Próza 2005


Na rázcestí
(Slovenská próza 2005)

Alexander Halvoník

 
Narodil sa 22. marca 1945 v Novej Bystrici. Venuje sa literárnej kritike a publicistike, prekladá z francúzštiny. V súčasnosti je riaditeľom Literárneho informačného centra. Prerozprával a vydal Rozprávky z Tisíc a jednej noci (1993), je autorom prózy Svrbenie krvi (1996). Vlani mu vyšla knižka literárnokritických a publicistických textov Premeny.

Prozaický rok 2005 dáva dosť dôvodov na viaceré zamyslenia. Predovšetkým oproti predchádzajúcemu roku opäť narástla prozaická produkcia o vyše 10 percent a počet vydaných titulov predstavuje bezmála stovku (pred dvadsiatimi rokmi to bola necelá tretina). Kto chce, môže to pokojne pokladať za kvantitatívny jav, no mne sa skôr zdá, že je to dôsledok globálnych zmien v kvalite životného statusu človeka, ktoré sa zrýchlili natoľko, že napriek ich synergetickej zložitosti nadobúdajúcej povahu nerozlúštiteľného rébusu a rozmnožujúcej vedomostnú skepsu, zmenenú ľudskú situáciu chtiac-nechtiac vnímame intenzívnejšie a túto intenzitu potrebujeme tiež chtiac-nechtiac, cielene alebo podvedome, fixovať, zachytiť, zviditeľniť. Na to je literatúra. V každom prípade potrebu literatúry nevyvolávajú ani tak tlaky konzumu ako tlaky spochybňujúce ľudskú identitu a rozmnožujúce strach z neurčitosti, ktoré s narastaním konzumu nadobúdajú čoraz  fantazmagorickejšie rozmery a čoraz pekelnejšie napínajú dušu v hedonistickom obleku. Preto popísaný papier a jeho najdiabolskejšia inkarnácia, kniha, aj napriek storočia proklamovaným predpovediam o smrti akosi neumiera, ale naopak atrofuje a nič jej nebráni stať sa lukratívnym trhovým artiklom zapĺňajúcim dnes nielen reálne i virtuálne pulty takisto sa rozmnožujúcich kníhkupectiev, ale aj mediálne programy a internetové stránky. Kniha napriek tomu, že obsahuje posolstvá, diagnózy, prognózy a terapie, ktorými trh pohŕda, sa ako trhový artikel stala predovšetkým súčasťou mediálnej (samo)manipulácie, teda aj nezastupiteľnou súčasťou nášho sveta, ktorý je schopný vynájsť a zdokonaliť všetko okrem lieku na svoju posadnutosť konzumom. Netreba sa báť, že zomrie, lebo aj keby si nevedela pomôcť sama, Veľký brat konzum v nej nájde vždy niečo, čo možno použiť a kvôli čomu ju vtiahne do svojich krážov a tak to s ňou roztočí, že sa nebudeme stačiť čudovať.         

     No aj tí, čo stŕpajú v strachu o hodnoty literatúry, sa môžu upokojiť: ich strachy sú prinajmenšom sentimentálne a falošné. Hodnota je totiž vždy niečo, čo funguje v čase a čo neprestajne vstupuje do nových súvislostí, teda podlieha skaze tak ako nehodnota: včera bola hodnotou avantgardnosť, dnes je hodnotou to, čo sa avantgardnosti vysmieva. Hodnoty najväčšmi vzdorujúce času možno neboli vysofistikované v laboratóriách, ale zato boli množinou možností, znakom spájajúcim mnohosť. Čas si už z tej mnohosti vyberie, na čo zabudne a čo zvýrazní, čo je vysoké a čo nízke, pravda, ak si bude mať z čoho vyberať. Konzumom masírovaná slovenská literatúra sa podľa neklamných príznakov minuloročnej prozaickej produkcie nevdojak ocitla na rázcestí, na ktorom však naplno prepukol vnútorný spor. Napriek tomu, že to na prvý pohľad vyzerá na spor o hodnoty, hodnoty sú v podstate niekde v pozadí. Ide skôr o spor o globálny status literatúry, prózy či žánru, a v tom samozrejme ide aj o jeho naplnenie slovenským obsahom. Bolo by veľmi zjednodušené povedať, že tu je zopár autorov, ktorí neohrozene preniesli štafetu analytického antirealizmu z druhej polovice minulého storočia do prvého desaťročia nového tisícročia a že práve oni predstavujú hodnotové ohnisko. Takisto by bola polopravda, že otvorený vpád hard či soft sexu je výrazom komercializácie či smerovania k hodnotovému subštandardu slovenskej prózy. Okrem toho, že je to v každom individuálnom prípade aspoň o trochu ináč, je to skôr výrazom zložitejšej, hoci menej zjavnej, zauzlenosti: čas zmenil štatút autora, knihy i čitateľa, čas presunul dôraz na iné prvky zložitosti. P. Vilikovský zostal v podstate taký, akým vždy bol, len on sám, a s ním nepochybne i jeho čitateľ, presunul akcenty, zmenil optiku, popresúval prvky štruktúry svojho pohľadu. Ak to isté musel urobiť aj čitateľ, potom máme do činenia s naozajstnou zmenou, hoci ju sotva budeme tak vnímať. Aj v Johanidesovej retrovízii prekliatej minulosti je viac sexu ako v jeho raných dielach, no sotva by sme si dovolili tvrdiť, že sa mu prihodilo to isté, čo sa prihodilo napríklad rovnako mladej K. Lászlovej či o polovicu mladším konkurentkám B. Kardošovej, P. Nagyovej-Džerengovej alebo služobne najmladšiemu debutantovi J. Šebestovi, rovesníkovi T. Ferkovi alebo zaslúžilému stredniakovi P. Holkovi. Sex prosto visí v éteri a je nepochybné, že si ho objednala komercia, ale takisto je nepochybné, že v literatúre to bol odjakživa prostriedok na oslobodzovanie človeka od predsudkov a zväzujúcich tabu. Záleží na tom, do akej výrečnej štruktúry zapojí autor tento prvok, a čo znamená v epistemologickom systéme jeho tvorby. Takže ani sex, ani výrazová subštandardizácia, ani vyššia frekvencia vulgarizmov a vulgárností ešte nemusia znamenať, že slovenská próza rozhodným krokom bezostyšne prekračuje hranice poklesnutosti, hoci to tak na prvý pohľad až odstrašujúco vyzerá. Podobne je to s príbehom, ktorý vo svete odsentimentalizovaných hrdinov slovenských autorov začína očividne vládnuť: medzi príbehom, ktorý je len reťazením najmarkantnejších „akčností“ a „konečných“ riešení (najfrekventovanejšie a najklišéovitejšie sú narodenie, smrť, zabitie, znásilnenie, rakovina, autonehoda, nevera, rozchod, samovražda) prednostne alebo výhradne zameraným na dobytie čitateľa, a medzi príbehom, ktorý dáva tvar zložitosti, je zásadný kvalitatívny rozdiel. To, s akým pátosom a nasadením vie na slnečnom voze príbehu jazdiť napr. K. Lászlová, zaiste nemá nič spoločné s minucióznym kreovaním príbehu, s akým sa stretneme povedzme u E. Farkašovej. Takisto ako nemá nič spoločné blazeované brnkanie na city v dynamickom príbehu M. E. Matkina s primitívnym hromadením milostných zážitkov a „odovzdávaním posolstva“ o úspechu čitateľkám u E. Tekelyovej.

