ‒ všetko jsou Slováci', chválili náš národ pre starobylosť (boli sme už za Homéra) a pre rozložitosť (zaujímavé tri štvrtiny Európy). Druhá, Chvála národu slovenského, hovorí už špeciálne o Slovákoch, videných v rámci Slovanstva i Uhorska zároveň. Slo­váci sú na všetko súci, z nich regrutujú sa najlepší rektori, ale i dobrí kňazi, úradníci, prokurátori. Ako Rusi majú Suvorova, Poliaci Sobieského, Slováci tak mali Thurzu-palatína. Ale i neučení Slováci uplatňujú sa znamenite, ako olejkári, plátenníci, šafraníci. Sklada­teľ chváli vtip podomových kupcov, vše i vtipný pod­vod (vtipnejší jsou než Francouzi, neb v Hollandském kraji za Uherského slávika vrabca predávají) a končí heslom: ,Slovák od Slávy vzal své jméno'. Tretia, najvybrúsenejšia, so vkusom klasickým, chváli jazyk čes­koslovenský, vzácny kedysi Karolovi IV., kráľovi Matejovi aj iným. Autor verša je Turčan. Verš svoj končí strofou:


O, Muzo má, co bys' se hanbila

po slovenskú zpívat? Ušlechlilá

jisto řeč československá jest.

Jakos nékdy zvučné zpívávala,

když na Ta t r á c h T u r č a n s k ý c h sedala,

zpívej dále na ctných Slovanú čest.

(Sp. II. 143.)


Kratší veršík (Sp. II. 143) chváli Čechov pre pilnosť v knihách.

Najširšieho elánu z chvál je u Kollára uverejnená s názvom Probuzení Slováků k obhajovaní vlasti proti Francúzům, 1809 (Sp. II. 143). Chváliac Slovákov, národ pracovitý, pokojamilovný, no v čas vojny srdnatý, pred­kladá jeho najdávnejšiu minulosť. Predkovia Slovákov, pilní pluha i motyky, saditelia záhrad i stavitelia hra­dov, od Ľadového mora po Benátske boli od nepamäti rozšírení. Rozložiac sa na plemená, nazvali sa menami Češi, Moravci, Slezáci, Poliaci, Rusnáci, Ráci (Srbi), Chorváti a Slováci. Slováci bývajú pri Tatrách, Váhu, Hrone, Ipli a Dunaji. Ničili ich Turci, ale s Maďarmi žili v pokoji, pod spoločným jarmom. Cisárovi vždy boli oddaní. Rebelantov bili. Teraz Bonapart hrozí; Slováci, s Uhrami a Nemcami spojení, sa nedajú. ‒ V časoch vojny ilúziou mieru teší sa Píseň o dobrém losu krajiny Uherské (Sp. II. 146), hromadiaca často drasticky mo­tívy telesného blahobytu: „Tu každý co najlepšího varí a naje se z něho." To ,najlepší' je v predstave skladateľovej nepochybne ,summum bonum', pre dobu vôbec príznačné. Dve krátke skladby, Pokoj mezi Bonapartem a Alexandrem ruským, 1809, a Pád Bonapartu (Sp. I. 148), týkajú sa Napoleona, úsečné a vtipne.

Takýmito zvukmi doznievala, čo do politiky, stará doba literatúry našej potom ešte dlho-dlho, prechádza­júc postupnou transfúziou do najširších vrstiev národa. Všeličo z neho, z tohto literárneho obsahu, žije dnes ešte celkom sviežo vo vrstvách najmä meštianskych. No na sklonku doby starej významnejšia bola ešte trans­fúzia druhá, ktorá zdvihla sa odspodu, zo sféry dedin­skej a sfarbila literatúru vrstvy slovenskej učenej celkom novou farbou, i naplnila ju novým obsahom. Bol to obsah slovenský, i farby boli slovenské. A možno povedať, prvé skutočné farby v slovenskej poézii.

Na východe slovenskom vláda češtiny bola, zdá sa, trvalejšia než na strednom Slovensku. Literárna sloven­čina neprenikla tak razom cez východné Slovensko ako v strede a na západe, ale nárečie východoslovenské zá­pasilo so starými formami analogicky, hoc i diletantsky.

