Úvod


    
LADISLAV HANUS (1907 – 1994), katolícky kňaz, teológ,  profesor morálky, sociológie a sakrálneho umenia v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule, filozof, teoretik a pedagóg kultúry patrí k najväčším postavám slovenského duchovného a kultúrneho života 20. storočia. Ako jeden z prvých  európskych mysliteľov sa zameral na fenomén skultúrňovania človeka. Kultúrnosť vnímal ako prvok duchovného života. Podnetné a dodnes živé úvahy o kultúre načrtol už na začiatku 40. rokov uplynulého storočia v knihách esejí Rozprava o kultúrnosti a Rozhľadenie a rozvinul vo svojom vrcholnom diele Filozofia kultúry. Napriek trinástim rokom stráveným v komunistických väzniciach si uchoval ľudskú i mravnú integritu a v 70. a 80. rokoch dokázal pokračovať v násilne prerušenom diele. Duchovne ním formoval mladšiu generáciu katolíckych kňazov, teológov, filozofov, umelcov a architektov. Dal slovenskému kresťanskému mysleniu významný rozvojový impulz a sám sa pre budúce generácie stal symbolom slovenskej kultúrnosti.

 

 
Vo svojom diele Ladislav Hanus nadväzuje na prúd kresťanského personalizmu J. Maritaina a R. Guardiniho. Prvý systematický pohľad na človeka ako kultúrnu bytosť v kontexte kresťanského humanizmu predstavil v knihe Rozprava o kultúrnosti (1943). Úlohou kultúrnosti je tu „dvíhanie a zušľachťovanie celého človeka“. Do popredia sa dostáva vzájomná podmienenosť vzťahu človek a kultúra, človek a kultúrnosť. Človek je u Hanusa zadefinovaný ako nositeľ kultúrnosti a kultúrnosť ako „bytostný spôsob existencie človeka“. Rozprava o kultúrnosti priniesla aj teoretický koncept aktívneho programu skultúrňovania Slovenska, programu, ktorý čerpal zo slovenskej dobovej reality a korešpondoval s koncepciami Petra Lipperta, Teodora Haeckera a nachádzame v ňom aj inšpirácie Maritainovým kresťanským humanizmom a Mounierovým kresťanským personalizmom. V týchto intenciách pokračuje Hanus aj v diele Rozhľadenie (1943), keď osobu vníma ako centrálnu hodnotu národa (slovenského, európskeho) a za prvoradú úlohu slovenského národa v povojnovom období vidí v jeho rozhľadení sa po Európe a zapojení sa do jej poriadku. Európa je pre slovenský národ „úloha, ktorá sa má v generáciách zvládnuť, norma, ku ktorej treba dorásť; európsky život je dávanie a prijímanie. Žiada si človeka stelesňujúceho európske idey kresťanského univerzalizmu a šľachetného humanizmu“. Hanus v Rozhľadení zdôrazňuje aj potrebu maritainovského tzv. integrálneho humanizmu, v ktorom je zachovaný neporušený obraz človeka ako Božieho obrazu. Slovenský kultúrny život v tridsiatych a  štyridsiatych rokoch 20. storočia obohatil Hanus aj redigovaním popredných kultúrnych časopisov Kultúra, Obroda a Verbum, v ktorých publikoval i svoje významné články a štúdie Katolícky mysliteľ (Guardini), Zákon tradície, Nacionalizmus, Dostojevský a svet boľševizmu a Kristova postava u F.M. Dostojevského, Humanistické vzdelanie a ďalšie, v ktorých zaujal svojim kritickým videním skutočnosti, osobitne slovenskej, s dôrazom na porozumenie filozofického a vôbec humanistického myslenia v kontexte slovenskej kultúry a kultúrnosti. Významné z tohto obdobia jeho tvorby sú aj jeho preklady diel M.R. Rilkeho a P. Lipperta.