 Iný je akčný príbeh M. Hvoreckého so svojou symbolicko-fantastistickou akceleráciou, ako sú príbehy kopírujúce život, a tým sa od neho vzďaľujúce (K. Gillerová, P. Nagyová-Džerengová), či príbehy, ktorých dejovou osnovou je najobyčajnejší život v jeho najobyčajnejších prejavoch (T. Keleová-Vasilková). Úsilie stvoriť príbeh za každú cenu je niekedy také neliterárne, že na jeho opísanie je jednoducho nemožné použiť akýkoľvek literárnokritický aparát (D. Dán), inokedy také presofistikované, že by bolo treba vymyslieť nový (Ľ. Svetoň). V každom prípade, príbeh sa stal strategickou výzbrojou novej slovenskej prózy a je otázkou, ktorý pól bohatej škály jeho možností jej protagonistov väčšmi pritiahne: či zobrazovanie skutočnosti vo formách skutočnosti (termín z teórie socialistického realizmu), alebo tvorivo náročnejšie kreovanie znakovej skutočnosti s príslušnými intelektuálnymi a estetickými presahmi. Zdá sa, že väčšina autorov vlaňajších kníh sa dala uhranúť tým prvým pólom. A to by mohlo znamenať, že slovenská próza ako celok sa s väčšími či menšími rozpakmi prepracúva k nižším poschodiam literárnej kreativity. Ak sme predtým mali iba jedinú Zelinovú, dnes ich máme možno desať. A všetky ponúkajú príbehy onakvejšie emancipovaných žien hľadajúcich východiská z hojných nezahojených nešťastí a neukojeností. Keďže ich pribúda, pribúda aj čitateliek. Literatúra nadobúda akútne aktuálnu funkciu tešiť. Tešiť však možno skutočným poznaním, ale aj zjednodušovaním, deformovaním, neúprimným nadbiehaním, v minuloročných prozaických sa nájde jedno i druhé, hoci to druhé je očividne lákavejšie. Ak si k tešeniu prirátame rovnako akútnu funkciu zabávať, literárny fajnšmeker sa naozaj nemá na čo tešiť. Iba ak by sa stal masovým konzumentom ako literárne neartikulujúca väčšina. Ale na druhej strane, nie je pravda, že tzv. poklesnutá literatúra nikdy nič nepriniesla. Vždy priniesla aspoň negatívnu skúsenosť, že cesty vedú inakiaľ, nehovoriac o tom, že aj keď bola slepá, občas dáke zrniečko, ktoré talentovanejší nasledovníci s chuťou strovili, predsa len nevdojak našla. Takže netreba až takú úzkostlivosť. Napokon, po veľkých ideách vždy volali tí menej talentovaní.

     S rehabilitáciou príbehu súvisí i zvýšený záujem o román. V minuloročnej produkcii sme narátali vyše štyridsať diel s románovou tendenciou. To v slovenskej literatúre ešte nebolo. A bude ich zrejme pribúdať, ako svedčí napr. literárna románová súťaž vydavateľstva K. K. Bagala – L.C.A. Publishers group, do ktorej sa s pôvodnými románmi prihlásilo vyše deväťdesiat autorov. Štruktúra románových produktov je skutočne rôznorodá a pozostáva z románových výtvorov všakovakých kvalít, poetík a schopností tvoriť, od historických veľkoplôch (A. Štiavnický), cez rodinné ságy (V. Švenková) generačné sebaprojekcie (D. Mitana) a životné príbehy (väčšina autoriek) po osobné intimissimá (E. Farkašová). Prirodzene, najväčšiu časť románovej produkcie tvoria „ženské romány“, ktoré majú výrazne utešiteľské poslanie a upevňujú ženskú solidaritu na úkor skepsy, ak nie  nevraživosti k mužom. Ženy v nich berú vlastné osudy do svojich rúk a robia si z chlapov rukojemníkov svojich predstáv o šťastí a spolunažívaní. V „mužských“ románoch sa, naopak, viac experimentuje s formou i obsahom (M. Kočan, T. Ferko, Ľ. Svetoň), riešia sa osobné traumy (J. Johanides), stresy z nepochopenia (M. E. Matkin), aktuálne morálne problémy (A. Rákay), vytrvalo sa hľadá stratená ľudská (mužská) identita (P. Bilý), pričom ani v jednom diele (azda s výnimkou D. Mitanu a M. Hvoreckého) nedošlo k skutočne polyfonickému naplneniu možností, ktoré poskytuje románová kreácia (P. Vilikovský: „Prečo je to isté v jednej vete umením a v druhej nie...?“). Autorská autocenzúra nepustí ku komplexnejším víziám sveta, ani k bytostnejším projekciám minulosti, prítomnosti a budúcnosti v človeku. Skôr tu máme šancu stretnúť sa s pseudointelektuálnosťou, mentálnou či mysliteľskou bezradnosťou a zvelebovaním skepsy, ktorá však môže byť zmysluplným poznaním rovnako ako neschopnosťou umeleckým poznaním preniknúť do povahy ľudskej situácie a jej determinánt. Alebo s vyhecovaným machovstvom, čo v podstate vyjde na to isté. Aj napriek tomu, že mužský diel minuloročnej prozaickej produkcie obsahuje viac kreatívnej rafinovanosti, tvorivých impulzov a estetických riešení, nepôsobí tak energicky a vitálne ako jeho ženský náprotivok. Súvisí to vari s tým, že nastáva epocha ženskosti? Kým muži do sebazničenia rozmnožujú tento konzumný svet, medializujú ho a robia z neho virtuálnu realitu, ženy túžia po deťoch a rozmnožovaní človečiny. Keď už sme načali túto háklivú tému, nedá sa nekonštatovať, že rozhranie medzi mužskou a ženskou literatúrou nebolo nikdy také markantné ako v prozaickej produkcii minulého roka. Nielenže pribudlo feminizmu, ženských autoriek, ich knižiek a potlačených strán, ale väčšina z nich postavila otázku byť ženou na úroveň otázky byť či nebyť. Možno práve z toho pochodí dojem onej vitálnosti, ktorá zaiste môže odkryť nové obzory pre literatúru ako takú, nerozdelenú, odvážnu, slobodomyseľnú, chápajúcu a solidarizujúcu.