Slovenský východ v literatúre zvláštny je. Bol v XIX. storočí od ohnísk slovenskej vzdelanosti akosi odsek­nutý, no mal slovenskú tradíciu spevácku. Vynikal v tej­to veci najmä Šariš, ktorého lokálni básnici regrutovali sa zo všetkých stavov, zo šľachty vyššej i nižšej, zo stavu duchovného, svetského i meštianskeho. Lokálny patriotizmus, známy pozdejšie z maďarskej beletrie Mikszáthovej, bol v tejto poézii uvedomelý a hrdý:


V šarišskej stoľici v ucešením kraju

žijú sebe ludze jako v jednim raju;

Hodz zme jak hudobne, panská duša v cele,

šicke zme rodzina, šicke zme praceľe.

Rodzene pánove našo dignitare,

najdu še i mudre, aľe i somare;

Föišpán, vicišpán, to su drični ludze,

pod ňima stoľica vše v poradku budze.


Pisateľ týchto veršov, rodák Šariša, Adam Semsey, umrel v Peštianskej stolici. No miestami až prekvapí, ako sa i v takýchto veršoch ozvalo širšie povedomie slo­venské. Alexander Pavlovič, gr.-kat. vicearchidiakon vyšnosvidnícky, do Černokňažníka posielal v čase memorandovom (1861) takéto čisté zvuky:


Úprimne slovenské slavici, škorvanky!

Piskajce, špivajce prirodne špivanky;

zahurkotajce nam slovenské herličky,

vy našo predrahé úprimne sestričky.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Premeniu še časy, uderi hodzina:

Ožije, zakvitne naša slovenčina!



NA PRAHU POKOLENIA ŠTÚROVSKÉHO


Keď pokolenie štúrovské zrelo, slovenská poézia vysokú mala úroveň. Šafárik s Palackým v Bratislave radievali sa o prozódii a o úrovni poézie českej. Tieto úvahy mos­tom boli obom, Šafárikovi a Palackému, od poézie k vede, ale zároveň mostom boli k vyšším métam lite­rárnym v celom našom duchovnom vývoji. Objavila sa váha poézie v celku duchovného života a postavili sa jej méty. A dobre sa cítilo pritom, že v grunte poézie ryt­mus je.

Ľudia sa divia, ako mohli byť škriepky o časomiere a prízvuku také náruživé, ako sa im mohla pripisovať taká dôležitosť. Ale boli i škriepky pravopisné, pri kto­rých kritériá sporu boli ešte nepatrnejšie, a vybíjala sa v nich tá istá náruživosť národná. Za znakmi vonkajšími nepatrnými bývajú často nesmierne oblasti vesmíru du­chovného.

Išlo predne o celistvú orientáciu. Dobrovský a puchmajerovci, ktorí spoločne založili základy prozódie prízvukovej, obrátení boli akosi tvárou k severu. Viditeľné je to najmä na básnikoch družiny a na ich literár­nych sympatiách. Horlili za Búrgera a jeho Lenoru, za Schillera a jeho Ódu na radosť, Jungmann vyrástol nad nich, no orientácia táto bola u neho ešte zreteľnejšia, on bol prekladateľom Miltonovho Strateného raja. Zo slovenských básnikov v tom istom duchu Tablic chytil sa anglického Popa a vôbec zakotvil v duchovnej oblasti anglosaskej tak intenzívne a s takou kongenialitou, že to, predstaviac si človeka dedinského v tých časoch, až udivuje. Naproti tomu škola Palkovičova u nás a kolosálny zjav Jána Hollého tvárou obrátená bola na juh, pravda, ponad storočia, do ďalekej minulosti grécko-latinskej, tak ako teoretický zakladateľ časomiery Vavro Benedikti, pražský, kedysi umenie svoje vyprobuvával na slnečnej, horúcej prelesti žalmov židovských.

Čo sa týka mladého pokolenia slovenského v rokoch 1830-tych, kálalo sa v tejto veci na dvoje. V Plodoch bratislavských sily časomerníkov a prízvučníkov sú v rovnováhe. Evolúcia v tomto pokolení potom ukazu­je zanikanie princípov časomerného, ale zároveň i roz­tápanie slovného prízvuku v melódii frázy.

Ujalo sa hovoriť, že Počátkové reklamovali časomieru oproti prízvuku. Je to v nich jasné? A vlastné prvotiny básnické Šafárikove alebo Palackého ‒ ukazujú ony sklon k časomiere? Palacký opája sa Ossianom. Čo má Ossian s časomierou? Ossian bezuzdný, voľný, ktorého celý rytmus je v melódii slova, výraznej v akomkoľvek preklade prozaickom.