Komunistický režim, ktorý sa dostal k moci na Slovensku po februári 1948, už v roku 1950 zatvoril kňazský seminár v Spišskej Kapitule, čo znamenalo aj koniec verejného a vedeckého pôsobenia profesora Hanusa. Nasledovalo jeho zatknutie v roku 1952, vykonštruovaný politický proces, v ktorom ho za údajnú protištátnu činnosť odsúdili na 16 rokov väzenia. V komunistických „nápravných zariadeniach“ strávil 13 rokov a po návrate na slobodu (bez občianskych práv a ako kurič v Bratislave) sa postupne, ale bez možnosti publikovania až do pádu komunistického režimu v novembri 1989, vracia k svojmu násilne prerušenému dielu. V roku 1967 vzniká monografia Princíp pluralizmu, v ktorej Hanus ako prvý slovenský mysliteľ uvažuje o fenoméne, ktorý sa stal jedným z kľúčových pojmov druhej polovice 20. storočia. V sedemdesiatych rokoch vznikajú jeho práce Spomienky na Ferka Skyčáka (1975), rektora kňazského seminára v Spišskej Kapitule a monografia o Romanovi Gaurdinim (1976), ktorej časti vychádzajú v kresťanskom samizdatovom časopise Orientácia a v ktorej Hanus predstavuje Gaurdiniho ako svojho veľkého učiteľa a zasväcuje čitateľa do hlbokého a obdivuhodného sveta tohto kresťanského mysliteľa a pedagóga.

 

S bratislavskym lekárom
MUDr. Františkom Sýkorom

V období vynúteného mlčania vznikajú aj Hanusove základné diela v oblasti filozofického myslenia: Filozofia kultúry (1969) a Človek a kultúra (pôv. 1972, neskôr dopĺňané a prepracovávané). Vo Filozofii kultúry Hanus najprv prináša fundamentálnu analýzu človeka, prieskum tzv. proprium humanum, potom rozoberá korelácie medzi človekom, prírodou, kultúrou, hľadajúc najvyšší zmysel skultúrňovacieho procesu. Ten vidí v tom, že prostredníctvom kultúry hľadá človek svoje miesto vo svete, kultúrnou tvorbou človek vytvára v kozme svoj „domov“, kultúrou človek humanizuje svet a humanizovaním zduchovňuje hmotu. Dielo Človek a kultúra je vrcholom a myšlienkovou syntézou Hanusovej antropologickej filozofie, predstavuje prepracovanie a doplnenie Filozofie kultúry. Odvoláva sa v ňom na európskych filozofov a vedcov M. Schelera, G. Simmela, S. Freuda, M. Heideggera, K. Jaspersa, H. Marcuseho a iných a výpovede o človeku a kultúre stavia na báze filozofických a svetonáhľadových koncepcií Druhého vatikánskeho koncilu, ktorých základným ideovým princípom je pluralizmus a integralizmus. Úlohy spoločnosti možno zvládnuť len univerzálnou šírkou pohľadu a organickým integrovaním všetkej plurality. Kultúra a človek úzko súvisia, „normou kultúry je človek“. Prof. Július Paštéka, editor diela Človek a kultúra, ktoré vyšlo až v roku 1997 zdôrazňuje, že „ v tomto diele „filozofia človeka“ je rovnocenne vyvážená s „filozofiou kultúry“ a Hanusov myšlienkový horizont sa kryje s horizontom európskeho vedeckého či filozofického myslenia, svojim nahusteným obsahom, substancionálnym prienikom, kultivovanou formou nesporne má európske parametre. Hoci profesor Hanus sa odpočiatku priznáva k metafyzickej orientácii, v tejto monografii zohľadnil takmer všetko, čo priniesol vývin európskeho myslenia od Marxa cez Nicolaia Hartmanna až po Teilharda de Chardin, pričom presvedčivo obhájil platnosť kresťanského humanizmu a personalizmu“.

V osemdesiatych rokoch vznikajú Hanusove diela Pokonštantínska Cirkev (1981), Princípy kresťanskej morálky (1982), Jozef Kútnik Šmálov (1986) a Kostol ako symbol (1988). Toto jeho posledné veľké monografické dielo je výsledkom celoživotného záujmu Ladislava Hanusa o sakrálnu architektúru. Podnietený liturgickou obrodou v Nemecku po prvej svetovej vojne si uvedomoval potrebu takejto obrody (v sakrálnej architektúre, sochárstve a maliarstve) aj na Slovensku. V liturgickom časopise Svetlo už v roku 1942 nastolil požiadavku znova spojiť umenie s náboženským a cirkevným životom. Kostol ako symbol prináša zasvätený pohľad na kresťanský kostol v jeho slohových a historických premenách a zároveň pôsobí ako aktuálny apel na tvorbu nového sakrálneho slohu, ktorý vychádza „ z ducha modernej doby“.

Význam Ladislava Hanusa ako osobnosti európskeho kresťanského myslenia 20. storočia zvýrazňuje aj skutočnosť, že jeho storočnica bola zaradená do kalendára celosvetových kultúrnych výročí UNESCO na rok 2007. 

Anton Baláž