     Pravdaže, najjednoduchšie by bolo roztriediť celý ten ponukový košík na literatúru a neliteratúru, ale to by bolo také isté ako strčiť hlavu do piesku a v tom nevidomom bezpečí pokračovať v starom sne o hodnotách a literárnom vkuse. A napokon, aká veľká by asi bola kôpka, čo by zostala Marčokovi pre dejiny slovenskej literatúry? Poroty literárnych cien ju dozaista poriadne zmerajú a čitatelia sa isto zas dožijú prekvapení obracajúcich naruby predstavu o vkuse a čitateľnosti.  

     Takže štatistika: V roku 2005 sme narátali 99 prozaických kníh slovenských autorov, čo je o 20 viac než v predchádzajúcom roku. Pravdaže, kníh môže byť ešte viac, pretože v našej neštatistickej a neporiadnej krajine sa kadečo mohlo stratiť z dohľadu. Kým v predchádzajúcom roku sme evidovali 14 debutantov, roku 2005 ich bolo len 12, zato pribudlo comebackov starších, najčastejšie neuznaných autorov. Neznamená to však, že do literatúry opäť vtrhla mladosť: väčšina debutantov má vskutku nedebutantský vek (M. Čechvala, Ľ. Motyčka, A. Lachkovič), vrátane najvýbojnejšieho K. D. Horvátha (45). Potešiteľné je, že pribudlo reedícií. Je ich celkom 19 a táto kôpka už naznačuje niečo o pestovateľskej cieľavedomosti v súvislosti s literárnou kontinuitou a úctou ku koreňom. Takisto je potešiteľné, že okrem vyslovenej klasiky (Kukučín, Jégé, Jesenský, Royová, Timrava, Vámoš) sa na pultoch kníhkupectiev objavili reedície úspešných a zväčša žijúcich autorov druhej polovice 20. storočia (V. Bednár, D. Dušek, Ľ. Feldek, P. Hrúz, V. Pankovčín, R. Sloboda, P. Vilikovský), zásluhou D. Hivešovej-Šilanovej dokonca aj dvojjazyčný výber nedávno zosnulej rómskej múzy Eleny Lackovej s anglickým životopisom. V celkovom počte vydaných titulov sa skrýva 44 románov a 36 poviedkových zbierok, zvyšok predstavujú medzižánrové prózy a texty povesťového charakteru. Na slovenské pomery je neobvykle málo titulov s historickými (5) a humoristickými (4) námetmi. Okrem jedinej výnimky (M. Hunčár) sa vytratil žáner sci-fi a fantasy, ak tu nezarátame aj román M. Hvoreckého.

     Indikátorom i prekurzorom slovenského literárneho vývinu je už roky literárna súťaž Poviedka. V predslove predjubilejného deviateho zborníka Poviedka 2005 (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group) obsahujúceho jedenásť víťazných prác predseda poroty S. Lavrík konštatuje, že v rámci súťaže „poviedok sa na Slovensku vlani  urodilo tak na dve dreziny“, teda opäť vyše päťsto. Okrem toho, že zborník tradične potvrdzuje, že na Slovensku naozaj nie je problém nájsť autorov, ktorí vedia písať, štylizovať a povedzme i fabulovať, naladiť sa na vlny panujúceho literárneho pohmkávania a svojou inakosťou doň ako-tak prínosne zapadnúť, no je problém pozitívne zistiť, či niektorý z autorov skutočne prečnieva nad konvenciu pekného písania a či len nerozmnožuje koncepty všeobecne vládnucej, ale nedostatočne identifikovanej masovosti. Pri prvom čítaní zborníka sa čitateľ zrejme sotva ubráni pocitu kocúrieho pradenia, ktoré má dozaista svoj fyziologický zmysel, ale pri ktorom začne nevdojak myslieť na onakvejšie melódie. Veristické rozprávania a veristické príbehy popretkávané pouličným humorom a ozvláštňujúcou bodrosťou sa pomaly zunujú práve tým, čím chceli prekvapovať. Možno to bude tým, že do zborníka sa dostali generačne blízki autori (narodení zväčša v osemdesiatych rokoch), možno aj tým, že porota zostavená z víťazov predchádzajúcich ročníkov uprednostnila autorov príbuznej poetologickej orientácie. Zo známejších autorov sa v zborníku ušlo miesto Agda Bavi Painovi, Borisovi Lilovovi, Jánovi Mičuchovi, Jánovi Urbanovi, Svetlane Žuchovej. Pravdaže, dámy sú tu vo väčšine. Kniha je však nenahraditeľným nástrojom sebauvedomovania slovenskej literatúry, aké tu predtým chýbali.  