Snaha Počátkov bola zreteľná len jedna: dostať roz­točíte prúdy veršovníctva do jedného riečišťa, spojiť ich v mohutný tok, ktorý by v kontrapozícii severu i juhu mal svoju vlastnú farbu i muziku. Palacký z Ossiana vychodil a Šafárik z Aristofana, ak sa tak páči, ale ich devízou bolo: nie Ossian a nie Aristofanes. Poézia naša žiada si novú farbu a nový zvuk.

No desaťročie, ktoré po Počátkoch nasledovalo, veru neuskutočnilo to, čo tanulo na mysli veľkým iniciáto­rom. U nás, na Slovensku, dva prúdy, proti sebe po­stavené, práve vyvrcholili. Časomerná poézia Svätoplukom a Selankami Hollého a prízvučná Slávy dcerou. Kollár v Slávy dcere prozodicky v ničom nezaostal za majstrom prozódie osvietenskej, Tablicom, a verš Hollé­ho časomerný je v poézii bez rivala.

Pravda, nielen vonkajšou technikou verša vrcholil Kollár a Hollý. Keď preletíme mysľou po dedičstve poé­zie českej i slovenskej, od prvých zvukov Gospodi, po­miluj ny cez básnickú oblasť staročeskú, cez hymnistiku bratrskú i luteránsku, cez spevy historické i prelesť epiky prostonárodnej i lýry svetskej, cez pilárikovcov i benickovcov, cez bajzovcov i doležalovcov, povieme si: mnoho kúzla je v starej našej poézii. Je ako kraj široký a mierne rozvlnený. Najprv pláň, potom kopce a v úbo­čiach ich, záhyboch i dolinách mnoho je krásy skutoč­nej, básnickej. Človek, kochajúci sa detailom, i z Komenského Orbis pictus vylúska poéziu eminentne slovenskú. Či prišlo by Neslovákovi zo zavýjania vlka vyčítať hlásku l, ako ju má Slovák v slove „vlča"? A človek, kochajúci sa širokou koncepciou zádumy vše­ľudskej, sotva sa uspokojil s tým, čo sme stihli povedať o básnickej knihe Augustína Doležala. No jednako, exponujúc si analógiou literárnych dejín našich Sloven­sko od Dunaja smerom na sever, do opravdivej sféry tatranskej dostávame sa až tu. Nenadarmo ozýva sa z posledných spevov Slávy dcery tak hojne „Tatra", „Tatra" a nenadarmo sedí Hollého matka Sláva, ako na tróne akomsi, na nich s vlasmi, tonúcimi oblohou vo vetre.

Prizrite sa plastickému umeniu Hollého. To je strán­ka načisto umelecká. Hollého poézia vzniká vo väčšine z transfúzie so svetom antiky, s poéziou grécko-latinskou. Ďakujeme Otakarovi Jiránimu, že analýzou veľ­mi svedomitou rozlíšil prvky antické od vlastného živlu básnikovho. Prizrime sa teda Hollému niekde tam, kde je od vzorov nezávislý. Napr. selanke Pasy. Daj hlinu do ruky sochárovi, a vymodeluje ti vidinu Hollého v re­liéfe neomylnom. Hollý vie, čo je založiť základ plasti­ke (poludnie), vie, čo je dať centrum (buk), vie, čo je tvoriť rovnováhu hmôt (Pomil a Bazák) ap. Človek plastiky vie, ako tlmiť farby, aby dosahoval čím zreteľ­nejší kontrast svetla a tmy. „Poludnie" sme povedali, menujúc základ plastiky, horúce, slnečné poludnie, ale aby sa farby v ňom nerozhoreli zbytočne, už buky jeho dvíhajú sa „ku hvězdám", a zas, aby sme sa prílišne neuchýlili k predstave noci, ony „chladné rozkládaly stíny". Je to rytmus medzi tmou a svetlom, z ktorého vy­rastá plastika.

Vlastnosťou plastiky je homogénnosť. Obraz hrá far­bami, tvoriac ilúziu množstva matérií, rozdielnosti hmôt organických i anorganických. Plastika z jednej je hmoty a všetko z nej vymodelúva, všetko do nej vtápa. Môžeme veru obdivovať, ako z jednej hmoty vymode­lovaní sú u Hollého pastieri ozrutní i ovce ich, „mäkkú prežúvajúce trávu", i buky. Je to prosto starodávnosť akási, ukrytá v hlbokých vrstvách geologických, z kto­rej modeluje Hollý. Jeho buky nebotyčné a jeho „Pomnislav", „Pomil" alebo „Bazák" vrstovníci sú. Tá istá sila, čo ohromuje v strome, borí sa šantovným, rujným zápasom v pastieroch a ešte „jastrí" v stádach. „So ze­mou slovenskou zrastené" o Hollom povedať nestačí. Jeho ruka zo zeme slovenskej, začierajúc do nej prie­hrštím, vymodelúva svoje veci a vdychuje do nich ducha svojho. Slovenské slovo v jeho rukách také je poddaj­né ako „lipová výpuka", z ktorej rezbár prostonárodný čašu svoju modeluje.

A na koľké je to kompozície schopný obor tento madunický! Lebo ak Pasy reliéfom sú delikátnym, to už driev vo Svätoplukovi trúfal si na súsošia homérskych dimenzií. Základom plastiky jeho epopeje nie chvíľka je poludnia, ale široká plastická mapa Veľkej Moravy, z ktorej rytmu vyrastajú kolosy, mračiace sa v obla­koch a smejúce sa v slnci. Že sú umelecky nie zvlád­nutí v takej miere ako Pasy selaniek? Že sú nie vždy plastikou dosť výraznou, ale niekedy ploštejú v uhľokresbu? Možno. Techník, ktorými sa narábalo u nás v tridsiatych rokoch predošlého storočia, a nadto rázovitosti, ktorej sa cudzie techniky podávali rukám domá­cim, bolo už dosť i na sklonku rokov dvadsiatych.

Oproti plastickej metóde Hollého rytmus poézie Kol­lárovej cítený je viac architektonicky. Známe je, že Slávy dcéra nie tak vznikla, ako ju máme dnes, a isté je, že i znelky prvého vydania, ešte nie veľmi početné, v inom poradí vznikli z duše básnikovej, než ako nám ich vydanie toto predstavuje. Poézia Hollého, najmä v Selankách zreteľne, tiekla nepretržite. Poézia Kollá­rova rodila sa po kusoch. Znelka za znelkou vychodila z rúk jeho, ako tehla za tehlou pre stavbu, ktorej ce­listvá koncepcia v duši ešte len driemala. Znelky svoje cítil ako kamienky rozličných farieb, ktoré skladal, pre­kladal, kombinoval, varioval. Povedali sme: architektúra. Možno ešte viac: mozaika. V oboch prípadoch ume­nie, ktoré sa metódou svojou podstatne líši od metódy Hollého.

Hollý sám bol človek homogénny. Aká to jednoznač­nosť v bohatej jeho poézii, valiacej sa nepretržitým lunením stôp časomerných. Nikdy sa v princípe svojom nezakolísal. Kollár naproti tomu už v prvom vydaní Slá­vy dcery kála sa medzi vlasťou a Mínou a medzi časo­mierou predspevu a trochejmi prízvučných sonetov. Hollý kráča jedným smerom a zjavy, s ktorými sa stre­tá, zaostávajú za ním. Kollár stojí akoby v rozpakoch, no vesmír vôkol neho rozrastá sa všetkými smermi. Minulosť i budúcnosť objíma v jednom, dedinu i ľudstvo.

No povedali sme už, čo znamenala Slávy dcera dobe svojej i umelecky. Nadto ukázala ona ešte, akú môže mať dielo básnické i dynamiku politickú. Pokolenie štúrovské chytalo sa Slávy dcéry tak, ako sa Hus chytal Viklefa alebo Chelčický Husa. S vierou. Slávy dcera bola kniha, ktorá dávala zmysel životu, program činom i ciel. Lámala indiferentizmus „bez života múmií", a stavajúc v duši architektúru katedrály sveta slovanské­ho, na jej oltár Slávy dcéru postavila ako neznáme bož­stvo akési, ktoré mysterióznosťou svojou rozpaľovalo mysle mladé. Posledné spevy potom centrálnu vieru v dobrého génia plemena nášho dokreslili celou myto­lógiou slovanských svätých, v nebi belasom, nad šírym krajom slovanským vypätom, sústredených vidinou dantovskou, alebo letiacich cez dušu snom, ako letia duše kongeniálne. Slávy dcéra bola knihou modlitebnou. Keď sa prečítala v kontinuite, otvárala sa náhodne a čítala sa, kde oko padlo. Jej verše boli biblické citáty. Vpiso­vali sa do pamätníkov. Ozdobovali slávnostné reči a prípitky. A ak bola evanjeliom, to bola evanjeliom cirkvi, ktorá ďaleko presahovala hranice Slovenska, neviditeľ­nej, nosiacej v duši túžbu nového sveta. Jej deťmi boli Hollý i Šafárik. I Kuzmány iniciatívny.