     Druhý poviedkový zborník Sex po slovensky 2 (Dvojpohlavná poviedková antológia o sexe) v zostavovateľskej gescii Dušana Taragela s inštruktážnym doslovom o sexe u slovenských klasikov Jaroslava Šranka (Ikar) privítal V. Marčok poriadnym krupobitím: ...sebaistý zostavovateľ a vykultivovaný recesista (...) hodil, ako sa vravievalo, rukavicu môjmu profesionálne pest/v/ovanému vkusu, ktorú som nemohol nezdvihnúť. Veď kto by v postmodernom hurikáne, ktorý rozvracia všetky princípy a stavby „veľkej literatúry“, nezatúžil aspoň po tej „dobrej“, a k tomu ešte aj „slovenskej? Marčok vraj našiel namiesto Taragelom sľubovaného autorského stretnutia „starých zverov s mladými kráskami“ a „príbehov, pri ktorých by Ľudovít Štúr ľutoval, že uzákonil slovenčinu ako spisovný jazyk“ len „pornokšeft“ alebo „mačku vo vreci skríženú s pokladničkou“. Spomedzi starých zverov a mladých krások vzal na milosť iba „poviedku o dedinskom sexe“ Veroniky Šikulovej. Ostatná kritika prijala zborník s blahosklonnou uštipačnosťou. Čiže nijaká manifestačná provokácia sa nekonala – veď sexu a erotiky bolo v slovenskej próze vždy aspoň toľko ako soli v držkovej polievke –, len sa potvrdilo, že aj najnoblesnejší slovenský autor vie zareagovať na hriešnu konzumnú objednávku (sex a hry), ale na rozdiel od autorov s nenoblesným talentom odvedie okrem sexovania aj isté penzum tvorivosti. Pokiaľ ide o mravnostný rozmer zborníka a jeho jednotlivých autorov (Martin Ciel, Peter Jaroš, Monika Kompaníková, Márius Kopcsay, Jaroslav Koprda, Silvester Lavrík, Boris Lilov, Veronika Šikulová, Andy Turan, Soňa Uličná, Kristina Vulgan, Svetlana Žuchová), je viac než isté, že v tomto ich ďaleko predčia mnohé iné spisy aktuálnych spisovateľov. Určite však treba zobrať na milosť viac autorov zborníka než Marčok (prinajmenej P. Jaroš, M. Kompaníková).

     Najnovšia kniha Dušana Mitanu Zjavenie (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group) jednoznačne potvrdila, že literárna púť kultového buriča druhej polovice dvadsiateho storočia sa neskončila v závoze pohodlnej ideologizácie, trebárs aj ideologizácie plnej filozofických i ľudských napätí – v kristológii. Mitana totiž patrí – podľa vlastného priznania – do vymierajúcej skupiny spisovateľov, ktorí dúfajú, že sa v procese písania stanú iným človekom. Preto sa, tiež podľa vlastného priznania, táto kniha rodila veľmi dlho, možno už od narodenia pred šesťdesiatimi rokmi, lebo patrí k autorom, ktorí „píšu celý život jedinú knihu – o hľadaní zmyslu života a seba samého – a táto kniha je ďalšou kapitolou príbehu o ,hľadaní strateného autora’“. A je to naozaj tak: autor tu opäť predviedol nielen svoje celoživotné buričstvo a svoje napohľad krkolomné myšlienkové a estetické premety, nielen svoju slobodomyseľnosť a štruktúrnu nespútanosť, ale aj celé panoptikum svojsky uchopených tvárnych postupov intenzívne zapojených do modelovania celkového románového tvaru i jeho konotačného vyžarovania.

Už na prvý pohľad máme do činenia s poctivou generačnou výpoveďou: svedčí o tom priam doslovná historická faktografia základnej sujetovej roviny využívajúca dokonca dobové dokumenty a prakticky rámcujúca prehistóriu a reálnu dobu života autora vrátane reálnych súčasníkov. Druhú rovinu predstavuje autorov zápas so svojou tvorbou: v často ironickom, ba priam posmeškárskom garde tu nájdeme motívy alebo i pasáže z Mitanových najúspešnejších predošlých diel, zasadené do postáv a ich konania. Tretiu rovinu vytvárajú postavy, o ktorých si však čitateľ najmä pri hlavných protagonistoch nikdy nie je na čistom, či ide o plnohodnotné románové postavy, či ide iba o jednu, o jednu rozdvojenú alebo či dokonca nejde len o autorského rozprávača šikovne sa prevteľujúceho podľa potreby rozvíjania sa sujetu; tie sú nositeľmi dynamiky, myšlienkových stretov až po negáciu predchádzajúceho diania. Sémantizujúcu rovinu však vytvára biblická symbolika: hlavní protagonisti sa volajú Jonáš a Eliáš (prorocké symboly z Biblie predstavujúce strach z Boha, ľudskú vzburu proti nemu i zmierenú poslušnosť, reptanie, revoltu i modlitbu), odvolávky, citáty a narážky zvlášť na Nový zákon ruka v ruke s citátmi v konfrontácii s dobovou tlačou alebo autorovou publicistikou. Možno však nie sú ani také dôležité roviny ako ich dynamická interferencia. K tomu všetkému – ako ináč? – irónia, blasfémia, kamuflovaný pátos a iracionálne vnímanie racionality alebo naopak. A to všetko len preto, lebo „skutočnosť je oveľa fantastickejšia ako najbujnejšia fikcia“. Mitanovo hľadanie strateného človeka v dvadsiatom storočí, ktoré „sa tak v skutočnosti stalo storočím, ktoré pochovalo Boha“ je hľadaním neteologického Boha. Mitanov človek (prozaický hrdina) už nie je len niekým kto jednosmerne bezhlavo búši hlavou do mreží dejinnej klietky, ako to robila individualistická próza druhej polovice storočia, ale je mnohohlavý a mnohovrstevný vo všetkých svojich samotách, tuneloch, zasľúbeniach i zjaveniach (názvy častí). Je nositeľom bytostne vymodelovanej vízie, ktorá – ak máme vziať za bernú mincu narodenie Edmunda de Jesus, tajným menom Emmanuel, Eliášovu samovraždu vo väzení a zahodenie jeho spisov v pointe románu – vonkoncom nie je pre generáciu optimistická, no celkom isto obsahuje poznávací optimizmus, ktorý bol napokon vždy motorom Mitanovej tvorby. Nie je to optimizmus uvarený z vody, ale koncentrát tuhých alkoholov, ktoré by mohli zabiť aj vola, keby pil. Ak je tu príbeh, tak je to príbeh poznávania vlastnou krvou, ak je tu aj erotika, tak je to erotika charakterizujúca mnohorozmernú bytosť: každá sekvencia nie je len skúšaním pera, ale najmä bytostným prejavom ľudskosti.  