KUZMÁNYHO BELA


A Kuzmány veľký bol nielen ako iniciátor ideový rokov 1830-tych, ale aj ako básnik. Jeho meno vo všeobecnos­ti spojené je s piesňou Kto za pravdu horí, ktorá vznikla tiež vtedy, keď obrátený bol tvárou na sever. I nápev jej pekný zdá sa čiastočne dielom básnikovým, hoci vy­šiel z reminiscencie na niektorú nemeckú pieseň o slo­bode. Ale v dejinách poézie slovenskej náležité miesto reklamuje si jeho Bela, ktorá vyšla v Hronke kedysi a odvtedy prvý raz odtlačená bola len Jaroslavom Vlčkom v edícii matičnej.

Táto báseň žiada si osobitné miesto vedľa Kollára i Hollého. S Hollým spoločnú má len formu veršovú, časomerný hexameter, ale sféra jej básnickej pozornos­ti je celkom iná. Celkom iná aj od Kollárovej. Nie minulosť a nie budúcnosť. Nie Veľká Morava, ani Slovan­stvo. Nie cirkev, ani humanita. Svet Běly srdce je člo­veka, tlčúce v dievčenskej hrudi a v hrudi mládencovej. Melódia dvoch sŕdc veľmi výrazná a tichá muzika mnohých sŕdc okolo, celého malého mestečka. Tiež vesmír sui generis. Pred ním tematiky lásky v básni epickej dotkol sa len Tablic. Lenže Tablic v tomto bode býval krutý akýsi. Jeho Žibrid je z najkrvavejších pro­duktov osvietenskej poézie, akoby v láske nebolo iného ako divá náruživosť. Kuzmány je delikátny. On majstra v tom umení, ktoré zjavil v Bele, mohol mať len jed­ného, a to Goetheho z Hermanna a Dorothey. I podob­né sú si napodiv obe tieto diela. A jednako je, čo za­chováva v Bele charakter zvláštne slovenský. Je to jej generačnosť, či ako by bolo nazvať tento svet, členený nadol od pipkajúcich dedkov po štebotavú mlaď expo­novanú, ako sa len najkrajšie mysliteľné exponovať mô­že, na malomestskom majálese v háji. Generačný pro­blém je i vo fókuse básne Goetheho, a to osvetlený hodne matriarchálne, ak správne je pomenovať tak exkluzívnu vládu ženy, ktorej básnickou obdobou u nás je Estera Vlkolinská, ešte lepšie tým smerom akcentova­ne, a pendantom patriarchálne bašovanie pokolení muž­ských, pri ktorom sa ženy temer nepočítajú, ako sa ukazuje v povesti ruskej, najmä ukrajinskej, Tarasom Buľbom počínajúc Gogoľovým. Básňou Kuzmányho pre­teká zvláštny paralelizmus pokolení, koordinovanosť pohlaví, ktorých „vláda", ak tak možno hovoriť, vystrieda sa v miernom príjemnom rytme.

Ak sa dobre prizrieme básni, poznáme v jej zrkadle nejednu črtu skutočného života nášho fundamentálne zachytenú. Jeho vnútornú rovnováhu a z toho vychodiacu istotu i srdečnosť. V domácnosti slovenskej niet pánov a niet poddaných, v nej vládne sloboda, a preto i oddanosť, v nej je prísny mrav, a preto veselá myseľ, a v pipkaní tichom pokolenie odchádzajúce kreslí si bu­dúcnosť prichádzajúcich. Hollý i Kollár básnicky roz­plývali sa v priestore, kresliac kruhy vždy širšie a šir­šie, zahrnujúce národný život náš slovenský i slovan­ský; Kuzmányho láska k národu zakotvila medzi čierťažou jedného chotára, možno breznianskeho, a tam pul­zuje v čase, pretekajúc pokoleniami, akoby od vekov na veky, alebo aspoň od počiatkov života slovenského.

Nič ideového, nič politicky programového niet v tejto fáze Kuzmányho poézie, je len čisté estétstvo, teplé zrkadlo života, na ktorom akoby nebolo čo mudrovať, korigovať, ktorý rastie sám a sám sa reguluje vo vzras­te svojom.