     Takže, ak by sme mali postaviť nejaký slovenský vzor polyfónneho moderného románu s mnohonásobným prepojením subjektu a objektivity, mohol by to byť práve román Zjavenie. „Zjavenie bude kniha dôležitá nielen pre autora či dejiny slovenskej literatúry, ale najmä pre čitateľov“ (P. Darovec).

     O líderskú pozíciu v súčasnej próze sa uchádzajú aj dvaja prozaickí junáci: Michal Hvorecký a Peter Bilý. Zdá sa, že po mitanovskej generácii diagnostikov revolty práve oni najbytostnejšie a zároveň najuvedomenejšie zachytávajú a prozaicky sformulovávajú to, čo vďaka svojej plazivej podstate ostáva pre mnohých spisovateľov, pre ktorých je počítač a internet Alenkou v krajine zázrakov a plot vlastnej záhrady hranicou svetov, len parciálnym dôvodom na znepokojenie, resp. tvorivú mobilizáciu, ak niečo také vôbec vnímajú: konzum a jeho devastujúce účinky na (s prepáčením) celistvosť človeka. Prvý pritom operuje najmä na virtuálnych vlnových dĺžkach, druhý sa drží tesne pri zemi, po ktorej veľkomestách obaja bez domova blúdia v nedeklarovanej nádeji, že azda nájdu nejaký postpostmoderný svätý grál, vďaka ktorému bude život aspoň iný.

     Aj Michal Hvorecký zatiaľ platí za kultového autora „vizuálnej generácie“ odchovanej na postmodernizme. Stal sa ním najmä vďaka poviedkovým knižkám Silný pocit čistoty a Lovci & zberači, kde sa niektorý z jeho hrdinov priznáva, že „žil som životom jednoduchých literárnych a filmových postáv“ a „nebol som si istý, či som človek alebo literárna postava“, a, podobne ako voľakedy Mitana, i on ostal „zvrátene vášnivým“, komputerovo pracujúcim osamelým sólistom. Hvoreckého literárnou métou už ani navonok nie je nijaká mimézis, ale symbolický svet masovej popkultúry, kardinálny produkt konzumnej spoločnosti. Jeho hrdinovia sa ani náhodou nepohybujú v reálnom svete, no do zahynutia zápasia so svetom, ktorý sa odtrhol z reťaze reality a unáša ich ponad všetky milované veľkomestá bohvie kam, hoci práve o to nejde najväčšmi, a ktovie, či ide najväčšmi aj o odmoralizovaný priestor pre akciu, pri ktorej život i smrť sú šialene roztočené vrtuľky rovnako plyšovo odfrkávajúce krv ako odpadovú špinu. „Škoda, že je to choroba,“ myslí si predčasne osirotený dvadsaťdeväťročný a stodeväťdesiatjedencentimetrový Supereurópan Ervin Mirsky v „najnepravdepodobnejšom zo všetkých miest“ kdesi v Nemecku v roku 2029, kde sa mu okrem iného vracia „paranoja po jedenástom septembri, po Madride, Londýne, Neapole a Varšave“ a zdá sa mu, že „katastrofa mala nádych unavenej nevyhnutnosti, pôsobila ako niečo známe, nespočetne ráz videné na televíznej obrazovke“ o svojej závislosti od internetovej pornografie v druhom Hvoreckého románe Plyš (Vydavateľstvo PT). Veď o to ide: aj tá najzbesilešia kataklizma románového City sa odohráva proporcionálne a korektne, aj Mirského dostojevskovský zápas s vlastnou závislosťou je akurátne rozfázovaný, aj odhodlanie manipulovaného manipulovať je nepatetické a viac-menej bez emočného náboja, aj predvádzaná pornografia je akási nevyzývavá a milostná zápletka s prostitútkou-novinárkou-záchrankyňou-revolucionárkou-manipulátorkou konštruktívne nezáživná, aj jazyk je strojový ako chrastenie počítačovej klávesnice a napokon ani finálny anarchisticko-teroristický výbuch hlavného protagonistu na úteku do rodnej vlasti nemá také grády, ako by mohol mať. Fakt, akoby sme to všetko už niekde videli na televíznej obrazovke, ktorú sme mohli kedykoľvek vypnúť. No nie práve v tom je nová Hvoreckého hra so symbolickou víziou sveta bez východísk, sociologicky presne usadenou na reálnej vzdelanosti v oblasti mediálnej popkultúry a konzumu a fungujúca práve tak perfídne, ako konzumná superrealita sama? Azda nie je bez zaujímavosti, že Hvoreckého dielo neprijali jednoznačne ani jeho rovesníci. P. Naščák v ňom oceňuje, že autor „ostro kritizuje konzumnosť a pohodlnosť súčasného človeka, ktorého predmetom závislosti môže byť dnes čokoľvek“, A. Ostrihoňová konštatuje, že „autor svoj svet do detailov opisuje, pridáva zbytočnosti a neustále opakuje povedané, čím text triešti a namiesto plastického obrazu ponúka len dvojrozmerný pocit a Michal Herceg  tvrdí, že „z pocitov nudy, vykonštruovanosti a neskutočnosti celého príbehu ma vytrhávali iba občasné perličky z oblasti biológie, nudizmu či internetových služieb.  Nuž čo, akoby rovesníci nechodili do supermarketov, akoby nehrali internetové hry a nepozerali televízne klipy, akoby ani náhodou nezbadali možnosť, že všetko, čo Hvoreckému vyčítajú, môže byť stavebným prvkom veľkej a veľmi pravdivej metafory. Ale môže to byť aj rovesnícka daň za prílišné špiritizovanie nad všeobecne akceptovanými literárnymi textami vyvolávajúcimi tak či tak zimomrazenie na chrbtoch konzumentov, ktorými sme bez rozdielu všetci.

     Príjemným prekvapením minulého roka bol druhý kvázirománik básnika Petra Bilého (nar. 1978) Vzbura anjelov (Slovenský spisovateľ), hoci nie je jasné, akí anjeli a proti čomu sa (aspoň virtuálne) vzbúrili. Zdá sa totiž, že tam, kde existuje len „cesta odnikiaľ nikam“, sa ani taký charizmatický hrdina ako Peter (Bilý?) nemá proti čomu búriť a jeho vzbura by bola oblakom v nohaviciach, iba žeby sa vzbúril proti vlastnej bezmocnosti (ak by autor predsa len neveril, nech sa na to spýta Mitanu, ktorého juvenília Patagónia mala približne podobné noetické východiská). Ale možno práve v tomto má Bilého knižka nezanedbateľnú výpovednú hodnotu: v hľadajúcom samotárovi, z ktorého sa z vlastnej vôle stal konzument, ale zároveň nezmieriteľný kritik konzumného európanstva, v čom sa jeho prozaická iniciatíva stretáva s rozbehnutým Hvoreckého pekelným strojom, a čo je zatiaľ lepšie, ako keby k nejakej ozajstnej vzbure naozaj došlo, lebo by mohla vyznieť rovnako papierovo ako napríklad sofistický výrok hlavného hrdinu o tom, že „túžba mať sa materiálne lepšie a konzumovať čoraz viac ženie masy do poslušnosti oveľa efektívnejšie ako nejaký existenčný adrenalín. Takže radšej akceptujme Bilého cestu odnikiaľ nikam, pretože je prozaicky vierohodnejšia a v tomto štádiu vývinu pre autora aj schodnejšia: na vzburu ešte stále nie je dosť noetického materiálu. Bilý (vyskočený klerik) sa totiž oproti svojej značne potácavej erotickej prvotine, ktorej pokračovaním má byť Vzbura anjelov, dopracoval ku celostnejšiemu pohľadu na problematiku osamotenosti súčasného človeka, i keď ho naozaj možno chvíľami podozrievať zo samoúčelného nadužívania „motívov, ktoré sú iba lacným prostriedkom na upútanie čitateľa“ (M. Součková). Z prvoplánového očarenia slobodným životom, ktorého prejavom boli v prvej knihe najmä nekonvenčné sexuálne avantúry v španielskej krajine, sa v druhej knižke už od úrovne vety vyvinulo citlivé nahmatávanie sujetu v tematickom trojuholníku Španielsko – Česko – Slovensko, ktorý by uniesol zložitejšie konotácie konzumného sveta a zreliéfnil status v podstate čistého jednotlivca, ktorý prijal svoj konzumný údel a vzápätí sa stal frfľavým (ale zďaleka nie filozoficky vzbúreným) mizantropom. Práve pre tento rozpor našiel Bilý primeraný výraz v štrukturácii románovej látky na krátke expresívne ladené kapitoly, ktorým však prirodzene uniká možnosť jemnejšieho a strategickejšieho modelovania vzťahov. Čas medzi vynúteným konzumentstvom a jóbovským vzbúrenectvom si Bilého hrdina vypĺňa podľa vzoru beatnikov hľadačskou a vcelku vynaliezavou erotikou, ktorá sa nevyhne exhibicionizmu, ale ani prepjatej introspekcii. Takže hľadanie identity prostredníctvom „omrviniek ľudskosti“ (M. Kopča) sa aj tu skončí skôr potvrdením neidentity, čo však tiež nie je výsledok na zahodenie, najmä ak je vykrytý usilovnou prácou so slovom i s románovým tvarom, za ktorou cítiť básnika.

     Možno pokračovať románom ešte stále pseudnyma Maxima E. Matkina Mexická vlna (Vydavateľstvo Slovart), ktorý už dlhodobo patrí medzi najčítanejších slovenských autorov a ktorého tvorbu kritika a snobi najradšej označujú za inteligentný bulvár, hoci to nie je celkom tak. Bude to najmä preto, že autor(ka), podobne ako Hvorecký, disponuje „plyšovou“ technikou výstavby sujetu, ktorá vždy osciluje medzi gýčovým sentimentalizmom a serióznym autorským posolstvom o stave únie ľudských vzťahov presne a hlbinne zasiahnutých konzumnou filozofiou, morálkou a rétorikou, ktorej výsledkom je na Slovensku ešte stále podozrivá čítavosť. Dramatické cesty Matkinových hrdinov naskutku nie sú nepriechodné labyrinty, ale elegantné cestičky vystlané najznačkovatejšími výdobytkami konzumu spolu s upomienkami na zlý starý režim, v ktorom sa začalo to odcudzenie, tá neschopnosť komunikovať, ten maras v dušiach. A zhodou okolností, aj tu je vzduch rozochvený erotikou a sexom, ale – takmer ako v Mitanovi – sa narodí jezuliatko, ktoré je – na rozdiel od Mitanu – počaté bez sexu a je ženského rodu. Členovia disfunkčných rodín sa tu nevraždia, vtipné repliky nepodčiarkuje štekot maximov a krv koluje skôr vo vyprahnutých srdciach než v odtokových kanáloch. Všetci milujú bez lásky a je im z toho i pri všetkej tej duchaplnosti a ostroumnosti náramne smutno. Naozaj stav, v ktorom „realita pomaly stráca význam“, stav postmodernej ľudskej pospolitosti, ktorej osudom sa stala plazivá skepsa.

      Čosi o tom vie aj zaslúžilý Ján Johanides v knihe Hmla našej trpezlivosti (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group), kde mnohovrstevný, nadnesený a politicky zaostrený rozprávačský príbeh Joža Chodca chce byť ako vždy generačnou metaforou pádov, popretí a sebapopretí. Vysokoctený analytik ľudskej situácie vzbúreného storočia však spotrebuje na svoju symbolickú víziu súčasnosti akosi priveľa dejových slučiek, rituálnych obratov, siahodlhých dialogických monológov, znalostí poetiky žánrov i patetickej vážnosti, aby presvedčil, že za „hmlou našej trpezlivosti“ dovidí kontúry božej blízkosti, ľudskejšej než nemravná politika, nemravný režim a dejinami zamarasený jednotlivec. Žiaľ, čitateľ bude zrejme väčšmi vnímať konštrukciu jeho veže poznania, než samé poznanie v priveľmi chcenom estetickom balení.

     Do poviedkovej knižky Čarovný papagáj a iné gýče (Slovenský spisovateľ) zhrnul svoje prebytky zo starších i mladších autorských dôb najúspešnejší slovenský prozaik Pavel Vilikovský. Prirodzene, názov knižky hneď udrie nielen do očí. Poviedky starého dobrého Vilikovského však hovoria samé za seba. Ako vždy hovoria pekným jazykom, viac alebo menej potuteľne, pohrávajú sa s iróniou a literárnou persiflážou, obracajú vážne veci na posmech, provokujú, noblesne dekonštruujú a konštruktívne spriadajú staré témy do nečakaných súvislostí. Zabávajú a analyzujú gýč-negýč.         