CHALUPKOVO KOCÚRKOVO


Rub toho istého života, možno v tom istom prostredí breznianskom, ukázal Ján Chalúpka. I v Kocúrkove svo­jom veselohernom i v črtách beletristických. I jeho obraz je usmievavý, ale nie je to milý, tichý, spokojný úsmev do tváre, je figliarske uškŕňanie ľuďom za chrbtami. Kocúrkovo je hra rafinovaná. Dobre sa treba prehŕňať v Molièrovi, aby človek našiel figúry tak naturálne a s toľkým jadrom komickosti typizované, ako ich máme v prvom dejstve Chalupkovej veselohry. Myslíme, že to­to dejstvo je z najpodarenejších kusov veselohernej literatúry vôbec. Má krv a smiech. Má politiku aj inte­riér duše. Má sýty kolorit doby, ale i blankyt akýsi, v atmosfére nepremenný a večný. A satiru má klasickú. I raní, i hojí.

Ostatným dejstvám Chalupkovým a ostatným kusom jeho chýba vonkajší dej, dej mocnejšej dramatickej lí­nie. Sú príliš epické. No figúry aj ony majú také, že ich nezabudneš. Máš dojem, akoby si bol požičial pero od Gogoľa, alebo podal brko svoje breznianske majstrovi ruskej veselohry.

Pritom Kocúrkovo až prekvapí šírkou klaviatúry. Máš v ňom klasickú kontrapozíciu „politiky" mužskej i žen­skej. Chlapi sa radia v konventoch s vážnymi tvárami, ženy sa vzájomne obluhávajú v pitvorných dverách, s vareškami v ruke. Vedúcou myšlienkou chlapov pri­tom je imponovať vlastnej žene, kým myšlienky ženine sústredené sú všetky na vydaj dcéry. Ale z takýchto dvoch hybných síl koľko to zauzlení! Nielen v dome, ale v celej obci. Každá udalosť ich mobilizuje. Učiteľa volí každý z mešťanov tak, akoby on bol najdôležitejším faktorom voľby, akoby od jeho hlasu záviselo všetko, nový učiteľ i budúcnosť obce. Ženy za ten čas úradné dianie podmaľúvajú muzikou zákulisnou náruživo tak, akoby išlo o voľbu zaťa každej z nich. Ján Chalúpka lepšie namakal základné koľaje malomestského života, než si toho sám bol vedomý.

A ako sa on, Chalúpka, prešinie z týchto klávesov ná­hle do spevu voľnej, hôrnej prírody, zbojníckej. Oproti pevným koľaj am a strnulým formám buržoázneho ži­vota s akou to sympatiou kreslí slobodný svet jánoší­kovský! Kreslí i zhudobňuje, lebo zbojnícka scéna Cha­lupkova má kvality priam hudobné. Ak deja nemá ona, má vzácne kvality vnútornej melódie. Máš dojem, že uhádol vdýchnuť ducha do obrazov na skle maľovaných, ktorými v jeho čase najmä zaplavilo sa Slovensko remeselne. Zbojnícke figúry ožili, a konfrontované so štu­dentským životom vagantským, dostalo sa im akéhosi nového svetla. Sú milovníkmi prírody a umenia. Spev a muzika im je takou náruživosťou ako tesnošilovský vydaj dcéry. A na dne muziky gavalierstvo akési je, dobrota i smútok. Pri dekadencii šľachty hôrni chlapci sú nositeľmi slobodného gesta. Praví šľachtici.

Inej šľachty Chalúpka ani nepozná. Pán z Chudobíc skriňou je už len akousi antickou, zaprášenou, rozbú­chanou a prázdnou. A o synčeka jeho Atilu máš obavu, že pri novom učiteľovi, zapaľujúcom sa Slávy dcérou, vyrastie z neho pansláv akýsi. Lebo Svoboda, mladý učiteľ v Kocúrkove, zvíťazivší Kocúrkovania sami ne­vedia ako, nositeľom je už nového sveta, predstavite­ľom nového pokolenia.

A keď si domyslíme ešte Karolovho Braxatorisovho Olega, možno prvú širšiu a prekvapujúco zrelú mono­grafiu básnickú u nás, začretú vidom básnicky exaktným z dávnoveku ruského, povedať možno, že Šafárikova a Palackého túžba po európskej úrovni slova básnického u nás splnila sa skoro.