     Do elitnej zostavy minulého prozaického roka nemožno nezaradiť jurodivého solipsistu s čiastočnou identitou skrývajúcou sa pod menom Balla. Jeho piata poviedková knižka s názvom De la Cruz (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group) ozaj nie je vhodná ako čítanie na dobrú noc ani pekný deň, hoci je oproti predchádzajúcim v istých ohľadoch mäkšia a sociabilnejšia. Ale aj tak je to skôr naopak, svojou prenikavou, sebakrižujúcou sebaanalýzou je schopná priam omráčiť zmiereného čitateľa a vsugerovať mu pocity, s akými sa potácajú po nevyspytateľných autorských trajektóriách smoliarski outsideri, nehrdinskí hrdinovia a provokujúci rozprávači nesúci v sebe kainské znamenie prekliatia ako najvlastnejšiu identitu. Je to prekliatie neznámeho pôvodu a nezaraditeľnej homogenity, bez rozoznateľných znakov reality či fikcie (J. Bžoch) a bez morálnych obsahov, ktoré autor servíruje čitateľovi v krátkych príbehových zoskupeniach či rinúcich sa textových samorozprávaniach s nesmiernou aforistickou kadenciou i iskrou šibeničnej irónie a vzdoru, ktorá je napriek všetkému „jedinou našou nádejou (K. Földvári). Hermetizmus Ballovej tvorby však vzbudzuje otázku, kam ešte môže zájsť drásavá mizantropická sebadeštrukcia. Do hlbších vnútier sa už asi nedá, na výšky niet dôvodov, šírky sú banálne.

     Kým Balla je akýmsi posledným výkrikom analytického antirealizmu očkovaného postmodernizmom, minuloročný poviedkarský objav a oneskorený debutant Karol D. Horváth (ročník 1961) v sebe nezaprie divadelného komedianta a šoumena. Jeho naraz dve poviedkové knihy bez okolkov sa hlásiace k identite autora –  Karol D. HorváthKarol D2  Horváth sú ohňostrojom neopakovateľných nápadov zreťazených do akurátnych tvarov s absurditnými konotáciami a prvkami čierneho humoru. Rozprávanie je tu také živé a konkrétne, rozprávačská fantázia taká živelná a neodvodená, že poviedkové obrazy vytvorené Horváthom fakt pôsobia ako samobytná realita, ktorej možno ohmatať tvar, odmerať pulz a teplotu, ale sotva možno naplno vyčerpať jej interpretačný potenciál, ktorý dočiahne oveľa ďalej ako zmysly a hlbšie ako rozum. Zdá sa, že Horváth poučený postmodernizmom prichádza s novým typom dynamickej textuality presiaknutej humorom, radostnou vervou nemaznajúcou sa s popkultúrnymi ikonami, ale i tajomstvom koketujúcim naraz s nízkymi i vysokými štýlmi. Horváthove poviedky majú presnú topografiu, presne odpočuté dialógy a nabrúsený jazyk, ktorý sa nerozpakuje zobrať meno božie nadarmo, ale ani priklincovať vetu vulgarizmom či oplzlým slovom. Horváthovo písanie má prosto budúcnosť a už dnes má súpútnikov napr. v Silvestrovi Lavríkovi, takisto divadelníkovi, ktorý sa v poviedkovom výbere s názvom  Zlodeji (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group) blíži k Horváthovmu dynamizmu, avšak jeho schopnosť tvarovať nedosahuje také čisté výsledky ako Horváth azda aj preto, že má ambíciu  operovať na väčšom časopriestore a nevie udržať na uzde svoju prozatérsku disciplínu.

     Filmár, scenárista a hudobník Peter Krištúfek (ročník 1973) sa po dvoch poviedkových zbierkach predstavuje strihovým románikom Hviezda vystrihnutého záberu (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group) o retardovanej nedospelej sirote žijúcej vo vlastnom virtuálnom svete, ktorá hľadá spriaznené duše. Text je však taký zaťažený vizualitou a preexponovanou hrou na tajomstvo, že postavám ostáva len zatarasený priestor, v ktorom strácajú pohybovú ľahkosť a stávajú sa ťarbavými. Čitateľovi sa len ťažko prehrýza húštinou rôzne nasvietených záberov, štylizovaných tajomností, cudzokrajností a kŕčovitostí, ktoré nedajú vyniknúť  silnému príbehu s detektívnym zauzlením.

     Za názvom románu Máriusa Kopcsaya (ročník 1968) Domov (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group) sa akiste skrýva aj ironický bôžik, no jeho téma je nanajvýš seriózna a obťažkaná aktuálnosťou. Autor sa tu totiž talentovane vyrovnáva so súčasnosťou po tom, čo si div nie po kafkovsky vyrovnal účty za stratené roky v dvoch poviedkových knižkách. V Domove si prostredníctvom neustále začudovaného poctivca Muchu, novinárskeho nádenníka a „podnikateľa s písmenkami“, kladie staronové otázky o identite jednotlivca a zisťuje predovšetkým, že domov je to, kde sa človeku rozpadá manželstvo, kde sa kvôli zarábaniu peňazí nestačí na otcovské povinnosti, kde sa pre dlhy strácajú priatelia, a kde jedinou krajinou, do ktorej sa dá utiecť, je ja. Pravdaže, sme zvyknutí na hrdinov/antihrdinov, ktorí sa neľútostne bičujú za vlastnú neschopnosť zmysluplne komunikovať so svojou spoločnosťou, ale tento flagelantský rukojemník vlastného osudu je predsa len trochu iný: má láskavé pochopenie autora a v podstate solidárne prežívajú kradnúce vlády, tupých kolegov i nespokojnú ženu. Je to paródia, ale Kopcsay ju aj vďaka humoru a jasnému štýlu urobil príťažlivou a zmysluplnou.

     Z produkcie vlaňajšieho roka, ktorá má šancu prehovoriť do literárneho kontextu a osloviť aj čitateľa, treba ešte spomenúť niekoľko titulov. Predovšetkým „vizuálne texty“ Jany Bodnárovej Insomnia (Aspekt), ktoré sú dokladom autorkinho jemnocitného psychologizmu i kompozičnej rozvahy pri umeleckej expozícii situácie súčasnej ženy v širších spoločenských a hodnotových súvislostiach. Vari najzrelšou svojou knihou sa predstavila Etela Farkašová; volá sa Stalo sa (Aspekt) a jej dejom je umieranie matky s mimoriadnou citlivosťou vnímané dcérou, je to múdry a filozoficky hlboký pohľad na smrť blízkeho človeka, pri ktorom autorke pravdaže ide najmä o život. Pozíciu prvolezkyne si románom Nech to zostane v rodine! (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group) vydobyla Daniela Kapitáňová – napísala detektívku, za akú by sa nemusela hanbiť žiadna Agatha, napísala ju so šarmom, humorom a so zmyslom pre relevantné spoločenské súvislosti. S románom o dejinách jednej tatranskej rodiny s názvom Listy vo vetre (VSSS) a výpravnou knihou noviel Tatranské romance (Rak) sa kultivovane uviedla Viera Švenková: obe jej knihy sú citlivým barometrom ženských vzťahov, vzťahov k prírode a ľuďom v rodnom kraji.

     Vrúcnymi a citlivými poviedkami v knihe Príbehy z Karpát sa po desaťročnej odmlke pripomenul východoslovenský „Makovčan“ Milan Zelinka, ktorý príjemne prekvapil rozpomienkou na spôsob písania pred tridsiatimi rokmi.    

     Nesporne zaujímavým, hoci oneskoreným debutom je román dramatika Mikuláša Kočana Diabol (VSSS), prekypujúci životnou miazgou a východoslovenskou vitalitou. Svoj dobrý prozaický štandard si udržal v knihe poviedok Mimikri (CCW) Ján Tužinský, čo však sotva možno povedať o Petrovi Holkovi a jeho románe Biele noci, čierne dni (Ikar), ktorý sa nedal zviesť spomienkovým citom na študentskú moskovskú lásku, ale okrem témy vymyslel toho dosť málo na udržanie jej nesentimentálneho vyznenia.

     Dvojito prekomplikovanú románovú štruktúru vybudovali Emil a Ľuboš Svetoňovci v románe ...a predsa uhorský kráľ žije! (Dvakrát mladý Micuko), ktorý je vlastne postmodernou víziou dvojgeneračných dejín v rozporuplnom stredoeurópskom priestore. Dvoma filozoficko-moralistickými románmi zvládnutými s rutinou sa opäť uvádza Anton Rákay: Hriech (Slovenský spisovateľ) a Dlhá cesta (VSSS), oba majú aktuálnu a pálčivú tému – citový a spoločenský konflikt slobodnej lekárky a kňaza, a problém lekára v súvislosti so sterilizáciou Rómok.

     Za týmito titulmi by sa mohla urobiť hrubá čiara, pod ktorou by zostala dobrá päťdesiatka kníh z minuloročnej produkcie s irelevantným literárnym vkladom do slovenského literárneho procesu. Neznamená to však, že by sa o nich nemalo písať. Treba o nich písať, napriek tomu, že možno ani nemajú literárne ambície. Už len kvôli kompletnosti literárneho procesu. Azda nabudúce...    

     Predsa však treba spomenúť ešte dve knihy, ktoré svojou neliterátskosťou, mravným pátosom a nevnucujúcou sa noblesou patria medzi to najlepšie, čo slovenská próza v uplynulom roku vyprodukovala. Epistolárne texty Jaroslavy Blažkovej s názvom Happyendy (Aspekt) majú povahu causeries či literárnych fejtónov, no majú v sebe toľko uhrančivej múdrej príťažlivosti ako máloktorá slovenská kniha. Autorka ich tvorila v Kanade počas dlhej choroby svojho manžela, lenže ony sú o pulzujúcom živote tam vonku, akoby chceli tešiť odchádzajúci život vo vnútri.      

     A podobnú letoru majú aj poviedky Petra Kováčika Ešte raz o vojne a hrdinoch (Slovenský spisovateľ). Akosi samozrejmo, hoci aj cez nehrdinské detské postavy uvedú do atmosféry povstaleckého, zosobnene prevedú cez neľahké roky socializmu až po súčasnosť, a to všetko ľahko, bez falošnej gestikulácie s úsmevom a súčasne s plným vedomím zložitosti ľudskej situácie. Aj to je kniha jedna z kníh na čítanie.  

 

Ceny za slovenskú prózu udelené v roku 2005

 

Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú tvorbu v roku 2005 získal Dušan Mitana za román Zjavenie (Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers group).

 

Ceny AOSS za rok 2005

Hlavnú cenu AOSS za rok 2005 dostal Dušan MitanA za román Zjavenie. Slovenské centrum PEN ocenilo novelu Etely Farkašovej Stalo sa (Aspekt).

 

Ceny Spolku slovenských spisovateľov

Výročné Ceny Spolku slovenských spisovateľov za rok 2005 získali: Karin Lászlová za román Pritúľ ma, šťastie (SAUL) s prihliadnutím na román Všetkému vládne Eros(SAUL); Ján Tužinský za prózu Mimikri(CCW).

Finalisti Anasoft litera 2005

Odborná porota literárnej ceny Anasoft litera v zložení Vladimír Barborík, Jozef Bžoch, Peter Darovec,  Jan Antonín Pitínský a Miroslava Vallová vybrala finalistov literárnej ceny Anasoft litera za rok 2005.

Balla: De la Cruz (K. K. Bagala – L.C.A. Publishers group), Jaroslava Blažková: Happyendy, (Aspekt), Etela Farkašová: Stalo sa (Aspekt), Karol D. Horváth: Karol D Horváth (K. K. Bagala – L.C.A. Publishers group),  Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti (Príbehy dvoch žien), (K. K. Bagala – L.C.A. Publishers group), Daniela Kapitáňová: Nech to zostane v rodine!(K. K. Bagala – L.C.A. Publishers group), Márius Kopcsay: Domov (K. K. Bagala – L.C.A. Publishers group),

Dušan Mitana: Zjavenie (K. K. Bagala – L.C.A. Publishers group), Pavel Vilikovský: Čarovný papagáj a iné gýče (Slovenský spisovateľ), Milan Zelinka: Príbehy z Karpát (Slovenský spisovateľ).

Vyhlásenie druhého kola a víťaza literárnej ceny Anasoft litera, ktorý získa 200 tisíc Sk, bude 9. novembra 2006 udelená prvý raz.

 

Obálka slniečka september 2013