Chýbala ešte próza. Ottmayerove rozprávky v Zorách mali milý pôvab slovenského pejsážizmu (Vrátnianska dolina), no svetonáhľadove boli tupé. Podtínali hrdosť človeka. Chalupkova, Jánova, próza bola len paletou akousi pre umenie veseloherné a Kuzmány v próze bol vždy vedec. Estét trochu a trochu teológ.

Doba osvety bola pritom zvláštnym kontrastom sama v sebe. Jej jas slnečný, biely o poludní, akým charakterizúval sa jej svetový náhľad, zvrchovane povedomý, suverénne optimistický, podmaľovaný bol čerňou, akej ťažko hľadať páru v iných obdobiach učenej literatúry. Čerňou až hrobovou, stuchnutou, mátožnou. Ona tvorí plastiku v literárnom obraze doby, zakresľuje tône, tam, kde ich nechceli mať.

Bolo to v dobe, plnej zdravia, slnca a anakreontskej veselosti, prosto akési koketovanie s mukami človeka umierajúceho, alebo priam koketovanie s tajomstvom hrobu. Spomeňme si na nočné vzdychy človeka umiera­júceho v poézii Youngovej, na rozhraní storočí veľmi populárnej, prekladanej do nemčiny v celku a viackrát a v úryvkoch i do češtiny. Človek, ktorý umrieť nemôže, zveruje tu pošmúrnej noci muku života svojho nesmr­teľného, ponárajúc sa do smútku celým bytím svojím, opájajúc sa ním.

A ešte na jednu vec si spomnime.

V dobe, ktorá bezprostredne predchádzala romantiz­mu, vznikla akási náruživosť k ruinám, k rozvalinám hradov. Šírilo sa to v najväčšej miere tiež od Angliča­nov, a to dvojmo. Walter Scott budil ich zapadnutú slá­vu v tichej zádume a lord Byron, opustiac vlasť svoju, stával nad ich rozvalinami za nocí, s plášťom vejúcim vo vetre.

Nuž citom týmto podmaľovaná je mocne i naša doba predromantická. Bolo to v jej atmosfére. Kollárova Slá­vy dcéra mohla byť úplne nezávislá od Childa Harolda Byronovho, a myslíme, že i bola nezávislá, jednako z tej istej atmosféry doby vzniklo medzi týmito básňami zhôd koľkokoľvek. A niektoré časti jej v Předzpěve i v znelkách sa preberajú v ruinách alebo prprú v hro­boch až náruživo. „Upně vyjí" na nich alebo kriesia ducha Rastislavovho priam s podzemnou vierou ham­letovskou. A nešlo len o básnickú frázu. Mládež tých ro­kov žila v ruinách, najlepšie sa cítila na Devíne, medzi rozvalinami, vyvolávajúc duchov tisícročia.

I možno povedať, že mladé pokolenie rokov 1830-tych vedelo, koho má Slovensko v Kollárovi, Hollom, Šafári­kovi, Kuzmánym. Milovníci poézie nemuseli siahať za knihou cudzou s pocitom, že jazyk náš doma je len kočištinou akousi, ak nie jazykom mŕtvym, ako latinčina cirkevná. Pamätníky boli v móde vždy ešte, a hľa, k heslám latinským, gréckym, nemeckým, francúzskym, poľským, biblickým družili sa citáty slovenských bás­nikov. Najprv Kollárove, zo Slávy dcery, potom i vlast­né alebo vrstovnícke. A aby sa videlo, ako slovenský ži­vot literárny vykročil z hraníc konfesie, v čele Hronky Kuzmányho zaskvel sa citát z Hollého.

Veľké veci diali sa v slovenskom živote v rokoch 1830-tych v každom ohľade. Kdekoľvek sa prizrieme spleti jeho, ukáže sa nám význam desaťročia. No básnic­ky tiež nemohlo nebyť ono spletité. Cez hojnú úrodu staršieho pokolenia nebadane sršala úroda nová. A star­šie pokolenie hľadelo na ňu nie žiarlivo, ale s vnútorným uspokojením.



PREHODNOCOVANIE HODNÔT


Zem, aby rodila, obracia sa. Jej plášť sa preoráva, krája sa pluhom. Zvyšky vegetácie dostávajú sa týmto činom naspod, dávajúc hrude rozkyprenej živnosť svojím chemickým rozkladom, kým zas spodné vrstvy, navrch vy­sunuté, napájajú sa vzduchom a slncom. Je to pravidel­ný, periodický, rytmický pohyb zeme kultúrnej. Do rytmu období ročných prírodného tak vpadá rytmom svojím čerieslo človeka kultúrneho, splývajúc s ním v rytmus jeden, bohatší nielen hospodársky, ale bohatší i farbou. Z básní Hviezdoslavových Roľník apoteózou je nielen otca básnikovho, ale i apoteózou tohto večného lunenia povrchu zeme kultúrnej. Ťažko mu nájsť páru v básnickom vide. Oproti večnému pohybu mora poézia stavia zväčša zeme konštantnosť. No Hviezdoslav ryt­mus pláne morskej zatieňuje rytmom širokej oráčiny, rytmom, obopínajúcim nielen sezóny roku, ako vymieňa sa na nich kvet i klas, ale i rytmom tisícročí, lebo hora bola kedysi, kde lúka bola včera a zelená oráčina dnes. „Ó, rec, zem, koľký je to obrat tvojej tváre, rec, koľký, čo sa deje dnes?"

V histórii všeličo je analogické tomuto dianiu. Veď história je nielen dianím nepovedomých hnutí, ukrytých v prírode človeka, ale je ona aj dejom kultúrnym par excellence.

Keď Wilhelm Friedrich Hegel čítal v Jene svoju Dissertatio philosophica de Orbitis Planetarum celkom na prahu XIX. storočia (1801), dmulo sa v ňom akési pove­domie, že po ptolemaiovcoch i kopernikovcoch tvorí nový vesmírny vid. Bol to zároveň veľký rozvoj techniky v Európe a Amerike, pomaly do rozkvetu prichodiacej, nuž rodil sa svetový náhľad heglovský a opozície vesmíru a stroja, prírody a mašiny. „Philosophia vera philosophiae experimentalis principium repudiat". Pravá fi­lozofia princíp filozofie experimentálnej zavrhuje, lebo to je princíp mechaniky, princíp mŕtvej matérie. Hegel vzdáva česť Keplerovi i Newtonovi, no v srdci svojom po­hŕda nimi. Boli ľuďmi mechaniky, verili priveľmi expe­rimentom a výpočtom. Boli na dne srdca svojho skeptik­mi, pre ktorých mechnický náhľad svetový bol pohodl­ný. Omnoho bližší bol Heglovi v astronomickom čutí ge­niálny Giordano Bruno a z vrstovníkov fyziologickým chápaním života vôbec Fichte. No cítilo sa v mladej štú­dii Heglovej, že kritizujúc systém fichtovský najmä zo stránky identity subjektu a objektu („Es ist gar nicht notwendig, dass Ich = Ich"), že seba staval za antitézu Fichteho, aby z toho duchovného pulzovania pohol sa život ‒ národný.

Oproti mechanickému svetovému náhľadu Hegel do­niesol svetový náhľad duchovný (Phänomenologie des Geistes, prvé vydanie 1807, druhé 1832), oproti istému anarchizmu fichtovskému doniesol právne i cirkevné chápanie života a oproti rapsodickosti systém. Je až záz­račné, ako tento človek, ktorého „svet" je niečím vulkanicky z „ducha" sa rodiacim cez fázy astrálne i geolo­gické, epochy historické i etapy estetické, ukladá sa v systém až mrazivo pravidelný, akoby sa sám jeho vlastný, tvorivý duch ukladal v kryštály. Najradšej v triédre. V estetike i vo vede náboženskej.

A pod účinkom Heglovým aj u nás začalo sa niečo ako prevracanie kultúrneho povrchu zeme. Vegetácia, ktorá bola pred chvíľou navrchu, dostávala sa naspod a spodné vrstvy kyprili sa na sviežom vzduchu. Kollár v rokoch 1820-tych a 1830-tych fenoménom bol v du­chovnom živote slovenskom, no veľká oračka európska, ktorej meno Hegel nechávame pre obľahčenie jedine orientácie, i Kollára skoro zvrhla z piedestálu. Struny popraskali sa mu na lutne, ešte nie ostarnutému, a zamlkol i spev pevca madunického dlhý čas pred skona­ním jeho, ktoré zdalo sa priam dotlievaním pomalým, ako dotlieva vegetácia poľná. No a Palkovič! Už sa po­maly i zabudlo, že žije ešte.

 

Obálka slniečka september 2013